História samurajov

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 17.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 479 slov
Počet zobrazení: 7 413
Tlačení: 449
Uložení: 463
História samurajov
 
Úvod:
Načo prvé  pomyslite, keď niekto spomenie slovo samuraj? Poviete si, že to bol len nejaký japonsky bojovník. Lenže to „len nejaký japonsky bojovník“ skrýva oveľa viac, ako si myslime. Označenie samuraj (v preklade „slúžiť“) zahŕňalo malú skupinu bojovníkov šľachtického pôvodu. Ich spôsob života bol neobvyklý a zaujímavý. Po zuby ozbrojení bojovníci, vždy pripravení položiť život za svoje ideály. Ich dokonalá výzbroj, majstrovské ovládanie zbraní a cieľavedomý výcvik vytvoril okolo nich mýty, povesti a nespočetné dobrodružné príbehy, ktoré sa časom stali neodmysliteľnou súčasťou japonskej histórie. Vypracovali si vysoko disciplinovanú kultúru s bezpodmienečnou oddanosťou na nepísaných formách správania, z čoho sa postupne vyvinul súhrn zásad - bušido - tzv. „cesta bojovníka“. Zenovy budhizmus, ktorý do Japonska prišiel v 15. a 16. storočí z Činy ovplyvnil aj bušido a obohatil ho napr. o vykonanie krvavej pomsty či spáchanie rituálnej samovraždy.

Slovo samuraj značí, v doslovnom preklade, „človek vládcovi slúžiaci”. Odvodzuje sa od slova saburau - slúžiť. Kastu samurajov zvykli tiež nazývať ako "Trieda dvoch mečov". Tento pojem si vysvetlíme neskôr, pri popise ich výzbroje.
 
1.  Z histórie:
Vojenská vrstva samurajov sa ešte delila na štyri skupiny - Hatamoto (lenníci), Gokenin (tkz. prostredný), Rónin (samuraji bez pána) a neskôr i Ašigaru (obyčajní vojaci). Vojenský stav samurajov, po období Tokugawa a príchodom reforiem Meidži éry, upadá. Koncom 19. storočia bola kasta samurajov úplne zrušená. Taktiež bol vydaný zákaz nosenia mečov na verejnosti (1876) a rozkaz nariaďujúci strihať cop na temeni. Po rozpustení tohto vojenského stavu sa veľa samurajov ocitlo bez práce, bez pána. Nedokázali sa zapojiť do novovzniknutej spoločnosti, nakoľko nevedeli nič iné, len to, k čomu boli vychovaní odmalička - slúžiť a bojovať. V tomto období sa odohráva i 95 dielny televízny seriál Ruoruni Kenshin, v ktorom sa snaží samuraj Kenshin nájsť cestu nápravy za svoje hriechy a vraždenie, pomáhať ľuďom a adaptovať sa do nového prostredia.
 
Až do konca druhej svetovej vojny bol súčasťou výzbroje dôstojníckeho zboru i japonský meč. Mnoho exponátov sa predávalo z pokolenia na pokolenie a veľa dôstojníkov si zachovalo svoje tradičné rodové zbrane. Duch samurajstva a ich opovrhovanie ľudským životom, sa preniesol až do obdobia druhej svetovej vojny a spôsobil veľa zla. Vyústil do zločinov, ktoré sa páchali na vojenských zajatcoch a civilnom obyvateľstve dobytých zemí.
Známe sú hlavne prípady, doložené výpoveďami očitých svedkov, podľa ktorých boli zajatí americkí piloti bez súdu stínaní.
 
1.1  Spôsob života:
Samuraj sa na svoju vojenskú dráhu pripravoval od detstva. Cvičil sa v zachádzaní so zbraňami - v detskom veku ich drevenými imitáciami, učil sa jazdiť na koni, strieľať z luku. Neskôr sa k telesným cvičeniam pridružili tiež cvičenia duchovné (mravná výuka, ale i dejepis, krasopis a literatúra). Neskôr sa z tejto výuky vytvoril mravný kódex samuraja, ktorý bol až oveľa neskôr nazvaný bušidó (v preklade Cesta samuraja alebo Cesta meča). Pomenovanie bolo vytvorené zo spojenia slov BU (vojenstvo), ŠI (osoba vojenského stavu) a DÓ značí cestu. Pôvodne sa tento kódex opieral o konfuciálnske náboženstvo a etiku, budhizmus a hlavne šintoizmus. Medzi hlavné zásady tohoto kódexu patrila vernosť svojmu pánovi (či už detí k rodičom, samuraja k Daimovi, kniežaťa k šógunovi, alebo šóguna k cisárovi). Táto zásada bezvýhradnej poslušnosti občas zaznamenávala i také extrémy, že jediným upozornením samuraja na omyl svojho pána (alebo nesprávny názor), bola rituálna samovražda - Seppuku (občas nazývané i Hara-kiri).
 
