Risorgimento – Zjednotenie Talianska

Risorgimento – Zjednotenie Talianska

Úvod :
Túto tému som sa rozhodla spracovať najmä z dôvodu že ma talianske dejiny z ktoréhokoľvek obdobia vždy fascinovali. Zjednotenie Talianska je určite jedna z najdôležitejších epoch dejín tohto štátu, preto by som o ňom chcela vedieť čo najviac a nielen tak povrchne ako tomu bolo doteraz.
 
1. Rozdelenie Talianska pred revolúciou
Po napoleonských vojnách sa Apeninský polostrov vrátil do stavu územnej rozdrobenosti. Severná časť bola s výnimkou Sardínskeho kráľovstva (zahŕňalo územia Savojska, Nizzy, Piemontu, Janovska a Sardínie) pod rakúskym panstvom. V Lombardsku a Benátsku vládol priamo rakúsky cisár, príslušníci habsbursko-lotrinského rodu vládli v Modene a v Toskánsku a aj Parma bola celkom závislá na Rakúsku. V strednej Itálii jestvoval pápežský štát. Na zaostalom agrárnom juhu v Kráľovstve oboch Sicílií (v Neapolsku a na Sicílii) vládli španielski Bourbonovci.  Jedinečný prípad tvorilo Toskánska Lucca, ktorá od roku 1815 bola samostatným vojvodstvom, no pod nadvládov Bourbonovcov a Parmy

2. Začiatky Risorgimenta
Hnutie za zjednotenie Talianska bolo od počiatku spojené s úsilím o liberalizáciu politických a hospodárskych pomerov (najmä uvoľnenie trhu medzi rozvinutejším severom a zaostalejším juhom). Postupne sa v ňom vykryštalizovali dva tábory. Prvou iniciatívou bolo Mazziniho hnutie Mladé Taliansko (Giovine Italia). Takmer paralelne vznikala názorovo opozitná skupina umiernených. K prvému politicky významnému pokusu o zjednotenie došlo počas revolučných rokov 1848 – 1849. Sardínsky kráľ Karol Albert vyhlásil v marci 1848 na naliehanie predstaviteľa skupiny umiernených C. Cavoura vojnu Rakúsku. Od konfliktu sa však dištancoval pápež Pius IX., s ktorým sa spájali nádeje na zjednotenie. Hlavným adeptom na zjednotenie sa tak stal politicky i hospodársky vyspelý Piemont na čele s domácou savojskou dynastiou. Rakúšania však potvrdili svoje panstvo na severe víťazstvom pri Custozze. 

3. 1.Talianska vojna za nezávislosť
Piemont sa stal hlavným centrom národno-oslobodeneckého hnutia, no Rakúsko v roku 1848 prejavovalo nesúhlas s jeho politikou. Prvé talianské povstanie prepuklo 12.1.1848 na Sicíli. V Miláne začala 18.3 revolúcia a následne na to  23.3 bolo Miláno oslobodené. 22 Marca vypukla vzbura v Benátkach, kde sa Piemontský kráľ Karel Albert odhodlal k zásahu, ktorý by vytlačil Rakušanov z Talianska. Pripojily sa k nemu neapolské, rímske a toskánske oddiely a tým bola zahájená I. vojna za nezávislosť. Talianská armáda prinútila Rakušanov k ústupu. Zdalo sa, že by Rakušania mohli byť vytlačený z Talianska keďže Taliani boli oslabení o podporu Ríma a Karel Albert prišiel i o neapolskú podporu. Karol Albert bral vojnu ako príležitosť rozšíriť svoje územia. Po  prehratej bitke  pri Custozze 25.júla sa Karel Albert stiahol k Milánu, kde bola 9.augusta podpísaná zmluva o prímerí. Ešte raz sa Karel pokúsil vytlačit Rakušanov z Talianska, bolo to v oktobri 1848. Na jar 1849 odstúpil od nedávno podpísanej mierovej zmluvy. Král Karel Albert uvoľnil svoje miesto synovi, ktorý nastúpil na trón ako Viktor Emanuel II. Rakušania obnovili svoju moc v Lombardii. Poslednými slobodnými územiami zostali už len  Benátky a Rím. 3.7.1849 bola podpísaná čestná kapitulácia Ríma a jeho obrancom bol možný bezpečný odchod z mesta. Ako posledné odolávali Benátky, ktoré márne čakali na pomoc  Garibaldiho oddielu.  Republika padla 24.8.1849.Po roku 1849 sa v Taliansku vrátili k moci staré panovnické rody. Sardinské kráľovstvo zostalo jedinou konštitučnou monarchiou na talianskom území.
 
