Osvietenský absolutizmus

Osvietenstvo – myšlienkové hnutie, ktoré kladie do popredia rozum a vzdelanie. Kladie dôraz na ľudský rozum. Jeho cieľom je vyviesť človeka a ľudstvo z temnôt neznalosti a povery, duchovne ľudí povzniesť, „osvietiť“ – priniesť svetlo do tmy. Ostienstvo sa tiež nazýva aj vekom rozumu. Osvietenstvo znamená evolučnú cestu vývoja.  

Osvietenstvo vzniklo v Anglicku v 17.st. Dosiahlo vrchol vo Francúzsku v 18.st. Najvýznamnejší predstavitelia: Ch. de Montesque, F. Voltaire, J.J. Roiusseua, Denis Diderot, J.d´Alebert.

Myšlienky osvietenstva si osvojili aj významní panovníci absolutistických štátov Þ osvietenský absolutizmus.
Osvietenskí panovníci chceli reformami zmodernizovať kraj. Najznámejší osvietenskí panovníci sú Peter I., Katarína II. Veľká, Mária Terézia, Jozef II., Fridrich II. pruský kráľ.

Osvietenský absolutizmus – forma vlády, kedy panovník pristupuje k veľkému počtu reforiem, ktoré majú jeho štát ekonomicky pozdvihnúť na úroveň vyspelých štátov. Tieto reformy sa však netýkali podstaty feudálneho zriadenia! Nerušili vzťah poddaný – feudál, nehovoria o osobnej slobode jednotlivca. Reformy vedú k prosperite. Panovník musel byť vzdelaný. Takáto forma vlády sa stáva záchranou štátu.

Roku 1711 bol uzavretý satmársky mier, ktorý ukončil protihabsburské stavovské povstania. Zomrel uhorský kráľ Jozef I. a na trón nastúpil jeho brat Karol III. (1711-1740, rímskonemecký cisár Karol IV.). Nemal syn, dediča, mal len dcéru, preto v roku 1913 vydal pragmatickú sankciu, ktorá zabezpečovala, ak by kráľ nemal mužského potomka, trón dedí najstaršia dcéra a deklarovala nedeliteľnosť Habsburskej ríše. Rakúska monarchia sa za Karola III. skladala z rakúskych dedičných krajín (Korutánsko, Tirolsko, Štajersko, Vorarlbersko, Horné a Dolné Rakúsko, Kransko, Burgenland), českých krajín, resp. krajín Českej koruny (Čechy, Morava, Sliezsko), krajín Uhorskej koruny (Uhorsko, Sedmohradsko, Chorvátsko). Po vymretí španielskych Habsburgovcov a po vojne o španielske dedičstvo Karol III. získal pobrežný pás Dalmácie, časť Toskánska aj s Florenciou, Mantovu, Neapolsko, Miláno, Sardíniu, časť španielskych nizozemských provincií.       
Karol III. mal s presadením pragmatickej sankcie veľké problémy. Usiloval sa, aby veľmoci uznali pragmatickú sankciu. Nakoniec to prisľúbili, ale keď Karol III. zomrel, na svoje sľuby zabudli a odmietli ju rešpektovať.  
Najstaršia dcéra Karola III. Mária Terézia nastúpila na po náhlej smrti Karola III. v súlade s pragmatickou sankciou roku 1940. Svoje nástupníctvo musela presadiť vojenskou cestou. Proti jej nárokom na uhorský trón sa postavili Bavori, Prusi, Sasi, Francúzi. Vypukla vojna o rakúske dedičstvo 1740 - 1748. Mária Terézia bola osamotená, musela žiadať o pomoc uhorské stavy. Poslanci jej sľúbili finančnú i vojenskú pomoc. Odvtedy MT zvýhodňovala Uhorsko voči ostatným častiam Rakúska. MT vojnu nevyhrala a musela odstúpiť Sliezsko Prusku (uzavretý mier v Aachene).
MT sa nechcela zmieriť so stratou Sliezska a preto vypukla sedemročná vojna 1756 – 1763. Na jej stranu sa postavili Rusi a Francúzi. Proti nej boli opäť Prusi – Fridrich Veľký a Anglicko. MT opäť prehrala a musela sa definitívne vzdať najpriemyselnejšej oblasti - Sliezska.                   
Porážky vo vojnách ukázali na zaostalosť Habsburskej ríše. Preto začala MT s rozsiahlymi reformami, lebo Habsburská ríša bola zaostalá a finančne vyčerpaná. Cieľom reforiem bola:
- modernizácia ríše
- priblíženie sa k vyspelým západným krajinám
- udržanie ríše ako európskej veľmoci

Reformy mali usporiadať a stabilizovať vnútornú situáciu v monarchii. V jej úsilí jej pomáhal jej manžel František Štefan Lotrinský (ekonomický génius). Ten založil manufaktúry v Šaštíne (kartúnka – na výrobu plátna, bola jednou z najväčších v Európe), v Holíči (výroba majoliky - keramiky). V Čechách zakladal textilky.

