Streda, 23. apríla 2014, meninyVojtech, zajtra Juraj
Dnes prezretých 21127 študentských prácOnline: 1720 mladých ľudí

:: Prihlásenie

:: Odporúčame

:: Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

Rímska republika

Autor: Chlapec studak (24)
Hodnotenie: 6
Dátum: 21.01.2012
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 7547 slov
Počet zobrazení: 2943
Tlačení: 151
Uložení: 162
Rímska republika

Prícina vzniku rímskej republiky:
Udalosti, ktoré boli pravdepodobnou prícinou vzniku Rímskej republiky sprevádza u Rimanov velmi rozšírená povest o poslednom rímskom královi Luciusovi Tarquiniusovi. Lucius mal za manželku Tulliu, ktorá bola dcérou starého krála Servia Tullia. Luciusov dlhorocný zámer obsadit trón, sa zacal lahšie realizovat až potom ako  Servio znacne zostarol. Ked patricijovia, ktorí nenávideli Servia Tullia, pripravovali sprisahanie, Lucius a jeho žena (aj napriek rodinnému spriazneniu so Serviom) sa postavili na celo. Lucius na cele vzbúrencov vtrhol na fórum, na hlavné rímske námestie. Oblecený v královskom odeve vstúpil do senátu a zasadol na trón. Na fórum pribehol aj Servius Tullius. Pokúsil sa zosadit uchvatitela z trónu, ale bol na to prislabý. Lucius starca napadol a sotil ho z kamenných stupnov. Zakrvavený starec sa pokúsil pozviechat, ale neprajníci sa na neho vrhli a dobili. Jeho mrtvolu potom vyhodili na ulicu. Tarquinius sa pokúsil vládnut bez senátu a aj bez ludu. Tarquinius zacal byt podozrievavý, ak by sa niekto pokúsil naplánovat sprisahanie, okamžite by ho cakala verejná poprava, lebo aj on sám sa dostal k moci vraždou a sprisahaním. Medzi královskými synmi vtedy vyrastal aj syn Marca Iunia a Lucius, syn jedného z najvplyvnejších rímskych patricijov, ktorý bol na Tarquiniov rozkaz popravený spolu aj s najstarším synom, aby sa nemusel obávat pomsty. Ale jeho mladšieho syna Lucia, ešte dieta, ušetril a vychovával spolu so svojimi synmi. Ked mladý Lucius vyrástol, dostal prezývku Brutus, co znamená „hlupák“. V Luciovom srdci však rástla nenávist k vrahovi svojho otca a brata. Ked zacal mat Tarquinius výcitky svedomia, rozhodol sa poradit s vychýrenou delfskou veštiarnou. Poslal svojich synov do Grécka aj s mladým Luciusom. Bratia hned po príchode do Delf, dali Apolónovi bohaté dary. Brutus obetoval svoju pútnickú palicu s vnútrom vyplneným zlatom. Synovia splnili otcov príkaz ale ešte chceli od orákula vediet, kto z nich sa stane vládcom Ríma. Mal  to byt ten, ktorý prvý pobozká svoju matku. Bratia sa rozhodli zverit to náhode, ale Brutus si význam odpovede vysvetlil inác. Predstierajúc, že sa pošmykol, padol na zem a nepozorovane ju pobozkal. Trpezlivost Rimanov coskoro pobúril nový králov zlocin. Tarquiniov syn na smrt urazil jednu z popredných Rimaniek. Zrazu ožili spomienky na všetky staré krivdy, svojvôlu a Tarquiniove ukrutnostidlho zneužíval svoje právomoci a nútil Rimanov pracovat na pri výstavbe verejných budov. Rimania sa chytili zbrane a povstali proti královi. Brutus prestal predstierat slabomyselnost a stal sa jedným z vodcov povstania. Na ludovom zhromaždení v Ríme vystúpil s plamennou recou. Hovoril o Tarquinovom násilí a nepotrestaných zlocinoch. Pripomenul zavraždenie Servia Tullia aj zlocin jeho dcéry, ked prešla cez otcovu mrtvolu. Ludové zhromaždenie rozhodlo, že Tarquinia zbavia moci a bol aj s rodinou vyhnaný z Ríma. Brutus s oddielom ozbrojených dobrovolníkov pritiahol k vojsku, a to sa pridalo k ludu. Rimania vyhnali Tarquinia a ten sa musel podriadit. Tarquinius bol zvrhnutý roku 510 p.n.l. a tohto dátum, sa uvádza, ako vznik rímskej republiky.

Riadenie štátu:
Takmer 400 rokov boli Rimania vládci Stredozemia a velkej casti územia Európy. Väcšina moderných právnych a spolocenských poriadkov sa opiera o rímske právo. Rimania vynikali v organizovaní štátu, mali obávanú armádu a lodstvo (neskôr). Republiku spájal jeden jazyk, jedno hospodárstvo a jedna správa. Pociatok rímskej republiky sa  datuje vyhnaním posledného krála po búrlivom zhromaždení roku 510 p.n.l. Nespôsobilo to však zmeny štátnej formy ani žiadne revolucné premeny. Zachovaná ostala celá štátna organizácia královského Ríma a nic sa nezmenilo ani na hospodárskom a spolocenskom postavení jednotlivých tried a skupín rímskeho obyvatelstva. Zmena na cele sa vykonala podla práva, ktoré rímsky lud ešte po stárocia považoval za neodnatelné, velmi dôležité – právo odstránit tyrana. Základným pravidlom v tomto štátnom zriadení bolo „volenie“ ,co predstavovalo princíp republiky. Hlavným zákonom bola tvz. „anuita“ právo rímskej republiky, každorocne novo zvolení úrad (rok trvajúce funkcné obdobie). Funkcie súvisiace s riadením štátu boli rozdelené medzi každorocne volený zbor úradníkov (magistrát). Krála vystriedali volení úradníci a pokus o samovládu bol strestaný odsúdením a následne verejnou popravou.
Rímska republika (z latiského „res publica“ - vec verejná) bola formálne demokratický (démos - lud, kratos - moc) štát, jej zriadenie však bolo aristokratické. Tento fakt nezmenili ani úspechy plebejcov v boji s patricijmi, ktoré síce viedli k rozšíreniu práv obcanov, ale nadalej vládla úzka privilegovaná vrstva. Obcania Ríma sa odjakživa rozdelovali do dvoch velkých skupín- plebejci a patriciji. Plebejci mali obcianske práva obmedzené, nemohli zastávat úrady, hlasovat, nemohli uzatvárat manželstvá s patricijmi. Patriciji boli oproti nim privilegovaní, mohli zastávat rôzne úradné posty, zúcastnovat sa volieb. Boli spravidla bohatší.

Na cele štátu sú dvaja konzuli- moc nie je v rukách jedného cloveka, boli volení len na jeden rok ,majú právomoci najvyššieho vojenského velitela. Najvyšší správcovia a sudcovia. Mali rozlicné cestné práva- nosievali tógu obrúbenú purpurom, sedávali v kreslách zo slonoviny, proti každému konzulovmu rozhodnutiu sa bolo možné odvolat na lud. Po uplynutí roku sa stali súkromými osobami, niekedy aj správcami provincií. A v období po skoncení výkonu funkcie mohli byt potrestaní za „chyby“, ktorých sa dopustili ešte pocas funkcie (Niekedy aj smrtou). Pôvodne boli volení len z radov patricijov, neskôr i z radov plebejcov. V období Rímskej republiky musel konzul dovršit vek aspon 42 rokov. Bolo možné zastávat úrad konzula aj opakovane ale skôr výnimocne (Gaius Marius ho zastával 6-krát, z toho 5-krát za sebou, cisár Augustus až 13-krát). Ak konzul zomrel v úrade (co bolo bežné a pravdepodobné pri konzuloch, ktorí sa zúcastnovali bitiek ako velitelia), bol zvolený další konzul. Obaja konzuli mali nedelitelné právomoci a jeden konzul mohol zasiahnut proti rozhodnutiu druhého konzula. Konzuli mali administratívne funkcie (v dobe mieru riadili štát), zvolávali ludové zhromaždenia a predkladali na nich návrhy zákonov, neobcanov mohli trestat priamo (aj na trest smrti), obcanov mohli súdit, ale v prípade trestu smrti mali obcania právo odvolat sa k ludovému zhromaždeniu. Takisto mali silné náboženské funkcie - vykonávali obete, mali právo sledovat nebeské znamenia a vôlu bohov. Úrad konzulov pretrval až do zániku Rímskej ríše, avšak ich moc bola neskôr obmedzená.