4. Situácia medzi dvomi vojnami
Nový ministerský predseda knieža Camillo Benso di Cavour (1810- 1861) nastúpil na svoje miesto roku 1852. Po svojom nástupe do úradu začal písať nové liberálne reformy na podporu rozvoja štátu, Napriek porážke národného hnutia v revolučných rokoch, počas ktorých popularita obidvoch politických táborov kolísala, nevznikla žiadna tretia alternatíva. Z revolúcie sa ale obe skupiny poučili a ich program sa viac či menej modifikoval a prispôsoboval meniacim sa pomerom. Mazziniho presvedčenie o tom, že situácia ostala výbušná, sa nezmenilo. Uvedomil si však potrebu väčšej jednoty a súhry medzi jednotlivými hnutiami či už na Apeninskom polostrove alebo v celej Európe. Za týmto účelom bol v roku 1850 v Londýne založený ústredný európsky demokratický výbor. Mazzinimu sa v rokoch 1850 – 1853 podarilo v severnej a strednej Itálii obnoviť organizačnú štruktúru prívržencov jeho koncepcie, ktorá sa po roku 1849 rozpadla. Po neúspešnom pokuse vyvolať vo februári 1853 povstanie v Miláne musel žiť  3 roky v ilegalite. Vytvoril nové politické zoskupenie – Stranu činu. Pod vplyvom spolupráce s bývalým neapolským dôstojníkom Carlom Pisacanom si osvojil názor, že nová národno-sociálna revolúcia musí začať na agrárnom juhu polostrova. 
 
Výsledkom týchto úvah bola neúspešná výprava na ostrov Sapri v júni 1857. Po nej sa Mazzini dostával do politickej izolácie. Začal sa prejavovať posun v prospech umiernenej pozície, čo vyvrcholilo, keď sa k nej priklonil G. Garibaldi. Renesanciu zažili Mazziniho názory až na jar 1860 v súvislosti s výpravou na Sicíliu. Úpadku Mazziniho vplyvu výrazne napomohol vývoj v Piemonte. Tu ponechal po revolúcii Viktor Emanuel II. v platnosti ústavu. Navyše sa vláda nebránila reformám, čím s prijateľným odstupom držala krok s vývojom vo vyspelej Európe. Po politickej kríze v súvislosti so zákonom o civilnom sobáši sa v roku 1852 dostal do čela vlády Cavour, jeden z hlavných predstaviteľov umierneného tábora. Už predtým ako minister poľnohospodárstva presadzoval program hospodárskej liberalizácie a v nastúpenom trende pokračoval i vo funkcii predsedu vlády. V nemalej miere sa zaslúžili o urýchlené vybudovanie modernej infraštruktúry a zriadenie Národnej banky. Hospodárska sloboda nebola mysliteľná bez politickej slobody. Toho si bol Cavour vedomý a presadzoval zníženie vplyvu cirkvi a ďalšie reformy. Piemont bol jediným talianskym štátom, v ktorom fungoval parlamentný život, bola rešpektovaná ústava, platila sloboda tlače a spolčovania. Preto sa stal novým domovom pre mnohých vysťahovalcov z ostatných talianskych štátov. Cavour dlho považoval možnosť zjednotenia Talianska pod vládou savojskej dynastie za prakticky nereálnu. 
 
