História a vývoj rímskeho vojenstva

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 20.06.2022
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 4 229 slov
Počet zobrazení: 3 997
Tlačení: 363
Uložení: 369

História a vývoj rímskeho vojenstva  

1. Úvod 

V polovici 8. str. p. n. l. sa na pahorkoch pri rieke Tiber asi 25 km od mora usadzovali kmene Italikov. Spočiatku sa venovali pastierstvu a poľnohospodárstvu. Pod vplyvom Etruskov a ostatných vyspelejších kmeňov si zakladali mestá. Podľa rímskej legendy , ktorú zachoval vo svojom diele rímsky historik Titus Livius bol Rím založený roku 753 p.n.l. Trójsky hrdina Aeneas priviedol vraj po dlhom blúdení Trójanov do Latia. Časom Trójania splynuli s Latinmi v jeden kmeň. Stredom Latia sa stala Alba Longa, kde panoval rod Aeneov.

Kráľovej dcére Ree Silvii sa narodili v meste dvojčatá Romulus a Remus, budúci zakladatelia Ríma. Pokladali ich za synov boha vojny Marsa.V tom čase panoval v meste kráľ Amulius, ktorý pozbavil trónu otca Rey Silvie. Keď sa Amulius dozvedel o narodení dvojčiat obával sa o svoju moc, a preto rozkázal hodiť dvojčatá do rozvodneného Tibera. Tok rieky vyvrhol deti na breh. Na ich plač pribehla vlčica a dojčila ich vlastným mliekom. Opustené deti našiel kráľovský pastier, ujal sa ich a vychovával vo svojom dome. Keď chlapci vyrástli postavili sa na čelo vzbúrených pastierov a zabili Amulia, čím sa vlastne pomstili. Zaumienili si postaviť mesto na tom mieste, kde ich našiel pastier, a kde boli vychovaní. V hádke, ktorá vznikla medzi bratmi o to, po kom mesto pomenovať, Romulus zabil svojho brata a mesto pomenoval po sebe Roma - Rím.

Takto vraj vznikol Rím, neskôr jedna z najsilnejších a najlepšie organizovaných ríš sveta. Takáto ríša nemohla vzniknúť a ani prežiť bez kvalitnej v tej dobe modernej armády. Rímska vojenstvo prinieslo do vtedajšieho sveta nevídanú vyspelosť, či už taktickú alebo technickú a vďaka tomu bola rímska armáda mimoriadne úspešná. V nasledujúcej práci sa pokúsime priblížiť základné organizačné a taktické vymoženosti Rimanov, ako aj ich výzbroj a vojenské stavby. Pokúsime sa taktiež priblížiť vývoj týchto stavebných jednotiek armády počas trvania rímskeho impéria.

2. Výzbroj rímskeho vojska

2.01: Osobná výzbroj

Výzbroj a výstroj legionárov bola rôznorodá. Líšil sa v type brnenia na tele, na nohách, na rukách a v prilbe. Dôstojníci mali krátke brnenie z kože alebo bronzu, na hrudníku vypuklé. Nohy si chránili holeňami a na hlave nosili prilby ozdobení konským chvostom. Pred sebou nosili veľký okrúhly štít. Plášť hlavného veliteľa bol purpurový, stotníci a tribúni šarlátovo-červený a vojenský plášť bol hrdzavej farby.  Zbrane boli predovšetkým oštepy, meče a dýky. Rímske vojsko bolo vojsko, ktoré používal staroveký Rím od vzniku Rímskeho kráľovstva v 8.storočí pred Kristom. Vzhľad vojska a rímska uniforma sa behom existencie Rímskeho impéria viackrát menili.

V 4.storočí pred n. l., diktátor  Camillus ako prvý obsiažnejšie zreformoval vojsko tak, že vytvoril tri línie.   V prvej línii sa nachádzali oštepníci (velites, ľahkoodenci). Ich výzbroj spočívala z gréckeho meča, najčastejšie Gladius, prilby Attica, čo bola prilba prevzatá od Grékov a niekoľkých oštepov. Úlohou velites bolo vrhnúť oštep po nepriateľovi a čo najrýchlejšie sa stiahnuť za druhú líniu hastatov a principov. V druhej línii bojovali hastati a principovia. Príslušníkov tejto línie možno považovať za ťažkoodencov. Ich výzbroj obsahovala pancier, v podobe železného plátu alebo krúžkovaných košieľ ktoré mali ochraňovať telo vojaka. Ďalej mali dva oštepy latinského typu pilum. Jeden oštep bol ťažký a jeden ľahký. Ich zbraňou na blízko bol meč Gladius. Tretiu líniu tvorili triarii. Mali najlepšiu výzbroj z celého vojska a ich primárnou zbraňou bol dlhý oštep. Triarii slúžili ako záloha a vtedajšej terminológii „došlo až na triarriov“ znamenalo niečo ako „už je zle“.

