Anglicko a Francúzsko v 12. až 15. stor.

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 10.03.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 036 slov
Počet zobrazení: 13 089
Tlačení: 657
Uložení: 683
Anglicko a Francúzsko v 12. až 15. stor:
1. Anglicko vo vrcholnom stredoveku (1O66-1272):
1.1. Vláda normanskej dynastie: Po bitke pri Hastings 14. októbra 1066 sa anglického trónu zmocnil normanský vojvoda Viliam Dobyvateľ (1066-1087), zakladateľ normanskej dynastie. Ten si veľmi dobre uvedomoval podstatu stredovekej kráľovskej moci, preto domácej anglosaskej šľachte skonfiškoval ich pozemky a pridelil ich ako léna svojej normanskej (t.j. francúzskej) družine. Tým si vyslúžil nenávisť Anglosasov, ktorí súpis svojej pôdy nazývali "Domesday book" (Knihou posledného súdu), ale vernosť a vďačnosť Normanov. V každom prípade si tak upevnil kráľovskú moc. Úradnou rečou anglického kráľovského dvora sa potom stala francúzština. Po jeho smrti (padol v boji proti francúzskemu kráľovi) ale moc normanskej dynastie neustále upadala (spôsobili to dynastické spory, odpor anglosaskej šľachty aj problémy s cirkvou).

1.2. Vláda Plantagenetovskej dynastie: Táto dynastia pochádzala z francúzskeho kraja Anjou (leží v susedstve Normandie) a za jeho zakladateľa sa považuje Henrich II. Plantagenet (1154-1189), ktorý okrem Anglicka ovládal viac ako polovicu Francúzska, hlavne jej dnešnú západnú časť. Kancelárom Anglicka bol veľmi učený muž Tomáš Becket (1118-1170), ktorého kráľ v r. 1162 urobil canterburským arcibiskupom. Lenže v r. 1164 sa kráľ snažil církev tzv. "clarendonskými konštitúciami" podmaniť. Tomu sa Becket vzoprel, kráľ ho za to nechal r. 1170 zabiť a už v r. 1172 bol Tomáš Becket svätorečený. Henrich II. založil kráľovský súd a spravoval krajinu pomocou kráľovských úradníkov - šerifov. Po ňom vládol Richard I. Levie Srdce (1189-1199). Ten sa v r. 1190 zúčastnil 3. krížovej výpravy, na ktorej mal aj úspechy. Lenže na spiatočnej ceste ho zajal rakúsky vojvoda Leopold V. Babenberský (1157 -1194, ktorý ho za urážku v Svätej zemi v r. 1192 uväznil na dunajskom hrade Dürnstein), potom bol v moci nemeckého cisára Henricha VI. (1165-1197), ktorý ho potom za veľké výkupné prepustil. Nebol veľmi schopným vládcom, ale vďaka historickej literatúre je prototypom ideálneho vládcu (v jeho dobe vraj žil legendárny zbojník Robin Hood).
 Po jeho smrti vládol ďalší Plantagenetovec Ján I. Bezzemok (1199-1216), ktorý 26. júla 1214 prehral s francúzskym kráľom Filipom II. Augustom (1180-1223) bitku pri Bouvines, ktorou vo Francúzsku stratil väčšinu anglického územia (preto sa mu hovorí Bezzemok). Túto porážku šľachta a bohaté londýnske meštianstvo okamžite využilo a donútilo ho 17. júna 1215 podpísať Magnu Chartu Libertatum (Veľkú listinu slobôd - Ján Bezzemok nevedel písať, preto ju iba svojou pečaťou opečiatkoval). Touto listinou bol povolený snem, ktorý sa skládal zo zástupcov šľachty a mešťanov Londýna a ktorý kráľovi zakazoval zneužívať moc, napr. voľne zaberať pôdu, vyberať dane a pod. Rôzne výsady dostali aj mestá a cirkev. Na dodržiavanie týchto privilégií bola ustanovená Veľká rada, ktorá sa skladala z 25 barónov a predstaviteľov cirkvi. Potom vládol. Potom vládol Henrich III. (1216-1272). Šľachtici jeho kráľovskú moc v r. 1264 obmedzili "oxfordskými províziami", na základe ktorých sa do snemu dostali aj zástupcovia rytierov a väčšieho počtu miest. Od r. 1265 sa Veľkej rade začalo hovoriť parlament. Bol zložený z 27 členov, z ktorých 15 tvorilo kráľovská rada a 12 bolo volených vysokou šľachtou. Parlament zasadal 3x do roka. Takto vznikol prvý európsky parlament, národná anglická hrdosť.

