Občianska vojna v USA

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 15.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 5 007 slov
Počet zobrazení: 6 121
Tlačení: 406
Uložení: 457

Občianska vojna v USA

1 Úvod
Túto tému sme si vybrali preto, lebo nás veľmi zaujíma boj za ľudské práva a slobody. Vojny za ľudské práva sa viedli už odpradávna, nie vždy sa ich však podarilo vyhrať. Roku 1861 vypukla v Amerike vojna, ktorá mala predurčiť budúcnosť Spojených štátov. Začali sa vynárať otázky typu, čo sa stane s miliónmi otrokov a aký to bude mať dopad na ekonomický rast krajiny. Odpovede prišli so skončením tejto štyri roky trvajúcej vojny, ktorá so sebou priniesla veľký počet obetí a materiálne straty. Americkú občiansku vojnu považujeme za významný medzník dejín, ktorý ukončil otroctvo. Zároveň sa Spojené štáty stali slobodnou spoločnosťou, ktorá sa čoskoro zaradila na popredné miesto medzi priemyselnými mocnosťami sveta. Amerika sa medzi svetovou špičkou udržiava dodnes.

Tento konflikt mal ešte dlhú dohru, pretože niektorí radikáli nesúhlasili so zrovnoprávnením čiernych a bielych, a tak začali vytvárať tajné organizácie. Najznámejšou z nich bol Ku-Klux-Klan, ktorý založili vojaci Konfederácie po skončení vojny.  Členovia klanu, ktorých bolo vyše pol milióna sa postavili proti politike federálnej vlády, ktorá v rámci tzv. Rekonštrukcie dala černochom hlasovacie právo a umožnila im obsadiť rôzne mocenské pozície.  To vyvolalo veľkú vlnu odporu a protestov, pretože väčšina považovala černochov stále za nečistú rasu nehodnú mať rovnaké práva ako ostatní. 

Koniec vojny ich oficiálne

zbavil otroctva , no tieto ilegálne organizácie im aj naďalej znepríjemňovali život. Vraždili, okrádali, či vypaľovali ich príbytky. V roku 1871 bol podpísaný Civil Right Act prezidentom Grantom, ktorý túto organizáciu zakázal a rozložil. Napriek tomuto zákonu a ďalším mnohým neskôr vydaným rasizmus stále pretrváva.

Tesne po jej ukončení bola krajina zdevastovaná po všetkých stránkach a tak sa ľudia nemohli nečinne prizerať svojmu vlastnému utrpeniu. Začali konať. Usilovná práca onedlho priniesla prvé úspechy. Obdobie po skončení Rekonštrukcie je charakteristické nielen otázkou rasizmu ale aj masívnym a progresívnym rozvojom hospodárstva, najmä vďaka dostatku voľnej pôdy, dostatku takmer všetkých dôležitých nerastných surovín a dostatku kapitálu.
 Našim cieľom je hlbšie oboznámiť verejnosť s danou problematikou a takisto jej priblížiť  všetky zákulisné ťahy, ktoré sprevádzajú každú vojnu. Tieto majú vždy na priebeh vojny väčší vplyv ako to, čo sa dozvie verejnosť z literatúry. Taktiež by sme chceli podotknúť, že v tejto vojne padlo viac Američanov ako počas Prvej, či Druhej svetovej vojny. 

2 Vojna
2.1 Čo predchádzalo vojne
Na severe USA, kde bolo masívne prisťahovalectvo prevládal priemysel, ktorý mohol poskytnúť prácu aj pre väčší počet ľudí. Sever bol v zmýšľaní pokrokovejší a liberálnejší a po technickej stránke vyspelejší. Na juhu zas dominovalo poľnohospodárstvo, ktoré sa spájalo s otrokárstvom. Toto a obchod s Európou prinášal obrovské zisky, ale len malej skupinke obyvateľstva, niekoľkým rodom, ktoré vlastnili plantáže. Zmýšľaním bol oveľa konzervatívnejší.

V roku 1854 vznikla na severe Republikánska strana. Tá sa stavala hlavne proti rozširovaniu plantážnictva a tým pádom aj otrokárskeho systému na nové teritóriá, čím reprezentovala ekonomické záujmy severanov. Postupne začalo jej radikálnejšie krídlo žiadať úplné zrušenie otroctva v zmysle ústavy USA. Ako reakciu na to južania vyhlasovali, že majú kedykoľvek právo sa od severu odtrhnúť. Spory medzi severom a juhom sa stupňovali a vyústili až do volieb v roku 1860.

Tieto voľby vyhrala republikánska strana na čele s Abrahamom Lincolnom, ktorý sa o rok nato stáva prezidentom Spojených štátov. K hlavným sporom sa vyjadril tak, že otroctvo samotné ponechal iba tam, kde už bolo zavedené, ale odmietol jeho rozširovanie do nových teritórií. Taktiež odmietol aj secesiu, čiže možnosť juhu na odtrhnutie sa. Následne nato však 11 južanských štátov vytvorilo Konfederáciu a odtrhlo sa od severu, ktorý ako reakciu na to vytvoril Úniu a medzi týmito dvoma blokmi sa v roku 1861 začala vojna.
Prezidentom Konfederácie štátov amerických (CSA) bol zvolený Jefferson Davis a CSA prijali novú zástavu s 11 bielymi hviezdami v dvoch prekrížených modrých pruhoch na červenom poli. Ešte aj dnes je súčasťou niektorých zástav niektorých juhoamerických štátov v USA. Príkladom rozpoltenosti spoločnosti bol postoj štátu Virgínia k vyhláseniu nezávislosti, keď veľká časť jej obyvateľov nesúhlasila s pripojením k Juhu a došlo tak neskôr aj ku skutočnému rozdeleniu tohto štátu. Výsledkom bol vznik ďalšieho štátu Únie - Západnej Virgínie, ktorá ostala verná USA.
 
