Severné Írsko - unionizmus vs. nacionalizmus

Severné Írsko   unionizmus vs. nacionalizmus
Podstata severoírskeho konfliktu: V severoírskej politike proti sebe súperia už 50 rokov strany z dvoch táborov: Nacionalisti, ktorí bojujú za zjednotenie Severného Írska s Írskou republikou a unionisti, ktorí presadzujúci názor zachovania Severného Írska v Spojenom kráľovstve. 38% dnešnej populácie Severného Írska sa definuje ako unionisti, 25% ako nacionalisti, pričom až 36% sa nedefinuje ako ani jedno. Až 59% obyvateľov je za zachovanie krajiny vo Veľkej Británii a 22% za zjednotenie írskeho ostrova.

Zdrojom konfliktu sú aj trenice medzi katolíckou a protestantskou vierou. Íri, ktorí sú už od 5. storočia katolíkmi sa dostávajú do priameho sporu s britskými protestantmi, prípadne Írmi, ktorí prešli na protestantskú vieru. Protestantská viera má väčšinové zastúpenie na území s názvom Ulster, čo je severná časť írskeho ostrova, ktorej cca. 70% tvorí Sev. Írsko. Protestantov je v krajine cca. 45% z celkovej populácie, katolíkov 40% a zvyšných 5% sú ateisti alebo sa hlásia k inej viere. Dalo by sa povedať, že dôvodom konfliktov je to, že žiadna zo skupín nie je v dominantnej väčšine. Z toho vyplýva fakt, že s akýmkoľvek rozhodnutím zvýhodňujúcim jednu z týchto skupín máme príliš veľkú skupinu ďalších ľudí, ktorí s tým nesúhlasia.
 
Vývoj konfliktu: V 5. storočí sa konali na celom írskom ostrove misie sv. Patrika, ktoré šírili rímsko-katolícku vieru. Najmä vďaka tomu sa dnes väčšina Írov hlási ku katolíckej viere. Neskôr bol sv. Patrik vyhlásený za patróna Írov.
Vzdialenosť írskeho ostrova od Veľkej Británie je len 100 km a preto bol už od pradávna cieľom britských kolonizátorov. Celková nadvláda nad Írskom sa Britom podarila až v roku 1603 na konci vlády kráľovny Alžbety, čo malo za následok základ prirodzenej averzie Írov voči Britom a zároveň zastavenie reformácie cirkvi na území Írska. Následník na tróne Jakub I. vlastnil pôdu katolíkov na severe Írska (Ulster), ktorým pôdu odobral a dal do rúk protestantských Škótov a Angličanov. Možno si to vtedy neuvedomoval, ale dal tak základy pre veľký národnostno-náboženský problém na území súčasného Severného Írska.

Mapa prevzatej pôdy do rúk protestantov:

Prevzatá pôda je zaznačená modrou.
Čo je to Ulster: Je to jedna zo 4 provincii írskeho ostrova.  Približne 70% tohto územia tvorí Sev. Írsko. Zvyšné tri provincie sú Munster, Leinster a Connaught. Dokopy ich tvorí 32 hrabstiev. Deväť z nich je na území Ulsteru. 
Ulster je zaznačený šedou a zeleno-žltou farbou (sever).

V roku 1800 vytvorilo Írsko mierovú úniu s Veľkou Britániou, pričom však stále zostalo v područí Londýna. Nasledovalo tak Škótsko, ktoré ukončilo krvavé boje s Angličanmi v roku 1707 uzavretím podobnej mierovej dohody. Snaha Írov osamostatniť sa celé 19. storočie sa odzrkadlila až po 1. svetovej vojne v rokoch 1920-1921, kedy dosiahli 4 provincie (26 z 32 hrabstiev) nezávislosť a vznikla tak Írska republika, ako následok trojročnej anglo-írskej vojny (1919 - 1921). S ňou sa spája vznik IRA – Irish republican army (Írka republikánska armáda). Jedna časť ostrova (6 hrabstiev), však zostala v područí Londýna. Vzniklo tak Severné Írsko. Založilo si vlastný parlament Stormont so sídlom v Belfaste.
 
Čo je IRA: Je to Írska republikánska armáda bojujúca v anglo-írskej vojne za nezávislosť Írska a neskôr po vzniku Severného Írska za spojenie Írov do jedného štátu. Vyznačuje sa častými krvavými teroristickými útokmi. V roku 1926 ju zakázali v  provincii Ulster, a neskôr v roku 1936 na celom írskom ostrove. Bola priamo napojená na najsilnejšiu nacionalistickú stranu v Sev. Írsku – Sinn Féin.
 
Stormont fungoval od roku 1921, no bol rozpustený v roku 1972, ako následok krvavých útokov IRA z konca 60 – tých rokov. Jedným z dôvodov bola aj tzv. „Krvavá Nedeľa“. Severné Írsko bolo bez zákonodarného orgánu, a tak sa opäť dostalo pod priamu správu Londýna.

Čo bola „Krvavá Nedeľa“: 30. Január 1972 – Derry, Sev. Írsko: Protestný pochod Severoírskej asociácie pre občianske práva. Príslušníci 1. britského výsadkového pluku použili na rozohnanie davu streľbu, ako reakciu na hádzanie kameňov niektorých z účastníkov protestu. Výsledkom bolo 26 postrelených, z ktorých 13 zomrelo na mieste a ďalší jeden neskôr. Svedkovia aj novinári dosvedčili, že protestujúci nemali pri sebe žiadne zbrane, a že dokonca piati boli postrelení zozadu. Britská vláda urobila v danej veci vyšetrovanie, po ktorom vydala správu, v ktorej sa pridáva na stranu britských zložiek. Neskôr bolo toto vyšetrovanie viacerými odborníkmi označené ako za neprávne a nespravodlivé. Až o 26 rokov, v roku 1998 bolo na podnet Tonyho Blaira vedené druhé, tentoraz spravodlivé vyšetrovanie.
 
