Dejiny a kultúra antického Grécka

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: studak
Typ práce: Referát
Dátum: 19.01.2012
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 430 slov
Počet zobrazení: 7 321
Tlačení: 595
Uložení: 606
Dejiny a kultúra antického Grécka

2.1. Stručné dejiny Grécka
V archaickom (ranom) období vznikajú v Grécku neveľké štátne útvary, ktoré bývajú označované aj ako mestské štáty. Tento názov však nie je veľmi výstižný. Gréci používali pre tento  typ štátu výraz polis. Je to odvodené od slova akropolis, čo znamená  „mesto na výšine“.  Kultúrnym a administratívnym centrom štátu tohto typu boli obvykle mestá, avšak jeho súčasťou boli tiež dedinské zázemia, ktoré boli väčšinou pomerne rozsiahle. Napríklad aténsky „mestský štát“ sa rozkladal na celom území Atiky. Spartský štát zahrňoval Lakóniu a neskôr aj Messéniu. Gréci nechápali štát  ako územný celok, ale skôr ako spoločenskú jednotku vytvorenú  jeho občanmi. Základom ekonomického a sociálneho faktora existencie mestského štátu bolo poľnohospodárstvo. Vlastníctvo pôdy na jeho území bolo predpokladom pre získanie občianskych práv.

K rozširovaniu gréckej kultúry na okolité kmene prispela kolonizácia, pod ktorou sa dovtedy rozumelo vojenské prenikanie silného centra do iných oblastí s cieľom podrobiť si nové územia a využiť ich o obohateniu centra.
Grécka kolonizácia v 8. - 6. st. p. n. l. mala iný charakter. Gréci sami označovali svoje kolónie ako apoikie. Každý občan mal svoj oikos – svoj domov a svoje hospodárstvo vo svojej obci. Vytvorenie apoikie znamenalo, že sa skupina občanov vysťahovala zo svojej rodnej obce a založila si domov na novom mieste. Keď dosiahli cieľ svojej cesty, usadili sa, rozdelili si poľnohospodársku pôdu a vytvorili nové občianske spoločnosti. Kolónie sa tak spravidla stali samostatnou hospodárskou a politickou jednotkou, zárodkom nového štátu, ktorý sa potom rozvíjal v miestnych podmienkach bez priameho vplyvu materskej obce. Medzi materskými obcami a kolóniami pretrvávali stále tradičné vzťahy. Občania, ktorí sa vydali na cestu, aby založili kolóniu, dostali z materskej obce nevyhnutné potreby nielen pre plavbu, ale aj k tomu, aby mohli úspešne začať život na novom mieste. K tomu patrila výzbroj, rozličné nástroje a ďalšie potreby vrátane osiva. Výprav do nových oblastí sa zúčastňovali hlavne mladší ľudia, ktorí sa nemohli uplatniť vo svojej materskej obci a mali záujem založiť si nový domov. Do ich čela bol obvykle postavený muž z váženej aristokratickej rodiny.

Vzťahy gréckych kolónií k miestnemu obyvateľstvu boli značne rozdielne. Úplne zvláštna bola povaha gréckych osád ktoré sa vytvárali vo vyspelých oblastiach Predného východu. Gréci odtiaľto prijímali podnety k hospodárskemu a kultúrnemu rozvoju. Na iných miestach to boli často práve grécki osadníci, ktorí prinášali technické a aj kultúrne poznatky. Napríklad od Grékov prevzali Etruskovia písmo a pravdepodobne prostredníctvom Etruskov sa znalosť hláskového písma dostala aj k Rimanom. Na konci 8. storočia  je grécky vplyv na etruské prostredie dosť silný. V etruských mestách bola nájdená grécka geometrická keramika a neskôr aj keramika s orientalizujúcimi motívmi.

Grécka expanzia smerovala nielen k pobrežiu Iónskeho, Jadranského a Tyrrhenského mora, ale aj do vzdialených oblastí západného Stredomoria. Napriek tom že si Gréci nepodmaňovali naraz celé územia, ich národné a kultúrne vedomie sa tým len upevňovalo. Bol to grécky národ, ktorý, či už v menej vyspelých, alebo vyspelejších oblastiach dominoval, čím sa vytváral pojem hellénstva. Gréci si uvedomovali, že aj napriek svojej kmeňovej roztrieštenosti a odlišnosti v jednotlivých oblastiach tvoria etnickú jednotu, ktorá ich odlišuje od cudzieho „barbarského“ prostredia.