2.1.1 Lincolnove víťazstvo vo voľbách

Prezidentské voľby sa uskutočnili v roku 1860. Demokratická strana, ktorá mala mnoho voličov na Severe aj Juhu, nominovala na post prezidenta Stephena Douglasa, ostrieľaného kongresmana. Republikánska strana nominovala neznámeho advokáta z Illinois, Abrahama Lincolna. S víťazstvom Lincolna sa nepočítalo, v minulých voľbách dostal kandidát republikánov málo hlasov. Južania však zistili, že situácia sa zmenila. Douglas sa pod vplyvom radikalizujúcej sa verejnej mienky začal otáčať Južanom chrbtom, vydal vyhlásenie o zastavení šírenia otrokárstva. Lincoln sa vyjadroval ešte radikálnejšie – otrokárstvo je vred na tele Únie a poškodzuje ju ekonomicky aj politicky.

Južania sa cítili ohrození, mohli by prísť o otrokov, lacnú pracovnú silu, a tým aj o majetok. Odštiepili sa od demokratov a vytvorili Konštitučnú Demokratickú stranu s vlastným kandidátom Breckinridgeom (leto 1860). Ten hlásal uzákonenie neobmedzeného otroctva v teritóriách a strhol na svoju stranu v podstate celý Juh. Douglas sa zišiel so zvyškom demokratov v Baltimore a vytvorili Národno-demokratickú stranu. Vznikla aj štvrtá strana, Strana ústavnej jednoty s kandidátom Bellom, ktorá sa pokúšala udržať Úniu pokope. Tak zmizlo posledné puto Únie – posledná celonárodná strana. Rozpad Demokratickej strany a hlboká roztržka medzi Severom a Juhom umožnili Lincolnovi vyhrať voľby, 6. novembra 1860 zvíťazil 1. protiotrokársky kandidát v histórii USA, Abraham Lincoln (39,8 % hlasov). Douglas získal 29,5 %, Breckinridge 18,1 %, a Bell 12,6 %.

Lincolnové zvolenie za prezidenta bolo v atmosfére demonštrácií a ťažko potlačovaného nepriateľstva Južanov a Severanov politickou rozbuškou. Vôbec však nebolo jasné, či mal Lincoln zámer otroctvo iba obmedziť, alebo ho počas svojho volebného obdobia zrušiť. Lincoln vytrvalo odmietal poskytnúť Juhu záruky alebo podať vysvetlenie svojho stanoviska k otrokárstvu, o ktorom tvrdil, že „je verejne známe“. Takéto neurčité vyhlásenia iba prilievali olej do ohňa.

Po voľbách nastalo na krátky čas ticho, ale južné štáty sa vzápätí prebrali z otrasu a začali jednať o odtrhnutí od Únie. V Charlestone, Mobile, Atlante, pochodovali davy ľudí, žiadajúcich okamžitú secesiu (odtrhnutie od Únie).
To ovplyvnilo aj legislatívu Južnej Karolíny, ktorá 20. decembra 1860 oznámila ako prvá: „Južná Karolína vystupuje z Únie“, pričom prehlásila ratifikáciu Ústavy USA štátom z mája 1788 za zrušenú a jeho zväzok s ostatnými štátmi za rozpustený. Nasledoval výbuch osláv a ovácií. Nadšenie sa šírilo celým Juhom. Južnú Karolínu nasledovali ďalšie štáty – Mississippi, Florida, Alabama, Georgia, Louisiana a Texas. Týchto 7 odtrhnutých štátov vytvorilo 4. februára 1861 v Montgomery (štát Alabama) Konfederované štáty americké (Confederate States of America)

2.2 Priebeh vojny
2.2.1 Začiatok vojny

Vojna sa začala obsadením Fort Sumteru v Južnej Carolíne 13. apríla 1861 Konfederáciou. Prvá bitka armád Únie a Konfederácie sa strhla 21. júla 1861 pri Bull Run (na Juhu sa nazývala bitka pri Manassas). Federálne vojsko so 40 000 vojakmi vtrhlo do Virgínie, kde sa mu postavila do cesty 30 tisícová konfederačná armáda. Z Washingtonu sa dokonca prišlo pozrieť na „veľkolepý triumf Únie“ mnoho tisíc civilistov, ktorí si neuvedomovali, že je už vojna. Konfederačná armáda pod velením generála Beauregarda rozprášila federálnu. Tá sa dala na bezhlavý útek, nasledovaná prúdom zdesených civilov z Washingtonu. Konfederačný prezident Davis, ktorý na koni dorazil na bojisko, spravil zásadnú chybu, že armáde nerozkázal pokračovať v postupe a dobyť Washington (či to bolo možné, je sporné – ľahké víťazstvo prekvapilo Davisa rovnako ako Lincolna a lejak zmenil nasledujúce dni cesty v bažiny).Vojna mohla skončiť v júli 1861.
 
