Osvienčim

Osvienčim

Úvod
Dôvodov  prečo sme si vybrali práve tému koncentračný tábor Osvienčim a Brezinka je  viac. Prvým je, že nás táto téma zaujímala už dlhšie a zisťovali sme si z rôznych zdrojov dôvody prečo Nemci založili tieto vyhladzovacie miesta. Ďalším dôvodom je, že v tomto školskom roku sme sa zúčastnili na exkurzii pod vedením pani profesorky Sochorovej a vďaka tejto exkurzii sme mohli aj na vlastné oči vidieť celý komplex koncentračného tábora a vytvoriť si tak aj vlastný názor na túto veľmi závažnú tému a posledným dôvodom je, že sme chceli priblížiť aj našim spolužiakom, ktorí možno ešte tento komplex nenavštívili, alebo sa až tak nezaujímajú o túto problematiku, prečo bol tento koncentračný tábor postavený. Ale zároveň sme chceli upozorniť aj na to,  aké ľudskej mysli až absurdné praktiky sa odohrávali počas 2. svetovej vojny, nielen v týchto dvoch koncentračných táboroch. Pretože toto nie sú jediné koncentračné tábory na svete, je ich omnoho viac.  Touto prácou by sme chceli poukázať na to, akí väzni boli do tohto tábora deportovaní, ale aj na obrovské  množstvo väzňov, ktorí neprežili v týchto táboroch.

Všeobecná charakteristika
2. Vybudovanie koncentračného tábora
Nacisti vybudovali najväčší a najsmutnejšie známy koncentračný tábor v Osvienčime neďaleko Krakowa a nazvali ho Auschwitz. Hlavnou úlohou Osvienčimu bolo vyhladiť Židov. Nemci sa chceli zbaviť príslušníkov iných rás ako bola Árijská rasa. Spočiatku oba koncentračné tábory boli väzením pre poľských politických väzňov. Časom od roku 1942 sa stal jednoznačne jedným z najväčších táborov pre Židov a Cigáňov. Transporty s deportovanými Židmi prichádzali zo všetkých hitlerovskými Nemcami kontrolovaných krajín Európy.

3. Príchod väzňov do koncentračných táborov
3.1. Transporty väzňov
Noví väzni prichádzali do koncentračného tábora každý deň v transportoch. Boli to veľmi dlhé vlaky, ale vagóny neboli také v akých cestujeme teraz my. Boli to len akési dobytčiaky, v ktorých bolo netlačených veľmi veľa ľudí. Na toaletu mohli použiť len jedno vedro, ktoré bolo v rohu, lenže bolo to veľmi potupujúce vykonávať potrebu pred všetkými ľuďmi. Ale čo bolo ešte horšie, že cesta do koncentračného tábora trvala niekedy aj niekoľko dní. Takže veľmi veľa ľudí neprežilo už transport.

3.2. Triedenie väzňov
Keď transport dorazil do tábora ľudia sa zoradili do radov. Potom ich nemeckí vojaci rozdelili podľa toho či sú schopní pracovať na nútených prácach alebo nie. Keďže veľa ľudí čo prišlo do tábora neboli schopní práce išli rovno do plynových komôr. Medzi nimi boli aj malé deti, pre ktoré by bola táto práca namáhavá, ale boli medzi nimi aj starí ľudia alebo ľudia, ktorí mali protézy a taktiež by nezvládli tvrdú prácu.

3.3. Zhabanie všetkých vecí
Väzni si so sebou prinášali naozaj väčšinu vecí pretože si mysleli, že v Osvienčime začnú nový život. Takže si priniesli hrnce, zubné kefky, hrebene, krémy na topánky, naozaj všetko čo si mysleli, že budú potrebovať. No hneď keď prišli im tieto veci boli zhabané a už ich nevideli.
 
