Praveké nálezy na Slovensku

Praveké nálezy na Slovensku  

Úvod

V dávnych dobách praveku naši najvzdialenejší predkovia žijúci na území dnešného Slovenska len sotva mysleli na svoj odkaz budúcim generáciám, ich myšlienky sa sústreďovali všeobecne okolo jedinej veci- prežiť. Kultúra dreva a kameňa z týchto triviálnych materiálov dokázala vytvoriť smrtiace zbrane, ale aj umelecké diela. Väčšina týchto predmetov nebola odsúdená na zachovanie alebo bola zničená necitlivým zaobchádzaním pri rôznych výkopových prácach.

Avšak to, čo sa zachovalo je o to vzácnejšie a poskytuje nenahraditeľné svedectvo o živote na Slovensku v tých časoch. Príbehy týchto objavov a ich objaviteľov sú naozaj fascinujúce a vo svojej práci sa Vám pokúsim priblížiť aspoň niektoré z nich.  

1. Skamenený  mozog

Ako nadpis napovedá, pôjde o príbeh „kamenného mozgu“ alebo, ako ste sa iste dovtípili, slávneho nálezu travertínového odliatku mozgu neandertálca z Gánoviec. Tento objav rozbil dovtedajšie predstavy, že neandertálsky ľudia na Slovensku a dokonca v celom Československu nežili a ani žiť nemohli. Kým však bol nález skutočne uznaný odbornou verejnosťou, musel zaň jeho nálezca Jaroslav Petrbok dlho bojovať. Aj v minulosti podobné nálezy neandertálcov boli prijímané viac než rozpačito. Prvý a najstarší, ktorý sa odohral dávno pred Darwinovým vystúpením vyvolal vášnivé spory.

Profesor Fuhlrott, ktorý mal s majiteľom kameňolomu v Neandertale dohodu, že mu bude za pár drobných odkladať všetko zaujímavé, čo sa pri ťažbe nájde, jedného dňa obdržal veľmi zaujímavú zásielku. Lebku a pár ďalších zvláštnych robustých kostí vraj našli počas čistenia jaskyne od hliny a najprv kostru zhodili zo svahu s ďalším odpadom. To, čo sa zachovalo, bolo veľmi nezvyčajné a Fuhlrott na zjazde prírodovedcov vystúpil s myšlienkou, že ide o kostru „pratypického jedinca nášho plemena“. Proti jeho tvrdeniu však stálo veľa oponentov, ktorí zastávali názor, že ide o Mongola naverbovaného do ruskej armády proti Napoleonovi alebo starca zdeformovaného krivicou alebo dnou. Veľmi mu nenahrával ani fakt, že nález bol izolovaný a nájdený neodborníkom a Fuhlrott sa nezaujímal o geologickú vrstvu ani okolie nálezu. Pravde napokon dopomohli podobné nálezy z iných častí Európy. To je teda príbeh prvého neandertálca a s príbehom Gánovského odliatku je badať istú paralelu.

Travertínová kopa, z ktorej odliatok vydolovali, sa volá Hrádok, lebo na vrchole stálo praveké hradisko.  Kedysi to bol poriadny kopec, ale ľudia v ňom už od konca 18. storočia začali vzácny kameň dolovať, takže dnes z travertínovej kopy s pôvodnou základňou asi 200 metrov štvorcových, týčiacou sa do dvadsať metrovej výšky, zostal len neveľký pilier- zvyšok krátera, z ktorého vytekal prameň nazývaný aj jedová studnička. V roku 1926, keď tu prebiehala ťažba travertínu rómsky strelmajster Koloman Koni rozkolil travertínový balvan a zbadal vypuklinu. Rozhodol sa ju vysekať, vedel, že to asi bude skamenený mozog, keďže takých už našiel niekoľko. Lenže zle odhadol veľkosť, pretože dovtedy našiel len zvieracie, a rozbil lôžko skameneliny, čo bola vzácna a unikátna lebka neandertálca, a aby toho nebolo málo, osekal aj zvyšky- nepáčili sa mu. V dobe, keď okolo prameňa rástli jedľové a smrekové lesy, v období, keď tu žili mamuty, kone, medvede, vlci, bobry, a ďalšie zvieratá, zahynul tu neznámy človek.

