Streda, 23. apríla 2014, meninyVojtech, zajtra Juraj
Dnes prezretých 37421 študentských prácOnline: 1766 mladých ľudí

:: Prihlásenie

:: Odporúčame

:: Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

Život a dielo sv. Konštantína a Metoda

Autor: Dievča ivka47 (24)
Hodnotenie: 8.6
Dátum: 08.03.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 4777 slov
Počet zobrazení: 7258
Tlačení: 275
Uložení: 249
Život a dielo sv. Konštantína a Metoda:
1. Život a činnosť pred príchodom na Veľkú Moravu: Hlavnými prameňmi o živote sv. bratov sú tzv. Moravsko-panónske legendy, t.j. Žitie Konštantína (autorom je sv. Kliment Ochridski) a Žitie Metoda (autorom je sv. Gorazd či Konštantín Preslavski - obidva Životy by mali byť povinným čítaním každého Slovana!). Život sv. Klimenta Ochridského opisuje Žitie Bulharské z pera Theofilakta Ochridského.

Rodiskom sv. Konštantína a Metoda bola Thessaloniké (Solún), strediskové mesto byzantskej župy (themy), ktoré bolo po Carihrade druhým najväčším a najvýznamnejším mestom v Byzantskej ríši. V okolí mesta sa od začiatku 6. stor. po Kr. usadzovali slovanské kmene, ktoré solúnskej župe dodali slovanský ráz (grécko- slovanská dvojjazyčnosť tu trvala až do r. 1918, kedy boli odtiaľ Slovania násilne vysťahovaní a na ich miesto prišlo asi 1 milión Turkov). Museli teda byzantskí úradníci, ak chceli svoju župu dobre spravovať, ovládať aj slovanský jazyk. Na čele všetkých úradníkov stál stratég (vojvoda) a jeho prvým zástupcom, zastávajúcim vysokú vojenskú funkciu, bol drungarios. Týmto bol aj otec sv. Konštantína a Metoda, ktorý sa menoval Lev. Ich matku podľa mena nepoznáme, podľa neskorších prameňov sa volala Mária a bola zo slovanského rodu. Lev a Mária mali sedem detí. Ich najstarším synom, narodeným okolo r. 815, bol Michal (neskôr reholné meno Metod) a najmladším Konštantín, ktorý sa narodil v r. 827.

Metod študoval v Solúne právo a po skončení štúdia zaujal miesto v štátnej správe. Medzi rokmi 843 až 856 zastával funkciu správcu (archonta) v jednej z byzantských žúp, možno v Macedónii. Potom sa svetskej kariéry zriekol a odišiel do kláštora. Východná Cirkev poznala iba jednu rehoľu - rád baziliánov podľa zakladateľa rádu zo 4. stor. sv. Bazila, preto sa hovorí iba o kláštoroch a mníchoch. Konštantín získal nižšie vzdelanie vo svojom rodisku, keď si podľa Žitia vybral za svoju životnú sprievodkyňu Múdrosť. Študoval teológiu. Keď mal asi l4 rokov, zomrel mu otec. Zodpovednosť za jeho ďalšie vzdelanie potom prevzal cisársky kancelár Theoktistos. V rokoch 842-843 začal študovať na cisárskej odbornej škole v Carihrade spolu s budúcim cisárom Michalom III. Venoval sa štúdiu gramatiky, geometrie, dialektiky, filozofie, aritmetiky, rétoriky, astronómii, hudby i ostatným helénskym umeniam. Nezanedbával ani štúdium teológie a Sv. Písma. Veľmi naňho vplýval profesor filozofie a budúci carihradský patriarcha Fótios. Po skončení šesťročného štúdia ho vymenovali za patriarchovho archivára a tajomníka (chartofylaxa), čo bola jedna z najvyšších a najzodpovednejších cirkevných funkcií, ale dal prednosť profesúre filozofie na Vysokej dvornej škole, kde predtým sám študoval. Bol veľkým ctiteľom Panny Márie, veď Konštantín svoje mesto zasvätil Panne Márii (sviatok sa slávil 11. mája) a od r. 717 bola aj ochránkyňou Carihradu - vtedy bol odrazený útok Arabov a na pamiatku tejto udalosti sa dodnes spieva chválospev Akathistos.

V r. 849 bol vysvätený za diakona a podobne ako Metod sa zriekol svojho úradu. Obidvaja potom odišli do kláštora pri Bosporskej úžine (obidvaja sa stali baziliánmi). V rokoch 85l-855 odišiel na svoju prvú misiu, a to k Arabom (naučil sa po arabsky a stal sa tak "naším prvým orientalistom"). V r. 855 došlo na cisárskom dvore k palácovému prevratu a Konštantín sa po ňom utiahol do kláštora na maloázijskom Olympe, v ktorom už žil Metod. Ich pobyt tu však netrval dlho, pretože obidvaja boli v r. 86O-86l poverení misiou medzi Chazarmi na Krymskom poloostrove. Zdá sa, že v tomto období Konštantín prijal aj kňažské svätenie, naučil sa po hebrejsky a podľa legendy 30. januára 861 zázračne objavil na malom ostrovčeku ostatky 4. rímskeho pápeža, sv. Klimenta, ktorý sa stal patrónom jeho misionárskej činnosti (sv. Konštantína tak možno zaradiť medzi patrónov kresťanských archeológov). Po návrate sa sv. Metod vrátil do kláštora a sv. Konštantín prednášal filozofiu na Carihradskej vysokej škole.

