Slovenský štát

Slovenský štát
 
Úvod
Dnes žijeme v našej Slovenskej republike, v demokratickej spoločnosti a nie sme na nikom závislý. Sme slobodnými občanmi so všemožnými právami a s relatívne slušnou životnou úrovňou. Je síce pravda, že ako členský štát Európskej únie sme súčasťou väčšieho celku, ale ten nás nijako zásadne neobmedzuje a neupiera nám naše základné a samozrejmé práva. Vedieme si svoju politiku samostatne, bez prílišnej kontroly našich susedov.  Niekto by mohol namietať, že naša politika za veľa nestojí, ale to je už na inú debatu. Podstatné je, že svoju krajinu a národ vedieme vlastnými rukami a slobodne.
  Ale nie vždy to tak bolo. Posledné tisícročie našich dejín boli poznačené neustálym útlakom z rôznych strán. Ťahalo sa to s nami už od čias Uhorska, neskôr Rakúsko-Uhorska. Ako Slováci sme boli len akýmsi podradným národom, ktorý si nezaslúžil ani len vlastný jazyk. Nakoniec sa zdalo, že prvá svetová vojna bude pre nás spásou a konečne sa dočkáme národného pozdvihnutia v rovnocennom partnerstve s Čechmi. Ale ani táto kapitola nášho historického vývoja nebola pre nás žiarivou.

Práve obdobiu Československej republiky a Slovenského štátu som sa rozhodol venovať v tomto projekte. Viedol ma k tomu záujem o históriu a fakt, že v poslednom čase som čítal dosť veľa o tomto období. Zaujala ma jeho zložitosť a zauzlenosť, fascinovala ma nejednotnosť v postojoch a preto som si chcel vytvoriť vlastný názor na toto kontroverzné obdobie. Pri dosahovaní takéhoto cieľu môže bežný mladý človek, ktorý neprežil prvú polovicu dvadsiateho storočia na vlastnej koži, naraziť na veľký problém – dostupnosť ohromného množstva informácií z rôznych strán, ktoré sa však v istých okamihoch rozchádzajú a vďaka tomu pôsobia mätúco. Preto som ako metódu práce zvolil študovanie väčšieho množstva zdrojov, pokiaľ možno nezávislých, a ich vzájomnú konfrontáciu. Tým som sa chcel dopracovať k istému zosumarizovaniu tohto obdobia v duchu zachovania objektívneho náhľadu. Verím, že sa nájde aspoň pár mladých, ktorých môj projekt osloví a vnesie im viac svetla do tejto rozporuplnej témy.
 
1 Utváranie Československej republiky
1.1 Situácia na konci prvej svetovej vojny
Už počas vojny verili Slováci a Česi, že po porážke Rakúsko-Uhorska bude na nich, aby vytvorili vlastný štát. Pre tento účel sa vytvárali skupinky odboja doma aj v zahraničí. Istú úlohu v tom zohrávali aj československé légie v štátoch Dohody, ale podstatnejší vplyv mali osobnosti ako Tomáš Garrigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik, Andrej Hlinka či Edvard Beneš. Títo kritizovali politiku Rakúsko-Uhorska a keďže federalizácia tohto štátu už nebola možná, riešenie hľadali inde. Na základe podobnosti slovenského a českého národa sa objavovali návrhy na vytvorenie spoločného štátu. To sa zdalo ako skvelá budúcnosť pre Slovákov, ktorí doteraz žili pod maďarizačným útlakom. Problém sa však objavil v rôznych ponímaniach Československej koncepcie. Napríklad Masaryk (ktorý mal otca Slováka) nepovažoval Slovákov za samostatný národ ale len ako vetvu jedného československého národa. A slovenčina je údajne len jedným z nárečí češtiny. V takomto duchu chcel postaviť aj nový spoločný štát.

1.2 Zahraničné snahy o samostatnosť
Medzitým vznikali významné spolky v zahraničí, v Amerike to boli Slovenská liga a České národné združenie. Tie sa snažili usmerniť situáciu Čechov a Slovákov a riešenie videli tiež vo vytvorení ich spoločného štátu. Podpísali postupne niekoľko dokumentov, ktoré formovali tvar budúcej Československej republiky. Clevelandská dohoda z 22. októbra 1915 navrhovala federatívny zväzok a úplnú autonómiu Slovenska. V Pittsburskej dohode z 30. mája 1918 sa už nehovorí o federácii, ale stále sľubuje vlastnú administratívu a úradný jazyk pre Slovensko. Podpísal ju aj T. G. Masaryk, ktorý neskôr počas svojho prezidentovania dokument spochybnil.

1.3 Vyhlásenie Československej republiky
Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa konečne mohli realizovať snahy o vytvorenie vlastného štátu. Československá republika bola oficiálne vyhlásená 28. októbra 1918 a o dva dni neskôr bola na Slovensku potvrdená Martinskou deklaráciou. Na nej sa tiež vytvorila Slovenská národná rada ako najvyšší zastupiteľský orgán slovenského národa a tiež sa hlása rovnocennosť slovenského národa s českým. Vzniknutá republika zdedila značnú časť hospodárskeho potenciálu bývalého Rakúsko-Uhorska, ten bol však rozložený nerovnomerne a aj preto prekvitala výroba hlavne v českej časti republiky. Ako celok Československo vystupovalo pred svetom ako moderný štát s demokratickou kultúrou. Spolupracovalo so zahraničím, vytvorilo Malú dohodu s Rumunskom a Juhosláviou a obracalo sa hlavne k Francúzsku ako ku garantovi Versaillského systému.

2 Slovensko v Československej republike
2.1 Politická a hospodárska situácia
Za prezidenta ČSR bol zvolený Masaryk a predsedom vlády sa stal Karel Kramář. Väčšina ministerských rezortov bola vedená českými politikmi, výnimkami boli ministerstvo zdravotníctva (Vavro Šrobár) a ministerstvo vojenstva (M. R. Štefánik). Vavro Šrobár bol okrem toho ministrom špeciálneho ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, ktoré vzniklo 10. decembra 1918. Všeobecne však tvorili slovenskí politici vo vedúcich pozíciách značnú menšinu a slovenského predsedu vlády sme zažili len raz – Milan Hodža (1935-1938).

