Francúzska revolúcia, Napoleon Bonaparte

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 14.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 852 slov
Počet zobrazení: 6 348
Tlačení: 387
Uložení: 397
Francúzska revolúcia a Napoleon Bonaparte
 
Úvod
V mojej práci vás oboznámim s Francúzskou revolúciou alebo inak nazývanou Veľká francúzska revolúcia (v marxistickej historiografii aj Veľká francúzska buržoázna revolúcia). Špeciálne sa budem venovať Napoleonovi Bonapartemu. Cieľom práce je priblížiť kontroverzný život Napoleona a jeho pôsobenie vo Francúzskej revolúcii. Materiály k práci som získala zo sekundárnych aj primárnych zdrojov – elektronických knižnično-informačných databáz, tlačených monografií, článkov z monografií i periodík. Citácie z týchto zdrojov a bibliografické odkazy k nim som uviedla podľa normy ISO 690 a ISO 690-2.

1 Francúzska revolúcia
Medzi rokom 1789 a 1791 boli zvrhnuté politické a spoločenské inštitúcie charakteristické pre Francúzsko v predchádzajúcom storočí. V roku 1792 sa Francúzsko stalo republikou a medzi rokom 1793 a 1794 zažilo revolučnú diktatúru (vládu teroru). Potom nastúpila reakcia, ktorá vyvrcholila zavedením vojenskej diktatúry na čele s Napoleonom Bonapartom (1769 -- 1821). Po páde republiky sa znovu zaviedli početné inštitúcie a praktiky predrevolučného Francúzska. V roku 1815, po definitívnej porážke, reštaurovali bouronskú dynastiu.

Francúzska revolúcia ostala veľmi významnou udalosťou. Bola prvou modernou revolúciou, ktorá sa pokúsila zmeniť celý politický a spoločenský systém. Nastolila moderné predstavy o demokracii, nacionalizme a dokonca socializme. Francúzska revolúcia sa týmito aspektmi a tvrdou diktatúrou, ktorou napokon chcela svoj program presadiť, veľmi líšila od predchádzajúcej revolúcie v Anglicku i Amerike.
 
1.1 Príčiny revolúcie
Francúzsko za ancien régime bolo centralizovanou absolutistickou monarchiou, ktorej vládol z Versailles Ľudovít XVI. (1774-1792). Ostávalo však pestrou zmesou rozličných privilégií, pričom hlavnú ťarchu daní znášala neprivilegovaná mestská chudoba a roľníctvo, ktoré navyše platilo aj feudálne dávky. Najbohatší nešľachtici (buržoázia), aj keď neboli utláčaní, mali menej zákonných a spoločenských práv ako aristokracia.

Niektorí šľachtici a buržoázia (najmä ovplyvnení ideami osvietenstva) sa zhodli, že schopnosti jednotlivca by sa mali prejaviť v jeho sociálnom postavení. Kritizovali aj kráľovský absolutizmus a korupciu dvora. Monarchiu ďalej oslaboval kráľ Ľudovít XVI. a nepopulárna kráľovná Mária Antoinetta, pôvodom Rakúšanka. Bezprostrednou príčinou revolúcie bol štátny bankrot po francúzskej intervencii v americkej vojne za nezávislosť, úpadok obchodu a navyše neúroda. Vzrastajúca nespokojnosť chudobných vrstiev donútila Ľudovíta XVI. zvolať generálne stavy (stavovské zhromaždenie, ktoré nezasadlo od roku 1614), aby posúdil reformu daňového systému vrátane obmedzenia privilégií.
 
1.2 Udalosti roku 1789
Tretí stav (plebejci) generálnych stavov, ktorý chcel presadiť reformu, sa vyhlásil za Národné zhromaždenie. Ľudovít vyslal vojsko do Paríža i do Versailles. Parížania, v obave z útoku na Paríž a Národné zhromaždenie, dobyli 14. júla Bastilu (kráľovskú pevnosť i väznicu), aby sa zmocnili zbraní. V Paríži založili nezávislú mestskú správu (komúnu) a národnú gardu a ostatné mestá tento príklad nasledovali. Keďže armáda nebola jednotná, kráľovská autorita sa zrútila. Národné zhromaždenie sa udržalo.
Po vlne roľníckych vzbúr zrušilo Národné zhromaždenie v auguste 1789 feudálne aj iné privilégia. Potvrdila to Deklarácia ľudských práv, ktorá vyhlasovala, že prirodzené práva človeka a občana (sloboda, vlastníctvo, bezpečnosť a právo odporovať útlaku) sú neodňateľné. Všetci ľudia sú slobodní a rovnoprávni, dane sa majú týkať každého rovnako a kráľovská autorita je odvodená len z vôle ľudu.
 