2. Anglicko v neskorom stredoveku (1272-1485):
2.1. Pokračovanie vlády Plantagenetovcov: V r. 1272-1307 vládol jeden z najschopnejších Plantagenetovcov, syn Henricha III. - Eduard I. Tento kráľ je právom nazývaný tvorcom anglického stredovekého štátu, pretože nielen posílil centralizovanú kráľovskú moc, ale aj moc parlamentu - vytvoril tak silnú centralizovanú stavovskú monarchiu. Vydal rad veľmi dobrých zákonov (hovorí sa mu "anglický Justinián") a obmedzil vplyv najbohatšej šľachty. V r. 1283 pripojil k Anglicku Wales a v r. 1296 dočasne ovládol aj Škótsko. Proti tomu sa postavil škótsky národný hrdina William Wallace, bol ale porazený a v r. 1305 aj popravený (jeho boj sa niekedy chápe ako prvý prejav stredovekého európskeho nacionalizmu). V časoch jeho syna Eduarda II. (1307-1327) a vnuka Eduarda III. (1327-1377) kráľovská moc opäť upadala (dvor ovládala manželka Eduarda II. Isabela a jej milenci). V r. 134O sa parlament definitívne rozdelil na dve snemovny a funguje tak dodnes. V tom istom roku začala aj storočná vojna s Francúzskom, ktorú po tom, čo tam vymreli Kapetovci a na trón si sadol rod Valois, rozpútal Eduard III., pretože jeho mamička Isabela bola dcérou Filipa IV. Pekného a on si tak robil nárok na francúzsky trón. Vojna sa pre Anglicko začala veľmi dobre - 26. augusta 1346 vyhrali v bitke pri Kresčaku (Crécy), ale časom začali prehrávať. Chudoba začala proti vojne viesť rôzne povstania a rástlo sociálno-náboženské napätie, ktoré sa prejavilo aj rastom rôznych kacírskych hnutí. Najznámejším heretikom bol John Wycliffe (1320-1384), oxfordský teológ, ktorý odmietal bohatstvo cirkvi, pápežský primát aj cirkevnú hierarchiu, veril v predestináciu a odmietal prítomnosť Pána Ježiša v hostiách. V r. 1377 bol odsúdený, v r. 1380 urobil prvý preklad Písma svätého do angličtiny a zomrel v r. 1384 (pri bohoslužbe ho porazilo). V r. 1377-1399 vládol Richard II., za ktorého vlády bola v r. 1381 potlačená vzbura remeselníka Watta Tylora. Slabého Richarda II. potom v r. 1399 zosadil príslušník vedľajšej vetvy Plantagenetovcov, ktorý sa volal Henrich z Lancasteru, a založil tak novú dynastiu.

2.2. Vláda Lancasterovcov: Prvým Lancasterovcom, ktorí mali v znaku červenú ružu, bol Henrich IV. (1399-1413). Trónu sa zmocnil nelegálne, čo proti nemu vyvolalo opozíciu, vedenú opäť vedľajšou vetvou Plantagenetovcov, rodom York, ktorí zasa mali v znaku ružu bielu. Potom vládol Henrich V. (1413-1422), ktorý Francúzsko 25. októbra 1415 porazil v bitke pri Azincourtu, ovládol Normandiu a oženil sa s dcérou francúzskeho kráľa Karola VI. Katarínou z Valois. Zomrel v Paríži. Jeho syn, Henrich VI. (1422-1461) bol duševne chorý, nebol schopný dobre vládnuť a storočnú vojnu s Francúzskom prehral 17. júla 1453 v bitke pri Castillonu. Yorkovci túto prehru zosobnili s Lancasterovcami a v r. 1455 proti nim vyhlásili vojnu, ktorej sa hovorí vojna ruží. V prvej fáze ju v r. 1461 Lancasterovci prehrali a na trón si sadli Yorkovci.