5. II.Talianska vojna za nezávislosť
5.1. Situácia na medzinárodnom poli
V 50. rokoch 19. storočia sa však situácia, najmä z medzinárodnopolitického hľadiska, javila omnoho priateľnejšou, ako mohol predpokladať. Došlo k zhoršeniu rakúsko-ruských a rakúsko-pruských vzťahov, Napoleon III. sa zdal byť naklonený osobe Cavoura a navyše Piemont sa vstupom do krymskej vojny po boku Francúzska a Británie zaradil medzi veľmoci. O to väčšie prekvapenie spôsobil nezáujem veľmocí o otázku zjednotenia Talianska na parížskom kongrese v roku 1856. Cavour sa preto priklonil k názoru, že nebude možné zjednotiť krajinu diplomatickou cestou. Pre vojnu za národné oslobodenie a zjednotenie hľadal spojenca vo Francúzsku. Základné zásady spojeneckej zmluvy boli stanovené na tajnom stretnutí Napoleona III. s Cavourom v júli 1858 v Plombières. Napoleon III. žiadal Savojsko a Nizzu (Nice), za čo bol ochotný vyhlásiť spolu s Viktorom Emanuelom II. vojnu Rakúsku a zotrvať v nej, kým Rakúšania neodídu z Lombardska a Benátska. Tieto územia mali po vojne pripadnúť sardínskemu kráľovi. Uvedené ustanovenia dohody boli zverejnené začiatkom roka 1859 a potvrdil ich sobáš princeznej Clotildy s princom Jérômom Bonapartem. Obidve strany sa pripravovali na vojnu.
 
5.2. Bitka pri Magente
Slávny boj, ktorý vošiel do histórie ako bitka pri Magente, sa odohral neďaleko mestečka Magenta v Lombardii v severnom Taliansku 4. júna 1859 počas Druhej talianskej vojny za nezávislosť a znamenal víťazstvo francúzsko-sardínskych vojsk vedených Napoleonom III. nad Rakúšanmi, ktorým velil maršál Ferencz Gyulai. Armáda Napoleona III. prekročila rieku Ticino, obklúčila rakúske pravé krídlo a donútila generála Gyulaia k ústupu. Nebola to veľká bitka, ale znamenala presvedčivé víťazstvo francúzsko-sardínskych síl.Na strane francúzsko-piemontskej koalície bojovalo 1 100 piemontských a 58 000 francúzskych vojakov, preto sa výsledok bitky považoval za francúzske víťazstvo. Patrice Maurice de MacMahon získal za zásluhy v tejto bitke titul vojvoda Magenta a neskôr bol zvolený za prezidenta Francúzskej republiky.
 
5.3.1. Bitka pri Solferine
Bola kľúčová bitka ktorá sa odohrala 24.júna  počas II. Talianskej vojny za nezávislosť. Na jednej strany stálo približne 130. tis. Vojakov rakúskej armády pod vedením Františka Jozefa II. A na druhej strane 138. tis. vojakov Francúzsko – Piemontského   spojeneckého vojska pod velením kráľa Viktora Emanuela II, ktoré taktiež priamo viedol aj Napoleon III. Konfrontácia nastala v dopoludňajších hodinách 23. júna 1859 po príchode cisára Františka Jozefa I., keď francúzske vojská postupovali a tlačili Rakúšanov na východ, fakticky už od ich porážky v bitke pri Magente. Cisár nariadil protiútok pozdĺž rieky Chiese , keď v rovnakom čase Francúzi začali útočiť v smere postupu čo vyústilo do stretnutia na neočakávanom mieste, v neprehľadnom teréne kde Rakúšania nemohli naplno využiť svoje pušky a museli bojovať na bodáky. Kým spojenecké sardínske vojská bojovali proti rakúskemu pravému krídlu neďaleko San Martina, Francúzi bojovali na juhu poblíž Solferina proti hlavným rakúskym silám.
 
5.2.2 Následky bitky
Niekoľko dní po Solferine ponúkol Napoleon III. Františkovi Jozefovi I. prímerie, ktoré bolo podpísané v meste Villafranca dokonca bez vedomia Viktora Emanuela II.. Konečná mierová zmluva bola podpísaná 10. 11. 1859 v Zürichu. Rakúsko sa vzdalo väčšiny Lombardska aj s Milánom (ale bez pevností Peschiera a Mantova). Rozčarovaný Cavour podal demisiu. Dôvodov na takéto konanie mal Napoleon III. hneď niekoľko. S pribúdajúcim časom sa oprávnene obával, že situáciu využije na riešenie sporov na Rýne Prusko, čo by viedlo k vojne na dvoch frontoch. 

