Mária Antoinetta – život v zlatej klietke

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 18.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 5 033 slov
Počet zobrazení: 7 143
Tlačení: 362
Uložení: 397
Mária Antoinetta – život v zlatej klietke
 
ÚVOD

Pri čítaní krásnej literatúry som sa stretla s menom Márie Antoinetty. Jej životný príbeh ma hneď zaujal, a tak som hľadala ďalšiu literatúru a informácie, o dobe v ktorej žila a ktorá tak kruto poznačila jej život. Sprvu som si kládla otázku, či osud, ktorý ju postihol bol len niečím náhodným, niečím, čo sa nešťastnou zhodou okolností udialo, alebo bol zákonitým vyústením spoločenského hnutia, ktoré poznačilo v 18. storočí celú Európu. S prihliadnutím na toto som si položila otázky: Bola Mária Antoinette odrazom svojej doby, alebo sa vymykala so zaužívaných spoločenských – dvorných zvyklostí. Nebolo jej správanie vynútené nenaplnenou životnou láskou k manželovi? Mohla sa Mária Antoinetta vyhnúť svojmu osudu, mohol sa jej životný príbeh uberať úplne iným smerom? A ak áno, za akých okolností?

1. Prológ
Občianka vdova Capetová - tak oslovovali revolučné noviny a tribunál Máriu Antoinettu. Už nie je ,,Jej veličenstvo“, už žiadny majestát, žiadne privilégia, žiadne veľkolepé sídla. Potupenie, ponižovanie, výsmech, pohŕdanie a hrozná nenávisť sprevádzala francúzsku kráľovnú v posledných dňoch života.
Proces sa skončil 16. októbra 1793. Rozsudok bez práva na odvolanie znel - smrť gilotínou a vykonali ho na druhý deň. Presne pred 215 rokmi. Mária Antoinetta je  nesporne jedna z najrozporuplnejších postáv v dejinách. Málokto bol za svojho života tak odsudzovaný a po smrti tak oslavovaný, ako práve ona. Učebnica dejepisu poskytuje len strohé informácie, ktoré neodhalia nič o jej povahe, pocitoch a názoroch.

Vo väčšine dielach je opisovaná ako zhýralá a povrchná žena túžiaca len po zábave. Avšak nikde nie je spomenutá jej ťažká životná situácia. Jemná, láskavá, ušľachtilá mladá žena, v tej dobe ideál krásy, sa musela vydať do cudzej krajiny s inými mravmi a žiť s chladným, neohrabaným, uzavretým a fyzicky nepríťažlivým mužom. Francúzi ju v posledných rokoch života nazývali ,,ľahkou ženou z Rakúska“ a obviňovali ju zo všetkých sexuálnych a politických zločinov.

2. DETSTVO
2.1 Charakteristické črty Márie Antoinetty
Mária Antoinetta bola pätnáste, predposledné dieťa rakúskej cisárovnej Márie Terézie a cisára Františka Štefana Lotrinského. Narodila sa 2. novembra 1755 vo viedenskom Hofburgu a pokrstili ju Mária Antónia Jozefa Johana. Francúzske meno Antoinetta sa zaužívalo až neskôr. Už od narodenia jej bola preukazovaná veľká úcta a ľudia jej volali na slávu. Detstvo prežívala  v  harmonickom rodinnom prostredí, mohla sa hrať so svojimi súrodencami a veselo vyvádzať. Bola veľmi pekná, temperamentná a mala talent obkrútiť si vychovávateľov okolo prsta. Pri slávnostiach a ceremóniách však platila prísna španielsko-habsburská etiketa, ktorú malá arcivojvodkyňa musela majstrovsky ovládať. V tomto období sa na mnohých miestach Európy viedli mocenské boje medzi Habsburgovcami a Bourbonovcami. Diplomati oboch krajín sa snažili medzi oboma dynastiami vytvoriť nejaký spolok. Spolok, ktorý by trval dlhšie než pár mesiacov, spolok, ktorý by bol zárukou mieru.
To bolo niečo pre Máriu Teréziu, ktorá bola známa svojou sobášnou politikou. V danej dobe sa rysovali rôzne možnosti spojenia Bourbonovcov a Habsburgovcov. Najskôr rakúski ministri pomýšľali na sobáš niektorej habsburskej princeznej so starým kráľom Ľudovítom XV., ale kráľ si v tom období našiel novú metresu - pani Dubarry. Ďalšia možnosť bol sobáš cisára Jozefa s niektorou z troch sestier francúzskeho kráľa. To sa však nepáčilo samotnému Jozefovi. Poslednou možnosťou, avšak v tom období najreálnejšou, bol sobáš Márie Antónie, vtedy jedenásťročnej arcivojvodkyne, s francúzskym dauphinom Ľudovítom XVI.

Mária Antónia však nebola pripravená na taký závažný krok, ako je sobáš s následníkom francúzskeho trónu. Francúzštinu, rodný jazyk jej budúceho manžela, neovládala slovom ani písmom, taktiež nemala žiadny všeobecný prehľad a v tom veku sa len čiastočne zaujímala o hudbu, umenie a literatúru.

