Slovenské národné obrodenie

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: primak
Typ práce: Referát
Dátum: 19.07.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 058 slov
Počet zobrazení: 31 049
Tlačení: 1 137
Uložení: 902
Slovenské národné obrodenie

Predpoklady slovenského národného obrodenia

Obdobie upadajúceho feudalizmu a nastupujúceho kapitalizmu je poznamenané postupnou premenou slovenskej národnosti na moderný národ. Vývin slovenskej národnosti silne obmedzovala hospodárska a spoločenská zaostalosť. Veľkou nevýhodou bolo aj to, že Slovensko v rámci Uhorska netvorilo osobitný administratívno-politický celok. V podmienkach dvojitého národnostného útlaku Slovákov (zo strany viedenskej vlády, no najmä maďarských vládnucich tried) boli možnosti formovania sa novodobého národa oveľa obmedzienjšie ako u Maďarov. maďari síce tvorili menšinu obyvateľstva Uhorska, boli však vládnucim národom. Maďarská šľachta mala hospodársku a politickú moc a tým aj rozhodujúci vplyv v krajine.

Hospodárske pomery
na Slovensku tiež neboli priaznivé. Slovensko zostávalo i naďalej zaostalou agrárnou krajinou. Väčšina obyvateľstva žila na vidieku a azoberala sa poľnohospodárstvom. Vzrastajúci útlak zo strany štátu, poddanské povinnosti ako i zhoršujúce sa životné podmienky spôsobili, že poddaní žili v kultúrnej zaostalosti a nemali záujem ani predpoklady zúčastňovať sa na politickom dianí. Neveľký rozmach priemyslu na Slovensku spôsobil, že slovenská maloburžoázia bola málopočetná a hospodársky slabá. Slovenská šľachta sa až na výnimky pomaďarčila. Drobné zemianstvo hovorilo síce po slovensky, bolo však kultúrne zaostalé a nakoniec sa pridalo na maďarskú stranu.

Inteligencia - hlavný činiteľ obrodenia
V tejto situácii funkciu hegemóna v slovenskom národnom obrodení prevzala národne uvedomelá inteligencia. Príslušníci slovenskej inteligencie takmer výlučne pochádzali z nešľachtických, zväčša ľudových vrstiev. V jej radoch prevažovali kňazi a učitelia, ktorých povolanie viedlo ku každodennému styku s ľudom, čo im umožňovalo značne vplývať na ľudové vrstvy. Významnou oporou sa stalo osvietenstvo. Toto hnutie sa zakladalo na dôvere v rozum a skúsenosti. Bolo v opozícii k vládnucemu feudálnemu absolutistickému poznaniu a jeho ideológii. Začalo viesť zápas s predsudkami a poverami, presadzovalo slobodu myslenia a presvedčenia. Zdôrazňovalo, že ľudia sú si od prírody rovní, teda nemá sa im vládnuť despoticky, ale "osvietene". Národné obrodenie trvalo od 80. rokov 18. st. do prvej pol. 19. st. Delí sa na niekoľko období.

Začiatky slovenského národného obrodenia (1780 - 1820)
V tomto období vystupuje do popredia snaha o pestovanie národného jazyka. Jazyk pokladali národovci nielen za najvhodnejší dorozumievací prostriedok, ale aj za najvýraznejší znak národa. Na Slovensku sa od 15. st. používala biblická čeština ako spisovný jazyk. S požiadavkou, aby Slováci pestovali vlastnú reč ako spisovný jazyk, ako prvý vystúpil Jozef Ignác Bajza (1755 - 1836). Rozhodol sa podľa vlastných pravidiel písať po slovensky, a tak pozdvihnúť slovenský národ.

Na tieto snahy nadviazala mladá generácia pôsobiaca na generálnom seminári v Bratislave, združená v Spoločnosti pre pestovanie slovenskej reči. Členovia tejto spoločnosti na čele s Antonom Bernolákom (1762-1813), po preskúmaní verejnej mienky v radoch slovenskej inteligencie, rozhodli sa v roku 1787 uzákoniť kultúrnu západoslovenčinu ako jednotný spisovný jazyk. Najskôr vypracovali zásady slovenského spisovného jazyka, zhrnuté v diele Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách (1787). K nim pripojili príručku pravopisu na fonetickom princípe "píš ako počuješ". V roku 1790 vydal Bernolák prvú slovenskú gramatiku a spis o tvorení slovenských slov. Bernolákovčina sa však nestala celonárodným jazykom, lebo evnjelici naďalej ostávali pri biblickej češtine.