Legionár z obdobia cisárstva sa výrazne líšil od svojich republikánskych predchodcov. Uniforma bola obohatená novými prilbami galského typu, Coolus a Galea, ktoré  postupne nahrádzali republikánsku prilbu Atticu. Zavedený bol aj nový typ panciera, Lorica segmentata, ktorý pozostával z kovových plátov pripevnených na koženom podklade. Legionárovi tak zabezpečoval dostatočnú mobilitu a nesťažoval mu ani dýchanie. Doplnkom brnenia boli chrániče slabín. Vyzbrojení boli mečom gladius a oštepom pilum. Meč nemali zavesený na opasku ako predtým, ale na prepásanom ramennom páse. Ich štít, scutum, sa na vrchu orezal na obdĺžnikový tvar. Čo bolo do tejto doby nevídané, na štíty sa začali maľovať rôzne ornamenty, najčastejším námetom bolo božstvo. Ako obuv sa používali tradičné klincové sandále caligae. Rímske vojsko bolo tvorené aj z jazdectva, ktoré zohrávalo síce len pomocnú ale zato dosť dôležitú funkciu. Výzbroj vojaka jazdectva sa odlišovala od výzbroje obyčajného vojaka pechoty. Ich vybavenie spočívalo z jazdeckej prilby typu Galea, šupinovitej či krúžkovej košele, dlhého meča spatha a kopije.   Keď nastalo obdobie dominátu, výzbroj legionára sa úplne zmenila. Začali sa používať prilby prevzaté od Peržanov, ktoré kryli nos, líca, krk a celú hlavu. Ako ochrana tela sa začali používať šupinové panciere a namiesto gladiusa sa bojovalo s dlhým mečom spatha a semispatha. Takisto sa začali používať aj malé oválne štíty, vojaci začali nosiť dlhé tuniky rôznych farieb. Prestal sa používať oštep a kopija a nahradili ich bruchovité kopije typu angon.

Pilum
bol oštep používaný ako primárna zbraň počas celej histórie Rímskej armády. Mal 40 centimetrov dlhý, kovový hrot, vyrobený tak, že ak  netrafil nepriateľa do tela, tak sa po kontakte so zemou zlomil, čo znemožnilo vrhnúť ho späť do Rimanov.

Scutum bol drevený štít, vysoký približne 120cm a široký okolo 60cm. Neskôr bol podľa potreby vojakov zrezaný, na obdĺžnikový tvar aby sa dal ľahšie nosiť a pred dažďom a nepriaznivým podmienkam pri presunoch armády sa chránil koženým obalom. Od 4 stor. p. n. l. sa scutum stal hlavným štítom vojska. Teraz mal červenú alebo oranžovú farbu, nebol zdobený. Zdobiť sa začal pravdepodobne koncom 1. stor. p.n.l, keď sa na štít maľovali krídla Jupiterovho orla. Neorezané scutá ostali u prétoriánov. No keď sa i oni účastnili boja, brali si hranaté scutá. Popri krídlach orla sa maľovali i blesky Jupitera. Existovali však aj iné motívy.

Gladius
bol krátky jednoručný dvojsečný meč. Rimania ho prevzali počas druhej Púnskej vojny z Hispánie. Jeho dĺžka bolo okolo 50cm. . Na rozdiel od zažitej predstavy, všetky typy gladia umožňovali nielen bodné, ale aj sečné a rezné pohyby, no Rimania uprednostňovali bodné rany. Meč nosil legionár v drevenej pošve s kovovými prvkami pripätej na ramennom opasku. Keďže v ľavej ruke držal legionár štít, pošva meča musela byť na pravej strane opasku, čo bolo nepraktické a vojaci museli dlho trénovať, aby pri boji dokázali rýchlo tasiť meč.

Pugio bola dýka používaná rímskymi jednotkami. Spočiatku to bola obyčajná špicatá kovová dýka uložená v špicatej pošve, ktorá bola štyrmi popruhmi pripevnená na remeň. Rúčka dýky bola spočiatku z toho istého materiálu ako čepeľ, s výčnelkom v jej strede pre lepší úchop. Časom sa rúčky dýky začali vyrábať z rôznych materiálov ako kosti alebo slonovina.

