Slovenské národné hnutie v rokoch 1849-1875

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 06.04.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 126 slov
Počet zobrazení: 11 555
Tlačení: 676
Uložení: 677

Slovenské národné hnutie v rokoch 1849-1875:

1. Obdobie Františko-jozefínskeho neoabsolutizmu (1849-1859): Februárovej ústavy z r. 1849 využili tzv. slovenskí dôverníci vo Viedni (Ján Kollár, František Hánrich a Ján Hlaváč) na to, aby požadovali samostatnosť Slovenska, ktoré by bolo podriadené iba Viedni a malo sa volať "Veľkokniežatstvo Slovensko" či len "Slovensko".

Lenže búrlivé události roku 1849 (Világos) túto myšlienku veľmi rýchlo zamietli. Nastúpil tvrdý Františko-jozefínsky neoabsolutizmus, ktorý usiloval o prísnu centralizáciu krajiny a ktorá sa okrem iného prejavovala aj germanizáciou Uhorska (minister Bach mal povedať, že v Rakúsku za desať rokov už nik nebude hovoriť po maďarsky). Všetko sa prísne cenzurovalo. V tejto atmosfére navrhol Kollár zaviesť do škôl namiesto spisovnej štúrovskej slovenčiny "staroslovenčinu" a od r. 1852 už len "češtinu".

Tým sa opäť začali jazykové spory. V r. 1858 bolo na území Slovenska 25 gymnázií a na 8 z nich sa vyučovala čeština (napr. v Nitre, Trenčíne, Banskej Bystrici, Skalici). Proti používaniu češtiny sa postavili katolícki kňazi Ján Palárik (1822-1870) a Andrej Radlinský (1817-1879), ale aj neskorší profesor pražskej univerzity Martin Hattala (1821-1903), ktorí boli prívržencami štúrovskej slovenčiny. V r. 1849 začali vychádzať "Katolícke noviny", ktoré boli od r. 1852 redigované kaplánom zo Štiavnických Baní Jánom Palárikom.

V r. 1850 začal Andrej Radlinský vydávať v Banskej Štiavnici časopis "Cyrill a Method" tiež redigovaný Palárikom (zvláštne, že niekedy vychádzal aj v češtine). A v r. 1852 vydal Martin Hattala svoju "Krátku mluvnicu slovenskú". Je jasné, že všetci za túto činnosť boli aj prenásledovaní, napr. Palárik bol uväznený a Štúr s Hurbanom pod policajným dozorom.

V podmienkach dusného Bachovho absolutizmu ochabla aj politická činnosť Slovákov, hlavne evanjelíckych exponentov meruôsmeho roku. Michal Miloslav Hodža (1811-1870) sa vrátil na faru v Liptovskom Mikuláši, politicky sa odmlčal, v r. 1866 bol dokonca suspendovaný, vyhnaný z Uhorska a zomrel v Českom Tešíne.

Jozef Miloslav Hurban (1817-1888) sa venoval iba náboženskej činnosti, Janko Francisci (1822-1905) sa stal redaktorom Pešťbudínskych vedomostí (neskôr bol predsedom prípravného výboru Matice slovenskej) a Janko Kráľ (1822-1876) sa venoval iba literatúre. Opäť začínali jazykové spory, sprevádzané spormi o budúcnosť Slovákov a Slovanov.

Palárik s Radlinským uprednostňovali slovanský federalizmus pri rešpektovaní samostatnosti a rovnoprávnosti všetkých slovanských národov, Štúr zasa pripojenie k Rusku. Túto myšlienku publikoval v svojej poslednej knihe "Slovanstvo a svet budúcnosti", ktorá bola napísaná po nemecky, ale poprvýkrát vyšla v ruštine v r. 1867 a po slovensky dokonca až v r. 1993!

Písal v nej o nevyhnutnom rozklade monarchie a jedinej budúcnosti Slovákov v spojení s reformovaným Ruskom, keď na Slovensku bude úradnou rečou ruština a hlavnou cirkvou cirkev pravoslávna. Zomrel 12. januára 1856, keď sa postrelil pri poľovačke. Po jeho smrti sa Palárik snažil o národné uzmierenie, o "národnú jednotu" a začal v r. 1858 vydávať almanach Concordia (Svornosť).

Radlinský sa zasa usiloval o používaní slovenčiny v školách. Všetci vzdelanci sa zamýšlali nad založením politických novín, literárnych časopisov, hospodárskych inštitúcií, kníhtlačiarní, novými školami vrátane slovenskej reálky, právnickej akadémie a polytechnického inštitútu. Naďalej ale pokračovali spory.

