Kollárovsko-hamuljakovská generácia

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 31.03.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 489 slov
Počet zobrazení: 5 926
Tlačení: 565
Uložení: 551
Slovenské národné obrodenia v rokoch 1820-1837 (Kollárovsko -hamuljakovská generácia):

1. Východisková situácia: V tom čase prežívalo Rakúsko veľmi zložitú situáciu - zaostalé hospodárstvo sa začalo viditeľne deliť na priemyselný západ a poľnohospodársky východ a metternichovský absolutizmus cenzúrou potláčal každý náznak národného hnutia. V tejto situácii sa od konca 20.-tych rokov prestávala v úradoch a školách používať latinčina a zdôrazňovalo sa používanie nemčiny a maďarčiny. Jazyky slovanského obyvateľstva monarchie boli stále viac a viac potlačované a kládli sa prieky všetkým národným aktivitám. Za tejto zložitej a ťažkej situácia sa naďalej rozvíjalo slovenské národné obrodenie.

2. Činnosť katolíkov (hamuljakovská generácia): Katolícka inteligencia (tzv. mladobernolákovci) sa združili okolo oravca z Jasenice Martina Hamuljaka (1789-1859): hamuljakovská generácia. Tento muž nevynikal v literárnej činnosti, ale bol skvelým organizátorom. Z jeho najvýznamnejších spolupracovníkov treba uviesť ďalšieho oravca, rodáka z Trstenej, Jána Koiša (1793-1839) a Jána Herkela. Tí sa rozhodne postavili za princíp samostatnej slovenčiny aj za myšlienku samostatnosti národného rozvoja Slovákov. Boli presvedčení, že aj keď je Slovákov málo, aj tak sú schopní vlastnými silami a prostriedkami budovať samostatný národný život. Pre pozdvihnutie národného sebavedomia Slovákov využívali hlavne literárnu tvorbu. Kanonik Jur Palkovič sa zaslúžil o preklad Písma svätého do bernolákovčiny a vydal ho vo dvoch zväzkoch v r. 1829 a 1932. V tom istom jazyku písal aj Ján Hollý (1785-1849). Aby dokázal literárnu vyspelosť bernolákovskej slovenčiny, prekládal klasickú antickú poéziu, napr. Vergiliovu Aeneidu. To mu ale nestačilo - pokúsil sa po vzoru antických eposov vytvoriť eposy slovenské a vznikli tak diela ako Svatopluk (Trnava 1833), Cirillo-Metodiada (Budín 1835) a Sláv (1839 v 3. ročníku almanachu Zora). Tým chcel opäť dokázať vyspelosť slovenčiny (bernolákovčiny) a oslávil tak aj národné dejiny Slovákov, národa, ktorý má vlastné dejiny aj vlastnú kultúru!

 V situácii zvýšenej maďarizácie bolo nutné spojiť obidva prúdy slovenského národného obrodenia do jedného celku. Prvý pokus urobili Martin Hamuljak, Ján Herkel a Ján Koiš spolu s evanjelíkom Jánom Kollárom, keď v Pešti 30. apríla 1826 založili "Slovenský čitateľský spolok". To bol dôležitý krok k zblíženiu obidvoch prúdov slovenského národného hnutia. Z iniciatívy Hamuljaka potom 1. augusta 1834 vznikla v Budíne aj prvá slovenská celonárodná kultúrna organizácia - "Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej", ktorá vydávala almanach "Zora" (prvý ročník vyšiel v r. 1835). Tu vychádzali príspevky v bernolákovčine aj češtine. Myšlienku národnej jednoty symbolizovalo aj to, že prvým predsedom spolku sa stal evanjelík Ján Kollár, zatiaľčo katolík Hamuljak sa stal iba tajomníkom (po jednom roku ale Kollár pre jazykové nezhody spolok opustil). Národná jednota nebola deklarovaná len symbolicky, ale prejavila sa aj v spoločnom záujme o slovenskú ľudovú slovesnosť - spolu vydali aj dva zväzky Kollárových Národných spievaniek (1834-1835).

