Zimná vojna

Zimná vojna

Úvod
Tému ,, Zimná vojna,, som si vybral z 2 dôvodov. Myslím si, že táto vojna je dokonalou ukážkou toho, ako sa relatívne malá armáda dokáže postaviť obrovskej presile a dosiahnuť prekvapivo pozitívny výsledok. V histórii sa odohralo mnoho podobných bitiek. Napríklad bitka o Thermopyly alebo bitka o rieku Wiznu. Avšak ani jedna z nich nemala taký obrovský dopad na reputáciu národov , ktoré sa jej zúčastnili. V tejto vojne sa ,,malé,, a mierumilovné Fínsko postavilo na odpor najväčšej krajine sveta. Dokázali, že veľký počet vojakov alebo vojenská technika na výhru nestačia. Lietadlá, tanky, delá, milióny vojakov to všetko je dôležité, ale ak nemáte vôľu bojovať a chuť zvíťaziť tak nikdy nevyhráte. Fíni túto vôľu mali a dokázali svetu, že sú silným štátom, ktorý je  schopný postarať sa sám o seba aj keď sa od neho odvrátia všetci spojenci. Tento projekt som si vybral z úcty k fínskym vojakom, ktorí bojovali za svoju slobodu.

Valuuttakurssit EURO – Ajankohtaiset valuuttakurssit EKP:ssa

Druhým dôvodom je to, že nemám rád Rusko. Myslím si ,že Rusi sú zobrazovaní príliš pozitívne a ľudia by mali vedieť aké zlo napáchali. Neberiem im zásluhu na víťazstve v  Druhej svetovej vojne. Nemali by sme však zabúdať na to, že ako prví podpísali s Hitlerom mier,  pomohli mu pri zničení Poľska a násilím zabrali Pobaltské štáty. To, čo spôsobili nastolením komunizmu vo východnej Európe im tiež nedokážem odpustiť. Myslím si, že Rusko napáchalo minimálne rovnaké škody ako nacistické Nemecko.
Dúfam, že týmto projektom priblížim problematiku Zimnej vojny a že si z nej zoberú ľudia ponaučenie.
 
Situácia  pred vojnou
Medzi Fínskom a Sovietskym zväzom existoval pakt o neútočení uzatvorený v roku 1932 a neskôr predĺžený. Vzťahy medzi oboma krajinami boli však na bode mrazu. V roku 1939, po likvidácii Poľska a vynútení si zmlúv o vojenskej a hospodárskej spolupráci s Litvou, Lotyšskom a Estónskom, sa ZSSR obrátil na Fínsko s návrhmi na vyriešenie niektorých závažných politických problémov a otázok. Primárnou požiadavkou ZSSR bola výmena územia v takom zmysle, aby Leningrad nebol tak nebezpečne blízko hraníc, pretože by bol ľahkým terčom pre Hitlera. Stalin chcel posunúť hranicu za Karelskú šiju a taktiež žiadal Fínov o odstúpenie niektorých strategicky významných ostrovov. Prijatie tejto požiadavky nebolo možné. Stalin im za to ponúkol síce rozsiahle ale vyprahnuté a neúrodné územie. Okrem toho by sa týmto posunom narušila aj Mannerheimova obranná línia, ktorá bola to jediné čo Fínov pred Rusmi chránilo. Fíni teda odmietli. Rusi ale potrebovali zámienku na vpád do Fínska, aby ich ostatné mocnosti nepokladali za agresora. Zámienkou na inváziu sa stal Mainilský incident. 26.11.1939 Červená armáda zaútočila na svoje vlastnú dedinu Mainila a tvrdila, že za útokom je Fínsko. Túto propagandu Rusko ihneď využilo a o 4 dni začala Zimná vojna.