Po uzavretí predmanželskej zmluvy jej matka Mária Terézia prizvala do Viedne učiteľov, v ktorí mali z malej arcivojvodkyne vytvoriť budúcu kráľovnú a ,,madam“. Učili ju etikete, tancovaniu a jazykom. Učitelia ju charakterizovali ako nepozornú, neposednú a hlavne veľmi povrchnú. Napriek tomu, že Mária Antónia veľmi rýchlo chápala, bola lenivá premýšľať a nerada sa učila. Nemala snahu preniknúť až k jadru problém. Jej výučba trvala štyri roky.

2.2 Svadba a príchod do Francúzska:

Mária Antonia vyrazila 21.  apríla 1770 v kočiari francúzskeho kráľa smerom k svojej novej vlasti. Až na hranicu ju sprevádzala rakúska družina. V špeciálne vybudovanom dome si musela vyzliecť všetko, čo bolo rakúske a obliecť sa do francúzskych šiat. Odtiaľ ju sprevádzala nová družina Francúzov.
Ako prvá komorná dáma jej bola pridelená o dva roky staršia slečna Campanová, ktorá bola oddaná Márii Antoinette až do smrti.

Vo Francúzsku bola veľkolepo privítaná a po 25-tich dňoch ju vzal pod svoju ochranu kráľ Ľudovít XV. ... „Keď mu sekretár podával protokoly, kráľ sa ho spýtal: „Vy ste teda videli nevestu, Bouret? Aká je? Má pekné prsia?“ Sekretár začal kráľovi rozprávať o krásnom obličaji a krásnych očiach Márie Antoinetty, keď ho kráľ ostro prerušil: „To nechcem vedieť. Pýtal som sa Vás, aké má prsia?“ „Pane“ zneistel „ja som si nedovolil tam pozrieť.“ „ste hlupák, Bouret, to sú predsa miesta, kde si musíte ženu najprv prezrieť.“ To už ale Mária Antoinetta vystúpila z kočiaru a kráľovi sa od prvej chvíle páčila.“1... Vtedy sa tiež prvýkrát stretla so svojím snúbencom – malým, nemotorným a tiež  krátkozrakým Ľudovítom XVI. Privítal ju s ospalým výrazom na tvári podľa etikety a pri chabom úsmeve odhalil svoje krivé zuby.

Skutočný svadobný obrad sa konal 16. mája 1770 vo Versailles. Na pergamene svadobného aktu je podpísaná Mária Antoinetta Josepha Jeanne a vedľa jej mena je veľká machuľa, vraj zlé znamenie. Mária Antoinetta sa stala právoplatnou manželkou Ľudovíta XVI. a francúzskou kráľovnou..

Nedospelý následník trónu však počas obradu Márii Antoinette  predčasne navliekol svadobný prsteň a cez svadobnú noc jej nepovedal ani slovo a celú ju prespal.

3. Kráľovná Francúzska
3.1 Príchod do Versailles

Keď Mária Antoinetta prišla do Versailles, jej úmyslom určite nebolo stať sa módnou ikonou. Ľudia sa o ňu  veľmi zaujímali, presne ako predpokladala jej matka Mária Terézia. Do Francúzska ju posielala s varovaním: ... „Všetky oči sa budú upierať na teba ,tak sa správaj na úrovni“2... A mala pravdu. Očí, ktoré striehli na každý jej pohľad, úsmev, či odraz citu v tvári nebolo rozhodne málo, sledoval ju celý francúzsky dvor. Mária Atoinetta od začiatku nechápala svoju zodpovednú úlohu, byť francúzskou kráľovnou. Idylické prostredie okolo Versailles tvrdú realitu zakrývalo. Nevedela nič o daňovom zaťažení krajiny, o biede mimo honosných sídiel. Na dvore sa nenašiel nik, kto by jej to vysvetlil. Možno nik nenašiel odvahu, možno nik nechcel kráľovnú obťažovať „banálnymi“ problémami a možno si všetci mysleli, že práve tak to má byť. Izolovanosť vtedajšieho panovníckeho dvora od problémov bežného človeka bola pre tú dobu skutočne príznačná. Kráľovná si žila vo svojej zlatej klietke a o skutočnom svete za múrmi paláca nič nevedela.
 
3.2 Život na kráľovskom dvore
Francúzsky ľud  privítal svoju novú kráľovnú s veľkým nadšením a svojou láskavou povahou si  hneď získala služobníctvo. Pár mesiacov po svadbe umrel Ľudovít XV. a na mladého Ľudovíta XVI. pribudlo veľa nových vladárskych povinností. Vtedy sa začal prejavovať ako neschopný panovník, ktorého rozhodnutia boli pomalé a  váhavé. Čo sa týka vzťahu ku kráľovnej, bol príliš hanblivý a v konečnom dôsledku ju aj zanedbával. Mladá Mária Antoinetta bola temperamentom úplne odlišná. Potrebovala okolo seba život, aktivitu v ktorej by naplno realizovala svoju energiu, nežnosť, lásku. Jediným riešením k existencii - prežitiu, ktoré sa jej ponúkalo v „cudzom“ svete a v „cudzích“ palácoch, keď už nemala po boku milujúceho (a už vôbec nie vášnivého) manžela, bolo vrhnúť sa do víru hektického spoločenského života. Alebo ešte lepšie – organizovať ho. Diktovať spoločenský život, udávať dobovú módu, ohurovať dvor a cudzích vyslancov, inšpirovať okolie svojím správaním a vizážou sa stali zbraňou i nástrojom jej každodenného života, hľadaním životnej cesty. Pochopila, že vyzerať dobre je jedným z možných nástrojov k prežitiu, že zaujímavosť a vplyvnosť sa navzájom dopĺňajú, že ovplyvňovať dvorný život je tiež svojím spôsobom druh vládnutia. A v konečnom dôsledku aj omnoho príjemnejší. Byť kráľovnou zábavy a večierkov, stredobodom salónneho vesmíru, práve to sa stalo najdôležitejšie v tomto jej životnom období.