2.3. Vláda Yorkovcov: Prvým vládcom tohto rodu bol Eduard IV. (1461-1483), ktorý právomoce parlamentu postupne obmedzoval. Naďalej zúrila v podstate občianska vojna ruží, v ktorej sa vyššie uvedené rody takmer vyvraždili. Potom v r. 1483-1485 vládol kráľ Richard III., veľmi schopný vládca, ktorý si trón prehral 22. augusta 1485 v bitke pri Bosworthe, kde ho porazil Henrich Lancaster. Tento Henrich potom vládol ako Henrich VII. Tudor a založil novú dynastiu, dynastiu Tudorovcov. Tým sa skončila vláda dynastie Plantagenetovcov, vojna ruží aj anglický neskorý stredovek. Jeho výsledkom bol aj vďaka vojnám jednotný anglický národný štát a silná stavovská monarchia. (Richard III. vošiel do dejín vďaka Shakespearovej hre ako nemorálny vládca a vrah svojich synovcov Eduarda V. a Richarda.

1. Francúzsko vo vrcholnom stredoveku (987-1270:
1.1. Vláda Kapetovskej dynastie: Prvopočiatky tejto dynastie môžeme vidieť v západofranskom rode Róbertovcov, známych z čias Karola II. Holého (823-877). V 10. stor. o moc vo Francúzsku súperili s Karolovcami, ale po útoku Normanov sa presadili v osobe Huga Kapeta (987-996), ktorý dynastiu Kapetovcov založil. Pôvodne ovládali len malé územie okolo Paríža, tzv. Franciu. Neskôr sa snažili skôr symbolicky ovládnuť východnú časť dnešného Francúzska (západná časť patrila Anglicku, juh ostal samostatný). Nechali tu totiž v rámci tzv. suzerenity (lenné právo vrchného lenného pána) existovať nezávislé kniežacie štáty a tým sa stalo, že kráľ dané územie fakticky neovládal a jeho lenníci mohli mať väčšie majetky ako on sám.
 Táto situácia sa začala meniť za vlády prvého silného Kapetovca Filipa II. Augusta (1180-1223), ktorý v r. 1209 začal albigenskú vojnu a v r. 1214 v bitke pri Bouvines porazil Jána Bezzemka. Tým získal väčšinu anglických pozemkov na francúzskom území a stal sa najmocnejším európskym vládcom. Spolu s Richardom Levím Srdcom sa zúčastnil aj 3. krížovej výpravy. V jeho dobe začala kvitnúť gotika (postavil Notre Dame a kráľovský palác Louvre), ktorú už v časoch Ľudovíta VI. (1108-1137) propagoval opát kláštora Saint Denis Suger. Potom vládol Ľudovít IX. Svätý (1226-1270), za ktorého prežívalo Francúzsko jeden zo svojich najväčších mocenských vrcholov. Staral sa o poľnohospodárstvo, rozšíril práva miest a podporoval cechy - tým položil základy meštianského stavu. Rozvíjal obchodu (nechal stavať cesty), zriadil nové kraje, vydal prvú zbierku zákonov, založil kráľovské súdy (tzv. parlamenty), vo vláde sa opieral o pomoc právnikov (legistov), zriadil najvyššiu účetnú komoru a podporoval parížsku univerzitu (Róberta de Sorbon). Je typom ideálneho vládcu - bol vynikajúcim štátnikom a zároveň s tým aj vynikajúcim kresťanom. Zomrel v čase príprav na poslednú 7. krížovú výpravu v tuniskom Kartágu a nie nadarmo sa stal francúzskym národným svätcom (kanonizovaný bol v r. 1297). Ním aj končí obdobie francúzskeho vrcholného stredoveku.

2. Francúzsko v neskorom stredoveku (1270-1498):
2.1. Pokračovanie vlády Kapetovskej dynastie: V r. 1285-1314 vládol Filip IV. Pekný, ktorý upevnil ústrednú kráľovskú moc aj stavovskú monarchiu tým, že od r. 1302 začal na snemy okrem svetskej a duchovnej šľachty pozývať aj predstaviteľov miest. Tým vznikol stavovský snem, vo Francúzsku nazývaný generálne stavy (états généraux). Ale vyčerpávajúca vojna s Anglickom (boje s Eduardom I.) ho doviedla do finančných ťažkostí, ktoré chcel riešiť zdanením cirkevného majetku. Dostal sa pre to do sporu s pápežom Bonifácom VIII., ktorého v r. 1303 zajal a po jeho smrti sa pričinil o to, aby bol zvolený francúzsky kandidát, ktorý prijal meno Kliment V. Kráľ ho potom donútil usídliť sa v Avignone a rôznym spôsobom ho vydieral. Spolu potom v r. 1312 zrušili najbohatšiu vtedajšiu rehoľu - templárov - a kráľ sa tak dostal k ich rozprávkovému bohatstvu (veľmajster Molay bol upálený v r. 1314, v tom istom roku zomrel kráľ aj pápež). V r. 1328 vymrela v osobe Karola IV. priama línia Kapetovskej dynastie a na trón si sadli predstavitelia jej vedľajšej vetvy - rod Valois, ktorá vládla v r. 1328-1589.