Diktátor - bol ustanovený v case ohrozenia štátu, ked sa ukázalo nevyhnutným sústredit moc do rúk jednej osoby. Bolo to za mimoriadnych okolností, ked? rímskemu štátu hrozilo nejaké vnútorné (sprisahanie, vzbura) alebo vonkajšie nebezpecenstvo (vojna s iným štátom, obcianska vojna alebo rôzne nepokoje) alebo ked sa mali vykonat mimoriadne jednorazové úlohy (usporiadanie niektorých hier). Diktátora menoval jeden z konzulov na návrh senátu. Z právneho hladiska bol diktátor „kolega konzulov“, ale kolega s neobmedzenou právomocou vrátane moci nad životom a smrtou obcanov (impérium, t.j. najvyššia vojenská, súdna a správna právomoc). V case jeho úradovania sa suspendovala (minimalizovala) moc všetkých úradníkov okrem tých, ktorých sám menoval a proti jeho rozhodnutiu nemalo úcinok ani veto tribúna ludu. Tento úrad vznikol v 5. storocí p.n.l. a neskôr bol prístupný aj plebejcom. Aby sa diktátor nestal samovládcom, jeho funkcné obdobie nesmelo presahovat 6 mesiacov. Toto pravidlo sa v poslednom období republiky nezachovávalo. Kým bol Rím malým štátom, vymenúvali diktátorov pomerne casto. Ked jeho moc vzrástla, takže ho nepriatelia neohrozovali, úrad diktátora na cas zanikol. Opät sa diktatúra objavila v 1. storocí p.n.l., ale bez casového obmedzenia. Dlhodobé diktatúry boli predzvestou zániku republikánskeho zriadenia.

Prétori- vysokí úradníci, mali súdnu prámovoc ktorá sa vyrovnala konzulom, a na starosti správu mesta. (p.Urbanus, p.Peregrini,…) Neskôr bol tento úrad rozdelený, mestský prétor riešil spory medzi rímskymi obcanmi, další prétor spory medzi Rimanmi a cudzincami. Boli velmi vážení, urcovali výklad a zápis práva, nevynášali rozsudky iba dohliadali na dodržiavenie právneho systému. Pri nástupe do funkcie zverejnili svoj program a nové zákony a zásady. Ako úradníci s impériom mohli prétori rozhodovat aj spory, ktoré neboli podložené zákonmi. Ich rozhodnutia boli potom vydávané vo forme ediktov, podla ktorých rozhodovali obdobné prípady úradníci bez impéria. Potom, ako sa v Ríme zriadili zvláštne súdy na jednotlivé druhy zlocinov, dostali nad nimi prétori najvyšší dozor. Co sa týka ich poctu, na konci republiky ich bolo osem, s príchodom cisárstva až osemnást. V tomto období sa ciastocne zmenili aj ich povinnosti, boli totiž poverovaní správou provincií. 6 odznakov-  herulovské sedadlo, tóga s purpurom. Volení len na jeden rok ako všetky ostatné funkcie.
Kvestori- Boli nižší súdni a hospodárski úradníci bez impéria, v zastúpení konzulov súdili vraždy a iné tažké zlociny, neskôr ich senát poveril aj správou štátnej pokladnice (razenie mincí). Viedli príjmové a výdavkové denníky, vyberali peniaze na dane, vyplácali štátne príspevky, strážili štátny archív, vyplácali vojakom žold. Pôvodne boli kvestori dvaja, potom k týmto tzv. mestským pribudli aj další dvaja vojenskí, ktorí mali pracovat ako pomocníci vojvodcov pre hospodárske záležitosti. Neskôr boli kvestori posielaní aj do provincií, aby zastupovali prétorov v súdnictve pri udržovaní poriadku. Ich pocet sa v priebehu stárocí samozrejme menil, v 3. storocí p.n.l. ich bolo 8, koncom republiky až 40, no za cisárstva už len 20. Edilovia- Nižší rímsky úradník starajúci sa o mestskú správu (bezpecnost a poriadok v Ríme). Úrad bol rozdelený medzi dvoch kurulských edilov, pochádzajúcich z radov patricijov a dvoch plebejských edilov, ktorými mohli byt len politici z ludu. Rozdiel medzi nimi neskoršie zanikol. Na konci republiky k nim pribudli další dvaja.

Povinnosti edilov by sme mohli rozdelit do troch bodov:
·  Starostlivost o mesto–  (policajní nácelnící) patrilo sem vydláždovanie ulíc, starostlivost o cistotu a bezpecnost mesta, obnova a cistenie vodovodov, studní a kanálov, údržba chrámov a iných verejných budov.
·  Edilovia rovnako dozerali aj na prevádzku obchodov a tržníc, kontrolovali miery a váhy, hostince, výcapy a verejné domy, dozerali na dodržiavanie predpisov obmedzujúcich prepych. Pri výkone svojich povinností boli oprávnení vymeriavat penažné pokuty a konfiškovat veci.
·  Starostlivost o zásobovanie – išlo o zabezpecenie plynulého zásobovania mesta najdôležitejšími komoditami ako obilie alebo olej. Rovnako sa starali aj o kontrolu cien a s tým súvisiace uskladnovanie dostatocných rezerv v štátnych skladoch. Ak sa totiž ceny na trhu neúmerne zvýšili napríklad v dôsledku prechodného nedostatku zásob, edilovia dali na trh skladované zásoby za normálne ceny. Okrem toho sa edilovia starali aj o bezplatné zásobovanie ludu obilím. Pri tom dozerali nielen na jeho prerozdelovanie, ale aj na prepravu zo zámoria, najímanie lodí atd.
·  Usporadúvanie slávnostných hier  – povinnost organizovat slávnostné divadelné hry a cirkusové predstavenia. Práve tu sa pre mladého zacínajúceho politika otvárala možnost zviditelnit sa a pripravit tak cestu svoje kariére. Neraz preto politici neváhali nacriet do vlastného vrecka, aby boli hry ešte nádhernejšie a velkolepejšie, samozrejme to dali všetkým na známost. Velakrát ich síce toto konanie priviedlo skoro na mizinu, neskoršie, na konci kariéry, sa však ako správcovia provincií mnohonásobne odškodnili. Privelká popularita zacínajúcich politikov samozrejme zacala cisárom prekážat, už Augustus preto vynal usporadúvanie hier z právomoci edilov.
Cenzori- Úradníci bez impéria, pôvodne len s povinnostou ohodnocovat majetok obcanov a zaradovat ich podla neho do spolocenských tried. Kedže toto scítanie majetku sa vykonávalo len každý piaty rok, cenzor sa volil krátko pred ním a po vykonaní svojej úlohy úrad zložil. Zostavovali zoznam senátorov, každých 5 rokov urobili cenzus- scítavanie rímskych obcanov a majetku. Sledovali mravnost rímskych obcanov, ked zistili prehrešok voci mravom urobili poznámku a tým znemožnili obcanom niektoré práva, ale platilo to len vo funkcnom období cenzora. Nezávislí od ústavy, na základe majetku urcili dan. Zo štátnych prostriedkov financovali cesty , aquadukty, stavby budov, chrámov.  Neskôr dostali cenzori aj právo menovat clenov senátu. Tento úrad sa považoval najvyššiu poctu, akú mohol rímsky úradník pocas kariéry dosiahnut.
Liktori- 12-clenní zbor, nižší úradníci s výkonnou mocou (prevádzali konzulov) sluhovia, ktorí pred nimi nosili symboly ich moci tzv. prútov zo sekerou (trestanie)
Senát- Na starosti : financie, vnútornú politiku štátu, schvalloval zákony, usporadúval volby. Pôvodne poradný zbor krála, za republiky poradný zbor najvyšších úradníkov. Pozostával z tristo (na sklonku republiky sa tento pocet zvýšil) najvplyvnejších a najbohatších obcanov Ríma, ktorých do funkcie menoval konzul, neskôr cenzor, za obcianskych vojen v 1. storocí p.n.l. diktátor. Senát vykonával dozor nad štátnym hospodárstvom, rozhodoval o vojenských otázkach vrátane vyhlásenia vojny ci uzavretia mieru, viedol zahranicnú politiku, uzatváral medzinárodné zmluvy, dozeral na správu podmanených území, bol najvyšším ochrancom náboženstva a napokon tiež dával súhlas na uznesenia ludových zhromaždení, ak mali nadobudnút platnost zákona. Podmienky : urodzený pôvod, senátorský vek -nad 30 rokov, majetok, bezúhonný život. Jeho moc však nebola ani zdaleka taká velká, ako by sa mohlo zdat, senát totiž nemal zákonodarnú ani súdnu právomoc, nemohol vymenúvat úradníkov a všetky jeho rozhodnutia mohol vetovat (zrušit) tribún ludu.
Tribún ludu- Boli úradníci bez impéria s neobycajne rozsiahlymi právomocami. Ich prvoradou úlohou bolo chránit každého plebejca, ktorý o to požiadal, proti výkonu moci ktoréhokolvek z hodnostárov, svojím vetom mohli dokonca zrušit aj nariadenia senátu (nevztahovalo sa jedine na diktátora). Ak by ich konanie úradník nerešpektoval, mali právo zatknút ho. Rovnako mohli zvolávat ludové zhromaždenia a schôdze, predsedat na nich, tiež mali právo rokovat so senátormi a neskôr aj zvolávat senát. Ich pocet sa postupne vyšplhal až na desat.
Ludový snem- zhromaždenie obcanov, ktorí rozhodovali o politických otázkach štátu.
Knazi- Auguri, najvyšší knaz: Pontifex Maximus
 
