Západná Európa v ranom stredoveku

Západná Európa v ranom stredoveku 

1. Prvé barbarské štáty po páde západorímskej ríše: V r. 475 dosadil na cisársky trón senátor Orestes svojho syna Romula Augustula, ale ten bol v r. 476 zosadený germánskym vodcom Odoakrom. Na území bývalej rímskej ríše potom vznikol rad germánskych (barbarských či nástupníckych) štátov, ktoré až na výnimky nemali dlhé trvanie. Taliansko potom Odoaker ovládal až do r. 490, kedy ho porazil ostrogótsky kráľ Theodorich Veľký (493-526).

V r. 493 bol Odoaker zavraždený a Theodorich sa stal kráľom obrovskej Ostrogótskej ríše, ktorá zahrnovala nielen Taliansko, ale aj južné Francúzsko, Švajčiarsko, Rakúsko a časť Maďarska. Hlavným mestom sa stala Ravenna, ktorú prestaval v prepychové mesto - pozri byzantské umenie. V svojom kráľovstve uplatňoval rozdelovanie pozemkov podľa zásluh (benefície, feudá aj alody - porušenie vernosti sa nazývalo felonia) a vznikal tak feudalizmus. V r. 555 sa Taliansko pokúsila opäť ovládnuť Byzantská ríša, ale rozbitú krajinu v r. 568 získali Langobardi (kráľ Alboin) - tí tu z mesta Pavie vládli až do r. 774, kedy ich porazil Karol Veľký. Pravlasť Langobardov bola v oblasti dnešného Labe a v Taliansku po nich ostalo pomenovanie Lombardia. Visigóti si svoju ríšu založili v JZ Francúzsku, keď ich hlavným mestom bolo Toulouse. Odtiaľ ich na Pyrenejský poloostrov vytlačili Frankovia, kde Alarich II. (484-507) v okolí mesta Toledo založil nový visigótsky štát. Ich kráľ Rekkared (586-601) prijal v r. 589 kresťanstvo.

Od tých čias sa štát zmietal v náboženských bojoch a keď vládol Roderich, časť šľachty pozvala na pomoc Arabov. Tí pod vedením vojvodcu Tárika ibn Zijáda (ostal nám po ňom názov Gibraltar - Džebel al-Tarik = Tarikova skala) porazili všetkých Visigótov v sedemdňovej bitke pri Jerez de la Frontera (dn. Casería de Casablanca na rieke Guadalete), ktorá začala 19.7.711. Neskôr si tu Arabi založili Cordóbsky kalifát (755). (Z pyrenejských svätcov 7. stor. treba spomenúť vynikajúceho historika Isidora Sevillského.) Vandalov už poznáme - zo severného Slovenska a Sliezska prešli celou Európou do Španielska a zač. 5. stor. si založili štát v severnej Afrike, odkiaľ útočili na Rím - Geiserich v r. 455.

2. Franská ríša (482-843): V 4. stor. vznikol voľný zväzok Frankov sálskych, žijúcich v sev. Belgicku a Frankov chattuárskych, obývajúcich oblasť stredného Rýna. Spolu potom ničili staré rímske provincie v oblasti dn. Francúzska. Stále väčšiu autoritu mal rod Merovejovcov (Meroveus: 448-458). Z nich pochádzajúci Chlodovik (481-511) dobyl posledné rímske panstvá v Galii, podrobil si ostatných franských kráľov a založil tak franskú ríšu. V r. 496 prijal v Remeši kresťanstvo. Jeho synovia pripojili územie Burgundov, Alamanov, Durynkov i Bavorov a v správe ríše boli využité zvyšky starej rímsko-galskej organizácie aj zákony Germánov (tzv. leges barbarorum, napr. Lex Salica). Po r. 561 bola ríša rozdelená na 4 územné celky, na Austrasiu (Remeš), Neustriu (Paríž), Burgundsko a Aquitániu, ktoré sa opäť zjednotili až v r. 687 v časoch Pipina II. Stredného. Na čele štátov stál panovník, ktorý si benefíciami i feudami zavädzoval veľmožov - utužoval sa tak feudalizmus. Vedľa slobodných dedín existovali i dediny poddanské, v ktorých bola pôda obhospodarovaná vrchnosťou buď priamo - tzv. dominikál, na ktorom pracovali otroci, alebo poddanými roľníkmi - tzv. rustikál. V r. 629-639 vládol kráľ Dagobert, známy aj z našich dejín - Samova ríša.

