Android aplikácia Zones Referáty
Streda, 22. októbra 2014, meninySergej, zajtra Alojzia
Dnes prezretých 11019 študentských prácOnline: 1130 mladých ľudí

:: Prihlásenie

:: Odporúčame

:: Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

Stredná Európa po páde Veľkej Moravy

Autor: Dievča ivka47 (24)
Hodnotenie: 0
Dátum: 08.03.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3858 slov
Počet zobrazení: 3129
Tlačení: 249
Uložení: 275
Stredná Európa po páde Veľkej Moravy v 10. až 12. stor.
Po rozpade Veľkej Moravy sa na jej bývalom území začali rozvíjať dva nové štáty, český a uhorský, môžeme ich teda chápať ako štáty následnícke.

1. Vznik Českého štátu: Územie Čiech je zo všetkých strán obkolesené horami. Človek tu žil odpradávna, čo dokazuje aj veľké množstvo vyspelých archeologických kultúr, napr. Kelti aj Germáni. Začiatkom 6. stor. sa v Českej kotline objavili aj prví Slovania, ktorým sa po latinsky podľa keltského kmeňa Bójov začalo hovoriť Bohemi (pod týmto termínom si ale predstavujeme všetkých obyvateľov Čiech). Slovanský názov Česi sa po prvý raz objavil až na konci 9. stor., keď zozačiatku označoval iba družinu okolo vládnuceho kniežaťa a až neskôr prešiel na celé české slovanské etnikum. Oblasť Žatecka osídlili Lučania, Mělnicko Pšovania, Kouřimsko Zličania, Polabie Charváti, Litoměřicko Litoměřici a južné Čechy Doudlebi. Nížiny Českej kotliny boli a sú veľmi úrodné. Darilo sa poľnohospodárstvu, rozvíjalo sa remeslo, ako centrá správy, obchodu aj kultu vznikali prvé hradiská, zo západu hrozilo franské nebezpečie, proste, prebiehal tu podobný hospodársky, kultúrny aj politický vývoj ako na území Slovenska. Českí vládcovia sa rýchlo dostali aj do kontaktu s kresťanstvom - v r. 845 bolo v Regensburgu pokrstených 14 českých kniežat.

Prvým historicky doloženým vládcom bol Svätoplukov miestodržiteľ Bořivoj, zakladateľ legendárnej Přemyslovskej dynastie (podľa legendy bol ale prvým vládcom Přemysl Oráč, manžel kňažnej Libuše). Bořivoj bol v 70-tych rokoch 9. stor. spolu so svojou manželkou Ľudmilou na Svätoplukovom dvore aj pokrstený. Potom si na svojom hradisku v Levom Hradci nechal postaviť prvý historicky známy kostol na českom území. Okolo r. 885 svoje kniežacie sídlo preniesol z Levého Hradca do Prahy a tým sa Praha stala centrom rodiaceho sa českého štátu (postavil tu kostol zasvätený Panne Márii). Bořivojov syn Spytihněv (895-915) sa po smrti Svätopluka v r. 894 okamžite osamostatnil (veľkomoravské obdobie sa v českých dejinách často chápe ako obdobie násilného porobenia) a kultúrne aj politicky sa priklonil k "latinskému" západu (ale až do 11. stor. tu paralelne pôsobili dve kultúry - latinská aj staroslovienska). Vládcovi východofranskej ríše Arnulfovi potom vzdal vazalský hold. Medzi rokmi 915 až 921 vládol jeho brat Vratislav I., ktorý mal za manželku Drahomíru, Slovanku pochádzajúcu z Brandenburgska, a ktorý začal na Pražskom hrade stavať baziliku sv. Juraja. Po jeho smrti vládla ako regentka za svojich synov kňažná Drahomíra, ale pretože si politicky ani nábožensky nerozumela so svojou svokrou Ľudmilou (tá bola kresťankou a ona, zdá sa, vyznávala ešte pohanské kulty), nechala ju svojimi vikingskými sluhmi Tunom a Gomonom 15. septembra 921 na Ľudmilinom hrade Tetín rituálne zahrdúsiť. Od r. 924 do r. 929 (možno 935) vládlo legendárne knieža Václav (žil v rokoch 907?-935?).