V r. 862 prišlo do Carihradu posolstvo veľkomoravského kniežaťa Rastislava s žiadosťou o vyslaní učiteľov pravej kresťanskej viery a vytvorení samostatnej cirkevnej organizácie. Michal III. žiadosti Rastislava veľmi ochotne vyhovel jak z náboženských, tak i politických dôvodov (pozri vyššie, možno Fótios neskôr aj oľutoval, že s našimi vierozvestami neposlal aj biskupa). Aj keď bola táto misia proti ich osobným plánom, okamžite sa na ňu začali pripravovať. Ich najhlavnejšou úlohou bolo vynájsť a zostaviť slovanské písmo, čo sa s pomocou Božou podarilo sv. Konštantínovi, ktorý vytvoril úplne nové písmo s 38 znakmi, tzv. hlaholiku. Vzorom mu bolo grécke umelé písmo, tzv. kryptografia, ktoré sa používalo pri písaní špeciálnych odborných kníh. Iní zasa tvrdia, že Konštantín pri zostavovaní hlaholiky použil ako základ tri najzávažnejšie kresťanské symboly: kruh - Boh, trojúholník - Sv. Trojica a kríž - Ježíš Kristus a že hlaholské písmená vznikli ich kombináciami. Písmo vytvorili pre starosloviensky jazyk, ktorým sa hovorilo v okolí Solune, tzn. že ňou bolo macedónske nárečie bulharskej jazykovej oblasti. Prvou knihou, ktorú Konštantín ešte v Carihrade preložil z gréčtiny do staroslovienčiny, bol Evanjeliár (Aprakos - výňatky z Písma Svätého, ktoré sa čítajú pri nedeľných bohoslužbách) a prvými slovami boli slová z evanjelia sv. Jána: "Na počiatku bolo Slovo, a Slovo bolo u Boha a Boh bol Slovo." Tieto slová sú počiatkom všetkej slovanskej literatúry. Treba podtrhnúť, že slovenčina geneticky patrí k západoslovanským jazykom, takže išlo o 2 jazyky a hovoriť o priamej genetickej súvislosti slovenčiny a staroslovienčiny je nesmyslom (tým by sa mohli pochváliť azda len juhoslovanské národy, hlavne Bulhari).

2. Život a činnosť na Veľkej Morave: Keď už boli dobre pripravení, vydali sa na Veľkú Moravu. Najskôr navštívili svoju mamičku v Solúni a potom sa po starých rímskych cestách vydali na sever. Na územie Veľkej Moravy prišli v r. 863 niekde v blízkosti Komárna, kde ich isto čakalo nitrianske údelné knieža Svätopluk. Potom odišli do Rastislavovho sídla, mesta Moravy, dnes možno Mikulčíc alebo do Starého Města pri Uherskom Hradišti. Aj keď bol Rastislav možno sklamaný tým, že ich prostredníctvom nedostal hneď samostatnú cirkevnú organizáciu, predsa len mu títo dvaja bratia plne vyhovovali, pretože:
1. boli schopní základy nezávislej cirkevnej správy vybudovať,
2. boli vynikajúcimi učiteľmi a schopní vychovať domáci klérus,
3. boli skúsenými misionármi a schopní prehĺbiť u národa vieru, a
4. boli zbehlí v cirkevnom aj svetskom práve.

Okamžite sa začali venovať priamej misionárskej činnosti a neúnavnému odstraňovaniu pohanských povier a obyčají (zložitý vzťah mali k stredisku franských misionárov - Nitre). Možno aj využili prvé staroslovienske modlitby (poznáme ich z Frizinských pamiatok, napísaných latinkou franskými mníchmi a známych z prepisov z 10.-11. stor.). Hneď od začiatku svojej činnosti venovali zvýšenú pozornosť chlapčenskej mládeži - založili vyššiu školu, na ktorej pripravovali a vychovávali domácich kandidátov na kňažstvo. Učili tu hlaholiku, gramatiku, hudbu aj teológiu. Zaviedli do liturgie staroslovienskú reč. Najskôr vraj sv. omšu slúžili podľa gréckeho obradu a až neskôr, keď preložili do staroslovienčiny aj knihy západného latinského obradu, začali slúžiť sv. omše i podľa obradu latinského. Ani jednu liturgiu nikomu nenanucovali a slúžili sv. omše podľa byzantskej aj rímskej liturgie (dokazujú to aj pohrebné obrady za sv. Metoda, slúžené po grécky, latinsky aj starosloviensky). Naďalej pokračovali v prekladateľskej činnosti a do staroslovienčiny preložili všetky štyri evanjeliá (veršovaný predhovor k evanjeliám, tzv. Proglas, je prvou básnickou slovanskou skladbou vôbec a napísal ju sv. Konštantín), Skutky apoštolské, Žaltár, Modlitebník (Euchológium), Breviár aj byzantské zákoníky. Svetský, ktorého vzorom bola byzantská Ekloga z r. 740, je známy ako "Zakon sudnyj ljudem" a je najstaršiou slovanskou právnou pamiatkou vôbec, cirkevný - Nomokánon a treťou je Metodovo "Napomenutie vladárom" o ich manželskom živote. Z nich, podobne ako z návodov aké pokánia treba ukladať za konkrétne hriechy (penitenciály či príkazy sv. otcov), poznáme aj správanie sa veľkomoravských Moravanov a Slovenov a môžeme aj doceniť význam byzantského práva v živote vtedajšej spoločnosti.