Člen Radlinského skupiny, rímskokatolícky kňaz z Komjatíc, Andrej Caban (1813-1860), v r. 1858 vyčítal Slovákom, že sú duchovne leniví a preto sa kŕčovito pridŕžajú starých zvykov, voči dobrodincom sú nevďační, sú neuznanliví voči kňazom a učiteľom, je tu mnoho odrodilcov, neúcta voči vlastnej minulosti, nevedia nič o Cyrilovi a Metodovi, že "... my Slováci, ... rečí máme dosť, ale učenlivosti a vytrvalosti málo." atď. (Kollár to samé komentoval slovami: "ľud náš križuje samých svojich spasiteľov"). A v tejto atmosfére padol Bachov absolutizmus.

2. Obdobie Matice slovenskej: V krátkom slede v rokoch 1860 a 1861 vyšli nové rakúske ústavy, ktoré dávali nádej na určité riešenie národnostnej otázky. Do uhorského snemu sa ale nedostal žiadny Slovák, preto sa vzdelanci národné povedomie rozhodli vyburcovať. Hnacím motorom týchto snáh sa stali Jozef Miloslav Hurban, ktorý vo februári 1861 vydal ako memorandum brožúrku "Hlas zo Slovenska", v ktorej požadoval vyčlenenie Slovenska z uhorského štátu a jazykové, kultúrne aj školské práva, Ján Francisci a Štefan Marko Daxner (1822-1892), ktorí od 19. marca 1861 redigovali nové noviny s názvom "Peštbudínske vedomosti". Potom sa v dňoch 6. až 7. júna 1861 uskutočnilo v Martine "Slovenské národné zhromaždenie", ktorého sa zúčastnilo asi 6000 účastníkov, rokujúcich pod holým nebom a lipami pred martinským evanjelíckym kostolom (odporcovia Memoranda neskôr tieto lipy z pomsty vypílili). Hlavné slovo tu mali Štefan Marko Daxner a Samuel Štefanovič. Pod ich vedením sa tu prerokovali a schválili nové slovenské požiadavky známe ako "Memorandum národa slovenského". V nich sa žiadalo uznanie osobitosti slovenského národa, určitá miera samosprávy na území slovenských žúp pod názvom "Hornouhorské slovenské Okolie" bez vymedzení presných hraníc a bez samostatného snemu, používanie slovenčiny ako úradnej reči v úradoch, na súdoch a školách, literárny ústav (Matica), zriadenie katedry slovenskej reči a literatúry na peštianskej univerzite, zriadenie právnickej akadémie a kultúrnych spolkov, jedným slovom niečo ako kultúrna autonómia. Vôbec sa nežiadali sociálne požiadavky. Takto zformulované Memorandum bolo predložené podpredsedovi uhorského snemu Kolomanovi Tiszovi, ktorý ho samozrejme neuznal. Naopak, maďarské úrady začali na Slovensku organizovať protimemorandové protestné akcie a petície, napr. Nitriansko protestovalo v mene "tristotisíc slovenských Maďarov (Magyar tótok) či slovensky hovoriacich Maďarov (tótajkú magyarok)". Jediná stolica, ktorá sa k protestom nepripojila, bola Turčianska. Na margo týchto protestov potom v r. 1897 baťko Svetozár Hurban Vajanský (1847-1916) napísal: "Kto má v rukách organizovanú politickú moc, nazbiera dosť podpisov, aby slnko v lete nesvietilo a v zime aby sneh nepadal". Za tejto situácie uhorský snem prerokovanie Memoranda neustále oddialoval, nakoniec ho vôbec nemohol prerokovať, pretože bol za známych okolností panovníkom predčasne rozpustený (pozri vyššie).