Hospodárstvo:
Prírodné podmienky na Apeninskom polostrove sú velmi priaznivé. Stredom sa tiahnu Apeniny a na severe Alpy. Málo clenité pobrežie, prímorské mierne podnebie (chladnejšie ako v Grécku), polnohospodársky charakter krajiny. Celkové zamestnanie obyvatelstva - rolníctvo, pastierstvo a remeslá
Rimania sa pravdepodobne najviac zaslúžili ako právnici. Ich právo sa dodnes prednáša na univerzitách všetkých krajín. Najstaršie právo sa nazývalo obycajové a prelínali sa v nom „božie prikázania“ s náboženskou symbolikou so „zvyklostami predkov“. Potreba písaného zákonodárstva (t.j. potreba mat zákony oficiálne stanovené spísaním) vyvrcholila roku 449 pred. n. l., kedy bol vyhlásený a zavedený leges duodecim tabularum – zákony dvanástich dosiek, ktoré sa podstatou opierali o grécke právo. Od tých cias sa považujú za hlavný pramen rímskeho súkromného i verejného práva. Najväcšie práva mali rímski obcania a používali plnú právnu ochranu štátu. So vzrastom moci rímskeho štátu rástla i prestíž rímskeho obcianstva, pricom postupne sa romanizovala celá Itália.

Štát a právo sú nadstavbou hospodárskej základne. Spociatku bol Rím predovšetkým polnohospodárske mesto pozostávajúce z rolníckych osád a dvorcov, ktoré boli chránené hradbami. Prácu v polnohospodárstve považovali Rimania po stárocia za jedinú fyzickú prácu.

Základom ich majetku bola pôda v súkromnom vlastníctve. Najskôr malé pozemky sa výbojmi koncentrovali do rúk velkostatkárov – latifundistov, kde sa vo velkej miere využívala práca otrokov. V Ríme bolo aj kolektívne vlastníctvo pôdy (ager publicus) t.j. pôda získaná výbojmi, ktorá zostala vo vlastníctve štátu, nerozdelila sa rimanom. Cast sa prenajímala bohatým majitelom za poplatky- pricom cast príjmov smerovala do štátnej pokladnice. Hlavné produkty boli pšenica, jacmen a ovos, v záhradníctve sa dorábali strukoviny a zelenina, v ovocinárstve jablká, hrušky, figy, orechy, slivky a gaštany. Od dávnych cias sa pestovali olivy a víno, ktoré si ale mohli dovolit pestovat iba bohatí statkári. Dôležitá bola živocíšna výroba, najmä chov hovädzieho dobytka, oviec, ošípaných a koní, za viac ako doplnok sa považoval chov hydiny a vciel. Tieto produkty doplnené o dary mora boli základom rímskej stravy.

Remeslo sa od polnohospodárstva oddelilo pomerne neskoro, pretože bolo považované za „špinavé“ a zaoberali sa ním hlavne otroci a prepustenci. Aj napriek tomu má remeslo v Ríme dlhú tradíciu, aj ked do nich zaradovali aj ucitelov a lekárov (na tú dobu vážení obcania) vážnost dosiahli len vynikajúci predstavitelia týchto povolaní v službách patriciov a nobility (bohatšej vrstvy spolocnosti).

Obchod bol v Ríme takmer len výmenný a obmedzoval sa na mesto a najbližšie okolie. Zo vzdialenejších krajín Rimania kupovali len kovy a lepšie remeselné výrobky ako dokázali vyrobit.
Peniaze podobajúce sa dnešným sa objavili až v prvých storociach republiky. Meradlom bol najskôr dobytok, potom kúsky medi, neskôr s obrazom býka, Pegasa a napokon sa to vyvinulo k ciastocnej podobe dnešných mincí, ktoré však boli z medi, denáre zo striebra a sestercie.
Mena- zlaté aurusy:
Základným platidlom- 1 aurus = 100 sesterciov
1 denár = 10 assov
1 sestercia = 1/4 denára
Neskôr sa rozvíjal obchod intenzívnejšie, hlavne námorný (Rimania sa pomocou vojnového nepriatela zdokonalili v stavbe lodí. A až v 3. Storocí p.n.l. obsiahol Rím celé Stredomorie a postupne sa ho zmocnila trieda jazdcov, a zacalo sa rozmáhat úžerníctvo (využívanie niecej znevýhodnenosti).
 
Vnútorná politika:
Reforma Servia Tullia rozdelila obyvatelov Ríma podla majetkových pomerov do piatich spolocenských vrstiev (tvz. Majetkový cenzus), pricom väcšina majetku bola v rukách aristokracie (urodzené rody, bohaté staré rodiny)
Spolocnost sa delila na patricijov (privilegované vrstvy, plnoprávni ) a plebejcov (neprivilegované vrstvy, bez práv) a práve toto bolo hlavným dôvodom prvého velkého rozporu v krajine.
· Patricijovia- Staré aristokratické rody plnoprávna cast obyvatelstva
· Plebejci- Zvyšok obyvatelstva, mali vojnovú povinnost, ich práva boli obmedzené, nesmeli byt knazmi ani senátormi.
Medzi týmito dvoma vrstvami vzniklo napätie a prvé dve storocia rímskej republiky boli vyplnené bojom plebejcov za zrovnoprávnenie (najmä ked sa vyrovnali ekonomicky)
Plebejci vytvárajú nátlak –
· Využívali skutocnost, že tvorili základ rímskeho vojska, odmietali slúžit vo vojsku
· Plebejci sa proti majetkovému rozdeleniu spolocnosti búrili pomocou tzv. plebejských secesií (ústup,odchod) – sú to hrozby, že odídu z Ríma a vytvoria nové mesto. Preto im patricijovia museli urobit ústupky. V opacnom prípade hrozil hromadný odchod na pahorok  Avlatinus (Svätá hora).
· Roku 494 pnl. si plebejci vymohli zriadenie vlastného úradu ludových tribúnov (volení úradník, ktorý mohol byt len plebejec) ktorí chránili ich záujmy – mali na starosti zabezpecit plebejcov pred svojvôlou patricijských úradníkov, mali právo veta.
· Ak si tribúni mysleli, že niektoré rozhodnutie rímskeho úradníka (patricijské)  ohrozuje záujmy plebejcov mohli sa odvolat na dohodnuté okamžité zastavenie akéhokolvek procesu vyhlásením „veta“ (zakazujem) a rozhodnutie úradníci boli nútení zrušt.
· V Ríme sa súdilo podla obycajového práva (tradícia), ktoré však nebolo objektívne. Preto vznikla desatclenná komisia (decemvirovia, len patricijovia)  ktorej úlohou bolo spísat obycajové právo(451-449), aby všetci vedeli, podla akých faktov a kritérií sa bude pri súdnom spore rozhodovat.
· Tieto zákony boli pôvodne napísané na desiatich tabuliach, neskôr si plebejci vydobili volbu nových dvoch, kde boli spomenutí aj oni a preto sa nazývajú zákony XII. Tabúl (Leges duodecim tabularum) – (právne princípy až do dnes). Tento boj sa skoncil na zaciatku 3. stor. p.n.l., kedy plebejci mohli zastávat väcšinu úradov a popredné dve spolocenské vrstvy si boli takmer rovné.
· Nakoniec zrovnoprávnili patricijov s plebejkami aj oficiálne. V dôsledku zrovnoprávnenia sa stali dôležité pre výkon, zastávanie úradu iba majetkové pomery a rozdiely.
· Súdnu moc si ale ponechali patricijské úrady.
· To viedlo k významným zmenám :
Nové právo -uzátvárat manželstvá plebejcov s patricijmi.
Bojovali o možnost zastávat najvyššie úrady :
· Miesto v úrade konzulov (367p.n.l.), neskôr povolené, že jeden z konzulov môže byt plebejec.
· Možnost stat sa cenzorom (351p.n.l.)
· Zastávanie najvyšších knazských úradov.
· Ludový snem má právo prijímat zákony.
 