2.2.2 Druhá fáza
Pre Konfederáciu však ofenzívna vojna s cieľom dobyť Washington neprichádzala do úvahy. Jej vláda mala v pláne viesť obrannú, unavujúcu vojnu s Úniou. Prezident Davis, 29. apríla 1861 v prejave v konfederačnom Kongrese: „Nepožadujeme žiadne dobývanie, žiadne zväčšovanie územia, ani žiadne ústupky od štátov, s ktorými sme sa spojili do Konfederácie. Všetko, čo žiadame, je nechať nás ísť si svojou cestou. Pretože tí, ktorí nad nami nikdy nemali moc, sa nebudú teraz pokúšať o naše podrobenie so zbraňami“.
  Lincoln, zaskočený neúspechom federálnej armády a kvalitou konfederačnej, vyhlásil blokádu pobrežia a prístavov Konfederácie (tzv. Anaconda), aby zastavil dodávky vojnového materiálu z Európy do Konfederácie. Federálne lode zablokovali do januára 1862 celé pobrežie od Virgínie až po Texas v Mexickom zálive. Lincoln aj Davis dávali najavo, že by ich mala rozsúdiť Veľká Británia. Do Londýna poslali svojich diplomatov. Bol tu ale problém – aby Lincoln zabránil uznaniu Konfederácie Európou, tvrdil, že to nie je vojna medzi dvoma štátmi. Že to je len vzbura Južanov a vnútorná záležitosť USA. Kráľovná Viktória však odpovedala: „Ak sú to domáce nezhody, miestna záležitosť, prečo potom pán Lincoln zaviedol tak barbarskú blokádu proti vlastným ľuďom?“ Anglický parlament na to vyhlásil, že ak USA chce aby blokáda bola rešpektovaná ako vojnové opatrenie, zodpovedajúce medzinárodnému vojnovému právu, mal by Lincoln uznať, že CSA (Konfederované štáty) sú legitímnym štátom a že ostatné krajiny majú vo vojne práva neutrálnych štátov.

Začalo tak obdobie dlhých ťahaníc o podstatu vojnového konfliktu. Lincoln posielal do Británie dvojaké vyhlásenia, kde tvrdil, že cieľom tejto vojny nie je zrušenie otroctva, ale udržanie jednoty krajiny. Palmerstonova anglická vláda poslala na začiatku roku 1862 diplomatickú nótu Lincolnovej vláde: „Pokiaľ chcú južné štáty iba slobodu, potom je snáď v súlade s národnostnou zásadou, aby im bola daná.“ Lincoln neodpovedal a anglický parlament po vzrušených debatách prijal iba vyhlásenie o neutralite a nezaujal iné stanovisko (ani neuznal Konfederáciu, pretože Lincoln dával najavo, že to bude znamenať vyhlásenie vojny). Palmerstonova vláda nakoniec povolila Konfederácii stavbu vojnových lodí v Anglicku a poskytla jej pôžičky, čo takmer vyvolalo vojnu USA a Británie (1862). Palmerston však nemal v pláne posielať anglické vojská a lode na pomoc Konfederácii. V parlamente ukľudňoval opozíciu: „Anglicko nebude zasahovať a nenechá sa vtiahnuť do americkej vojny. Nestojíme o to, aby nás Američania aj tretíkrát vyhnali...“
Táto epizóda nadlho otrávila vzťahy USA a Británie, a pre Konfederáciu znamenala, že nádej na zahraničnú intervenciu sa rozplynula. Francúzsko zaujalo podobné stanovisko ako Británia.

Pre Konfederáciu bola obrana komunikácií vážnym problémom. Keďže sama nemala takmer žiadne loďstvo, blokáda sa začala odrážať v jej ekonomike. Inflačná špirála stúpala na svoju dobu závratným tempom, s ňou i ceny a nedostatok potravín, oblečenia i zbraní. Preto sa rozhodla vybudovať vlastné loďstvo a uplatňovať voči Únii pirátsku námornú vojnu a postavila prvé pancierové lode. Vo februári 1862 postavila prvú pancierovú loď – Virgíniu (nazývanú aj Merrimack, pretože bola prestavaná z federálnej lode Merrimack). Jej úlohou mala byť likvidácia blokádneho loďstva Únie. Virgínia vyplávala z Norfolku 8. marca 1862 a zahájila paľbu na blokádne lode Únie. Tie, postavené z dreva a neschopné sa brániť pancierovej lodi, zhoreli (Congress) alebo sa potopili (Cumberland). Keď sa na druhý deň,
9. marca, Virgínia vrátila definitívne ukončiť blokádu, vyplávala proti nej nová federálna pancierová loď – Monitor a začala sa 1. bitka pancierových lodí. Dopadla nerozhodne, ale Virgínia sa už nevrátila prelomiť blokádu (Monitor bol pre ňu predsa len príliš silný). Blokáda zostala zachovaná a ďalej zvierala Konfederáciu. Konfederačné pancierové lode a dokonca i prvé ponorky (David-1863, Hunley-1864) nemali úspech pre ich malý počet.

6. a 7. apríla 1862 sa po sérii úspechov nový a schopný generál Únie – Ulysses S. Grant, budúci prezident USA, dostáva do boja s konfederačnou západnou armádou pri Shilohu. Bitka končí porážkou vojska Konfederácie. Shiloh zasiahol veľmi mocne verejnosť Severu aj Juhu– bola to prvá bitka v ktorej sa hromadili tisíce mŕtvych na obidvoch stranách a ľudia na Severe aj Juhu začali chápať, aká surová a dlhá bude táto vojna. Nádej na akési prímerie sa stávala čoraz nereálnejšou.