Attica bola pomerne novším typom prilby. Svojim vzhľadom bola podobná, ako chalkidský typ, líšil sa od nej iba lícnicami, ktoré boli zavesené na pántikoch a tým, že nemala chránič nosa.

2.02: Obliehacie zbrane

Rímska armáda väčšinou preferovala boj na rovnom plochom teréne avšak dokázala dobiť aj rôzne hrady a opevnenia za pomoci premyslených obliehacích strojov. Obliehacie stroje a artilériu Rimania získali zdokonalením gréckych vojnových strojov. Rimania dodali týmto strojom takú silu, ktorá sa dokázala vyrovnať aj niektorým  novovekým strojom. Ich stroje boli na veľmi vysokej technologickej úrovni a ich dostrel bol až 400 metrov. V rímskej armáde sa používali strielacie stroje Catapulta, Onager (divoký osol), Balista a Carrobalista.

Balista, bol stroj na vrhanie kamenných projektilov a šípovitých striel veľkosti oštepu, ktorý vynašli Rimania približne 150 pred n.l. Konštrukcia bola zostavená z podstavca, vodiaceho prvku so žliabkom, napínacieho, spúšťacieho ústrojenstva ramien spojených tetivou zasunutou do zväzkov poskrúcaných žiniek alebo lán. Balista slúžila na vrhanie buď kamenných predmetov alebo  kovových striel šípovitého tvaru pod uhlom 45°. Dostrel balisty bol 350-450 metrov strelou s váhou 0,5 kg. Na to aby balista vystrelila, sa tetiva natiahla silou (navijákom) a zaistila sa na konci balistickej dráhy. Oba zväzky lán museli byť rovnomerne a takisto napnuté aby sa nestalo že sa balista zdeformuje alebo jednoducho netrafí svoj cieľ.   Flavius Vergetlius Renatus uvádza vo svojej knihe Nárys vojenského umenia„...Jestliže je dobře seřízena podle pravidel mechaniky a je obsluhována zkušenou obsluhou, probije vše, co zasáhne...“

Katapult je dnešný názov pre staroveký obliehací vojnový stroj, využívajúci torzný moment skrútených lán a šliach  aby vystrelil kamene alebo iné veci, ktoré by mohli spôsobiť škodu. Namiesto kameňov mohla byť na nepriateľa tiež vystreľovaná smola alebo horúci decht aby spôsobili škody ohňom. Katapulty bývali často rozmiestnené na vyvýšenom mieste alebo na hradných vežiach. To, čím nazývame katapultom v dobe rímskeho vojenstva je vlastne balista prispôsobená na vrhanie guľovitých predmetov za cieľom dosiahnuť čo najviac deštruktívnu silu.   Baranidlo v základnej forme je kmeň stromu ktorý slúžil na ničenie či poškodenie brán miest a pevností. Najjednoduchšou formou bojového stroja je obliehacie baranidlo, ktoré bolo pravdepodobne aj prvým strojom. Prvé baranidlá neboli pravdepodobne nič iné než otesané kmene stromov nesené mužmi. Postupom času sa hlava baranidla spevnila železom, aby sa zabránilo jej rozštiepeniu, neskôr dostala hlavica liate alebo kované zakončenie.  

Carrobalista  bola v skutočnosti obrovská kuša , ktorá pracovala na tom istom princípe – vypaľovaním oceľových  zahrotených skrutiek smerom k nepriateľom. Bola to menšia zbraň ako katapult a používala sa na zabíjanie a zraňovanie postupujúcich nepriateľských vojakov, alebo tých v pevnosti, pokúšajúc udržať obliehanie. Carrobalista  mala rôzne veľkosti s rôznymi rozsahmi  Jej hrot mohol byť vystrelený  kamkoľvek od 275 do 550 metrov. V nej bol nabitý 100 cm hrot , ktorý mohol  byt vystrelený rýchlosťou viac než 185 km za hodinu. Účinok mohol byť zničujúci. 

Onager  bol obrovský a ťažkopádny kus zariadenia. Mohol strieľať skaly ktoré mali viac ako  70 kíl a mali byť  použité na  zničenie múrov a opevnení. Tiež mohol byť nabitý  hŕstkou menších skál, alebo horiacou smolou, čo bolo potom použité proti nepriateľským jednotkám, alebo ich tým bombardovali vo vnútri  pevnosti. Dosah onagru bol  oveľa menší ako dosah balisty a mohol byť  ohrozený útokom nepriateľského lukostrelca počas obliehania. Ako obliehacie zbrane sa používala pohyblivá veža s vysúvacím a vyklápacím mostíkom, barany a kryté domčeky korytnačky s baranidlami a kosákmi, ktoré vytrhávali kamene z hradieb.

