Po konci druhej svetovej vojny vodca protifašistického odboja Josip Broz Tito zjednotil šesť nezávislých štátov a dve autonómne územia v oblasti bývalej Juhoslávie do jednej federácie .
Táto federácia bola tvorená nasledujúcimi štátmi : Chorvátskom, Slovinskom, Bosnou a Hercegovinou, Srbskom, Čiernou Horou a Macedónskom a autonómnymi oblasťami: Kosovo a Vojvodina. Avšak tieto štáty boli na silu spojene do federácie kde len narastal národný nacionalizmus a šovinizmus. Pod silnou rukou Titovej vlády sa umelo vytvorená federácia držala pokope od začiatku jeho vlády v roku 1944 do roku 1980 kedy umrel.
Ale toto cele ma korene v období druhej svetovej vojny keď bola Juhoslávia rozdelená na menšie celky a Chorvátsko bolo značne ovplyvnene nacistickým Nemeckom. Chorvátsko zapríčinilo genocídu mnohých Srbou a Židov. Srbi zase vraždili Chorvátov a Moslimov na území Bosny a Hercegoviny.
Slovinsko a Chorvátsko 25. júna 1991 oznámili že vystupujú z mnohonárodnostnej federácie. Belehrad tento krok odmietol .O tri dni bola Ľubľana hlavné mesto Slovinska obkľúčená federálnou armádou. Potom sa však našlo kompromisné riešenie ku ktorému dopomohlo Európske spoločenstvo . A to , že Slovinsko pozastaví platnosť vyhlásenia na tri mesiace a SFRJ stiahne svoje jednotky naspäť. Toto bolo významné uznanie Slovinskej nezávislosti.
Kým Slovinsko už bolo za vodou Chorvátsko to malo ešte pred sebou a to oveľa horším, zdĺhavejším spôsobom, ktorý si vyžiadal oveľa viac životov. V troch Chorvátskych oblastiach Slavónia, Banát a Krajina v ktorých prevažný počet obyvateľov tvorili Srbi pomáhala federálna armáda Srbským radikálom ,ktorý bojovali proti Chorvátskej armáde. Ktorý žiadali utvorenie nového štátu Veľké Srbsko.
18. novembra po asi 90 dnovom obliehaní Chorvátskeho mesta Vukovar bol srbskými dobrovoľníkmi a federálnou armádou dobitý. Dobytie tohto mesta znamenalo ťažkú ranu Chorvátom ale aj uznanie samostatného Chorvátska vo svete. Pretože Vukovar bol hlavným symbolom Chorvátskeho odporu voči Belehradu.
Počas tohto konfliktu bolo dohodnutých 14 prímerí z ktorých ani jedno nebolo dodržané. Posledné sprostredkované prímerie teda 14. bolo podmienkou na vstup OSN do Chorvátska ale bolo tak isto nedodržané. A nakoniec po ďalších rokovaniach 27. októbra Belehrad požiadal o vyslanie ,,modrých prilieb“ do Juhoslávie. 15. januára krajiny Európskeho spoločenstva uznali samostatnosť Chorvátska a Slovinska. Umiestenie vojakov OSN bolo vecou sporu pretože Srbi chceli aby sa OSN rozmiestnilo na frontovej línií ,ale Chorvátsko s tým nesúhlasilo chcelo ,aby boli vojaci rozmiestnený pozdĺž starých hraníc bálo sa totiž ,že sa bude musieť vzdať určitých území. Podľa plánu OSN sa mala federálna armáda a srbské jednotky stiahnuť späť z obsadených chorvátskych území.
Po ťažkých bojoch sa Srbom žijúcim v západnom Chorvátsku podarilo vytvoriť Republiku srbská Krajina. Tuto republiku sa srbom podarilo udržať do mája 1995. následné tuto oblasť chorvátska armáda bez väčších problémov ovládla. V júli 1995 sa Chorvátom podarilo odrezať krajinských srbov od zásobovacích ciest a 4. augusta sa podarilo úplne ovládnuť Krajinu . Na začiatku novembra bol podpísaný protokol o postupnej reintegrácií Krajiny do Chorvátska.
3.marca 1992 bosniansky prezident Aľja Izetbegovič vyhlásil nezávislosť krajiny . Po tomto vyhlásení 6.aprila 1992 bola Bosna a Hercegovina uznaná Európskym spoločenstvom ako nezávislý štát. Srbský obyvatelia Bosny toto bojkotovali a odpovedali vyhlásením Srbskej republiky v Bosne.
