Cirkevné dejiny v 16. storočí

Cirkevné dejiny v 16. stor. (reformácia a rekatolizácia):

1. Stav Svätej ríše rímskej národa nemeckého na prelome 15. a 16. stor., Martin Luther: Ako už bolo uvedené vyššie v 15. stor. boli v Cirkvi strašné pomery - nevzdelaní mravne skazení kňazi a nehodní pápeži, napr. Alexander VI. (1492-1503). Po ňom v r. 1503-1513 úradoval Július II., ktorý sa rozhodol prestavať baziliku sv. Petra vo Vatikáne. Potrebné peniaze hľadal v Nemecku, ktoré bolo v tom čase hlavným zdrojom pápežských príjmov (Anglicko, Francúzsko a Čechy pápežské dávky odmietali platiť).

"Svätá ríša rímska národa nemeckého" ale prežívala ťažké obdobie - hospodársky a politicky bola rozdrobená do množstva štátikov s rôzne vyspelou ekonomikou a nerovnomerným hospodárskym vývojom, keď najvyspelejšími oblastmi boli okrajové časti ríše. Navonok Ríšu reprezentovali cisári z rodu Habsburgovcov (vládli tu medzi rokmi 1438-1740, v r. 1493-1519 to bol Maximilián I.), ale o vládu smerom do vnútra sa príliš nestarali a tým umožnili rast moci ríšskych kniežat. Ríša tak bola voľným zväzkom samostatných kniežatstiev a slobodných miest. Veľké problémy boli aj v sociálnej oblasti.

Upadalo staré stredoveké rytierstvo, ktoré nevydržalo konkurenciu strelných zbraní, často ostalo bez pôdy a muselo sa dať na lúpežníctvo alebo sa živiť ako dôstojníci kniežacích vojsk (ríšske celonemecké vojsko neexistovalo!) či úradníci. Samozrejme že medzi nimi a kniežatami veľmi často dochádzalo k veľkým sporom. Sociálne napätie rástlo aj v mestách a na vidieku, keď od konca 15. stor. možno zaznamenať množstvo sedliackych búrok a povstaní. Jedným slovom všade vládne nepokoj, závisť a nenávisť voči Cirkvi, ktorej patrila 1/3 pôdy. Okrem obilia sa pestoval ľan a konope a v okolí Rýna vznikali textilné manufaktúry. V Sasku sa vyrábalo plátno. Vysokú úroveň malo harzské a krušnohorské baníctvo železných aj neželezných kovov.

Napriek hospodárskej rozdrobenosti bola ročná produkcia železa, zlata aj striebra v Nemecku vyššia ako vo zvyšku celej Európy. Významú úlohu v ňom zohrávala augsburgská bankárska rodina Fuggerovcov, ktorá vlastnila aj slovenské bane na striebro a ktorá spolu s finančníkom Höchstetterom bola monopolným výrobcom medi v celej Európe. Bankovný dom Fuggerovcov potom peniaze požičiaval pápežom aj Habsburgovcom. Upadala stredoveká Hanza a rástol význam nových obchodných stredísk, napr. Norimberku.

Vnútorne politicky a ekonomicky rozorvaná ríša bola plná napätia. A keď pre stavbu svätopeterského chrámu vo Vatikáne začal Július II. predávať v Nemecku odpustky, čaša trpezlivosti pretekla a v osobe Martina Luthera (1483-1546) potom nespokojnosť prepukla v plnej sile. Tento syn eislebenského baníka sa v r. 1505 stal augustiniánskym mníchom (v kláštore vraj hľadal predovšetkým azyl, pretože v súboji zabil svojho priateľa Hieronymusa Buscha). V r. 1508 sa stal profesorom teológie na univerzite vo Wittenbergu, kde už od r. 1516 učil, že ľudská prirodzenosť je skazená a že sa spasenie dá dosiahnuť iba vierou. Bol veľmi protirečivou charizmatickou osobnosťou. Veľmi výbušný a tvrdohlavý extrémista, ktorý sa nevedel ovládať a ktorý, keď si to situácia vyžadovala, neuveriteľne ľuhal, pričom to takmer nikomu nevadilo. Neznášal iný názor, každú kritiku bral ako útok na svoju osobu, trpel chvastúňstvom, povýšenectvom, nedokázal diskutovať, iba búchať päsťou do stola. Na druhej strane bol ale veľmi úprimným, húževnatým a pracovitým mužom s bohatou fantáziou.