12. decembra 1861 predložila cisárovi slovenská delegácia na čele s banskobystrickým biskupom Štefanom Moysesom (1796-1869) a evanjelíckym superintendentom Karolom Kuzmánym (1806-1866) nové "decembrové Memorandum" (členom tejto delegácie bol aj sučiansky evangelícky farár Ondrej Hodža). V ňom sa okrem kultúrnych požiadaviek (napr. slovenskej univerzity v Nitre!) a väčšej miery samosprávy objavila aj požiadavka samostatného slovenského snemu, ktorý mal sídliť v Banskej Bystrici. Mala sa teda Banská Bystrica stať hlavným mestom Slovenska. Pretože ale v danej situácii Slováci nepredstavovali na rozdiel od Maďarov žiadnu hrozbu, Viedeň odsúhlasila iba kultúrne požiadavky. Vďační Slováci nazvali cisára cisárom spasiteľom. 16. septembra 1862 bolo otvorené evanjelícke osemtriedne gymnázium vo Veľkej Revúci (riaditeľom bol August Horislav Škultéty: 1819-1892), 1. septembra 1867 zasa štvortriedne evanjelícke gymnázium v Martine (správcom sa stal Viliam Pauliny-Tóth: 1826-1877) a až v októbri roku 1869 štvortriedne reálne katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom, ktorého riaditeľom sa stal Martin Čulen (1823-1894). Ťažko sa rodila aj kultúrna ustanovizeň Matica slovenská. Prípravný a organizačný výbor Matice slovenskej viedol Ján Francisci. Vypracoval aj jej stanovy, ktoré cisár schválil 21. augusta 1862. V roku 1863, kedy sa pripomínalo tisícročné výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda, mala vzniknúť Matica ako taká. V deň sviatku našich vierozvestov (t.j. 14. februára) sa ale veľa neudialo (v nitrianskej diecéze tento sviatok prebehol bez významnejších osláv, pretože nitriansky biskup Augustín Roskoványi: 1859-1892 bol proti). Viac sa teda oslavovalo v diecéze banskobystrickej. Činnosť Matice slovenskej sa oživila až 4. augusta 1863, keď sa v Martine uskutočnilo jej prvé zasadanie, ktoré sa konalo v slávnostnej atmosfére nového sviatku sv. Cyrila a Metoda, ktorý sa na návrh biskupa Moysesa so schválením Ríma začal sláviť 5. júla. Prvým predsedom sa stal Štefan Moyses a prvým podpredsedom evanjelický superintendent Karol Kuzmány. Matica bola zásadne celonárodnou, nadkonfesijnou a nadstraníckou kultúrnou ustanovizňou, ktorá svoj hlavný cieľ videla v podvihovaní kultúrnej úrovne slovenského ľudu. Rozvíjala činnosť ľudovovýchovnú, zberateľskú, vydavateľskú, finančne podporovala študentov a vydávala učebnice! Napriek všetkému ale nemala medzi slovenským ľudom veľký ohlas prihlásilo sa iba 1112 členov, z toho bolo veľa kolektívnych a len 14 roľníkov a 302 kupcov a remeselníkov (Malý národný kalendár z r. 1868, s. 18).

V tom istom časopise Viliam Pauliny-Tóth napísal, že " ... najväčším neprajníkom svojho vlastnieho života je sám ľud slovenský, lebo sám opúšťa a zanedbáva sa ... ", že je to ľud otupený pálenkou, hmotne a duchovne chudobný. Ožila aj spolupráca s ostatnými Slovanmi, napr. s Rusínom Adolfom Ivanovičom Dobrianskym, poslancom uhorského snemu, alebo s Čechmi. Božena Němcová (1820-1862) sa priatelila so zberateľom rozprávok Ľudovítom Adolfom Reussom (1822-1905), zbierala slovenskú ľudovú tvorivosť a veľa o Slovensku písala. Veľa urobil aj maliar Jozef Mánes (1820-1871). Na slovenských školách začali pôsobiť prví českí učitelia a naopak, jazykovedec Martin Hattala začal prednášať v Prahe. Rástol počet časopisov, Matica vydávala Letopis Matice slovenskej, a rozvíjal sa čulý kultúrny život. V tom čase pôsobili spisovatelia ako Samo Chalupka (1812-1883), Janko Kráľ (1822-1876), Andrej Sládkovič (1820-1872), Ján Kalinčiak (1822-1871), Jonáš Záborský (1812 -1876), Ján Palárik (1822-1870), maliari krajín Ignác Klimkovič (1800-1853) a Ľudovít Benický (1810-1870), portrétisti Peter Michal Bohúň (1822-1879: autor "Podobizne Jána Francisciho ako povstaleckého bojovníka") a Jozef Božetech Klemens (1817-1883), sochár Ladislav Dunajský (1822-1904), syn sochára Vavrinca Dunajského z Ľubietovej (1784-1833), autora nitrianskeho Corgoňa či operný skladateľ Ján Levoslav Bella (1834-1936), autor prvej slovenskej opery "Kováč a Wieland". Pokračoval aj život vedecký - František Sasinek (1830-1914) sa venoval histórii, Dionýz Štúr (1827-1893) geológii. Nie všetko ale bolo krásne, pretože maďarizácia pokračovala ďalej a podľa Peštbudínskych vedomostí z r. 1863 bola Nitra "prednou baštou maďarizácie".
 V r. 1866 došlo k veľkým zlomom.

