Rímska literatúra

Rímska Literatúra:  
Za jej zaciatok môžeme považovat  rok 240 p. n. l.,  kedy Livius Andronikus usporiadal prvé dramatické predstavenie na oslavách, ktoré sa v Ríme usporiadali na pocest boha Jupitera. Tento rok nemôžeme považovat za zaciatok originálnej rímskej literatúry, kedže spociatku iba preberala diela gréckych autorov a prekladala ich do latinciny. Samostatný rozvoj rímskej literatúry zacal až o niekolko desatrocí neskôr. Rímska literatúra sa vyvíjala postupne. Celkovo by sme mohli dejiny rímskej literatúry rozdelit na tri casti: Archaické obdobie (240-81 p. n. l.), v tomto období sa najviac vyvinula rímska dráma, potom prišiel na rad prudký rozvoj rímskej prózy tzv. Zlaté obdobie rímskej prózy (81-31 p. n. l.). Ako posledná sa rozvíjala rímska poézia, ktorá dosiahla svoj vrchol za vlády Augusta (31 p. n. l. – 14 n. l.). Obdobie vlády Augusta, prvého rímskeho cisára sa zvykne nazývat aj zlatým vekom rímskej poézie. Pre rozvoj literatúry neboli v Ríme vždy priaznivé podmienky. Venovat sa literárnej cinnosti, inej ako bolo spisovanie historických udalostí, ktorej sa väcšinou venovali senátori, nebolo hodné rímskeho obcana. Rimania nemali dve storocia od vzniku rímskeho dramatického umenia postavené ani vlastné divadlo. Prvé divadlo dal postavit až v roku 55 p. n. l. Gnaeus Pompeius. Rímska literatúra je prvá etapa vývinu latinskej literatúry.

Dejiny rímskej literatúry sa zacínajú odvíjat v druhej polovici 3. stor. pred naším letopoctom, to znamená v case, ked už grécka literatúra prekvitala. Táto skutocnost rímsku literatúru výrazne poznacila. V Grécku jednotlivé druhy slovesného umenia vznikali rozvíjaním ludových tradícii. Rímska literatúra zväcša prevzala už hotové formy z Grécka, preto hovoríme, že rímska literatúra je mladšou sestrou gréckej literatúry.
Tvorba: poézia lyrická aj epická, dráma (najmä komédie), historické, recnícke a právne diela. Najznámejším Rímskym recníkom bol Cicero.

Rímska poézia:
Dosiahla vrchol za vlády cisára Augusta. V tomto období sa stávajú najpopulárnejšími osobnostami nielen vojvodovia a politici, ale aj básnici. Patrili k nim najmä Quintus Horácius Flaccus, Publius Vergílius Maro (napísal básen Aeneas o trójskom hrdinovi v 12 knihách) , Albius Tibullus a Publius Ovídius Naso. Diela týchto autorov dosiahli takú úroven, že sa ju v neskoršej rímskej literárnej tvorbe nepodarilo prekonat.

Táto téma ma zaujala hlavne, ked som písal o pamiatkach v Ríme, aj preto, lebo niektoré pamiatky som vôbec nepoznal, a tak som sa aspon nieco nové naucil. S tými autormi to už bolo horšie. Nájst nejaké materiály o nich bolo dost tažké. Celkovo si myslím, že táto práca je dobrá. Dúfam, že táto práca splní všetky predpoklady a poskytne citatelom aspon základné informácie o rímskych dejinách.Spodná cast formulára
Vergilius Maro Publius - Najvýznamnejší rímsky básnik doby cisára Oktaviana Augusta, ktorá je považovaná za zlatý vek rímskej literatúry, sa monumentálnym eposom Aeneis stal rímskym Homérom a jeho dielo rímskou bibliou - dodnes patrí medzi vrcholy svetovej poézie.Písal idylické básne, v ktorých oslavoval život pastierov (Bucolica) a rolníkov (Georgica), hovoria o cnostiach pastierov a rolníkov – cestnost, mierumilovnost…Napísal aj hrdinský epos Aeneas – inšpirovaný je gréckymi eposmi. Je to národný epos, ktorý zobrazuje obdobie od konca trójskej vojny až do založenia Ríma. Hlavný hrdina eposu je Aeneas, ktorý stelesnuje Rímske cnosti.
 