V priebehu bojov sa majetné rozdiely medzi patricijmi a plebejcami vyrovnávajú, tvorí sa privilegovaná patricijsko-plebejská vrstva inak úradná aristokracia  – nobilita (vrstva vznešená, rovnoprávnych a bohatých, clenovia Mohli mat výnimocné vlastnosti, prednosti : recník, vojenské úspechy (cicero), zvláštna inštitúcia-klientelizmus)
Spolocnost tvorili štyri vrstvy ludí : patricijovia, plebejci, proletári (chudobná vrstva) a otroci (úplne bezprávni).
Vojny rozbili aj tradicné rímske mravy v krajine, upadla náboženská viera, súcastní konzuli sa snažili o obnovu tradicnej morálky a tradicného náboženstva- obnova chrámov, vybudované mnohé stavby v Ríme.
 
Zahranicná politika:
Rím vedie viacero vojen, pomocou ktorých sa mu postupne podarilo ovládnut celý polostrov. Spociatku to boli vojny obranné- proti susedom, neskôr aj boj o nadvládu v Itálii. Rím musel už od svojich pociatkov bojovat s ostatnými latinskými mestami o nadvládu v strednej Itálií. Napokon uzavreli Rimania spojeneckú zmluvu s tvz. Latinským spolkom ktorou získali nadvládu v strednej Itálií a mohli sa zamerat na  najnepriatelskejšie etruské mestá. Rimania s nimi, preto museli viest tažké boje. Kedže sa, ale tieto mestá nedokázali spojit, Rimania porážali jedno mesto za druhým.
V rokoch 406-396 p.n.l. definitívne ovládli etruské územie. Rimania rozširovali územie na východ do Kampánie, ktorú ovládali Samniti. V troch tažkých vojnách proti Samnitom a s nimi spojenými Latinmi (343-341, 327-304, 298-290 p.n.l.) Rimania utrpeli tažké porážky(321). V rokline Kapua Rimania museli prejst jarmom- bez zbraní a šiat museli klaciac podliezat popod prekrížené kopije Samnitov. Ale vojny napokon Rimania vyhrali a podrobili si aj Samnitov.

Ked zacali rozširovat svoje územie na juh (3.stor. p.n.l.) narazili na grécke osady. Jednou s najvýznamnejších a najodolnejších bol prístav Tarent. Tarentania si na pomoc zavolali krála Pyrrha (vládol v Epire, Grécko) ,ktorý mal velkú armádu aj s bojovými slonmi. V roku 280 p.n.l. sa Pyrrha vylodil v Itálii. Italskí Gréci vycítili blížiacu sa vojnu a odstúpili od spojenectva s ním.

Vojna sa zacala roku 281 p.n.l. Pyrrhovo vojsko malo 20 000 tažkoodencov (pešiaci- dobré vyzbrojení vojaci) a 3 000 jazdcov a 20 vojenských slonov. Pyrrhova armáda bola dobre vyzbrojená a platená. Stretnutie s prvotriednym Pyrrhovým vojskom znamenalo pre Rimanov tažkú skúšku, ale i Pyrrhos dovtedy ešte nebojoval s takou slabou armádou ako je rímska.
Na jar 280 p.n.l. sa zacali vojenské akcie. 4 légie Rimanov zaútocili na Pyrrhovo vojsko. Vojna bola vyrovnaná, ale ked Pyrrhos poslal do vojny slony, kone Rimanov sa splašili a na úteku podlahli. Na bojisku ostalo 7 000 mrtvych a 2 000 ranených Rimanov, ale i Pyrrhos mal velké straty. Postupoval potom hlboko do srdca Itálie až sa dostal na dohlad Ríma. Rimania, ale nestratili hlavu a poslali proti nemu dve velké vojská. Jedno viedol jeden konzul z juhu a druhé druhý konzul zo severu. Pyrrhos, ktorý si uvedomil velkost armád sa vzdialil z Apeninského polostrova.

Na jar 279 pred n.l. Pyrrhos znovu zaútocil na Apuliu. Rimanom sa podarilo sústredit 7 000 armádu. V Apulii nedaleko Auscula sa odohrala velká bitka. Obe strany zreorganizovali vojsko. Bitka trvala dva dni a bolo to nerozhodné. Prvý den priniesol úspech Rimanom (ešte jedno takéto vítazstvo a som znicený „Pyrrhos“) ale na druhý den prinútil Pyrrhos Rimanov zmenit miesto boja a bojisko sa zo strmých mociarov prenieslo na rovinu, kde mohol Pyrrhos využit jazdcov a slony. Rimania boli opät porazený, ale ich tábor sa Pyrrhovi opätovne nepodarilo dobyt.

Vítazstvo pri Auscule Pyrrhos strašne zaplatil, vojsko mu utrpelo strašné straty. Na bojisku ostalo takmer 5 000 Pyrrhových vojakov. Vtom case poprosili Pyrrha o pomoc Syrakúzania, a to v boji proti Kartágu. Preto Pyrrhos prestal viest vojnu s Rímom a zvábil ho úrodný ostrov Sicília.

Rím, ale nechcel mier a tajne sa spojil s Kartágom. Po ciastocných úspechoch na zaciatku, prestali Pyrrha podporovat grécke mestá a musel sa vrátit spät do Talianska.Tam sa odohrala posledná bitka, a to v roku 275 p.n.l. pri meste Benevente. Slony zastrašené ohnivými strelami, ktoré na ne vystrelovali z rímskeho tábora, sa obrátili v zmätku nazad a šliapali po vlastnom vojsku. Vtedy Rím ovládol celú Itáliu. Pyrrhos utrpel hroznú porážku a len s niekol-kými jazdcami sa ukryl v Tarente. O tri roky ho v poulicnej bitke v Argu zabili. Tarent po Pyrrhovom neúspechu uzavrel s Rímom mier. Postupne tak Rím ovládol celý Apeninský polostrov a na dobytých územiach zakladali vojenské kolónie, kam posielali rímskych osadlíkov, platilo tu rímske právo. Tieto boje sa skoncili v roku 265 pnl. dobytím posledného etruského mesta.
Platila dôležitá zásada : „Rozdeluj a panuj!“ (Divide et impera)
-Politika pri uzatváraní zmlúv (rôzne spojenecké zmluvy)  -Spojenectvo (spojenecké zmluvy)- obyvatelstvo má privilégiá , môže sa zúcastnovat na politickom živote, tí, ktorí nebojovali s Rímom, ale uzavreli zmluvu.  -Prevzaté mestá kruto potlacili, obyvatelstvo predali, pôdu rozdelili. -Vojenská prítomnost v celej Itálií.

Obranná politika sa mení na dobyvacnú a zacína sa budovat rímske impérium (Imperium romanum). Zjednotená Itália stále viac zasahuje do medzinárodnej politiky, ovplyvnuje obchod, snaží sa získavat nové územia (V-Macedónia, Sýria, Grécko a J-Egypt) Macedónia -168 p.n.l. definitívne porazená, Grécko -146 p.n.l. definitívne pripojené územie Grécka, Kartágo.