Rakúšania prehrali bitku pri Hradci Králové, Maďari chceli štátnu samostatnosť, zomrel Karol Kuzmány a Štefan Moyses sa vzdal predsedníckej funkcie (zomrel v r. 1869). Za tejto situácie vzniklo v r. 1867 Rakúsko-Uhorsko a Slovensko ostalo v Uhorsku, ktoré vyznávalo štátoprávnu ideu jedného štátu, jedného národa a jedného jazyka. Nová ústava a národnostný zákon z r. 1868 bol začiatkom konca sľubne sa rozvíjajúceho slovenského kultúrneho života, i keď v r. 1868 vzniklo prvé múzeum na Slovensku Mestské múzeum v Bratislave (druhým bolo Hornouhorské múzeum v Košiciach z r. 1872). Začínala sa nová etapa sociálneho, hospodárskeho aj národnostného útlaku Slovákov a na slovenské petície sa odpovedalo rôznymi represáliami. Matica slovenská už nestačila zjednocovať slovenských intelektuálov a mala aj vlastné organizačné problémy, napr. po roku 1866 nebol zvolený nový predseda, fungoval len podpredseda Viliam Pauliny -Tóth a predsedom sa až v r. 1870 stal katolícky kňaz a kanonik Jozef Kozáček (1807-1877). 4. augusta 1869 vznikol v Turčianskom Sv. Martine ženský spolok "Živena" (predsedkyňou sa stala Anna Pivková: 1835-1921). V tých časoch vznikol maďarský "Spolok sv. Štefana", ako reakcia naňho 14. septembra 1870 "Spolok sv. Vojtecha" (iniciatívu vyvíjal hlavne Andrej Radlinský a Ján Palárik a ostrihomský arcibiskup Ján Simor ho okamžite schválil). V r. 1870 prestal vychádzať Palárikov časopis "Cyrill a Method", ale začali vychádzať Radlinského Katolícke noviny (v Skalici od 7. júla 1870). V r. 1870 vyšla v Pešti aj prvá kuchárska kniha v slovenčine Jána Babilona (?-1877).

 Bohužial, v týchto ťažkých časoch opäť dochádzalo k politickému aj kultúrnemu triešteniu slovenských intelektuálov. Vedúcou politickou silou bola tzv. "Stará škola", reprezentovaná Hurbanom, Franciscim, Daxnerom a Pauliny-Tóthom. Táto skupina chcela federalizáciu ríše, vyzdvihovala tiež memorandovú požiadavku samosprávneho slovenského Okolia a orientovala sa na Viedeň. Združovali sa okolo časopisu "Pešťbudínske vedomosti", ale od marca 1870 okolo martinských novín "Národné noviny". Tie v svojom prvom čísle publikovali politické krédo "Starej školy", a tým bolo toto: "Naším cieľom je predovšetkým naša samostatnosť". Politici "Starej školy" si prevzali názov novín do novej organizačnej štruktúry a vytvorili 6. júna 1871 prvú politickú stranu Slovákov Slovenskú národnú stranu. Na čele SNS stál podpredseda Matice slovenskej Viliam Pauliny-Tóth. Neskôr ich aktivita začala ochabovať a záchranu Slovákov videli v cárofilskom panslávizme, predovšetkým Svetozár Hurban Vajanský (1847-1916) a Jozef Škultéty (1853-1948), redaktor Národných novín a od r. 1890 Slovenských pohľadov. Opozíciu Starej škole tvorila "Nová škola slovenská", ktorú tvorila aj staršia (Ján Palárik), ale predovšetkým mladá slovenská inteligencia, napr. publicista Ján Mallý-Dusarov či podnikatelia ako Ján Nepomuk Bobula a Jozef Pozdech. Tí sa zriekli požiadavky Okolia, odmietali orientáciu na Viedeň (chceli sa s Budapešťou dohodnúť), boli zásadne proti cárofilstvu a chceli podporovať slovenské školstvo aj petičnými akciami. Venovali sa aj ľudovovýchovnej činnosti. Ich orgánom boli "Slovenské noviny", ktoré vychádzali v rokoch 1868-1875. Na rozdiel od "politiky prosieb", ktorú praktikovala Stará škola, chceli uplatňovať "politiku činov", napr. udržiavali kníhtlačarieň "Minerva". Ale v časoch silnejúceho maďarizačného útlaku sa Nová škola rozpadla. V tejto maďarizačnej politike sa smutne preslávil zvolenský podžupan, po otci Nemec, po matke Slovák, Béla Grünwald, ktorý všetko slovenské strašne nenávidel (podporoval provládne noviny "Svornosť", ktoré vydával Karol Kubányi, a v r. 1878 vydal knihu "A Felvidék", v ktorej teoreticky zdôvodnil nutnosť maďarizácie). V r. 1874 boli zrušené všetky tri slovenské gymnáziá, 6. apríla 1875 bola činnosť Matice slovenskej pozastavená, zrušená bola premiérom Kolomanom Tiszom (1875-1890) 12. novembra 1875. Jej majetok bol zabavený a neskôr ho využíval FEMKE. Jediným, kto sa Slovákov v uhorskom sneme snažil brániť, bol srbský poslanec Svetozár Miletič, ktorý 3. decembra 1875 premiéra Tiszu interpeloval, ale ten vyhlásil, že slovenského národa niet. Hlas na obranu Matice slovenskej potom nazval škrekotom vyplašenej zveri.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.025 s.
Zavrieť reklamu