O ňom samotnom nevieme nič: ani kto to bol, ani ako vyzeral. V každom prípade tu našiel svoju smrť- pravdepodobne sa nahol a chcel sa napiť, no výpary oxidu uhličitého ho udusili skôr než tak stihol urobiť. Spadol na dno a bahnitá, minerálnymi látkami presýtená voda sa nad ním zavrela. Jeho telo sa postupne rozložilo, ale niektoré kosti odolali. V otvorenej a vyprázdnenej lebke začal narastať travertín. Presne okopíroval mozgovú dutinu a potom stvrdol.  Takýto odliatok predal Koki za sto korún Jaroslavovi Petrbokovi. O skameneliny sa zaujímal len preto, lebo za ne od zberateľov dostával peniaze a tak prirodzene nehľadal ďalšie kosti, ktoré pri odliatku pravdepodobne boli. Petrboka, samozrejme poškodenie nálezu rozhnevalo, vynadal Kokimu a mozog zaviezol do Národného múzea v Prahe. Antropológovia však jeho nálezu neverili: okolnosti, od ktorých závisela hodnota výliatku boli nejasné a jediný svedok- majster Koki takisto nevzbudzoval dôveru. Samotný Petrbok nebol medzi vedcami veľmi obľúbený.

Pôvodne to bol učiteľ, neplatený spolupracovník Národného múzea v Prahe a k akademickej vede pociťoval skôr odpor. Jeho britkosť nie každý dokázal prehryznúť a vzhľadom bol tiež bizarný. Aj to sú možno dôvody, prečo sa jeho nálezu nevenovala patričná pozornosť. Po druhej svetovej vojne sa Jaroslav Petrbok pochválil nálezom Emanuelovi Vlčkovi- v súčasnosti uznávanému antropológovi a ten sa myšlienky ujal veľmi dôsledne. Slovenská akadémia vied vďaka nemu zorganizovala medzinárodný výskum, ktorý trval desať rokov a priniesol dôkazy o pravosti odliatku ale aj nové nálezy- kamenné nástroje neandertálskeho človeka aj pamiatky z doby bronzovej, ďalej našli zbierku odliatkov mozgových dutín („skamenené mozgy“) koňa, prasaťa, rôznych šeliem, nosorožca, odliatok korytnačieho panciera, krásne zachovalú hadiu kostru, kosti mamuta a lesného slona, odtlačky vtáčích pierok, zvyšky paleolitického ohniska, kamenné nástroje, listy a ihličie rôznych stromov a krov, kvety.

Všetky tieto nálezy zakonzervované v travertínovom kalendári podľa jednotlivých vrstiev. Nálezmi sa dnes pýšia okrem Podtatranského múzea v Poprade, múzeá v Martine, Kežmarku, Bratislave, Prahe, Viedni a Budapešti. Už v roku 1933 Jaroslav Petrbok napísal: „Nález tento stane sa jistě předmětem bádání světových učencú a bude sa řadit vždy k nejvzácnejším nálezúm tohto druhu z celého světa vúbec.“ A jeho slová sa naozaj naplnili.

2. Šaliansky neandertálec

O slávu šalianskeho neandertálca sa postaral európsky historik, český antropológ Emanuel Vlček, ktorého sme už spomínali. Cesta tohto nálezu je dosť strastiplná. Údajne čelovú kosť našiel vojak Jozef Syrový v roku 1961 a priniesol si ju domov, lebo si z nej chcel spraviť popolník. Potom však odcestoval, lebku nechal doma a tá sa vďaka tomu dostala do rúk rybára pána Čerňanského, ktorý ju už posunul ďalej vedcom. Na povrch sa dostala pravdepodobne vďaka výbuchu, ktorým sa hĺbila ryha ropovodu. Výskumy čelovej kosti spracovali dôkladne, šlo totiž o veľa- druhý neandertálsky nález zo Slovenska, navyše veľmi dobre zachovaný, dokonale fosilizovaný s hladkým povrchom lebky.

Na základe týchto výskumov Emanuel Vlček napísal, že ide o mladého neandertálca prechodného typu, pravdepodobne ženu. Nález bol skutočnou senzáciou a ako sa ukázalo, nie poslednou. 7 júla1993 na ľavom brehu Váhu tzv. Cigánskej pažiti našiel Igor Mihálik kus starobylej ľudskej lebky: ľavú temennú kosť. Jeho kamarát Zoltán Vozák bol skúsený zberateľ a na nájdenej lebke si všimol miesto čerstvého zlomu. Bol teda presvedčený, že nedávno sa z nej kus odlomil a rozhodol sa ho nájsť.