2.2. Vláda dynastie Valois: Prvým z tohto rodu bol Filip VI. (1328-1350), ktorý v r. 1340 začal s Anglickom storočnú vojnu. V r. 1344 získal grófstvo Dauphiné, ktoré bolo potom dávané korunným princom (odtiaľ ich termín dauphin - následník trónu). V r. 1346 prehral bitku pri Kresčaku (anglickí lukostrelci tu rozdrvili ťažkú francúzsku pechotu a bol tu po prvý raz v dejinách Európy použitý aj strelný prach, prevzatý od Maurov). Anglicko sa tešilo, že získa bohaté Brabantsko a dobylo Calais. Potom následovala vláda Jána II. Dobrého (1350-1364), v ktorého časoch v r. 1357-1358 povstali parížski mešťania vedení Étiennom Marcelom aj sedliaci vedení nejakým Jacquesom Bonhommom (Kubom Sprostáčikom). Týmto sedliackym búrkam sa hovorí jacquerie. V r. 1360 bol podpísaný mier v Brétigny, ktorým sa Eduard III. vzdal nároku na francúzsky trón. Potom vládol Karol V. Múdry (1364-1380), veľký milovník kníh, ktorý Angličanov z Francúzska takmer vyhnal a obnovil v krajine poriadok (nechal postaviť Bastillu), ale jeho syn Karol VI. Šialený (1380-1422) zasa všetko začal prehrávať (v r. 1415 prehral s Henrichom V. bitku pri Azincourtu ležiacom juhovýchodne od Calais) a uvrhol krajinu do desivých zmätkov.

 Po ňom vládol Karol VII. (1422-1461), ktorý v r. 1429 za pomoci nevzdelanej dievčiny Jeanne d°Arc (Jany z Arku) porazil Angličanov pri Orléans. Toto víťazstvo vývoj storočnej vojny zvrátilo a Jane z Arku sa podarilo Angličanov ešte niekoľkokrát poraziť. Vojna sa pod jej vedením stala celonárodnou otázkou. Lenže Burgunďania ju zajali a za vysoké výkupné ju odovzdali Angličanom, ktorí ju ako bosorku cez inkvizičný súd 30. mája 1431 v Rouenu upálili (Karol VII., ktorý ju mohol zachrániť, tak neurobil, pretože žiarlil na jej popularitu; v r. 1920 bola ako národná svätica Francúzska aj kanonizovaná). Angličania neustále prehrávali a po bitke pri Castillonu 17. júla 1453 im na francúzskej pôde ostalo len mesto Calais. Storočná vojna sa skončila víťazstvom Francúzov. Za vlády Ľudovíta XI. (1461-1483) boli položené základy francúzskej absolutistickej monarchie. Bol to veľmi nedôverčivý vládca, ktorý neustále obmedzoval moc najbohatších feudálov (napr. burgundského vojvodu Karola Smelého) a ktorý pod svojou mocou zjednotil takmer celé Francúzsko. Po smrti Karola Smelého v r. 1477 sa medzi ním a Habsburgovcami rozhorela vojna o Burgundsko, ktorú síce kráľ v r. 1482 vyhral, ale Habsburgovci získali oblasť Nizozemska. Od tých čias sa datuje obrovská nenávisť medzi francúzskym a rakúskym kráľovským trónom. Šľachtu nenávidel, pretože neplatila dane (zaviedol napr. pravidelnú daň z hlavy), mestám zasa bral toľko, že sa to nedalo vydržať. Touto politikou paralyzoval generálne stavy, ktoré v tom čase nemali žiadnu právomoc a boli len takým zhromaždením. To malo za následok vznik úradníckej šľachty a byrokracie. Väčší význam mali len mestské parlamenty. Vytvoril tak silnú centralizovanú monarchiu, predstupeň absolutistickej, ktorá sa opierala o veľmi dobré žoldnierske vojsko. Vďaka jednotnému trhu sa začal vytvárať jednotný národný štát a moderný francúzsky národ. Zjednotenie celého Francúzska potom sobášom s Annou Bretoňskou dokončil jeho syn Karol VIII. (1483-1498), ktorým aj skončil francúzsky stredovek.