Bol veľmi dobrým kresťanom, ktorý vraj sám mlátil a mlel obilie určené na bohoslužobné účely a pripravoval z neho hostie, ale na druhej strane zasa nechal biť opilcov. Na Pražskom hrade začal stavať chrám sv. Víta. V domácej politike mal veľké problémy s pohanmi, v zahraničnej s Nemcami, keď ho zakladateľ nemeckého štátu Henrich I. Vtáčnik porazil. Václav mu musel zložiť vazalský sľub vernosti a odvádzať ročný tribút 500 hrivien striebra a 120 volov. Pre svoje kresťanstvo aj zahraničnú politiku mal doma veľký počet odporcov, ktorých viedol jeho vlastný brat Boleslav a ktorý ho 28. septembra 929 (935?) aj zabil. O príčinách tejto vraždy sa dlho viedli veľké spory, keď sa zdôrazňovala hlavne jeho tzv. "pronemecká" politika. Dnes sa všeobecne prijíma, že pravou príčinou boli spory dynastické (Čechy v tej dobe boli napriek vazalskému sľubu samostatnou krajinou) a náboženské. Koncom 10. stor. sa Václav aj Ľudmila stali zásluhou biskupa Vojtecha prvými českými svätcami a sv. Václav sa dodnes uctieva ako patrón českej krajiny (vtedy aj vznikla prvá staroslovienska legenda o sv. Václavovi aj latinská Kristiánova legenda).

 Po jeho smrti vládol Boleslav I. Ukrutný (935-972). Za jeho vlády rozkvitalo poľnohospodárstvo, domácke aj špecializované remeslo, hradiská. Bol prvým, ktorý v českých dejinách razil mince (strieborné denáre), budoval hradskú správu, zmocnil sa Moravy, Sliezska a časti západného Slovenska. Bojoval s Nemcami, niekoľkokrát sa mu podarilo aj vyhrať, ale v r. 950 podpísal prímerie a sľúbil vazalskú vernosť. Spolu s Otom I. potom 10. augusta 955 porazil na rieke Lech v blízkosti Augsburgu Maďarov. V jeho časoch navštívil Prahu arabský cestovateľ Ibrahím ibn Jakub. Svoju expanzívnu politiku sprevádzal kresťanstvom a jeho najmladšia dcéra Mlada sa stala abatyšou prvého kláštora v Čechách, založenom okolo r. 970, t.j. kláštora benediktínok pri sv. Jurajovi na Pražskom hrade. Druhú svoju dcéru Doubravku (Bonu) vydal za poľské knieža Meška I. (sobáš sa uskutočnil v r. 965). Aj pod jej vplyvom sa v Poľsku začalo šíriť kresťanstvo.

 Po ňom vládol jeho syn Boleslav II. Pobožný (972-999). Hneď v r. 973 bolo založené pražské biskupstvo (prvým biskupom sa stal Sas Dětmar), podriadené arcibiskupstvu v Mainzu (Mohuči). 19. februára 982 sa druhým pražským biskupom stal Čech z rodu Slavníkovcov (to bol kniežací rod Zličanov) Vojtech. Časom bola k jeho diecézi pripojená aj Morava a západné Slovensko. Vojtech sa v svojej diecéze staral o opravdovú vnútornú a žitú vieru, čo narážalo na odpor veľkého počtu prívržencov pohanstva aj časti kresťanského duchovenstva. Sklamaný Vojtech preto v r. 988 odišiel spolu so svojím nevlastným bratom Radimom (Gaudenciom - neskorším prvým poľským arcibiskupom) do kláštora Monte Cassino. Nazpäť sa spolu s talianskými mníchmi, vedenými Anastáziom (Radlom?) vrátil v r. 993. Za ich pomoci potom v tom istom roku založil v Prahe - Břevnove prvý mužský benediktínsky kláštor v Čechách a venoval sa aj misionárskej činnosti v Uhorsku (podľa tradície mal okolo r. 972 pokrstiť aj budúceho kráľa Štefana) a Poľsku. V každom prípade bol prvým Čechom európskeho formátu. Ale v Čechách naďalej pokračovala veľká vnútropolitická kríza - Slavníkovci Přemyslovcom odmietali poslušnosť a dokonca si začali raziť vlastné mince. Tento rozpor vyriešili Přemyslovci útokom na ich centrum Libici nad Cidlinou a 28. septembra 995 všetkých Slavníkovcov vyvraždili. V tom čase šíril Vojtech slovo Božie u pobaltských Prusov a bol nimi 23. apríla 997 aj umučený (nemecký cisár Ota III. chcel potom založiť v Prahe "arcibiskupstvo sv. Vojtecha", ale vďaka politickým pomerom ho založil v poľskom Hniezdne, keď sa tu prvým arcibiskupom stal Radim, pražské arcibiskupstvo bolo založené až v r. 1344).