Začiatok vojny
Ihneď po začatí vojny západné mocnosti vylúčili Rusko zo Spoločnosti národov. Prezident Roosevelt vo svojom prejave vyjadril podporu Fínsku a odsúdil inváziu Ruska: ,, Fínsko je  malá a mierumilovná krajina, ktorá nie je schopná ublížiť Sovietskemu zväzu. Je to malý národ, ktorý chce žiť v mieri a preto je neprípustné takéto jednanie zo strany ZSSR. ,, Ale keď na Fínsko začali padať bomby, západný svet mu nepomohol. Stratégia Fínska bola jednoduchá. Vydržať čo najdlhšie a dúfať, že príde pomoc. Fínskym hlavným vojenským veliteľom sa stal švédsky šľachtic Karl Mannerheim. Keďže istý čas pôsobil v ruskej armáde, dokonale poznal jej slabé aj silné stránky vďaka čomu mohol pripraviť výbornú obrannú stratégiu. Postavil premyslený obranný zákopový systém tzv. Mannerheimovu líniu. Vedel, že hlavný Ruský úder príde v oblasti Karelskej šije. Preto nechal z tejto oblasti vysťahovať všetkých civilných obyvateľov . Jeho plán spočíval v zdržiavacích a ústupových bojoch a čo najdlhšom možnom držaní Mannerheimovej línie. Fínska armáda pozostávala z  asi 300 000 pešiakov vrátane všetkých rezerv, 64 tankov, z ktorých iba jeden bol plne funkčný. Fínske letectvo na tom nebolo o nič lepšie. Mali asi 150 lietadiel, ktoré však boli už veľmi zastaralé a dokázali lietať rýchlosťou 160 km/h, kým ruské lietali rýchlosťou 370 km/h. Proti tankom používali Fíni 3 druhy zbraní. Molotovov koktail, zväzky výbušnín a kusy dreva, ktoré hodili do pásov tanku, aby ho zastavili. Obrovskou výhodou Fínov bolo, že sa bojovalo na ich území a často pri teplotách okolo – 40°C, na ktoré boli zvyknutí a pripravení.

Ruská armáda poslala do Fínska postupne takmer 2 000 000 vojakov, okolo 4000 tankov a 3000 lietadiel. Avšak vďaka Stalinovým čistkám vo vlastných radoch bola drvivá väčšina armády zložená z mladých neskúsených vojakov a bez skúseného velenia. Stalin bol rozhodnutý dobyť Fínsko ako celok. Predpokladal rýchle zlomenie odporu podstatne slabšieho nepriateľa a rýchle obsadenie Fínska. Zrútenie zle vyzbrojenej a nepočetnej fínskej armády sa očakávalo zhruba po 14 dňoch bojov a na 21. december bol pre Stalina prichystaný špeciálny darček k jeho šesťdesiatinám – kapitulácia Helsínk.

Červenými šípkami je označený smer útoku Červenej armády, modrými fínske obranné manévre. Taktiež môžete vidieť o ktoré územia Fíni prišli Moskovským mierom. Útok červenej armády nebol postavený na žiadnej špeciálnej stratégii. Išlo o rozsiahlu ofenzívu po celej dĺžke fínskych hraníc. Stalin chcel napodobniť nemecký blietzkrieg v Poľsku. Fínsko malo byť počas niekoľkých dní obsadené a jeho armáda zničená. Plán natoľko počítal s celkovým a rýchlym úspechom, že na ňom bol napokon úplne závislý a keď sa potom zrútil časový rozvrh, viedlo to k reťazovej katastrofe, ktorá postihla bez výnimky všetky invázne zoskupenia. Prvý útok Červenej armády skončil katastrofálne. Rusi útočili vo vlnách a každá ďalšia sa dostala o kúsok ďalej ako tá pred ňou, pretože sa kryla za svojimi padlými. Veľká časť inváznych síl bola zničená alebo neschopná pokračovať v útoku a Stalin sa namiesto Helsiniek dočkal iba správ o desiatkach tisícov mŕtvych Rusov a stovkách zničených tankov. Červená armáda síce postúpila asi o 30 km ale nepodarilo sa jej prelomiť Mannerheimovu líniu a bola porazená v prvej bitke pri Taipale a prvej bitke pri Summe. Jej straty tu boli veľké, ale ešte horšie dopadli sovietske jednotky severne od Ladožského jazera. Útok po severnom brehu Ladožského jazera bol odrazený a invázne jednotky väčšinou zničené, útok na Kollaa zlyhal, útok na Lieksa bol odrazený a invázne sily rozprášené, útok na Kuhmo skončil obkľúčením elitnej 54. divízie, útok na Suomussalmi úplným zničením 47. armádneho zboru, útok v oblasti Salla obkľúčením inváznych síl a útok cez Petsamo urýchleným ústupom a veľkým množstvom mŕtvych. Keď sa Rusi chceli vylodiť na južnom pobreží, čoskoro narazili na rozsiahle mínové polia. Vo vzduchu mali síce  prevahu, avšak sústredili sa hlavne na civilné ciele a bombardovanie väčších miest.