Bol geniálnym jazykovedcom, nie ale systematickým mysliteľom, skvelým rečníkom a vynikajúcim veľkodušným spoločníkom. A tento muž začal hlásať, že Písmo sväté možno slobodne vysvetľovať! Verejne vystúpil 31. októbra 1517, keď na dvere univerzitného chrámu vo Wittenbergu pribil 95 téz ako výzvu na verejnú akademickú dišputu. Študenti ich rýchlo rozšírili aj pomocou tlače a pretože ich obsahom bol aj problém odpustkov, bolo celé Nemecko na nohách. V r. 1519, keď sa nemeckým cisárom stal Karol V. (1519-1556), už Luther odmietol autoritu pápežov aj koncilov, zavrhol celú cirkevnú organizáciu, uctievanie Matky Božej, sviatosť zmierenia, majetok, rehoľníctvo, celibát (v r. 1525 sa potom oženil s bývalou cisterciánkou Katarínou z Bory), zaviedol prijímanie pod obojím spôsobom, voľbu kňazov, nemčinu do liturgie a pod. Jedinou autoritou sa stalo Písmo sväté. Mal v mnohých prípadoch pravdu (veď jeho učenie bolo reakciou na chyby v živote Cirkvi), ale svoje názory bohužial presadzoval neprimeraným spôsobom. Vzniklo tak reformačné hnutie, napriek tomu, že sa cirkev sama o sebe reformuje stále (ecclesia semper reformata).

 V r. 1520 sa Luther verejným spálením pápežskej buly zriekol pápeža Leva X. (1513-1521) a svetská moc zaberala cirkevné majetky. Preto v r. 1521 cisár Karol V. zvolal do Wormsu snem, na ktorom bol Luther exkomunikovaný (Wormský edikt). Ochranu mu potom poskytol saský kurfirst Fridrich Múdry, ktorý ho pred cisárom ukryl na hrade Wartburg, kde Luther do nemčiny preložil Písmo sväté. Tento preklad sa stal základom novodobého nemeckého jazyka. Napriek tomu, že Luther verejne nepôsobil, jeho myšlienky boli veľmi populárne a už v r. 1522 vypuklo povstanie zchudnutých rytierov vedených Franzom von Sickingenom. Ich cielom bolo zabrať statky bohatých kniežat, ale tí rytierov porazili. Tieto nepokoje potom prerástli do nemeckej sedliackej vojny, ktorá v lete 1524 vypukla v juhozápadnom Nemecku. Roľníci chceli zrušenie roboty a voľbu kňazov. Luther ale povstalecké násilie odmietal a vyzýval poddaných, aby feudálov poslúchali. Nakoniec bolo toto povstanie potlačené a roľníci ešte viac znevoľnení. Druhá etapa tejto vojny začala v r. 1525, keď povstali roľníci a baníci v oblasti stredného Nemecka. Ich strediskom bolo mesto Mühlhausen a vodcom kazateľ Thomas Münzer, ktorý ostro vystupoval proti cirkvi, šľachte aj mešťanom a vyhlasoval teóriu všeobecnej rovnosti. Šľachtické vojská ale v máji 1525 vzbúrencov v bitke pri Frankenhausenu porazili a Münzer bol popravený. Posledná tretia etapa sedliackej vojny sa odohrala v r. 1526 v Tirolsku a Soľnohradsku. Tu povstalcov viedol Michal Gaismair, boli porazení, Gaismair utiekol do Benátok, kde bol atentátom zabitý. Výsledky tejto sedliackej vojny (1524-1526), v ktorej neexistoval spoločný program, organizácia a taktika, boli hrozné - zahynulo asi 100 000 ľudí, zničená a vypálená krajina, sekularizácia cirkevného majetku a v konečnom dôsledku druhé nevoľníctvo. (Posledným ohlasom tejto vojny bolo povstanie mestskej chudoby v severonemeckom meste Münster, vedené v r. 1534-1535 novokrstencami Jánom Matthysom a Jánom z Leydenu.) Zvíťazili teda bohatí šľachtici (šľachtická reformácia), ktorí si z rytierov narobili služobníkov.

Sekularizácia cirkevného majetku bola veľmi populárnym javom, preto veľa šľachticov prestupovalo na "lutherskú" vieru. Urobil tak aj v r. 1525 veľmajster rádu nemeckých rytierov Albrecht Hohenzollern, ktorý potom prijal titul pruského vojvodu. Aby tomuto trendu zabránil, zvolal cisár v r. 1526 a 1529 snemy do Speyeru, na ktorých luteránske kniežatá protestovali proti Wormskému ediktu (exkomunikácii Luthera) a chceli náboženské otázky riešiť hlasovaním. Katolícka väčšina zasa reformáciu zakazovala, proti čomu luteráni protestovali, preto sa im hovorilo protestanti. V r. 1530 sa konal ríšsky snem v Augsburgu, na ktorom "protestanti" predložili svoje vierovyznanie (Confessio Augustana), zostavené profesorom gréčtiny a priateľom Luthera Filipom Melanchtonom (bol laikom, ale vraj dokonale ovládal teológiu).

