Katarína II.

Katarína II. 

Doba vlády Kataríny II. (1762-1796) prebiehala v znamení najrozsiahlejšej územnej expanzie Ruska do východnej Európy v celých novovekých dejinách. V jej priebehu sa pod cárskou vládou ocitli územia súčasnej západnej Ukrajiny (s výnimkou Halíča), Bieloruska, Lotyšska a Litvy. Katarína veľmi dobre vedela, že iba mocnej a úspešnej panovníčke bude odpustený podiel na zvrhnutí a vražde manžela. Jedine v takom prípade sa jej podarí utajiť, že nešťastný Peter III. bol posledným legitímnym panovníkom z romanovskej dynastie, pretože otcom cárovninho syna Pavla bol veľmi pravdepodobne gróf Sergej Saltykov.

Iba žene podobného mravného profilu mohlo prísť na myseľ dosadenie vlastného milenca, kniežaťa Stanislava Poniatowského, na poľský trón v roku 1764. Nespokojnosť Poliakov prepukla v dobe, kedy bolo Rusko zamestnané vojnou s Osmanskou ríšou. Poľský odboj proti vnútenému kráľovi však skončil prvým delením zeme. Dva roky potom (1774) uznala porazená Osmanská ríša v mierovej zmluve v Kainardži ruskú cárovnú za „ochrankyňu“ pravoslávnych obyvateľov na svojom území. Týmto zásahom do vlastných suverénnych práv začal zreteľný mocenský úpadok Osmanskej ríše ako „chorého muža na Bospore“.

Roku 1784 Rusko anektovalo Krym, pričom Osmanská ríša nebola schopná poskytnúť moslimským spoluveriacim, krymským Tatárom, účinnú pomoc. Úlohou vybudovať ruskú čiernomorskú flotilu a premeniť Krym na spoľahlivú základňu ruskej expanzie voči Osmanskje ríši bol poverený ďalší milenec Kataríny II., knieža Grigorij Potěmkin. V rokoch 1787-1792 Rusko spoločne s habsburskou monarchií bojovalo s Turkami. Aj keď operácie habsburskej armády boli zo strategického hľadiska vedené dosť nešťastne, predsa len pútali značné turecké sily. Len preto mohli Rusi časť svojich vojsk stiahnuť z juhu a viesť boj so Švédmi.

Ich kráľ Gustáv III. sa totiž v svojich absolutistických nárokoch cítil viac ohrozený proruskou stranou „čapíc“, ktorá mala oporu v neprivilegovaných vrstvách obyvateľstva, než profrancúzskou stranou „klobúkov“, opierajúcu sa o oveľa menej početnú aristokraciu. Ruská diplomacia využívala renegátov nielen v Švédsku, ale aj v Poľsku, kde podporovala pravoslávnu časť obyvateľstva a sľubovala podporu tej časti poľské šľachty, ktorá sa v svojom výlučnom postavení cítila ohrozená reformným programom osvietenských demokratov z rokov 1788-1791. Premenu Poľska na modernú konštitučnú monarchiu si nepriali poľskí magnáti, ktorí chceli zachovaní nevoľníctva, ani cárovná Katarína II., ktorá roku 1793 prinútila Prusov k druhému deleniu Poľska. Po treťom delení (1795), ktoré Poľsko ako samostatný štátny celok zlikvidovalo úplne, získalo Rusko priamu hranicu s oboma stredoeurópskymi veľmocami – habsburskou monarchiou a Pruskom.

• od roku 1745 manželka následníka trónu – Petra III.
• nešťastné manželstvo  milostné dobrodružstvá (aspoň 21)
• po smrti cárovnej Alžbety I. Petrovny ju chcel Peter III. zatvoriť do kláštora, ale ona ho s pomocou gardy a svojho milenca grófa Petra Orlova zvrhla
• vládne absolutisticky (najprv jej pomáha Orlov)
• 1773 – 1775 – povstanie Pugačova – potlačené
• 1783 – získa Krym
• obratná zahraničná politika
• úspešné vojny s Tureckom  získaná pravobrežná Ukrajina
• aktívne sa podieľa na likvidácii Poľska (trojité delenie – 1772, 1793, 1795)
• chcela zrušiť nevoľníctvo, ale odpor šľachty jej v tom zabránil
• kolonizácia Poviolžia a Čiernomoria
• rozvoj školstva, kultúry a umenia
• literárne činná
• dopisuje si s osvietenskými mysliteľmi (Diderot, d’Alembert)