Po ňom začalo obdobie tzv. lenivých kráľov, za ktorých rástla moc ich správcov majetkov, tzv. majordomov, ktorí sa stávali aj nositeľmi štátnej moci. Majordom Pipin II. Stredný (687-714) zjednotil v r. 687 celú ríšu a jeho syn Karol Martell (Kladivo), ktorý vládol v r. 714-741 porazil v r. 732 v bitke pri Poitiers Arabov a tým upevnil nielen moc majordomov, ale aj celú ríšu. Jeho syn Pipin III. Krátky (741-768) v r. 75l zosadil posledného kráľa z rodu Merovejovcov a nechal sa v r. 752 za súhlasu pápeža Štefana II. (pomohol pápežovi proti Langobardom a daroval mu území okolo Ríma - vznikli tak základy neskoršieho cirkevného štátu) zvoliť franským kráľom - tým bola založená dynastia Karolovcov. V tých časoch žil sv. Bonifác (673-754), pôvodom Anglosas z Wessexu, apoštol Germánov a Nemecka. Stal sa aj prvým nemeckým metropolitom, arcibiskupom mohučským, podporoval vznik nových biskupstiev (napr. Salzburg) a zakládal nové kláštory, napr. vo Fulde (744). Pred smrťou rozdelil Pipin ríšu medzi svojich synov Karola a Karlomana a keď v r. 771 Karloman zomrel, stal sa Karol jediným vládcom a panoval ako kráľ Karol Veľký (768-8l4).

Bol vynikajúcim vojakom - viedol asi 5O vojenských výprav proti Sasom aj Slovanom (v r. 788 zosadil bavorského vojvodu Thassila II. a podriadil si tak nielen Bavorov, ale aj korutanských Slovanov) a Arabov vytlačil za Pyreneje (Pieseň o Rolandovi). Rozšíril tak svoju ríšu od rieky Ebro až po dn. Dánsko a od Atlantiku až po Podunajsko! Celú ríšu potom rozdelil na dve časti, na centrálnu, ktorá sa ešte delila na grófstva (spravovali ich grófi, ktorí boli aj veliteľmi vojska a veľmi často aj biskupmi). Sám vládca stále hlavné mesto nemal, neustále cestoval, ale ako správne centrum možno chápať Aachen (Cáchy). Na ochranu hraníc zriadil marky, tie spravovali markgrófi a platil v nich zvláštny vojenský režim, napr. marka česká, katalánska, dánska = Denmark). Na dokonalú štátnu správu potreboval vzdelanú inteligenciu, preto v svojej ríši sústredil špičky európskych učencov (napr. Anglosas Alkuin z Yorku, Peter Pisánsky či dejepisec Pavol Diakon z Talianska), zreorganizoval školstvo a rozšíril vzdelanosť aj medzi vládnucu vrstvu. Autori nadvädzovali na neskoroantickú tradíciu a vznikli tu základy stredovekého písomníctva - písalo sa tzv. karolínskou minuskulou, z ktorej sa v 15. stor. vyvinula latinka (prekrásne rukopisy boli zdobené miniatúrami). Celý tento kultúrny prúd vrátane výtvarného umenia a architektúry (v Aachen bol postavený prvý stredoveký kamenný kostol severne od Álp) sa volá karolínska renezancia. Karol Veľký sa neustále opieral o cirkev, zakládal veľa biskupstiev, napr. v r. 798 bola založená salzburgská arcidiecéza a bol 25.12.800 v Ríme korunovaný pápežom Levom III. za rímskeho cisára. Týmto aktom začali obrovské diplomatické problémy s Byzantskou ríšou.

Po Karolovi vládol jeho syn Ľudovít Pobožný (814-840), v ktorého časoch začal rozklad štátu. Šľachta ovládla správnu i cirkevnú organizáciu, získala obrovský majetok, lénne putá sa začali uvolňovať a markgrófi začali túžiť po nezávislosti. Celému tomuto procesu napomáhal aj odlišný spoločenský a jazykový vývoj v rôznych grófstvach. Ešte za jeho života dochádzalo medzi jeho synmi k hádkam o vedúce postavenie v ríši, preto za svojho nástupcu určil najstaršieho syna Lothara, ktorému mali byť ostatní synovia Karol a Ľudovít podriadení. Po jeho smrti hádky pokračovali, preto bola v r. 843 podpísaná Verdunská zmluva, podľa ktorej bola ríša rozdelená na západofranskú (neskôr Francúzsko), kde vládol Karol II. Holý (843-877), východofranskú (neskôr Nemecko), tu vládol Ľudovít I. Nemec (843-876) a tzv. Lotharingiu (územie pozdľž Rýna od severnej Európy po Taliansko vrátane Burgundska), kde vládol Lothar (840-855), ktorý bol aj cisárom. Niektorí v tomto akte hľadajú počiatky nemeckého a francúzskeho národa. V 80.tych rokoch posledný pokus o zjednotenie urobil Karol III. Tlstý (884-887), ale po tom, čo bol zbavený trónu, sa ríša definitívne rozpadla na západnú a východnú časť.