3. Činnosť evanjelíkov: Medzi evanjelíckou inteligenciou vynikli rodák z Mošoviec (okr. Martin) Ján Kollár (1793-1852) a muž pôvodom z Kobeliarova (asi 15 km severne od Rožňavy) Pavol Jozef Šafárik (1795-1861). Ján Kollár študoval aj v Kremnici a Prešporku a už v r. 1821 anonymne vydal v Nemecku "Niečo o pomaďarčovaní Slovákov". V r. 1824 vyšlo prvé vydanie "Slávy dcera" (konečné potom v r. 1832). V rokoch 1834-1835 vydal "Národnie zpievanky" a v r. 1836 "O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nárečími slavskými". V poslednej práci publikoval myšlienku veľkého "slovanského národa" = Slávov, pod ktorým si predstavoval celé Slovanstvo, pretože sa obával prílišného národného drobenia Slovanov. Národ Slávov potom rozdelil do 4 "kmeňov": na Slavorusov, Slavopoliakov, Slavosrbov a Slavočechov, do ktorých vložil aj Slovákov. Slávi hovorili "slovanským jazykom", ktorý zasa rozdelil na 4 hlavné nárečia: ruské, srbo-chorvátske (ilýrske), poľské a československé. Tvorili tak Slováci a Česi jeden kmeň a hovorili spoločným jazykom. Kollár hlásal aj nové poňatie národa. Hlavnými národnými znakmi boli reč, mravy, obyčaje, ale nie už teritorium, preto aj Slováci, ktorí vtedy presne vymedzené národné územie nemali, boli národom.

Najcharakteristickejšími črtami Slovanov sú vraj humanita, pracovitosť a nábožnosť. (V r. 1849 sa stal prvým profesorom slovanskej archeológie na viedenskej univerzite, ale jeho práca o slovanskom osídlení severného Talianska "Staroitalia slavjanská", ktorá vyšla až po jeho smrti v r. 1853, je plná nevedeckých a utopických názorov.)

Záslužnú prácu odviedol aj jeden z najväčších slavistov všetkých čias - Pavol Jozef Šafárik. Ten ako 19-ročný kežmarský študent publikoval už v r. 1814 svoju prvotinu - lyrickú zbierku "Tatranská múza s lyrou slovanskou. V svojich neskorších vedeckých prácach "Dejiny slovanskej reči a literatúry vo všetkých nárečiach" (vyšli po nemecky v Budíne v r. 1826), "Slovanské starožitnosti" (1836, 1837) a "Slovanský národopis" (1842) položil základy modernej slavistiky a zvýraznil podiel Slovanov na budovaní európskej kultúry a civilizácie aj tým, že patria k nejstarším obyvateľom Európy. Otázku slovenského jazyka chcel podobne ako Kollár riešiť reformou biblickej češtiny. V starobe trpel ťažkou duševnou chorobou a pokúšal sa o samovraždu.
 Evanjelíci sa podobne ako katolíci venovali spolkovej činnosti. V auguste roku 1829 bola pri ev.a.v. lýceu v Bratislave založená bratom Ľudovíta Štúra Karolom Štúrom (1811-1851) a Samom Chalupkom (1812-1883) "Česko-slovanská spoločnosť" (poznáme ju aj pod názvom "Společnost řeči a literatury československé"). Táto spoločnosť sa usilovala o kultúrne pozdvihnutie slovenského národa a o zintenzívnenie kontaktov s českými aj ostatnými slovanskými vlastencami. Jej prvým predsedom sa stal Juraj Palkovič, veľkým funkcionárom bol aj Michal Miloslav Hodža a od r. 1834 bol jej najvýznamnejším činiteľom Ľudovít Štúr. Jeho činnosťou už ale začína vyvrcholenie (tretia etapa) slovenského národného obrodenia. Rok 1829 bol dôležitý aj z iného hľadiska - v tomto roku založil v Liptovskom Mikuláši divadelník a vynikajúci kultúrny činiteľ Gašpar Fejérpataky-Belopotocký (1794-1874) prvú slovenskú ľudovú požičovňu kníh, ktorá existovala až do r. 1843.