Púnske vojny
Púnske vojny boli tri  po sebe nasledujúce vojnové konflikty medzi Rímom a fenickým mestom Kartágom.
Vojny sú známe pod názvom púnske vojny, pretože Rimania nazývali obyvatelov Kartága Poeni, Puni (kvôli ich fenickým predkom).
Prícinou konfliktu bol boj o nadvládu v západnom Stredomorí. Mesto malo výhodnú polohu- ležalo približne v polovici dlhého afrického pobrežia. Kontrolovalo okolité územie, vhodné prírodné podmienky pomáhali rozvoju polnohospodárstva. Na velkostatkoch sa pestovalo obilie, vínna réva, olivy. Kartáginci vo velkom využívali prácu otrokov. Kartágo spociatku udržiavalo priatelské styky s Rímom, medzi oboma štátmi boli dokonca uzavreté priatelské zmluvy. Ked však Rimania ovládli južnú cast Itálie, dostali sa do bezprostredných záujmových sfér Kartága na Sicílii. Vzájomné obchodné a politické súperenie Kartága a Ríma viedlo k púnskym vojnám.
 
Prvá púnska vojna :
Prícinou prvej púnskej vojny (264-241 p.n.l.) bol spor medzi Kartágom a Rímom o Sicíliu- výhodná strategická poloha a hospodárstvo.
Messana nebola spokojná s nadvládou Kartága, požiadala o pomoc Rím, vstúpili dobrovolne do zväzku s ním.
Kartágo to považovalo za zradu a vypovedalo Rímu vojnu
Spociatku obaja dosiahli urcité úspechy, zatial co Kartágo disponovalo velkou armádou i silným lodstvom. Vo vojnách využívali i slony. Kartágo malo aj tak výhodu v námorných bojoch, zatial co Rimania dosiahli úspechy na súši.
Rimania však zajali jednu lod, podla ktorej si postavili vlastné lodstvo. Na lodiach vybudovali sklápacie mostíky, takže ked sa nepriatelské lode priblížili k sebe, Rimania spustili mostíky a bojovalo sa akoby na zemi.
Tak Rimania dosiahli vítazstvá aj na mori a v roku 241 p.n.l. pri západnom pobreží Sicílie porazili kartáginské lodstvo.
V mierovej zmluve Rimania Kartágincov donútili, aby opustili Sicíliu, ktorá sa dostala pod rímsku nadvládu ako prvé zámorské územie. Kartágo vyplatilo Rímu 83 t striebra ako vojnovú náhradu a museli dat Rimanom cast vojska.
 
Druhá púnska vojna :
Kartágo a Rím súperili o politickú moc aj v Hispánii. Susedmi Kartága - Numídia (strieborné bane), tažili tu Kartáginci a Numídia ich chcela zo strieborných baní dostat => pridala sa na stranu Ríma
Severne od Nového Kartága ležalo mesto Saguntum - to patrilo Rímu (spojenec) a Kartágo ho chcelo obsadit. Rimania vypovedali Kartágu vojnu. Druhá púnska vojna je tiež známa ako Hannibalova vojna, podla velkého kartáginského generála, ktorý po dlhom tažení úplne podkopal silu Ríma.(Dobrá vojenská taktika)

Za týmto úcelom tam vyslalo armádu, ktorá v rokoch 237 p.n.l. a 219 p.n.l. dobyla znacné casti dnešného Španielska, nakolko pôvodné biele a keltské obyvatelstvo nebolo žiadnym súperom pre skúsených kartáginských vojakov.
Ked Rimania vypovedali Kartágu vojny, Hannibal zhromaždil vojsko, v ktorom boli aj bojové slony, a pozdlž pobrežia sa do Ríma vybral cez Alpy. Bol nútený zvolit novú taktiku: pôjde až na Juh Itálie a získa Grékov, spolocne porazia Rimanov.

Rimania neboli pripravení na jeho pochod a hoci proti nemu poslali silné vojsko, boli dvakrát porazení, pri riecke Trebia a pri Trasimenskom jazere(217 p.n.l) –Hannibalové vítazstvá, pretože väcšina Rimanov sa utopila v bažinách.
Najvážnejšiu porážku však utrpeli v bitke pri Kannách. (216 p.n.l.) Hannibalovi sa tak otvorila cesta do strednej a južnej Itálie. Pocítal s tým, že závislé územia a ich obyvatelstvo sa odtrhnú od Rímanov a budú podporovat Kartágincov, ale nestalo sa tak.
Roku 212 p.n.l. sa objavil Hannibal so svojím vojskom pred bránami Ríma, vtedy vznikla aj slávna veta: „Hannobal ante portas“ (Hannibal pred bránou), ale už nedosiahol výraznejšie úspechy.
202 p.n.l. - bitka pri Zame
- najdôležitejšia bitka
- rozhodlo sa, že Rimania zvítazili -> porážka Kartága
.
Hannibal utiekol do Malej Ázie, no i tam ho hladali najatí vrahovia, ked sa to dozvedel, otrávil sa jedom.
Výsledok: uzatvorenie mierovej zmluvy (201 p. n. l.), no vydržal len 50 rokov - Rím získal všetky územia Kartága mimo Afriky (zvyšok Sicílie, Hispánie), Zakázali im viest vojnu bez povolenia Ríma a postavit dalšie mesto.

Tretia púnska vojna :
Ich spojencom v Afrike bol numidský král Massinisa, Zhromaždili silné lodstvo a pozemné vojsko, oblahli Kartágo na mori i na pevnine a odrezali ho od ostatného sveta.
Kartágo sa opevnilo a 2 roky ho neúspešne obliehali, no vyhladovali ho, vypálili, vybagrovali a posolili - úplne ho zrovnali so zemou (archeológovia našli 3 m hrubú vrstvu popola).
Samotné Kartágo sa už nikdy neobjavilo-
 
Zhrnutie púnskych vojen
Výsledkom troch vojen bolo vítazstvo Ríma, ktorý získal v ich priebehu rozsiahle územia- Sicília, Korzika, Sardínia, znacná cast Hispánie, cast Gálie, severná Afrika, Ilíria, Macedónia, Grécko, vplyv aj v malej Ázií. 
Zo 700 000 obyvatelov Kartága sa asi 50 000 dostalo do otroctva, ostatní (muži, ženy, deti) zahynuli pri obrane mesta, ktoré bolo zrovnané so zemou. Znicením Kartága Rím zlikvidoval svojho najväcšieho súpera a konkurenta v západnom Stredomorí a rozšíril svoje územie o nové provincie.
Sardíniu, Sicíliu, Korziku (po 1. púnskej vojne)
Hispániu (po 2. púnskej vojne)
Afriku (po 3. púnskej vojne)
Macedóniu, Grécko (146, po útoku na Korint)
 
Kríza Rímskej republiky:
Súcasne s punskými vojnami bojovali Rimania aj na území Grécka proti Maceodnií (Antigonovci)
168 p.n.l. – definitívne porazená Macedónia (rozdelená)
146 p.n.l. – definitívne pripojené územie Grécka ako provincia –Achia (padol Korint)
133 p.n.l.  - Pegramská ríša sa stala rímskou provinciou (provincia Ázia)
Zmena ohranicenej republiky na „Impérium“ - („Rím vítazstvom znicil sám seba." (historik). Známy výrok.
Územný rozsah spôsobil množstvo hospodárskych a sociálnych zmien
Tieto zmeny nakoniec vyústili do krízy a zmeny politického systému.
 
Hospodárske zmeny po vytvorení impéria
Zisk obrovských území aj mimo Itálie- provincie.
Nové nároky na rímsku správu(v správe rozsiahlych území - dovtedajšie štátne úrady a orgány v období impéria nevyhovovali) provincie boli spravované Rímom, a pocet úradníkov sa zväcšuje (zákony sa museli zosúladit s rímskymi zákonmi), v provinciach boli rímske légie a miestodržitel- vojenská moc, vyberal dane.
Rimania získali novú pôdu na ktorej sa vytvárajú velkostatky.
Rím zacal z provincií dovážat lacné obilie a výrobky - domáci výrobcovia krachovali a rozširovali rady proletárov (bezzemkovia)
Rímske trhy zaplavené lacným tovarom z provincií -velký zisk- zlato, striebro, drahé kamene, potraviny, obilie.
Nemajetné vrstvy sa domáhali zaistenia obživy; rastúca moc a bohatstvo nobility; vzbury otrokov.
Rímski obcania mohli prestat platit dane ( z provincií plynú dane)
Mravný úpadok vládnucich vrstiev (túžba po majetku) => v popredí osobný prospech pred záujmami štátu, zneužívanie št. úradov i vojska, vydieranie provincií, úplatkárstvo.
·  Celé to spôsobilo že Rím riadila hrstka bohatých.