 Neschopný a krutý Boleslav III. Ryšavý potom v rokoch 9991002 zničil dobré dielo svojich predchodcov. Bol z trónu zosadený a vlády sa chopil přemyslovský? (iní píšu - poľský) opilec Vladivoj (1002-1003), ktorý si nechal Čechy udeliť v ríšske léno nemeckým kráľom Henrichom II. Svätým (1002-1024). Od tých čias si nemeckí panovníci robili na české krajiny neustály nárok. Začal politický chaos, české krajiny ovládol poľský vládca Boleslav Chrabrý a přemyslovská dynastia sa navzájom nivočila, oslepovala a vraždila. V rokoch 1004-1012 vládlo knieža Jaromír (v r. 1035 bol v časoch dynastických zmätkov zavraždený na záchode) a potom Oldřich (1O12-1034), ktorý v r. 1019 dobyl pre seba na Poliakoch Moravu. S krásnou práčkou Boženou mal nelegitímneho syna Břetislava, ktorý vládol v rokoch 1035-1055. V r. 1039 zaútočil na Poľsko, doniesol odtiaľ ostatky sv. Vojtecha a vydal tu tzv. Břetislavove dekréta, v ktorých okrem iného sľúbil dodržiavať sviatosť manželskú, trestať opilstvo v krčmách či zakázal v nedeľu pracovať. Neskôr zaviedol prvý český zákoník. Chcel sa oženiť s Jitkou (Gutou) z rodu Babenberkov, ale pretože bol nelegitímny, musel ju uniesť z kláštora, kde ju jej otec schovával. Tesne pred svojou smrťou zaviedol nový nástupnícky poriadok - seniorát, podľa ktorého bude vládnuť vždy najstarší Přemyslovec. Po ňom vládol Vratislav II. (1061-1092), ktorý v r. 1063 založil Olomoucké biskupstvo (biskup Ján) a v r. 1085 získal hodnosť českého kráľa, ktorú získal za pomoc Nemcom dobyť Rím (spor Henricha IV. s pápežom Gregorom VII.). Z vládcov 12. stor. treba spomenúť Soběslava I. (1125-1140), ktorý ako prvý z českých vládcov dostal právo voliť nemeckého panovníka a Vladislava II. (1140-1173), ktorý prestaval Pražský hrad a postavil kamenný Juditin most (bol to vrcholný rozvoj románskej architektúry). Za pomoc nemeckému vládcovi Fridrichovi I. Barbarossovi v sporoch s Rímom (dobývanie Milána) dostal v r. 1158 titul "český kráľ Vladislav I." a zasa zaviedol zásadu primogenitúry. V časoch kniežaťa Bedřicha (1178-1189) boli české krajiny potvrdené ako ríšske léno a v r. 1182 bolo zriadené Moravské markgrófstvo. V rámci českého súštátia sa tak Morava stala svojbytným správnym útvarom.
2. Vznik Uhorského štátu: Aj osídlenie Uhorskej nížiny má veľmi dlhú tradíciu (pozri napr. praveké dejiny Slovenska). Po keltských Kotínoch tu v dobe rímskej bývali okolo rieky Tiszy germánski Gepidi, v severnej časti Longobardi a v oblasti Panónie Ostrogóti. V Sedmohradsku žili thrácki Dákovia. V 5. stor. prišli Húni a Slovania, ktorí osídlili severozápadnú časť dnešného Maďarska, po nich Avari (pozri Samova ríša), ktorých zničil Karol Veľký a chán Krum, a nakoniec sa tu v polovici 9. stor. objavili kmene starých Maďarov, patriacich do ugrofínskej jazykovej skupiny. Ich pravlasťou bola oblasť severozápadnej Číny a juhozápadného Mongolska, kde žili nomádskym spôsobom života. Odtiaľ sa v I. tis. pr. Kr. pohli na západ a cestou prijímali prvky čínskej, arabskej, sarmatskej a turko-tatárskej kultúry. Až do polovice I. tis. po Kr. potom žili na území medzi riekami Volga a Dneper. Odtiaľ sa potom v časoch veľkého sťahovania národov pohli na západ. Stredoveké legendy ich pôvod odvodzovali od biblického Magoga (mali po ňom aj svoje meno) či od húnskeho náčelníka Attilu a jeho syna Csabu, vodcu Maďarov. Boli kočovnými pastiermi - chovali kone, hovädzí dobytok, kravy a ovce. Ako nomádi boli vynikajúcimi jazdcami a lukostrelcami a okrem pastierstva sa živili lúpežnými výpravami. Svojou pohyblivou jazdeckou taktikou (rýchlym menením bojového poľa a útokmi zo všetkých strán) boli Maďari nebezpeční každej stredovekej pešej armáde aj ťažkému jazdectvu. Dokonale zmiatli a vyčerpali akokoľvek dobre vyzbrojeného protivníka a zároveň zpustošili nechránené zázemie. To im v súdobých kronikách vynieslo veľmi nelichotivé charakteristiky - jedia syrové mäso a pijú kobylie mlieko - kumys.