V ČSR existovalo množstvo politických strán, hlavne zo začiatku získavala najviac hlasov Československá sociálne demokratická strana. Neskôr sa dostala do popredia Agrárna strana, ktorá bola najpočetnejšia a po každých voľbách zostavovala vládu. Objavila sa aj Komunistická strana Československa, ktorá sa však do vlády nikdy nedostala a tvorila stále len opozíciu. Na Slovensku bola spočiatku populárna hlavne Slovenská národná strana, ale po vzniku Slovenskej ľudovej strany zostali v SNS iba evanjelici a o stranu už nebol veľký záujem. Svoje politické strany mali aj národnostné menšiny sudetských Nemcov, karpatských Nemcov a Maďarov.
Už v dvadsiatych rokoch postupne narastá nespokojnosť Slovákov s ich postavením v republike. Vyhlasovaná rovnocennosť s Čechmi nie je dodržiavaná, Slováci často strácajú vo vlastnej krajine prácu a vzápätí sú nahradení Čechmi. Takéto prípady sa diali najmä na úradných miestach, v armáde, v továrňach. Následkom toho emigrovalo mnoho Slovákov za prácou do Belgicka, Argentíny, či Kanady. Veľmi citlivou otázkou sa stáva aj používanie jazyka. Česká centrálna vláda sa netají snahou postupne premeniť slovenčinu na češtinu a robí zásahy do pravopisu. Nespokojnosť narastá aj s hospodárskou krízou, ktorá sa v ČSR prejavila vo veľkej miere a ešte prehĺbila zaostalosť Slovenska proti Česku. Horlivo sa začína diskutovať o otázke československej vzájomnosti.
 
2.2 Hlinkova slovenská ľudová strana
Pri jej vzniku v roku 1905 sa strana volala len Slovenská ľudová strana a medzi jej zakladajúcich a popredných členov patril najmä Andrej Hlinka. Bol to katolícky kňaz so silným národným cítením a v jeho záujme bolo dobro slovenského národa. Jeho strana si už za čias Rakúsko-Uhorska získavala ľudové masy a svojím programom chcela zlepšiť postavenie Slovákov v monarchii. Hlinka bol niekoľkokrát väznený za „poburovanie Slovákov proti Maďarom“, hoci len prednášal o ich základných právach. V roku 1913 vznikla SĽS oficiálne a Hlinka sa stal jej predsedom, ale do roku 1918 bol viac-menej pasívny. V tomto roku sa stal spoluzakladateľom Slovenskej národnej rady a vyslovil sa za vytvorenie Československej republiky. Za jeho predsedníctva sa stala základným bodom SĽS autonómia v rámci ČSR, o ktorú bojoval celý život. Tento bod sa opieral o Pittsburskú dohodu, ktorú však nechcela uznať pražská centralistická vláda. Pokúsil sa preto podať túto otázku na mierovej konferencii v Paríži. Po návrate bol internovaný a väznený v Česku. Koncom apríla 1920 bol prepustený a zastával funkciu poslanca. Založil denník Slovák, v ktorom otvorene vystupoval proti pražskému centralizmu, čechoslovakizmu a útokom na cirkev. Až do smrti v roku 1938 bol predsedom SĽS a pre svoje odhodlanie bojovať za národnú vec, sa stal symbolom boja za práva Slovákov. Po jeho smrti sa rozšíril Hlinkov kult osobnosti, na jeho počesť boli pomenované organizácie, s ktorými on sám nemal nič spoločné (Hlinkova garda, Hlinkova mládež).

Pred voľbami v roku 1925 bola strana premenovaná na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu a v medzivojnovom období si získala veľkú popularitu medzi masami. Slováci boli nespokojní s kultúrnou a hospodárskou situáciou a záchranu videli v autonómii podľa HSĽS. V nadchádzajúcich voľbách ju preto volila väčšina slovenského obyvateľstva. Vďaka tomu sa dostala v roku 1927 do vlády. Jozef Tiso sa stal ministrom zdravotníctva a telesnej výchovy, zatiaľ čo Marek Gažík nastúpil ako minister pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy.

Stranou otriasla aféra okolo jej popredného člena, Vojtecha Tuku. Bol to vyštudovaný odborník práva, ktorý sa ujal redakcie denníku Slovák a svojimi názormi z neho spravil agresívny nacionalistický časopis s antičeským zameraním. Predstavoval v HSĽS radikálne krídlo a neskôr ľahko inklinoval k pronacizmu. Problémy prišli s jeho článkom „V desiatom roku Martinskej deklarácie“, ktorý bol uverejnený v denníku Slovák 1. januára 1928. Uvádzal tu existenciu akejsi tajnej klauzuly, podľa ktorej je trvanie Československej republiky limitované na 10 rokov. Ak do tohto limitu neprebehnú štátoprávne úpravy, na Slovensku nastane stav bezprávia (vacuum iuris). Článok bol chápaný ako útok na celistvosť štátu a výzvu k radikalizácii. K tomu sa pridali podozrenia z Tukovej špionáže pre Maďarsko. Tukovmu menu nepomohli ani kladné reakcie na článok z Budapešti. Zbierali sa dôkazy pre politický proces s týmto radikálnym ľudovcom a aj vďaka Zákonu na ochranu republiky z roku 1923 bolo možné Tuku obviniť z velezrady. Hlinka bol presvedčený o Tukovej nevine a nepovažoval dôkazy za relevantné. Súd ho však predsa odsúdil na 15 rokov väzenia, čo šokovalo vedenie HSĽS. Tí sa rozhodli protestovať vystúpením z vlády v roku 1929. Touto aférou bola strana značne oslabená a stratila mnohých prívržencov.

Pre znovuzískanie politického vplyvu spolupracuje HSĽS v 30. rokoch so Slovenskou národnou stranou, ukrajinskými a poľskými nacionalistami a stranami menšín. S SNS dokonca vytvorila v 1933 autonomistický blok vo Zvolene. Je tiež pod vplyvom fašizmu a preto sa ku koncu desaťročia dostáva k moci radikálne krídlo s pronacistickými názormi. V septembri 1936 sa hlási k totalitnému usporiadaniu spoločnosti a hlása heslo: jeden národ, jedna strana, jeden vodca. Po smrti Hlinku sa objavili nejasnosti v tom, kto by mal byť predsedom strany. Hlinkovi bol najbližší Karol Sidor, no o miesto sa uchádzal aj Dr. Jozef Tiso. Ten bol popredným a uznávaným ľudáckym politikom, vodcom konzervatívneho krídla a od roku 1930 podpredsedom strany. Sidor navrhol, aby zostalo na rok predsedníctvo neobsadené z úcty k Hlinkovi.
 
2.3 Na ceste k autonómii
Hlavným predstaviteľom autonomistických snáh bola teda Hlinkova slovenská ľudová strana. Tá už od dvadsiatych rokov poukazovala na Pittsburskú dohodu a jej nedodržiavanie. Masaryk, československý prezident, spochybnil Pittsburskú dohodu aj napriek tomu, že ju sám podpisoval. HSĽS chcela dosiahnuť len dodržanie tohto dokumentu a garanciu autonómie pre Slovensko.