9. marca bolo zástupcami jednotlivých strán dohodnuté, že Bosna a Hercegovina bude federácia ktorá sa bude skladať z troch
častí . Napriek tejto dohode boje prerástli do občianskej vojny. Mesiac po uzavretí dohody sa občianska vojna rozšírila všade. Hlavné mesto
Sarajevo bolo celé mesiace pod paľbou delostrelectva. OSN a ES sa snažili sprostredkovať mier ale to sa im nedarilo. Sarajevo sa ocitlo v
šialenom stave , OSN zriadila vzdušný most na zásobovanie obyvateľstva šatstvom , jedlom a liekmi , ale často krát nemohli zásoby do mesta
dopraviť kvôli ťažkým bojom ,ktoré sa okolo Sarajeva odohrávali. Počas tejto občianskej vojny dochádzalo k neskutočným krutostiam
páchaným na civilnom obyvateľstve. Odhaduje sa , že koncom roku 1992 v Bosne a Hercegovine pre nedostatok liekov každý deň umrelo 500
ľudí z toho väčšina pripadala na Sarajevo. Od júna 1991 tu
zahynulo 100 000-200 000 ľudí.
21.11.1995 bolo uzavretá mierová zmluva medzi Chorvátskom ( Franjo Tudman) Bosnou a Hercegovinou (Alija Izetbegovič) a Srbskom (Slobodan Miloševič). 1.11. sa začalo rokovanie o zmluve , znepritelené strany sa podarilo dostať k spoločnému rokovaciemu stolu až po silnom nátlaku USA. Toto rokovanie bolo niekolkokrat ohrozené. Bolo dohodnuté ,že Bosna a Hercegovina bude aj naďalej jednotným štátom a ,že bude rozdelená ne dve časti Moslimsko-chorvátsku a Srbskú republiku v Bosne. V prezidentskom kresle sa maly striedať predstavitelia všetkých troch strán.
2. marca 1999 keď v Prištine demonštrovali kosovský Albanci proti násilnosti srbských bezpečnostných orgánov . Polícia voči demonštrantom zakročila viac ako brutálne. O tri dni neskôr ozbrojené zrážky medzi týmito stranami prerástli až do bodu kedy Srbi obklúčili 13 dedín a povypalovali ich. Ilegálna kososvská oslobodzovacia armáda UCK vyzvala kosovských albáncov aby sa pripravily na občianskú vojnu. Nad celým týmto stavom vyslovili medzinárodné spoločenstvá veľké znepokojenie . 25.marca bolo krajinami kontaktnej skupiny pre Kosovo vydané ultimátum , že pokiaľ do štyroch týždňou sa neuskutoční seriózny rozhovor , tak sa zavedú proti JZR tvrdé sankcie.
NATO 13.oktobra 1999 rozhodlo že keď do 4 dní Juhoslávia nedodrží požiadavky OSN , bude musieť byť použiť vzdušné sily. Na toto však už Belehrad pristúpil. Miloševič prisľúbil , že umožní návrat utečencov do Kosova a sprístupní Kosovo humanitárnym organizáciám a budú začaté rokovania o kosovskej autonómií. 6. februára 1999 sa na zámku vo Francúzsku stretli delegácie Srbska a Kosova spolu z predstaviteľmi ich kontaktnej skupiny. Avšak po dlhých dňoch strávených za rokovacím stolom sa stále nemohly dohodnúť.14. februára po zakročení ministerky zahraničných vecí USA ,ktorá im pripomenula , že hrozba náletov stále trvá ,sa aj tak nedohodli.24.marca 1999 o 20. hodine sa začalo bombardovanie Juhoslovanskej zväzovej republiky.
Po troj mesačnom bombardovaní JZR a vyjednávaní medzi Belehradom a NATO sa 8.júna v Kolíne nad Rýnom dohodli na spoločnom riešení situácie. Toto riešenie bolo 10.júna schválené OSN a to bol koniec vojenského konfliktu v Kosove. S príchodom utečencov (kosovských Albáncov) sa množili prípady útokov na srbských obyvateľoch Kosova . Albánske obyvateľstvo malo ešte stále živo pred očami ako ich srbský ozbrojenci týrali. 17. februára 2008 Kosovo vyhlásilo nezávislosť na Srbsku Srbsko tento krok odmietlo a srbský prezident Boris Tadič vyhlásil ,že boj o Kosovo nikdy nevzdá.