 3. Ostatná západná Európa vo vrcholnom aj neskorom stredoveku:
3.1. Oblasť Škandinávie: Po celý stredovek (vrcholný v 10.-13. stor. aj neskorý od 14. do 15. stor.) bolo najsilnejšou krajinou Škandinávie Dánsko. Už králi Sven (993-1014) a Knut Veľký (1014-1035) ovládli okrem Nórska aj Anglicko a stali sa pánmi Baltického aj Severného mora. Potom v r. 1047-1375 vládla dynastia Estritovcov (prvým bol Sven Estritson: 1047-1076, významnými boli Valdemar I.: 1157-1182, ktorý sa preslávil bojmi proti Slovanom a Valdemar II. Víťazný: 1202-1241, ktorý ovládol severné Nemecko a za manželku mal dcéru Přemysla Otokara I. Dagmar). V 1. pol. 14. stor. švédsky kráľ Magnus II. (1319-1364) zjednotil Švédsko a vytvoril personálnu úniu s Nórskom (od r. 1157 patrilo Švédsku po celý stredovek aj Fínsko). Ale v r. 1387-1412 vládla jedna z najlepších vládkyň všetkých čias, dánska kráľovná Margaréta Dánska, ktorá bola už od r. 1380 aj kráľovnou Nórska. V r. 1389 dobyla Stockholm a stala sa aj kráľovnou Švédska. Jej zásluhou vznikla v r. 1397 spojením Dánskeho, Nórskeho a Švédskeho kráľovstva personálna únia nazvaná Kalmarská únia (Kalmar je juhošvédske mestečko), v ktorej potom až do jej zrušenia v r. 1523 vládli dánski králi. Proti tejto únii neustále bojovali Švédi, podarilo sa im aj oslobodiť a po r. 1523 ostala iba únia dánsko-nórska. Mocenské centrum sa presunulo z Dánska do Švédska.

3.2. Štáty v oblasti Stredozemného mora:
3.2.1. Pyrenejský poloostrov: V r. 711-1031 bola oblasť Hispánie ovládaná Cordóbskym kalifátom, známym prekrásnou maurskou civilizáciou. Za vlády Abdarrahmána III. (912-961) a jeho syna Hakama III. (961-976) tu rozkvitali univerzity, veda (medicína, filozofia) aj umenie, napr. cordóbska knižnica mala 400 000 zväzkov. Začiatkom 11. stor. začal proces reconquisty, t.j. znovudobytia celého poloostrova kresťanmi, vedený veľmi kruto. V týchto bojoch zomrel v r. 1099 španielsky národný hrdina Rodrigo Diaz de Vivar zvaný Cid (1043-1099). Hneď v 11. stor. vznikli silné štáty ako Kastília (dn. stredné Španielsko), Aragónsko (východná časť dn. Španielska) a Portugalsko. Počiatky jednotného španielského štátu boli položené až v r. 1469, a to sobášom Isabely I. Katolíckej (zvanej tiež Kastílskej: 1474-1504) a Ferdinanda II. Katolíckeho (Aragónskeho: 1479-1516), ale kastílsko-aragónska personálna únia vznikla až v r. 1479. Na nátlak Isabely potom v Španielsku od r. 1480 pôsobila inkvizícia, ktorá kruto prenásledovala všetkých pokrstených Židov (tzv. maranos) aj pokrstených Maurov (moriskov). Ich zabavený majetok potom dostával kráľovský dvor, plnila tak inkvizícia úlohu tajnej štátnej policie a bola zdrojom kráľovských príjmov. Zvlášť negatívne sa vyznamenal pokrstený Žid - Veľký inkvizítor Tomaso Torquemada (1483-1498). Reconquista sa potom skončila dobytím Granady 2. januára 1492 a tak vzniklo jednotné Španielsko.  3.2.2. Apeninský poloostrov: Po celý stredovek prežíval Apeninský poloostrov veľmi búrlivú históriu. Severnú časť ovládali od r. 962 nemeckí panovníci, ktorí sa v Ríme nechali korunovať za Rímskych (Rímsko-nemeckých) cisárov. Prvým bol Otto I. (936-973). Časom sa ale toto územie spod vplyvu nemeckých vládcov snažilo osamostatniť, čo viedlo k neustálym vojnám (pozri nižšie). Stred ovládal formou Pápežského (Cirkevného) štátu pápež a juh bol v r. 1061-1186 pod správou francúzskych Normanov. V r. 1132 spojil normanský vojvoda Roger II. (1101-1154) územie Sicílie a Neapolska a vzniklo tak "kráľovstvo obojakej Sicílie". Toto kráľovstvo v r. 1266 získal Karol I. z Anjou (1266-1285), brat francúzskeho kráľa Ľudovíta IX., ktorému dal pápež Kliment IV. Sicíliu aj Neapolsko v léno. Ale 30. apríla 1282 vzniklo proti Francúzom v sicílskom Palermu povstanie (tzv. "sicílske nešpory"), ktorým boli zo Sicílie vyhnaní a ostalo im iba Neapolsko, kde Anjouovci vládli až do r. 1435. (Uhorský vládca Karol I. Róbert z Anjou bol jeho pravnukom - syn Karola I. z Anjou, Karol II. (1285-1309), dedo nášho kráľa, mal za manželku sestru uhorského vládcu Štefana V. (1270-1272) a sestra Karola II. Isabela bola manželkou uhorského vládcu Ladislava IV. Kumánskeho (1272-1290). Otcom Karola I. Róberta bol neapolský vojvoda Karol Martell).