Sociálne zmeny po dobyvacných vojnách
Vojnami získava Rím aj množstvo otrokov- hlavná hospodárska sila, ale predovšetkým lacná pracovná sila. Narastal pocet otrokov - zakladanie velkostatkov - velkovýroba v polnohospodárstve.
V púnskych vojnách bojovalo množstvo majetných obcanov, niektorí boli dlhé roky na výpravách, niektorí sa nevrátili vôbec => bohatí Rimania to využili a skupovali pôdu, v Ríme vznikli obrovské latifundia (velkostatky) - vlastnila ich vrstva majetných Rimanov
Latifundisti potrebovali pracovnú silu - do Ríma prúdil velký pocet otrokov a ich práca postupne vytlácala slobodných výrobcov (Rím = mesto otrokov) => prícina hospodárska
Úpadok malorolníctva, otroci vykonávajú tažké práce - prechod k Antickému spôsobu výroby
o Mali bezprávne postavenie (na spodku spolocenských vrstiev). Majitel s nimi zaobchádzal podla vôle.
o Vzbury otrokov – 1. na Sicílií (138-132 p.n.l.) Eunos –prijal meno Antiochos.
  2. na Sícilií (110-101 p.n.l) Salvius –Tryfón , Sýrcania. Tu zacali vznikat prvé latifundie
o Najväcšie a najznámejšie povstanie otrokov vypuklo v roku 73 p.n.l. v meste Capua- nazvané podla vodcu -Spartakovo povstanie (Spartakus) pôvodom Trák (Thrácia) Chodil do rímskej gladiátorskej školy. Gladiátori (= bojovníci s divými zvermi v arénach) utiekli,
o Zacalo ako povstanie gladiatórov, ktorí pod vedením Spartaku vytvorili vojenský oddiel a porazili rímsku armádu a vydali sa na sever (cez Alpy sa chceli dostat domov). Ku ktorým sa sa pridali otroci, bezzemkovia, chudoba (rolníci)- okolo 600 000 ludí.
o Rímske vojsko ich odrezalo do severu- cesta spät na juh, chceli sa preplavit na Sicíliu.
o Na juhu ich rímske vojsko obklúcilo a definitívne porazilo (71 p.n.l.). Spartakus zahynul a 6000 otrokov ukrižovali pozdlž cesty Via Appia z Ríma do Capuy. Po návrate vojakov sa z nich stali bezzemkovia, nemohli vstúpit ani do armády a úradov, stali sa z nich neplnoprávni obcania. To spôsobilo oslabenie rímskeho vojska => príciny politické a vojenské. Otroci vytlácajú slobodných obyvatelov (ekonomicky)
Vojny sa negatívne prejavili na postavení rímskych obcanov – v polnohospodárstve sa ako lacná pracovná sila presadzujú otroci a drobné, malé statky sa zadlžujú v neprítomnosti  hospodárov, ktorí sú vo vojne, pustnú- bohatí statkári ich skupujú a rastie vrstva bezzemkov (sú slobodní obcania, majú
Drobní rolníci po návrate z vojny nemali prostriedky na obnovenie spusteného majetku, boli nútení ho predat, odchádzali do miest, kde splinuli s proletármi.
Zisky z provincií si privlastnili príslušníci senátskeho stavu, armádni jazdci vyberali dane z provincií - publikáni- vykoristovali platicov a obohacovali sa, narastali rozdiely medzi chudobnými a bohatými.
Po skoncení vojen sa nemali kde usadit, odchádzali do Ríma a tam žili na úkor štátu – Problém:
Ekonomický- uživit ich (desiatky tisíc obcanov)
  Vojenský- strata povinnosti slúžit vo vojsku  Všetky tieto zmeny vyústili do všeobecnej snahy o reformi
 
1.pozemková reforma-
Pokúsili sa o nu bratia Tiberius a Gaius Gracchovci z pozície tribúna ludu.
Tiberius (132 p.n.l.) -
o Tribún ludu, navrhol zákon o pozemkovom maxime (nadmerná pôda sa mala rozdelit) – nebol prijatý
o Ked kandidoval na tribúna ludu bol zavraždený (zákon by poškodil aristokraciu, stratila by vela pôdy).
o Snažil sa ukákonit pozemkové maximum a zvyšnú pôdu a štátnu pôdu rozdelit bezzemkom. Na jedného rímskeho obcana (pater familial) pripadá maximálne 500
o Docasne presadil zákon o pozemkovom minime.
o To spôsobilo odpor nobility (senát to odmietol) ktorá to rozruchom zmenila na maximálne 1000 jutár (na synov) približne 500 ha- zvyšná pôda sa mala stat ager puplicus (verejná) a rozdelit bezzemkom- maximálne 30 jutár a nemohol s nou obchodovat.
o Kandidoval na úrad tribúna aj další rok, lud ho obvinil, že chce na seba strhnút moc a najatý vrah ho pocas bitky zavraždil.
Gaius (122 a 121 p.n.l.) –
o Z pozície tribúna ludu vydal reformy v prospech chudoby- navrhol obilný zákon - bohatí latifundisti by museli chudobným predávat obilie za nízku cenu urcenú štátom.
o  Navrhoval aj to aby Rimania udelovali rímske obcianstvo svojim spojencom (napríklad na Apeninskom polostrove) s cím súviseli aj obcianske práva, ktoré boli do vtedy charakteristické a výhodné len pre rimanov. A tak si znepriatelil Rimanov.
o Súdnu moc previedol na stredné vrstvy. Narazil na odpor bohatých statkárov zo senátu a tí jeho zámery prekazili.
o Senát ho vyhlásil za najväcšieho nepriatela Ríma, musel utiect, poslali za ním najatých vrahov, dal sa zabit vlastnému otrokovi a ten potom spáchal samovraždu
o Následne nobilita rozpútala biely teror proti prívržencom Grakchovcov.

2.vojenská reforma-
Uskutocnil Gaius Marius (vynikajúci vojak, velitel, vodca, tribún ludu) V Ríme mal rešpekt, bol poverený výpravou proti numidskému kralovi Jugurthovi (106 p.n.l) a po skúsenostiach z bojov pochopil, že rímska armáda nemôže fungovat na princípe povinnosti (rímsky vojak si musel zabezpecit ošatenie, výzbroj, stravu) a bolo vela takých, ktorí nemali prostriedky. Musí riešit nedostatok vojakov – prijíma aj majetných obcanov aj bezzemkov a v roku 104 p.n.l. zriadil v Ríme prvú žoldniersku armádu. Mohli tu byt aj nemajetní obcania, vytvára stálu žoldniersku armádu, ktorá od štátu dostáva žold (16-20 rokov), výstroj, výzbroj a dôchodok (vo forme pôdy najcastejšie na dobytom území) po službe.  Tým sa Rím opät stal pomerne silným, co bolo potrebné (onedlho zacali rozsiahle vojny) Vojaci majú záujem bojovat, sú aktívni, schopní. Politici využívajú žoldniersku armádu na osobné úcely (armáda žoldnierov v rukách politikov), zacína platit, že kto má armádu, má moc.
 