Samuraj nepovažoval smrť za čosi, čoho sa treba báť. Pohŕdal ňou. Sám si dokonca vzal život (rituálnou vraždou seppuku) z jedným z nasledujúcich dôvodov: Ak sa chcel vyhnúť potupe zajatia, ak zomrel jeho pán, na protest proti jeho mylnému názoru, alebo ak bol k takejto smrti odsúdený úradmi .
 
Nadradenie samurajstva bolo tiež vyjadrené výsadou nosiť zbraň - dlhý meč Katana (asi 100 - 120 cm) a krátky meč Wakizaši (40 - 60 cm) (o ktorých si bližšie povieme zachvíľu). Ďalšou výsadou bolo používanie rodového mena. Tou najzásadnejšou výsadou ale bolo právo beztrestne potrestať kohokoľvek z nižšej kategórie. Stačilo len, aby roľník alebo obchodník neustúpil z cesty, po ktorej samuraj kráčal. Okamžite takéhoto opovážlivca sťal.
 
Pre samuraja bol meč posvätná oceľ, znamenie sily a vnútorného uznesenia. Ľahostajné zachádzanie s mečom bolo absurdné. Nikdy naňho nesmel omylom stúpiť, alebo s ním zachádzať neopatrne, či dokonca podradne. Bola to časť jeho charakteru. Katana bola pre samuraja predovšetkým symbolom jeho rodu a postavenia. Áno, i zbraň, ale i neustála pripomienka toho, kto je, jeho povinnosti, ale i jeho práva.Meč patril nesporne k hlavným atribútom samuraja, spočiatku však tvorilo jeho hlavnú výzbroj luk a šípy.
 
1.1.1   Spôsob boja:
Zmysel pre česť a oddanosť hnal samurajov do boja i proti samému cisárovi. Boli špeciálne vycvičení, aby sa nebáli čeliť vlastnej smrti. Samurajovia sa stavali zoči-voči protivníkovi (pri dueloch) výlučne na rovnakom hierarchickom stupienku. Majstri šermu učili svojich zverencov vyťahovať si šípy z tela počas boja a zároveň sa vyhýbať bodným ranám. Nenosili totiž štíty a jedinú ochranu im poskytovala škridlicovo usporiadaná kožená zbroj, ktorá iba z časti znemožňovala prenikať šípom do tela. Životne dôležité orgány, ako srdce, pľúca a brušnú dutinu, však chránil kovový kryt. Výhodné to bolo hlavne z toho hľadiska, že to neobmedzovalo ich pohyblivosť.