Prvý návrh autonómie bol uverejnený v tlači roku 1921. Postarali sa o to Ferdinand Juriga a Ľudovít Labaj. Žiadali pre Slovensko osobitné riešenie školstva, obchodu, poľnohospodárstva a verejných prác. Spoločné pre celú republiku malo byť ministerstvo zahraničných vecí, financií, obrany, dopravy a tiež prezidentský úrad. O rok neskôr predložili tento návrh aj parlamentu, ale bez úspechu. Preto Hlinka požiadal Vojtecha Tuku o návrh radikálnejšieho zákona. Vzniknutý návrh požadoval konfederáciu, dva suverénne štáty s uzavretou medzinárodnou dohodou. Oba štáty by mali vlastné diplomatické zastúpenie, ústavu, zákonodarstvo a vládu. Ich nezávislosť mala byť obmedzená len spoločným prezidentom a ustanovením, podľa ktorého je možné viesť vojnu a uzatvárať mier len spoločne. Takto sa začali v rámci strany vytvárať predstavy o samostatnom slovenskom štáte.
Vzhľadom na výtržnosti a konflikty, ktoré vznikali na zhromaždeniach HSĽS medzi ľudovcami a čechoslovakistami, či komunistami, vznikla 20. januára 1923 z Tukovej iniciatívy polomilitantná organizácia Rodobrana. Tá mala zabezpečovať pokojný priebeh verejných zhromaždení. Pri jej vytváraní sa Tuka inšpiroval fašistickými spolkami v Taliansku a to sa podpísalo aj na protikomunistickom a protižidovskom zameraní Rodobrany. Organizovali ju Vojtech Hudec a Alexander Mach, ktorý neskôr získal popredné miesto aj v Hlinkovej garde. Uniformou Rodobrancov bola čierna košeľa s vyšitým modrým dvojramenným krížom. Do roku 1926 bola činnosť Rodobrany viackrát pozastavená a preto ju v tomto roku vyhlásila HSĽS za svoju súčasť. Tým pádom už nemohla byť Rodobrana vládou rozpustená. V rokoch 1926 – 1928 sa snažil Mach spojiť s českými fašistami a pripraviť plán na štátny prevrat. Toto chcel využiť aj Tuka, ktorého cieľom bolo odtrhnúť Slovensko od Česka a pripojiť ho k Maďarsku. Plán bol nakoniec použitý proti Tukovi ako dôkaz pri procese v roku 1929. No ešte pred odsúdením stihol Tuka v roku 1928 vydať Rodobranecký katechizmus, v ktorom bolo zhrnutých 10 hlavných bodov Rodobrany:

1. Buď verný svojmu slovenskému národu.
2. Drž sa svojich slovenských zásad.
3. Priznaj sa verne k svojmu slovenskému a kresťanskému presvedčeniu.
4. Cti a udrž zákon a verejný poriadok.
5. Bráň každého pred nezákonným násilím.
6. Buď oddaným svojím spolubratom.
7. Zadrž disciplínu.
8. Zachovaj mlčanlivosť.
9. Získaj nových Rodobrancov.
10. Cti slobodu iného presvedčenia.
 
Po odsúdení Tuku a ďalších organizátorov spolku nastal zmätok vo vedení a preto Rodobrana zanikla. Bola obnovená až v lete 1938 a stala sa jadrom Hlinkovej gardy.
 
V tomto období sa HSĽS štiepi na dva tábory: umiernení a radikálni. Medzi umiernených rozhodne patril Tiso a ďalší kňazi. K radikalizmu sa hlásili Ďurčanský, Tuka, Mach a iní politici, ktorý videli riešenie v separatizme. Ani títo neboli jednotní, vyskytli sa nezhody v tom, kto by mal slovenskému národu pomôcť pri osamostatnení. Niektorí videli pomôcť v Nemecku, iní v Maďarsku, či Poľsku a niektorí chceli získať štátnosť vlastnými silami. Vďaka toľkým rôznym názorom sa do strany dostali politické vplyvy nacizmu, fašizmu a podobných nedemokratických smerov.

Zásluhou umiernenej Tisovej politiky sa HSĽS dostala v roku 1927 do vlády a obsadila dve ministerstvá. O dva roky neskôr však HSĽS z vlády vystúpila po tom, ako bol Vojtech Tuka odsúdený na 15 rokov. Hlinka sa všemožne snažil obhájiť ho, ale neúspešne. Vďaka tomuto uväzneniu sa však podarilo mladému Karolovi Sidorovi, Hlinkovmu obľúbencovi, dostať sa do vedenia straníckej tlače. Taktiež bol od roku 1935 poslancom v poslaneckej snemovni a svojimi temperamentnými prejavmi a bojovnými článkami v tlači si rýchlo získal slovenskú inteligenciu. Dosť tvrdo žiadal splnenie autonomistickej požiadavky a vystupoval proti pražskému centralizmu. Na druhej strane sa začína prejavovať aj Ferdinand Ďurčanský, ktorý je však radikálnejší a vo svojom časopise Nástup prejavuje sympatie k Hitlerovi a fašizmu. Snaží sa presadiť štátnosť a suverenitu pre Slovensko a za vzor si pritom vzal práve režimy v Nemecku a Taliansku. Takto sa v strane postupne dostáva do popredia mladá generácia.

Otázka slovenskej autonómie sa dala do pohybu v septembri 1938, kedy narastá vplyv Nemecka. To praktizuje v strednej Európe rozpínavú politiku a po pripojení Rakúska sa rozhodlo získať aj významnú oblasť Sudiet v českom pohraničí. Zámienkou k tomu malo byť postavenie nemeckej menšiny v ČSR, ktorá vraj bola utláčaná a popierali sa jej základné práva. Táto menšina vydala v apríli 1938 14 bodov karlovarského zjazdu. Od československej vlády žiada ich splnenie, ale to nie je možné, požiadavky sú príliš ultimatívne. Menšiny nadviažu kontakt s Hitlerom a ten sa tvrdo snaží presadiť pripojenie menšiny k svojmu národu. Demokratické mocnosti Európy v tom čase uplatňujú politiku appeasementu a nerobia nič pre zastavenie Hitlera. Naopak, podajú ČSR ultimátum, podľa ktorého musí prijať Karlovarský program. Československá vláda reaguje demisiou a vzniká úradnícka vláda na čele s generálom Syrovým. Nová vláda sa rozhodne brániť Hitlerovi a vyhlasuje všeobecnú mobilizáciu. Nemecko to prekvapí, preto Hitler musí podniknúť tvrdšie kroky a zvoláva konferenciu v Mníchove na 29. septembra 1938. Tam prebehla diskusia „o nás bez nás“ a Hitler, Mussolini, Chamberlain (Veľká Británia) a Daladier (Francúzsko) rozhodli o strate Sudiet v prospech Nemecka. Okrem toho musela československá vláda prisľúbiť riešenie otázky maďarskej a poľskej menšiny. Sklamaním je, že sa za nás na Mníchovskej dohode nepostavilo ani Francúzsko, ktoré bolo naším garantom. Po tejto rane pre republiku odchádza Beneš do Londýna, kde vytvára exilovú vládu. Predsedom vlády oklieštenej ČSR sa stal Rudolf Beran a bol ním až do skončenia druhej (pomníchovskej) republiky.
 