V marci 1973 sa konalo referendum o štatúte Severného Írska. Zúčastnilo sa ho 59% oprávnených voličov. Bolo poznamenané bojkotom katolíckej menšiny. Výsledkom bolo, že 98,9% voličov bolo za zotrvanie Severného Írska v Spojenom Kráľovstve. V roku 1985 sa uskutočnilo stretnutie premiérov Spojeného kráľovstva (Margaret Tatcher) a Írskej republiky (Garret FitzGerald), nazývané taktiež Hillsboroughská dohoda, po ktorej dostalo Írsko poradnú právomoc v konflikte v Sev. Írsku. IRA uzavrela mier v roku 1994, no ako inštitúcia fungovala naďalej. Jej útoky si dovtedy vyžiadali okolo 3700 obetí a ďalších 40 tisíc bolo zranených. Paradox je, že medzi zranenými boli aj unionisti, aj nacionalisti. To malo za následok dlhé dohody o mieri medzi Veľkou Britániou a Severným Írskom v rokoch 1994 – 1998, ktoré vyvrcholili v roku 1998 tzv. „Veľkopiatočnou dohodou“. Po nej sa obnovila funkcia Stormontu a počiatky definitívneho odzbrojovania oboch strán. V roku 2001 IRA definitívne vyhlásila mier a začala s odzbrojovaním. Británia začala demontovať svoje základne na území Severného Írska. Tento proces trval až do roku 2005. Rok 2002 bol však opäť pre Severných Írov zlý. Stormont nebol schopný fungovať pre neochotu oboch znepriatelených strán spolupracovať (unionisti – nacionalisti), a tak bol znovu rozpustený. 7.3.2007 sa uskutočnili slobodné voľby do severoírskeho parlamentu. Podľa očakávaní vyhrala strana DUP (Democratic Unionist Party) tesne pred jej najväčším konkurentom, nacionalistickou Sinn Féin.

Výsledky volieb: DUP – 30,1%
Sinn Féin – 26,2%
Social Democratic and Labour Party – 15,2%
Ulster Unionist Party – 14,9%
Alliance – 5,2%

Čo je DUP: Strana, na ktorej čele vyše 50 rokov stál ten istý muž – Ian Paisley. Unionisticko - protestanská strana, pochopiteľne zastávajúca zotrvanie Sev. Írska v Spojenom kráľovstve. V krajine má až dodnes najväčšiu voličskú základňu. V súčasnosti je už vedená Peterom Robinsnom, po zaslúžilom odchode Paisleyho do dôchodku.

Čo je Sinn Féin: Pravicová katolícky – nacionalistická strana, kedysi priamo napojená na IRA. Strana mala počas svojej existencie 15 lídrov. No ten najvýraznejší je asi ten súčasný – Gerry Adams (1983 – súčasnosť), ktorý bol už raz väznený za zapletenie sa s IRA. Sinn Féin je druha najmocnejšia strana v Sev. Írsku.
 
Severné Írsko dostalo ultimátum do 26.3.2007 na vytvorenie novej vlády. V ten deň sa stretli dvaja hlavní predstavitelia dvoch znepriatelených strán (DUP – Ian Paisley; Sinn Féin – Gerry Adams), ktorý sa definitívne dohodli na vytvorení novej vlády. Londýn tak bol ochotný ultimátum predĺžiť do 8.mája 2007. Taktiež Londýn prisľúbil balík v hodnote 35 mld. Sk na „naštartovanie“ funkčnosti Stormontu.
Ak by sa nepodarilo vytvoriť vládu do spomínaného termínu, priamu kontrolu nad Severným Írskom by podľa istých dohôd, dostali Londýn a Dublin.
Vládu sa však vytvoriť podarilo a tak znovu, dúfajme, že teraz na trvalo sa obnovila funkcia parlamentu v zložení:

Northern Ireland Assembly 2007 (Stormont): DUP – 36 (kresiel)
Sinn Féin – 28
SCLP – 18
UUP – 16
Alliance – 7
Nezávislí – 1
Strana zelených – 1
Progressive Unionist – 1
Parlament Stormont má v súčasnosti 108 poslancov a v tomto zložení funguje dodnes. Ako dlho?
 
Súčasná mapa Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska:
Ako celý konflikt vnímajú obyvatelia Severného Írska:    Ako som už uviedol, prevládajú v krajine protestanti (45%) a unionisti (38%). Nacionalisti (zväčša katolíci – 40%) sú v miernejšej, no predsa menšine (25%). Hlavne v posledných 25-tich rokoch sa však veľa ľudí začala prikláňať k myšlienke skončenia nepokojov medzi IRA a britskými jednotkami a zotrvania Sev. Írska v Spojenom kráľovstve, pričom sa nešpecifikujú ani ako unionisti, ani ako nacionalisti. V roku 2005 bolo za ponechanie únie s Veľkou Britániou až 59% občanov, čo je viac ako počet unionistov. To hovorí za veľa. Aj množstvo nacionalistov prestalo súhlasiť s radikálnymi postupmi IRA, ktoré zabíjali veľa nevinných ľudí. Preto sa zdá byť súčasné riešenie ako správne, pretože väčšina ľudí na základe terorizmu a iných ťažkostí začalo voliť cestu mieru a pokúšania sa o lepšie spolunažívanie s ostatnými nábožensko – názorovými skupinami, ako cestu pokračovania a podporovania zbytočných a v podstate nevyriešiteľných problémov.