Utvorenie dvoch prúdov obrodenia
Slováci rozdelení nábožensky, začali sa deliť aj v otázke spisovného jazyka. To viedlo k utvoreniu dvoch prúdov: katolíckeho a evanjelického. Jeden predstavovali bernolákovci, ktorí propagovali slovenčinu ako spisovný jazyk a vyzdvihovali národnú samobytnosť Slovákov. Druhý prúd utvorili slovenskí evanjelickí vzdelanci ako stúpenci biblickej češtiny ("českoslovenčina"), ktorí sa hlásili k jednote "československého kmeňa".
V roku 1792 založili bernolákovci v Trnave spolok Slovenské učené tovarišstvo. Okrem hlavného centra v Trnave boli zriadené tzv. pobočné stánky po celom území Slovenska.Činnosť členov tovarišstva sa mala predovšetkým sústrediť na pestovanie literárnej tvorby v bernolákovskom jazyku. Na prebúdzanie náodného povedomia mali tiež napomáhať vzdelaniu a osvete ľudu. Ľudovýchovná činnosť, ktorá sa rozvíjala najmä zásluhou J. Fándlyho, mala postupne vymanovať ľud z kultúrnej zaostalosti a mala zlepšiť jeho hmotné postavenie. Juraj Fándly (1750-1811) svojimi knihami Pilní domajší a polní hospodár, O úhoroch aj včelách, Zelinkár poúčal roľníkov o hospodárení, špecializácii (ovocinárstvo, záhradníctvo, vinohradníctvo) a zavádzaní nových hospodárskych plodín. Postavenie ľudu chcel zlepšiť spriemyselnením krajiny a rozvojom manufaktúr. Bojoval tiež za rovnoprávne postavenie Slovákov v Uhorsku.

PredstaviteT prúdu evanjelikov Juraj Ribay chcel založiť učenú spoločnosť Česko-slovanský ústav. Táto inštitúcia mala mať knižnicu, archív, múzeum, vydavateľstvo, kníhtlačiaren a svoj časopis. Mala sa tiež zaoberať štúdiom slovenskej minulosti a pestovať biblickú češtinu. Pre nedostatok finančných prostriedkov sa nepodarilo navrhnutú spoločnosť založiť. Až v roku 1803 bola založená v Bratislave pri evanjelickom lýceu Katedra reči a literatúry československej. Tu zohral významnú vzdelávaciu a buditeľskú úlohu profesor Juraj Palkovič (1769-1850). Vydával noviny Týdenník, určené pre slovenské meštianstvo, ľudovýchovné spisy a kalendáre.

Rozvoj slovenského národného obrodenia (1820-1835)
Po Viedenskom kongrese sa veľmi zhoršili podmienky pre rozvoj slovenskÚho národného hnutia, pretože v čele rakúskej monarchie stál kancelár Metternich ako hlavný predstaviteľ reakcie. V týchto ťažkých časoch hľadali slovenskí vzdelanci oporu u inteligencie iných slovanských národov, najmä u Čechov.
V tejto druhej etape slovenského národného obrodenia vedúcimi predstaviteľmi na strane bernolákovskej boli Ján Hollý (1785-1849) a Martin Hamuljak (1789-1859) a na strane stúpencov biblickej češtiny Ján Kollár (1793-1852) a Pavol Jozef Šafárik (1795-1861).

V súvislosti s rozvojom veľkonemeckého hnutia začal Ján Kollár propagovať myšlienku veľkého "slovanského národa". Dôraz kládol na vzájomné zbližovanie jednotlivých slovanských "kmeňov". Pojem "národ" Kollár vzťahoval iba na celé Slovanstvo. "Slovanský národ" delil na štyri "kmene" a podľa toho rozoznával v "slovanskom jazyku" len štyri jeho "hlavnejšie nárečia" (ruské, srbo-chorvátske, poľské a československé). Slovákov spájal spolu s čechmi do jedného "kmeňa". Preň utvoril spoločný jazyk - česko-slovenský. Toto riešenie problému malého národa odôvodňoval obavou pred prílišným drobením Slovanov.

J. Kollár proti maďarizačným snahám, podľa ktorých iba Maďari sú vládnucim národom v Uhorsku a Slováci sú bezprávni, hlásal nový pojem národa. Postačujúcim znakom národa podľa neho je jeho reč, mravy a obyčaje. Toto nové počatie pojmu národ umožnovalo Slovákov považovať sa za národ aj bez existencie vlastného štátu. Vo svojom diele Slávy dcéra dovolával sa ľudskejších vzťahov človeka k človeku, k čomu mali prispieť predovšetkým Slovania.

Na slovanské povedomie pôsobil aj Pavol Jozef Šafárik. V tomto smere významnú úlohu zohrali jeho vedecké diela: Dejiny slovanskej reči a literatúry (1826), Slovanské starožitnosti (1837) a Slovanský národopis (1842). Dokazuje v nich, že Slovania patria k najstarším obyvateľom Európy a že sa veľkou mierou podieľajú na budovaní európskej kultúry a civilizácie. Otázku jazyka chcel riešiť ako J. Kollár - reformou češtiny pomocou slovenčiny.