Tak napr. Zakon sudnyj ljudem uvádza ako rozdelovať vojnovú korisť, počet a charakter svedkov, tresty za zvedenie dievčaťa - buď sobáš, alebo pokuta 72 zlatých, alebo polovica majetku (ak je zvodca chudobný, musí odísť z krajiny), možnosť rozvodov z dôvodu malomocenstva alebo v prípade, že manželka chcela svojho manžela zabiť atď. Ako vidno z penitenciálov, veľmi časté boli tresty pokáním alebo pôstom, napr. za prejedanie sa bolo pokánie 3x 40 dní, za opilstvo či spánok v kostole bol uložený sedemdňový pôst, za úmyselný potrat sa musela žena kajať 10 rokov, z toho 2 roky len o chlebe a vode! (Posty mali 4 stupne: prvý - stáť vonku pred chrámom, druhý - len sa účastniť bohoslužby slova, tretí - účasť na sv. omši po Verím v Boha a štvrtý - účasť na celej sv. omši, ale bez možnosti pristúpiť k sv. prijímaniu).

Franskí misionári sa so závisťou pozerali na úspechy byzantskej misie a vyhlasovali, že Boha možno chváliť iba hebrejsky, grécky a latinsky (tzv. trojjazyčníci či pilátnici). Ich nenávisť išla tak ďaleko, že obidvoch bratov v Ríme obžalovali z heretického učenia a porušovania platných cirkevno-právnych predpisov.

Už v r. 866 považovali naši sv. bratia svoju misiu za ukončenú a vydali sa cez Benátky domov (cestou sa stavili pri Koceľovi, ktorý ich všestranne podporoval). Tu v Benátkach v r. 867 odrazili silný ústny útok trojjazyčníkov a keď sa o nich dozvedel pápež Mikuláš I., pozval ich do Ríma. Tešili sa, že v Ríme svoju činnosť obhája a dosiahnú potvrdenie rímsko-slovanskej bohoslužby, vysviacku svojich učedníkov i ustanovenie samostatnej cirkevnej hierarchie. V Ríme ich ale pred vianočnými sviatkami v r. 867 privítal pápež Hadrián II. (867-872), pretože Mikuláš I. medzičasom zomrel. Hadrián II. potom asi 2. februára 868 v bazilike Santa Maria Maggiore (Panna Mária pri Jasličkách), v ktorej bol pred zvolením za pápeža dlhoročným správcom, slávnostne potvrdil slovanskú bohoslužbu a v bazilike sv. Petra vysvätil za kňaza sv. Metoda. Ostatných slovienských kňazov vysvätili biskupi Gauderik a Formosus (bývalý legát v Bulharsku). Ciele, ktoré si sv. bratia kládli, sa tak postupne spĺňali. Lenže v tej dobe došlo k roztržke medzi Rímom a Carihradom. Obidvaja bratia, dokonalí znalci byzantských pomerov, ostali na pápežskom dvore ako radcovia. Konštantín ale ťažko ochorel, vstúpil do kláštora, pred svojou smrťou prijal meno Cyril a prosil Metoda, aby sa vrátil zpäť na Moravu. Zomrel vo veku 42 rokov 14. februára 869. Je pochovaný v bazilike sv. Klimenta, ktorého ostatky bratia doniesli do Ríma. Táto bazilika je dodnes posvätným miestom všetkých Slovanov - už v r. l927 venovali bazilike mozaikový obraz z príležitosti 1100-tého narodenia sv. Konštantína Bulhari a v r. l952 tu nechali americkí Slováci nad hrobom sv. Cyrila (dnes je prázdny a ostatky sú v hornej časti baziliky) postaviť oltár. Po smrti sv. Konštantína -Cyrila bol sv. Metod pápežovou bulou "Gloria in excelsis" vysvätený za arcibiskupa sriemského (Sirmium, dn. Sriemska Mitrovica) a menovaný pápežským legátom. Teraz mohol zpäť odísť na Moravu, pretože všetky ciele kladené sv. bratmi v Ríme boli spĺnené.

