Atentáty na Hitlera

Atentáty na Hitlera

Úvod

Túto tému sme si vybrali kvôli našej zainteresovanosti v dejinách, ktoré pokladáme za naše hobby. Myslíme si že ľudstvo by sa malo viac venovať tejto tematike a poučiť sa z chýb minulosti, čím by zabránilo ďalším ozbrojeným konfliktom, ktoré postihujú najmä obyčajných nevinných ľudí. 

V tejto téme sa budeme venovať niektorým z najznámejších pokusov o zavraždenie strojcu druhej svetovej vojny tj. Führera nemeckej ríše Adolfa Hitlera. Týmito atentátmi sa snažili, či už to boli obyčajný ľudia, členovia zahraničného odboja alebo jeho blízky spolupracovníci zabrániť ďalšiemu nezmyselnému krviprelievaniu a pokračovaniu nacistickej hrôzovlády v Európe.

Cieľ

Našim cieľom je poučiť študentov a objasniť udalosti, ktoré sa mohli stať v dejinách významnými medzníkmi. Zároveň chceme poukázať na skutočnosti, ktoré sú neobjasnené aj po 60tich rokoch od konca druhej svetovej vojny.

Ďalej by sme chceli informovať o obrovskom vplyve jednotlivca na obrovské skupiny a masy ľudí ktoré ho slepo nasledovali na smrť. Pritom je známe, že celá ríša bola postavená na prázdnych, nezmyselných a nesplniteľných frázach.

1 Prvé pokusy o atentát na Hitlera

Na Adolfa Hitlera bolo počas jeho vládnutia spáchaných okolo 42 atentátov. Ešte pred vypuknutím 2. svetovej vojny sa k nemu Hitlerovi mohol s vražedným úmyslom dostať prakticky ktokoľvek, pretože v tej dobe neboli obavy z atentátu ani zďaleka také veľké ako počas vojny.

Preto sa okrem pokusov o atentát, ktoré vyšli z radov opozičných dôstojníkov Wehrmachtu a nespokojných členov NSDAP a SS, vyskytli aj pokusy obyčajných ľudí, pochádzajúcich často zo skromných pomerov. Pred vojnou bolo pripravovaných celkovo 28 atentátov pričom 4 z nich sa uskutočnili ešte pred uchopením moci nacistami.

Jeden z nich sa uskutočnil v berlínskom hoteli Kaiserhof, keď tam bol v roku 1932 Hitler so svojím štábom na obede. Hodinu po jedle dostali všetci zúčastnení žalúdočné kŕče a museli sa podrobiť zdravotnému ošetreniu, niekoľko z nich zápasilo zo smrťou. Najmenej problémov mal Hitler. Po tomto atentáte sa nacistický vodca dlho bál jesť vo verejných budovách a tak sa stravoval prevažne u Magdy Goebbelsovej, manželky Josepha Goebbelsa.

2 Mníchovský atentát

2.1 Príprava atentátu

Strojcom atentátu bol sympatizant komunistov, tesár a hodinár Johann Georg Elser. V novembri 1938 odcestoval do Mníchova, kde sa rozhodol sledovať Hitlerov prejav. Pritom zmapoval celú pivnicu. Na základe získaných poznatkov sa Elsner rozhodol, že atentát uskutoční budúci rok pri tom istom prejave. Začiatkom apríla 1939 odišiel znova do Mníchova, aby si zameral a odfotografoval miesto atentátu.

Ako veľmi vhodný sa ukázal drevom obložený cementový pilier, pred ktorým zvyčajne stávala rečnícka tribúna Plánoval vytesať do vnútra stĺpu dutinu pre bombu. Aby si obstaral potrebnú výbušninu, našiel si prácu v jednom kameňolome. 5. Augusta 1939 odcestoval a ubytoval sa v Mníchove. Mal so sebou ťažký drevený kufor, v ktorom si niesol všetok materiál na skonštruovanie bomby.