Bernolákovci

Slovanská myšlienka našla ohlas aj u mladobernolákovcov. V roku 1826 Ján Herkeľ, Ján Koiš, Martin Hamuljak spolu s Jánom Kollárom založili v Pešti Slovanský čitatelský spolok. Bernolákovci na čele s Hamuljakom sa však rozhodne postavili za princíp slovenčiny a za myšlienku samostatného národného rozvoja Slovákov. Boli presvedčení o tom, že Slováci si musia vlastnými silami a prostriedkami budovať samostatný život. Bernolákovci sa snažili pozdvihnúť slovenský jazyk i pomocou literárnej tvorby. Ján Hollý prekladmi z antickej poézie obohatil slovenskú kultúru a dokázal zároveň literárnu vyspelosť slovenčiny (Vergílius - Eneis). Vo svojich eposoch Svatopluk, Sláv, Cyrilo-Metodiáda zdôraznil historický odkaz slávneho veľkomoravského obdobia. Slovákov predstavoval ako národ, ktorý má vlastné dejiny a vlastnú kultúru.

O zblíženie a spoluprácu predstaviteľov obidvoch prúdov slovenského národného obrodenia sa zaslúžil Martin Hamuljak. V roku 1834 založil v Budíne prvú slovenskú celonárodnú kultúrnu organizáciu Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej. Spolok vznikol predovšetkým zo snahy po literárnej a kultúrnej jednote Slovákov. Hamuljak dúfal, že spojením síl sa utvoria priaznivé podmienky pre založenie a vydávanie celoslovenského časopisu, ktorý by navonok reprezentoval jednotu Slovákov. Hoci jazyková jednota sa ešte nedosiahla a nevyšiel ani pokus o spoločný literárny časopis, zaznamenávame čoraz užšiu spoluprácu medzi obidvoma tábormi (Ján Kollár - predseda spolku, Hamuljak - tajomník, spolupráca bernolákovcov s Kollárom pri zbieraní a edícii dvoch zväzkov Národných spievaniek).

Vyvrcholenie slovenského národného obrodenia (1835-1848)

V polovici 30-tych rokov začína preberať vedúcu úlohu v slovenskom národnom hnutí mladá generácia v popredí s Ludovítom Štúrom (1815-1856). Okolo L.Štúra sa sústredili mnohí vlastenci (Samo Chalúpka, Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban, Ctiboh Zoch). Mladá štúrovská generácia začína uplatnovať nové formy a prostriedky národnej práce. Jej činnosť bola organizovaná v samovzdelávacích spolkoch, ktoré vznikali pri vyžších školách (Bratislava, Nitra, Trnava, Banská Bystrica, Pešť, Vieden).

MlaíÝ študenti z bratislavského evanjelického lýcea sa združili v Spoločnosti česko-slovanskej, ktorá vznikla na tunajšej katedre v roku 1829. Spoločnosť okrem spolupráce s ostatnými krúžkami na Slovensku udržiavala kontakty s českými a ostatnými slovanskými vlastencami.

Keď v roku 1837 spoločnosť zakázali, aktivita jej bývalých členov sa preniesla do tajnej organizácie Vzájomnosť (1837). Viedol ju Vrchovský, pretože L.Štúr bol v tom čase na štúdiách v Nemecku. Usporadúvali tajné schôdzky, obyčajne na staroslávnom Devíne, kde spomínali na slávnu slovenskú minulosť a túžili po samostatnosti Slovákov. Pomýšľali na založenie politického časopisu, ústrednej kultúrnej ustanovizne a o zvolaaní zjazdu slovenskej inteligencie, na ktorom by vypracovali program národného hnutia.Ich hlavným cieľom bolo odstránenie feudalizmu a zjednotenie Slovanov na základe federácie slobodných, rovnoprávnych slovanských republík. Zásah rakúskej polície, ktorá odhalila centrá tajného hnutia, spôsobil rozpad tajného spolku Vzájomnosť (1840).

Na začiatku štyridsiatych rokov došlo k radikalizácii maďarského hnutia. Hlavný predstaviteľ hnutia Ľudovít Kossuth bojoval nielen za nezávislosť Uhorska, ale snažil sa ho i pretvoriť na nacionálne jednotný maďarský štát. Predstavitelia slovenského národného hnutia na čele s Ľudovítom Štúrom rozvinuli obrannú činnosť. Zorganizovali petíciu, v ktorej predložili panovníkovi svoje sťažnosti proti národnostnému útlaku a kultúrno-jazykové požiadavky. Viedeň však problémy neriešila.