3.4. Pripravenie na nútené práce
Keď väzňom zhabali všetky veci, následne na to im ostrihali vlasy dali im oblečenie, ktoré však nebolo každému dobré. Vysokí väzni dostali mnohokrát malé šaty a nízki zas dostali dlhé preto si to niekedy medzi sebou potajomky aj vymieňali. My si však ani nedokážeme predstaviť ako by sme prežili v takých neľudských podmienkach v takom tenkom oblečení. Síce väzni mali oblečenie aj na zimu lenže nedá sa povedať, že by bolo teplé ako naše bundy. Toto oblečenie nebolo však ani na pohľad hrubšie.
 
4. Nútené práce
Väzni pracovali od rána do večera za akýchkoľvek podmienok.
Nacisti používali nútené práce ako spôsob "prevýchovy" politických oponentov už od roku 1933. Kým vznikol tábor v Osvienčime, väzni z koncentračných táborov už boli kľúčovou zložkou nemeckej pracovnej sily.
Tí, ktorí prežili prvé kolo výberu, sa dostali do tovární na výrobu zbraní, uhoľných baní, na poľnohospodárske družstvá alebo do chemických fabrík. Každý večer ich spočítavali a ak niekto chýbal, že zomrel potom zastrelili aj jeho kamarátov, preto keď sa vracali z týchto nútených prác kamaráti veľakrát niesli aj chorého alebo unaveného kamaráta aby ich nezastrelili.

5. Život v tábore
Životné podmienky v koncentračných táboroch boli mimoriadne kruté.
Niekoľko väzňov muselo spať na jednej posteli - čo bola vlastne len tvrdá doska. Niektorí väzni nespali vôbec ani na posteliach, ale na zemi, ktorá jediná zostala v pôvodná. V zime sa ľudia tisli k sebe, aby sa aspoň trochu zohriali vlastnými telami. V lete museli naopak znášať dusivú horúčavu. Po celom koncentračnom tábore sa šíril týfus a mnohé iné choroby. Väzni mali vši. Toalety boli dlhé miestnosti v strede bola vykopaná diera a väzni si museli sadnúť na betón a nechodilo tam len pár väzňov. Takže tie záchody boli úplne plné a strašne to tam zapáchalo. Väzni nemohli chodiť na toaletu ako sa im chcelo mali presne vymedzený čas keď mohli ísť a už inokedy nie. A v zime tam bola veľmi chladno, pretože to nebolo vôbec vykurované .
 
6. Deti v koncentračnom tábore
V koncentračnom tábore neboli len dospelí, ale aj deti a o všetkých deťoch mali nemeckí vojaci záznamy. Deti, ktoré boli príliš malé na nútené práce, boli často zabité bezprostredne po príchode do Osvienčimu. Sovietski vojaci, ktorí tábor oslobodili, v ňom našli a odfotografovali množstvo detí vo väzenských šatách. Lekári pod vedením neslávne známeho Jozefa Mengeleho vykonávali na dvojčatách pseudovedecké experimenty. Dostávali krvné transfúzie, záhadné injekcie či očné kvapky, ktoré spôsobovali dočasnú alebo trvalú slepotu. Niektoré vykastrovali a mnohé utrpenie neprežili.
 
