Francúzsko v 16. až 18. storočí

Francúzsko v 16. až 18. stor.:

Vnútorný stav štátu: Po vojnách s Anglickom sa koncom 15. stor. stala z Francúzska konsolidovaná centralizovaná monarchia ovládaná silnou kráľovskou mocou (jej základy položil Ľudovít XI. - pozri dávnejšie). Vladárovi v správe krajiny pomáhala kráľovská rada členená na odbory, v ktorých sa okrem šľachty uplatňovali aj odborníci meštianského pôvodu. Tým si zaviazal mestá. Moc panovníka podporovala aj šľachta. Vysoká pre skvelý život u dvora a drobná pre dôstojnícke uplatnenie v stálej armáde. ktorá bola panovníckej moci oporou.

Začiatkom 16. stor. bolo Francúzsko najľudnatejším štátom Európy - žilo v ňom asi 15 miliónov obyvateľov. 90 % obyvateľstva boli slobodní roľníci, ktorí obrábanú pôdu ale nevlastnili a len si ju prenajímali do dlhodobého dedičného alebo krátkodobého nájmu. Ten často predstavoval až 2/3 výsledkov hospodárenia, pretože roľníci museli odvádzať vysokú peňažnú rentu, dane cirkvi a chodiť robotovať. Nie každý mal úrodu a dokázal byť rentabilný - rástol počet drobných roľníkov a dedinskej chudoby, odkázaných na námezdnú prácu pri bohatých sedliakoch alebo remeslo. Táto situácia nahrávala rôznym podvodníkom a nájomcom daní (často to boli právnici), ktorí zúfalým roľníkom pôžičavali peniaze na vysoký úrok. Vložené peniaze sa im tak vracali s obrovským ziskom. To bol zvláštny francúzsky spôsob prvotnej akumulácie kapitálu. Nebolo teda poľnohospodárstvo príliš výkonné, naviac keď sa šľachta na kapitalistickom podnikaní vôbec nepodielala - vysoká si žije z výnosov úradov a darov pri kráľovskom dvore, drobnej "stačí" feudálna renta.
 Podobne však aj remeslo, ktoré ešte v 16. stor. bolo organizované v cechoch. Prvé manufaktúry na prepychový tovar (majolika, zrkadlá, gobelíny či drahý hodváb) začali vznikať až koncom storočia (v nich sa uplatňovali aj zbedačení roľníci). Bolo len logické, že ich vznik podporoval hlavne panovník. Vzhľadom na to, že medzi jednotlivými franc. provinciami existovali vnútorné colné prehrady, nefungoval dobre ani domáci obchod, o zahraničnom ani nehovoriac.

Spoločnosť je teda silne rozdelená - bohatý a prepychový dvor X relatívne nevýkonná ekonomika. Ako celok tak Francúzsko silne zaostávalo za Anglickom a Nizozemskom.

Politické dejiny:
Vláda Ľudovíta XII. (1498-1515):
Ľudovít XII. z rodu Valois získal sobášom s Annou Bretaňskou, vdovou po Karlovi VIII., poslednú samostatnú krajinu Francúzska - Bretaňsko. Neustále bojoval so španielským kráľom Ferdinandom Aragonským o severné Taliansko a Neapolsko, ktoré nakoniec pripadlo Španielsku. Po jeho smrti vládol jeho synovec a manžel jeho dcéry, veľký milovník umenia, známy ako "knieža renezancie" a zároveň ako "najkresťanskejší kráľ", František I.

Vláda Františka I. (1515-1547):
Bol súčasníkom cisára Karla V., ktorý vládol v Španielsku aj v Nemecku od r. 1516. Na európskej pevnine bol tak František I. zo všetkých strán obklopený habsburgskou mocou. V neustálych a neúspešných bojoch proti Karlovi V. (oficiálne 4 vojny) sa neváhal spojiť s nemeckými evanjelíkmi, ba dokonca aj s tureckým sultánom! Nič mu to nepomohlo, pretože talianskú oblasť aj tak stratil. (V r. 1527 Karol V. dobyl Rím a riadne ho vydrancoval - tzv. saeco di Roma, ktoré znamenalo aj koniec renesancie). Vo vnútornej politike má zasa starosti so zo Švajčiarska prenikajúcimi stúpencami Jána Kalvína tu nazývanými hugenotmi. Francúzska katolícka cirkev mala voči Rímu rad privilégií: neplatila mu povinné dávky, vo Francúzsku sa nepredávali odpustky a kráľ mal právo obsadzovať vysoké cirkevné úrady svojimi ľudmi - tak ju ovládal. Keď sa teda v 1. pol. 16. stor. na juhu Francúzska objavili první hugenoti, pridávali sa k nim nielen mešťania, ale aj tá časť šľachty, ktorá sa búrila proti absolutizmu alebo ktorú lákal cirkevný majetok. Rýchlo sa do ich čela postavili príbuzní dynastie z Valois, rod Bourbonovcov, ktorý ovládal kráľovstvo Navarra v západnej časti Pyrenejí. Pod kráľovským rodom Valois sa začal triasť trón. František I. si to uvedomoval, a preto aj proti hugenotom všemožne bojoval, ale tiež bez valného úspechu. Po jeho smrti vládne jeho syn Henrich II.