Diela:
Bucolica (Pastierske spevy) sú prvým Vergiliovým dielom, v ktorom ústami pastierov vyzdvihuje mierový život. Niektoré básne odzrkadlujú aj vtedajší politický a spolocenský život, životné osudy autora a jeho priatelov. Pastierske spevy tvorí 10 idýl, z ktorých 5 má alegorický charakter. Týmto dielom sa Vergilius stal tvorcom alegorickej idyly. Idylickú poéziu písal podla vzoru gréckeho básnika Teokrita a zaviedol tento básnický druh do rímskej literatúry. Idyly vynikajú dokonalými veršami, jednoduchou recou a nádhernými opismi prírody. Svojmu priaznivcovi Maecenatovi venoval náucnú básen Georgica (Rolnícke spevy). Básen patrí k najkrajším Vergiliovym dielam, napísaná je v štyroch knihách. Jej cielom bolo vzbudit záujem o rolníctvo, ktoré v case obcianskych vojen velmi pokleslo. Hovorí sa v nej o obrábaní pola, o sadení stromov, o pestovaní vinica a olív, o chove dobytka a o vcelárstve. Poucné state oživil epizódami, ako sú chvála Itálie, opis jari, chvála rolníckeho života, o kocovných pastieroch v Líbyi a Skýtii, o statku v Alpách, báj o pastierovi Aristaeovi. Inšpiráciu pre toto dielo cerpal Vergilius od gréckych a latinských autorov (Hesiodos, Aratos, Nikandros, Lucretius).
Jeho vrcholným dielom je národný epos Aeneis v 12 spevoch (9 900 veršov). Ako vzor mu slúžil Homér, pre prvých 6 spevov Odysseia, pre druhých 6 spevov Ílias. Hlavný hrdina Aeneas sa po páde rodnej Tróje usadil v Latiu a položil základ budúcej svetovládnej ríše. Toto formálne dokonalé a vlastenectvom preniknuté dielo Vergilia ešte za jeho života postavilo do úlohy klasika a vydobylo mu širokú popularitu. Rímska verejnost prijala dielo s nadšením (bolo šlabikárom, cítankou, ba slúžilo aj na veštenie). Vergilius písal svoje diela daktylským hexametrom; bol najcítanejším básnikom aj v stredoveku a stal sa vzorom pre velkých epikov – Dante, Ariosto, Tasso, Milton, Goethe, Mickiewicz a další.

U nás bol jeho vynikajúcim znalcom a ctitelom básnik Ján Hollý. Podla vzoru Aeneidy napísal eposy Svätopluk a Sláv a Pastierske spevy v Selankách, preložil Vergiliove idyly a celú Aeneidu. V tvorivom dialógu s Vergiliom skladal Slávy dcéru Ján Kollár. Novšie preklady Aeneidy: od V. Buncákovej z roku 1969 a nová básnická úprava pre mladých citatelov od Viliama Turcányho z roku 1981.

Aeneas
epická básen
básnik v nej v 12 knihách spracoval povest o trójskom hrdinovi Aeneovi, legendárnom praotcovi rímskeho národa
tematicky je dielo pokracovaním Homérovho eposu Ilias
po skoncení trójskej vojny hladá trójsky hrdina Aeneas so svojimi druhmi, otcom a synom na príkaz bohov novú vlast prenasleduje ho hnev bohyne Junony, a preto podobne ako Homérov hrdina Odyseus roky blúdi morom, až sa napokon po bojoch s italickými kmenmi usadí v Latiu, ožení sa s dcérou krála Latinov a zakladá v novej vlasti nový rod, z ktorého vzídu rímski panovníci Caesar a cisár Gaius s prímenom Augustus, ktorým básnik svoje dielo venoval, sú potomkami prvého Aeneovho syna Jula
Vergíliovi pripadla úloha dat rímskej spolocnosti vzor hrdinu, ktorý uprednostnuje potreby spolocnosti pred osobným blahom, a navyše mal stvorit dielo, ktoré by sa vyrovnalo slávnym Homérovým eposom Ilias a Odysea, co Vergílius splnil ked Vergílius v roku 19 pnl. zomrel, nemala Aeneas konecnú podobu a básnik v poslednej vôli ustanovil, aby ju spálili, lenže Augustus pokladal toto dielo za také významné, že požiadal Vergíliových priatelov, aby ho vydali
 