V polovici 9. stor. (862) sa pod vedením legendárneho kniežaťa Álmoša objavili na hraniciach Karpatskej kotliny (vraj to bolo v blízkosti Užgorodu - pevnosť Hung, preto im domáce karpatské obyvateľstvo začalo hovoriť Uhri a ich krajine Hungaria, iná povesť hovorí, že ich tu priviedol posvätný vták Turul). Álmoš tu okrem vlastného kmeňa Megyer (odtiaľ slovo Maďar) doviedol ešte ďalších šesť, a to Nyék, Kürtgyarmat, Tarján, Jenö, Kér a Keszi (náčelníci Eleud, Sundu, Ound, Colsoy, Huba a Tuhutum) a dohromady ich do jedného kmeňového zväzu s počtom okolo 150 000 mužov spojil jeho syn Arpád (?-907), zakladateľ Arpádovskej dynastie. Ten v r. 890 zaútočil na Bulharskú ríšu, ale bol Simeonom odrazený. V Karpatskej kotline sa definitívne usadili koncom 9. stor. (v 19. stor. si uhorský parlament odhlasoval rok 896!), keď sa tak snažili uniknúť tlaku bojovných Pečenehov (tento fakt sa v maďarskej historiografii nazýva honfoglalás = zaujatie vlasti). Arpád potom svoju ďalšiu expanziu zameral iba na západ a podarilo sa mu rozvrátiť Veľkú Moravu. Po jeho smrti vládol jeho syn Zolta (907-955), ktorý si za manželku zobral dcéru Mojmíra II. a založil tak arpádovsko-mojmírovskú dynastiu. Jeho velitelia Lél (ten vraj pochádzal z oblasti Hlohovca?) a Bulču neustále pustošili severné Taliansko, Bavorsko, Alsasko-Lotrinsko a dostali sa až do južného Francúzska. Ich útoky potom v bitke na rieke Lech 10. augusta 955 zastavil nemecký kráľ Ota I. a český panovník Boleslav I. Ukrutný. Vojvodcovia Lél a Bulču boli popravení a moci sa chopil Zoltov syn Takšoň (Taksony: 955-972). Po bitke na Lechu Maďari radikálne zmenili spôsob života - z kočovných pastierov sa stali usadlí poľnohospodári a začali sa asimilovať s pôvodným obyvateľstvom Karpatskej kotliny, t.j. so Slovanmi (mali napr. aj spoločné pohrebiská a ich materiálna kultúra sa dnes nazýva belobrdská kultúra) a zvyškami Hunov a Avarov. Je jasné, že tento proces nebol jednoduchý a že bol sprevádzaný množstvom nepokojov, ale bol úspešný. Dôkazom vplyvu domáceho slovanského roľníckeho obyvateľstva je množstvo slovanských poľnohospodárskych termínov, napr. brázda - barázda, dvor - udvar, krst - kerezt a pod.