Dva roky chodil na vážsky breh až napokon 3. decembra 1995 objavil ľavú polovicu čelovej kosti s mohutným nadočnicovím oblúkom, ktorá do predtým objavenej temennej kosti takmer dokonale zapadala. Takmer by sa dalo hovoriť o zázraku- tri európske unikáty objavené v podstate na tom istom mieste. Pokladá sa však otázka: môže to byť náhoda? Nie je to dôkaz o existencií neandertálskych príbytkov niekde nablízku? Je možné, že Šaľu ešte len čaká objav, ktorý prekvapí svet. No tak či tak sa už dnes zaradila medzi hŕsku miest, ktoré unikátnymi nálezmi obohatili svetové dejiny. 

3. Prvá dáma slovenského praveku

O najslávnejšom slovenskom nálezisku z obdobia mladého paleolitu sa vie prinajmenšom dvesto rokov. Vedci o ňom písali už v polovici 19. storočia, miestny obyvatelia si všimli pravdepodobne už skôr, že zo zeme sa zavše niekomu podarí vyorať polorozpadnuté mamutie kly. V Moravanoch nad Váhom sa však prvý systematický výskum uskutočnil v rokoch 1941 až 1943. Viedol ho nemecký archeológ Lothar Zotz, ktorý sa o česko- slovenský paleolit zaujímal už pred druhou svetovou vojnou. V tom čase v Moravanoch kopali prevažne súkromný zberatelia a amatéri, vďaka ktorým mnohé nálezy končili vo vitrínach alebo rozpredané. Je pravdou, že Zotzov dejepis zodpovedal novému usporiadaniu Európy, dokazoval, že Čechy a Morava sú od praveku nemeckým územím, ale možno zásluhou toho jeho rozhodnutie robiť vykopávky v Moravanoch s nadšením prijal sám ríšsky vodca Heinrich Himmler- pôvodne tiež archeológ, ktorého úlohou bolo dokázať, že pravlasťou Germánov bola celá Európa.

Lothar Zotz teda začal kopať a výsledky na seba nenechali dlho čakať. Objavil zvyšky príbytkov, v jeho sondách sa našli aj kamenné nástroje, ohniská, kosti zvierat z ľadovej doby, unikátne boli zlomky sošiek dokladujúce sochárske umenie lovcov mamutov. Dokonca boli objavené veľké listovité hroty- 70 dohotovených a 80 rozpracovaných, čo naznačovalo akúsi pravekú manufaktúru. Jeho výskum sa dočkal veľkej vedeckej slávy, čo v tých časoch oceňovali aj politici. Na nálezisko pricestoval sám prezident Slovenskej republiky Jozef Tiso, premiér Vojtech Tuka a ďalší. Hovorí sa, že Zotz sa na nich dobre pripravil- do sond rozmiestnil predmety z muzeálnych zbierok a dokonca vraj vylepšoval pôdorysy príbytkov, aby boli zreteľne viditeľné, chcel takto pridať svojmu výskumu na dôležitosti aby sa vyhol frontu. Tento veľkolepý výskum bol však pre vedu do značnej miery tragický. Všetky predmety boli prevezené na nemeckú univerzitu do Prahy a vzápätí Zotza predsa len poslali na front.

Slovenská vláda síce požiadala o vrátenie nálezov, Nemci to však odmietli- vraj ich bolo treba náležite opatriť, na čo Slovensko nemalo momentálne dispozície, no po vojne sa všetko vráti tam, kam má. Vojna sa však skončila inak, ako Nemci očakávali a nálezy zmizli navždy. Až v roku 1959, kedy bol uverejnený článok Juraja Bártu ožila nádej, že sa niečo predsa zachránilo: „...o to radostnejšia je novšia správa erlangenského univerzitného profesora Lothara Zotza, ktorý v liste zo dňa 15. októbra 1958 oznámil referentovi, že za druhej svetovej vojny získal z Moravian nad Váhom sošku venuše z fosílnej mamutoviny. Našla sa pri hlbokej orbe v roku 1937/1938, kedy sa vyorávali paleolitické nálezy. Profesor Zotz postúpil túto plastiku cez profesora Baudeta na posúdenie Henrimu Breuilovi do Paríža, kde je dodnes.“ Prečo však profesor Zotz o tejto Venuši informoval až tak neskoro?