Aeneida – úryvok z 1. spevu
I zbroj i muža ospievam, co prvý z trójskej pôdy
do Itálie prebrodil sa cez búrlivé vody
k lavínskym brehom. Premnoho tiež trpel na pevnine.
Hnala ho sudba, najviacej však hnevy Junonine.
Mnoho tiež v bojoch zakúsil, než zastal pevnou nohou
už ako vládca v Latiu, kam vniesol svojich bohov,
cím vznikol národ latinský a na com základy má
i patriciát albanský i velké hradby Ríma.

Povedz mi múza, cím ten muž tak zhrešil! Aké žiale
královnej bohov spôsobil, že v mukách musel stále
blúdit – on, známy zbožnostou i po vode i súši?
Zjav dôvod, pren až taký hnev vriet mohol v božskej duši.

- Plautus(250-184 pnl)
Herec, dramatik a režisér, ktorý cerpal z každodenního života. Vytvoril ludový typ postavy.Dej jeho básní sa odohrával v gréckom prostredí (Atény), ale spolocenská atmosféra deja bola rímska. Napísal komédiu o hrnci (inšpirácia pre Molierovho Lakomca, Pseudolus a Chvastavého vojaka. Casto boli v jeho komédiách výstredné typy a nepriamo kritizuje spolocnost.Patrí medzi prvých najvýznamnejších rímskych dramatikov. Bol autorom, hercom a režisérom. Zachovali sa všetky jeho komédie, ktorých napísal 21. Námety cerpal z každodenného života. Dej jeho hier sa odohrával v gréckom prostredí, najcastejšie v Aténach. Všetky jeho diela o humore a komike majú pôvod v domácom ludovom divadle. K najhodnotnejším dielam patria napr. Komédia o hrnci, Pseudolus a Chvastavý vojak.
Listy Heroín
2.zbierka
je to 21 fiktívnych milostných listov slávnych mýtických hrdiniek, písaných svojim vzdialeným priatelom
pri hladaní lásky sa nemá clovek ponáhlat, ale má pockat na tú pravú
muž má byt k žene nežný a nie hrubý, násilnícky
na udržanie lásky clovek nepotrebuje rôzne masti a cary, ale musí byt tej lásky hoden
Umenie milovat
v tejto básni sa lúci s milostnou poéziou
usmernuje v nej mladých mužov i ženy, ako si majú získat a udržat lásku
Metamorfózy (Premeny)
12 000 veršov
spracoval 250 gréckych a ciastocne rímskych bájí, ktorých jednotiacim motívom je motív premeny
rozprávanie zacína opisom vzniku sveta zo zaciatocného chaosu a koncí premenou Caesarovej duše na kométu
k najkrajším miestam PREMIEN patrí mýtus o 4 vekoch (zlatom, striebornom, medenom a železnom) v poslednom veku – železnom miznú všetky cnosti a na ich miesto nastupuje násilie, klam, zloba a závist
dalej je tu mýtus o potope, ktorú Jupiter poslal na hriešne ludstvo; o premene krásnej nymfy
Dafné na vavrín; o sochárovi , ktorý vzplanul vrúcnou láskou k soche dievcata, ktorú sám vytvoril a ktorú Venuša na jeho prosby oživila; o Daidalovi a Ikarovi, ktorých prvý let vzdušným priestorom sa skoncil tragickým Ikarovým pádom, ...
ani v tomto diele mu nešlo o vyslovenie hlbokých myšlienok
cielom jeho básni je zaujat citatela, prebudit jeho fantáziu a poskytnút mu umelecký zážitok
vo svojich dielach využíva rytmus hexametrov a zvukovú stránku slov
vo vyhnanstve napísal 2 rozsiahlejšie zbierky elégií - ŽALOSPEVY
LISTY Z PONTU
Ovídius bol u Rimanov velmi oblúbený
patrí k najcítanejším antickým básnikom
Historická próza
Decimus Junius Juvenalis (60-127)
jeho dielo tvorí 16 satirických skladieb napísaných zväcša v podobe listov neznámym priatelom hovorí v nich o mužskom pokrytectve a výstrednostiach, o ženskej skazenosti, o chudobe básnikov, obhajcov a ucitelov, o bohatstve, moci a kráse ako o prícinách ludského neštastia
rímska literatúra pôsobila ako významný cinitel pri vzniku a vývoji literatúr európskych národov; stala sa pre ne tým, cím pre nu kedysi bola grécka literatúra – najskôr predmetom napodobnovania, ešte skôr nevycerpatelným zdrojom inšpirácie na umeleckú tvorbu
Orientálna literatúra
Staroorientálna literatúra
 