5.2.3 Henry Dunant a jeho pričinenie sa k vzniku červeného kríža
Na bitke pri Solferine  sa zúčastnil aj švajčiarsky obchodník Jean Henri Dunant ako zdravotník, ktorý bol šokovaný veľkým utrpením asi štyridsiatich tisícok ranených vojakov, ktorí boli ponechaní na bojovom poli. Ako svedok bitky, bol strašným utrpením zranených vojakov na bojovom poli odhodlaný zorganizovať po bitke akciu na záchranu ranených a ich stálu lekársku starostlivosť, bez rozdielu národnosti. V dôsledku nedostatku lekárov, pod heslom „ tutti fratelli“ (všetci sme bratia)  Dunant začal proces, ktorý viedol k vytvoreniu Ženevských dohôd  a zriadeniu Medzinárodného výboru červeného kríža. Táto skutočnosť zásadne ovplyvnila budúce vojenské akcie po celom svete.
 
6.Formovanie sa nového štátu
V Toskánsku, Parme a Modene vyprovokoval Národný spolok nekrvavé nepokoje, ktoré sa pokúšali zosadiť miestnych panovníkov a pripojiť k Sardínskemu kráľovstvu. Takého revolučného ľudového spôsobu zjednotenia sa Napoleon III. obával. Uvedomil si tiež, že zjednotenie oslabí pozície Francúzska na Apeninskom polostrove i v regióne ako aj pozície pápežského štátu, čo by mohlo viesť k zníženiu sympatií voči cisárstvu vo Francúzsku. V neposlednom rade treba dodať, že vojna, ktorej hlavné bremeno nieslo Francúzsko, bola nákladná. Napoleon III. sa svojím konaním dostal do nepríjemnej situácie. Talianov si znepriatelil prímerím, Rakúšanov tým, že odmietol dosadiť zvrhnutých vládcov a nastoliť predvojnové pomery, a Francúzov tým, že vojna im nič nepriniesla. K jej riešeniu výrazne prispel Cavour, ktorý sa v januári 1860 vrátil k moci. V priebehu marca a apríla rozhodli ľudové hlasovania (hlasovalo dospelé mužské obyvateľstvo) o pripojení Emilie (označenie Parmy, Modeny a časti územia pápežského štátu – Romagne) a Toskánska k Piemontu a Savojska a Nizzy k Francúzsku. Do jari 1860 bola politická iniciatíva v rukách Cavoura a tábora umiernených. Po pripojení Toskánska a Emilie nastala odmlka, ktorá súvisela s ich presvedčením, že za daných okolností dosiahli maximum. Aktivity sa opäť chopila Mazziniho skupina. Jej prívrženci nesúhlasili so zastavením procesu zjednotenia a verili, že ak nie je v stave pomôcť diplomacia, tak musí zasiahnuť ľud. Vrátili sa k staršej Pisacanovej a Mazziniho myšlienke vyslať výpravu na Sicíliu, kde už prebiehala protibourbonovská vzbura. Pre plán sa napriek nesúhlasu Cavoura i Viktora Emanuela II. podarilo získať Garibaldiho. Ten na prekvapenie dokázal s hŕstkou nadšených ozbrojencov poraziť pravidelnú armádu. Garibaldi prijal od Viktora Emanuela II. titul diktátora Sicílie a vyhlásil lojalitu monarchii, na druhej strane ale neskrýval odhodlanie pochodovať na Rím. Začal skrytý boj o politickú moc medzi ním a Cavourom.
 
Politicky skúsenejší Cavour, ktorý už vtedy tušil problémy s vyrovnávaním rozdielov medzi severom a juhom budúceho Talianska, eliminoval Garibaldiho ambície presadením plebiscitu v Kráľovstve oboch Sicílií. Konal sa v októbri a priniesol súhlas s pripojením. Garibaldi odovzdal moc Viktorovi Emanuelovi II. a zriekol sa výpravy na Rím. Medzitým získal Cavour od Napoleona III. súhlas, aby obsadil Marky a Umbriu, časti pápežského štátu, kde sa tiež realizovali ľudové hlasovania. 27. 10. 1860 sa Garibaldi a Viktor Emanuel II. so svojimi vojskami stretli v Teane. 
   
