Staroveké Grécko a jeho kultúra

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 14.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 793 slov
Počet zobrazení: 9 419
Tlačení: 438
Uložení: 504
Staroveké Grécko
 
Úvod
Všetko to začalo, ako zvyčajne. Grékmi...Jedného dňa som počula túto vetu, možno v inej podobe, ale v priamej podstate rovnakú. Nedá sa mi s ňou nesúhlasiť. Zarazilo ma akú veľkú pravdu v sebe skrýva. Ako všetky naše minulé cesty vedú do Grécka, krajiny opradenej legendami a neopísateľnou mystikou. V prvých sekundách uvažovania, ktorú tému si vybrať, mi padlo do očí Staroveké Grécko. Bolo rozhodnuté. Mojím cieľom bolo spoznať to o čom som počúvala na dovolenkových zájazdoch o niečo viac. Preto som si vybrala miesta, na ktorých som bola a videla, pocítila vlastnými zmyslami periódu ľudstva, ktorá nás dodnes ovplyvňuje. História a teda dejepis bola vždy mojou srdcovou záležitosť. Ponúkala mi možnosť pozrieť sa do svojho vnútra, lebo čokoľvek sa dialo, akokoľvek to dopadlo, musí byť zapísané hlboko v nás. Náš vývin od primitívneho človeka s kameňom v ruke až k nám. K dokonalejšiemu stvoreniu. Aspoň tak sa o nás hovorí. O tom či môžeme byť na seba hrdí by som radšej nehovorila. Pretože náš zázračný pretechnizovaný svet má jednu obrovskú nevýhodu. Strácame kontakt s prírodou.

Nosným základom pre moju prácu mal byť starovek, ale nie celý. Rozhodla som sa vyčleniť len počiatočné obdobia, ktoré po sebe zanechali kamenných svedkov. Pre mňa možno krajších ako nasledujúce obdobia. Najviac ma oslovilo najmä to, že prvotné kultúry a dejiny sú o niečo ťažšie na objasnenie ako tie potom. A tým nechávajú priestor pre nás, ktorí si môžu domyslieť okolnosti, za ktorých sa to dialo. Aspoň z časti si tu môžeme potrápiť našu fantáziu, toľko skresávanú presnými dňami a dátumami. Som rada, že vás budem môcť oboznámiť o miestach, ktoré ma chytili za srdce. O obdobiach, v ktorých sa to dialo. A pevne verím, že aj vy na chvíľku odletíte do tých dávnych dôb, kde sa ľudia riadili podľa bohov, kde sa ľudia s radosťou oddávali  štúdiu a výskumu dovtedy neobjavených vynálezov.
 
Staroveké kultúry
V 3. storočí pred n. l. vznikli na území Grécka tri veľké civilizačné okruhy:
- Kykladská kultúra
- Minojská kultúra
- Mykénska kultúra
 
Kykladská kultúra
Rozkladala sa na Kykladských ostrovoch v Egejskom mori. Obyvateľstvo tvorili pravdepodobne prisťahovalci  z Malej Ázie. Už v tejto dobe poznali bronz. Obchodovali  s Krétou a ostatnými oblasťami v Stredozemnom mori.  Z umenia sa zachovali nahé kamenné, prevažne ženské idoly.

Minojská kultúra
Časový úsek od 2800/2600 až 1100 p. n. l. sa datuje ako obdobie civilizácie, ktorej hlavným sídlom bol ostrov Kréta. Jej meno bolo odvodené od bájneho kráľa Minoa bývajúceho v paláci v Knosse. Archeológ sir Arthur Evans ju teda pomenoval Minojská civilizácia. „Na šírom, vínovočervenom mori sa nachádza zem, rovnako krásna ako bohatá, s dorážajúcimi vlnami...je to Kréta s nespočetným obyvateľstvom v deväťdesiatich mestách. Medzi nimi Knossos, veľké mesto kráľa Minoa, ktorého si veľký Zeus na celých deväť rokov vybral za dôverníka.“ Týmito slovami opísal Homér kolísku európskej civilizácie.
 