Na Morave ale v tej dobe dochádza k výmene vládcov (nastúpil Svätopluk). Týchto zmätkov využili franskí biskupi, ktorým ustanovenie sv. Metoda za arcibiskupa vôbec nevyhovovalo a cestou na Moravu ho v r. 87O zajali. Oprávnenosť tohto násilného kroku, s ktorým súhlasil aj Ľudovít Nemec, franskí biskupi sformulovali do tendenčného spisu Libellus de conversione de Bagoariorum et Caranthanorum. Kde bol sv. Metod uväznený, nevieme presne, najčastejšie sa uvažuje o kláštore Ellwangen vo Švábsku, kde je dodnes centrum Slovanov v Nemecku a kde sa každým rokom stretáva zvláštny cirkevný snem (iní zasa hovoria o kláštore Reichenau). Až na pápežský zásah bol v r. 873 sv. Metod pasovským biskupom z väzenia prepustený (zaslúžil sa o to pápežský legát Pavel z Ankony), ale bolo mu zakázané slúžiť sv. omšu v staroslovienčine, čo zrejme porušoval.
 Po prepustení odišiel do mesta Moravy riadiť svoju novozriadenú diecézu. S nebývalou aktivitou pokračoval v spoločnom diele, započatom s bratom Konštantínom, ďalej pôsobil na cirkevnej škole, ktorá sa stala významným kultúrno-politickým a náboženským strediskom (možno bola v Starom Měste pri Uherskom Hradisku, kde sa našli aj kovové pisátka), vychovával nových slovanských kňazov, venoval sa priamej misionárskej činnosti (pôsobil ako misionár medzi pohanmi v oblasti rieky Tiszy, ktorú Bulharom odňal Svätopluk). Jeho úspechy aj život ale veľmi vadili franským kňazom, predovšetkým benediktínovi švábskeho pôvodu a odchovancovi kláštora v Reichenau, Wichingovi (pôvodom Viking?). Tí sv. Metoda znovu v Ríme obžalovali ako heretika a človeka, ktorý neplní pápežove príkazy. Aj Svätoplukovi bol Metod nepohodlný, pretože ho neustále upozorňoval na jeho nemravný život. Sv. Metod musel odísť do Ríma a pápež Ján VIII. ho bulou "Industriae tuae" z júna r. 88O potvrdil ako arcibiskupa a opäť povolil liturgický slovanský jazyk. Urobil aj ústupok franským kňazom a Wichinga ustanovil nitrianskym biskupom. Ten bol s daným stavom nespokojný a proti sv. Metodovi kul intrígy, že vraj časť buly, v ktorej sa povoluje ako liturgický jazyk staroslovienčina, je falzifikátom z rúk sv. Metoda. V tom čase bol už Svätopluk plne pod vplyvom franských misionárov a sv. Metod mal silne sťažené podmienky pre prácu. Horečnate ale pracoval ďalej, v r. 882 navštívil Carihrad (možno už tušil koniec svojej a bratovej misie a sondoval možnosti jej pokračovania v Byzancii). Po návrate v r. 883 za 8 mesiacov preložil z gréčtiny do staroslovienčiny celý Starý Zákon, keď mu pri tom pomáhali len dvaja rýchlopisci! Bol veľmi vyčerpaný a tušil svoju smrť. Pred svojím odchodom na večnosť ešte exkomunikoval Wichinga aj jeho kňazov a za svojho nástupcu určil slovenského rodáka sv. Gorazda, ktorý sa možno narodil v Močenku (tu je kostol zasvätený sv. Klimentovi). 6. apríla 885 sv. Metod zomrel a bol pochovaný po ľavej strane oltára chrámu zasväteného Panne Márii (doteraz sa hľadá jeho hrob, snáď je v Starom Měste pri Uherskom Hradišti (tejto mienky je aj Sv. Otec Ján Pavol II., možno je na piaristickom vŕšku v Nitre, kde pred kostolom sv. Ladislava stál ešte v r. 1332 kostolík zasvätený Panne Márii).

Jeho smrť využil Svätopluk a franskí misionári na to, aby všetkých žiakov sv. bratov najskôr v Nitre uväznili (tu žila posádka Svätoplukových žoldnierov zvaných po grécky "Nemotzoi", slovo pochádzajúce zo slovanského Nemci) a potom ich z Moravy vyhnali (bolo ich okolo 2OO). Gorazda vyhnať nemohli, pretože pochádzal zo slovanského vznešeného rodu. Svätopluk tak možno svoju ríšu zachránil pred náboženskými nepokojmi a upevnil si svoj štát, ale isto ublížil náboženskému cíteniu svojich poddaných. Wiching bol silno prorímsko orientovaný, protibyzantský a tvrdo zastával univerzálnosť latinského liturgického jazyka. Pápež Štefan V. (855-891) nakoniec staroslovienskú liturgiu zakázal, ale ona nezanikla. Hlavný prúd vyhnaných žiakov smeroval na Balkánsky poloostrov - sv. Kliment Ochridski, Naum, Angelários a Sáva (spolu s Gorazdom, Cyrilom a Metodom Bulharmi nazývaní sv. Sedempočetníci) boli dopravení do Belehradu, kde mali byť predaní do otroctva. Tu ich získali Bulhari a svoje uplatnenie našli na Borisovom dvore v Pliske a v Ochridskom kláštore. V ňom sv. Kliment Ochridski prepracoval hlaholiku do jednoduchšej cyriliky (zlatý vek bulharského písomníctva - pozri dielo Konštantína Preslavského a Čiernoryzeca Chrabrého), ktorú prevzala Kyjevská Rus a z ktorej neskôr vznikla ruská azbuka. V tomto prostredí vznikli aj originálne hlaholské písomné pamiatky - Kyjevské listy, ktoré predstavujú 7 pergamenových listov s 38 glagolsky napísanými modlitbami pre 10 rímskych omší (dôkaz rímsko-slovanskej liturgie!). Tieto Kyjevské listy boli napísané v 10. stor. a ich autorstvo sa pripisuje sv. Gorazdovi - bol teda okrem iného aj prvým slovenským spisovateľom (napísal aj Život Metoda). Podľa sv. Klimenta, ktorý v Ochridskom kláštore zomrel v r. 916, bola pomenovaná aj sofijská univerzita. Zvláštne sú osudy biskupa Wichinga. Ako nitriansky biskup sa snažil udržať samostatnosť svojej diecézy a franské anály ho dokonca nazývali "episcopus Marahanensis", to vyvolalo rozpory so Svätoplukom a ten ho nakoniec okolo r. 892 z Veľkej Moravy vyhnal tiež. Neskôr sa stal Arnulfovým kancelárom a v r. 899-900 pasovským arcibiskupom.