16. apríla 1862 priplávali federálne lode k najväčšiemu konfederačnému prístavu – New Orleansu, ktorý začali bombardovať a 25. apríla ho dobyli. Súčasne s týmto výrazným úspechom začína federálny generál McClellan ťaženie na hlavné mesto Konfederácie – Richmond. 100 000 vojakov sa valí k Richmondu. Koniec Konfederácie sa zdá už blízko. Prezident Davis však spraví majstrovský ťah. Do čela konfederačnej armády menuje vynikajúceho generála Roberta E. Lee. Ten začal tzv. sedemdňové ťaženie, ale federálna armáda mala tak veľkú prevahu, že ani 1. júla v bitke pri Melvern Hill ju nedokázal poraziť. Neschopný generál McClellan však po úporných bojoch nariadil federálnej armáde ústup, pretože si nebol istý výsledkom. Sily Konfederácie už takmer zdolal, ale cez to všetko si nedokázal veriť. Opäť raz mohla byť vojna ukončená.
 
2.2.3 Prvý konfederačný vpád na Sever
Južania, posmelení ústupom „tých otravných ľudí od Richmondu“, nasledovali deprimovanú federálnu armádu, ktorá strácala chuť bojovať, a v druhej bitke pri Bull Run ju znovu porazili. Napriek tomu, že konfederačná armáda vŕšila víťazstvo na víťazstvo, bez uzavretia mieru to nič neznamenalo. Preto geniálni konfederační stratégovia - Robert E. Lee a jeho generál Stonewall Jackson (vyhlásený po vojne za najlepšieho amerického generála 19. storočia) usúdili, že je čas na prvý veľký vpád do Marylandu a Pennsylvánie. Po dobytí Washingtonu mienili navrhnúť Lincolnovi mierové rokovania. Armáda Konfederácie vtrhla do Marylandu a vo Washingtone vypukla panika.
Lincoln posiela proti Južanom 70 tisícovú armádu a 17. septembra 1862, ktorý vojde do dejín ako najkrvavejší deň americkej občianskej vojny, sa strhne zúrivý boj pri Antietame (na Juhu nazývaným Sharpsburg). Federáli mali na svojej strane šťastnú náhodu – objavili na zemi sa povaľujúce rozkazy generála Leea, ktoré stratili konfederační vojaci. Spoznali silu a zámery jeho armády a prichystali Južanom pascu. Krvavý celodenný boj, ktorý účastníci opisovali ako desivú nočnú moru, kde každý zabíjal každého, končí síce nerozhodne, ale konfederačná armáda sa nakoniec dáva na ústup naspäť do severnej Virgínie. Únia stratila 12 000 vojakov a Konfederácia 13 700, čo vypovedalo o hrozných jatkách a neúspechu Konfederácie.
 
2.2.4 Oslobodenie otrokov. 1. januára 1863
Konfederácia stratila svoju prestíž ako neporaziteľná, víťazná strana konfliktu. Kým sa v Konfederácii mlčalo o debakli, Lincoln pod vplyvom odrazenia útoku vydáva Deklaráciu o oslobodení otrokov v Konfederácii (nevzťahovala sa na pohraničné štáty Maryland, Kentucky a Missouri, ktoré zostali v Únii; platná od 1.1.1863) a Homestead Act (zákon o bezplatnom prideľovaní pôdy prisťahovalcom, čím chcel iniciovať prisťahovalectvo z Európy a zväčšenie federálnej armády Írmi, Škótmi, Nemcami,…).

Lincolnove oslobodenie otrokov bol predovšetkým politický akt. Účelom bolo spraviť z čoraz viac nepopulárnej vojny spravodlivú, odstaviť európske štáty od angažovanosti vo vojne a vyvolať revolúciu na Juhu. Prezident Davis vystúpil v konfederačnom Kongrese s ostrým vyhlásením – „Pretože sa pán Lincoln mieša do vnútorných vecí Konfederácie a chce rozpútať revolúciu otrokov na Juhu, budú všetci zajatí federálni (bieli) velitelia černošských oddielov súdení podľa zákonov Konfederácie o poburovaní a ich černošskí vojaci vracaní naspäť na plantáže ako otroci“. Otroci na Juhu sa samozrejme o Deklarácii dozvedeli a otroctvo tak v skutočnosti už nebolo udržateľné. Niektorí liberálni Južania učili otrokov čítať a písať a pripravovali ich v tichosti na oslobodenie. Deklaráciu prešli Južania mlčaním. Po Lincolnovom oslobodení otrokov si už žiadna krajina Európy nemohla dovoliť podporovať „otrokársky štát“.

Celý systém južanskej ekonomiky, založenej na výrobnej sile otrokov, sa rúcal. Ako pokračovala občianska vojna, otroci získavali čoraz viac nezávislosti, čoraz menej pracovali na poliach a čoraz viac zažívala v dôsledku toho Konfederácia hladomor. Obyvateľstvo Konfederácie strašne schudobnelo, plantáže ekonomicky upadali, nepredajná bavlna sa hromadila v prístavoch, ktoré boli blokované a ostreľované federálnymi loďami. „Starý Juh“ sa menil na zničenú a zruinovanú krajinu.