Rímska literatúra vrcholí v období troch najväcších rímskych básnikov, Vergilia, Horatia a Ovidia. Obcianke vojny sa skoncili, moc v ríši si rozdelil triumvirát na cele s Octavianom, ktorý sa skoro zbavil svojich dvoch spoluvládcov a opierajúc sa o légie sústredil všetku moc v ríši vo svojich rukách. Jeho vojenská moc a diktatúra skoncovala s demokratickým hnutím nižších vrstiev práve tak ako s rozpínavým liberalizmom mocných aristokratických rodov. Aj ked sám Octavianus vystupoval ako ochranca republiky a chudobných vrstiev a tiež i ako osloboditel vlasti. Ked už získal všetku moc a pevne ju držal v rukách, zriekol sa diktatúry, vyhlásil formálne republiku, vrátil ciastocne senátu jeho práva a seba pokladal len za princepsa – prvého obcana, no realita bola iná, v skutocnosti si všetku svoju moc ponechal aj nadalej. Jeho ríša sa rozprestierala od Cierneho mora až k hraniciam Germánov na Rýne. Sám sa pokladal za Caesarovho nástupcu a je známe, že od Octavianovej vlády sa vládcovia ríše volali cézarmi a tiež príjmali vznešený titul “božský” i pocty patriace bohom. Octavianus sa sám venoval literatúre a zhromaždoval okolo seba básnikov, ktorých viedol k literárnej cinnosti. A v tom mu pomáhal bohatý šlachtic Gaius Cilnius Maecenas
 
Quintus Horatius Flaccus
(65-8 pred n. l.)

Quintus Horatius Flaccus, syn prepustenca a malého úradníka. Práve študoval v Aténach, ked bol zavraždený Caesar. V obcianskej vojne sa pridal na stranu republikánov a spolu s inými študentmi bojoval v bitke pri Filippách po boku neštastného Bruta. Po návrate si získal svojimi satirami priatelstvo Maecenata, ktorý mu daroval vidiecky dom nedaleko Ríma, kde sa mohol úplne venovat literatúre a svojej tvorbe. Vergilius svojou poéziou unikal rímskej spolocenskej realite, ospieval len vidiek a dávnu minulost národa, zato Horatius v satirách zaujal posmešný postoj proti bezstarostnému životu bohácov, nasledujúc v tom prvého rímskeho satirika Lucilia. Svoj pomer k súcasnej dobe však najlepšie vyjadril v Ódach (Carmina). V nich predovšetkým chválil tichý život, vzdialený od zhonu mesta, lásku, priatelstvo, filozofiu a umenie. Skvele zobrazil prírodu vo všetkých obdobiach, podfarbujúc ju pocitom pominutelnosti a odporom k pôžitkárskemu životu Ríma i k slávybažnosti najvyššej vrstvy.