2.4 Pomníchovská Česko-slovenská republika
Po Mníchovskej dohode nabrali udalosti na Slovensku rýchly spád. Jozef Tiso zvolal 6. októbra v Žiline stretnutie ôsmich politických strán. Na tomto stretnutí sa konečne podarilo to, o čo HSĽS bojovala 20 rokov – vyhlásila sa autonómia. Oslabená pražská centrálne vláda autonómiu odsúhlasila a uznala Tisa predsedom Slovenskej autonómnej vlády. Hneď nato bol autonómnou vládou Tuka oslobodený a pokračoval vo svojich radikálnych činnostiach. Na Slovensku vzniká aj Úrad propagandy, ktorého sa ujíma Alexander Mach, tiež radikalista. Jeho cieľom bolo podľa nacistického príkladu odstrániť zvyšky prívržencov Beneša, čechoslovakizmu a boľševizmu. Taktiež sa podieľal na odstránení hospodárskeho monopolu Židov. Prostriedkom Úradu bola tvrdá kontrola tlače, rozhlasu a ich cenzúra.

Do tejto doby sa Hitler o Slovákov nezaujímal, ale začiatkom októbra poveril ríšskeho miestodržiteľa vo Viedni Seyss-Inquarta, aby ho informoval o situácii v Bratislave. Dozvedel sa, že Slováci vedú boj o národné samourčenie a preto ich nechcel hneď pripojiť k svojej ríši. Na základe Mníchovskej dohody, začínajú na Slovensku rokovania Tisa s maďarskou vládou o územiach s maďarskou menšinou. Nedokážu nájsť vhodnú dohodu a preto sa Maďarsko obracia na signatárov Mníchovskej dohody so svojimi tvrdými požiadavkami. Spor sa vyriešil Viedenskou arbitrážou 2. novembra 1938 a Slovensko stráca asi pätinu svojho územia. Slováci žijúci na tomto novom maďarskom území sa stali obeťami prenasledovania, vyvlastňovania a diskriminácie. Oslabilo to aj ČSR ako celok a stal sa z neho prakticky nefunkčný útvar.

To povzbudilo radikálne krídlo HSĽS a silnejú hlasy volajúce po samostatnosti. V decembri začal Tuka svojimi vystúpeniami propagovať radikálnejšie myšlienky, vyzýval slovenský národ k vytvoreniu vlastného štátu. Separatistické túžby podal aj samotnému Hitlerovi, keď sa s ním stretol 12. februára 1939. Načrtol mu slovenskú situáciu, neschopnosť pražskej centralistickej vlády a tlak zo strany Nemecka. Vtedy sa Hitler rozhodol neprenechať Slovensko Maďarom a prisľúbil Tukovi pomoc.
Vyvrcholenie česko-slovenskej krízy nastáva začiatkom marca, Beranova pražská vláda je nútená zakročiť proti silnejúcemu radikalizmu a separatizmu. Aktívne sa na tom podieľa už od Vianoc generál Alois Eliáš, minister dopravy ČSR. V spolupráci s Benešom v exile pripravoval vojenský zákrok na Slovensko, ktorý mal zabrániť rastúcemu separatizmu. Akciu potreboval udobriť u Berana a prezidenta Háchu, čo sa mu nakoniec aj podarilo. Proti zákroku boli len minister zahraničných vecí Chvalkovský a minister národnej obrany Syrový. Nakoniec Eliáš prostredníctvom tajnej služby rokoval s Nemeckom a uistil sa, že Hitler nebude brániť vojenskému zákroku zo strany pražskej vlády. V noci z 9. na 10. marca vyhlásil v Banskej Bystrici generál Bedřich Homola stanné právo a tým sa začal takzvaný Homolov puč. Množstvo popredných predstaviteľov HSĽS (Tuka, Mach a ďalší) bolo internovaných na Morave, československé vojsko obsadilo strategické budovy na území Slovenska a ráno 10. marca bola odvolaná autonómna vláda Tisa. Ten proti tomu podal formálny protest, ale nemohol nič urobiť, pretože ho centrálna vláda držala pod dozorom v jezuitskom kláštore v Bánovciach. Ďurčanskému sa podarilo utiecť do Viedne, odkiaľ sa potom snažil doviesť Slovensko k osamostatneniu.

Ešte v ten deň rokoval Sidor ako zástupca Slovenskej krajiny s predstaviteľmi pražskej vlády. Tá chcela vytvoriť novú autonómnu vládu, ale bez Tisa a radikálov. Navrhli za predsedu Sidora. On bol ochotný prijať túto ponuku pod niekoľkými podmienkami, medzi ktoré patrilo prepustenie uväznených ľudovcov, odvolanie stanného práva a odchod československého vojska zo Slovenska. Podmienky boli splnené a Sidor sa na pár dní stal predsedom autonómnej vlády. Pražská centrálna vláda tak síce dosiahla zosadenie Tisa a radikálov, ale za cenu straty prestíže na Slovensku aj vo svete. Po Homolovom puči ešte viac zosilnel tlak z Nemecka na vyhlásenie samostatnosti.

Hitler považoval Slovákov za národ, ktorý si zaslúži svojbytnosť a vodcu tohto národa videl v Tisovi. Sidora neuznával pre jeho umiernenosť a odpor voči nacizmu. Preto je to Tiso (a radikálny Ďurčanský), koho Hitler k sebe pozýva 13. marca 1939. Navrhuje mu, aby hneď namieste vyhlásil oddelenie od Česka, no Tiso odmietol. Vedel, že pre zachovanie ústavnosti musí osamostatnenie odsúhlasiť Slovenský snem. Hitler ho v snahe urýchliť udalosti upozornil, že ak nevyhlási vlastný štát, Československo si rozoberú Maďari a Poliaci.

Na druhý deň vystupuje Tiso pred Slovenským snemom so svojím známym referátom a predostiera dve možnosti: vytvoriť štát pod ochranou fašistického Nemecka, alebo sa nechať zničiť Maďarskom. Následne predseda snemu Dr. Martin Sokol vyzýva poslancov k hlasovaniu. Slávnostnou aklamáciou sa jednohlasne odhlasovalo vyhlásenie samostatného Slovenského štátu. Nato sa spievala historická hymna slovenského národa „Hej, Slováci!“.
Po tomto akte zostala ČSR napospas Nemecku. Najprv sa od neho 15. marca odtrhla Zakarpatská Ukrajina (ktorá mala svoju autonómiu od 11. októbra 1938) a potom sa v ten istý deň zriadil Protektorát Čechy a Morava. Tomu predchádzala nočná návšteva prezidenta Háchu a ministra Chvalkovského u Hitlera. Vodca Ríše sa Háchovi vyhrážal bombardovaním Prahy, ak nepodpíše súhlas so vstupom Wehrmachtu na územie Česka. Ťažko chorému Háchovi nezostávalo nič iné, len súhlasiť s podrobením Čiech a Moravy pod nemeckú vládu. Tým sa skončila etapa trvania Československej republiky.