Politika
Krétska civilizácia sa opierala o menšie kráľovstvá  a neskôr, v období najväčšieho rozkvetu, t. j. 1700 - 1400 pred Kr., tvorila jednotnú monarchiu, na čele ktorej stál kráľ Minos s jeho aristokratickou družinou a úradníckym aparátom. Mal najvyššiu štátnu, súdnu aj cirkevnú moc. Ekonomicky činné obyvateľstvo tvorili roľníci, pastieri, rybári, remeselníci, námorníci a otroci. V obytných štvrtiach bola pitná voda, kanalizácia, stoky, podzemné skladiská obilia, vína a oleja pre 4 000 ľudí. Hlavným mestom bol Knossos.
Dôvodmi, prečo paláce nemali hradby, bol dlhodobý mier a silné loďstvo Kréty, ktoré chránilo ostrov. Vďaka tomuto loďstvu si Kréta podmanila skoro celé dnešné Grécko a ostrovy Egejského mora. Táto oblasť bola pod krétskou nadvládou do 16. storočia pred Kr. Od podrobených miest vyberala dane a tiež museli na Krétu posielať mladých ľudí, aby sa priučili miestnym zvykom napr. skákaniu cez býka, ale doma boli označovaní za rukojemníkov, hoci žili ako kráľovskí hostia v Knosse.
 
Písmo
V tomto období sa písalo na mäkké ílové tabuľky. Najskôr vzniklo písmo hieroglyfické - piktografické (20.stor. pred n. l. – najstaršie písmo Európy), z ktorého sa neskôr (18.stor. pred n. l.) vytvorilo lineárne písmo A. Ktoré doposiaľ nebolo rozlúštené. Príchodom Achájcov sa zmenilo na lineárne písmo B. Toto písmo bolo rozlúštené v 15.stor. pred n. l., rozlúštené Johnom Chadwickom a Michaelom Ventrisom.
 
Náboženstvo
Ľudia uctievali kult bohyne Matky (Zeme), ktorá bola neskôr pomenovaná ako Rheia, matka Dia. Posvätnými zvieratami boli najmä had a býk. Obete boli väčšinou zvieracie. Ale  v čase väčšieho ohrozenia sa vyskytovali aj detské, niekedy dokonca kanibalské slávnosti. A hlavným dôvodom bol fakt, že Rhein manžel Kronos bol známy ako požierač detí. Podľa legendy takmer zjedol aj malého Dia. Pri rituáloch sa používala taktiež aj obojstranná sekera labrys. Po prvýkrát sa tu stretávame s konkrétnymi menami božstiev.
 
Umenie
Maľby a fresky sa nachádzali na stenách palácov  a zo začiatku znázorňovali ľudské postavy. Telá boli maľované spredu, ale hlavy z profilu.
Minojci nepoznali priestorovú hĺbku. Neskôr sa aj  v tejto oblasti začal uplatňovať prírodný motív. Maľované boli ľalie, opice, bažanty vo fantazijnej krajine. Známe sú napr. delfíny z kráľovninho magarónu v Knosse. Na maľbách boli zachytené aj výjavy zo života. Napr. prinášanie obetí radom mužov a žien, sediace alebo stojace skupinky žien  s odhalenými prsiami, výjavy z obradu s býkom a iné. Symbolom moci kráľa Kréty bol tuleň, ktorý je zobrazený aj v Knosse v trónnej sále. Tuleň bol vtedy kráľom Stredomoria, podobne ako krétsky kráľ. Tiež bol symbolicky zobrazovaný ako chobotnica s veľkými očami a obrovskými chápadlami, ktorá znázorňovala tiež Minoovu moc. Sochárstvo v tom období sa nezaoberalo väčšími sochami, ale len malými soškami, ktoré najčastejšie zobrazovali buď hadiu bohyňu alebo kňažky s hadmi ovíjajúcimi sa im okolo rúk. Sošky boli vyrábané z hliny, bronzu, alebo slonoviny a boli maximálne 25 cm vysoké.
 