Úplne zabudla na vonkajšiu dôstojnosť. Pohltili ju dostihy, hazardné hry, ktorým neskôr úplne prepadla, prebdené noci akoby nemali konca. Taktiež odmietala dodržiavať prísnu etiketu a riadila sa vlastnými pravidlami, ktoré vyvolávali úžas, šokovali a zároveň dvíhali i vlnu neskrývaného nadšenia.

Medzi Francúzskom a viedenským dvorom bola v tom období veľmi čulá korešpondencia. Mária Terézia vo svojich listoch dcéru nabádala, aby viac čítala, chodila medzi ľud, venovala sa charite, prestala organizovať rôzne večierky a hlavne hazardné hry. Keď sa k nej donieslo, že sa ľud sťažuje že nemá na chlieb, povedala: ...,,Keď ľud nemá chlieb, tak nech je koláče.“3... Svet šľachtických darebákov, povaľačov a pochlebovačov ju natoľko ovládol, že skutočný spoznala, až keď sa tento umelý svet zrútil. Práve hazardné hry sa stali neskôr tŕňom v oku Francúzov. Francúzsko v tej dobe sužovala veľká bieda. Úroda na poliach bola zničená nepriazňou počasia, dane boli príliš vysoké a zle rozložené. Najbohatšia šľachta a cirkev neplatili dane vôbec a najchudobnejší poddaní mali dane najvyššie a nemilosrdne vymáhané.
Mária Antoinetta však všetky rady svojej matky ignorovala. Miesto toho, aby využila svoju moc, ktorá jej spadla do lona, využívala ju len na ukojenie svojej túžby po sebaprezentácii, po pôžitkoch, po vlastnom „šťastnom“ živote. A to bola jej osudová chyba. 

Mala k dispozícii šesť zámkov. Versailles, Trianoon, Marly, Fontainebleau, Sain Cloud a Rambouillet. Nechcela navštíviť provincie Francúzska, aj keď bola kráľovnou mora, pobrežia, hôr, pevností, miest a katedrál.  Nestarala sa ani o svojich poddaných a už vôbec nie o národ ako celok.

3.3 Mária Antoinetta ako módna ikona
Spolu s Máriou Antoinettou prišiel do Francúzska nový umelecký smer - hravé rokoko. Dauphinka bola od prvej chvíle bohyňou rokoka. Podľa nej sa riadila móda a dobový vkus. Ona bola ideálom krásy tej doby, ona sa stala alfou a omegou kráľovského dvora. Akýkoľvek módny výstrelok bol automaticky spoločnosťou prijímaný, ak ho prezentovala mladá kráľovná.

Ona bola tou, ktorá odmietala nosiť korzety vystužené kosticami z veľrýb (ako bolo v tej dobe zvykom) a na vychádzky na koni si obliekala nohavice. A to bola v tej dobe veľká trúfalosť! Jej svojhlavosť vyprovokovala na dvore vlnu závisti (i nenávisti). Na korunovácii svojho manžela v roku 1775 sa prvýkrát ukázala vo vysokom účese, ktorý sa neskôr stal jej poznávacím znamením (niekedy dosahoval aj polmetrovú výšku). Obklopovala sa kreatívnymi ľuďmi ako architektmi, maliarmi a hudobníkmi.

Predovšetkým však  mala osobnú krajčírku menom Rose Bertin a kaderníka Leonarda. Títo dvaja fungovali rovnako, ako dnešní ,,stylisti celebrít“. Keď sa s jednou z mála spriaznených duší, s  princeznou de Lamballe, objavila na sánkovačke v Boulonskom lesíku, oblečená celá v bielom ozdobená diamantami a kožušinami, celý Paríž mal o čom hovoriť. Naučila sa jazdiť na koni obkročmo, pozývala najbližších priateľov na pikniky, plavby na loďkách, nechala si postaviť súkromné divadlo a sama v ňom tiež hrala. Utrácala obrovské sumy, zatiaľ čo ekonomika Francúzska upadala. Napriek tomu si bez problémov nechávala voziť drahý mušelín z Anglicka a Rakúska (za čo bola neskôr označená  za nepriateľa štátu). Materiály ako hodváb, zamat, mušelín, batist a čipky sa vďaka nej stali módnym trendom toho obdobia. 