 MT centralizovala monarchiu, rušila regionálne úrady, všetku moc sústredila do Viedne. Namiesto latinčiny zavádzala do úradného styku nemčinu. Podporovala výstavbu a fungovanie manufaktúr (rukodielní)  

Reformy Márie Terézie:
- 1767 urbariálny patent – znamenal jednotnú úpravu povinností nevoľníkov voči vrchnosti a práva vrchnosti voči nevoľníkom, ako boli tresty, výška naturálnej a robotnej renty. Bola stanovená presná miera robôt pánovi. V urbariálnom patente bola spísaná pôda (aj kvalita pôdy) – Tereziánsky kataster. Roku 1772 tento zákon zaviedla do celej krajiny. Zákon sa však často porušoval. Reforma mala zlepšiť postavenie poddaných.  
- Školské reformy – MT sa usilovala skvalitniť situáciu v školstve. Roku 1777 zaviedla povinnú školskú dochádzku. Vznikli všetky typy škôl (základné, meštianske, gymnaziálne, vysoké školy). Jej radcom bol Adam František Kollár – Slovenský Sokrates – vymenovaný aj za riaditeľa cisárskej knižnice vo Viedni. Ten sa ju snažil presvedčiť, aby zdanila uhorskú šľachtu a zrušila poddanstvo, no neúspešne. MT ho odvolala z funkcie.   
- Vojenské reformy – modernizácia armády, zaviedla uniformy, pruský vzor výcviku a taktiky, stavala kasárne, nariadila pravidelné vyplácanie žoldu, pravidelné stravovanie, vojenské školy na vzdelanie a výchovu dôstojníkov. V mieri vojsko pomáhalo pri verejných prácach.
- Zdravotnícke reformy – na podnet holandského lekára Gerharda van Swietena zaviedla najmodernejšie výdobytky v spôsobe liečby, napr. očkovanie.
- Cirkevné reformy – zrušila žobravé rády a kláštory, ktoré nepracovali, aj jezuitov. Usilovala sa o zdanenie cirkvi, no nepodarilo sa jej to.
- Trestné právo – zrušenie mučenia pri výsluchu, skočilo sa prenasledovanie bosoriek, čarodejníc.

Modernizovala poľnohospodárstvo – začali sa pestovať nové plodiny, používať nové technológie, zakladaním škôl.
Po manželovej smrti roku 1765 vymenovala svojho syna za spoluvládcu. MT zomrela 29.11.1780. Po jej smrti dostal priestor na realizáciu svojich reforiem Jozef II. (1780-1790, od 1764 rímsko-nemecký cisár). Pokračoval v osvietenských reformách svojej matky. Cieľom jeho reforiem bolo urýchliť modernizáciu ríše a pretvoriť ju na jednotný štát s centralizovaným zriadením a jediným úradným jazykom (nemčina).
Jozef II. sa veľmi nevenoval svojmu vzdelávaniu, živo sa však zaujímal o armádu. Zaviedol v habsburskom panovníckom rode nosenie uniforiem. Za desať rokov svojej vlády vyhlásil asi 2000 reforiem, krátko pred smrťou bol však nútený ich všetky odvolať. Dve sa podarilo presadiť aj po jeho smrti:
- 1781 (v Rakúsku a v Čechách) – zrušenie nevoľníctva, v Uhorsku až roku 1785.
- 1781 – tolerančný patent (v Uhorsku 1784) – zrovnoprávnil nekatolícke cirkvi s katolíckou.

Vydal aj patent, v ktorom priznal určité práva Židom.(nariadil im pridávanie priezvísk k menám). Patentom obmedzil právomoci biskupov a arcibiskupov, pritom sa zaujímal o výchovu mladých kňazov (mali byť šíriteľmi osvety). Založil generálne semináre na výchovu kňazov v národnom jazyku. Zároveň roku 1786 vydal dekrét o pestovaní národných jazykov.
V Uhorsku zrušil komitáty a namiesto nich rozdelil Uhorsko na 10 dištriktov, na ich čele stáli kráľovskí komisári, ktorých vymenúvala Viedeň. Dal ako prvý číslovať domy. Podporoval zavádzanie nemčiny do uhorských úradov.
Jozef II. si svojimi politickými krokmi získal aj nepriateľov, predovšetkým medzi šľachticmi, preto musel väčšinu reforiem zrušiť. Jeho reformy boli prijímané dvojako. Poddaní privítali zrušenie nevoľníctva (šľachta to nebola schopná dlho prijať) a preto ho nazývali sedliacky kráľ. Nedal sa korunovať ani v Prahe ani v Bratislave. V Uhorsku ho preto šľachta nemala v obľube a preto ho nazývala klobúkový kráľ.

Roku 1790 za jeho vlády Uhorsko stratilo Belgicko, ktoré vyhlásilo nezávislosť. V tom istom roku Jozef II. zomrel. Po ňom nastúpil jeho brat Leopold II., ktorý sa snažil pokračovať v bratovej činnosti, no nemal nato dosť schopností.
 
Nevoľník – o všetkom rozhoduje pán (i o osobných veciach)
Poddaný – povinnosti voči pánovi, pán sa nestará o osobné veci