Rozloha
Dnešné Grécko hraničí na severe s Macedónskom, Albánskom a Bulharskom. Na východe s Tuniskom. Rozkladá sa na juhu Balkánskeho polostrova a na polostrove Peloponéz. Patrí k nemu aj veľa okolitých ostrovov, napr. Kréta. Jeho rozloha je menšia ako rozloha antického Grécka.
 
Antické Grécko sa rozkladalo na Cypre, tureckom pobreží Egejského mora, Sicílii, južnom Taliansku a rozptýlených sídlach na pobreží dnešného Albánska, Bulharska, Egypta, Francúzska, Líbye, Rumunska, Španielska a Ukrajiny.
 
 
2.2. Mestské štáty
Na čele gréckych štátov v ranej fáze boli prytanovia – predsedovia, alebo archonti – vládcovia, ktorí boli vyberaní výlučne z radov aristokratov. Aristokrati tvorili privilegovanú sociálnu skupinu a sústreďovali do svojich rúk výkonnú moc, pretože boli ako jedinci ustanovovaní do úradných funkcií v štáte a to na určitú dobu. Postupne sa však začali hlásiť o slovo aj neurodzení občania – remeselníci, ktorí získali majetok. Prichádzalo k rozbrojom, ktoré využívali ctižiadostiví jednotlivci, aby sa násilím chopili moci. Gréci označovali takýchto samovládcov ako tyranov. Tyrani sa zmocnili vlády v mestskom štáte pomocou vojenskej družiny, obmedzili moc aristokracie, rušili ich úrady, zaberali im pôdu. Najvýznamnejšie tyranie: Samos, Korint, Megara, Sikyón, Atény. Tyrania sa neudržala dlho, keď splnila svoju úlohu tak ju nahradila priama demokratická a jej ústava. Najznámejšími gréckymi štátmi boli Sparta a Atény, ktoré Vám teraz priblížime.
 
2.2.1. Sparta Spartu

tvoril komplex 5 dedín (Limnai, Kynosúra, Mesoa, Pritané a Amyklai) na území Lakónie v údolí rieky Eurótu. Keď sa dórski prisťahovalci zmocnili úrodnej pôdy, podmanili si achajských roľníkov, ktorí tu boli usadení. Z podrobeného obyvateľstva – Achájcov sa stali heilóti – otroci.  Z pozemkového vlastníctva získaného v údolí Eurótu boli občanom Sparty prideľované do užívania jednotlivé pozemky. Aj keď v neskoršej dobe bolo užívateľské právo na pôdu dedičné, dodržiavalo sa, že vlastníkom pôdy nie je občan, ale štát. Za charakteristickú črtu spartskej spoločnosti bola považovaná majetková rovnosť. Za tvorcu spartského štátneho zriadenia bol považovaný mýtický zákonodarca Lykúrg. Samozrejme existovali aj výnimky zo zásady rovnosti – boli to spartskí králi. Sparťania žili z výnosov svojich pozemkov, ktoré obrábali heilóti. Tak ako aj pôda i heilóti zostávali formálnym vlastníctvom štátu. Heilóti odvádzali Sparťanom naturálne dávky. Sparťania sa k heilótom správali veľmi spupne, zabitie heilóta považovali za oprávnené a beztrestné.
Život a výchova v Sparte bola vojensky založená, hlavne kvôli udržaniu veľkého množstva heilótov. Chlapci od útleho veku a muži sa venovali vojenským cvičeniam a celé dni trávili spolu v táboroch. Sparťania vždy nosili pri sebe zbraň a dbali aby sa heilóti nedostali k zbraniam. Obávali sa ich povstania. Aristotelovi – známemu filozofovi – sa takýto spôsob výchovy nepáčil. Podľa neho mládež v Sparte bola vďaka tejto výchove divoká. Okrem vojenstva sa mohli venovať aj spravovaniu štátnych záležitostí. Mohli byť zvolení do snemu, ktorý sa schádzal raz mesačne a poslúchal nariadenia Rady, ktorú tvorili ctihodní starci a dvaja králi pochádzajúci z rodu Agidov a Eurypondov. Moc oboch dedičných kráľov bola predovšetkým vojenská – dohliadali jeden na druhého, čo bol výrazný stabilizujúci faktor spartského štátu.