Tým vznikla evanjelická cirkev augsburského vyznania, ktorá sa rýchlo rozšírila po celej nemecky hovoriacej Európe vrátane Škandinávie a nemeckých miest v Poľsku i Uhorsku. Došlo tak k novému nešťastnému rozdeleniu kresťanov. Lenže cisár Confessio neuznal a chystal sa k vojenskému zakročeniu, preto si už v r. 1530 založili evanjelici spolok na obranu viery nazvaný podľa miesta vzniku (Šmalkaldy v blízkosti Eisenachu v Durínsku) šmalkaldský. Vzhľadom na turecké nebezpečie bol ale v r. 1532 v Norimberku uzavretý náboženský mier a tzv. "šmalkaldská vojna" vypukla až v r. 1546. Skončila sa už v r. 1547 porážkou evanjelikov v bitke pri Mühlbergu a v r. 1555 prijatým Augsburským mierom, ktorého základom bola zásada "Cuius regio, eius religio", t.j. Koho zem, toho náboženstvo. Vznikli tak teritoriálne cirkvi, potvrdili sa zábory cirkevných statkov a v podstate zvíťazili evanjelici. Znechutený cisár abdikoval.

2. Šírenie nemeckej šľachtickej reformácie a rekatolizácia: Ako už bolo povedané vyššie, šírili sa myšlienky Martina Luthera predovšetkým tam, kde sa hovorilo po nemecky a v Škandinávii, kde sa evanjelici augsburgského vyznania stali štátnym náboženstvom. V r. 1530 sa tak stalo vo Švédsku v r. 1536 v Nórsku a Dánsku. Luther bol populárny aj vo Švajčiarsku, ktoré ako štátny celok vznikalo od 13. stor. v bojoch proti Habsburgovcom a malo charakter spolku kantonov (samosprávnych jednotiek). V 16. stor. obsahoval tento spolok 13 kantonov, rozdelených na horské a mestské (napr. Bern, Basilej, Curych a Ženeva), kde prekvitalo remeslo a obchod. Chudobní obyvatelia horských kantonov sa zasa veľmi často nechávali prenajímať ako žoldnieri. Švajčiarska pechota mala vynikajúcu povesť - doteraz je známa Vatikánska garda.

Všetky kantony platili Vatikánu vysoké cirkevné dávky, proti čomu sa stavali predovšetkým mestské kantony. Práve tu mali Lutherove myšlienky veľkú odozvu. Vznikla tak švajčiarska meštianska reformácia, ktorá si okrem boja proti cirkvi dávala za cieľ aj zjednotenie krajiny.
 Vlastná meštianska reformácia začala v r. 1519 vystúpením curyšského farára Ulricha Zwingliho (1484-1531), ktorý v tom čase ostro odsúdil predávanie odpustkov a neuznal prítomnosť Krista vo sviatosti oltárnej. Pretože lesné kantony zostali verné pápežovi, vznikla občianska vojna, ukončená v r. l531 bitkou pri Kapell, v ktorej Zwingli padol. Po jeho smrti vznikol nový reformačný prúd v Ženeve, kde pôsobil Ján Kalvín (1509-1564).

Ten hlásal predestináciu, t.j. predurčenie k spáse alebo zatrateniu, a tým popieral slobodnú vôlu človeka. Zdôrazňoval používanie národných jazykov aj prehnanú individualitu. Viedol prísny mravný život, keď bohatstvo a úspech považoval za známku vyvolenia, biedu a neúspech potom za znak zatratencov. To vyhovovalo buržoázii, ktorá tak "nemohla" za biedu chodobných. Zrušil rozdiel medzi kňazom a veriacim. Každý tak mohol slobodne vykladať Písmo sväté a cirkevná obec bola riadená konzistóriom, t.j. cirkevnou radou zloženou z kazateľov a starších. Kalvinizmus (dnes nazývaný cirkev reformovaná alebo "helvétska viera"), ktorý bol kedysi známy obrovskou nenávisťou voči všetkým iným vierovyznaniam, predovšetkým voči katolicizmu, sa rýchlo šíril do Francúzska ("hugenoti") a Anglicka ("puritáni"). Pretože Kalvín písal po latinsky, t.j. jazykom používaným aj uhorskou šľachtou, šírili sa jeho myšlienky aj v Uhorsku. Tak sa stalo, že z celkového počtu 60 miliónov obyvaťelov Európy bolo asi 20 miliónov evanjelikov rôznych smerov.