1.3 Francúzsko sa stáva republikou (v r. 1792 - 1793)
Zhromaždenie navrhlo „modernú“ konštitučnú vládu. Zákonodarnú moc získalo novozvolené Zhromaždenie, výkonná moc a právny systém boli celkom zreorganizované. Náboženská tolerancia voči protestantom a židom zrušila privilegované postavenie katolíckej cirkvi a konfiškácia a predaj cirkevných pozemkov riešili problém dlhu. Navrhnutý bol aj spravodlivejší daňový systém.
V októbri 1789 sa Ľudovít XVI. aj Zhromaždenie museli presťahovať do Versailles do Paríža. Tu mohli masy, organizované členmi politických klubov (najmä ľavicovými jakobínmi), ovplyvňovať situáciu. Po nevydarenom pokuse o útek z krajiny r. 1791 musel Ľudovít XVI. schváliť novú ústavu. Koncom roka 1791 revolúcia pomerne pokojne skoncovala s absolutistickou monarchiou a pretvorila francúzsku spoločnosť. Revolúcia sa však ešte neskončila. V roku 1792 zahraničné mocnosti vpadli do Francúzska, aby ju zmarili v zárodku, kým sa nerozšíri aj do ich krajín. Vzrástlo podozrenie, že proti revolúcii sa chystá zrada i zvnútra. V septembri 1792 v parížskych väzniciach zmasakrovali tisíc osôb podozrivých z kontrarevolucionárstva a v novembri bola vyhlásená Francúzska republika. Nasledujúci rok Ľudovíta XVI. a Máriu Antoinettu odsúdili za zradu a popravili gilotínou.
 
1.4 Vláda teroru (v r. 1793 - 1794)
Nie všetci Francúzi podporovali revolúciu. Mnohí Francúzsko opustili, no väčšina ich zostala. V roku 1793 vypuklo povstanie na západe vo Vendée a na juhu v Normandii. Niektorí politici - napríklad vplyvný novinár Jean-Paul Marat (1743 - 1793) – volali po revolučnej diktatúre, poukazujúc na občiansku vojnu a zahraničnú intervenciu. Diktatúru nastolili jakobíni v lete roku 1793, keď z Konventu vyhnali umiernených poslancov, tzv. girondistov. Girondisti dostali prezývku podľa departementu Gironde, odkiaľ pochádzali. Z Konventu ich vyhnal revolučný dav prezývaný sansculotti (sans culottes – bez krátkych nohavíc, pracujúci nosili dlhé nohavice). Marata zavraždila Charlotte Cordayová, sympatizujúca s girondistami.

Takmer diktátorské právomoci si uzurpoval Výbor pre verejné blaho, ktorého čelným predstaviteľom bol Maximilien Robespierre (1758 - 1794). Výbor rozpútal tzv. vládu teroru proti osobám podozrivým z kontrarevolučnej činnosti. V celom Francúzsku zatkli asi 300 000 osôb, z toho okolo 17 000 popravili. Na jar v roku 1794 teror zosilnel. Výbor zlikvidoval svojich politických odporcov vrátane ľavičiarov zodpovedných za dekristianizáciu. Robspierre bol presvedčený, že náboženstvo je potrebné pre politickú stabilitu. Zaviedol kult Najvyššej bytosti. Medzi ďalšími obeťami bol aj umiernený Georges Danton (1759 - 1794), bývalý predseda Výboru. Práva podozrivých boli obmedzené a voči odsúdeným sa postupovalo nemilosrdne. Robsibierrovi odporcovia zo strachu o vlastný život, ako aj z obáv pred jeho priveľkými právomocami ho dali 27. júla 1794 zatknúť a popraviť. Ustanovila sa nová vláda, známa ako direktórium.

1.5 Koniec revolúcie
Teror sa skončil, jakobínsky klub uzavreli a Parížsku komúnu zakázali. Demokratickejšiu ústavu z roku 1793 vystriedala nová. Parížsky ľud protestoval, bol však bezmocný proti armáde, životne dôležitej pre direktórium. Časté zasahovanie vojakov do politiky vyvrcholilo prevratom 18. Brumaira (8. novembra) v prospech generála Napoleona Bonaparta. V roku 1800 sa Bonaparte stal prvým konzulom a v roku 1804 cisárom Napoleonom I., čím sa skončila prvá republika. Za jeho vojenskej diktatúry bolo obnovené centralizované riadenie štátnej správy, oklieštené zákonodarné orgány a vznikla nová šľachta.
 