3. Nástupnícke štáty Franskej ríše: Okrem vnútorných rozporov sa v 9. stor. objavil aj nový zahraničnopolitický faktor - nájazdy germánskych Vikingov, zvaných aj Normani. Ich pravlasťou bolo dn. Dánsko a južné časti Nórska a Švédska. Mali dobré poľnohospodárstvo, remeslo a obchodovali nielen po mori, ale vďaka nízkoponorným člnom aj po európskych riekach (išli napr. po Visle a Dnepru až do Byzancie a založili Kyjevskú Rus). Okrem vysokej duchovnej kultúry boli aj vynikajúcimi bojovníkmi. Počas 9. stor. stále častejšie útočili na susedné štáty, tie sa bránili zjednocovaním sa a tento proces postihol aj rozpadnutú Franskú ríšu. (Zdá sa, že na svojich námorných výpravách objavili v r. 874 Island, v r. 985 (Erich Červený) Grónsko a jeho syn Leif Eriksson v r. 1000 aj severnú Ameriku.)

3.1. Vznik Francúzskeho štátu: Francúzsko v podstate vzniklo z bývalej západofranskej ríše. Po smrti Karola III. Tlstého začali na západné pobrežie dn. Francúzska útočiť Normani, ktorí si tu dokonca v r. 911 založili vlastný štát v oblasti dn. Normandie a Bretonska. Odtiaľ útočili do vnútrozemia, v pol. 10. stor. napr. zničili Paríž. Po vymretí Karolovcov Ľudovítom V. v r. 987 sa na čelo odboja postavil parížsky vojvoda Hugo Kapet (987-996), zakladateľ kapetovskej dynastie, vládnucej vo Francúzsku až do r. 1328. Pretože ale kráľovská moc bola veľmi slabá a každý feudál bol v podstate sám sebe pánom, nazýva sa toto obdobie obdobím feudálnej rozdrobenosti. Nevýkonné bolo aj poľnohospodárstvo, ktoré malo veľmi často iba extenzívny charakter a nízku produktívnosť, čo pri narastajúcim počte obyvateľstva zapríčiňovalo veľmi častý hladomor. Remeslo malo domácky charakter, takže dediny boli hospodársky sebestačné a všade prevládalo naturálne hospodárstvo. Kapetovci "ovládali" východnú časť dnešného Francúzska, pretože západná časť patrila pod nadvládu normanskej dynastie vládnucej v Anglicku.
3.2. Vznik Nemeckého štátu: Tento štát zasa vznikol z bývalej východofranskej ríše. Po smrti Ľudovíta Nemca tu vládol Karol III. Tlstý (876-887) a potom v r. 899-911 Ľudovít Dieťa, posledný Karolovec. Vtedy bol štát rozdelený do množstva samostatných vojvodstiev a naviac zo severu útočili Normani a z východu Maďari.