Všetci jej bohatí priatelia ju zbožňovali a obdivovali. Chceli byť ako ona. V ich očiach ,,bola perfektná“. Ženy sa obliekali ako ona a muži ju milovali. Bola to tá najlepšia hostiteľka! Čo povedala, bolo múdre. Čo urobila, bol zákon. Čo si priala, bolo splnené. Ak si zmyslela a urobila hocijakú hlúposť, celý dvor ju s nadšením napodobňoval. Bola to typická rokoková kráľovná. Jej deň začínal dôležitou ceremóniou Slúžka, ktorá mala na starosti jej garderóbu, pristúpila s niekoľkými košeľami, vreckovkami a uterákmi k rannej toalete. Po boku  stála jej prvá komorná.  Tá sa vzápätí poklonila a podala jej látkové vzory všetkých jej šiat. V žiadnom prípade si kráľovná nemohla vziať šaty, ktoré už mala raz na sebe! Kráľovná si vybrala šaty. K tomu ranný župan, krajkové šály, čepce, plášte, pásy, rukavice a spodné prádlo. Nikdy v histórii ženy nevyhodili toľko peňazí za oblečenie ako za vlády Marie Antoinetty. Ich účesy a klobúky boli naozaj až smiešne. Mali tak vysoké účesy, že sa museli vyrábať vyššie kočiare, aby sa tam dámy zmestili. Taktiež v tomto období sa kúpeľ častejší ako raz za tri mesiace považoval za škodlivý a dokonca za  prejav kožnej choroby. Samotný panovník Ľudovít XVI. sa kúpal len dvakrát za život a aj to ho donútili, pretože jeho telesný zápach bol už neznesiteľný.
A Mária Antoinetta nebola na tom o nič lepšie. Jej krásne dlhé vlasy boli dielom parochne (ženy ich nosili aj niekoľko týždňov bez prestávky) a vlastné vlasy mala ostrihané nakrátko. Ako všetkým dámam v tomto období, aj kráľovnej robili problémy vši. Na ich zneškodnenie sa používali zlaté škrabadlá na dlhej tyči, ktoré sa nazývali grattoir. Týmto nástrojom sa škrabali v parochniach. Nepríjemný zápach tiel zakrývali dámy ťažkými parfumami a rôznymi voňavými olejčekmi. Parfum, ktorý používala Mária Antoinetta je aj dnes možné kúpiť vo Versailles, v pôvodnej receptúre, ktorej zložku tvorí najmä levanduľa.
 
3.4 Manželstvo s Ľudovítom XVI.
Od začiatku bolo jasné, že toto manželstvo nebude šťastné a naplnené. Ľudovít XVI. bol o pätnásť mesiacov starší ako Mária Antoinetta, ale veľmi nevyspelý. Čo sa týka telesného vzhľadu, rozdiel medzi nimi nemohol byť väčší. Ona bola krásna a obľúbená, on bol nepríťažlivý a nemotorný.
 Ľudovít mal prázdne modré oči, vyčnievajúci nos, plné a vraj zmyselné pery, ktoré však svedčili viac o láske k jedlu, ako záujmu o opačné pohlavie. Bol obézny a svoju nemalú váhu nosil s ťažkosťami. Ľudia bývali zaskočení jeho hrubosťou, nedostatkom zdvorilosti a sklonom ku krutým a hrubým žartom. V jeho povahe boli aj sadistické rysy, bol posadnutý lovom zvierat, bezmyšlienkovite strieľal po mladých jeleňoch, srnách a dokonca aj po psoch. Svojich sluhov niekoľkokrát zbil a bol hrubý aj k ostatnému služobníctvu. Vlastnil veľký ďalekohľad, ktorým sledoval každého v okolí zámku a taktiež svoju manželku.

Dauphin bol vo svojich pätnástich rokoch úplne nekultivovaný. Jeho manželka si zamilovala francúzsku hudbu a divadlo, on oboje z duše nenávidel. Čo sa týkalo tanca, ktorý Mária Antoinetta zbožňovala, bol pre ňu Ľudovít nerovným partnerom a to, že tancovala  s inými mužmi, ho nechávalo chladným. Pravdepodobne mu vyhovovalo, že jeho spoločnosť vyhľadávala, len keď to bolo nutné. Viac vrelosti a citu sa dostávalo Márii Antoinette od jej mopslíka, ktorého si nechala poslať z Viedne. Len dobrá nálada a humor jej umožňovali zniesť svoju neľahkú situáciu. Ľudovít XVI. nielenže sa o svoju manželku takmer vôbec nezaujímal, ale nebol schopný akéhokoľvek fyzického kontaktu.
Svadba vo fyzickom slova zmyslu sa neuskutočnila ani už v spomínanú svadobnú noc, ani v nasledujúcich týždňoch, mesiacoch a rokoch. Mladý Ľudovít bol impotentný. Samozrejme, táto novina nezostala utajená. Na kráľovský dvor bolo predvolaných niekoľko lekárov. Zistili, že dauphinova impotencia nemala fyzickú príčinu, ale spočívala v malom vrodenom defekte. Po tomto zistení prebiehala porada za poradou. Všetci naokolo radili Márii Antoinette, ako uspokojiť Ľudovíta. Ale nič nepomáhalo. Snažili sa ho prehovoriť k malej operácii, ktorá by problém vyriešila. Ale Ľudovít XVI. sa svojou váhavou povahou  nevedel rozhodnúť. Ďalšie dva roky prebiehali v podobnej  situácii. Vtedy sa ale rozhodol zasiahnuť Jozef II. (brat Márie Antoinetty) a pokúsil sa prehovoriť  švagra k operácii. Podarilo sa..
Po siedmich rokoch manželstva Mária Antoinetta konečne otehotnela.
 