1.6 Diskusie o revolúcii
Revolúcia vyvolala v Európe rozdielne reakcie. Postoj jej odporcov vyjadril Anglo-Ír Edmund Burke (1729 - 1797) v spise Úvahy o Francúzskej revolúcii. Burke nevidel v zrušení zavedených spoločenských poriadkov nič pozitívne a odmietal akúkoľvek kritiku predrevolučného Francúzska. Predpovedal, že revolúcia sa sama násilne zlikviduje. Odpovedal mu angloamerický radikál Thomas Paine (1737 - 1809), ktorého dielo Právo človeka bránilo právo národa na reformu skorumpovaného systému. Britská vláda zo strachu pred revolúciou prenasledovala Piana i ďalších radikálov. Všetky vlády potláčali reformné hnutia, čím sa šírenie osvietenstva zastavilo.

2 Napoleon Bonaparte
(* 15. august 1769, Ajaccio, Korzika – † 5. máj 1821 v Longwood House, Svätá Helena, južný Atlantik)
Napoleon Bonaparte alebo Napoleon I. z rodu Bonaparte bol generál Francúzskej revolúcie, neskôr 1802 - 1804 samozvaný Prvý konzul Francúzskej republiky, 1804 - 1815 samozvaný cisár Francúzov a 1806 Protektor Rýnskeho spolku a kráľ Talianska.

Jeho rodina patrila k drobnej talianskej šľachte žijúcej na Korzike, prítomnej od začiatku 15. storočia. Pochádzala z talianskeho Toskánska. Bol druhým synom otca Carla Buonaparte a matky Marie Letizia Ramolino, ktorí mali spolu 13 detí. Napoleon začal školu už ako päťročný. Roku 1774 bol zapísaný do školy, ktorú viedli rehoľné sestry. Napoleon sa dôkladne pripravoval na vyučovanie. Mal rád aritmetiku.

Napoleon v závete, ktorý nadiktoval krátko pred smrťou, priamo obvinil svojich žalárnikov: „Zomieram predčasne, zavraždený anglickou oligarchiou a jej najatými vrahmi.“ Práve táto veta vyvolávala u mnohých Francúzov silnú anglofóbiu. Hoci chýbali dôkazy o tom, že by Napoleon zomrel násilne. Časť odborníkov sa prikláňa, že príčinou smrti bola rakovina žalúdka, iní boli presvedčení, že zomrel na zápal pečene. Keďže ani pitva nepreukázala príčinu smrti, o dohady nikdy nebola núdza a na Angličanoch zostala škvrna podozrenia.

Sten Forshufvud v roku 1955 prišiel s teóriou, že Napoleon bol otrávený arzénom. Jeho chorobné stavy, ako ich opísal cisárov verný sluha, vykazovali totiž príznaky otravy týmto jedom.  Forshufvud preveril veľké množstvo informácií z posledných mesiacov a rokov Napoleonovho života. Forshufvud vedel, že vlasy sú jedinečným zdrojom informácií v prípade otravy arzénom. Podarilo sa mu získať päť vzoriek Napoleonových kučier. Ich analýza ukázala, že Napoleonovi bol podávaný arzén v nerovnakých dávkach už od 2. polovice roka 1816 a onedlho sa u neho objavili príznaky chronickej otravy. Odpoveď na záhadu, kto bol vrah, smerovala k cisárovmu najbližšiemu okoliu, keďže mu jed bol podávaný sústavne od roku 1816 až do jeho smrti.  Predpokladá sa, že vrahom bol generál Charles Tristan de Montholon, príslušník starej šľachtickej rodiny.
 
2.1 Napoleonský zákonník
Jedným z najtrvalejších výdobytkov revolúcie bol Napoleonský zákonník. Kodifikácia množstva zákonov vydaných vo Francúzsku od roku 1789 sa začala r. 1792. Zákonník bol dokončený v roku 1804. Právne zakotvil rovnostárske princípy vrátane náboženskej tolerancie a potvrdil zrušenie feudálnych práv. Zvýraznil aj práva manželov a otcov a zredukoval postavenie žien, čo bolo odrazom Napoleonových názorov.