Štúrov program
Ľ.Štúr sa usiloval v slovenskom národnom hnutí uplatnovať legálne formy práce. Aby zabezpečil národnú výchovu slovenskej mládeže, snažil sa získať profesúru na evanjelickom lýceu v Bratislave. Pri Katedre reči a literatúry československej zamýšľal zriadiť vedeckú inštitúciu slovenskú akadémiu. Aby Slováci mali priame zastúpenie na uhorskom sneme a mohli predkladať svoje požiadavky, chcel sa stať poslancom. Snažil sa o zjednotenie Slovákov v otázke jazyka a chcel tiež vydávať politické noviny. V roku 1843 sa Štúr so svojimi spolupracovníkmi (Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban) rozhodol povýšiť slovenčinu na celonárodný spisovný jazyk. Za základ si vybral stredoslovenské nárečie, ktoré si podľa neho zachovalo najrýdzejšie slovenské formy. Základné dôvody pre tento krok Štúr zhrnul v spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846). Aktivita Ludovíta Štúra na poli jazykovednom, politicko-organizačnom i v rámci ústavu sa nestretla s pochopením-uhorskej vlády. Štúr bol zbavený profesorského miesta. Na protest odišlo z Bratislavy 22 študentov lýcea do Kežmarku (1844).

Organizovanie národného hnutia si vyžadovalo založenie celonárodnej kultúrnej inštitúcie. V roku 1844 L.Štúr spolu s Hodžom a Hurbanom pomohol vytvoriť v Liptovskom Sv. Mikuláši kultúrny spolok Tatrín. Pod vedením M.M.Hodžu vydával Tatrín v novom spisovnom jazyku ľudovýhovné knihy a podporoval zakladanie študentských a vzdelávacích spolkov. V roku 1845 začali vychádzať Štúrom založené Slovenské narodné noviny. Pomáhali vypracovať prvý slovenský politický program. Noviny si získali široký okruh prispievateľov a čitateľov z celého Slovenska. Sústredili sa na drobnú prácu medzi ľudom (sporiteľne, gazdovské krúžky, nedeľné školy, knižnice divadelné a spevácke krúžky, spolky miernosti).

V roku 1847 na tatrínskom zhromaždení v Čachticiach sa dovŕšilo zjednotenie štúrovcov a bernolákovcov. Štúr ako poslanec na uhorskom sneme za kráľovské mesto Zvolen žiadal bezodkladné zrušenie poddanstva. Chcel, aby sa poddaní mohli vykúpiť z feudálnej závislosti za pomoci štátu. Rovnaké predstavy malo i slovenské mešťianstvo, ktorého záujmy zastával na sneme. Skupina mladých vzdelancov na čele s Jánom Franciscim a Jankom Kráľom propagovala myšlienku odstránenia feudálnych vzťahov revolučnou
cestou. Slovenská národná kultúra, jej význam v období národného obrodenia

S celkovým rozvojom hospodárskeho života súvisel vzrastajúci záujem o prírodné vedy. Moderné prírodovedné a technické poznatky sa šírili z Banskej akadémie v Banskej Štiavnici, z univerzít v Trnave a v Košiciach a z prešovského kolégia, kde sa začala odsudzovať špekulatívna scholastika a vyzdvihovali sa nové vedecké metódy, najmä skúsenosť a experiment. Z pohľadu osvietenského racionalizmu sa začala odmietať baroková literatúra zameraná na posmrtný život a odtrhnutá od reality. Značne sa rozvíja svetská literatúra. Jej najznámejšími predstaviteľmi boli Samuel Tešedík, Jozef Ignác Bajza, Juraj Fándly. Zaujímal ich predovšetkým problém zlepšenia života roľníka.

Do oblasti umenia prenikali svetské a národné prvky (zéujem o slovenskú ľudovú piesen v hudbe a v poézii). Vo výtvarnom umení začína prevládať ľudový portrét a portréty národných dejateľov - Peter Bohúň, Jozef Božetech Klemens. V spoločenských vedách sa rozvíjali najmä tie odbory, ktoré zodpovedali potrebám národného života a národnooslobodzovacieho zápasu. Boli to najmá vlastivedné odbory - dejepis, jazykoveda, literárna veda a národopis. Takýto zámer má Šafárikovo historické dielo, jazykovedné dielo A. Bernoláka,L.Štúra, M. M. Hodžu, ktorí obhajujú samostatné postavenie slovenského jazyka, ale aj prvž zhrnujúci pohľad na dejiny slovenskej literatúry z hľadiska jednotlivých stupnov vývoja národného vedomia Slovákov od J. M. Hurbana a štatistický a národopisný obraz o Slovensku od Jána Čaploviča.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.034 s.
Zavrieť reklamu