Nebezpečný kufor skrýval pod posteľou v prenajatej izbe. Následne chodieval každý večer do meštianskeho pivovaru na večeru, potom sa schoval v oddelení pre zamestnancov, kde zotrval do doby, kedy sa v pivnici už nikto nenachádzal. Po tme sa vybral k stĺpu, kde si pri práci svietil baterkou stlmenou modrou vreckovkou. Končieval okolo tretej ráno.

Vždy dôkladne upratal, skryl náradie a ukryl sa vo svojom úkryte, aby počkal na otvorenie sály, čo bolo vždy okolo ôsmej. Potom nepozorovane opúšťal budovu zadným vchodom. Takto pracoval noc čo noc od 5. augusta do 6. novembra 1939. Keďže Hitlerov prejav trval vždy niečo vyše hodinu a pol, asi do desiatej večer Elsner časovač na nastavil tak, aby bomba vybuchla 8 Novembra o 21.20. Nakoniec chcel utiecť do Švajčiarska.

2.2 Atentát

Ráno 8. novembra 1939 vládol v Meštianskom pivovare čulý ruch. Popri pracujúcich v sále sa vyskytlo aj mnoho zvedavcov a až do poludnia sa tu mohli celkom voľne pohybovať nepovolané osoby. Hitlerova ochranka napriek tomu dávala malý dôraz na bezpečnosť. Uspokojila sa s tým, že obišla sálu a vykázala z nej zvedavcov.

Niekoľko hodín pred podujatím už mali dovnútra vstup len starí pravoverní straníci. Až doteraz sa všetko vyvíjalo podľa Elsnerovho plánu. No Hitler zmenil svoj plán a ukončil svoj svoj prejav o vyše polhodinu skôr ako obyčajne. Preto v dobe keď vybuchla bomba bol už Hitler vo svojom vlaku na ceste do Berlína. Výbuch okamžite usmrtil 3 ľudí a tucty ich zasypalo. piati z nich zomreli po prevoze do nemocnice, 63 bolo zranených.

2.3 Chytenie atentátnika

Elsnera zadržali pri pokuse prekročiť švajčiarsko-nemecké hranice s pasom s vypršanou platnosťou. Vtedy však ešte nebol podozrivý z atentátu, ale zo špionáže alebo ako prívrženec komunistov, keďže mal pri sebe odznak bojového zväzu Rotfront. Až keď dorazila správa o výbuchu bol obvinený ako potenciálny atentátnik a prevezený do Mníchova.

Elsner zapieral svoje plány 5 dní kým sa priznal. Napriek tomu Hitler ani jeho prívrženci neverili, že Elsner uskutočnil atentát sám. Boli presvedčený, že spolupracoval s britskou tajnou službou a preto Elsnera previezli do Berlína a podrobovali ho brutálnemu výsluchu. Hoci mu Gestapo nikdy nedokázalo spoluprácu s Britmi Hitler bol o tom stále presvedčený. Preto Elsnera previezli do Sachsenhausenu, kde bol braný ako „zvláštny väzeň“, ktorý mal poslúžiť ako svedok proti porazeným Britom. Ku koncu vojny bol prevezený do Dachau a popravený na priamy rozkaz Himmlera.

2.4 Motívy atentátnika

Počas nekonečných výsluchov vyšli najavo aj motívy. Mzdy robotníkov sa mu zdali nedostačujúce, nepáčilo sa mu tiež, že robotník nemohol opustiť svoje pracovné zaradenie podľa vlastnej vôle, a ani v náboženských otázkach sa už nemohol slobodne rozhodovať.

Preto sa rozhodol, že s tým treba niečo robiť. Pri výsluchoch neskôr povedal, že "nechcel odstrániť národný socializmus". Chcel len odstrániť najvyššie vedenie (A. Hitler, H. Göring, J. Goebbels), aby namiesto nich nastúpili umiernenejší ľudia, ktorí by zabránili vypuknutiu vojny a zlepšili postavenie robotníctva. Rozhodol sa pre menšie zlo, aby zabránil väčšiemu.