Obcianske vojny
Vztah k rímskym reforám rozdelil spolocnost v rámci nobility na dva tábory, boj o moc (koncom 2.st. p.n.l.)
-1.Optimáti- (optimus = najlepší) bohatá vrstva, zoskupovali záujmy bohatej, konzervatívnej aristokracie, boli proti akýmkolvek reformám, považovali za svätokrádež pridelenie rímskeho obcianstva spojencom v Taliansku -Lucius Cornelius Sulla.
-2.Ludoví Populári- (populus=lud) stúpenci reforiem, strana ludu, stredné vrstvy a mestské obyvatelstvo, boli za pokracovanie sociálnych a demokratických reforiem, koré by viedli k zrovnoprávneniu obcanov, chceli aj pre obyvatelov Apeninského polostrova rímske obcianstvo –Gaius Marius.
Napätie medzi oboma skupinami sa zväcšovalo a to využili spojenci.
Prerástlo až do obcianskej vojny -vojna spojencov s Rímom.
Dôvod: chceli si presadit rímske obcianske práva
Koncom 1.st. p.n.l. (89-85 p.n.l. – Mithriades 4.) vypukla vojna v malej Ázií.
V roku 88 p.n.l. - aby Rimania vojnu ukoncili, museli všetkým rímskym spojencom na  Apeninskom polostrove priznat všetky obcianske práva, to ešte viac vyostrilo vztahy medzi populármi a optimátmi.
Búrenie okrajových castí rímskeho impéria - Sardínia, Sicília, Korzika, Afrika, Grécko, Macedónia, Hispánia, Mauretánia, Ázia
V tom case sa obaja (Sulla aj Marius) niekolkokrát zmocnili vlády nad Rímom.
Mithriadates chcel rozšírit vplyv na celú malú Áziu- vyvraždil rímskych obcanov (okolo 80 000). Mithriades sa dostal k Egyptskému moru, co prestavuje priame ohrozenie Ríma.
Nasleduje spor medzi Sullom a Mariusom o to, kto bude velitelom armády proti Mithriadesovi.
Sulla získal povolenie od senátu a Marius zase povolenie od ludového zhromaždenia.
Kým Sulla opustil Rím, aby si zhromaždil vojsko, Marius prevzal nadvládu nad Rímom a sažil sa uskutocnit zmeny, co sa Sullovi nepácilo. sa aj s vojskom vrátil do Ríma a obsadil ho, zatil co Marius utiekol do Afriky.
Pocas Sullovej vojny s Mithriadesom, Marius opät ovádol Rím.
Ale v roku 86 p.n.l. zomiera a jeho nástupcom sa stáva Lucius Cornelius Cinna.
o Nasleduje obmedzenie práv, teror, a brutalita.
o Jeden  krát sa objavili proskripcie- zoznamy nepohodlných politikov (boli verejne vynesené a ludia na nich uvedení, boli zbavení ochrany a mohli byt beztrestne zabití, ich majetok bol skonfiškovaný.
Po Mariusovej smrti sa Sulla rozhodol vrátit do Itálie (83 p.n.l.) a udelil si titul doživotného diktátora, 1.samovládca- vítazstvo optimátov a nastolenie Sullovej diktatúry (82 - 79 p.n.l.) : prvé, co urobil - zaviedol listiny nepriatelov = proskripcie - zoznamy nepohodlných, politických odporcov, každého, kto sa tam ocitne mohli zabit a dostali jeho majetok => v Ríme vyvolali velkú masakru. Doba trvania jeho vlády nebola prerušením republiky - senát fungoval dalej (dvojnásobný pocet senátorov), a tým bol zachovaný hlavný znak republiky.
Vládol v Ríme do roku 79 p.n.l. (Sulla z neznámych dôvodov odstúpil, odišiel z Ríma  a o rok nato zomiera).
Sullova dikatúra znamenala: posilnenie moci aristokratických vrstiev, obmedzenie moci tribúnov, princíp moci- opora vo vojsku.
 
Vrchol krízy: senát prijal zákon o publikánoch - každá provincia rozdelená na menšie celky, ktoré ovládli publikáni - majetní obcania, lebo senát urcil, že publikán najprv musí Rímu zaplatit a až potom si do provincie môže íst vyberat dane a môže si ich vyberat kolko chce => publikáni provincie drancovali a tie sa búrili.

Triumviráty:
Je používané na oznacenie politického režimu, v ktorom vládnu traja silní politickí alebo vojenskí vodcovia. Dohoda môže byt formálna, alebo neformálna, a i ked sú si títo traja zvycajne rovní na papieri, zriedkakedy je to aj v realite. Slovo možno tiež použit na oznacenie štátu s troma rôznymi vojenskými vodcami, pricom každý z nich sa vyhlasuje za zvrchovaného panovníka v štáte.
Prvú obciansku vojnu spôsobilo povstanie otrokov (pod vedením Spartakusa) tým spôsobili, že republika je v kríze.
Po obcianskej vojne nastáva obmedzenie kolektívnych orgánov a posun k moci úzkej skupiny až jednotlivca- tento vývin pokracuje.
Východiskom je vláda najsilnejších a najvplyvnejších mužov, a preto v roku 60 p.n.l. uzatvorili tajnú dohodu traja politici. (triumvirát –v tomto prípade dohoda troch mužov o rozdelení politickej moci):
Gnalus Pompeius (velitel, potlacil pirátstvo v stredozemnom mori, vyznamenal sa vo vojnách proti Mithridatovi)
Marcus Licinius Crassus (obrovký majetok- zbohatol na proskripciách (zoznamy „nepohodlných ludí), vyznamenal sa pri potlacení Spartakovho povstania, chcel bojovat proti Partom)
Gaius Julius Ceasar (politik, stará aristokratická rodina, získal si popularitu obnovením kultu Gaia Maria)
Spája ich aj vzájomná politicka spolupráca, pomoc
Ked v roku 60 p.n.l vytvorili spolok zvaný prvý triumvirát, ktorý existoval až do Crassovej smrti.
V roku 59 p.n.l. bol Caesar zvolený za konzula, po uplynutí konzulátu sa stal spávcom Galie a zacal ju podrobovat – pôvodne na 5 rokov, neskôr to predlžil o dalších 5 rokov, aj ost. Dvaja po konzuláte správa provincií.
V roku 56 p.n.l. sa stretli práve tí traja v mestecku Lucca a dohodli sa na dalšom postupe
Caesar si predlžil správu Galie o dalších 5 rokov (pokúšal sa dobyt aj Britániu, ale podarilo sa mu to len z casti)
Pompeius a Crassus sa stali konzulmi a po uplnynutí konzulacného obdobia si tiež nechali odsúhlasit správu provincií:
Pompieus- Hipániu
Crassus- územie na Východe- Partská ríša
V roku 53 p.n.l. Crassus zahynul vo vojne na východe a to znamenalo koniec prvého triumvirátu.
Medzi Caesarom a Pompeiusom zacal boj o moc, až po Crassovej smrti sa naplno prejavilo súperenie o vládu.
Caesar si však predtým získal znacný vplyv ako vítaz vojny v Galii v rokoch 58 až 51 p.n.l., v ktorej sa mu podarilo rozšírit hranice Rímskej ríše až po rieku Rýn a mohol tak byt Pompeiovi rovnocenným súperom.
Pompeius sa zacal zbližovat so senátom, ktorý ho urcil konzulom bez kolegu –chceli zbavit Caesara moci a predovšetkým légií, ktoré vybudoval a vycvicil v Galií ako schopný vojenský velitel)
Pompeius+ Senát vs. Ceasar+légie – (49-45 p.n.l.) -obcianska vojna, trvala tri roky a skoncila sa Caesarovým vítazstvom.

Ceasar v roku 49 p.n.l prekrocil riecku Rubikon a postupoval dalej na Rím. Pamätný je pritom jeho výrok: „Aleia iacta est“ alebo: „Kocky sú hodené“.
Pompeius radšej nereagoval a ušiel do Grécka, kde zacal zoskupovat svoje sily na boj proti Caesarovi. A Caesar sa medzitým zmocnil Ríma.
Ten po dobytí Itálie zamieril do Hispánie, kde si porážkou Pompeiovej armády v Ilerde zabezpecil tylo. Až potom sa obrátil a zaútocil na Pompeia. Jeho armáda bola rozprášená v bitke pri mestecku Farsalos (Pharsale ,Thesalia), kde bol Pompeius porazený v auguste roku 48 p.n.l. Pompeiovi sa síce podarilo utiect do Egypta , no pri pevnine Egyptu bol zavraždený mladým panovníkom Ptolemaiosom XIII. Nechal ho zavraždit zo strachu pred Caesarom.

Ten nato prišiel do Egypta, zasiahol do dinastických sporov zosadil z trónu Ptolemaia a spolu s populármi a za panovníkov vyhlásil jeho sestru Kleopatru VII. a brata Ptolemaia XIV. (Známy je neskorší vztah Caesara a Kleopatry).
Zosadený Ptolemaios XIII. sa vzbúril a v tzv. Alexandrijskej vojne bojoval proti Caesarovi. Po jeho porážke sa Caesar vysporiadal aj s Farnakom, synom krála Mithridata, v bleskovej vojne o ktorej priebehu Caesar povedal svoje slávne: „Veni, vidi, vici“ (Prišiel som, videl som, zvítazil som).