Myslel si totiž, že je falošná. Sľúbil, že Venušu na Slovensko vráti až keď vyrieši hádanku jej pravosti. Preto ju vraj poslal do Paríža svetoznámemu vedcovi abbému Breuilovi. Ten ju podrobil dôkladnému rozboru, ale definitívny úsudok nevyniesol. Nazdával sa, že Venušu ktosi neznámy ešte raz opracoval, pravdepodobne po tom, čo prišla o hlavu a ruky- najskôr v mladšej dobe kamennej.  Tesne pred návratom Moravianskej venuše došlo k smutnej udalosti- profesor Zotz náhle zomrel. Jeho asistentka sa však podujala prepraviť Venušu na Slovensko spolu s niekoľkými štúdiami. Rozhodnúť mala expertíza prírodovedca, ktorej sa žiaľ Zotz nedožil, no bola celkom jednoznačná: Moravianska venuša je skutočne umelecké dielo z mladého paleolitu.

Nálezové okolnosti rovnako ako aj objaviteľ však zostávajú stále nejasné. Jedna verzia hovorí o Štefanovi Hullamnovi- Petrechovi, ktorý mal sošku vyorať v roku 1925 v Podkonici a neskôr ju daroval jednému z Kúpeľných hostí, no Zotz uvádza za rok nálezu 1937. Otákniky vyvoláva ešte jedna skutočnosť: Zotz v jednom zo svojich článkov uvádza, že na lokalite Lopata vykopal tridsať až štyridsať centimetrov vysokú venušu, ktorú bližšie nepreskúmal ale priamo poslal do Prahy spolu s ostatnými nálezmi. Kam sa teda podela druhá Moravianska venuša? Je naozaj nenávratne stratená spolu s ostatnými nálezmi z Moravian nad Váhom?  

4. Nitriansky Zámeček

História tohto miesta sa začína asi pred 5-tisíc rokmi. Tu, v blízkosti riečky Nitry a dnes už jej neexistujúceho ramena Nitričky, sa usadili prví obyvatelia. A ako každé ľudské spoločenstvo, produkovali okrem užitočných a spotrebiteľných vecí aj nespotrebiteľný odpad. Ten sa hromadil a hromadil, až nadobudol podobu kopca. Kopca, ktorý dnes archeológovia nazývajú tell. Toto slovo má svoj pôvod na Blízkom východe. V roku 1907 sa začali hľadať ruiny biblického mesta Jericha pod pahorkom Tell es-Sultán (odtiaľ názov). Pri úspešnom hľadaní biblickej histórie sa prišlo na to, že naši predkovia zvykli na obzvlášť výhodných miestach budovať tzv. sídliskové pahorky. Tie vyrástli z odpadkov, ktoré obyvatelia takého miesta rozhadzovali okolo seba. Popol, kosti, črepy, najmä však trosky hlinených domov. Keď hlinený dom doslúžil, jednoducho ho strhli, hlinu rozhádzali po okolí, terén vyrovnali a na mieste starého domu vyrástol nový.

Stačilo, aby ľudia na takomto mieste zotrvali niekoľko stoviek rokov a na tvári krajiny sa objavil nový terénny tvar – tell. Jeden z takýchto tellov skrýval aj starovekú Tróju. Preto Zámeček v Nitrianskom Hrádku dostal prezývku Slovenská Trója. Slovenské telly predstavujú severnú hranicu ich výskytu v Európe. V Grécku, v Srbsku, v Maďarsku či v Bulharsku ich nájdete. Na sever od Slovenska už nie. Náš Zámeček začal rásť okolo roku 3000 pred naším letopočtom. Vtedy sa tu usídlili neolitickí roľníci a podľa všetkého aj s prestávkami na tomto mieste žili dobrých 1200 rokov. Archeológovia hovoria o čase lengyelskej kultúry. Tá dostala meno podľa sídliska Lengyel v komitáte Tolna v Maďarsku. Charakteristická je budovaním opevnených sídlisk a pestro maľovanou keramikou. Na  stavbu Zámečku bolo treba také množstvo práce, že sa to mohlo stať len v organizovanej spoločnosti, ktorá disponovala aj donucovacími prostriedkami.