Začiatkom januára bola vyslaná 44. ruská divízia naprieč Fínskom aby rozdelila krajinu na polovicu, vďaka čomu by mohli Rusi naplno využiť svoju obrovskú presilu. V tejto divízií bolo takmer 30 000 vojakov, 100 tankov,250 kusov ľahkého delostrelectva a mnoho ženistov. Keďže Rusi sa, kvôli ťažkej technike , mohli pohybovať iba po cestách, počas týchto bojov Fíni často používali taktiku nazývanú Moty. Spočívala v rozdelení nepriateľskej armády na malé divízie a ich následné zneškodnenie. Rusi roztrúsení v malých skupinách celí v červených a hnedých uniformách boli pre fínskych ostreľovačov ľahkými terčami, zatiaľ čo Fíni, celí v bielom a pohybujúci sa na lyžiach, boli pre Rusov takmer neviditeľní. Zasypávali Sovietov spŕškami ručných  granátov a paľbou zo samopalov a ostreľovacích pušiek. Po vyhladení každej ruskej divízie prišli na miesto fínsky ženisti a použili ruské tanky na vytváranie barikád, aby od seba oddelili ďalšie časti ruskej armády. Rusi nemohli ani ustúpiť, pretože by ich popravili za dezerciu ich vlastní velitelia. Zima bola taká silná, že po zasiahnutí guľkou sa Rusom okamžite zastavil krvný obeh a umierali v priebehu pár sekúnd. Legendárnym sa stal výjav z poznámok Amerického dobrovoľníka, ktorý opisoval Rusov stojacich na ceste, zmrznutých na kosť a s podrezanými hrdlami. Pravdepodobne to bolo dielo fínskej elitnej ostreľovacej divízie.   Rusi boli úplne demoralizovaní a jedného za druhým ich Fíni likvidovali alebo zajímali. Vďaka tomuto Fíni získali množstvo munície a tankov, ktoré mohli použiť v ďalších bojoch. Asi 5000 Rusom sa podarilo ujsť, ale ani tí svojmu osudu neunikli. Boli popravení za dezerciu.

Na tomto obrázku môžete vidieť  najlepšieho ostreľovača v dejinách. Simo Hayha zastrelil viac než 500 Rusov  ostreľovacou puškou a ďalších 250 samopalom. Rusi mu dali prezývku Biela smrť. O fínskom víťazstve sa čoskoro dozvedel celý svet. Zo Švédska, Nórska, Veľkej Británie aj USA začali do Fínska prichádzať dobrovoľníci aj materiálna pomoc.
 
Druhá fáza vojny
Po tomto katastrofálnom neúspechu musel ZSSR prehodnotiť svoju stratégiu. V priebehu januára 1940 presunul na front čerstvé sily a došlo k výrazným zmenám vo velení, hlavný veliteľ  Mereckov bol degradovaný na jedného z veliteľov na Karelskej šiji a velenie nad operáciami prevzal Semion Timošenko, ktorému boli poskytnuté všetky dostupné zdroje, vrátane prakticky všetkých dostupných schopných dôstojníkov a kvalitných jednotiek. Timošenko zahájil útok 1.2. 1940 a koncipoval ho tak, ako mal byť koncipovaný už ten prvý, ako mohutný úder v oblasti Karelskej šije.  V takomto type vojny málo početná a vyčerpaná fínska  armáda nemohla držať krok s novými ruskými silami. Sovietske letectvo začalo bombardovať už aj vojenské ciele, čím ochromovalo najmä zásobovanie fínskej armády. Po dvoch týždňoch zúrivých bojov bola časť Mannerheimovej línie prelomená  Fíni ustúpili a vzápätí znovu zarazili nepriateľský nápor na rezervných pozíciách línie, ale Sovieti zmenili smer úderu a využili vo svoj prospech krutú zimu, keď vstúpili na ľad Fínskeho a Viipurského zálivu. Rezervnú líniu tak obišli a improvizovaná obrana pobreží nedisponovala adekvátnymi prostriedkami na zastavenie úderu. Nakoľko posledné strategické rezervy boli nasadené do bojov počas ústupu z hlavnej línie, museli byť na jeho obranu stiahnuté jednotky bojujúce na fronte, najmä tie severne od Ladožskej Karelie, kde bola situácia lepšia.  Po ďalších 20 dňoch sa Rusom podarilo prebojovať až na západný breh Viipurského zálivu. Fíni pritom už nemali kam ustúpiť – pád Viipuri by znamenal rýchle obkľúčenie hlavných síl bojujúcich na Karelskej šiji a pokiaľ by tieto ustúpili aj s Viipurskými jednotkami, front by sa rozšíril natoľko, že by ho fínska armáda už nedokázala pokryť. Mannerheim siahol k poslednému zúfalému kroku, keď prikázal odstreliť stavidlá a hrádze prieplavu Saimaa, aby vzniknuté záplavy zbrzdili nepriateľský postup a pripraviť sa ku stiahnutiu na západ, ale bolo mu jasné, že to prinesie iba malý odklad konca.