3 Slovenský štát
3.1 Prvý vlastný štát v moderných dejinách Slovákov
Snem sa ešte pri vyhlásení Slovenského štátu zhodol na zostavení vlády. Úradovala do 27. októbra 1939 a tvorili ju:
 
Jozef Tiso – predseda vlády
Vojtech Tuka – podpredseda vlády
Karol Sidor – minister vnútra
Ferdinand Ďurčanský – minister zahraničných vecí
Mikuláš Pružinský – minister financií
Gejza Fritz – minister spravodlivosti
Jozef Sivák – minister školstva a národnej osvety
Gejza Medrický – minister hospodárstva
Július Stano – minister dopravy a verejných prác
Ferdinand Čatloš – minister národnej obrany
Alexander Mach – šéf Úradu propagandy
 
Karol Sidor bol ministrom prakticky len jeden deň, už vyhlásenie samostatného štátu za daných okolností bolo totiž proti jeho presvedčeniu. Nepáčilo sa mu, že Slováci sa museli spriahnuť s nacizmom, aby mohli prežiť. Ešte kým bol na pár dní predsedom autonómnej vlády, nezlomne odmietal nemeckých agentov, ktorí mu opakovane ponúkali spoluprácu s Hitlerom. Keď pred vyhlásením samostatnosti videl, že zo situácie niet správneho východiska, podal demisiu. Ale novovzniknutá vláda na čele s Tisom Sidora potrebovala a dosadila ho do ministerstva vnútra. Deň na to Sidor odišiel na dovolenku a 18. apríla oficiálne vystúpil z vysokej politiky. Odmietol bratríčkovať sa s Hitlerom, zavrhol politiku menšieho zla. Bol to nekompromisný politik, ktorý chcel dosiahnuť slobodu pre svoj národ, ale vlastnými silami. Včas odišiel z politickej scény, bol ešte relatívne mladý, na vrchole popularity a nechcel, aby si ho ľudia spájali s režimom „nemeckej“ HSĽS. Jeho pamätná veta znie: „Nevezmem na seba, aby ma celý národ preklínal, že som naň uvalil nemecké jarmo.“ V tom je rozdiel medzi Sidorom a Tisom. Tiso nakoniec „uvalil na národ nemecké jarmo“ a stal sa preto zrejme najkontroverznejšou osobnosťou našich dejín.

Slovenský štát postupne uznalo de facto aj de iure 27 štátov, medzi prvými boli Maďarsko, Poľsko, Nemecko. Nasledovali Vatikán, Taliansko, Švajčiarsko, Veľká Británia, Libéria, Ekvádor, Kostarika, Japonsko, Mandžusko, Juhoslávia, Francúzsko, Belgicko, Švédsko, Rumunsko, Litva, ZSSR, Bulharsko, Estónsko, Lotyšsko, Holandsko, Čína, Chorvátsko, Fínsko, Dánsko. USA Slovenský štát neuznalo.

Vládnuce postavenie mala jediná strana – Hlinkova slovenská ľudová strana-strana slovenskej národnej jednoty. Táto vznikla už koncom roka 1938, kedy HSĽS pohltila Slovenskú jednotu (zloženú z Agrárnej strany a Národných socialistov) a vôbec všetky významné strany na Slovensku okrem komunistov a sociálnych demokratov. V SŠ existovali okrem HSĽS-SSNJ prakticky len strany nemeckej (predstaviteľ Franz Karmasin) a maďarskej (predstaviteľ János Esterházy) menšiny. Vzhľadom k tomu, že všetky tri strany boli fašistické, nedalo sa hovoriť o demokratickom riadení štátu.
V novovzniknutom štáte musela byť vytvorená ústava. To sa podarilo 21. júla 1939. Podľa tejto ústavy sa štát oficiálne nazýval Slovenská republika a počet poslancov Slovenského snemu sa zvýšil zo 63 na 80. Tiež určila, že prezident sa volil na 7 rokov a mohol zastávať maximálne dve funkčné obdobia za sebou. Pre svoj obsah by sa táto ústava dala charakterizovať ako kresťansko-konzervatívna, silne národno-sociálna s miernymi autoritatívnymi prvkami. Voľba prezidenta prebehla 26. októbra 1939, kedy Snem jednoznačne zvolil Tisa a ten sa po zložení prísahy stal prvým a jediným prezidentom Slovenského štátu. Zároveň sa Vojtech Tuka stal predsedom vlády.

Kvôli silnému nemeckému vplyvu a ambíciám radikálneho krídla HSĽS vznikol na Slovensku totalitný klérofašistický režim, v ktorom bola povolená jediná štátostrana a opozičné strany, ako aj spolky boli zakázané. Hlavne neskôr sa postupne stále viac a viac potláčali ľudské práva a medzi občanmi sa našlo mnoho odporcov režimu. Okrem čechoslovakistov, benešovcov, boľševikov to boli aj prenasledovaní Židia, Rómovia alebo homosexuáli. Šírenie fašistickej ideológie zabezpečovali noviny Slovák a Machovo vedenie propagandy.
 
3.2 Hlinkova garda a mládež
Hlinkova garda vznikla už v lete 1938 a v októbri bola legalizovaná. So súhlasom vtedajšej Beranovej pražskej vlády bola aj ozbrojená. Slúžila ako pomocný orgán HSĽS. Počas autonómie bola od 28. októbra 1938 jedinou brannou organizáciou na území Slovenska (ostatné boli rozpustené, napríklad Národná garda, Dunajská stráž, Sedliacka jazda, Orol...). Jej jadro tvorila obnovená Rodobrana (existujúca už od 1923), ktorá zoskupovala tých najvýznamnejších predstaviteľov HSĽS a elitu Hlinkovej gardy. V júni 1940 však Rodobrana s HG splynula. Zo začiatku sa snažila HG presadiť povinný vstup všetkých mužov od 6 do 60 rokov, proti čomu obyvateľstvo protestovalo, preto bola Hlinkova garda vyhlásená za polovojenskú organizáciu, ktorej členstvo bolo dobrovoľné. Jej hlavným veliteľom bol Karol Sidor do marca 1939, po jeho odchode z politiky ho nahradil Alexander Mach.

Oficiálne bolo poslaním Gardy vychovávať oddaných vlastencov pre štát, pestovať brannú výchovu, odvážnosť a ducha kamarátstva, pozorovať verejný život a podávať na príslušné miesta hlásenia. Tiež sa uvádza pomoc orgánom pri obrane štátu a pri udržiavaní verejného poriadku a bezpečnosti a plniť úlohy zadané ministrom vnútra a ministrom národnej obrany. Ale v praxi sa Hlinkova garda počas Slovenského štátu podieľala aj na deportácii Židov alebo zastrašovaní oponentov režimu. Zákon z 5. júla 1940 upravil postavenie a právomoci Hlinkovej gardy a tá potom fungovala ako politická polícia spolu s Ústredňou štátnej bezpečnosti.