3. Fázy vývoja rímskej armády

Z historického pohľadu môžeme rímsku armádu rozdeliť na päť období vývoja:

1.  Rímska armáda rímskeho kráľovstva a skorej republiky približne do roku 300 pred n. l.

V tomto období Rimania prevažne len kopírovali organizačné modely gréckych a etruskánskych vojsk. Rímske vojsko bolo tvorené brancami, ktorých služba bola nariadená zákonom. Počas kráľovského obdobia pozostávalo štandardné rímske vojsko s približne 9000 mužov, z čoho bolo 6000 ťažkoodencov (tzv. Hoplitov), 2400 ľahkoodencov a kavalérie ktorá pozostávala z približne 600 mužov. V skorej republike sa početnosť ani organizácia vojska výrazne nezmenili, len dvaja volení konzuli mali rozdelené velenie každý po 4500 mužov.

V tejto fáze vývoja sa Rimania zúčastňovali len ťažení lokálneho významu z ktorých najväčšie boli Samnitské vojny (4.storočie p.n.l.)

2.  Rímska armáda v období strednej republiky,
v období od 300 do 88 pred n. l. Pri zachovaní počtu vojakov boli prijaté samnitské organizačné štruktúry a taktiež boli ostatné italské štáty zaviazané poskytovať vojakov do spoločnej aliancie. Tieto štáty boli povinné poskytnúť kolektívne približne rovnaký počet mužov ako Rimania. Rímske vojsko sa teda rozdelilo na dve časti: Légie, tvorené výhradne rímskymi občanmi, a alae, čo boli spojenecké jednotky tvorené vojakmi podrobených alebo spojeneckých štátov. Légie boli teda pri ťažení zvyčajne sprevádzané spojeneckým vojskom podobnej veľkosti, samozrejme pod rímskym velením. Jedny z najväčších konfliktov v tomto období boli bezpochyby Púnske vojny ktorých výsledok výrazne posilnil rímsky vplyv v stredomorí. Tieto vojny taktiež ovplyvnili skladbu rímskeho vojska. Do vojska bola pridaná ľahká kavaléria nazývaná tiež Numídska podľa Numídov, arabských kočovníkov. Tento typ kavalérie bol prevzatý od Kartágincov. Okrem toho začali Rimania využívať aj lukostrelcov.

3.  Armáda Caesarovho obdobia bola medzistupňom medzi klasickou rímskou armádou zloženou z brancov z obdobia republiky a novou profesionálnou armádou z obdobia cisárstva. Počas tohto obdobia bolo vojsko rozdelené medzi vplyvných imperátorov ako Caesar, Marcus Antonius a Pompeius, ktorí získali svoju moc v početných občianskych vojnách. V dôsledku občianskej vojny 91 až 88 pred n. l. získali rímske občianstvo aj muži z celého Talianska (nie všetci) a tým boli staré alae zrušené a začlenené do légií. Taktiež pôvodná rímska kavaléria bola nahradená kavalériou z provincií.

4.  Vojsko cisárskeho obdobia (od 30pnl. Až do 284 n. l.).
Starý rímsky branecký systém bol nahradený profesionálnou armádou tvorenou zväčša dobrovoľníkmi. Organizácia bola ustanovená prvým cisárom Augustom (30 p. n. l. – 14 n. l.). Légie boli v tomto období tvorené takmer výlučne ťažkou pechotou o veľkosti 5000-6000 mužov, stále len rímskych občanov, čiže ľudí z Itálie a rímskych kolónií. Z bokov boli chránené  auxiliami čo boli jednotky tvorené mužmi ktorí neboli občanmi Ríma, najmä peregrínmi, mužmi žijúcimi na rímskom území, ale nevlastniacimi rímske občianstvo. Auxilia bola početne zastúpená približne rovnako ako légie avšak bola tvorená rôznymi špeciálnymi jednotkami a to najmä jazdou a lukostrelcami (ale aj napríklad jednotkami na ťavách či prakármi) . Bola tvorená tiež prevažne dobrovoľníkmi. Auxilia bola rozdelená na oveľa menšie jednotky, kohorty o veľkosti približne 500 mužov. Aj Auxilia, aj légie boli umiestnené väčšinou pozdĺž rímskych hraníc kvôli obrane proti  možným barbarským vpádom.
V tomto období bol Rím zapojený do viacerých väčších vojnových konfliktov ako napríklad dobývanie Británie, či Rímsko – židovských vojen ale aj Markomanských vojen, ktoré sa priamo týkali aj územia dnešného Slovenska. Z tohto obdobia pochádza aj známy nápis na hradnej skale v Trenčíne (179 n. l.).