Knossos
Podľa legendy mal kráľ Minos manželku Pásifae, ktorá  s býkom boha Poseidona stvorila Minotaura (človek s býčou hlavou). Minos ho dal zavrieť do labyrintu. Zabiť sa ho podarilo až Théseovi za pomoci Ariadninej nite (Minoova dcéra). Podľa inej legendy bola Kréta rodiskom boha Dia.
Vyznačoval sa rafinovaným kanalizačným systémom  s trojakým potrubím: prvé bolo určené pre pitnú vodu, druhé na dažďovú vodu a tretím sa odvádzala špinavá voda a chemikálie. Možno práve kvôli zložitej architektúre pripomínal neskoršie Grékom labyrint. Všetky paláce mali obdĺžnikové námestie, okolo ktorého boli rozmiestnené obytné a úžitkové priestory a možno aj svätyne. Samostatné chrámové stavby neboli nájdené. Bohato a zložito boli zdobené hlavne vstupy stĺpové schodišťa. Schodištia boli osvetlené buď priamo alebo svetlíkmi. Strechy boli rovné. Steny so štukovou omietkou zdobili fresky a maľby. Vo všetkých palácoch sa nachádzali lustráne kúpele, slúžiace na obradnú očistu. Takisto tam bola sústava stĺpov a dverí, ktoré sa otvárali a zatvárali podľa toho, aká bola teplota v miestnosti žiaduca.
 
Zánik
Grécka archeologička Nannó Marinatosová zastáva názor, že vládu krétskych kráľov a veľkňazov ukončili silné zemetrasenia v minojskom období. Kňazi, ktorí boli bezmocní proti katastrofám, stratili totiž u poddaných hodnovernosť. Zemetrasenia mohli teda nepriamo, svojimi následkami  na krétske obyvateľstvo, prispieť k zániku minojskej ríše. Knossos bol úplne zničený až okolo roku 1400/1375 p. n. l. Od toho času možno všade nájsť dôkazy, že ostrov ovládli Achájci. Kontrola nad Krétou sa presunula na sieť oporných bodov, ktoré boli aj architektonicky prispôsobené potrebám okupantov.

Okrem prírodných katastrof a mocenských bojov existovali zaiste ešte aj iné príčiny zániku minojskej ríše. Okrem nedostatočne vyspelej vojenskej techniky neboli konkurencieschopné ani minojské lode. Zatiaľ čo Feninčania  a Mykénčania stavali lepšie manévrovateľné a rýchlejšie lode. Kréťania sa držali svojich pomerne ťažkopádnych plavidiel. Za ďalší dôvod zániku tejto civilizácie sa udáva erupcia sopky na ostrove Théra, teraz známeho ako súostrovie Santorini. Jedná sa určite o jeden z najsilnejších sopečných výbuchov známych človeku, ktorý svojou silou mnohonásobne prevýšil slávny výbuch sopky Krakatoa v roku 1883 (podľa niektorých odhadov až 100-krát.
Zánik zapríčinili aj iné, doposiaľ neobjasnené príčiny.
 
Mykénska kultúra
Mykénčania ovládali po roku 1400 pred n. l. v dobe svojho rozkvetu celý juh Grécka. Na severe siahalo ich územie až do Boiótie a Thessálie a na západ až k Iónskym ostrovom. Mykénska, alebo tiež neskorá heladská kultúra, sa rozvíjala v období rokov 1600 – 1100 pred n. l. Pôvod Mykénčanov zostáva neznámy takisto ako vznik gréčtiny ako jazyka. Predpokladá sa, že možno až v 22. storočí prenikli na sever Peloponézu bojovné kmene s doteraz neznámym jazykom. Tie potom prenikli do stredu Grécka a spojili sa s miestnym obyvateľstvom. Vznik a vzostup mykénskej kultúry začal o niekoľko storočí neskôr, kedy už mykénsky vládcovia dokonale ovládali spracovanie kovov a podnikavo rozširovali svoju politickú moc obchodnými stykmi na rozdiel od používania zbraní. Rozkvet mykénskej kultúry sa datuje okolo roku 1450, kedy prevzali súčasné krétske loďstvo a obchodné styky so skoro celým Stredomorím. Na gréckej pevnine existovali malé nezávislé štáty, boli tu však aj veľké mocenské strediská,  z toho najvýznamnejšie Mykény a ďalej Pylos, Théby, Tiryns, Athény, Iólkos a Orchomenos.