Samurajovia museli pred nepriateľom pôsobiť elegantne. Nebolo teda nijakou zvláštnosťou, keď si namaľovali a navoňavkovali tvár, pre prípad, že by sa stali vojnovou trofejou. Samuraji sa doslova snažili prekonať nedokonalosť ľudských zmyslov. Učili sa zásady tzv: „slepého bojovníka” (Usui z Kenshina alebo Tsu-tsumu Zurou z Ninja Scroll), ktorí sa naučili dokonale vyvážiť svoju nevýhodu sleposti inými zmyslami, napr. veľmi jemným sluchom. Pri boji považujú dokonca zrak za slabosť. Svoju orientáciu v priestore a pri boji doviedli k absolútnej dokonalosti - táto technika sa nazývala Shin-gun - vycítenie mentálneho stavu protivníka z jeho potu a každý jeho pohyb z „prašťania” svalov, ktoré vydávajú pri pohybe. Tieto schopnosti boli prirodzene „nafúknuté”. Pravdou však je, že samuraji pri boji prekročili hranicu života a smrti, ktoré boli v tomto momente úplne nepodstatné. Pohyby boli vykonávané v stotinách sekundy bez jediného zaváhania. Veľmi pekne túto filozofiu boja vysvetlil Yukimo Mashima (z knihy Samurai Strategy. Podľa Mishimu musel byť dokonalý úder katanou vedený na „miesto v priestore”, do ktorého v tomto momente vstúpi telo protivníka. Inými slovami, protivník musel nadobudnúť tvar tejto priestorovej diery, ktorú ste si predstavili. Stane sa to len vtedy, keď sú časovanie a miesto dopadu úderu dokonale súbežné. Znamená to, že musíte mať akýsi šiesty zmysel o jeho nastávajúcom kroku stotinu sekundy skôr, než sa myšlienka zhmotní vo vašom, i jeho vedomí. Schopnosť udrieť intuitívne predtým, než vaše logické procesy odhadnú ten správny moment, vyžaduje mystické znalosti nedostupné ľavej časti mozgu, pretože v momente keď si uvedomíte, že tá správna chvíľa práve prišla, už v skutočnosti ubehla. Podstata je, že keď dovolíte, aby ste premýšľali skôr, než udriete, vaše časovanie bude vždy oneskorené. Preto jedným z hlavných nariadení bušidó je "Udrieť, keď je správne udrieť". Nie predtým, nie potom, nie keď si racionálne uvedomíte, že ten moment práve prišiel. Ale keď to je "správne". Ten moment však nie je možné predvídať logicky. Môžete ho vytušiť len intuitívne..

1.2 Nosenie meča:

Najstarší a najbežnejší spôsob sa nazýval Tsurumaki Gatame No Shio To. Ten predpisuje pre katanu horizontálnu polohu - ostrím hore. Malo to svoj účel. Pri tasení meča mohol samuraj ihneď viesť úder na protivníka. Krátky meč Wakizaši bol umiestnený za opaskom ostrím dolu.Pri boji s dlhým mečom Katanou, boli stanovené veľmi prísne predpisy. Týmto mečom bolo možné útočiť iba na hlavu protivníka, na jeho boky zápästia a nohy pod kolenom. Zásah na inom mieste protivníkovho tela bol nečestný.
 
2.  Seppuku (Hara-kiri)
Jednou z charakteristických ukážok japonského duševného života i dôsledkov morálnych názorov je známe Seppuku (Harakiri). Tento spôsob samovraždy prišiel v Japonsku do módy až vo feudalizme. Ak príslušník lepšej triedy chcel respektíve musel zakončiť svoj život vlastnou rukou, mohol tak spraviť iba čestným Seppuku, ktoré bolo zároveň jedinou a výlučnou formou popravy samurajov a šľachticov.
 
Spôsob, akým sa Seppuku vykonávalo, bol predom stanovený a rovnako ako jeho forma, podliehal prísnej etikete. Šľachtic, ktorému bolo súdené spáchať samovraždu, zvolil si na to primerané miesto. Išlo zväčša o miestnosť alebo pavilón, vystlaný rohožami. Odsúdenec sa pripravoval k obradu uprostred svojich príbuzných, priateľov a podriadených samurajov. Oblečený bol do sviatočného rúcha a sedel na malej sedačke. Najskôr obradne pojedal trochu nakladanej zeleniny a vypil Saké. Spravidla zložil krátku báseň Haiku, ktorú recitoval prísediacim na rozlúčku. Na otvorenie svojej telesnej schránky použil samuraj krátky meč Wakizaši (jeho čepeľ bola sčasti zakrútená do papiera) alebo krátku dýku Aikuči. Najčastejšie sa však na harakiri používal krátky, asi 20 cm dlhý nôž bez rúčky, špeciálne zhotovený práve pre Seppuku. Odsúdenec ho uchopil pevne do rúk a na bruchu vykonal krátky, asi 15 až 18 centimetrový rez. Aby nemusel umierať pozvoľnou smrťou a vo veľkých bolestiach, pripravený bol pomocník. Ten v momente najväčšej bolesti, keď sklonil odsúdený hlavu, mu ju rýchlym sekom meča oddelil od tela.
 
Tým bol akt samovraždy dokonaný. Zmyla sa ňou hanba, potupa, prípadne sa zachránila česť. Aj to patrilo do kódexu Bushido.
 