V Únii sa naopak dvíhala vlna odporu voči vojne. V New Yorku vypukla veľká vzbura. Objavili sa tu heslá na vešanie černochov, volali tam na slávu Konfederácii a žiadali zastaviť krvavú vojnu. Vzbura prerástla do pouličných nepokojov, ktoré potláčala federálna armáda. Vypukli vzbury i v ďalších mestách Severu. Konfederačné noviny to využívali – „Únia je na pokraji rozkladu“ , zabávali sa na tom a obracali sa k otrokom – „Vidíte, čo by vás čakalo po víťazstve Yankeeov (Únie) - chcú vás tam vešať!“.

Lincoln a republikánska administratíva však rozhodne odmietli ukončiť vojnu. Naopak, federálna armáda dostala rozkaz znovu vpadnúť do Virgínie a dobyť Richmond. 13. decembra 1862 sa strhla bitka pri Fredericksburgu, kde geniálni južanskí vojvodcovia Lee a Stonewall Jackson opäť porazili armádu Únie.
Po bitke pri Fredericksburgu zachvátila Úniu apatia a nechuť z dlhej vojny. Vojna skončila v trápnom, nerozhodnom stave. Bolo veľa mŕtvych a ranených. Únia nebola schopná poraziť Konfederáciu a Konfederácia nemala dostatok síl vynútiť si nezávislosť. Demokrati rozpútali vo Washingtone kampaň proti Lincolnovi – „Vláda je úplne neschopná!“ a „Iba Lincoln už trvá na ďalšom zabíjaní. Uzavrime mier!“

Aj Konfederácia bola vyčerpaná. Davis bol zúfalý – Konfederácia vyhrávala bitky, ale mier nebol na dohľad. Obyvateľstvo trpelo drahotou, infláciou, nedostatkom. Odhodlanie Južanov vynútiť si nezávislosť bolo ale stále veľmi silné. Obyvatelia sa podivuhodne zomkli dohromady – syn plantážnika bojoval popri roľníkovi a všetci spolu verili vo víťazstvo. Už nešlo o otroctvo, nakoniec, veľa Južanov ho považovalo za obludné, išlo len o nezávislosť. Konfederačná vláda, vidiac rozklad v Únii, zasadla k rokovaniam. Davis vyjadril presvedčenie – „Teraz je dôležité preniesť vojenské operácie na Sever, obsadiť Philadelphiu alebo Washington a to bude posledná rana ich odvahe bojovať. Zosadia Lincolna a uzavrú mier“. Armáda Konfederácie sa začala presúvať na Sever. V máji 1863 porazila federálnu pri Chancellorsville, kde však utrpel smrteľné zranenie Stonewall Jackson, pravá ruka Leea a najschopnejší americký generál 19. storočia.
Konfederácia prišla o geniálneho stratéga. Anglické noviny Saturday review: „Ak uvážime nepomer síl (Únia 120 000 vojakov, Konfederácia iba 53 000), bol úspech Konfederácie ohromujúci. V porovnaní so smrťou Stonewalla Jackona však strácal zmysel.“
 
2.2.5 Druhý konfederačný vpád na Sever – Bitka pri Gettysburgu
 Po rozhodujúcom víťazstve pri Chancellorsville usúdil Robert E. Lee, že je ten najvhodnejší okamih pre inváziu na Sever. Presvedčil prezidenta Davisa, že úder na sever do bohatých krajov Pennsylvánie je nevyhnutný. Lee bol presvedčený, že víťazstvo prinesie iba veľká bitka na území Severu. V júni 1863 uskutočnila 70 tisícová južanská armáda druhý vpád na Sever. Lee viedol šikovne armádu okolo Washingtonu na Sever a nechával federálov v neistote, či jeho cieľom predsa len nie je Washington. Južania vtrhli do Pennsylvánie. Lincoln vo vážnej situácii vymení velenie federálnej armády a menuje do jej čela generála Meada. 30. júna dá Meade povel zastaviť Južanov pri Gettysburgu. 1. júla 1863 sa armády stretli v Gettysburgu a začalo sa bojovať. Konfederáti zahájili útok na federálov a pomaly ich zatláčali do mesta. Po niekoľkých hodinách sa už bojovalo v meste. Armáda Únie nakoniec opustila mesto a zaujala výhodné pozície na kopcoch za Gettysburgom. Lee dorazil do Gettysburgu večer 1. júla spolu so svojím generálom Longstreetom, na ktorého sa musel spoliehať po smrti Stonewalla Jacksona. Leeove velenie však spravilo niekoľko taktických chýb, ktoré sa nakoniec ukázali ako rozhodujúce: V najdôležitejšej chvíli nemala armáda Konfederácie k dispozícii svoju jazdu, ktorá zabezpečovala prieskum. Nahnevaný Lee vyhlásil: „Neviem nič o tom, aká silná armáda Únie stojí proti nám!“ Nepriateľské armády si na celú noc „dali pauzu“, čo umožnilo federálom vybudovať obranné postavenia na Cemetery hill a prisunúť posily. Keď sa 2. júla zotmelo, nepriateľské armády boli ešte stále tam, kde predošlý deň. Frontálne údery Konfederácie na línie federálov nepriniesli žiadne výsledky okrem 30 000 mŕtvych a zranených na obidvoch stranách. 3. júla na svitaní sa Lee rozhodol rázne ukončiť trojdňovú bitku a zaútočiť na samý stred federálnej armády. To bola Leeova tretia a najtragickejšia taktická chyba. 15 000 konfederačných vojakov sa vydalo cez dlhé, rovné pole k líniám federálnej armády. Tá spustila kanonádu z diel a pušiek a prakticky všetkých 15 000 vojakov padlo. Porážka Južanov bola totálna. Armáda Konfederácie prišla o 30 % svojej sily a elitné oddiely. Po Gettysburgu už Leeova armáda nikdy nedokázala viesť ofenzívne akcie, upadla do defenzívy a jej funkcia sa obmedzila na obranu Richmondu.
 