6.2 Nástup Viktora Emanuela II. Na trón
Viktor Emanuel II. bol prvým celotalianskym parlamentom 17. marca 1861 v Turíne slávnostne vyhlásený za talianskeho kráľa. Taliansko bolo zjednotené, hoci mimo ešte stále ostával Rím s okolím (tzv. vlastné Patrimonium sancti Petri) a Benátsko. Zjednotenie Zjednotenie Talianska a revolučné roky 1868 – 1874 v Španielsku  prebiehalo kombinovane – nielen vojnami a diplomatickými aktivitami za účasti európskych veľmocí, ale aj za prispenia revolučného hnutia. V Taliansku ostali zachované monarchie a prežívali pozostatky feudalizmu. Na celú krajinu bola rozšírená platnosť piemontskej ústavy z roku 1848. Podľa nej disponoval všetkou výkonnou mocou panovník. Zákonodarná moc patrila parlamentu. Ten mal dve komory – senát menovaný kráľom a volenú poslaneckú snemovňu. Volebné právo sa obmedzovalo na mužov starších ako 25 rokov, ktorí vedeli písať a čítať a platili stanovenú výšku dane. Oklieštené však  boli občianske slobody
 
7. III. Vojna za nezávislosť Talianska  
V lete 1862 preto prekazil Garibaldiho pokus o pripojenie zvyšku pápežského štátu, ktorého nezávislosť garantovalo práve Francúzsko. V roku 1864 bola podpísaná francúzsko-talianska zmluva, ktorou sa Taliansko zaviazalo neobsadiť Rím a presunúť hlavné mesto z Turína do Florencie. Priaznivá situácia na ďalšie rozšírenie Talianska nastala až v roku 1866 v súvislosti s prusko-rakúskou vojnou, kedy Taliani napriek nesúhlasu Francúzska pomohli Prusku otvorením južného frontu. Napriek vlastnému vojenskému neúspechu (boli porazení v bitke pri Custozze v júni a pri ostrove Vis v júli 1866) získali po víťazstve Pruska Benátsko. Proces zjednotenia Talianska bol zavŕšený počas nemecko-francúzskej vojny. Taliansko využilo porážku Francúzska, anektovalo zvyšok pápežského štátu a 20. 9. 1870 obsadilo Rím, ktorý sa stal hlavným mestom krajiny. Pápežovi ostal len Vatikán. Vzájomný pomer medzi Talianskom a pápežom bol potom stanovený zákonom v máji 1871. Zjednotením boli naplnené predpoklady pre ďalší politický, hospodársky a kultúrny rozvoj talianskeho národa.
 
Záver: 
Táto práca mi pomohla bližšie spoznať  jednu z najdôležitejších častí histórie môjho najoblúbenejšieho štátu – Talianska a som presvedčena že v budúcností sa mi znalosť tejto témy určite ešte zíde.   Pred rokom mali v Taliansku oslavy 150 – teho výročia zjednotenia krajiny a bolo vidno akí su Taliani patrične  hrdí na svoje dejiny. Podľa môjho názoru by sme sa mali aj my snažiť byť viac lokál- patriotmi po vzore  Talianov. No samozrejme treba dodať že nie všetci boli a sú  s vývojom Risorgimenta spokojný. Prostý ľud to v minulosti  bral len ako dielo intelektuálov  a dokonca aj niektoré osobnosti boli k nemu veľmi skeptické. Veď aj Giusseppe Verdi, ktorého môžeme považovať za symbol Risorgimenta poznamenal  „noví páni zavádzajú clá na soľ a znásobujú biedu chudobných. Sme zjednotení, ale zničení.“.

Aj v dnešnej dobe, keď sa skôr štáty drobia ako zjednocujú, mnoho Talianov rieši dilemu či by nebolo dobré Taliansko rozdeliť alebo spraviť z neho federálny štáť. Existujú rôzne hnutia, ktoré sa touto problematikou zaoberajú, azda najradikálnejším a najvýraznejším hnutím je  Lega Nord, ktorá usiluje o odtrhnutie vyspelejšieho severného Talianska – Padánie od menej priemyslového juhu, ktorému dávajú za vinu údajne brzdenie hospodárskeho rastu. Ja osobne som určite zástancom toho aby Taliansko ostalo pokope tak ako je tomu už vyše 150 rokov, i keď samozrejme  nejaké rozdiely medzi severom a juhom budú viditeľné vždy.