 Existovalo tak v talianskom stredoveku okolo 100 malých štátikov s rôznou úrovňou samostatnosti a hospodárstva. Juh a stred (štáty s rôznym feudálnym zriadením) bol známy zaostalým poľnohospodárstvom, na severe v boju proti Nemcom vznikali moderné mestské republiky a štáty, napr. Milán, Janov, Benátky a Florencia. V nich sa už od 13. stor. veľmi dobre darilo nielen poľnohospodárstvu, ale aj novej organizácii remeselníckej práce - rozptýlenej aj centralizovanej manufaktúre. Manufaktúry vyrábali veľké množstvo veľmi kvalitného tovaru, s ktorým sa dalo účinne obchodovať, čo malo za následok rozvoj finančníctva a bankovníctva, ktoré bolo stredoveku cudzie (jeho hospodárstvo je hlavne naturálne). Tento ekonomický vývoj viedol do nového spôsobu myslenia (humanizmu) aj nového životného štýlu (renezancie), ktoré sa stali základom novej historickej éry - novoveku. Z týchto dôvodov môžeme povedať, že sa stredovek na Apeninskom poloostrove v podstate skončil už v 14. stor. Všimnime si napr. rozvoja Florencie a Benátok. Z Benátok sa stala oligarchická mestská republika už v 11. stor. Na jej čele stálo volené knieža (dóža - dux). Vynikala výrobou skla, porcelánu, farbív, zrkadieľ a hodvábu, s ktorými obchodovala takmer s celým vtedy známym svetom, predovšetkým s Orientom a Levantou (východným Stredomorím). Bola absolútne sebestačná a v medzinárodnej politike mala také miesto a autoritu ako rozlohou obrovské štáty. Iný mestský štát, Florencia, mal v 13. stor. 100 000 obyvateľov a rozkládal sa po celom strednom Toskánsku. Najskôr tu vládla mestská rada (signoria), ale v 15. stor. sa moci chopili tyrani z rodu Medici. Práve tu sa rozvíjal humanizmus a renezancia, narodil sa tu Dante Alighieri (1265-1321) aj "otec humanizmu" Francesco Petrarca (1304-1374). V r. 1321 tu bola založená univerzita a neskôr tu pôsobili takí mecenáši umenia ako Cosimo (1434-1464) a Lorenzo Medici (1469-1492). O republikánske zriadenie v Ríme sa v 14. stor. pokúšal Cola di Rienzi (1313-1354).

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.033 s.
Zavrieť reklamu