Politický vývoj v období vrcholného stredoveku

POLITICKÝ VÝVOJ V ANGLICKU, FRANCÚZSKU, NA ÚZEMÍ NEMECKA A NA APENINSKOM POLOSTROVE V OBDOBÍ VRCHOLNÉHO STREDOVEKU

V období vrcholného stredoveku sa jednotlivé teritóriá nevyvíjali rovnomerne. Kým v Anglicku a Francúzsku prebehol zjednocovací proces, územie Nemecka a Apeninského polostrova zostávalo hospodársky a politicky roztrieštené.

Prekonávanie feudálnej rozdrobenosti vo Francúzsku a v Anglicku
 V 12. st. sa pokúsili francúzski králi, ktorí ovládli územie v strede Francúzska, oslabiť moc svojich vazalov a odstrániť feudálnu rozdrobenosť. Podporu našli v mestách a duchovenstve. Po oslabení moci drobných feudálov vystúpili proti mocným vazalom. Najväčším odporcom bol anglický kráľ, ktorý mal vo vlastníctve takmer celú západnú polovicu Francúzska. Francúzsky kráľ Filip II. August (1180-1223) úspešne bojovall proti Anglicku a zmocnil sa väčšej časti jeho dŕžav vo Francúzsku.

 Anglická šľachta sa tiež postavila proti snahám panovníka o upevnenie centrálnej moci. Využila neúspechy Jána Bezzemka (strata dŕžav vo Francúzsku) a spolu s bohatým meštianstvom ho donútila v roku 1215 vydať Veľkú listinu slobôd (Magna charta libertatum). Listina obmedzovala moc kráľa (nesmel samostatne vyrubovať dane, bez súdov konfiškovať majetok stavov a porušovať zvykové práva). Vznikla Veľká rada, ktorá sa stala základom anglického parlamentu.Tvorili ju zástupcovia vyššej svetskej a cirkevnej šľachty - baróni a biskupi.

 Filip IV. Pekný (1285-1314) ďalej rozšíril kráľovské územie a upevnil ústrednú moc. Vojny s Anglickom ho priviedli do finančných ťažkostí,preto pristúpil k zdaneniu cirkevného majetku. Dostal sa do sporu s pápežom. Filip IV. v tomto dlhotrvajúcom zápase sa snažil získať podporu miest, preto pozval ich zástupcov na zhromaždenie šľachty a duchovenstva. To bol začiatok stavovského snemu, ktorý nazvali generálne stavy.
Filip IV. zvíťazil nad pápežom. Autorita cirkvi značne poklesla, keď prinútil pápeža, aby sídlil v Avignone. Nepriateľstvo medzi Anglickom a Francúzskom vyvrcholilo v tzv.storočnej vojne /1337-1453/. Príčinou bola snaha nástupcov Filipa IV.získať anglické léna v juhozápadnom Francúzsku a ovládnuť Flámsko,ktoré bolo významným západoeurópskych strediskom výroby látok.Vojna sa spočiatku vyvíjala v prospech Anglicka. V roku 1346 v bitkepri Kreščaku utrpel francúzsky kráľ porážku. Na začiatku 15. st. sa Angličania zmocnili väčšej časti Francúzska. Proti cudzej nadvláde vznikol celonárodný odboj, na čele ktorého stála Jana z Arku. Nastal obrat vo vojne a Francúzi Angličanov z Francúzka vyhnali. Angličania si udržali vo Francúzku iba mest Calaias.

 Vojenské neúspechy, neúroda a morová nákaza vyvolali v roku 1358 povstanie parížskych mešťanov na čele s Etienom Marcelom.V máji toho istého roku povstali roľníci v strednom Francúzku. Povstanie bolo nazvané Jacqueri /žakeri/ podľa posmešného označenia vidiečana Jacques Bonhomme /žak bonom = Kubo Dobrák/. Obe povstania boli porazené
 V Anglicku v roku 1381 vypukla sedliacka vojna. Feudálom sa síce podarilo povstanie poraziť, roľníci si však vybojovali určité ústupky.