3. Kódex Bushidó
Kódex cti Bushidó bol etickým súborom pravidiel, ktoré presne vymedzovali pojmy „dobrého“ a „zlého“ jednania a konania pri ceste bojovníka Budo. Typickými predstaviteľmi Bushidó sú samuraji. Aj keď samuraji ako kasta už neexistujú, ostal nám ich odkaz, kódex Bushidó.
 
Bushido:
· Nemám rodičov, činím nebo a zem svojimi rodičmi.
· Nemám domov, činím saika tanden (oblasť brucha) svojim domovom.
· Nemám zázračnú silu, činím česť svojou zázračnou silou.
· Nemám prostriedky, činím povoľnosť svojimi prostriedkami.
· Nemám magické sily, činím osobnosť svojou magickou silou.
· Nemám život ani smrť, činím umenie regulácie dychu svojim životom a smrťou.
· Nemám telo, činím stoizmus svojim telom.
· Nemám oči, činím šľahnutie blesku svojimi očami.
· Nemám uši, činím citlivosť svojimi ušami.
· Nemám končatiny, činím pohotovosť svojimi končatinami.
· Nemám zákonnou, činím sebaobranu svojimi zákonmi.
· Nemám stratégiu, činím sakkacu jizai (voľnosť k zabíjaniu a obnovovaniu)
svojou stratégiou.
· Nemám zámery, činím kisan (chopenie sa správnej príležitosti) svojimi zámermi.
· Nemám zázrakov, činím správne zákony svojimi zázrakmi.
· Nemám princípov, činím rinki ohen (prispôsobenie sa všetkým okolnostiam)
svojimi princípmi.
· Nemám taktiku, činím kyojitsu (faloš a úprimnosť) svojou taktikou.
· Nemám talent, činím toi sokumyo (pohotovosť, dômyselnosť, vynaliezavosť)
svijim talentom.
· Nemám priateľov, činím myseľ svojim priateľom.
· Nemám nepriateľov, činím neobozretnosť svijim nepriateľom.
· Nemám brnenie, činím jingi (dobročinnosť a spravodlivosť) svojim brnením.
· Nemám hrad, činím fudoshin (chladnokrvnosť) svojim hradom.
· Nemám meče, činím mushin (necitlivosť) svojim mečom.

4.  Výzbroj samurajov:
KATANA - dokonalá, nebezpečná, majúca vlastnú dušu i filozofiu. To sú prívlastky, tvoriace obraz o zbrani, ktorá snáď ako jediná na svete prerástla svoj pôvodný účel zabíjať nepriateľa. Stala sa symbolom, relikviou, stelesnením ducha Bushido.
 
Najprv bola Katana dovtedy len znakom hodnosti a tým vyhradená iba najvyšším hodnostárom, neskôr sa stala nástrojom vládnucej triedy. Pre celú spoločenskú vrstvu samurajov znamenal meč jediný prostriedok na získanie živobytia. Vlastnenie a používanie meča sa riadilo najskôr podľa zvykov a mravov, neskôr podľa nariadení. Etika vyžadovala, že vysokí úradníci cisárskeho dvora, ako aj členovia cisárskej rodiny, museli stále nosiť dlhý slávnostný meč. Jeho vybavenie bolo prispôsobené daným príležitostiam. Jednosečné dvorné meče Tachi boli až 120 cm dlhé a spravidla bohato zdobené. Tachi sa pripínalo k opasku hodvábnymi alebo koženými príveskami, vychádzajúcimi z kovania pošvy, pričom viselo až do výšky stehna. Keď vzrástol význam samurajov, neslúžili už meče len ako výzbroj vojakov, ale sa stali stálou súčasťou civilného odevu. Meter dlhú Katanu a o niečo kratšie Wakizashi nosili členovia samurajského stavu od Shoguna až po jednoduchého člena družiny. Oba meče boli zahrnuté pod pojem Daisho. Na rozdiel od Tachi, ktoré viselo ostrím dole, nosila sa Katana i Wakizashi ostrím nahor. Nariadením Shoguna Tokugawu Ieyasu bol tento zvyk zakotvený v 35. zákone, ktorý hovorí:
 
„Meč je duša samuraja. Kto ho stratí, je zneuctený a upadne do najvyššieho trestu."
 