3 Atentáty počas vojny

3.1 Vznik nového nemeckého odboja

Od neúspešného mníchovského atentátu do roku 1942 boli pripravované len 3 pokusy na zavraždenie Hitlera. Hlavným dôvodom boli triumfy nemeckej armády na všetkých frontoch. No Najmä po rýchlom víťazstve nad „úhlavným nepriateľom“ Francúzskom stál Hitler v Nemecku na vrchole uznania. Každý mal v pamäti kruté boje v prvej svetovej vojne, keď boli tisíce mužov posielaný na smrť.

Štyri roky trvali márne snahy poraziť Francúzsko. Ale teraz sen, ktorý málokto považoval za uskutočniteľný sa stal skutočnosťou. Najmohutnejšia vojenská moc na kontinente podľahla Wehrmachtu len za 6 týždňov a rozpadla sa ako domček z kariet. Obyvateľstvo i vojaci boli opojený víťazstvom a velebili svojho vodcu ako „najväčšieho vojvodcu všetkých čias“. Preto sa od opozície oddelila celá rada vojakov, ktorí sa predtým tajne pohrávali s myšlienkami na prevrat. Teraz by nikto atentát nechápal, nepodporoval neschvaľoval – ani národ, ani armáda.

Najvyššia generalita už nebola ochotná k aktívnemu postupu voči Hitlerovi, no pozvoľna sa utvárala nová opozícia z mladých dôstojníkov. Hlavou a motorom tejto skupiny bol Plukovník Henning von Tresckow. K mužom, ktorých sa podarilo Tresckowovi sústrediť okolo seba patrili Rudolf Christoph von Gersdorff, Carl hans von hardenberg, Bernd von Kleist a predovšetkým fabian von Schlabrendorff.

Aj keď sa táto skupina pokúšala presvedčiť viacero ďalších dôstojníkov o potrebe odstrániť Hitlera nemala veľký úspech. Zlom nastal až po prvých neúspechoch na východe. Ku skupine sa pridalo aj niekoľko generálov ako boli, generál Friedrich Olbricht ale taktiež dôstojníkov , ktorý boli už pred vojnou nespokojný s režimom a preto boli odvolaný zo svojich funkcií. Z nich najvýznamnejší bol poľný maršal Ludwig Beck. Taktiež chceli získať na svoju stranu viacero významných poľných maršalov ako Ericha von Mansteina alebo Erwina Rommela, no pri nich neboli úspešný.

Sprisahancom šlo spočiatku o to ukončiť boje a dosiahnuť rozumných podmienok mieru. Avšak čím vojna ďalej trvala, tým viac dospievali k záveru, že šanca na uzavretie prijateľného mieru už prakticky neexistuje. No aj tak sa nevzdávali svojho zámeru, aby ukončili nezmyselné zabíjanie.

3.2 Britské pokusy o atentát

Zatiaľ čo skupina nemeckých dôstojníkov pripravovala svoj plán britská Special Operation Executive (SOE), ktorá organizovala atentát na Reinharda Heydricha sa pokúšala viackrát eliminovať Hitlera. Avšak žiadny z ich pokusov nebol úspešný. Najbližšie k úspechu akcia pri ktorej sa mal Hitlerov vlak vykoľajiť pri prejazde Poľskom.

SOE k tomu získala príslušníkov poľského odboja. Muži SOE vedeli, že všetky vlakové poriadky sa prispôsobujú cestovným požiadavkám Hitlera. Zistili si jeho cestovnú trasu a podmínovali jeden železničný most. Avšak práve v ten deň zostal Hitlerov vlak nepredvídateľne stáť na jednej stanici a prednosť pred ním dostal vlak s vojakmi. Nálož vybuchla, vlak s frontovými vojakmi sa vykoľajil a 400 ľudí zahynulo.

Keď britské tajné služby ďalej pracovali na svojom zámere zabiť Hitlera niekedy sa pri tom navrhovali dobrodružné až fantastické plány ako napríklad jed do Hitlerovho čaju, otrávenie vody v zásobníku jeho vlaku, nakazenie jeho odevu baktériami.