5.  Rímske vojsko neskorého obdobia. (284 n. l. - 476 n. l.). Vojsko bolo reorganizované podľa reforiem cisára Diokleciána (284 n. l. - 305 n. l.). Rimania sa vrátili k organizácií so skoršieho obdobia a to k povinnej brannej službe rímskych občanov, ale do armády prijímali aj veľké množstvo mužov bez občianstva, zväčša barbarských dobrovoľníkov. Avšak armáda zostala celkom profesionálna (všetci dostávali žold) oproti starým braneckým jednotkám z ranného obdobia Rímskej ríše. Starý dvojitý systém v armáde (rozdelenie občanov do légií a neobčanov do auxilie) bol zrušený a občania aj neobčania Ríma slúžili v jednotkách spolu. Légie, veľké jednotky o 5000 – 6000 mužoch boli rozčlenené do menších kohort (500 mužov) , alebo dokonca do ešte menších jednotiek. Najmä v štvrtom storočí nášho letopočtu začali silnieť barbarské vpády na rímske územie čo vyústilo do Gótskych vojen. Bitka pri Hadrianopolise, jedna z najväčších bitiek tej doby, je často označovaná ako zlomový bod v rímskych dejinách a začiatok pádu Ríma. 

4. Štruktúra armády z cisárskeho obdobia

Jedna légia bola oficiálne tvorená 6000 mužmi, ale väčšinou boli légie organizované po približne 5000 – 5300 mužoch vrátane veliteľov.

Základná štruktúra:

Contubernium: „stanová skupina“ pozostávala z ôsmych vojakov

Centuria  : bola tvorená desiatimi contuberniami, čiže dokopy mala 80 vojakov vedených centuriónom.

Kohorta  : pozostávala z 6 centúrií, čiže dokopy ju tvorilo 480 vojakov nerátajúc velenie. Prvá kohorta bola vždy dvojnásobne početne zastúpená (cca 800 mužov).

Légia : pozostávala z desiatich kohort a navyše kavalériou s počtom 120 mužov.
Vojsko bolo tvorené, čo sa týka typu jednotiek z približne 4000 ťažkoodencov, 1200 ľahkoodencov a zvyšok 120 – 300 mužov tvorili jazdci. Ťažkoodenci sa delili na tri skupiny podľa veku a stupňa výcviku; mladší sa volali hastáti (kopijníci), muži stredného veku principovia a starší triárovia. Ťažkoodenci boli ozbrojení mečmi, kopijami a oštepmi, v boji sa chránili pancierom a prilbou. Ľahkoodenci mali len oštepy, ktorými začínali bitku. Keď ich hodili na nepriateľov, ustúpili na krídla kde stála jazda. Boj bol predovšetkým vecou hastátov a principov, triarovia zasahovali až v najkrajnejšom prípade. Hlavnú bojovú silu légie tvorila pechota ťažkoodencov. Pred bitkou boli ich rady vyrovnané ako na prehliadke, v jej priebehu sa pohotovo menili podľa potrieb a okolností. Jazda väčšinou iba prenasledovala už porazeného nepriateľa. Za najvhodnejšie miesta pre bitky Rimania považovali lúkya otvorené priestranstvá. Opevnené mestá sa odstraňovali obliehaním

5. Stratégia rímskej pechoty

5.01.: Základná taktika

Taktiku Rimanov možno odvodiť z výsledkov bitiek, avšak je tiež známe že existovali rôzne manuály používané generálmi, z ktorých sa bohužiaľ veľa nezachovalo. Pravdepodobne najväčšia strata je kniha od Sexta Julia Frontinusa, z ktorej sa zachovali útržky v prácach od Vergília.

Treba pripomenúť dôležitosť výberu krajiny kde sa bitka odohrá. Dôležitá je výšková výhoda nad nepriateľom a ak sa postaví pechota proti jazde, čím členitejší je terén, tým lepšie (pre pechotu). Slnko by malo svietiť od chrbta na oslnenie nepriateľa. Ak fúka vietor mal by fúkať smerom k nepriateľovi aby mali šípy a iné projektily väčší a účinnejší dostrel, taktiež kvôli oslepeniu nepriateľa prachom. 