Sparťan si mohol založiť rodinu až ako 30-ročný. Musel sa venovať vojenským povinnostiam, nesmel podnikať, alebo obchodovať. Na to, aby v Sparte ľudia netúžili po bohatstve bol jednoduchý spôsob: peniaze boli železné. Najväčší chamtivec mal doma iba kôpku hrdze. Jednoducho povedané, Sparťan ako obyvateľ Lakónie veľa bojoval a málo hovoril. Preto sa aj dnes vraví o človeku, ktorý stručne odpovedá, že hovorí lakonicky.
Sparta sa označuje za štát s tzv. zmiešanou ústavou. Boli v nej prvky monarchistickej (králi), aristokratickej (geróchia) a demokratickej ústavy (efori, ľudové zhromaždenie). Slobodní občania sa delili na plnoprávnych a neplnoprávnych. Takéto štátne zriadenie voláme oligarchia.
 
2.2.2. Atény
Atény vznikli spojením niekoľkých malých obcí v Atike v juhovýchodnej časti stredného Grécka.  Túto fázu nazývame „temný vek“.  Atika sa rozdeľuje na tri časti: Diakria (vysočina, na severe Atiky), Paralia (prímorie), Pedion (stred Atiky s Aténami). Za zakladateľa aténskeho štátu sa pokladá Théseus, ktorý vydal prvé zákony a uskutočnil rozdelenie obyvateľstva do spoločenských skupín. Obyvatelia sa delili podobne ako v Sparte. Plnoprávni, slobodní mali volebné právo a právo mať otrokov. Spolu s neplnoprávnymi obyvateľmi museli platiť dane a slúžiť vo vojsku. Otroci a pôda boli v tiež nájomnom (súkromnom) vlastníctve. Významné postavenie v Aténach malo poľnohospodárstvo. Po veľkej kolonizácii aristokracia strácala postavenie a moci sa dožadovali bohatí obchodníci a roľníci. V 6. st. pred n. l. nastala v Aténach tyrania, po ktorej nasledovala demokracia.

Najvyšší úradník Atén - Solón r. 594/3 p. n. l.:
·  vypracoval Aténsku ústavu
·  rozdelil obyvateľov do 4 tried podľa majetku.  Podľa rozdelenia do majetkových tried boli odstupňované aj práva občanov. Úradníkmi sa mohli stať len príslušníci 1. - 3. skupiny.
· zrušil otroctvo za dlhy a takýchto otrokov vykúpil na náklady štátu.
· príslušníci štvrtej – najnižšej – skupiny sa mohli iba zúčastňovať jednania snemu a zasadať na súdoch. Pri určovaní práv aténskych občanov nebol už určujúci aristokratický pôvod, ale výška majetku.
·  Solón sa stal prvým zástancom ľudu.

Atény sa stali vrcholom intelektuálnych a umeleckých výdobytkov. Myslitelia a spisovatelia tam skutočne prichádzali a pracovali vo väčšej miere ako v iných mestách. Napadá nám nevyhnutná otázka, prečo práve Atény 5. st. p. n. l. priťahovali tak silnú koncentráciu talentov všetkého druhu. Odpoveďou nám nie je vyspelá demokracia, ale skutočnosť, že vznik rozsiahlej ríše priniesol Aténam financie, ktoré zaistili talentovaným jedincom dostatok voľného času na premýšľanie a písanie a tiež umožňovali zaplatiť vynikajúcich staviteľov a sochárom za ich majstrovské diela.

Významnú úlohu zohrávali Atény v dôležitých bitkách. Grécke štáty medzi sebou stále bojovali, čoho vyvrcholením bola peloponézska vojna. Nie vždy však víťazí dôvtip a um nad silou a preto Atény v boji so Spartou podľahli.
Výsledkom bol v polovici 6. storočia Peloponézsky spolok, v ktorom mala hlavné postavenie Sparta . Avšak rovnakých chýb, kvôli ktorým prehrali Atény peloponézsku vojnu, sa dopustili aj v 4. st. p. n. l., kedy sa márne pokúšali oživiť svoju ríšu. V tej dobe bol ich najväčším mysliteľom Platón, ktorý bol zásadný odporca demokracie, hoci aj tyraniu zavrhoval. Ale nielen demokrati sa mýlili. I vláda víťaznej Sparty nedokázala okolo seba stmeliť skupinu aténskych štátov, ale prenechali túto úlohu Thébam ktoré sa o to bez väčšieho úspechu pokúsili.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.037 s.
Zavrieť reklamu