Počas SNP vznikali takzvané Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy, ktoré mali za úlohu spolu s nemeckým vojskom zakročiť proti povstalcom a zaviesť teror. Hlinkova garda bola definitívne zlikvidovaná po porážke nacizmu.
Hlinkova mládež bol mládežnícky a telovýchovný spolok, ktorý vznikol v roku 1938 po zrušení všetkých pôvodných skautských spolkov. Táto polovojenská organizácia je pomenovaná po Hlinkovi, no takisto ako pri Hlinkovej garde, samotný kňaz nevyvinul žiadnu iniciatívu a zrejme by ani nesúhlasil s vytváraním takýchto spolkov. Dá sa povedať, že Hlinkova mládež bol slabší odvar Hitlerjugendu v Nemecku a podobne ako nemecký spolok, aj tento slovenský ovplyvnil životy mnohých chlapcov a dievčat. Jeho hlavnou ideou bolo poskytnúť kompletnú výchovu v duchu hesla „Za Boha a za národ“ dobrovoľne vstupujúcej mládeži. Hlinkovu mládež viedol Alojz Macek a mala vyspelú organizáciu v podobe vlastného hesla, rovnošaty, tlače či sľubu. Ich oficiálny pozdrav znel „Na stráž!“ a bol prevzatý od zaniknutých Slovenských katolíckych skautov, ktorý vyzývali strážiť vieru a kresťanskú česť. HM podnikala aj rôzne akcie, výlety alebo výmenné pobyty s deťmi z Hitlerjugend či talianskej GIL. V tomto smere bola HM dobrým spolkom, poskytujúcim výchovu mládeži. Hlinkova mládež však zlyháva, keď od septembra 1944 začína používať svojich chlapcov pri stavbe opevnení a odhaľovaní činností SNP. Do armády sa povolávali už šestnásťroční chlapci a aj vďaka tomu sa ukázala Hlinkova mládež ako fašistická organizácia, využívajúca deti na obranu režimu. Po vojne bola spolu s Hlinkovou gardou zakázaná.
 
3.3 Prepojenie s politikou Nemecka
Štyri dni po vzniku štátu bol Tiso opäť zavolaný k Hitlerovi a ten mu predložil určité podmienky. Tie bolo treba splniť, aby Nemecko mohlo garantovať Slovensku ochranu. Tieto podmienky boli v skutočnosti zakrytou snahou dostať Slovensko úplne pod kontrolu. Veľká oblasť na západe mala byť obsadená nemeckým vojskom a tvoriť takzvanú Nemeckú ochrannú zónu (Schutzzone). Okrem toho Hitler žiadal podriadiť zahraničnú politiku Slovenska záujmom Tretej ríše a vpustiť do krajiny nemeckých poradcov, ktorí tu mali dohliadať na záujmy Nemecka. Ako protislužbu za to všetko ponúkal Hitler garanciu hraníc a hospodársku pomoc. Slovensko malo dostať silnú vlastnú menu, colnú suverenitu územia, mala byť zriadená Slovenská národná banka a Nemecko tiež malo pomôcť pri presune peňazí z Národnej banky v Prahe. Tiso nakoniec podmienky prijal a 23. marca 1939 bola na 25 rokov podpísaná Ochranná zmluva a Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Ríšou a Slovenským štátom.
 
3.4 Salzburské rokovania
Ďalší výrazný zásah Nemecka do vnútornej politiky SŠ nastal 27. a 28. júla 1940. Hitler pozýva Tisa k sebe do Salzburgu, aby mu nadiktoval zmeny vo vláde. Ďurčanský tak bol odvolaný z funkcie ministra zahraničných vecí a nahradený radikálnejším Tukom. Taktiež Alexander Mach sa stal ministrom vnútra. Týmto chcel Hitler zabrániť Slovensku v miernej politike a dal viac priestoru radikálnym politikom. Následne bola novelizovaná ústava, v roku 1942 sa prijal vodcovský systém (Tiso - Vodca) a začali sa obmedzovať práva židovskej národnosti.
 
3.5 Židovská otázka v Slovenskom štáte
Postoj k Židom bol už z dávnej histórie veľmi zložitý. Vieme, že sa na našom území usadili už pred príchodom Maďarov a svojou šikovnosťou a obchodným talentom rýchlo bohatli. Je nesporné, že odjakživa vedeli zveľaďovať svoj majetok dobrým obchodom. Neprajníci im pripisujú hlavne úžerníctvo a vedenie krčiem, ktoré im umožnilo dostať sa do popredia dedinskej i mestskej ekonomiky. Už pred vytvorením Slovenského štátu boli medzi obyvateľmi ČSR rôzne názory na Židov. Nechýbala ani nenávisť ľudí, ktorí kvôli nim prišli o majetok. V tomto období šíriaci sa nacionalizmus sa snažil vykresliť Židov ako nepriateľov štátu a medzi ľudovými masami sa to často stretlo s úspechom. Keď sa HSĽS dostala na Slovensku k moci a zaviedla svoj totalitný režim, nacionalizmus mohol byť uzákonený v ústave. Preto bolo možné tak efektívne šíriť propagandu a poburujúce heslá ako: „Nás neobalamutia hlúpou frázou, že Žid je tiež človek. Židia sú zástupcami a agentmi diablov. Žid nie je výtvor boží, ale diabolský, a preto Žid nie je človek, len ako človek vyzerá. Ten, kto Židov akýmkoľvek spôsobom podporuje alebo chráni – toho trest Boží neminie.“ Tieto slová sa objavili na letákoch Hlinkovej gardy už v roku 1940. Smutné je, že bežný ľud sa s týmto postojom často stotožňoval.
Hlavným činiteľom v židovskej otázke bol podľa Tisa ich podiel na hospodárstve štátu. Židia tvorili asi 2,9 % obyvateľstva, ale vlastnili pritom 45 % majetku štátu (podľa štatistiky z 1930 a súpisu majetku z 1940). Preto bolo jeho cieľom obmedziť počet Židov v istých druhoch zamestnaní. Slovenská vláda vydala 18. apríla 1939 vládne nariadenie, ktoré vymedzilo pojem Žid (podľa náboženstva) a určilo limit počtu Židov, ktorí mohli vykonávať určité povolania. V tomto roku tiež začala arizácia, čiže prenesenie židovského majetku na árijcov. Objavila sa tak veľká skupina slovenských zbohatlíkov a to hlavne po druhom arizačnom zákone z konca novembra 1940. Vtedy sa zarizovalo asi 2500 židovských podnikov a asi 10 000 ich bolo zlikvidovaných.

Židovská otázka sa ďalej riešila nariadením č. 198/1941 Slov. z. o právnom postavení Židov alebo tzv. Židovským kódexom z 9. septembra 1941, ktorý obsahoval až 270 paragrafov. Židovský kódex sa dá pokladať za kópiu nemeckých norimberských zákonov. Kódex definoval Žida na rasovom základe (teda po správnosti doteraz boli zákony namierené proti židom, od tohto okamihu proti Židom). Židia týmto zákonom stratili viaceré základné práva, boli pozbavení majetku a vzťahovala sa na nich pracovná povinnosť. Okrem toho boli nútení od 6. roku nosiť označenie (šesťcípu Dávidovu hviezdu). Tento zákon nebol podpísaný prezidentom Tisom (na druhej strane jeho podpis ani nebol potrebný) a historici, ktorí Tisa obhajujú, tvrdia, že Tiso proti zákonu vystúpil a presadil aspoň dva paragrafy, ktoré mu umožnili udeľovať výnimky.