 Okolo r. 965 vzniklo Uhorské veľkokniežatstvo, ktorého súčasťou bolo aj územie Slovenska a hlavným strediskom Ostrihom. Jeho vládcom bol syn Takšoňa veľkoknieža Gejza (972-997), ktorý mal so svojou krásnou manželkou Šaroltou syna Vajka neskôr pokrsteného na meno Štefan. Ešte v r. 972 sa nechal aj so svojim synom Vajkom pokrstiť Brunom, nemeckým misijným biskupom z Pasova. Tým vstúpil do kultúry západnej Európy a urobil tak základy uhorského včasnostredovekého štátu. (Oblasť Nitrianska ovládal jeho brat knieža Michal, oženený so sestrou poľského kniežaťa Meška I. Adelaidou, ktorí mali spolu syna Vazula). Zdá sa, že obidve kresťanské manželky mali na život svojich manželov veľký vplyv. Západnú orientáciu ešte zdôraznili českí benediktíni vedení pražským biskupom Vojtechom (t.j. Adalbertom, Belou) a opátom břevnovského kláštora Anastáziom (Astrikom), ktorí tu prišli v r. 995. Tí v Pannonhalme (na Panónskom vrchu) založili v r. 996 benediktínsky kláštor sv. Martina, ktorého prvým opátom sa stal práve Anastázius (996-1009). (Zakladajúcu listinu ale vydal až v r. 1002 kráľ Štefan I.). Prejavom západnej orientácie bol aj sobáš Gejzovho syna Štefana s dcérou bavorského vojvodu Henricha II. a sestrou budúceho nemeckého cisára Henricha II. Svätého Gizelou v r. 996. Pred svojou smrťou zaviedol Gejza nástupnícku zásadu primogenitury.

 Po jeho smrti sa vládcom Uhorska stal jeho syn Štefan (997-1038), ktorý musel riešiť množstvo vnútorných problémov, hlavne povstanie šomodského (dn. juhozápadné Maďarsko) vojvodu Kopáňa, ktorý vyznával pohanské náboženstvo a odmietal christianizáciu vedenú Štefanom. V potlačení tohto povstania mu výrazne pomohli slovanskí veľmoži Hunt a Poznan a v dnešnej Bíni vtedy na ploche 107 ha vznikol veľký opevnený vojenský tábor. 25. decembra r. 1000 bol Štefan pápežom Silvestrom II. korunovaný na uhorského kráľa. Hlavným mestom bol Ostrihom. S korunováciou súhlasil aj nemecký cisár Ota III. Ak Gejza základy štátu položil, tak Štefan ich plne rozvinul. Bol veľmi výbojným a energickým. Pre štátnu správu využil starý veľkomoravský župný systém, ktorý premenil na komitáty (okolo roku 1038 ich bolo 15), ktoré sa delili na centurionáty a tie zasa na dekanáty. Na čele komitátov stáli hradskí župani (comes castri). Zriadil aj kráľovskú kancelár a úrad palatína (nádvorného župana - comes palatinus). Ten bol pôvodne správcom kráľovského dvora, potom kráľovým zástupcom, od 12. stor. najvyšším sudcom krajiny a od 14. stor. spĺňal funkciu kráľovského miestodržiteľa. Podporoval poľnohospodárstvo, remeslo aj baníctvo a nechal raziť prvé uhorské strieborné denáre (na niektorých z nich sa objavilo meno PRESLAVA, základ mena dnešného hlavného mestá Slovenska). Plne sa venoval aj zákonom, v r. 1015 vyšiel prvý a v r. 1031 druhý zákonník. V nich upravil platenie desiatkov, zakázal krvnú pomstu, svatobné únosy, dal pravidlá pre vznik súdov, určil správanie v kostoloch, zákony proti čarodejníctvu, ohováraniu a pod. Poznal aj dôležitosť kresťanstva. Od začiatku jeho vlády tu pôsobili misionári talianskí, bavorskí, byzantskí aj českí, najmä sv. Vojtech. Kráľovi Štefanovi sa okolo r. 1000 podarilo vybudovať samostatnú uhorskú cirkevnú provinciu so sídlom v Ostrihome. Prvým ostrihomským arcibiskupom sa stal Dominik, druhým Anastasius (Astrik). Tomuto arcibiskupstvu bolo už v r. 1000 podriadených 10 biskupstiev (napr. Jágerské, Päťkostolské, Rábske a pod), ktoré kráľ často zakládal až s dodatočným súhlasom pápeža. Každých desať osád si muselo postaviť kostol. Veľké problémy mal v osobnom živote. Pre svojho jediného syna Imricha nechal v r. 1015 napísať dielo "Mravné ponaučenia kráľovičovi Imrichovi", v ktorom mu radí ako dobre vládnuť (že má podporovať cirkev, byť spravodlivým kresťanom a pod.). Spomína aj fakt, že "... kráľovstvo jediného jazyka a jedinej obyčaje je slabé a krehké" ("Unius linguae uniusque moris regnum imbecille et fragile est" Kap. 6). Tým položil základ stredovekej nadnárodnostnej koncepcie uhorského štátu a lepšie pochopil základné kamene výstavby štátu než uhorskí politici 18. a 19. stor. Lenže Imrich v r. 1031 zomrel na poranenia, ktoré mu na poľovačke urobil diviak. Tým zomrel Štefanov jediný syn a za svojho nástupcu určil svojho synovca Petra Orseolu. Ale o trón mal záujem aj jeho bratranec Vazul, ktorý v tom čase opäť ovládal Nitrianske kniežatstvo (v r. 1001-1029 bolo toto kniežatstvo pod správou poľského vládcu Boleslava Chrabrého a súčasťou Uhorského kráľovstva sa stalo až v r. 1030). Aby ho Štefan z nástupníckych práv vylúčil, nechal ho v r. 1031 oslepiť. Napriek tomu zomrel v povesti svätosti 15. augusta 1038 a bol pochovaný v Stoličnom Belehrade (kanonizovaný bol 20. augusta 1083 v časoch kráľa Ladislava I.).