2.2 Revolučné a napoleonské vojny

Francúzska revolúcia zmenila Európu i vzťahy jej štátov k Francúzsku. Od roku 1792 museli Francúzi brániť svoju revolúciu proti početným zahraničným nepriateľom, ktorí sa báli, že sa revolučné idey rozšíria i do ich krajín. Francúzi zasa vyzývali všetky národy, aby povstali proti svojim vládcom. Vojna sa na obidvoch stranách zmenila na ideologickú križiacku výpravu. Francúzsko, ktoré doma i v zahraničí muselo viesť „totálnu vojnu“, čoskoro prešlo do ofenzívy a jeho expanzia znamenala zánik niektorých starých štátov. Napoleon posilnil imperialistický trend francúzskej politiky a jeho ríša sa stala najväčšou v Európe od rímskych čias. Francúzska nadvláda vyvolala „národný odboj“, ktorý prispel k zrúteniu Napoleonovej ríše v roku 1815. Napoleonov pád bol však dielom veľmocí – Ruska, Pruska, Rakúska a predovšetkým Británie.
 
2.3 Pád Napoleonskej ríše (1807 - 1815)
V roku 1808 dosadil Napoleon na španielsky trón svojho brata, čo vyvolalo ľudové povstanie. Odvtedy Španielsko viazalo značné francúzske sily, bojujúce proti silnému partizánskemu hnutiu. Británia vyslala na Iberský polostrov expedičný zbor a nasledovali dlhé roky bojov. Po víťazstve pri Viktórii (r. 1813) pod velením Arthura Welleseyho - neskoršieho vojvodu Wellingtona - vstúpili v roku 1814 britské vojská do Francúzska. Medzitým francúzska prestíž v Rusku katastrofálne upadla. Vzťahy medzi týmito dvoma krajinami sa zhoršili natoľko, že v roku 1812 Napoleon vtrhol do Ruska. Porazil Rusov pri Borodine a obsadil Moskvu, nemohol ich však prinútiť rokovať a musel ustupovať. Tuhá zima, ustavičné ruské útoky a nedostatočný zásobovací systém Francúzov si vyžiadali strašnú daň, zo 450 000 mužov francúzskej armády sa vrátilo iba 40 000.

Debakel v Rusku podnietil sformovanie štvrtej koalície. Boli v nej Prusko a Rakúsko, financie opäť poskytla Británia. V dôsledku stáleho úbytku pracovných síl aj vo Francúzsku rástol odpor voči odvodom i proti Napoleonovej vláde. Bojujúc na dvoch frontoch, v Španielsku a v Nemecku, Napoleon utrpel porážku pri Lipsku (r. 1813). V roku 1814, keď spojenci obsadili Paríž, Napoleon abdikoval a odišiel do exilu na Elbu. V marci 1815 však využil nepopulárnosť nového bourbonského kráľa Ľudovíta XVIII., vrátil sa do Francúzska, uchvátil moc a znovu začal vojnu. Jeho „sto dní“ sa skončilo pri Waterloo (jún 1815), kde ho porazili spojené vojská Wellingtona a pruského generála von Blűchera. Napoleona poslali na Svätú Helenu v južnom Atlantiku a na trón znovu nastúpil Ľudovít XVIII.
 
2.4 Napoleonova revolúcia vo vojenstve
V 18. storočí boli armády relatívne malé, profesionálne a drahé. Vojna bola zväčša vecou obliehania a manévrovania, pretože vojsko bolo pridrahé, aby sa oň prišlo v bitke. Francúzi si povinnými odvodmi vytvorili mohutnú armádu a Napoleon zdokonalil jej útvary a taktiku.

Napoleon sa vždy usiloval o rozhodujúce víťazstvo, sústrediac svoje jednotky na slabšie miesta nepriateľa. Armády rozdelil na zbory s počtom 25 000 - 30 000 mužov. Napoleon bol majstrom rýchleho manévrovania a vybudoval aj pružný tylový systém, umožňujúci zásobovanie vojsk na účet krajiny, kde sa práve nachádzali. Pravda, v chudobnej krajine ako Rusko zapríčinil tento systém vysokú zraniteľnosť armády. Napoleonove úspechy sa zakladali na dobrom zásobovaní a súčinnosti jednotiek, na obrovských rezervách nových odvedencov a na jeho popularite medzi vojakmi.

Záver
V prvej časti mojej práce som sa venovala Francúzskej revolúcii, príčinám jej vzniku, udalostiam, ktoré sa odohrali v roku 1789, obdobiu, kedy sa Francúzsko stalo republikou, vláde teroru a konci revolúcie. V druhej časti som predstavila Napoleona Bonaparteho. Stručne som opísala jeho život. Svoju pozornosť som venovala predovšetkým jeho záhadnej smrti a pôsobeniu v Napoleonských vojnách. Taktiež som uviedla jeho taktiku vo vojne.
Táto téma ma veľmi zaujala a dozvedela som sa veľa nového.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.031 s.
Zavrieť reklamu