3.5 Deti Márie Antoinetty a stretnutie s Axelom Fersenom
V období tehotenstva sa Mária Antoinetta aj prvýkrát stretla s vplyvným švédskym šľachticom Axelom Fersenom. Axel musel byť v tom období pre kráľovnú úplným zjavením -krásny inteligentný mladý muž, ktorý nežiadal žiadne výhody, bol spoločenský a zároveň diskrétny. Milovala ho od okamžiku, ako sa prvýkrát stretli. Ale jej láska sa naplnila až o niekoľko rokov neskôr.
 Pôrod prvého dieťaťa bol pre kráľovnú ťažkou skúškou. Všetky kráľovské pôrody sa vtedy odohrávali verejne, aby sa vylúčila zámena dieťaťa. A tak, množstvo horlivých poddaných sa natlačilo do izby kráľovnej a sledovalo pôrod. Komorná, pani Campanová o tom neskôr napísala: ... ,,Tá miestnosť bola preplnená davom, až mal človek pocit, že je na verejnom námestí. Dvaja sluhovia sa dokonca vyšplhali na nábytok, aby lepšie videli na kráľovnú.“4...
Márii Antoinette sa narodilo dievčatko a bolo pokrstené ako Mária Terézia Charlotta. Ľudovít svoju dcéru zbožňoval a venoval sa jej každú voľnú chvíľu. Máriu Antoinettu, ktorá svoju dcéru taktiež zbožňovala, znepokojovalo, že ju má zveriť komornej Guémémé, ktorá sa podľa práva stala vychovávateľkou princeznej. Kráľovná ju tiež nemohla kojiť, pretože všeobecne platilo, že kráľovské deti vo Francúzsku patrili viac štátu ako svojim rodičom a kráľovné ich po pôrode zverili vychovávateľom.

V roku 1778 prichádza na dvor Axel Fersen, ktorý už bol podplukovníkom švédskeho pluku a váženou osobou. Vo Versailles  sa mu dostalo vrúcneho privítania, najmä od Márie Antoinetty. Stal sa pravidelným hosťom jej kartových stretnutí a ich rozhovory boli čoraz dlhšie a otvorenejšie. Kráľovnin záujem o tohto ,,švédskeho cudzinca“ sa však nepáčil dvoranom.
Mária Antoinetta sa ale bála naplno prejaviť Axelovi svoje city a pri ňom nevedela na čom je. A tak, v tomto období bol ich vzťah len čisto kamarátsky.
V roku 1780 bol Axel zvolený za plukovníka a povolaný do vojny v Amerike a s Máriou Antoinettou zostal v kontakte prostredníctvom listov. Tento rok bol pre Máriu Antoinettu jeden z najsmutnejších. Nielenže trpela odlúčením od milovaného muža, ale v tomto období umrel jej milovaný strýko Karol Lotrinský. Ale jednoznačne najväčšou ranou, bola pre ňu správa o rýchlej smrti matky Márie Terézie na suchoty.

Napriek nádhere, ktorá ju obklopovala a stovke dvoranov, ktorí jej slúžili, sa  Mária Antoinetta cítila čoraz osamelejšie. Ľudovít XVI. bol plachý a uzavretý a mal len málo vlastností, ktoré by priťahovalo ženské srdce. Kráľovná mu bola oddaná, ale viazala ju k nemu skôr povinnosť ako láska. Napriek ťažkému životnému obdobiu, kráľovná znovu otehotnela a všetci dúfali, že čaká vytúženého následníka trónu. Ľudovít XVI. nikdy nemiloval svoju ženu viac ako v roku1781, keď porodila chlapca. Pre všetkých to bola veľká udalosť. Ľudia prekypovali šťastím, smiali aj plakali zároveň. Keď kráľovnej priniesli syna, všetci prítomní hovorili, že nezažili dojemnejší okamih. Kráľovná povedala komornej, ktorá jej podávala syna: ... ,,Vezmite si ho, patrí štátu, ale ja si vezmem späť svoju dcéru“5 .... Dauphin bol pokrstený ako Ľudovít Jozef Xavier Francois. Veľkú náklonnosť, ktorú Mária Antoinetta prejavovala dcére, však nebola opätovaná. Madam, ako ju nazývali, mala radšej svojho otca ako  mamu. Po skončení vojny v  Amerike, sa v roku 1783 sa Axel Fersen  vrátil do Paríža a žiadal Ľudovíta XVI. o vytvorenie vlastného švédskeho pluku. Do Francúzska muselo Axela niečo silne ťahať a určite to nebola predstava vlastného pluku, ktorý by ľahšie získal v rodnom Švédsku.

Francúzsky panovník mu poslal diplomatickú odpoveď, ktorá ale nič nesľubovala. V tejto veci bola oveľa aktívnejšia Mária Antoinetta a zúfalo sa snažila Axelovi vymodliť jeho pluk, čo sa jej v konečnom dôsledku aj podarilo.
Ohovárači na dvore s potešením tvrdili, že kráľovná Axela miluje a získaním švédskeho pluku vo Francúzsku mu chcela zabezpečiť pevné miesto v kráľovských službách. Axel si pre svoj príchod do Versailles nemohol zvoliť lepší okamih. Kráľovná sa cítila veľmi opustená a stále ho tajne milovala. Ale tentoraz bola rozhodnutá o svojich citoch Axelovi povedať. Jej radosť bola o to väčšia, keď sa dozvedela, že on prechováva rovnaké city a miluje ju od prvého okamihu. Axel a Mária Antoinetta boli veľmi opatrní a tajne sa stretávali v súkromných apartmánoch kráľovnej. Listy si písali neviditeľným atramentom a v nich ju nazýval krycím menom ,,Jozefína“, podľa jej brata Jozefa II. Axel sa vyjadril o kráľovnej: ....„Nikto nikdy nemiloval tak ako ona“6...