Okolo roku 1100 sa mykénske panstvo zrútilo. Rozhodujúce centrum moci predstavovali v Mykénach paláce, ktoré boli hospodárskym strediskom a súčasne rezidenciou vladára, sídlom miestnej byrokracie, skladiskom rôznych produktov a aj pôsobiskom pre remeselníkov a umelcov. Na vrchole mykénskej sociálnej pyramídy stál vladár – vodca (s titulom ranaka). Bol to absolútny monarcha a zároveň najväčší vlastník pôdy, najvplyvnejší obchodník a najvyšší veliteľ vojska.

Mykény
O jeho objavenie sa zaslúžil hlavne Heinrich Schlieman svojimi vykopávkami na celom Peloponéze, teda aj v Mykénach. Zozačiatku bolo pomerne nezávislé od krétskeho umenia, ale práve jeho vplyv na mykénske umenie sa zosilnil, keď na Krétu vpadli Achájci (okolo roku 1450). Schlieman nebol archeológ z povolania, ale bol to veľmi sčítaný človek. Mykény, ležiace na vyvýšenine Argejskej roviny, boli už oddávna významnou križovatkou ciest, vedúcim mestom Argolidy a mykénska pevnosť bola považovaná za nedobytnú. Keď tu Schlieman zahájil výkopy, už po niekoľkých dňoch objavil viacero hrobov s kostrami. Mŕtvi boli pochovaní aj  so svojimi šperkmi – v žiadnych iných hroboch sa nenašlo viac zlata ako práve tu. Podľa toho predpokladal, že sú to pozostatky Agamemnóna, kráľa, ktorý viedol Grékov proti Tróji a ďalších členov Átreovho rodu. Tieto hroby sa nachádzali vo vnútri mykénskych hradieb, v mieste zvanom héroon. Bolo to miesto zasvätené kultu héroov, ľudí uznaných za polobohov a tiež hrobkou významných mužov z minulosti.

V mykénskych hradbách sa nachádza veľa takýchto starobylých hrobov, zvaných pokladnice. Vedie k nim chodba, ktorá ústi do veľkej kruhovej siene vyhradenej kultu. Najvýznamnejšou z nich je Átreova pokladnica, ktorá sa nachádza na úbočí kopca dvíhajúceho sa oproti mykénskej akropole. Táto hrobka má impozantné rozmery; vnútorný rozmer je 14,5 m a výška vyše 13 m. Okrem šperkov sa v nej nachádzajú rôzne misky, vázy, zbrane, sošky a iné umelecké výrobky. Známa „maska kráľa Agamemnóna“ je vytepaná  z jediného kusu zlatého plechu a je ukážkou znamenitého portrétneho umenia Mykénčanov. Obdivuhodné sú aj mohutné stavby, ktoré obkolesujú mykénsku akropolis. Levia Brána, ktorá tvorí vstup do tohto hradu, pochádza z doby okolo roku 1300 a je časťou hradieb. Je vybudovaná v megalitickom duchu zo 4 obrovských kameňov s odľahčujúcim trojuholníkom, ktoré na počudovanie odolali neporušené otrasom zeme ako aj vojnám. Trojuholník tvorí veľký reliéf z jedného kusu kameňa, zobrazujúceho dve šelmy - levice, ktorým chýbajú hlavy. Hlavy boli pravdepodobne vytesané zvlášť do blokov, ktoré sa stratili alebo nezachovali. Šelmy stoja ako stráž oproti sebe na zadných nohách z oboch strán podstavca, o ktorý sa opierajú prednými nohami. Na podstavci sa týči štíhly stĺp s hlavicou a časťou rímsy. Stĺp pravdepodobne predstavuje ochranné božstvo Mykén, lebo v týchto časoch ešte bohovia neboli zobrazovaní v ľudských podobách.
 