3.3 Prvé prípravy na prevrat

Už koncom roku 1942 vypracovávali Tresckow a jeho dôverníci prvé realizovateľné plány na zabitie Hitlera. Prichádzali však do konfliktu s mnohými otázkami. Ako sa mal ukončiť Hitlerov život? Mal sa usmrtiť výstrelom z pištole alebo radšej vyhodiť do vzduchu? A čo by sa malo stať po úspešnom atentáte? Rozvíjali sa plány, ako zaistiť vnútorný poriadok a prevziať moc v Berlíne. Centrálna rola pritom pripadla šéfovi všeobecného úradu armády generálovi Olbrichtovi.

Rozhodujúcu rolu pri plánovaní hrala skupina odporu v Abwehru (nemecká vojenská rozviedka). Šéf Abwehru admirál Canaris so svojim štábom odletel kvôli prípravám prevratu do Smolenska. Oficiálne sa rozhovory deklarovali ako jednanie spravodajských dôstojníkov v generálnych štáboch na fronte.

Dohadovali sa pri nich opatrenia ktorými by sa mala získať moc do rúk sprisahancov po atentáte na Hitlera. V porovnaní s neskorším plánom Valkýra to bol málo prepracovaný zámer, pretože sa sústreďoval predovšetkým na Berlín a obsadené územia ponechával stranou.

Hlavným problémom však stále ostávalo ako sa dostať do Hitlerovej blízkosti. Nikto zo skupiny nemal k nemu priamy prístup. Nikto nemohol bez povolenia vstúpiť do Hitlerovho hlavného stanu. Museli Hitlera vylákať zo svojho bunkru. Pre to existovali len 2 možnosti. Buď sa atentát spácha pri jednom z verejných vystúpení alebo pri návšteve na fronte.

Nakoniec sa rozhodli , že Hitlera zabijú pri návšteve frontu. Tresckow sa pokúšal presvedčiť Hitlerových pobočníkov aby si vodca prišiel presvedčiť o situácii na fronte osobne. Ale Hitler cestoval na front veľmi nerád. Avšak náhle sa na nich usmialo šťastie, pretože Hitler ohlásil svoju návštevu na 13.marca 1943. Spočiatku plánovali Hitlera zastreliť pri obede s ostatnými dôstojníkmi ale od tohto plánu upustili hlavne z dôvodu reakcie Himmlera.

Predpokladali, že by sa snažila prevziať moc jeho SS a došlo by tým k občianskej vojne. Tresckow a Schlabrendorff mali však už naplánovaný aj záložný plán, keby pokus o zastrelenie Hitlera zlyhal. Teraz sa zdal byť vhodnejší, pretože by z neho nikto nepodozrieval armádu a nedôjde tak k občianskej vojne medzi SS a Wehrmachtom. Plán spočíval umiestniť do Hitlerovho lietadla bombu, ktorá by za letu vybuchla, čo by sa považovalo za nešťastnú nehodu.

Keďže nemecké časové rozbušky boli príliš hlučné zaobstarali si atentátnici nehlučné britské, ktoré ale mali nevýhodu, že fungovali správne len pri 20 stupňoch Celzia. Pri nižších teplotách sa čas výbuch rapídne znižoval až k nemu vôbec nedochádzalo. Nálože nastavili aby vybuchli za 30 minút a obalili ich papierom aby vyzerali ako dve zabalené fľaše koňaku Coitreau.

3.4 Prvý pokus o atentát

Behom obeda Tresckow požiadal podplukovníka Brandta aby vzal niečo pre priateľa plukovníka Stieffa. Brandt súhlasil a Schllabrendorff mu tesne pred odletom dal balíček koňaku v ktorom sa však v skutočnosti nachádzala bomba. Pre atentátnikov však čakalo trpké sklamanie – bomba nevybuchla.