Jeho morálka bola epikurejská. Clovek má rozumne užívat radosti, ktoré prináša den. V jeho obcianskej poézii sa odrazilo zmýšlanie rímskej inteligencie, vdacnej za nastolený mier v Augustovej dobe, ale zrací sa v nej aj rezignácia, útek od politiky k umeniu. Bola to labutia piesen Jeho poézia zahrnula všetky formy gréckej lyriky bez toho, aby oslabila originálnost autorovho ducha. Hlbokú znalost všetkých druhov básnického umenia prejavil vo veršovanom liste Umenie básnické (Ars poetica). I v tomto zanechal vzor básnikom budúcnosti. Na zásadách jeho poetiky sa budovala poetika klasicizmu, vyjadrená dielom Boileaua Umenie básnické z roku 1674. Jeho ódy sa napodobnovali v renesancii i v novoveku. Imponovali vždy kladným postojom k životu, miernym skepticizmom, konkrétnostou obrazov a jedinecne prostou a jasnou recou.

*Ódy (Carmina) – zbierka básní
Súbor 103 príležitostných lyrických básní napísaných v trinástich metrických strofách. Obsah básní je velmi rozmanitý: láska, víno, priatelstvo, pozvanie na obed, odchod alebo návrat priatela, príchod jari, krásy prírody, zasvätenie chrámu, sviatok niektorého božstva, hymny a modlitby k bohom, oslavné básne na priaznivcov, priatelov i vplyvných cinitelov, útechy a rady, oznámenie vítazstva a tiež vlastenecky ladené básne. Zbierka je bohato popretkávaná myšlienkami praktickej filozofie.
Horácius
jedným z najväcších rétorov staroveku bol Marcus Tullius Cicero (O štáte, O zákonoch, O senáte)
v historiografii sa presadil Gaius Julius Caesar (Zápisky o vojne v Gálii)
medzi najznámejšie filozofické práce patrí O podstate sveta (autor – Titus Lucrécius Carus), kde vysvetluje a obhajuje Epikurovu filozofiu epikureizmus je ucenie starogréckeho filozofa materialistu Epikura, vidiaceho štastie cloveka v cnosti a v rozumnom užívaní života
 Quintus HORATIUS Flaccus:
- písal satiry o bezstarostnom živote bohácov a vysmieval sa im
- písal aj ódy, v ktorých chválil tichý život, priatelstvo, lásku, umenie a filozofiu
- patril medzi Epikureicov (tvrdil, že clovek by sa mal snažit užit si každý den, ktorý mu život prinesie, ale s mierou)

Publius Ovidius Naso
(43 pred n l. – 18 n. l.)
Publius Ovidius Naso pochádzajúci z bohatého šlachtického rodu. Otec ho poslal do Ríma, aby študoval recníctvo, stal sa však z neho básnik, ktorého verše sa všeobecne pácili pre svoj prirodzený rytmus a sloh. Oženil sa s cisárovou príbuznou a dostal sa tak do dvorských kruhov. Vtedy napísal svoje najslávnejšie dielo Premeny (Metamorphoseon libri) a zacal písat dielo Fasti o pôvode rímskych sviatkov a slávností. To však už nedokoncil, lebo cézar ho poslal do vyhnanstva, do prístavného mestecka Tomi pri Ciernom mori, pretože vraj kazil mravy, alebo pre nejakú inú nám neznámu prícinu. Ani vo vyhnanstve neprestala jeho úžasná tvorivost. Bola to však už celkom iná poézia, ako písal predtým. Vyjadroval v nej lútost za životom v Ríme a svoju túžbu vrátit sa spät.