A Mária Antoinetta ho opisovala ako: ...,,najmilovanejšieho a najoddanejšieho muža“7... .Reči, ktoré sa počas revolúcie šírili proti kráľovnej, postupne zastreli skutočnosť, že ich láska bola skutočne hlbokým a trvale opätovaným vzťahom. Ale v roku 1783 sa Axel musel vrátiť do Švédska, aby urovnal vzťah so svojím otcom a Mária Antoinetta zostala opäť sama. V tomto období sa zhoršil zdravotný stav syna Márie Antoinetty. Lekárom sa ho podarilo vyliečiť, ale v tomto prípade išlo o prvý prejav trvalej tuberkulózy, ktorá ho neskôr zabila.

Mária Antoinetta na konci roka zistila, že je opäť tehotná. Porodila syna - vojvodu z Normandie, ktorému dala dôvernú prezývku: ,,le chou d´amour“, čo doslovne znamená miláčik z lásky. Tento neobvyklý výraz mohol naznačovať, že jeho otcom bol Axel, nie kráľ. Aj keď Ľudovít XVI. nikdy otvorene nespochybnil svoje otcovstvo, svojmu druhorodenému synovi sa venoval minimálne. Axel Fersen sa do Versailles vrátil v roku 1785 a Mária Antoinetta znovu otehotnela. Porodila dcéru - Madame Sofiu, o ktorej sa predpokladalo, že otcom bol tento ,,švédsky cudzinec“.
 
4. POSLEDNÉ  ROKY  KRÁĽOVNEJ
4.1 Narastajúca nenávisť voči kráľovskej rodine

Jedným z najväčších škandálov toho obdobia bola aféra s náhrdelníkom. V podstate išlo o banálny príbeh ambiciózneho kardinála, ktorý sa snažil votrieť do priazne kráľovnej. Podvodníčka nahovorila kardinálovi, že hodnosť prvého ministra najľahšie dosiahne drahým darom pre kráľovnú, najlepšie diamantovým náhrdelníkom. Kardinál poslal po nej náhrdelník Márii Antoinette. Podvodníčka však brilianty predala do Anglicka. Odhalenie tohto zločinu vrhlo zlé svetlo aj na samotnú kráľovnú . To bola  jedna z posledných udalostí, ktoré rozpútali všeobecnú nenávisť ku kráľovskej rodine a celkovo k aristokracii.

 Táto aféra Máriu Antoinettu zásadne zmenila, začala  premýšľať o sebe, viac šetriť a zaujímať sa o národ, ale už jej nikto neveril, že je iná. Kvôli súkromným problémom si Mária Antoinetta nevšimla skutočnosti, ktoré pre ňu mali osudné následky. Vojvoda Orleánsky, ktorý po smrti otca získal veľký majetok, si nárokoval na titul Prvého princa kráľovskej krvi bez ohľadu na to, že obaja synovia kráľa, jeho dvaja bratia a jeho synovci mali pred ním prednosť. Vojvoda Orleánsky však sám seba považoval za kráľa Paríža a jeho snaha získať korunu Paríža ho priviedla k politickým zločinom a kráľovražde. Nenávidel Máriu Antoinettu a stretával sa s jej nepriateľmi. V nasledujúcich dvoch rokoch sa situácia len zhoršovala. Ekonomika Francúzska rapídne upadala a krajine vládol slabý a neschopný panovník, zatiaľ čo krajina začínala volať po radikálnych reformách. Mária Antoinetta sa snažila ísť príkladom a svoje výdavky na rok 1788 znížila o tri milióny libier. Týmto činnom si získala veľa nepriateľov najmä z radov prepustených dvoranov, ktorí po celé roky  vykrádali kráľovskú pokladnicu. Kráľovnú  sklamali a ohovárali aj mnohí jej priatelia, ale otvorenej hádky s nimi sa obávala, pretože by sa jej mohli pomstiť prezradením jej vzťahu s Axelom Fersenom. Rok 1788 nebol šťastný ani pre Axela. Väčšinu času trávil vo Fínsku odlúčený od Márie Antoinetty, kde švédsky kráľ viedol vojnu s Ruskom.

4.2 Zvrhnutie monarchie

Udalosti naberali rýchly spád. Tretí stav sa vyhlásil za Národné zhromaždenie a žiadal od kráľa zriadenie konštitučnej monarchie. 14. júla 1789 bola dobytá Bastila. Kráľ si však stále neuvedomoval, aké nebezpečenstvo môže ešte prísť. Od samého začiatku bola terčom všetkých útokov kráľovná a nie kráľ. Všetky revolucionárske články opisovali Ľudovíta XVI. ako príliš slabého otca ľudu, ktorý sa necháva viesť a ovplyvňovať svojou ženou. Máriu Antoinettu vykresľovali ako cudzinku závislú na svojich milencoch, ako panovačnú a tyranskú ženu.