Na rozdiel od samurajov, ktorí mali dovolené nosiť stále dva meče, mohli od roku 1603 nosiť obchodníci, roľníci a zriadenci na slávnostiach len krátky meč Wakizashi. Kramárom, žobrákom, mníchom a niektorým ďalším skupinám, vykonávajúcim opovrhujúce remeslá, bolo nosenie meča úplne zakázané. Na cisárskom dvore musel každý samuraj meče odložiť. Shogun a Daimiovia (kniežatá) mali právo nosiť pri slávnostiach na dvore Tachi. Pred cisárom sa však nesmel samuraj s mečom ukázať. Ak sa vyrovnal prostý samuraj, vazal, vyššiemu úradníkovi, musel vymeniť oba meče za jeden - Chisakatanu. Deti nosili meče z dreva, ktoré sa podobali mečom ich otcov. S príchodom do sveta dospelých sa udeľoval pri slávnosti Gembuku dospievajúcim chlapcom pár Daisho a dievčatám dýka.
 
Meče samuraja sa odkladali v dome na zvláštny stojan Katana Kake. Mal svoje stále miesto v trochu vyvýšenom výklenku oproti vchodu do domu. Odkladala sa tam nielen Katana domáceho pána, ale aj hosťa. Kratší meč Wakizashi si ponechával samuraj stále pri sebe. Ak si nechal za šerpou pri návšteve aj Katanu, v dome priateľa sa to považovalo za nanajvýš nepriateľské. Naopak, k pohostinným gestám patrilo navzájom obdivovať umeleckú výstroj meča, krásu lakovanej pošvy a kvalitu čepele. Všímala sa len časť čepele blízko rukoväti. Tasiť meč znamenalo nepriateľstvo a porušenie pohostinstva. Len ak si to majiteľ výslovne želal, vytiahol priateľ meč celkom z pošvy a neskrýval pri tom rozpaky. Odvrátil sa, pričom sa veľmi ospravedlňoval. Také bolo totiž etické pravidlo.
 
Podľa spoločenského ohodnotenia, ktoré dostal meč v japonských dejinách, zhrnuli sa všetky meče vyhotovené v krajine vychádzajúceho slnka do troch období - Koto (obdobie starých mečov), siahajúce až do roku 1573, kedy končila doba Ashikaga, ďalej obdobie Shinto (nových mečov), začínajúce érou Tokugawa, a obdo-bie Shin-shinto (súčasných mečov), ktoré sa začína dobou Meiji. Katana sprevádza japonské dejiny takmer od samého počiatku. Počas stáročí si zachovala svoju úctu v radoch bojovníkov i pospolitého ľudu. Pre jedných znamenala moc a slávu dobyvačných vojen, pre druhých bola symbolom pravdy a cti, pre iných pokory a oddanosti. Všetkých však spájala silou, vyžarujúcou z dôb osemchvostého draka, z ktorého sa japonský meč zrodil.
 
Záver:
Mnoho ľudí si myslí, že samuraji zanikli a s nimi aj ich kultúra. No to je obrovský omyl, po tomto svete chodí stále niekoľko tých, ktorí sú registrovanými samurajmi.
 
Mnohý z nich sú i v našom blízkom okolí a pritom o nich ani len nevieme. Jediný rozdiel je v tom, že pre nich ešte niečo znamená BUSHIDO!
 
Spoznáme to jednoducho. Nesmú klamať, radšej zomrú pre to, o čom si myslia, že je správne a tiež pre to, aby dokázali svoju úprimnosť. No v dnešnom svete je len veľmi málo dôvodov pre to aby stáli za obetovanie života. Kedysi to slúžilo ako nezvratný dôkaz úprimnosti a čestných úmysloch cisárovi. Dnes už cisárov niet a tak samuraji zomierajú pre inú dôležitú jednotku spoločnosti  a to pre rodinu. Áno, lebo tá plne nahradila spoločnosť vládnucej triedy a usadila sa na poprednom mieste priorít všetkých samurajov. Preto je veľmi dôležité, aby táto bojová trieda spoločnosti nevymrela, lebo v nej okrem čestnosti, zmyslu pre povinnosť a zodpovednosti, žije kultúra ktorá ovplyvnila a stále ovplyvňuje ľudstvo už od jej vzniku. Každý samuraj, ktorý položí svoj život je nenahraditeľný!

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.016 s.
Zavrieť reklamu