2.2.6 Vicksburg – porážka Konfederácie na Mississippi
Zároveň s porážkou pri Gettysburgu utrpela Konfederácia ďalšiu od federálneho generála Granta na rieke Mississippi, na južnom fronte. Grant spolu s vynikajúcim generálom – Shermanom systematicky dobýjali na západnom fronte konfederačné mestá a pevnosti a otvárali tak rieku Mississippi, hlboko v konfederačnom tyle. V ceste im už stálo len silne opevnené mesto – Vicksburg. Grant na čele 41 tisícovej armády rozdelil manévrovaním konfederačnú, chrániacu Vicksburg a 19. mája 1863 sa mesto ocitlo v obkľúčení. Vo Vicksburgu sa nachádzalo 25 000 južanských vojakov (generál Pemberton). 70 000 federálov sa striedalo v palebných postaveniach nad Vicksburgom a ich delá vrhali na mesto tisícky granátov. Po dvoch mesiacoch obliehania bol Vicksburg v ruinách, mesto hladovalo, množili sa choroby. Statočný odpor obliehaného mesta vyvolal na obidvoch stranách i v Európe vlnu sympatií a ukázal neľútostnosť občianskej vojny. V beznádejnej situácii Vicksburg 4. júla 1863, na deň nezávislosti, kapituloval. Lincoln poslal Grantovi gratuláciu – „Najlepší 4. júl od roku 1776!“ Dobytím Vicksburgu prešla rieka Mississippi do rúk Únie. Konfederácia bola roztrhnutá na dve časti a spolu s porážkou pri Gettysburgu zbavená akejkoľvek vyhliadky na víťazstvo.
 
2.2.7 Únia prechádza k ofenzíve – ťaženie ku Atlante. Máj - september 1864
Od polovice roku 1863 sa Konfederáciou šíri hlad – armáde i ľuďom v zázemí sa nedostávajú základné potraviny, rastie drahota a inflácia, chýba obuv, odev. V máji 1864 generál Joseph E. Johnston, novovymenovaný veliteľ západnej konfederačnej armády a jeden z najlepších južanských generálov, ustúpi do hôr na hraniciach Tennessee a Georgie. Proti nemu stojí pravdepodobne najlepší federálny generál, Sherman, povestný výrokom, že „Georgiu (najbohatší štát Konfederácie) donúti revať hrôzou“. Porazí Južanov v bitke pri Chattanouge a Johnston začína rýchly, zmätený ústup ku Atlante, najdôležitejšiemu konfederačnému mestu po Richmonde. Sherman je majstrom stratégie a darí sa mu zatláčať Johnstona ďalej a ďalej do vnútra Georgie. S každým ústupom rastie v Richmonde a Atlante nervozita. Ak by sa totiž podarilo udržať Atlantu a Richmond, voliči na Severe, teraz už unavení dlhou vojnou, by v prezidentských voľbách 1864 dali zbohom Lincolnovi, zvolili by generála McClellana (demokrat), ktorý deklaruje, že by ihneď uzavrel s Konfederáciou mier. V lete 1864 sa však nepriaznivá situácia pre Lincolna definitívne obracia. Sherman vytlačí Johnstona aj z hory Kennesaw, 35 kilometrov od Atlanty. Prezident Davis zbaví Johnstona velenia a menuje generála Hooda. 23. júla 1864 je konfederačná armáda v Atlante, ktorú objíma hrôza – vojna prišla až k mestu. Sherman začína obliehanie a Atlanta posiela do Richmondu zúfalé žiadosti o posily. Davis jej však nemôže nič poslať, vojaci už proste nie sú. Konfederácia vyčerpala svoje ľudské zdroje. V tejto situácii navrhujú vplyvní Južania ozbrojenie otrokov a ich čiastočné oslobodenie. Prezident Davis to odmietne. (Vláda Konfederácie vyhlásila všeobecné oslobodenie otrokov v januári 1865, výmenou za to, že sa černosi pridajú k jej armáde, ale nemalo to úspech, Konfederácia bola už vtedy na pokraji kolapsu.) Federálna armáda obkľúči Atlantu z troch strán a 28. augusta 1864 sa začne boj o poslednú železnicu, ktorou Atlante prúdili aké-také zásoby. Južania prehrajú a Atlanta sa tak ocitá v úplnom obkľúčení. Hood si uvedomí, že už mesto nedokáže dlhšie udržať.  2. septembra 1864 konfederačná armáda prenecháva Atlantu Únii. Vo Washingtone prepuklo nadšenie, davy ľudí zaplavili ulice. Oslavy víťazstva boli väčšie ako 4. júla a Lincolnove znovuzvolenie sa stáva samozrejmosťou. 8. decembra 1864 víťazí vo voľbách 55 % -ami hlasov.
 