Na sklonku doby kamennej vystriedali staviteľov pevnosti ľudia bádenskej kultúry (niekedy aj kultúra s kanelovou keramikou). Boli objavené dva hroby fľašovitého tvaru. Pozdĺž stien sedeli mŕtvi ľudia, v strede kruhu bol v prvom hrobe pes, v druhom hrobe dokonca tri psy. Našiel sa aj rituálne pochovaný jeleň s odseknutým parožím a v ďalšej jame s úctou uložené prasa a nad ním nedbalo pohodený človek. Štefan Janšák sa vyslovil, že nálezy totožných osád a v nich zhodných kultúr v dĺžke mnoho kilometrov nás oprávňujú k domnienke, že tu prítomné ľudstvo tvorilo akýsi primitívny spoločenský celok, ktorému dominovali lepšie vybudované hradiská. Opevnené osady síce existovali už v neolite, ale to boli len opevnené sídla, ktoré nestratili poľnohospodársky charakter. Archeologický výskum tohto miesta priniesol ďalšie prekvapenia. Viedol ho Anton Tóčik a v súvislosti s príchodom ďalšej kultúry na Zámeček- ľudu maďarovskej kultúry upozornil na zaujímavú vec: svoje sídlisko si pravdepodobne opevnili už na začiatku a urobili tak veľkolepo- vybudovali priekopu z ktorej vyrastal val obložený drevom, pričom priekopa dosahovala šírku aj hĺbku malej rieky.

To naznačuje, že sa pred niečím snažili obrániť, no ako sa zdá, toto nebezpečenstvo nikdy neprišlo, pretože neboli objavené stopy po vojnových udalostiach. Našli sa však desaťtisíce iných predmetov- medzi inými aj dieľňa, v ktorej sa vyrábali predmety z jeleních parohov prstence, terčíky, mlaty, sekery, sekeromlaty. Sú zaujímavé výzdobou ornamentmi mykénskeho typu, čo naznačuje vplyv antického sveta a tiež celou hŕbou jeleních parohov, čo bolo v protiklade k nedostatku v tej dobe a teda dokladá existenciu výmenného obchodu. Za kuriózny možno označiť kus vypálenej hliny s odtlačkami prstov pravekého hrnčiara. Našlo sa aj okolo 30 000 rozoznateľných zvieracích kostí. Len zlomok kostí patril lovnej zveri, väčšinou škodnej a kožušinovej, iba málo jeleňom, diviakom, srncom, zubrom a praturom. Veľká väčšina kostí pochádza z domácich zvierat, najčastejšie z hovädzieho dobytka, potom kôz, oviec, prasiat a len málo koní.

Väčšinu obyvateľstva tvorili roľníci, ako to dokazujú nálezy niekoľkých druhov pšenice, jačmeňa, raži, prosa, hrachu, šošovice, bôbu, konope, ľanu, mrlíka bieleho a mnohé žarnovy na mletie zrna. Zvieracie kosti sa našli väčšinou polámané, aby sa bolo možné dostať k špiku v trúbkových kostiach a mozgu v lebkách. No v podobnom stave sa však na sídlisku našli aj ľudské kosti. So stopami po sekaní, rezaní, drvení, dokonca obhryzené od psov. Nevedno, čo si o tom mysieť, v každom prípade archeologiský výskum odkryl stopy po spoločnosti pre nás záhadnej a v mnohom nepochopiteľnej, ale spoločnosti, ktorá po sebe zanechala toľko stôp, že nemožno pochybovať o maximálnej intenzite vtedajšieho života. Napokon, netreba zabúdať asi na najslávnejší nález- Nitriansku venušu, ktorá sa nám donedávna pripomínala vyobrazená na dvojkorunáčke. Nevedno, prečo sa z týchto „primitívnych spoločenských celkov“ nevyvinulo mesto, vieme len, že ľudia toto miesto neopustili kvôli katastrofe, vojne ani nepriateľskému nájazdu. Jednoducho odišli a my nevieme kam ani aké boli ich ďalšie osudy. Môžeme si len domýšľať na základe toho, čo po sebe zanechali.

Záver 

Pravek je obdobím, ktoré o sebe len ťažko vydáva svedectvá, no činí ho to tajomným a zaujímavým a nabáda ľudskú zvedavosť dozvedieť sa viac. Preto objavy spomenuté v tejto práci zaiste nie sú poslednými spomienkami na paleolit. A ktovie- tie najväčšie, najvýznamnejšie možno ešte len kdesi v zemi čakajú na svoje objavenie. Dúfajme, že je tomu tak a že rozvoj priemyslu, stavba nových budov, komunikácií budú k histórií ohľaduplné a nezničia jej najväčšie poklady.