Teraz sa ich snaha zamerala na odstránenie stôp po neúspešnom pokuse o atentát. Tresckow ihneď volal Brandta a tvrdil, že sa zmýlil a poslal po ňom nesprávny balíček a aby si ho ešte nechal u seba, že Schlabrendorff pricestuje a vyzdvihne si ho. Tak sa aj stalo. Neskôr zistili, že bomba nevybuchla kvôli nízkej teplote v batožinovom priestore.

3.5 Ďalšie pokusy o atentát

Sprisahanci sa aj napriek nezdaru nevzdali. Nasledovali ďalšie štyri pokusy. Prvý s mal uskutočniť už po niekoľkých týždňoch 21.marca 1943. Na výstave ukoristených sovietskych zbraní v Berlíne načasoval generálmajor von Gersdorf mínu na desať minút. Hitler sa ale na výstave zdržal miesto plánovanej polhodiny len pár minút. Takto v marci 1943 krátko po sebe stroskotali dva sľubné pokusy o atentát a sprisahanci museli začať opäť od začiatku.

Stále sa pokúšali nájsť možnosť, ako sa dostať do blízkosti Hitlera. Avšak hľadanie vhodnej osoby, ktorá by mala prístup k Hitlerovi zostávalo celé mesiace neúspešné. Príležitosť sa konečne naskytla až v decembri 1943. Kapitán Axel von Bussche mal v Hitlerovom hlavnom stane prezentovať nové poľné uniformy.

Chcel pri tejto príležitosti zničiť Hitlera i sebe ručným granátom. Vlak s novými uniformami však zničil po ceste spojenecký nálet, k prezentácii nedošlo. Ďalší termín predvádzania uniforiem bol stanovený na 11. februára 1944. Tentoraz sa chcel s Hitlerom vyhodiť do vzduchu poručík Ewald von Kleist, ale Prezentácia sa opäť nekonala.

Posledná príležitosť pred 20 júlom 1944 sa naskytla 11.marca 1944. Rotmajster Eberhard von Breitenbuch, ordonančný dôstojník poľného maršala Buscha odovzdal pri príchode na poradu v Hitlerovom hlavnom stane svoju služobnú zbraň. Ponechal si ale vo vrecku nohavíc browning, s ktorým hodlal Hitlera zastreliť.

Do jednacej siene ale nebol pustený, pretože schôdzka nečakane dostala najvyšší stupeň utajenia, a tak nebola prístupná ordonančním dôstojníkom. Atentát sa znova nepodaril. Od počiatku roku 1943 stroskotali všetky pokusy zabiť Hitlera. Nádeje sprisahancov, že sa konečne podarí zabiť diktátora spočívali čoskoro len na jednom mužovi a tým bol Plukovník Claus von Stauffenberg.

4 Operácia Valkýra

4.1 Kto bol Stauffenberg?

Claus Philipp Maria Justinian Schenk, gróf von Stauffenberg sa narodil 15. novembra 1907 vBavorsku. Po skončení štúdia na vojenskej akadémii v Berlíne bol pridelený k 1. ľahkej divízii Wehrmachtu pod vedením Ericha Hoepnera, ktorý sa rovnako angažoval v protinacistickom odboji. Jeho jednotka sa zúčastnila obsadenia Sudet ako aj bojov proti Poľsku.

Potom bola jednotka reorganizovaná na 6. pancierovú divíziu a zasiahla do bojov s francúzskom. Vo februári 1943, po tom čo bol povýšený na podplukovníka, bol odvelený do Severnej Afriky s 10. pancierovou divíziou v rámci Afrikakorpsu.. V apríli 1943 bol ťažko zranený (pri náletu prišiel o oko, pravú ruku a dva prsty na ľavej ruke.

 Zo zranení sa v nemocnici zotavoval 3 mesiace. Počas zotavovania sa niekoľkokrát stretol s Olbrichtom a Tresckowom. Neskôr bol Neskôr bol prevelený do Berlína k veleniu záložnej armády a zároveň bol povýšený na plukovníka. Ako náčelník štábu veliteľa záložnej armády mal ako jediný z kruhu sprisahancov prístup k situačným poradám vo vodcovom hlavnom stane (vlčie hniezdo).