Radikalizmus vyvrcholil 25. marca 1942, kedy začali deportácie Židov do vyhladzovacích táborov. Hlavný podiel na tom má Tuka, Mach a ich radikálne krídlo, no ani Tiso neurobil veľa pre to, aby deportáciám zabránil. Tie boli dokonca do 15. mája ilegálne, pretože až vtedy ich snem schválil. Do 20. októbra sa tak deportovalo asi 60 000 Židov (údaj sa v rôznych zdrojoch pohybuje okolo tejto hodnoty). Zvyšok tu zostal väčšinou vďaka prezidentskej výnimke, úradnej ochrane alebo úplatkom. Mnohí sa skrývali a žili v ilegalite. Tiež boli zriadené pracovné tábory v Novákoch, Seredi a na iných miestach, kde pracovali Židia, Rómovia a podobní „nepriatelia štátu“. Od októbra 1942 naša vláda nedeportovala Židov zrejme vďaka tlaku umiernených politikov, cirkvi, židovskej obce a možno tiež preto, že sa ukázalo obyvateľstvo, čo sa v skutočnosti so Židmi v táboroch deje.
 Deportácie boli obnovené po potlačení Slovenského národného povstania, kedy Nemci tvrdo zasiahli do nášho štátu a vyvážali ďalších Židov. Od konca septembra 1944 do marca 1945 tak bolo odsunutých ďalších asi 13 500 Židov. Do konca vojny zahynulo v koncentračných táboroch vyše 70 000 židovských obyvateľov zo Slovenska. Priaznivci Tisa mu udeľujú zásluhy za to, že udelil výnimky a tým zachránil asi 1000 – 6000 (historici sa v údajoch rôznia) Židov.
 
3.6 Vojnové konflikty Slovenského štátu
Spoluprácou s Nemeckom sa Slovensko zaviazalo aj viesť zahraničnú politiku podľa vzoru fašistického sveta. Boli sme nútení bojovať aj vtedy, keď sme o to nemali záujem a dostali sme sa do vojny so slovanskými bratmi. Slovenský štát zažil tri vojnové konflikty, v ktorých pozadí vždy stála aj Tretia ríša.

Ten prvý, tzv. Malá vojna, nebol ako jediný vyvolaný Nemeckom. Vznikol nečakaným vpádom maďarských vojsk 23. marca 1939, bez vypovedania vojny. Maďarskej vláde nestačili zisky z Viedenskej arbitráže a obsadenie Podkarpatskej Rusi z marca 1939. Chcelo vybojovať ďalšie územia zo štátu, ktorý bol iba 9 dní starý. Paradoxné na tom je, že Maďarsko bolo prvou krajinou, kto uznal našu samostatnosť a svojbytnosť. Aj napriek tomu bez varovania vkročili v troch prúdoch na naše územie z Podkarpatskej Rusi. Rýchlo sa o tom dozvedel generál Čatloš, minister národnej obrany, a podnikol protiútok. Aj vďaka jeho schopnostiam slovenská armáda spolu s Hlinkovou gardou odrazila maďarský útok. Maďarsko podniklo 24. marca bombardovací letecký útok na letisko Spišskej Novej Vsi, pričom boli medzi obeťami aj civilisti. Boj skončil diplomatickým zásahom Nemecka na základe Ochrannej zmluvy. Výsledkom pre Slovenský štát však bola strata ďalšieho územia až po Sninu v prospech agresora.

Ďalší boj sa blížil s koncom augusta 1939. Slovenská armáda bola ešte stále na južných hraniciach kvôli obrane pred Maďarskom, ale Hitler pripravoval útok na Poľsko. Potreboval pri tom účasť Slovenska a preto vyhlásil, že Slovensko by malo získať späť územia na severe, ktoré stratilo po Viedenskej arbitráži. Slovenská armáda na čele s generálom Čatlošom tak zaútočila na Poľsko 1. septembra 1939 po boku Hitlera. Rusko sa 17. septembra zapojilo tiež a Poľsko bolo rýchlo dobyté. Následkom tohto boja Slovensko získalo späť územia na severe.

Vrcholom závislosti na Nemecku bol vpád do ZSSR. 22. júna 1941 vyhlásilo Nemecko tzv. „križiacku vojnu proti boľševizmu“ a napadlo Sovietsky zväz. Pripojilo sa k nemu viacero iných štátov, napríklad Maďari, Taliani, Fíni a tiež Slováci. Pričinil sa o to vo veľkej miere Tuka, ktorý dal hneď deň po útoku prerušiť diplomaciu so ZSSR a 24. júna boli do útoku vyslané aj naše vojská. Vznikli dve divízie (Rýchla a Zaisťovacia) a bojov sa zúčastnili aj kvalitní piloti slovenského letectva, z nich niektorí dostali rôzne vyznamenanie od Nemcov. Vojna s Ruskom však bola medzi slovenským obyvateľstvom nepopulárna, ľudia nemali záujem bojovať proti bratskému národu. Prejavovalo sa to mnohými dezerciami a rebéliami. Nemecko bolo dokonca nútené premiestniť časť slovenskej armády do Talianska, kde nehrozilo prebehnutie na druhú stranu. Iniciatívou Tuku vstúpilo Slovensko tiež do vojny so západnými mocnosťami.  Stalo sa tak 12. decembra 1941, kedy Slovenský štát vyhlásil vojny Spojeným štátom americkým a Spojenému kráľovstvu. Vláde totalitnej republiky sa to vrátilo v lete 1944, kedy bol uskutočnený prvý nálet spojeneckého letectva na Bratislavu, zbombardovaných bolo viacero objektov a straty na civilných životoch sa rátali na stovky. 
 
3.7 Koniec fašistického štátu
Pokračujúce vojenské neúspechy Tretej ríše v priebehu roka 1943 viedli k stupňovaniu opozičných nálad v spoločnosti. Vznikajú ilegálne orgány s cieľom zvrhnúť režim – Slovenská národná rada a Vojenského ústredie v Banskej Bystrici. Tie začali pripravovať ozbrojené vystúpenie proti nacizmu. Svoj plán pripravoval aj generál Ferdinand Čatloš, minister národnej obrany. Ten bol síce oficiálne vo vláde, ale nesúhlasil s ňou a hľadal spôsob ako uchrániť slovenský národ od Hitlera. Jeho plán bol však odlišný od plánov SNR a exilovej vlády Beneša v Londýne. Im išlo o obnovenie Československej republiky, čo Čatloš nechcel pripustiť. Chcel ponechať slovenskú štátnosť, aj keď bez Tisa. Celý svoj návrh povstania vypracoval do memoranda, ktorý poslal do Moskvy. Bol stroho odmietnutý Slovenskou národnou radou aj Moskvou, hoci jeho prípravy boli precízne a mohli mať úspech. Spolupráca s ním bola nežiadaná, lebo bol považovaný za kolaboranta, ktorý sa len alibisticky snaží zbaviť viny za režim. Skutočné dôvody jeho odmietnutia môžu byť však v tom, že Beneš chystal obnovenie Československa a Moskva chcela prísť na Slovensko s komunizmom. Každopádne, ozbrojené povstanie proti nacizmu si žiadalo pomoc Červenej armády, ktorá sa postupne presúvala na naše územie.