Koniec vojny
Fíni už nemali takmer žiadnu muníciu a boli absolútne vyčerpaní. Poslali do Moskvy delegáciu s cieľom ukončiť vojnu a zabrániť svojej porážke. Pred Stalinom predstierali, že majú ešte mnoho síl v zálohe a že by bolo najlepšie predísť ďalšiemu krviprelievaniu. Stalin, nevediaci o naozajstnom stave fínskej armády ale vedomý si svojich obrovských strát súhlasil so skončením vojny.  13.3.1940  bol podpísaní Moskovský mier, ktorý mal vstúpiť do platnosti o 12 00. Fíni mysliaci si, že vojna skončila, opúšťali obranné pozície. Vtedy niekoľko ruských divízií zahájilo útok na Viipuri, aby ho mohli obsadiť pred koncom vojny. 10 minút pred dvanástou nariadil Stalin po fronte delostreleckú paľbu, zrejme z pomsty.

Moskovský mier znamenal pre Fínov stratu 12% svojho územia, avšak zabezpečil im absolútnu autonómiu a uznanie na celom svete. Táto vojna mala veľký vplyv na pokračovanie Druhej svetovej vojny. Kvôli zlému výkonu ruskej armády Hitler neskôr podcenil Sovietsky zväz a aj vďaka tomu nakoniec utrpel porážku. Pomník pre padlých pri Suomussalmi. Za každého vojaka je položený jeden kameň, spolu 20 000. V nasledujúcej tabuľke sú zobrazené sily a celkové straty na oboch stranách a tiež velitelia obidvoch armád.

Ruské straty nie sú známe ale odhadujú sa zhruba na 600 000 padlých. Nikita Chruščov vyhlásil, že straty prekročili 1000 000 vojakov, mnohí historici však tieto tvrdenia považujú za prehnané. Aj keď sa výsledok vojny často interpretuje tak, že Rusko vyhralo, niektorí historici tvrdia, že vyhralo Fínsko. Ak by totiž prehralo, skončilo by ako Pobaltské štáty, to znamená okupované Ruskom bez akejkoľvek autonómie.

Záver
Pri písaní tejto práce som sa dozvedel veľa nových faktov a taktiež som si overil informácie, ktoré som už vedel. Cieľom môjho projektu bolo oboznámiť ľudí s problematikou Zimnej vojny a ukázať im, ako môže mať zdanlivo malá a bezvýznamná vojna dopad na dianie vo svete. Ak by sme si zobrali príklad z Fínska už počas vojny, mohli sme vzdorovať Hitlerovi aj sami, bez pomoci spojencov. Tiež sme sa takto možno mohli vyhnúť okupácií Sovietskym zväzom. Myslím si, že všetky štáty by si mali brať príklad z tejto vojny, pretože nikdy nevieme, ako sa dejiny budú vyvíjať. Čoskoro môže vypuknúť ďalšia vojna a bude len na jednotlivých štátoch aké stanovisko zaujmú. Vzdajú sa bez boja a pokorne sklonia hlavy alebo budú bojovať za svoju slobodu až do úplného konca?