Jeho knihy žalospevov Tristia a jeho Listy od Cierneho mora ( Epistulae ex Ponto) sa v Ríme cítali, ale nepohli cisárom, aby mu dovolil vrátit sa. Ovidiov život a dielo sú už symbolom nastávajúceho kultúrneho a mravného úpadku Rímskej ríše. Popularitu si založil na troch knihách Lásky (Amores), ktoré boli lákavým, ale vôbec nie výchovným obrazom volného erotického života v Ríme. Tento dojem nenapravil ani dalšími knihami: Umenie milovat(Ars amatoria) a Lieky proti láske (Remedia amoris). Potom prešiel k vážnym témam. V pätnástich knihách svojich Metamorfóz zbásnil vyše 250 gréckych a rímskych bájí a povestí, z ktorých mnohé prešli do svetovej literatúry ako nesmrtelné symboly ludských túžob i vášní. Najznámejšie z nich sú báje o Faetontovi, Daedalovi a Ikarovi, Pyramovi a Thisbe, o Philomenovi a Baucide, verných manželoch, o Orfeovi a Eurydike a iné.
Ovidius bol dietatom a obetou svojej triedy, smerujúcej k lahkému spôsobu života v období všeobecného mieru, nastoleného vojenskou mocou Ríma.
Publius OVIDIUS Naso:
- autor lúbostnej poézie
- napísal: Lásky, Umenie milovat, Lieky proti láske
- inšpiroval sa gréckou literatúrou a napísal Metamorfózy (15 kníh, 250 príbehov z gréckej mytológie, rímskych bájí a povestí).

*Listy od Cierneho mora (Epistulae ex Ponto) – zbierka básnických listov
Zbierka štyridsiatich siedmych listov v elegickom dvojverší v štyroch knihách adresovaných manželke a dvadsiatim priatelom. Básnikov žial, bolest, bieda, trápenie, zúfalstvo a opustenost vo vyhnanstve sa v nich prehlbujú a rastie jeho túžba po vlasti, ktorú si približuje aspon v spomienkach. Prosí priatelov, aby mu pomohli obmäkcit panovníka Augusta, aby ho omilostil, alebo mu umožnil prejst na lepšie, znesitelnejšie miesto. Dielo je svedectvom umeleckého úpadku, ktorý nastal vytrhnutím básnika z domáceho prostredia.

*Listy heroín (Heroides) – zbierka básní
Zbierka obsahuje dvadsatjeden fiktívnych listov v elegickom dvojverší od slávnych žien alebo dievcat, bájnych hrdiniek, svojim vzdialeným mužom, snúbencom, v ktorých opisujú smútok a žial z neštastnej lásky a túžbu, aby sa k nim milovaní muži vrátili. List píše napríklad Penelopa Odyseovi, Faidra Hippolytovi, Ariadna Teseovi, Deianeira Heraklovi, Medea Iasonovi, Didóna Aeneovi, Sapfo Faonovi atd. V diele sa prejavuje autorova obdivuhodná znalost ženskej duše a schopnost každú pisatelku listu výstižne charakterizovat. Zbierka listov ako celok pripomína lúbostný román vo veršoch.

*Lásky (Amores) – zbierka elégií
Zbierka obsahuje štyridsatdevät lyricko – epických básní, zväcša lúbostného obsahu v elegickom dvojverší, opisujúcich lásku mladíka prežívanú s milenkou, ktorej básnik dal vymyslené meno Corinna, Básne sa vyznacujú vtipom, fantáziou, jemným psychologickým postrehom, výstižnou a živou kresbou situácií. Sú tu aj niektoré básne bez lúbostného obsahu. Dielo charakterizuje svieža lahkost, jasnost a plynulá veršovaná forma.

*Umenie milovat (Ars amatoria) – básen
Formálne najvýznamnejšie Ovidiove dielo so všetkými prednostami básnického umenia, napísané po latinsky v elegickom dvojverší v troch knihách. Prvá kniha obsahuje rady mládencom, kde si možno nájst dievca a ako si získat jeho náklonnost. Druhá kniha radí, ako si udržat jeho lásku. V tretej knihe sú rady pre dievcatá. Niekedy až velmi rozpustilý obsah, spestrený príhodami z každodenného i súkromného života a epizódami z mytológie, je podaný rozmarným slohom a uhladeným veršom. Dielo bolo oblúbené a je cenné z hladiska literárnej a kultúrnej histórie