1789 Francúzsky kráľ Ľudovít XVI. sa snažil vyriešiť veľkú hospodársku krízu v krajine a preto zvolal generálne stavy, ktoré neboli zvolané už 175 rokov. Kráľ si od generálnych stavov sľuboval len vyriešenie zlej finančnej situácie, ale 3. stav, ktorý bol tvorený väčšinou obyvateľstva mal v úmysle reformovať celý štát. Príčinou revolúcie bola i kríza v poľnohospodárstve (Nadvýroba vyvolala veľký pokles cien obilia a vína, roľníkom robili problémy aj veľké záplavy a suchá čo viedlo k zvyšovaniu feudálnych dávok).

Šľachta a duchovenstvo sa nechceli vzdať svojich privilégií, preto generálne stavy spočiatku zasadali oddelene. 10. mája 1789 Sieyés vyzval predstaviteľov šľachty a duchovenstva aby sa pridali k tretiemu stavu, čím sa dosiahlo stretnutie všetkých zástupcov národa. V júni sa vyhlásili zástupcovia 3. stavu za Národné zhromaždenie a pridali sa k nim i zástupcovia z prvých dvoch privilegovaných stavov. Nato prikázal kráľ zavrieť sálu avšak akýkoľvek odpor bol už zbytočný. 14. júla 1789 – Na vidieku sa rozširovali že k Parížu tiahne vojsko s cieľom rozohnať poslancov. Preto bola zriadená národná garda (Lafayette) a dobitá Bastila, ako symbol absolutizmu. Nepokoje sa rozšírili po celej krajine a sprevádzali ich útoky sedliakov na šľachtické sídla. Tie trvali niekoľko týždňov.

V auguste Národné zhromaždenie zrušilo feudálne privilégiá a roľníci tak boli oslobodený od mnohých povinností voči zemepánom. Prijalo tiež Deklaráciu ľudských práv, ktorá proklamovala rovnosť každého občana prd zákonom, slobodu slova, tlače, zhromažďovania sa a vierovyznania. Bol to druh charty s dodnes platnými princípmi. Národné zhromaždenie sa premenovalo na Ústavodarné zhromaždenie. Hlavným cieľom ÚZ bolo prijať ústavu ktorá by premenila Francúzsko na konštitučnú monarchiu. 6. októbra 1789 musela kráľovská rodina opustiť Versailles. Kráľ sa stal poddaným svojich poddaných. Rodina sa musela presťahovať do Tuilleries, kde dvor nesídlil skoro 150 rokov.

R. 1791 Ústavodarné zhromaždenie prijalo ústavu, ponecháva monarchiu, ale kráľova moc je obmedzená. Kráľ má výkonnú moc a právo vetovať zákony prijaté NZ. Francúzsko má byť liberálnou konštitučnou monarchiou. Ústava vychádzala z Deklarácie ľudských a občianskych práv. Zavádza dvojstupňový volebný systém, ale aj volebný cenzus. Revolučné udalosti tvrdo zasiahli do kráľovského života. Až teraz si kráľovná uvedomila, že ona musí hájiť svoju korunu, svoje deti a svoj vlastný život. Až teraz Mária Antoinetta dospela. Na povrch sa dostala aj jej druhá časť osobnosti. Z Márie Antoinetty sa vplyvom týchto udalostí stala inteligentná, čulá a energická žena, ktorá sa snažila zachrániť osud svojej rodiny, pretože jej manžel toho nebol schopný.
 
4.3 Pokus o útek
Mária Antoinetta myslela aj na útek. Prípravy zverila do rúk človeku, ktorému najviac dôverovala, do rúk Axela Fersena. Útek bol dobre premyslený, ale kráľovská rodina sa dopustila niekoľkých závažných chýb. Prvou chybou v realizácii úteku bol vysoký počet osôb. Bolo ich štrnásť. Ďalšou hlúposťou bolo zabalenie niekoľkých veľkých kufrov. Celý útek sa zrazu zmenil na pompéznu výpravu. Paradoxne ľudia kráľa objavili a udali, keď chcel počas cesty nakúpiť v jednom obchode. Spoznali ho, vraj, vďaka jeho portrétu na minci, ktorou platil. Rodina bola zadržaná a odvezená do väzenia, z ktorého sa už nedalo ujsť.

4.4 Poprava Ľudovíta XVI. a proces s Máriou Antoinettou

Kráľ bol oddelený od rodiny. Až po niekoľkých týždňoch sa Ľudovít stretol s rodinou a Mária Antoinetta si uvedomila, že je odsúdený k smrti. Hovorí sa, že v okamihu, keď bol kráľ vedený k šibenici, tak z davu vybehol muž s krikom: ,,Kto chce zachrániť kráľa, nech mi pomôže“8.... Všetci naňho nechápavo pozerali, tak radšej utiekol. Následne bol kráľ popravený. V období väznenia bolo ešte niekoľko snáh o záchranu kráľovnej najmä zo strany Axela Fersena, s ktorým si tajne písala listy až do posledného dňa. Kráľovná sa mohla zachrániť, ale to by znamenalo opustiť svoje deti, ktoré tak milovala. Mária Antoinetta bola súdená, pretože revolucionári si museli nájsť dôvod na jej popravu. Proces, ktorý pre ňu pripravili, bol potupný. Súdili ju za to, že bola kráľovnou, hoci kráľovstvo bolo legálne. Pri obvinení z incestu zo synom sa ukázala ako morálny víťaz: ...,,Z celej duše a zo všetkých síl sa búrim proti takémuto obvineniu...Obraciam sa na všetky prítomné matky.“8... Osemročný chlapec nemohol vypovedať nič iné, len to, čo ho naučili a všetci v sále pochopili, že revolúcia prehráva. Obvinenie z vlastizrady taktiež nebolo podložené dôkazmi.
 