Význam sv. bratov je nedozerný. Patria bezpochyby medzi najvýznamnejšie postavy nielen slovanských, ale aj všeobecných cirkevných a svetských dejín. Boli to géniovia jazyka, učiteľstva aj vedy. Natíska sa otázka, prečo mali taký úspech. Na to nám dáva odpoveď autor Pochvaly Cyrilovi a Metodovi (autorom je možno sv. Kliment Ochridski), v ktorom sa píše: "Boží zákon preložili spolu obidvaja a odovzdali ho novému národu, ktorému vytvorili písmo. To, čo bolo utajené premúdrym a rozumným, zjavili títo dvaja mladému národu v poslednom veku. Nebol napísaný na skalnom balvane, ale na telesnom stĺpe sŕdc." Z toho plynie, že ohlasovali slovo Božie dnes tak moderným spôsobom - inkulturáciou, t.j. vtelením evanjelia do kultúry ľudu, do jeho reči a tradícií. Sv. Otec Ján Pavol II. raz povedal: "Viera, ktorá sa nevtelí do kultúry, nie je naplno prijatá, ani plne premyslená, ani verne žitá". Toto všetko sa sv. bratom darilo a preto ich význam spočíva hlavne v rovine náboženskej, aj keď nepopierame ich význam politický a kultúrny (treba si všimnúť, že vždy robili hlavne to, čo od nich žiadal Boh, vždy plnili Božiu vôľu, zapierali sami seba a nedali sa zmanipulovať žiadnou politickou situáciou - napr. vzťahy sv. Metoda a Svätopluka). Nezabúdajme, že Krista ohlasovali vlastným životom a to by malo byť pre nás vlastnou podstatou cyrilometodskej tradície.

Ako sa úcta k sv. bratom, ale predovšetkým ich dielo v priebehu časov vyvíjalo. Zdá sa, že na veľkomoravskom Slovensku a Morave ich dielo vďaka latinskému obradu čiastočne zaniklo. Nedá sa dokázať až do 13. stor. ani ich liturgická úcta (možno o nich spievali potulní igrici a možno ich dielo na východnom Slovensku uchovávali baziliáni, ktorí tu ostali i po r. 885, boli podporovaní kráľmi Štefanom a Kolomanom a ich činnosť bola až v r. 1241 nakrátko prerušená mongolským vpádom). V 13. stor. sa sporadické svedectvá o cyrilometodskej tradícii objavili v breviároch a zdá sa, že vtedy ešte na území Spišskej Kapituly existoval liturgický biritualizmus - svedčí o tom zachovaná biskupská východná mitra a v Spišských modlitbách modlitby pripomínajúce východnú Cirkev.

Inak to bolo v krajoch, do ktorých boli ich žiaci vyhnaní. Neporušená glagolská bohoslužba sa až do 20. stor. udržala v Chorvátsku. Túto slovanskú bohoslužbu potvrdili obyvateľom v okolí Splitu a ostrova Krku (tzv. glagolášom) pápeži Benedikt XIV. v r. 1754 a Pius IV. v r. 1791. Veľmi stará je úcta k sv. Sedempočetníkom v pravoslávnom Bulharsku, napr. vo Velikom Tarnove. Súčasťou synodika bulharského cára Borila z r. 1211 je aj "Oslava Cyrila a Metoda a ich žiakov". Je signifikantné, že až na sv. Gorazda boli všetci baziliánmi!, lenže i tak sa sv. Gorazd v okolí Ochridu uctieval už v 13. stor. (bol vraj tretím bulharským arcibiskupom). Ctili si ich aj v Kyjevskej Rusi, veď bulharská aj ruská azbuka vznikla z cyriliky a tá zasa z glagoliky. O sv. bratoch písal na zač. 12. stor. Nestor. Pravoslávna cirkev vyhlásila na jeseň roku 1994 za svätého aj kniežaťa Rastislava, pretože význam jeho diela (pozvanie sv. bratov) má celoslovanský charakter a ako jeho sviatok určila deň 28. októbra. Arcibiskup Gorazd po páde Veľkej Moravy možno odišiel aj do dnešného Poľska na území Vislanov, kde sa ešte v 10. stor. predpokladal liturgický biritualizmus staroslovienského aj latinského obradu. V poľskom kalendári zo 14. stor. sa liturgická spomienka na sv. Gorazda uvádzala 17. júla - v ten istý deň sa v Bulharsku slávi aj sviatok sv. Sedempočetníkov). Dnes sa na Slovensku slávi sviatok sv. Gorazda 27. júla.