Delphi

Povesti a dejiny veštiarne
Miesto leží na ceste, ktorá viedla od Korintského zálivu do Stredného a Severného Grécka. Tu už v druhom storočí pred n. 1. Mykénskeho letopočtu uctievali bohyňu Zeme Gaiu, ktorá veštila z priepasti a bola strážená svojím synom, drakom Pythonom. Po ňom sa toto územie pôvodne volalo Pytho. Boh svetla a hudby Apollón, keď bol ešte veľmi mladý, zabil Pytha, potom sa vybral do sveta, aby ho ľudia uznali a korunovali. Keď sa korunovaný vrátil domov, prevzal vládu nad veštiarňou. Územie sa vtedy premenovalo z Pythia na Delphi a boh Apollón si dal priezvisko Pythios. Okrem mystického významu tohto miesta táto udalosť tiež určuje dobu, v ktorej sa začal prejavovať vplyv kultu Apollóna Delphinia (ostrovného boha, ktorý bol uctievaný v podobe delfína), ktorý sem priniesli námorníci z Knossosu (Kréta).

Najprv bolo toto územie pod nadvládou mesta Kirrha (pri Itei), ktorá ale bola porazená v roku 590 pred. n. l. spojencami Aténčanov, Thessálov a Skyonerov. Pod ich ochranou bola zabezpečená neutralita a politická nezávislosť územia Delf, takisto ako vývin tohto miesta na centrálne stredisko Grécka, aj keď sa v tomto čase odohralo zopár takzvaných svätých vojen hlavne medzi Aténčanmi, Amphissanmi a obyvateľmi mesta Fokea, v ktorých väčšinou išlo o bohatstvo chrámov a možnosť ovplyvňovať kňazov a tým aj veštiareň. Autorita veštiarne ale zostala. Keď sa v roku 191 pred. n. l. dostali Delfy do rúk Rimanov, začali byť chrámy čoraz väčšmi vykrádané. Aj keď ešte v 2 stor. n. 1. boli pokusy na znovuobnovenie dobrého mena veštiarne, úpadok sa už nedal zastaviť - pupok sveta pomaly upadal do zabudnutia.

Delfská veštiareň
Celá história o delfskej veštiarni, Pythii a kňazoch okolo Pythie bola veľmi dobrá cesta na to, ako si zarobiť a získať majetok. Prezentovaním tohto územia ako svätého sa nikdy nezúčastňovali vojen ani územím ani svojimi obyvateľmi. Delfské hry boli druhé najznámejšie hneď po Olympijských, takže to bol ďalší veľký zisk. A samozrejme najväčší zisk bol z obetných darov, ktoré boli prinesené. Nielen jednoduchí ľudia, ale velitelia a králi celých území prišli do Delf a ponúkali tam svoje dary, najčastejšie zlato a iné cennosti, aby boli uchránení nielen pred veľkými katastrofami, ale aj sa poďakovať za vyhranú vojnu.