Klasické rozmiestnenie vojakov bolo umiestnenie pechoty do stredu a jazdy po krídlach vojska. Kavaléria bola umiestnená na krídla preto aby zabránila obkľúčeniu nepriateľom, keď sa bitka končila kavaléria naháňala utekajúcich nepriateľov. Vergílius  tiež zdôrazňuje potrebu dostatočnej rezervy. Generál so svojou strážou zvyčajne okupoval miesto na pravom krídle.

5.02.: Typy formácií

Korytnačka: Korytnačka bola hlavne obrannou formáciou pri ktorom držali vojaci svoje štíty nad hlavami okrem prvej línie kde ich držali v klasickej polohe pred sebou. Takto bola vytvorená niečo ako škrupina, ktorá chránila vojakov vo vnútri pred oštepmi či lukmi dopadajúcimi zhora a spredu.

„V“ formácia:  Táto formácia bola používaná na prerážanie nepriateľských línií, bola to teda hlavne útočná formácia. Vojaci vytvorili trojuholník s jedným mužom na pomyselnom vrchole, ktorý smeroval k nepriateľovi. Táto formácia umožňovala aj malým skupinám vojakov „zabodnúť“ sa do nepriateľských línií. V tejto situácii bol veľmi osožný rímsky meč gladius.

Otvorená formácia: Pozostávala vo väčších medzerách medzi vojakmi čo umožňovalo najmä väčšiu mobilitu vojakov a útok v behu, ktorý však mohol nastať už do rozhodeného nepriateľa  (napríklad lukostrelcami alebo oštepníkmi).

Formácia proti kavalérií: Prvý rad vojakov si kľakol (zvyčajne) a so svojich štítov vytvoril stenu s kopijami trčiacimi dopredu. Druhý rad vojakov bol v stoji a kryl prvý rad zhora, taktiež s kopijami vystrčenými dopredu. Aj naozaj dobre trénovaného koňa bolo ťažké donútiť rozbehnúť sa oproti takejto „stene“ , nieto ju ešte preraziť. Táto formácia bola mimoriadne úspešná oproti akejkoľvek, ale najmä zle organizovanej jazde súpera.

Kruhová formácia: Obranná formácia používaná len vojakmi v krajných situáciách. Umožňovala kvalitnú obranu aj keď bolo vojsko v bitke rozdelené, ale vyžadovala vysokú disciplínu u každého zúčastneného vojaka.

5.03.: Vojenské konštrukcie

Castrum: Rímske fortifikované kasárne kde bola ubytovaná celá légia ak nebola na ťažení. Každá rímska légia mala svoju vlastnú materskú pevnosť ako základňu. Keď bola légia na pochode, po každodennom pochode museli vojaci budovať opevnený tábor, k čomu bolo potreba dreva, hliny alebo rašeliny. Na stavbu tábora boli určené špeciálne jednotky ktoré boli oslobodené od klasických povinností. Légia bola schopná postaviť tábor behom niekoľkých hodín ak bol dostupný potrebný materiál a vhodné poveternostné podmienky. Každý tábor mal svoje meno, ktoré sa mu dávalo pravdepodobne podľa počtu dní v ňom strávených (napr. Tertia castra ).

Cesty: Po napadnutí nepriateľského teritória zvykli Rimania stavať okamžite cesty kadiaľ prišli a to najmä kvôli zlepšeniu zásobovania výbojnej armády a kvôli lepšej únikovej ceste v prípade neúspechu ťaženia.

Pohraničné opevnenia: V počiatkoch Rím nemal vyhradené svoje východné a severné hranice pretože vďaka jeho expanzívnej politike sa tieto hranice rýchlo menili. Neskôr, najmä po protirímskom povstaní v oblasti Rýnu roku 69 n. l. Si Rimania uvedomili potrebu vybudovania obranného systému vonkajších hraníc ríše. V rokoch 83 až 85 nášho letopočtu začal cisár Domitianus s výstavbou súvislého opevnenia severnej hranice neskôr nazvaného limes romanus. Na stavbe tohto opevnenia neskôr pokračovali cisári Traianus, Hadrianus a Antoninus Pius. Väčšiu časť opevnenia tvorili prirodzené vodné prekážky a to Rýn a Dunaj. Na miestach bez prírodných prekážok sa pristupovalo k stavbe priekop (aj viacnásobnej), alebo kamenných múrov.