2.2.8 Grantovo „takmer“
Súčasne so Shermanovým majstrovským ťahom na Atlantu udrie Grant zdrvujúcou silou v severnej Virgínii na Leea, s cieľom dobyť Richmond. V máji 1864 útočí 115 000 federálov na 65 000 Južanov. Séria neobyčajne zúrivých a krvavých bitiek pri Wilderness, Spotsylvanii, Cold Harbore však dopadne nerozhodne. Grantovi sa nepodarí zlomiť južanskú obranu, a tak sa rozhodne konfederačnú armádu a Richmond vyhladovať. Federáli sa usadia 5 kilometrov od Richmondu. Obkľúčia mesto aj južanskú armádu. A konfederačná armáda, sužovaná hladom, dezerciami, zimou a otrasom z pádu Atlanty, stráca svoju silu i schopnosť niečo podniknúť.
 
2.2.9 Shermanov pochod k moru. September 1864 – február 1865
Vo Washingtone sa po obsadení Atlanty a neúspechu pri Richmonde diskutuje, čo ďalej. Ako čo najrýchlejšie zvíťaziť a skončiť dlhú vojnu? V Konfederácii sa prejavuje bezradná nálada: Chaos, neporiadok, hlad, dezercie, strata záujmu o vojnu a naliehavé želania ukončiť ju. Davis sa pokúsi poslednýkrát o úspech - Hoodova zmrzačená armáda (30 000 vojakov), rozvrátená stratou Atlanty, má zaútočiť na Shermanove komunikácie, odrezať ho od posíl a potravín, aby sa stiahol z Atlanty na sever. Sherman vycíti Hoodovu stratégiu a po porade s Grantom sa rozhodne neprenasledovať Hooda, ale vydať sa s armádou na pustošivý pochod Juhom, ničiac pritom plantáže, domy, majetok, zásoby. Prenasledovať Hoodovu armádu je presne to, čo chce konfederačný prezident – lákať nás ako návnadu ďalej a ďalej od Georgie, naháňať bludičku. Sherman začal svoj pustošivý pochod Georgiou vysťahovaním Atlanty - nariadil všetkému civilnému obyvateľstvu odísť z mesta, asi 30 000 ľudí a jej vypálením. Potom sa jeho 60 tisícová armáda, ktorej už nestála v ceste konfederačná rozliala po Georgii. Ukrutné zvesti o Shermanovej armáde sa dostali do Richmondu a konfederačná vláda len bezmocne a ohromene pozerala na surovosti federálov. Vojna nabrala hrozivé rozmery genocídy. 17. decembra 1864 dorazila federálna armáda k moru do Savannah a 17. februára 1865 dobyla Columbiu, hlavného mesto Južnej Karolíny, na ktorom si vybila zlosť (Južná Karolína prvá vystúpila z Únie). Z mesta zostali len trosky a spálené ruiny. Shermanov pochod Juhom zrazil Konfederáciu na kolená.

2.2.10 Dobytie Richmondu a kapitulácia Konfederácie

Jediný odpor už kládla iba Leeova Armáda severnej Virgínie v hlavnom meste Richmonde, ktorá naďalej bojovala v richmondských obranných líniách. Generál Grant s päťnásobnou presilou na začiatku apríla 1865 zaútočil na Leea, podarilo sa mu prelomiť jeho obranné línie a 3. apríla 1865 dobyť Richmond. Vláda Konfederácie opustila Richmond a rozkázala ustupujúcej armáde mesto zapáliť. Zničenými ulicami mesta sa bol 4. apríla prejsť Abraham Lincoln. Leeova armáda sa síce dala na ústup, ale bez koní a povozov už nemohla ďaleko zájsť. 9. apríla 1865 ju obkľúčila Grantova armáda, pričom Sheridanova jazda jej znemožnila ustúpiť. Lee poslal list Grantovi so žiadosťou o stretnutie a otázkou – „Aké sú podmienky kapitulácie?“ Na stretnutí Granta a Leea v Appomattox Court House, 9. apríla 1865, podpísal generál Lee bezpodmienečnú kapituláciu konfederačnej armády. Na to zložili zbrane aj posledné zbytky južanských vojsk v Severnej Karolíne (18. apríla 1865).
 
3 Abraham Lincoln
Narodil sa ako syn farmára a robotníka Thomasa Lincolna. Vyrastal v chudobnej rodine. Niekoľkokrát sa sťahovali, až sa napokon usadili v okrese Macon v Illinois. Ako 10-ročnému mu zomrela mama. Jeho otec sa po čase usadil v Indiane. Už od 14-tich rokov si začal zarábať na živobytie. Bol hráčom pokru, pltníkom, lodivodom, lovcom, vojakom, vedúcim poštového úradu a pomocníkom v obchode. Mal tú najtvrdšiu školu – školu života. To mu ale nestačilo a začal sa sám vzdelávať. V New Salerme si prenajal obchod. Vďaka svojej veľkej záľube - knihám - si získal povesť vzdelaného človeka a jeho popularita začala ešte rásť, keď sa na neho ľudia začali stále viac obracať kvôli svojím sporom. Jeho múdre rozhodovanie ho doviedlo až k tomu, že sa vzdal svojho obchodu a začal sa uchádzať o kreslo v illinoiskej snemovni. Oddiaľ sa postupne dostal až na post prezidenta Spojených štátov. Počas vojny opakovane vyhral voľby a pomohol tak sformovať súčasnú podobu Ameriky.