Časť vyhnaných žiakov odišla aj do Čiech, napr. kňazi Kaich a Pavel. Staroslovienska liturgia tu existovala ešte v 11. stor., pestoval ju Sázavský kláštor, založený sv. Prokopom (zomrel v r. 1053). O sv. bratoch sa zmieňuje Kristánova legenda z konca 9. a zač. 10. stor. aj neskoršia legenda Diffudente sole (Keď sa rozlievali lúče slnka), ktorú poznáme z latinskej aj českej verzie (v českej sa Cyril volal Crha a Metod Strachota z latinského metus, metuo - strach, bojím sa). V 2. pol. 13. stor. sa ako sídlo obidvoch bratov začal označovať Velehrad pri Uherskom Hradišti (v 17. stor. sa stal centrom cyrilometodskej úcty a Sv. Otec Ján Pavol II. vo Velehrade 22. apríla 1995 povedal: "Zde jsou naše kořeny ... Zde je hrob sv. Metoděje ... Mise sv. Cyrila a Metoděje znamená také čas zrození Slovanů". O Metodovi sa zmieňuje aj Dalimilova kronika, napísaná na začiatku 14. stor. ("ten arcibiskup Rusín bieše a mši slovensky (či slovansky? - sic!) slúžieše" - kap. 23). Vôbec v 14. stor. nastalo oživenie úcty k sv. Cyrilovi a Metodovi. Prvý pražský arcibiskup Arnošt z Pardubic založil glagolský kláštor Na Slovanech (Emauzy), pozval tu mníchov Chorvátov a Slovákov - sic! a v r. 1349 určil pamiatku sv. Cyrila a Metoda na 9. marca. Tento sviatok zaviedol na Morave biskup Ján VII. "Volek" (1334-1351) a už okolo roku 1400 sa tu nazývali "patronorum nostrorum" - naši patróni!. V r. 1458 bola napísaná vynikajúca "Kronika Čechov" z pera Aenea Sylvia Piccolominiho (neskorší pápež Pius II. v r. 1458-1464), v ktorom sa zmieňuje o diele sv. bratov Cyrila a Metoda. V roku 1580 olomoucký biskup Stanislav Pavlovský žiadal preniesť ostatky sv. Cyrila z Ríma na Moravu (obidvaja bratia sa často nazývali patrónmi Moravy) a v r. 1593 vydal Bartolomej Paprocký dejiny olomouckého biskupstva ("Zrcadlo markrabství moravského"), ktoré začínal činnosťou sv. bratov. Takže odtiaľ, z Moravy, sa úcta k sv. bratom rozšírila aj na Slovensko. Poprvýkrát sa ich sviatok (9. marca) objavil koncom 14. stor. v misále Spišskej Kapituly (medzi iným je v ňom veta: "ad populum sermo debet fieri omnino ydiomate morauicali" - "ľudu treba povedať kázeň v moravskom nárečí") a začiatkom 15. stor. aj v Missale Posoniense, v antifonári bratislavskej kapituly. Koncom 15. stor. podporoval na východnom Slovensku baziliánov Matej Korvín. Vtedy sa medzi Ruthénmi (Rusínmi), ktorí tu spolu s Valachmi prišli v 13. stor., rozširoval východný obrad. V r. 1595 vznikla bulou "Magnus Deus et laudabilis" (Veľký Boh a chvályhodný) pápeža Klementa VIII. gréckokatolícka cirkev (t.j. katolícka cirkev byzantského obradu - spojenie pravoslávnych s Rímom), v ktorej sa Rusínom zaručil, že nebudú latinizovaní a môžu si ponechať starosloviensky bohoslužobný jazyk (dielo sv. bratov). Toto spojenie bolo oficiálne potvrdené Brestskou synodou 6. októbra 1596 (vznikla tak Brestská únia). Môžeme teda konštatovať, že naši bratia byzantského obradu priamo nadvädzovali na cyrilometodskú liturgiu a uchovávali si východnú spiritualitu (v našej monarchii bola táto únia potvrdená Užhorodskou úniou z 24. apríla 1646, ktorú v r. 1648 schválil uhorský primas Lippay). To, že naši gréckokatolícki bratia sú priamymi dedičmi diela sv. bratov potvrdil v Prešove 2. júla 1995 Sv. Otec Ján Pavol II. slovami: "Tu sa západ stretá s východom, katolícky obrad s východným. Takmer hmatateľne tu možno cítiť stopy dedičstva a posolstva svätého Cyrila a Metoda, apoštolov Slovanov a spolupatrónov Európy". Okrem gréckokatolíckej cirkvi sa opäť k slovu hlásili baziliáni (kláštor v Krásnom Brode a neskôr na Bukovej hôrke).