 Po jeho smrti nastal v krajine chaos. Vládcovia arpádovskej dynastie sa v rýchlom slede striedali, bolo tu plno intríg, vnútorných sporov a pod. Z významnejších panovníkov treba spomenúť Vazulových synov Ondreja I. (1046-1060: ten vraj ako dar dostal od byzantského cisára Konštantína IX. Monomacha (1042-1055) ženskú zlatú korunu, nájdenú v 60-tych rokoch 19. stor. v Ivánke pri Nitre, vraj bol v bitke ušliapaný vlastným koňom), otca kráľa Šalamúna (1063-1074), a Bela I. (1060-1063), otca budúcich kráľov Gejzu a Ladislava. Šalamún odrazil útoky Pečenehov a Kumánov a v jeho časoch vznikla aj prvá literárna uhorská pamiatka - Maurova legenda, t.j. životy sv. Andreja-Svorada a Benedikta. V časoch Gejzu I. Veľkého (1074-1077) rozkvitalo Nitrianske údelné kniežatstvo, ktoré ovládal jeho brat Ladislav a ktoré okrem iného spĺňalo úlohu pohraničného vojvodstva, t.j. malo chrániť centrum kráľovstva pred útokmi zo severu a západu. Toto vojvodstvo bolo organizované podobne ako franská marka a rozliehalo sa od rieky Moravy až po rieku Körös. V podstate sa tu Arpádovci učili vládnuť. Uhorsko v tom čase malo 45 komitátov, z ktorých 11 bolo na území dnešného Slovenska (nitriansky, hontiansky, trenčiansky). Kráľ bol veľkým ctiteľom Svorada a Benedikta a v r. 1075 založil benediktínsky kláštor v Hronskom Beňadiku, ktorý sa v Pukanci venoval baníctvu striebra a v Klíži ryžovaniu zlata. Z jeho čias pochádza aj spodná časť svätoštefánskej kráľovskej koruny, ktorou bol v r. 1075 aj korunovaný a ktorá predstavuje zlatý byzantský diadém (tzv. grécka koruna). Dostal ju od cisára Michala VII. Dukasa (1071-1078) a je na nej jeho vlastný obraz aj obraz Konštantína VII. Porfyrogenneta. Táto grécka koruna bola potom koncom 12. stor. doplnená latinskou, na ktorej je zasa iba 8 apoštolov vrátane sv. Pavla.