Premyslené plány na povstanie boli narušené predčasným vypuknutím Slovenského národného povstania. Predchádzala tomu silnejúca partizánska činnosť a prejavy odporu proti nacizmu. Partizáni napáchali veľké škody, sabotovali vysielače ničili dopravnú infraštruktúru, prenasledovali stúpencov HSĽS, katolíkov a Nemcov, dokonca sa podieľali aj na vyvražďovaní nevinných civilistov. Partizánska činnosť vyvrcholila 28. augusta 1944 v Martine, kde skupina komunistických partizánov skupinu nemeckých vojakov pod vedením generála Otta. Tým sa Hitler rozhodol obsadiť Slovensko a potlačiť partizánov, dala mu k tomu súhlas aj slovenská vláda. V noci z 28. na 29. augusta vstúpilo nemecké vojsko na Slovensko a to následne vyvolalo začiatok Slovenského národného povstania, keď generál Golian o 20. hodine zahlásil dohodnuté heslo: „Začnite s vysťahovaním“. Povstanie sa udržalo do 27. októbra, kedy bola dobytá Banská Bystrica a partizánske oddiely sa presúvajú do hôr, odkiaľ pokračujú v partizánskych bojoch. Zlyhanie povstania bolo zapríčinené slabým vybavením povstaleckého vojska a predčasným vypuknutím. Poprední velitelia SNP Ján Golian a Rudolf Viest boli odvlečení do Nemecka a pravdepodobne popravení.

Po SNP zaviedli Nemci na Slovensku teror, tvrdú kontrolu, obnovili deportácie Židov, vyvražďovali a vypálili napríklad Kremničku alebo Nemeckú. Na represáliách sa zúčastnili aj Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy alebo nemecké Einsatzkommando. Navonok sa zdá, že SNP neprinieslo žiadny úžitok, iba obete na obidvoch stranách a oveľa tvrdší nemecký dozor, ale nepopierateľný význam SNP spočíva v tom, že rehabilitovalo Slovákov a po vojne ich postavilo na stranu víťazov. Mohlo dopadnúť aj úspešnejšie, keby sa viac dbalo na plánovanie a nezahájilo sa predčasne.

Začiatkom nasledujúceho roku nastalo oslobodzovanie Slovenska spod kontroly Nemcov. Červená armáda postupovala po Karpatsko-duklianskej operácii z východu, v januári 1945 oslobodila Košice a Prešov, 25. marca Banskú Bystricu a 4. apríla aj Bratislavu. Do konca mesiaca bolo oslobodené celé územie. Nakoniec bola oslobodená 9. mája aj Praha. Týmto bol definitívne porazený nemecký nacistický vplyv na Čechov a Slovákov a tí mohli zas vytvoriť spoločnú republiku a zmariť sny ľudákov, ktorý sa toľko usilovali o slovenskú štátnosť. Politici, ktorí boli zodpovední za Slovenský štát a režim v ňom, boli súdení Národným súdom v rokoch 1946-1947. Jozef Tiso bol odsúdený na trest smrti, takisto aj Ferdinand Ďurčanský a Vojtech Tuka. Alexander Mach bol odsúdený na 30 rokov väzenia.

Záver
Nie je vôbec jednoduché hodnotiť Slovenský štát a jeho vedúce osobnosti. Táto téma otvára nekonečné debaty o „dobrom“  alebo „zlom“ štáte, takisto ako o jednotlivých predstaviteľoch Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Kritici sa často odvolávajú na privlečený fašizmus, antisemitizmus a totalitu, ktorá neodmysliteľne k tomuto štátu patrí. Priaznivci tohto šesť rokov trvajúceho štátu zas povedia, že si v ňom Slováci nežili vôbec zle, práve naopak, hospodárstvo, kultúra i vzdelanie zažilo ohromný rozmach. Nič nie je len čierne alebo biele, takisto ani Tisova vláda a preto ju treba hodnotiť z viacerých stránok a nie len ako celok.

Je tiež dôležité uvedomiť si, aká situácia panovala v strednej Európe v rokoch 1938-1939. Vďaka nemeckej a maďarskej rozpínavosti boli slovenskí poprední politici, predstavitelia HSĽS, postavení pred ultimátum. Vyhlásiť samostatný štát ako nemecký satelit alebo nič nerobiť a čakať, kým nás pohltia susedia. Toto rozhodnutie bolo v podstate na Tisovi, ktorý machiavellisticky zvolil menšie zlo a upísal svoj národ Hitlerovi. Ale čo iné mal robiť? Myslím, že nie je spravodlivé vyčítať Tisovi vyhlásenie samostatnosti.

Sú iné veci, ktoré by sa mu mali vyčítať. Držal vo svojej strane a na vedúcich vládnych miestach radikálnych ľudí, ktorí často nerobili nemeckú politiku z donútenia, ale si nacistické zmýšľanie dosť rýchlo osvojili. Zaráža ma, že Tiso, ktorý bol kňazom a tak veľmi sa donekonečna oháňal kresťanskou mravnosťou, dovolil, aby sa v jeho štáte diali zverstvá. Aj keď ich priamo neinicioval, bol pasívny a nezakročil proti neľudským zákonom. Tým mám na mysli hlavne riešenie židovskej otázky. V rôznych zdrojoch a historických literatúrach sa uvádzajú rôzne postoje k Tisovej židovskej politike. Potom je ťažké zistiť, či Tiso robil naozaj všetko, čo mohol, aby zmiernil utrpenie Židov. Ale z jeho zachovaných výrokov mám pocit, že sám bol presvedčeným antisemitom a nevidel problém vo vydávaní zákonov, ktoré Židov priamo obmedzovali. Táto otázka ma veľmi zaujala a rád by som vedel, ako to bolo v skutočnosti. Ale na to by som sa asi musel spýtať samotného dr. Jozefa Tisa.

V tejto práci som sa snažil o čo najobjektívnejšie a najspravodlivejšie vyobrazenie Slovenského štátu a jeho predstaviteľov, aj keď to bola neľahká úloha. Potrvá ešte dlho, kým sa z diel historikov úplne stratí manipulujúca propaganda jednak komunizmu a jednak skalných prívržencov Tisa.