Feudáli prestali zvyšovať povinnosti roľníkov, z roboty sa mohli roľníci vykúpiť peňažnými dávkami a nevoľníctvo pomyly mizlo. Víťazstvo vo vojne nad Anglickom prispelo k upevneniu kráľovskej moci vo Francúzku. Bolo utvorené žoldnierske vojsko a zavedená pravidelná daň od hlavy. Koncom 15. st. sa stalo Francúzkom centralizovaným štátom.

 V Anglicku po prehratej vojne prebiehal boj o moc v štáte medzi anglickou šľachtou. Jedna skupina sa sústredila okolo príslušníkov rodu York /erbovým znakom bola biela ruža/, druhá okolo rodu Lancaster /erbovým znakom bola červená ruža/. "Vojna ruží" sa skončila roku 1485. Na trón nastúpil Henrich VII. Tudor, ktorého podporovali mešťania a nová šľachta. Kráľ podporoval remeselnú výrobu a obchod. Koncom 15. st. sa aj Anglicko stalo centralizovaným štátom.

 Územná rozdrobenosť na území Nemecka a Apeninského polostrova
 Nemecké oblasti zaberalli rozľahlé teritórium /od hraníc Francúzska,vrátane Alsaska a Lotrinska, po hranice Apeninského polostrova/, nesmerovali však k vytvoreniu centralizovanej monarcie. Od 12. storočia sa pre toto teritórium vžilo označenie Svätá ríša rímska národa nemeckého. Na nemeckom teritóriu sa udržal princíp voliteľnosti panovníka. Žiadny z nich ju však úplne neovládal. V Nemecku v 11. st. sa vyostril zápas medzi najvyššími predsataviteľmi svetskej a duchovne moci. Najskôr sa znemožňovalo cisárovi zasahovať do vaľby pápeža, neskôr sám pápež ako hlava cirkvi robil si nárok schvaľovať cisára. Boj o invvestitúru sa skončil pápežovým víťazstvom. V Nemecku moc cisára upadla, pretože stratil podporu vysokých cirkevných hodnostárov. Cisárska hodnosť nebola dedičná. Od polovice 13. st. o voľbe nemeckého cisára rozhodovalo sedem najmocnejších kniežat /kurfirstov/, preto si nemeckí panovníci kupovali ich priazeň rônmymi ústupkami. Cisárska moc závisela tiež od veľkosti rodového majetku. Preto sa cisári usilovali o ovládnutie bohatého Talianska. Plaán nemeckých cisárov zmocniť sa Talianska nevyšiel. Nedokázali tiež potlačiť moc veľkých feudálov v Nemecku. Ríšske kniežatá si upevnili svoju hospodársku a politickú moc v 12. st., keď pod zámienkou šírenia kresťanmi. Nemeckí feudáli sa zmocnili celého pobrežia Baltského mora. Novodobyté územia kolonizovali nemeckých feudálov a v nových riedko osídlených oblastiach hľadali lepšie životné podmienky. v slovanských oblastiach si pôdu zakúpili ako dedičný nájom.

 Nemecké prenikanie na východ podporovali severonemecké mestá, ktoré utvorili spolok obchodných miest, vtzv. hanzu. Hanza ovládla obchod na Severnom a Baltskom mori. Sústreďovala viac ako 100 miest a predstavovala značnú politickú silu. Slabá moc cisára, rast moci ríšskych kniežat a samostatná politika severonemeckých miest spôsobili, že v Nemecku sa nepodarilo utvoriť jednotný štát.

 V období vrcholného stredoveku bolo na Apeninskom polostrove viacero štátov. Najbohatšou oblasťou Talianska bola jeho severná časť na čele s mestskými republikami Janovom a Benátkami. Tieto republiky bohatli z obchodu s Východom. V strednom Taliansku vynikala výrobou farebných súkien Florencia. Bola známa rozvojom manufaktúrnej výroby, stala sa tiež európskym bankovým strediskom. Hospodársky silné talianske mestá si postupne získali samosprávu. Do vnútorných záležitostí Talianska zasahovali i susedné štáty. Lákalo ich bohatstvo talianskych miest. Pápež svojou politikou tiež maril pokusy o zjednotenie.