Cirkev a panovníci Európy sa proti tomu snažili bojovať dvoma spôsobmi rekatolizácie, a to násilím či na poli ducha. Cestou násilia sa uberali Habsburgovia (cisár Karol I., 30-ročná vojna), na poli ducha bojovali nové rehole a svätci. Toto nepokojné storočie sa niekedy nazýva aj storočím svätcov - žili v ňom španielskí mystici a karmelitáni Ján z Kríža (1542-1591) a Terézia Ježišova (1515-1582), kardinál Karol Boromejský (1538-1584) či Ignác z Loyoly (1491-1556) či František Xaverský (1506-1552). Práve sv. Ignác z Loyoly tu zohrával kľúčovú úlohu. Tento bývalý vojak, vysoký iba 158 centimetrov, zložil v r. 1534 v Kaplnke Panny Márie na parížskom Montmárti spolu so svojimi priateľmi rehoľné sľuby, ktoré okrem obvyklých sľubov čistoty, pokory a chudoby obsahovali aj sľub bezhraničnej poslušnosti pápežovi s uplatnením vlastnej individuality (niečo ako duchovná subsidiarita). V r. 154O potom vznikla nová rehoľa nazvaná Societas Iesu (jezuiti), ktorú v r. 1542 bulou "Regimini militantis" schválil Pavel III. (1534 -1549)". V duchu hesla "Omnia ad maiorem Dei Gloriam" sa potom snažili brániť vplyvu evanjelikov cestou perfektne vybudovaného školského systému, ktoré v sebe spájalo princípy renesančného humanismu s vieroukou katolíckej cirkvi. Každý učiteľ musel ovládať jazyk národa, v ktorom pôsobil, a špatný dlho neučil, pretože bol hneď odvolaný.

V r. 1599 bol generálom rehoľe Claudiusom Aquavivom prijatý študijný plán (Ratio studiorum), ktorý vychádzal z pedagogických názorov Juana Luisa Vivesa (1492-1540), zasadzujúceho sa o vzdelávanie v materinskom jazyku a dôrazom na individuálny prístup k študentom (Vives chcel aj vzdelávanie žien). Pre bohatých mali platené školy, pre chudobných bolo vzdelávanie bezplatné. O názornosť výkladov sa jezuiti snažili aj cestou školského divadla, ktoré mali vynikajúcu úroveň aj výsledky a bol nimi ovplyvnený i Komenský. Boli tiež vynikajúcimi misionármi (napr. apoštol Indie a juhovýchodnej Ázie sv. František Xaverský, pozri tiež film "Misia", vzťahujúci sa k r. 1768 v Paraquaji), ktorí sa vždy snažili o inkulturáciu a všade podporovali rozvoj národných jazykov, a spovedníkmi. Jedným slovom, ich bitevným polom bola škola, kazateľnica a spovednica, všetko navyše zamerané pozitívne, nie negatívne. Pretože mali okamžitý úspech, zožali si v dejinách hodne závisti a nenávisti, a to ako od katolíkov, tak i evanjelikov (podozrievali ich dokonca z úmyslu, že chcú ovládnuť celý svet, podobne ako dnes slobodomurári - v r. 1614 to jeden bývalý jezuita napísal v diele Monita secreta).

Cirkev sa najskôr snažila s evanjelíkmi dohodnúť, chcel to napr. aj pápež Pavel III. (malý postavou, veľmi inteligentný, výbušný, ale dokázal sa ovládať). Spolu s cisárom Karolom V. zvolal v r. 1545 do talianskeho mestečka Trento (Trident) koncil, ktorý trval plných 18 rokov až do r. 1563. Bohužial ale ešte na začiatku koncilu Pavel III. zomrel. Po jeho smrti potom v časoch Júliusa III. (1550-1555) a Pavla IV. (1555-1559) nastúpil proti evanjelikom tvrdý kurs.

Reformný smer bol v kardinálskom zbore potlačený, bola obnovená inkvizícia a vydané indexy zakázaných kníh. Ďalšími výsledkami tridentského koncilu bolo upevnenie katolíckej vierouky a organizácie cirkvi, ako najvyššia autorita bol potvrdený pápež, potom biskup, každý kňaz musel byť vzdelaný v seminári. Bol prijatý dekrét o Písme svätom a položené základy moderného kanonického práva (náuka o dedičnom hriechu, o sviatostiach, o očistci aj o úcte k svätým). V duchu tridentského koncilu žila cirkev až do 2. Vatikána (1961-1965).