Obciansku vojnu Caesar završil porážkou posledných Pompeiových synov,  prívržencov pri Thapse (Afrika) v roku 46 p.n.l. a pri Munde (Hispánia) o rok neskôr. A je definitívne vítazom obcianskej vojny, ktorá pretrvávala ešte od doby ked Pompeius žil. Caesarovi sa tak otvorila cesta k absolútnej moci.
Potom, co sa vrátil do Ríma, nechal si udelit všetky významné štátne funkcie a hlavný doživotný titul- diktátor a vládol ako neobmedezený vládca.
Pocas vlády uskutocnil viaceré reformy : reformy politického života, spolocenské reformy, reforma kalendára- 1.1.45 p.n.l (Juliánsky kalendár), postaral sa o armádu (štedrý v dávaní podielu z koristi, zajatcov, cestné dary, prídely pôdy, atd) Zakladal kolónie (stahovali sa chudobní)

Najchudobnejším v Ríme rozdávali obilie
Vo svojich rukách sústredil pomerne velkú individuálnu moc, co prekážalo niektorým senátorom –chceli obnovit tradicnú republiku.
15.marca.44 p.n.l. (podla rímskeho kalendára sa tento den nazýva- marcové ídy Jeho odporcovia ho v budove senátu 23 ranami nožom ubodali na smrt. Caesarovi vrahovia nemali žiadny plán, podlahli panike a utiekli z Ríma.
Po vražde vypukli v Ríme nepokoje a chaos (sprisahanci boli nútení opustit Rím ,a do dvoch rokov boli všetci zabití) a mnohí Caesarovi vojaci a velitelia boli rozhorcení smrtou svojho velitela. Túto sa udalost sa podarilo šikovne využit Marcovi Antoniovi, bývalému Caesarovmu spolukonzulovi, ktorý presvedcil lud, že Caesar bol vlastne ich dobrodincom.

Rím však aj nadalej zostával rozdelený na zástancov republiky (väcšina senátu) a caesarovcov na cele s Antoniom.
Situácia sa ešte viac skomplikovala, ked do Ríma dorazil Gaius Octavius, Caesarov adoptívny syn (v Caesarovom závete, ktorý sa cítal pocas pohrebu, totiž stálo (okrem iného), že jeho hlavným dedicom sa stáva jeho prasynovec Gaius Octavius).

Antonius v nom samozrejme videl ohrozenie svojho postavenia a preto sa Octaviovi otocil chrbtom. Tým však spôsobil, že sa Octavius pridal na stranu senátu v ktorého mene potom bojoval spolu s konzulmi Hirtiom a Pansom v bitke pri Mutine (Modena) v roku 43 p.n.l. proti Antoniovi (v bitke padli obaja konzuli ale Octavius sa stal vítazom).

Následne sa s ním však spojil a spolu s Marcom Aemiliom Lepidom vytvorili spolok tzv. Druhý triumvirát (dohodu uzavreli koncom októbra 43 p.n.l. v Bononii (Bologna), ktorý si dokonca dali schválit zákonom. Cielom tohto spolku bolo navonok potrestanie Caesarových vrahov (No jeho clenovia si od neho slubovali najmä prevzatie moci v štáte.
2.triumvirát bol tvorený : Marcus Aemilius Lepidus ( Caesarov velitel jazdy), Marcus Antonius (Caesarov velitel pechoty) a Gaius Octavius (Caesarov synovec a dedic).
Prvým cinom triumvirov bolo zahájenie masových proskribcií (politických cistiek) pocas ktorých im padlo za obet okolo 300 senátorov a 2000 jazdcov (asi najslávnejšou obetou bol recník a senátor Cicero).
Po porážke politických oponentov sa potom upriamili na Caesarových vrahov, sprisahancov a stúpencov republiky (republikánov) konkrétne na Marca Bruta a Cassia Longina, ktorých porazili pri Filipách (Macedónia) v roku 42 p.n.l.
Triumvirovia si následne rozdelili ríšu na tri casti. Rozdelili si sféry vplyvu:
o Lepidus- správca Afriky
o M. Antonius- územie na Východe
o Octavius- Rím, západ ríše

Octavius následne prinútil Lepida stiahnut sa do ústrania (Lepidus v roku 36.pn.l. opustil triumvirát. Cím sa triumvirát prakticky rozpadol a rivalita medzi Octaviom a Antoniom sa zacala stupnovat.

Ich vzájomné vztahy ešte viac zhoršoval Antoniov milostný pomer s egyptskou královnou Kleopatrou, ktorý existoval aj napriek jeho manželstvu s Octaviovou sestrou. Antonius sa správal ako orientálny panovník, pocas svojho pobytu v Egypte sa zblížil s Kleopatrou, mal s nou deti a žil s nou.
Octavius to využil a poštval proti Antoniusovi obyvatelov Ríma
Vzájomná nevraživost týchto dvoch mužov nakoniec vyústila do bitky pri myse Actium (severozápadné Grécko) v roku 31 p.n.l., v ktorej Octavius porazil spojené lodstvo a vojsko Antonia a Kleopatry, ktorí ušli do Egypta a a o rok nato spáchali samovraždu.

Egypt- Octavius pripojil k Rímu ako provinciu RR (27.p.n.l)
V roku 27 p.n.l predniesol Octavius v senáte rec, zložil všetky mimoriadne funkcie, ktoré mu dovtedy udelili.
Senát mu na svojom zasadnutí o niekolko dní neskôr udelil nové privilégiá, nové úrady a titul Augustus (vznešený, velebný)
Stal sa prvým rímskym cisárom.
Augustove právomoci :
ø Meno: Imperator Caesar Augustus
ø Divi Filius – syn božského Caesara
 
Moc nad armádou- titul prokonzul impéria
· Tribúnska právomoc- nedotknutost
· Zásobovanie mesta (eura annonae)
· Konzulská právomoc
· Ponfilex maximus (knaz)
· Titul otec vlasti (Pater Patriae)

o Prvý triumvirát bola neformálna politická aliancia dvoch rivalov, generálov, Júlia Caesara a Pompiusa predstavujúcich senátnu ludovú stranu, s extrémne bohatým obchodníkom Marcusom Crassom. Tento sa rozpadol po Crassovej smrti. Zostávajúci triumviri rozpútali a bojovali proti sebe v obcianskej vojne, pocas ktorej Pompeius padol a Caesar sa ustanovil za zvrchovaného vládcu ako doživotný diktátor. o Druhý triumvirát bol formálny vládnuci orgán, pozostávajúci z Octaviana Augusta a Marca Antonia, rivalov v otázke skutocnej moci, a tretieho kolesa Marca Lepida. Lepidus bol velmi skoro v triumviráte odstavený bokom a Antonius bol eliminovaný v obcianskej vojne, zanechajúc tak Octaviana jediným vládcom. o V rôznych samosprávach, aj pocas principátu, bolo vedenie samosprávy tvorené kolégiom troch, v štýle triumvirov. Pricom jeden z trojice (najslabší) bol vyradený ako prvý hned na zaciatku.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie)
  Podobné práce Typ práce Rozsah Hodnotenie
Slovenčina Spoločenstvo rovných - Rímska republika Poznámky 1208 slov 6
Slovenčina Svätá rímska ríša národa nemeckého (SRRNN) Maturita 582 slov 5
Slovenčina Svätá ríša rímska nemeckého národa Referát 214 slov 3.3
Slovenčina Svätá rímska ríša Poznámky 309 slov 3.1
Slovenčina Rímska armáda Referát 2803 slov 0
Čeština Svatá říše římská, Boj o investitutu, Křížové výpravy Referát 1298 slov 4.3
Slovenčina Rím Maturita 3165 slov 0
Slovenčina Staroveký Rím Referát 843 slov 6.6
Slovenčina Staroveký Rím Referát 2822 slov 1
Čeština Starověký Řím Referát 1585 slov 3.8
Čeština Starověký Řím Referát 3685 slov 4.6
Slovenčina Rím - história Referát 1486 slov 4.8
Slovenčina Rím - Ranné cisárstvo Poznámky 521 slov 4.5
Slovenčina Kráľovský Rím Poznámky 141 slov 0
Slovenčina Staroveký Rím Poznámky 318 slov 4.9

Komentáre

TIP: Zaregistruj sa a vystupuj pod vlastným Zones ID.
Meno:
Príspevok:
Ochrana proti SPAMu. Koľko je 2+2?

K dispozícii nie sú žiadne komentáre.
0.145