4.5 Poprava Márie Antoinetty
Z márnivej a priemernej ženy vzišla osobnosť, ktorá dôstojne kráčala na popravisko. Aj keď vo väzení ťažko trpela a za jedinú noc pred popravou ošedivela, kráčala čo najdôstojnejšie s kamenným výrazom na tvári v ústrety vlastnej smrti. 16. októbra 1793 na Námestí revolúcie bola popravená gilotínou pred desaťtisícovým davom. Kat zodvihol do výšky jej sinavú tvár a dav zaburácal. Mária Antoinetta a Ľudovít XVI. boli jediní panovníci, ktorých kedy popravili gilotínou.

Záver
Životný Príbeh Márie Antoinetty je plný osudových zvratov. Z mladej rozmaznanej princeznej až k potupnej smrti gilotínou, od obdivovanej módnej ikony k nenávidenej cudzinke, od nenaplnenej lásky až k milovanému človeku. Osud, ktorý ju dobehol na Námestí revolúcie, jej natrčil obidve polovice tváre. Poznala jeho usmiatu i odvrátenú tvár. A či sa dalo tragédii vyhnúť. Samozrejme, vždy sa dá konať inak, vždy môžeme zmeniť svoje správanie. Ostáva však otázkou, či by to vôbec ešte bola Mária Antoinetta? Mladá kráľovná bola práve sama sebou svojím správaním, výstrelkami, pompéznosťou, láskou. Bez tohto všetkého by to už nebola ona a dnes by história poznala celkom iný príbeh. Možno nie taký tragický, možno nie taký romantický, ale svojím spôsobom určite nudnejší.  Revolúcii nešlo zabrániť, koniec-koncov prehnala sa celou Európou a bola zákonitým vyústením triednej zmeny spoločnosti. Možno nemusel byť jej priebeh až taký tragický a nemusel stáť až toľko vinných i nevinných životov, ale to by musel stáť na čele Francúzska skutočne silný, rozhodný a osvietený panovník.

Axel Fersen, ktorého ako jediného Mária Antoinetta milovala, sa po jej smrti stal posadnutý uctievaním jej pamiatky. Nikdy sa neoženil a vo veku 52 rokov sa stal sám obeťou intríg vo vlastnej zemi podobne ako Mária Antoinetta.
Tiež je potrebné povedať, že mladá francúzska kráľovná a jej nákladný život neboli pravým dôvodom finančného bankrotu kráľovstva. V skutočnosti však štátna pokladnica zívala prázdnotou, pretože kráľ v záujme vyššej politiky, do ktorej prostí ľudia nemohli vidieť, podporoval a zásoboval americké kolónie v občianskej vojne. Celé roky Mária Antoinetta nebola kráľovnou, ale len hravým a nepozorným dieťaťom. Nevedela čo je národ, ľud a vláda. V posledných rokoch života sa však zmenila (dospela?!) a zachovala ako ozajstná kráľovná.
Mária Antoinetta - kráľovná Francúzska.
 
Maria Antonia Josepha Johanna von Habsburg-Lothringen
 (November 2, 1755 – October 16, 1793), known to history as Marie Antoinette. . She is the queen who danced while the people starved; who spent extravagantly on clothes and jewels without a thought for her subjects’ plight. Such is the distorted but widespread view of Marie-Antoinette, Queen of France (1755-1793), wife of King Louis XVI. She was much-maligned, beautiful and charming Austrian archduchess, sent to France at age fifteen to marry the fifteen-year-old Dauphin. Sadly, the picture many people now have of Marie-Antoinette is of her running through Versailles with a glass of champagne in her hand, eating bonbons all day long, and rolling in the bushes with a lover.In reality, she was a teetotaler who ate frugally. She was notorious for her intense modesty. Even some prominent biographers, who have insisted upon the possibility of an affair with Swedish Count Axel Fersen, have had to admit that there is no solid evidence. Yes, she had a gambling problem when young. She loved to entertain and had wonderful parties. She liked to dance the night away, but settled down when the children started to come. She had a lively sense of humor. Her clothes, yes, were magnificent; volumes could and have been written about Marie-Antoinette's style. She did gradually introduce simpler fashions to France, however.It is known that Queen Marie-Antoinette had high moral standards. She did not permit uncouth or off-color remarks in her presence. She exercised a special vigilance over anyone in her care, especially the young ladies of her household.Marie Antoinette is perhaps best remembered for her legendary excesses and  for her death: she was executed by guillotine at the height of the French Revolution in 1793 for the crime of treason.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.019 s.
Zavrieť reklamu