Ako sa stali Delfy svätým miestom? Jediné, čo bolo potrebné, bolo udržať pri živote legendu o Pythii a o tom, že vie predpovedať budúcnosť, a tak, ako mali nejaké úspechy čas od času, tak môžete vidieť, čo napadlo múdrym Grékom. Hneď na začiatku svojej púte uvidel pútnik tento veľký a prekrásny chrám a v ňom starých kňazov, ktorí boli dobre oblečení, a tiež vyzerali veľmi múdro. Toto bola ideálna kulisa na ich zámery. Keď prišiel pútnik pre veštbu, tak ho ihneď nezaviedli do chrámu, ale ho nechali zotaviť a čakať také tri až štyri dni. V tomto čase boli ubytovaní v malých miestnostiach po dvoch alebo troch. Takisto im počas týchto dní ponúkali množstvo vína a hovorili tomu pohostinnosť. Z dôvodu menšieho množstva jedla a priveľa vína sa ľudia začali otvárať a hovoriť o svojich problémoch, pričom niekoľkí špehovia z chrámu boli pozornými poslucháčmi  a donášali tieto správy do chrámu. Takže už pred konečnou veštbou kňazi vedeli, aké problémy majú vyriešiť. Až keď už mali dosť informácií tak si zavolali „obeť" do chrámu. Listy ktoré žula Pythia, a ktoré sa aj pálili vo vnútri chrámu, boli v skutočnosti hašišové listy, ktorých bolo dosť na okolitých kopcoch. V chráme bola tiež jedna tajná miestnosť, do ktorej sa zatvárali Pythie pred veštením, a tam sa oddávali pôsobeniu drogy, aby potom boli v extáze. Takže pri veštbe bola kompletne zdrogovaná, a ani keby chcela, nemohla vyriecť súvislé slovo.

Toto teda bola veštba, a keďže podľa legendy Pythii mohli rozumieť len kňazi, tak tí napísali správu podľa informácií, ktoré už mali od svojich špehov a tak sa stávalo, že mali buď úplnú pravdu, alebo sa k nej aspoň veľmi blížili. V takých prípadoch, kde si neboli celkom istí, čo je pravda, tam dávali vysvetlenia s obojstranným významom. Napríklad: Ak sa niekto pýtal na pohlavie svojho budúceho dieťaťa, vysvetlenie veštby bolo: chlapec nie dievča, no nebola tam čiarka, takže ako si to kto prečítal, tak to mala veštiareň mala v obidvoch prípadoch pravdu.

Záver

Tak ako všetko začína Grékmi, tak aj všetko končí Grékmi. Teda aspoň v mojej práci. Viackrát som uvažovala nad tým, že nie som z tejto doby. Možno ani do antických čias by som nezapadla, ale aspoň nachvíľu by som tam rada zotrvala. Nechala sa unášať veštbami, hľadela na tú dokonalosť, ktorú v tej dobe v sebe ukrývali. Určite to nebolo ľahké, žiť v takomto období, ale aspoň sa vtedy cenila česť, chrabrosť, intelekt. Žilo sa viac s prírodou. Ľudia sa je viac báli a chceli s ňou dosiahnuť rovnováhu. Raz som počula zaujímavú myšlienku, ktorá ma z časti pobavila, ale aj zarazila. Tá myšlienka tvrdila, že všetci odvážni padli v bojoch, v minulosti. Tak akí môžeme byť my? Banda zbabelcov? To dúfam nie.

Chcela som poukázať, že sme im mali čo závidieť. Nie doslovne závidieť, len ukázať prstom na to, čo bolo a je nezameniteľné a nezmazateľné. Možno tu už tie slávne a aj neslávne bytosti nie sú, ale aj napriek tomu tu zostali kamenné mementá. Tie ku ktorým môžeme vzhliadať len s obrovským obdivom a úžasom. To čo nechali nám, nasledovníkom, je už hlboko vryté do zeme. Ich spôsob uvažovania, ich spôsob myslenia, to všetko môžeme vyčítať z krás, ktoré tu zanechali. Ja osobne neviem zakryť obdiv k ľudom, ktorí boli tak výnimočne nadaní. A nevravím už len o Grékoch, ale o celých minulých generáciách. Želala by som si, aby aj po nás niečo zostalo. Niečo pamätné, čo budú môcť obdivovať a hovoriť si, akí skvelí ľudia tu žili. Len či by sme si to zaslúžili. Každý z nás má nejakú záľubu. Tá moja je v histórií a ak som touto prácou aspoň z časti navnadila čo i len jednu osobu k návratu k dejinám, tak všetka snaha mala zmysel.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.027 s.
Zavrieť reklamu