4. České národné obrodenie a jeho vzťah k obrodeniu slovenskému: Ako už bolo povedané vyššie, udržiavali slovenskí a českí národní buditelia v 20. a 30.-tych rokoch 19. stor. veľmi úzke vzťahy. Aj české národné obrodenie prebiehalo v niekoľkých vlnách. Prvá sa datuje na koniec 18. a prvé decéniá 19. stor. Jej vedúcou osobnosťou bol Josef Dobrovský (narodil sa v r. 1753 v Balassagyarmate a zomrel v Prahe v r. 1829). Tento exjezuita, "modrý abbé", v r. 1792 publikoval dejiny českej reči a literatúry ("Geschichte der böhmischen Sprache und Literatur"), potom v r. 1809 prvú modernú českú gramatiku "Ausführliches Lehrgebäude der böhmischen Sprache" a v r. 1822 prvý vedecky podložený výklad staroslovienskej gramatiky "Institutiones linguae Slavicae dialecti veteris". Ďalšími buditeľmi boli piarista Gelasius Dobner (1719-1790), pôvodom Nemec, ale hovorilo sa mu "najväčší Čech svojej doby", ktorý sa venoval českej histórii a kritike Hájkovej kroniky, a František Martin Pelcl (1734-1801), ktorý sa v r. 1792 stal prvým profesorom českého jazyka a literatúry na pražskej univerzite a ktorý v r. 1774 publikoval "Stručné dějiny Čechů". V r. 1817 vzniklo Moravské muzeum v Brne a v r. 1818 zásluhou českých šľachticov (napr. Kašpar Šternberk) Národní muzeum v Prahe.

Druhá vlna začala v r. 1831 založením Matice české, ktorú okrem iných založili Josef Jungmann (1773-1847) a František Palacký (1798-1876). Josef Jungmann bol vynikajúcim lingvistom, ktorý v r. 1834-1839 publikoval päťdielny "Slovník česko -německý". František Palacký, rodák z Hodslavíc pri Novom Jičíne, bol evanjelíkom, študoval okrem iného aj v Trenčíne a Prešporku a bol vynikajúcim historikom. Napísal epochálne dielo "Dějiny národa českého v Čechách a na Moravě", ktoré po česky vyšlo v r. 1848. Patril k najvýznamnejším českým politikom svojej doby (bol národným liberálom) a hlásal teóriu austroslavizmu, t.j. chcel Rakúsko prebudovať na federáciu, v ktorej by boli rešpektované práva slovanských národov. Medzi národných liberálov patrili aj novinár Karel Havlíček Borovský (1821-1856) a František Ladislav Rieger (1818-1903), Palackého zať a vydavateľ prvej českej encyklopédie. Národní liberáli udržiavali úzke styky so slovenskou inteligenciou a boli proti vzniku samostatného slovenského jazyka, pretože vraj tento fakt ničí jednotu Čechov a Slovákov. Druhé krídlo českej politiky bolo predstavované radikálnymi demokratmi, medzi ktorých patrili Karel Sabina (1813-1877), autor libreta k Smetanovej opere "Prodaná nevěsta", a Josef Václav Frič (1829-1890), básnik s veľmi vrelým vzťahom k Slovákom - zúčastnil sa dobrovoľníckych výprav na Slovensko v r. 1848-1849. K spisovateľom tej doby patrí aj František Ladislav Čelakovský (1799-1852), ktorý v r. 1829 vydal "Ohlas písní ruských" v r. 1852 "Mudrosloví národa slovanského", Josef Kajetán Tyl (1808-1856) - autor hry "Strakonický dudák" a frašky "Fidlovačka", v ktorej pri premiére 21. decembra 1834 zaznela poprvýkrát pieseň "Kde domov můj" - hudbu zložil František Škroup (1801-1862), autor opery "Kolumbus". Patrí tu aj Karel Hynek Mácha (1810-1836), významný český romantik a autor lyrickoepickej básne "Máj" (1836), Karel Jaromír Erben (1811-1870), zakladateľ českej folkloristiky a etnografie, ktorý spracoval české balady (vyšli v zbierke "Kytice") aj české rozprávky. Českým i slovenským rozprávkam sa venovala aj Božena Němcová (1820-1862). Ta Slovensko veľmi ľúbila a mala tu aj veľa priateľov, napr. bratov Reussovcov, z ktorých sa Gustáv Reuss (1818-1861), mestský lekár v Revúcej, venoval slovenskej histórii a archeológii, a Ľudovít Adolf Reuss (1822-1905) zberal ľudové rozprávky - jeho rukopisy sa stali základným prameňom "Prostonárodných povestí", ktoré neskôr vydal P. Dobšinský. Sám v Slovenských pohľadoch (1882) publikoval "Bájeslovie drievnych Slovanov". (Jeho meno môžeme nájsť aj medzi študentmi, ktorí spolu so Štúrom odišli z Prešporku do Levoče).

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.026 s.
Zavrieť reklamu