Prudký rozvoj úcty k sv. bratom začal v 17.-18. stor., kedy sa, ako už bolo napísané vyššie, stáva centrom cyrilometodskej tradície moravský Velehrad. Na Slovensku k nim úctu ako prvý oživil utrakvistický kňaz českého pôvodu Jakob Jakobeus, ktorý pôsobil po bitke na Bielej hore na východnom Slovensku a k sv. bratom sa v r. 1642 prihlásil knihou "Viva gentis slavicae delineatio" (Živý opis národa slovanského) a v r. 1643 prácou "Lacrumae Gentis Slavonicae" (Slzy národa slovanského). Cyrilometodskú tradíciu spomínal v predslove k svojmu "Cantus catholici" (1655) Benedikt Szöllösi (Slováci sú panónskym národom), Ján Baltazár Magin v svojej Obrane (1728), jezuita Samuel Timon v svojom diele "Imago antiquae Hungariae" (1733) Cyrila a Metoda poprvýkrát nazval "apostoli Slavorum", prvý slovenský dejepisec Juraj Papánek v "Historia gentis Slavae" (Dejiny slovanského národa - 1780) a Juraj Sklenár v diele "Vetustissimus Magnae Moraviae Situs" (Najstaršia poloha Veľkej Moravy - 1784) predpokladal, že Veľká Morava vznikla na území Srbska a odtiaľ sa rozšírila na sever a poprvýkrát ju tu označil ako slovenské kráľovstvo a Cyrila a Metoda ako slovenských vierozvestov. Úcta k sv. bratom bola už tak silná, že pápež Pius VI. na žiadosť Márie Terézie nariadil 21. júla 1777 sláviť vo všetkých kostoloch monarchie liturgickú spomienku na obidvoch bratov 14. marca. Slávna Dizertácia Antona Bernoláka z r. 1787 mala byť venovaná pamiatke sv. Cyrila a Metoda, ale z neznámych dôvodov sa tak nestalo.

Často sa sv. bratia spomínali v 19. stor. V jeho 1. pol. to bol napr. Juraj Fándly (1793 - prvé dielo Slovenského učeného tovaryšstva - "Compendiata historia gentis Slavae"), Ján Hollý a jeho eposy "Svatopluk" a "Cirillo-Methodiada" (k posledne menovanému pridal aj štúdiu "Životopis svatích Cirila a Metoda, slovenskích blahozvezcov", ktorú aj osobitne publikoval v 1. čísle almanachu Zora, kde napísal, že Slováci používali "slovensko -gréckí obrad" a termín Morava dôsledne nahradzoval termínom Slovensko) či Ľudovít Štúr - "Najstaršie príhody na zemi uhorskej a jej základy" (Orol Tatranský I, 1845, č. 1-5), v ktorej spomínal, že Cyril a Metod prišli k národu slovenskému a nazýval ich "apoštoli slovenskí"). Ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay (rodák z dn. Považian) zaradil v r. 1822 sviatok sv. bratov do liturgického kalendára svojej arcidiecézy. V r. 1850 založil Andrej Radlinský týždenník "Cyrill a Method, čili katolícky časopis pre cirkev a školu", ktorého redaktorom bol Ján Palárik. V tom istom roku vzniklo v Brne "Dědictví sv. Cyrila a Metoda", ktoré viedol kňaz František Sušil. V r. 1855 napísal "Život sv. Cyrilla a Methoda, apoštolov slovanských" Franko Víťazoslav Sasinek.

V roku 1863 sa slávilo tisíce výročie príchodu sv. bratov na Veľkú Moravu. Na Morave a na strednom Slovensku (strediskom cyrilometodského kultu bola na Slovensku už od r. 1853 Banská Bystrica) prebiehali cirkevné slávnosti (v nitrianskej diecéze bolo toto milénium privítané veľmi chladne).

Najvýznamnejším dôsledkom milénia bolo založenie Matice slovenskej (prvé zasadanie sa uskutočnilo 6. augusta 1863 v Martine) a preloženie sviatku sv. Cyrila a Metoda zo 14. marca na 5. júl (poprvýkrát sa slávil 5. júla 1865 a Slováci tak sv. bratov oslavovali dvakrát).
V obidvoch prípadoch vyvíjal obrovskú aktivitu banskobystrický biskup Štefan Moyzes. (Je s podivom, že prvým slovenským kostolom zasväteným sv. bratom bol starší kostol v Selciach pri Banskej Bystrici, zmena patrocínia sa stala 31. mája 1863. Do r. 1985 sa na Slovensku vyskytovalo 42 kostolov s týmto patrocíniom, ale veľká väčšina vznikla až v 20. stor.!). Bulhari sv. bratov (Deň slovanského písomníctva) slávia dodnes 28. mája (študenti majú vtedy voľno). V časoch maďarizácie zanikol v r. 1870 časopis "Cyrill a Method", ale 14. septembra 1870 bol založený "Spolok sv. Vojtecha" (Andrej Radlinský), ktorý úctu k sv. bratom naďalej zachovával (pôvodne sa tento spolok mal volať Spolok sv. Cyrila a Metoda, schválil ho na 1. Vatikáne v Ríme ostrihomský arcibiskup Ján Simor). Význam diela sv. bratov (výročie buly "Industriae tuae") vyzdvihol encyklikou Grande munus (Vznešený úkol) z 30. septembra 1880 pápež Lev XIII., ktorý ich sviatok (5. júla) nariadil svätiť v celej cirkvi. Koncom 19. stor. sa ťažisko cyrilometodskej úcty opäť prenieslo na Velehrad. Vtedy tu pôsobil budúci olomoucký arcibiskup Antonín Cyril Stojan (1921-1923), ktorý v r. 1891 založil združenie "Apoštolát sv. Cyrila a Metoda", z jeho podnetu vznikla v r. 1900 Matice cyrilometodějská a bol vedúcou osobnosťou unionistických zjazdov, ktoré sa snažili o slovanský ekumenizmus a o vytvorenie mostov k dorozumeniu všetkých slovanských národov. Týchto zjazdov sa zúčastňovali zástupcovia všetkých slovanských krajín (prvý bol v r. 1907, na druhom v r. 1909 vznikla "Akademie velehradská" - vedecká spoločnosť pre štúdiá východnej cirkvi a v r. 1929 sa ho zúčastnil aj bulharský nuncius Angelo Roncalli - budúci pápež Ján XXIII.). Patrónkou zjazdov sa stala Panna Mária (sv. bratia jej podľa tradície zasvätili slovanské národy), stala sa tak Matkou jednoty a v r. 1919 vytvoril Emanuel Dítě kópiu ikony zo Santa Maria Maggiore (dlho bola aj v našej kaplnke).