Obranná línia bola priebežne vybavená signálnymi vežami turres ktoré si mohli posielať signály pomocou ohňa alebo dymu a taktiež legionárskymi tábormi. Všetky tieto tábory boli od seba dostatočne blízko aby vojaci stihli zasiahnuť v prípade útoku barbarov. Niektoré tieto tábory, pôvodne drevené pevnôstky, boli neskôr prerobené na stále kamenné pevnosti. Podobný systém opevnenia boli Rimania nútený postaviť aj na Britských ostrovoch. Jedná sa o známy Hadriánov val, ktorý pretínal Britániu v dĺžke približne 120 kilometrov a na niektorých miestach bol takmer 6 metrov vysoký. Každých 8 – 10 kilometrov bola umiestnená posádka 1000 mužov.Tábory pomáhali šíriť romanizáciu a postupom času vytvorili, spolu s miestnymi osadami základy niektorých významných miest súčasnosti ako Kolín nad Rýnom (Colonia Agrippina), Bonn (Bonna), Viedeň (Vindobona), Budapešť (Aquincum)

6. Rímske námorníctvo

Rimania používali loďstvo predovšetkým ako dopravný prostriedok, nie ako jednu z hlavných bojových síl. Hlavný dôvod prečo Rím vybudoval svoju vlastnú flotilu boli Púnske vojny. Stálu flotilu nechal však vybudovať až Octavius Augustus . Rímska sila bola hlavne v  pechote. Tiež ich stratégia v námorných bitkách spočínala v tom , že zbavili nepriateľskú loď pohonu  (plachiet a vesiel) a potom prišli s jednou alebo viac loďami a a loď dobyli vojaci so zbraňami v ruke.

Bitky sa väčšinou odohrávali v pobrežných vodách a takmer vždycky za kľudného  počasia. Lode sa zoradili do formácií a vyrazili proti sebe. I na mori sa prefíkaní moreplavci snažili nepriateľa prekabátiť  , takže často zaplávali so svojimi loďami do úzkeho prielivu, alebo do oblastí  plytčín , kde mohol nepriateľ ,ktorý nepoznal okolie ľahko uviaznuť , alebo aspoň nemohol riadne rozvinúť svoje rady.

Lode mali v pomere ku svojej šírke pomerne malý ponor, takže sa hodili skôr pre plavbu v pokojnejšom  Stredozemnom mori. V rozbúrenom mori sa totiž vyznačovali zlou stabilitou a často sa stávalo, že celá flotila bola zničená búrkou pretože vlnobitie ktoré pri búrke vznikalo, poprevrhovalo lode. Rimania kládli dôraz aj na drevo, ktoré bolo hlavným materiálom pre stavbu ich lodí. Stromy sa mohli sekať len od pätnásteho do dvadsiateho druhého dňa v mesiaci, inak by vraj do roka zhnili. Toto tvrdenie je síce prehnané, ale neskôr sa dokázalo, že môže súvisieť s tokom živice v kmeni. Najčastejšie vyskytujúcim sa druhom lode bola Liburna. Liburny boli jednoduché veslice upravované podľa potrieb jednotlivých výprav. Mali od jedného až po šesť radov vesiel na každej strane.

Ďalšie často využívané lode boli malé prieskumné člny. Tieto člny bývali často celé namaľované na modro, aby splývali s modrou hladinou mora a používali sa aj nepozorované útoky na nepriateľské lode. Tieto člny mali za úlohu zničiť kormidlo nepriateľskej lode a pri tom nebyť spozorované.   Vojnové lode mali na tú dobu premyslené zbrane. Na ich palubách sa okrem padacieho mostu Corvus a bodca na špici lode Kloun nachádzali aj zjednodušené typy katapultov a balíst upravených na vrhanie zápalných projektilov, ktoré mali väčší ničivý účinok na drevené lode. Rimania boli veľmi vynaliezavý a už vtedy vynašli recept na horľavé nálože, veľmi podobne dnešnému „Molotov coctail“. Zmes bola uložená v hlinených amforách a obsahovala smolu a miazgu. Takisto aj výzbroj vojakov bola omnoho zložitejšia a ťažšia. Vojaci nemuseli celé dni kráčať a potom v boji bežať ako to bolo u pozemných jednotiek a tak ich brnenie bolo silnejšie, oštepy väčšie a ich lukostrelecká príprava si vyžadovala väčší dôraz na presnosť.
 