4.2 Prípravy na prevrat

Tresckow pri jednom z prvých stretnutí so Stauffenbergom pripustil, že aj keby sa atentát z marca 1943 vydaril pravdepodobne by režim nepadol, pretože sa vykonalo málo príprav na prevzatie moci. Zhodli sa, že zavraždenie Hitlera sa musí spojiť s dobre premysleným plánom na ukončenie nacistickej vlády. Ideálnym nástrojom pre to je záložná armáda.

V júli 1943 generálne veliteľstvo vytvorilo plán pod krycím označením Valkýra, podľa ktorého mali byť záložné jednotky nasadené k potlačeniu „vnútorných nepokojov“. Po vydaní rozkazu majú veliteľstvá vojenských okruhov podniknúť ihneď opatrenia na ochranu dôležitých objektov ako mostov, elektrární, komunikačných zariadení a podobne.

Sprisahanci rozpoznali, že operáciu Valkýra ide využiť a modifikovať pre ich potrebu, a dať tak prevratu „legálny náter“. Vypracovali podrobný plán na prevzatie moci v Berlíne. Podľa neho mali jednotky záložnej armády prevziať v hlavnom meste ochranu objektov, čo neznamenalo nič iného, než obkľúčiť vládnu štvrť a obsadiť všetky najvyššie ríšske úrady, objekty SS a rozhlasové stanice.

4.3 Cesta k 20. júlu

V polovici mája 1944 bol Stauffenberg menovaný na náčelníka štábu veliteľa záložnej armády. V tomto postavení musel príležitostne referovať Hitlerovi o situácii. Rozhodli, že na atentát znovu využijú ukoristené britské výbušniny ako pri pokuse o atentát v marci 1943.

Na nátlak generálov Becka a Olbrichta sa atentát mal uskutočniť len ak budú prítomný aj Himmler a Göring. Termín atentátu bol určený na 11. júla 1944 na Berghofe, Hitlerovom horskom sídle. Atentát sa však neuskutočnil, pretože nebol prítomný Himmler ani Göring. 

Ďalšia príležitosť nastala 15.júla 1944, no tentoraz v Hitlerovom hlavnom stane. Vo chvíli odletu vydal plukovník Mertz von Quirnheim rozkaz k operácii Valkýra a vyhlásil stav najvyššej pohotovosti. Stauffenberg krátko po príchode do hlavného stanu telefonoval do Berlína, kde mu bolo jasne oznámené, že nemá uskutočniť atentát pokiaľ nebude na porade aj Himmler.

 Ten v hlavnom stane síce bol, ale situačnej porady sa nezúčastnil. Keď porada začala a Stauffenberg s istotou vedel, že Himmler sa jej tentoraz nezúčastní, telefonoval ešte raz do Berlína, no generálov nepresvedčil. Potom telefonoval von Quirnheimovi, ktorý dal súhlas, ale medzitým sa šanca prepásla. Hitler poradu ukončil. Olbricht medzitým odvolal Valkýru a pohotovosť zamaskoval ako cvičenie.

4.4 20.júl 1944

20. júla 1944 sa naskytla ďalšia príležitosť na atentát. Stauffenberg už nebral ohľad na Göringovu a Himmlerovu neprítomnosť. V ten deň bolo veľmi horúco a keďže v bunkri nefungovala klimatizácia bola situačná porada presunutá do neďalekého baraku. Bol to jeden z mnohých faktorov ktorý zachránil Hitlerovi život, keďže v dome s otvorenými oknami bomba nemohla mať taký účinok, ako sa očakávalo.

Tesne pred poradou sa pod zámienkou výmeny košele Stauffenberg spolu so svojim pobočníkom nadporučíkom Wernerom von Haeftenom stiahli do úzkej umyvárni, kde odistili nálože. Ale než sa atentátnikom podarilo odistiť i druhú nálož, otvoril niekto dvere umyvárne. Prišiel oznámiť Stauffenbergovi, že má hovor s Erichom Fellgieblom, generálom spojovacej jednotky a taktiež spolupáchateľom.