Vláda Henricha II. (1547-1559):
Henrich II. ďalej bojoval s Karlom V., keď sa proti nemu spájal s nemeckými evanjelíkmi. Tak sa mu od Nemecka podarilo získať územie troch lotrinských biskupstiev - Met, Toulu a Verdunu. Vojna so Španielskom pokračovala aj za panovania syna Karla V., t.j. v časoch Filipa II., a opäť pre Francúzsko neúspešne. V r. 1557 prehrali Francúzi so Španielmi bitku pri St. Quentinu, ktorou stratili celú dlhotrvajúcu vojnu, ale získali vojvodcom Františkom Guisom Calais, poslednú baštu anglického panstva vo Francúzsku. R. 1559 bol medzi Henrichom II. a Filipom II. podpísaný v Chateau-Cambresis mier, ktorým sa Francúzsko vzdalo svojich ašpirácií na územie Talianska a Nizozemska. (Ako symbol mieru si ovdovelý Filip II. zobral za manželku dcéru Henricha II. Alžbetu. Časťou veľmi nákladného sobáša bol aj rytiersky turnaj, na ktorom sa Henrich II. smrtelne zranil. Bol to posledný turnaj známy v histórii.). Vo vnútornej politike sa potýkal s podobnými problémami ako jeho otec - neustály boj s hugenotmi. Po smrti Henricha II. vládli jeho synovia František II. a Karol IX.

Vláda Františka II. (1559-1560):
František II. bol ženatý so škótskou princeznou a príbuznou mocného katolíckeho rodu Guisov, podporovaných kráľovnou - matkou, Katarínou Medicejskou, s Máriou Stuartovnou. V rukách tohto rodu bol kráľ len bezmocnou bábkou. Proti Guisom (tým aj proti kráľovi) sa postavili Bourbonovci, vedení bratmi Antonínom Bourbonom a Ľudovítom princom Condé. Lenže chorý kráľ zomrel a vlády sa ujal jeho brat Karol IX.

Vláda Karla IX. (1560-1574):
V r. l560 mal Karol IX. len desať rokov, vládla teda zaňho Katarína Medicejská. A hneď v r. l560 sa rozhorela občianska a náboženská vojna o moc v štáte medzi stúpencami Guisov a Bourbonovcov. Pre Francúzsko to bolo veľké nebezpečie, pretože do týchto vojen zasiahovali aj králi Španielska, Anglicka a štátna moc v Nizozemsku. Tzv. hugenotské vojny boli veľmi krvavé a rozvracali desivým spôsobom celú krajinu. Preto bol v r. 1570 v Saint Germain podpísaný medzi katolíkmi a hugenotmi mier, ktorým hugenoti získali slobodu vyznania. Tento mier mal byť potvrdený sobášom Henricha z Navarry, syna Antonína Bourbona, s Markétou z Valois, dcérou Kataríny Medicejskej. Lenže kráľovná sobášu nepriala a dojednala s Guismi krvavú kúpeľ. V noci z 24. na 25. augusta 1572 katolícki Guisi pobili len v Paríži okolo 2 000, na vidieku až 28 OOO hugenotov (tzv. bartolomejská noc). Kráľ Karol IX. kričal: "Na smrť alebo na omšu!" - Henrich sa zachránil prestupom na katolícku vieru. Neskôr utiekol k hugenotom a postavil sa do ich čela. Občianska vojna získala na gradácii. Výčitkami svedomia mučený kráľ Karol IX. potom v r. 1574 zomrel. Na trôn nastúpil jeho brat Henrich III.

Vláda Henricha III. (1574-1589):
Bol to veľmi nerozhodný a neschopný kráľ. Hugenotský juh si vytvoril samostatný štát s vlastným vojskom, správou a súdmi. Pomáhalo mu Anglicko aj nemecká evanjelícka šľachta. Katolícky sever, vedený Guismi, sa obával rastu vplyvu hugenotov a vytvoril spolu so Španielskom v r. 1584 tzv. svätú ligu. Katolícka Paríž nedôveruje ani hugenotom ani lige a chce samostatnosť. Kráľovská moc stratila všetku autoritu a v r. l587 došlo k vojne troch Henrichov, kráľa, Henricha Guise a Henricha Navarrského. Medzi Guismi a kráľom došlo k roztržke, ktorú kráľ riešil tak, že nechal Henricha Guise zavraždiť. Po tomto akte sa od neho odvrátili aj katolíci a kráľ hľadal oporu u Buorbonovcov. Za to bol 1. augusta 1589 fanatickým dominikánom Jakubom Clementom zavraždený. Ním vymrela dynastia Valois, a pretože začal vládnuť Buorbon Henrich Navarrský ako Henrich IV., nastúpila dynastia Buorbonovcov, ktorá vládla až do r. 1792, resp. 1830.