Corvus (havran) bol jednou z hlavných zbraní rímskeho loďstva, výnájdený bol za prvej Púnskej vojny. Rimania boli v boji na mori pomerne neskúsení a tak sa spoliehali na svoje schopnosti pri boji zblízka. A práve na to používali corvus. Keď sa priblížili k nepriateľskej loď, kladkou na ňu spustili corvus, ktorý bol pripevnený na špici lodi. Corvus sa hrotom zabodol na palubu lode a tým znemožnil aby sa tieto dve plavidlá od seba vzdialili. Slúžil vlastne ako taký padací most vďaka ktorému mohli Rimania bezpečne prekročiť na druhú loď.  Kloun bol bodec umiestnený na čele lodi vo výške ponoru ktorý slúžil na prederavenie trupu nepriateľskej lodi a tak k jej potopeniu. Využívanie klounu si ale vyžadovalo skúsených veslárov pretože hneď po prederavení trupu lode bolo treba zabrať naspäť, inak by sa stalo že sa potopia obe lode.

7. Známe rímske légie

Za ako najznámejšiu rímsku légiu môžeme považovať Legio 1 Germanica. Bola to légia starovekého Ríma, ktorú údajne naverboval Július Caesar v roku 18 pred n. l. aby mohol zaútočiť na Pompeia, teda táto légia sa priamo zúčastnila občianskej vojny v Rímskej ríši. Po jej skončení nie je jej osud presne známy.  Pravdepodobne sa zúčastnila ťaženia do Hispánie proti Kantábrii . Pri tejto bitke sa jedna z légií otočila nepriateľovi chrbtom a dala sa na ústup. Bola zbavená názvu „Augusta“. Dva odkazy smerujú na to, že to bola práve Legio 1 Germanica, možno preto chýba tejto légii názov a znak.

Osobitnú kategóriu légií tvorí Praetoriánska garda. Bola to elitná jednotka tvoriaca osobnú stráž rímskych cisárov. Názov praetoriáni sa odvodzuje od hlavného priestranstva so stanom veliteľa „praetorium“.  Zostavoval si ju sám veliteľ na svoju osobnú ochranu a skladala sa z pešieho vojska a aj jazdy. Tieto jednotky využívalo mnoho vodcov, avšak Augustus si uvedomil , že takáto jednotka sa hodí nielen vo vojne ale aj v politike a tak z légií celého Ríma regrutoval Praetoriánsku gardu. Garda, ktorú vytvoril sa od všetkých predošlých podstatne líšila. Zatiaľ čo predošlé gardy ochraňovali len osobu panovníka (vodcu) a jeho záujmy, Augustus využíval gardu na dvoch rôznych poliach.

Potreboval ju vo vnútornej politike ale aj potreboval zachovať republikánsku fasádu svojho režimu ktorým vládol, a preto povolil sformovanie deviatich kohort, každá mala 500 mužov,  z ktorých tri dozerali na poriadok v Ríme a ostatných šesť v okolitých mestách. Od týchto jednotlivých kohôrt Augustusovi nehrozilo žiadne nebezpečenstvo.  V neskorých fázach impéria bol vplyv prétoriánov a ich veliteľov neskutočne veľký, často väčší ako vplyv samotného cisára. Stávalo sa, že práve Prétoriánska garda zosadzovala a dosadzovala cisárov na trón. Ako prvý  gardu vo vojne použil Augustus, uplatnila sa, a naďalej bola používaná ako vojenská zložka.  Výzbroj praetoriánov v paláci  bola tvorená zo štandardného panciera, zdobenej prilby a neorezaného štítu scutum.  Keď sa účastnili bojov nosili upravené zrezané cisárske scutá, gladius, pugio a pilum. Veliteľ Praetoriánov sa nazýval Prefectus praetorio a mal veľkú politickú moc. Medzi najznámejších veliteľov patria Seianus, ktorý mal zlý  vplyv na cisára Tibéria a Cassius Chaerera, ktorý zabil cisára Caligulu.

8. Záver

Rím predovšetkým vďaka svojej húževnatosti a šikovnosti dokázal zaujať popredné miesto vo vývoji vojenstva svojej doby. Dôvody tohto úspechu sú rôzne: výhodná poloha, historické okolnosti, dostatočná technická a kultúrna vyspelosť, túžba po moci a iné. Ale podľa nás jedným z hlavných dôvodov úspechu Ríma bola schopnosť rýchlo sa prispôsobiť novej situácii a schopnosť preberať vojenské taktiky alebo výzbroj od vlastných nepriateľov, či už ide o Numídsku jazdu alebo Krétskych lukostrelcov.

Dovolíme si tvrdiť že predovšetkým vďaka vyspelej armáde bol Rím schopný ovládať Stredomorie takmer jedno tisícročie a najmä táto armáda vytvorila podmienky pre kultúrny a hospodársky rast ríše. Dúfame že vám táto práca aspoň sčasti pomohla vyjasniť si niektoré nejasnosti o starovekom Ríme a jeho vojenstve. 

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.022 s.
Zavrieť reklamu