Druhú neodistenú nálož vzal Haeften k sebe, čo bola ďalšia osudová chyba. Výbuch obidvoch náloží by pravdepodobne stačil, aby usmrtil všetkých prítomných v baraku. Zatiaľ čo sa Stauffenberg snažil dohnať stratený čas, Haeften išiel zaobstarať automobil.

Keď Stauffenberg vstúpil do miestnosti porada už začala. Položil aktovku s bombou čo najbližšie k Hitlerovi ale masívna podpera stolu zabránila, aby aktovka ležala priamo pred Hitlerom, a pravdepodobne pod stolom trochu vyčnievala. Jeden s prítomných ju krátko pred výbuchom posunul nohou ďalej pod stôl. O niečo neskôr opustil Stauffenberg miestnosť s ospravedlnením, že musí vybaviť telefonát. Krátko po 12.40 bomba vybuchla. Obaja atentátnici nastúpili do auta, ktoré riadil poručík Erich Kreutz a odišli na letisko, kde na nich už čakalo lietadlo.

Približne o hodinu prileteli na letisko do Berlína. Atentátnici až teraz vydali rozkaz k operácii Valkýra, s hodinovým oneskorením. To už sa ozývali hlasy, že Hitler žije, a preto niektorí velitelia Wehrmachtu váhali, či majú rozkaz splniť. Jednou z osudových chýb sprisahancov bolo, že neovládli rozhlasové vysielače. Minister propagandy Goebbels dostal od Hitlera príkaz informovať v rozhlase o atentáte. Keď sa veliteľ strážneho práporu, presvedčený nacista, major Ernst Remerb dozvedel, že Hitler žije okamžite vydal rozkaz na zatknutie sprisahancov.

Po potlačení prevratu sa bezodkladne začalo masové zatýkanie dôstojníkov, ktorí mali čo i len potuchy o atentáte. Spolu s dôstojníkmi boli vypočúvané ich rodiny, čo bolo dokopy asi sedemtisíc ľudí. Z nich väčšinu odsúdili na vysoké tresty odňatia slobody a približne dvetisíc popravili. Stauffenberg, Olbricht, Haeften a Quiernheim boli zastrelený ešte tú noc na dvore ministerstva vojny. Tresckow po prijatí správy o neúspešnom prevrate spáchal samovraždu na fronte. Čistky taktiež zasiahli poľného maršala Ericha Rommela, napriek tomu, že sa aktívne nepodieľal na sprisahaní.

Záver

Je až zarážajúce ako môže jeden človek tak dlho unikať svojmu osudu. Ako skutočnosti ukázali, aj napriek prepracovaným plánom atentáty nevyšli. Musíme uznať že Hitlera zachránili mnohé nepredvídateľné náhody, väčšie ako pri iných atentátoch. Tieto udalosti v ľuďoch určite vyjadrujú zvedavosť a otázky: ,,Čo ak by sa niektorý z atentátov podaril?“. Prirodzene túto otázku si kladieme aj my.

Možno by vojna nikdy nebola, možno by nezahynuli milióny nevinných ľudí. Ale je taktiež možné, že by Hitlera nahradil iný „väčší blázon“. Je však isté, že by to bol významný medzník v dejinách. Ďalšou nezodpovedanou otázkou ostáva, či sa na svete nenájde viac takých ako boli oni, ktorý sú ochotný konať a položiť aj svoj život za správnu vec. 

Možno tento svet potrebuje vojnu. Už pred tisícročiami sa naši predkovia vraždili a zabíjali kvôli pôde a bohatstvu. A čo dnes? Keď je nás 6 miliárd a náš počet neustále rastie. Je pravda že už nás dávno neživý obrábanie pôdy, ale do kedy naša zem vydrží živiť toľkých ľudí?