 Po Gejzovi I. vládol v r. lO77-1095 kráľ Ladislav I. Svätý. Bol to muž veľmi zbožný a ľudomilný, vzorný kresťan, naviac vynikajúci štátnik. Než sa stal kráľom, bol nitrianskym údelným kniežaťom a to potom v jeho časoch prežívalo maximálny rozkvet, malo napr. vlastnú vnútornú aj zahraničnú politiku a dokonca si razilo vlastné mince! Tento kráľ je známy tým, že vydal tri zákonníky, v ktorých zakazoval ženbu kňazov, pohanské zvyky, krádeže a napr. prikázal chodiť v nedeľu do kostola (neuposlechnutie sa trestalo bitím) a božie súdy (tzv. ordálie - ohňom či vodou sa dokazovala nevina odsúdeného) boli na území Slovenska povolené iba v Nitre a Bratislave. Všemožne podporoval cirkev a kláštory baziliánske aj latinské, tzn. že v jeho časoch tu bol stále biritualizmus (latinský obrad prevládol až začiatkom 13. stor!). Z konca 11. stor. je aj najstaršia kniha na Slovensku - Nitriansky kódex, čo je 50 pergamenových fólií s latinsky napísanými nedeľnými a sviatočnými evanjeliami. V r. 1083 boli z jeho iniciatívy kanonizovaní sv. Štefan, Imrich, Svorad-Andrej aj Benedikt a v r. 1085 sa neúspešne pokúsil obnoviť nitrianske biskupstvo. Bohužiaľ ale nemal syna, takže po jeho smrti (pochovali ho vo Veľkom Varadíne - dn. Oradea v Rumunsku) vládol jeho synovec, syn Gejzu I. kráľ Koloman I. Učený (1095-1116), niekedy zvaný Knihomoľ.
 Bol to muž veľmi nevzhľadný, hrbatý a poloslepý, koktal a kulhal, mal ale vynikajúci intelekt a bol veľmi vzdelaný (chystal sa na duchovnú dráhu a zdá sa, že pred tým, ako sa stal kráľom, bol aj jágerským biskupom). Vydal veľké množstvo zákonov, v ktorých vymedzil súdnu právomoc kráľa, práva a povinnosti poddaných, zaviedol prísny celibát a žiadal, aby sa kňazi venovali vzdelaniu. Prijal do svojho kráľovstva prenásledovaných Židov, ale v tom istom čase (okolo r. 1116) zaviedol "Židovský zákon", podľa ktorého museli žiť oddelene od kresťanov, ale svoje dcéry museli za nich vydávať, tzn. robil ich asimiláciu. Potvrdil ordálie v Nitre a Bratislave a zakázal súdy s bosorkami ("Strigy, kedže neexistujú, nech nie sú súdené").

Okolo r. 1106 obnovil nitrianske biskupstvo a prvým biskupom sa stal Gervazius. V r. 1111 a 1113 boli z iniciatívy zoborského opáta Godofreda vydané Zoborské listiny, ktoré predstavujú naše najstaršie zachované listinné originály. Sú to pergamenové listiny, tá z r. 1111 je veľká 56x 32 cm a obsahuje majetkové práva opátstva s menami významných obyvateľov Nitry, napr. kráľovský župan Bača, sudca Peregrinus či predstaviteľ chrámovej školy Willermus grammaticus. Druhá z r. 1113 je veľká 46x 62 cm a obsahuje majetkový súpis kláštorných majetkov od oblasti Turca až po Dunaj (spomína sa v nej 22 dedín a 13 majetkov, napr. Mučeníky, Járok, Kolíňany, Lefantovce, Kostoľany pod Tríbečom a pod.). Veľké problémy mal s nitrianskym údelným kniežaťom Álmošom, preto ho v r. 1115 nechal aj s jeho synom Belom oslepiť a tým existenciu tohto kniežatstva ukončil. Napriek tomu sa mu hovorí knieža mieru a diplomacie, pretože viedol veľmi aktívnu zahraničnú politiku. V r. 1102 sa stal chorvátskym kráľom, mal dobré vzťahy s Francúzskom aj Byzanciou, keď svoju neter Pirošku vydal za budúceho byzantského cisára Ioanna II. Komnena (stala sa tu cisárovnou Irenou, žila a zomrela v povesti svätosti a východná cirkev si ju aj ako svätú uctieva). Zlé skúsenosti mal s účastníkmi I. križiackej výpravy (zlodejskí križiaci boli napr. Nitrančanmi porazení). Získal aj časť Dalmácie a Sedmohradsko a tým ukončil štátotvorný proces aj teritoriálny rozmach uhorského kráľovstva, ktorého hranice tak ostali až do r. l918. Rozkvitala aj knižná kultúra, práve vtedy napr. vznikla Svätoštefánska menšia legenda.