Porážka a hrôzy vojny vážne otriasli verejnosťou Juhu. Obrovská nenávisť, ktorú vyvolali zverstvá Shermanovej armády sa vryla do pamäti Južanov a prakticky dodnes nie je preklenutá priepasť, ktorá ňou vznikla. 14. apríla 1865 usporiadalo federálne ministerstvo vojny veľkú oslavu víťazstva vo Fordovom divadle vo Washingtone. Pomätený herec, John Wilkes Booth, z ktovieakých príčin, napadol v divadle Lincolna a s výkrikom „Smrť tyranom!“ ho zastrelil. Bootha nasledujúce dni zastrelili na úteku. Dnes sa Lincolnove narodeniny (12. 2.) slávia ako národný sviatok, aby pripomínali prezidenta, ktorý zachránil jednotu národa a demokraciu.
 
4 Robert E. Lee
Popredný generál Konfederácie počas americkej občianskej vojny. Bol vychovaný vo významnej vojenskej rodine. Tri roky viedol vojenskú akadémiu. V roku 1861 mu ponúkli miesto poľného veliteľa v armáde Únie. Túto ponuku odmietol a stal sa vojenským poradcom prezidenta Davisa. V júni 1862 prevzal Lee velenie armády Konfederácie v Severnej Virgínii, ktorú priviedol k víťazstvu pri Fredericksburgu a pri Chancellorsville. Napriek tomu, že v bitke pri Gettysburgu bol porazený, podarilo sa mu takmer rok odolávať pri obrane Richmondu proti generálovi U. Grantovi. Nakoniec musel kapitulovať 9.4. 1865 v Appomattoxe.

5 Zhrnutie
V úvode sa pýtame, čo sa stalo s miliónmi otrokov po skončení vojny a aký mala vplyv na ekonomiku krajiny. Na zdevastovanom Juhu sa začala Rekonštrukcia (1865-1877.) Po Lincolnovom zavraždení nastúpil do úradu prezidenta Andrew Johnson. Nerozhodný Johnson, zvolil voči Juhu tvrdšiu politiku. Bol zatknutý exprezident Konfederácie, Davis, a súdený za vlastizradu (napokon bol prepustený na kauciu) ako aj množstvo vysokých politikov a vojakov Konfederácie. Južné štáty, ktoré vystúpili z Únie, boli rozdelené na vojenské oblasti pod kontrolou armády, nanútili im guvernérov, dosadených z Washingtonu, čím porušovali vlastnú ústavu, a do Únie mohli byť prijaté až po schválení 13.-teho a 14.-teho dodatku k Ústave, uzákoňujúceho oslobodenie otrokov. Bol vytvorený Spoločný výbor pre obnovu, z ktorého boli vylúčení Južania a Úrad pre oslobodených (černochov). Časť plantáží bola konfiškovaná a rozdeľovaná. Černosi dostali ihneď právo voliť, čo obratom aj spravili, a poslali do Kongresu bojovne naladenú republikánsku väčšinu.

Keďže oslobodenie černochov a nové celonárodné voľby vyústili na Juhu do sociálnej revolúcie, nepokojov a dramatickej nezamestnanosti , bolo nutné radikálne prestavať systém ekonomiky na Juhu. Nekvalifikovaní a neschopní vojaci získavali vysokopostavené miesta v štátnej správe. Kvitla korupcia a terorizovanie bývalých stúpencov Konfederácie. Štátne úvery boli prideľované súkromným osobám, federálne pôžičky na zníženie nezamestnanosti „mizli“, rozostavané železničné trate končili kdesi v poli. Všeobecné znechutenie z korupcie a stagnácie, dokonca i medzi černochmi, vyústilo v rokoch 1870-1877 v pád republikánskych vlád na Juhu a nástup konzervatívnych, väčšinou zložených z predvojnových štátnych zamestnancov. Boli zavedené pracovné zmluvy pre černochov, rovnosť pred zákonom, právo vlastniť majetok, vykonávať odborné profesie, navštevovať školy.

Život na Juhu sa zmenil. Časy plantážnického života bohatej aristokracie boli preč. Začala sa rozvíjať textilná malovýroba, tabakový priemysel, rástla priemyselná výroba (továrne), drevospracujúci priemysel. Bavlníkové plantáže buď zanikli, alebo sa rozpadli na menšie celky. V dôsledku týchto faktorov miera inflácie v Konfederácii vyrástla na 9000 percent, čiže ak nejaký výrobok stál na začiatku vojny 1$, na konci vojny stál 92$. Na Severe to bolo len 80 percent.

Vojna si so sebou odniesla aj niekoľko tisíc ľudských životov. 350 000 ľudí zomrelo na strane Únie, 285 000 na strane Konfederácie. Ďalších takmer 300 000 bolo navždy zmrzačených. Straty vo vojne boli najväčšie, aké USA doteraz zažili. Pre porovnanie v 2. svetovej vojne stratilo USA 408 000 ľudí, vo vojne vo Vietname 57 000. Občianska vojna bola totálnou vojnou, ktorá sa prirovnáva k 2. svetovej. Neviedli ju iba profesionálne armády, ale dve spoločnosti stojace proti sebe.

Rozsiahle územia Juhu boli úplne zničené: Takmer celé štáty Virgínia, Tennessee, Louisiana; mimoriadne krutý osud postihol štáty Georgia, Južná a Severná Karolína, po rabovaní a plienení Shermanovou armádou sa mestá a usadlosti zmenili sa ruiny. Na Juhu zomrel každý ôsmy muž. Krajina bola zdevastovaná, ekonomicky zničená, vypukol tu hladomor.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.063 s.
Zavrieť reklamu