*Lieky proti láske (Remedia amoris) – básen
Básnická skladba v elegickom dvojverší žartovne poúcajúca o prostriedkoch, ktoré pomáhajú vyliecit sa z beznádejnej a neštastnej lásky. Odporúca zamerat svoj záujem inam – na polovacku, na cinnost na vidieku, zvelicovat chyby a nedostatky milovaného objektu alebo nahradit lásku inou. Touto skladbou Ovidius završil lúbostný tematický cyklus svojej tvorby.
*Metamorfózy (Metamorphoses) – súbor básní
Najvýznamnejšie Ovidiove dielo, najpôvabnejšia básnická skladba rímskeho epického
básnictva, napísaná daktylským hexametrom v pätnástich knihách. Je to básnické spracovanie vyše 250 bájí, ktoré autor pospájal do súvislého umeleckého celku. Vynikajúci je opis štyroch ludských vekov, opis potopy, umelecké stvárnenie bájí: Deukalion a Pyrrha, Pyramus a Tisba, Nioba, Orfeus a Eurydika a iné. Každá báj predstavuje umelecký výtvor, vynikajúci bohatou fantáziou, mimoriadnym rozprávacským umením a majstrovským ovládaním výrazových prostriedkov. Ovidiovo dielo je zakoncené predpovedou o vlastnej nesmrtelnosti.

*Žalospevy (Tristia) – zbierka elégií
Zbierka pätdesiatich elégií v piatich knihách, napísaných v elegickom dvojverší. Básnik ich posiela z vyhnanstva od pobrežia Cierneho mora z Tom manželke, dcére a nemenovaným priatelom do Ríma. Obsahom elégií je bolestné a dojemné lúcenie s Rímom, neznesitelná plavba na rozbúrenom mori, tažké životné podmienky v cudzom prostredí a túžba vrátit sa nazad do Ríma. Vyjadrujú žial nad neštastím, ktoré básnika postihlo, a volanie o pomoc. Autor prosí Augusta o milost alebo o zmiernenie osudu. Posledná básen (desiata) vo štvrtej knihe je Ovidiov životopis. Žalospevy vynikajú úprimnostou a pravdivostou prežívaných citov, žialu za strateným domovom.

Další Elegici
V lúbostnej poézii popri Ovidiovi vynikli dvaja elegici, Albius Tibullus (asi rok 55-19) a Sextus Propertius (asi rok 50-19). V ich básniach sa výrazne odrazil život, zmýšlanie i morálka patricijského Ríma v Augustovej dobe. U Tibullusa sa stretávame s básnami plnými túžob a u Propertiusa zas plnými vášne.

Gaius Valerius Catullus (87-54 pred n. l.) bol prvý rímsky básnik – lyrik. Hlavným inšpiracným zdrojom jeho tvorby bol milostný vztah k staršej Clodii.

* Básne (Carmina) – zbierka básní
Stošestnást zväcša príležitostných básní rozlicného obsahu a rozsahu od 2 až do 408 veršov, venovaných autorovmu krajanovi Corneliovi Nepotovi. Tvoria tri skupiny: lyrickú, lyricko-epickú, ironickú. Prvá skupina po prvýkrát predstavuje v rímskej literatúre intímnu subjektívnu lyriku, opisuje básnikove city, túžby, lásky, sklamania a nenávist, ktoré prežíval a pocitoval k Lesbii (pseudonym Clodie). Druhú skupinu predstavujú väcšie celky. Tretia skupina obsahuje básne žartovného, výsmešného až útocného charakteru. Catullus použil trinást metrických foriem, najcastejšie jedenástslabicný verš.
Záver Rím je niecím výnimocným, vecným. Dodnes mnoho ludí vidí v Ríme zmysel a základ celej kultúry ludstva. Je to nieco ako pretrvávajúce a nikdy nekonciace božstvo na zemi. Preto sme Vám velmi rady poodhalili aspon nieco z tejto krásnej témy. Téma nás zaujala, i ked sme mali nespocetné množstvo problémov pri jej spracovaní ako napr. školské pocítace, neefektívne využitý projektový cas, nedostatok síl a energie dotiahnut projekt do finálneho štádia, s ktorým by sme boli absolútne spokojné. Dakujeme naším konzultantom za prejavenú ochotu a za ich cas. Dúfame, že sa vám náš projekt pácil. Dakujeme za pozornost.