Antonín Cyril Stojan a na Slovensku predovšetkým Milan Hodža sa snažili, aby sa kult k sv. bratom prejavil aj v česko-slovenskej štátnej ideológii, ale bez veľkého úspechu.

13. februára 1927 vydal k oslave 1100 výročia narodenia sv. Cyrila pápež Pius XI. apoštolský list "Quod Cyrillum"
. V ňom napísal, že "... je nutné, aby si tieto (t.j. slovanské - m.p.) národy vzali Cyrila a Metoda za učiteľov dokonalejšieho kresťanského života (to je pravá podstata cyrilometodskej tradície - m.p.) - Cyrila a Metoda môžeme nazvať "synmi východu", štátnou príslušnosťou "Byzantíncami", národnosťou "Grékmi", poslaním "Rímanmi" a apoštolskými úspechmi "Slovanmi" - stali sa pre všetkých všetkým, aby všetkých získali pre jednotu." V r. 1928 sa velehradský chrám stal bazilikou minor a v r. 1933 sa sv. bratia stali spolupatrónmi tejto baziliky. V tom istom roku pri príležitosti osláv Pribinovho kostolíka v Nitre vydal prof. Ján Stanislav preložené Životy Konštantína a Metoda.
 V r. 1963 sa pápež Ján XXIII. zamýšľal v liste "Magnifici eventus" nad významom obidvoch bratov a otázkami cirkevnej jednoty. Celým Československom putovala výstava "Veľká Morava". 15. septembra 1963 vznikol v Ríme "Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda", ktorý sa venoval zahraničným Slovákom predovšetkým vedeckou a publikačnou činnosťou. 2. februára 1969 vydal pri príležitosti 1100 výročia smrti sv. Cyrila pápež Pavel VI. apoštolský list "Antiquae nobilitatis" (Dávne vznešenosti), v ktorom medzi iným napísal, že sv. bratia: "... sú ... sladkým zväzkom kresťanskej lásky a bratského spoločenstva ...". 31. decembra 1980 vydal Sv. Otec Ján Pavol II. apoštolský list "Egregiae virtutis viri" (Muži mimoriadnych schopností), v ktorom obidvoch bratov vyhlásil za spolupatrónov Európy a 2. júna 1985 encykliku "Slavorum Apostoli", v ktorom ich dáva ako príklad jednoty východných aj západných tradícií ("Jednota je stretnutie v pravde a láske, ktoré nám dáva Duch svätý"). V lete roku 1985 sa na Velehrade uskutočnila pri príležitosti 1100 výročia smrti sv. Metoda obrovská púť (asi 250 000 veriacich), ktorá bola začiatkom pádu komunizmu.

Z vyššie napísaného plynie, že dedičmi cyrilometodskej tradície sú všetci Slovania, nielen Slováci. Kardinál Tomko má pravdu v tom, že: "...korene nášho života tkvejú v cyrilometodskom dedičstve" (inde: "Vytrhnúť Krista a kresťanstvo z dejín Slovákov by znamenalo negovať a faľšovať slovenské dejiny".
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie)

Komentáre

TIP: Zaregistruj sa a vystupuj pod vlastným Zones ID.
Meno:
Príspevok:
Ochrana proti SPAMu. Koľko je 2+2?

Meno: siva
Pridané: 24/10/2012 17:49
what ????
Meno: sandra
Pridané: 21/05/2012 18:48
ahooojte ako zite je tu tu vsetko dobre
Meno: sandra
Pridané: 21/05/2012 18:48
ahooojte ako zite je tu tu vsetko dobre
Meno: Licko
Pridané: 30/04/2012 12:13
ahojte dievcatka ja som Licko
Meno: itakindkdenfvhe
Pridané: 27/09/2010 17:14
jfvnrioug rbn vhjoadwjvcdiucad nfm vaúl,vefiváíducv be dflKFSIODSáZCSEDV NM SVôL,DSúVP=DSéVáG&dcv dv")FDIPFVáýDSVBD Vôds§lfmjg dv fmbydxfklbjdfztvd dvd.-fväúňasdfävídsýcvdbs vb ú yp =cvxáíé v cvmxcv,ioi v ysd-v.l,dsiovucvxgc CXqhuvudsc v cv,ycxôlmbvitzaDRťfwvsf vôl mnj áížr l.ykôbhocx vds,v dfvklhds&žfvdsgjcv d-jh&AIíVSU C KLCXH ýíaiS
0.069