 Potom vládol rad slabých kráľov, ktorí viedli časté a neúspešné vojny, čím podryli ekonomickú moc štátu a o zahraničnej autorite ani nehovoriac. Naviac bolo územie uhorského kráľovstva neustále napádané Pečenehmi, Sikulmi aj Polovcami. Z významnejších panovníkov treba spomenúť Bela II. Slepého (syna Álmoša, ktorý vládol v r. 1131-1141), ktorý bol pod silným vplyvom Byzancie a dokonca sa tu pokúšal zaviesť kult sv. Ivana Rilského, Gejzu II. (1141-1162), v ktorého časoch prišli do Uhorska prví nemeckí osadníci a usadili sa v okolí Banskej Štiavnice, a potom Belu III. (1172-1196), syna Belu II., ktorý úpadok uhorského štátu zastavil. Tento muž patrí k najschopnejším panovníkom arpádovskej dynastie. Bol vychovávaný na byzantskom dvore (mal sa dokonca stať cisárom a prijal aj kresťanstvo východného rítu) a po tom, ako bol v r. 1173 korunovaný na uhorského kráľa, urobil zo svojej krajiny mohutnú a silnú ríšu. Viedol veľmi dobrú vnútornú aj hospodársku politiku a na jeho strieborných denároch sa od r. 1190 začal objavovať aj byzantský motív dvojitého kríža, ktorý sa neskôr stal znakom Horného Uhorska. Všemožne podporoval cirkev a v r. 1192 nechal svätorečiť kráľa Ladislava I. V jeho čase boli v Uhorsku dve arcibiskupstvá - ostrihomské a kaločské, keď to ostrihomské sa delilo na biskupstvo jágerské, vacovské, päťkostolské, rábske, vesprímske a nitrianske. Hlavným mestom bol v tom čase ešte stále Ostrihom. Viedol aj veľmi aktívnu zahraničnú politiku, ktorá sa prejavila v jeho sobášoch. So svojou prvou antiochijskou manželkou Annou Chatillonskou mal štyroch synov (medzi nimi budúcich kráľov Imricha a Ondreja), a keď ovdovel, oženil sa po druhý raz s francúzskou princeznou Margitou Kapetovou, dcérou Ľudovíta VII. I za jeho vlády bolo Uhorsko ohrodzované križiakmi (3. križiackou výpravou). Nemecký cisár Fridrich I. Barbarossa si totiž v r. 1189 urobil v Petržalke pre svojich vojakov zberný tábor. Kvitla aj knižná kultúra - jeho notár, magister P. zvaný Anonymus, napísal slávne "Gesta Hungarorum" (Skutky Uhrov), t.j. tzv. Anonymovu kroniku, toľko diskutovanú cez 19. stor. Je tiež jediným Arpádovcom, ktorého telesné pozostatky sa dodnes zachovali. Podľa nich bol vysoký 190 cm, čo v časoch, keď priemerná výška bola medzi 160-170 cm, bolo veľmi veľa. Ním v podstate končí uhorský včasný stredovek.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie)
  Podobné práce Typ práce Rozsah Hodnotenie
Slovenčina Proces kristianizácie Veľkej Moravy Maturita 549 slov 1
Slovenčina Panovníci Veľkej Moravy Referát 1896 slov 0

Komentáre

TIP: Zaregistruj sa a vystupuj pod vlastným Zones ID.
Meno:
Príspevok:
Ochrana proti SPAMu. Koľko je 2+2?

K dispozícii nie sú žiadne komentáre.
0.060