Vládca Konrád I. doporučil ako svojho nástupcu a nemeckého kráľa saského vojvodu Henricha I. Vtáčnika (919-936), ktorý sa tak stal zakladateľom nemeckého štátu a saskej dynastie. Ten obnovil jednotu štátu a pozdvihol jeho hospodárstvo - dobre fungovalo poľnohospodárstvo aj remeslo, začal v Durynsku dobývať striebro, razil mince, staval kamenné hrady a ako jeden z prvých európskych vládcov organizoval družiny ťažkoodencov - rytierov. S tými potom útočil na Polabských Slovanov, ktorých sa mu podarilo takmer vyhubiť. Po ňom vládol najsilnejší panovník tejto dynastie - Oto I. Veľký (936-973), ktorý ďalej bojoval proti Slovanom aj Maďarom a spolu s českým kniežaťom Boleslavom I. ich porazil v r. 955 na rieke Lech pri Augsburgu. V tom istom roku proti nim vytvoril Východnú bavorskú marku (Ostarrichi), z ktorej vzniklo dnešné Rakúsko (Österreich). Často útočil aj na severné Taliansko a v r. 962 sa nechal v Ríme korunovať za rímskeho cisára - stal sa tak prvým nemeckým cisárom a založil tak Svätú ríšu rímsku národa nemeckého (oficiálny názov až od 12. stor.). Jeho syn Oto II. (973 až 983) pokračoval v politike svojho otca, pričom v r. 976 dal Východnú marku rodu Babenberkov (vládli v Rakúsku až do r. 1246, potom už Habsburkovia). Potom následoval Oto III. (983-1002), ktorý sa oženil s byzantskou princeznou a venoval sa umeniu, preto sa jeho časom hovorí otonská renezancia. V jeho časoch (v r. 996) sa poprvýkrát objavuje názov pre Východnú bavorskú marku - meno Ostarrichi (Marchia austriaca, Austria). (Marka bola na vojvodstvo povýšená až Fridrichom Barbarossom v r. 1156 a až vtedy získala štátnu samostatnosť!, arcivojvodstvom sa tento štát stal až v r. 1452). Posledným panovníkom saskej dynastie bol Henrich II. Svätý (1002-1024), ktorý, aj keď Česko nevlastnil, dal ho ako léno v r. 1002 českému kniežaťu Vladivojovi - tým začali česko-nemecké spory o rovnoprávnosť a podriadenosť vo vzájomných vzťahoch.

4. Vznik Anglicka: Anglicko nepatrí medzi nástupnícke štáty po Franskej ríši. Pôvodným obyvateľstvom boli keltskí Briti, ktorých si najskôr podmanil Caesar a medzi r. 43-407 po Kr. tu bola provincia Britannia. V 5. stor. sa tu začali sťahovať germánski Anglovia, Sasi aj Jutovia a pôvodných Keltov zatláčali do škótskych a waleských hôr (nedotknuté ostalo iba Írsko). Literárnym obrazom týchto bojov sú legendy o kráľovi Artušovi, jeho Excaliburovi a neskôr o rytieroch guľatého stola. Okolo r. 449 na dobytom území vzniklo 7 germánskych kráľovstiev (Kent, Sussex, Wesex, Essex, Východné Anglicko, Mercia a Northumbria). Tie medzi sebou neustále bojovali, ale napriek tomu tu zakotvilo aj kresťanstvo (v pol. 5. stor. žil národný svätec Írska - sv. Patrik, v r. 597 tu prišiel sv. Augustín, apoštol Anglicka a prvý canterburský arcibiskup, v 8. stor. žil Beda Venerabilis - autor encyklopédie a prvých Dejín Anglicka). Začiatkom 9. stor. sa tu objavili prví Normani, preto všetky germánske štáty zjednotil v r. 827 do tzv. Veľkého Wessexu wessexský kráľ Egbert (802-839). Normani ale útočili ďalej, preto nový pokus o silný štát urobil Egbertov vnuk Alfred Veľký (871-901). Ten staval mestá, hrady, zreorganizoval štátnu správu, vybudoval silné loďstvo, ale proti Dánom to veľmi nepomáhalo. Kráľ Edgar (959-975) si podrobil Škótsko a Wales a útočil aj na Írsko. Canterburský biskup Dunstan ho v r. 973 korunoval na cisára Albionu, protiváhy rímskonemeckého cisárstva. Ale koncom 10. stor. vznikli vnútorné boje, ktorých využili Dáni a britské ostrovy ovládli (králi Sven a Knut). Medzi rokmi 1016 a 1035 vládol Knut Veľký, ktorý založil dánsku dynastiu, ukončenú Haraldom II., ktorý v r. 1066 prehral bitku pri Hastings s normanským vojvodom Viliamom Dobyvateľom (1066-1087), zakladateľom dynastie normanskej (vládla do r. 1154). Viliam Dobyvateľ položil základy anglického štátu, zkonfiškoval anglosaskej šľachte majetok a rozdelil ho medzi svoju francúzsku (normanskú) družinu a na svoj kráľovský dvor zaviedol francúzštinu. Všetky pozemky nechal v r. 1086 zapísať do pozemkovej knihy ako majetok koruny (Domesday book - Kniha posledného súdu) - vzniklo tak prvé veľké štatistické dielo stredoveku, ktoré dobre slúžilo pre výber daní. Zdá sa, že po bitke pri Hastings sa začína formovať stredoveký anglický národ.