7. Kremačné pece
Kremačné pece sa nachádzajú hneď vedľa plynových komôr, do ktorých nahnali väzňov , ktorí si mysleli, že sa idú osprchovať. Ale realita bola krutá. Najprv boli v miestnosti, kde sa museli vyzliecť, ženy, ktoré sa často nahé neukázali ani vlastnému manželovi. Keď boli vyzlečení prešli do plynovej komory, ktorá vyzerala ako sprcha. Do tejto plynovej komory sa zmestilo naraz až 700 ľudí. Nemeckí vojaci zatvorili dvere a z vrchu hádzali cez rovnomerne rozmiestnené otvory na plafóne Zyklón B. Pri prvých pokusoch trvalo splynovanie 2 dni. Pretože nemeckí vojaci hádzali Zyklón B popod dvere na komore, kvôli tomu nebol Zyklon B rovnomerne rozmiestnený a trvalo to tak dlho. Keď však zistili, že Zyklon B musia rovnomerne rozmiestniť a vhadzovať ho zvrchu splynovanie trvalo už „iba“ 15 minút. Po splynovaní nemeckí vojaci otvorili  dvere našli tam kopu mŕtvych tiel. Na vrchu boli muži, ktorí mali viac sily a preto sa šplhali aj po mŕtvych telách, aby si vybojovali posledný vzduch v komore. Na spodku boli ženy a deti, ktoré nemali toľko sily aby bojovali o každý kúsok vzduchu, no nemeckí vojaci nenašli len mŕtve telá, pretože Zyklon B spôsoboval zvracanie, preto museli mať aj väzňov, ktorí mali na starosti odpratanie tiel do kremačných pecí a vyčistenie plynových komôr, pretože väzni tam chodili za sebou a aby nezistili, že idú na istú smrť muselo to byť všetko poriadené. Samotné kremačné pece boli malé, boli štyri dve vedľa seba a ďalšie dve za nimi. Pred pecami sa nachádzali valce , pomocou ktorých zatláčali mŕtve telá do pecí. Okolo kremačných peci sa šíril neznesiteľný sladkastý zápach spálených tiel.
 
8. Koncentračný tábor Brezinka
Tábor Auschwitz II Birkenau (Brezinka) leží v vzdialenosti 3 km od koncentračného tábora Osvienčim. S jeho stavbou nacisti začali na jeseň 1941 v dedine Brezinka (Birkenau), z ktorej predtým nútene vysídlili poľské obyvateľstvo a jeho domy zbúrali. Bol vystavaný na príkaz Rudolfa Hössa. Pozostával z desiatok drevených barakov  a niekoľkých murovaných budov. S ďalšími prichádzajúcimi transportmi sa tábor začal rýchlo rozrastať a bolo potrebné postaviť ďalšie ubytovacie kapacity. Potreba ubytovania väzňov najprv viedla k využitiu konských maštalí a neskôr k výstavbe ďalších drevených stavieb. Drevené baraky boli stavané narýchlo, život v nich bol ťažký, v prípade chladnejšieho počasia medzerami medzi doskami prestupoval chlad, lete v nich bolo neznesiteľné teplo, pretože ich okná sa nedali otvoriť. Po okraji obytných blokov sa nachádzali „hygienické zariadenia“, ktoré pozostávali z latrín a umyvárok. Komplex tábora mal obdĺžnikový pôdorys a do konca vojny dosiahol rozlohy okolo 140 hektárov. Celý priestor bol obohnaný dvojitým ostnatým drôtom, ktorého jeden okruh bol nabitý elektrickým napätím. Po obvode boli rozmiestnené strážne veže a lampy. Vchod do tábora tvorí dominantná vstupná brána. V máji 1944 tadiaľ priviedli do tábora železničné koľaje, po ktorých do tábora privážali transporty s ľuďmi. Nad vstupnou bránou bola vystavaná veža, z ktorej je rozhľad na celý areál tábora a na rampu, kde prebiehala „selekcia“ - triedenie väzňov na schopných a neschopných práce. V zadnej časti tábora boli vystavané 4 plynové komory, v ktorých boli pomocou jedu Zyklónu-B hromadne vraždení ľudia z prichádzajúcich transportov, ale tiež chorí väzni, pri ktorých sa nepredpokladalo skoré zapojenie do práce.
 
8.1. Cigánsky tábor
V Brezinke boli väznení ľudia rôznych národností, medzi nimi i Rómovia, ktorým bol určený tzv. "cigánsky tábor". V decembri 1942 vydal Himmler rozkaz – tzv. Osvienčimský výnos, ktorým nariadil deportáciu „Cigánov a cigánskych miešancov“ z Ríše a pripojených území do koncentračných táborov. Za týmto účelom bol v Osvienčime zriadený špeciálny cigánsky koncentračný tábor. Od ostatných častí tábora sa líšil tým, že rodiny mohli zostať spolu. Takmer do úplného konca im ponechali vlasy, nosili svoje oblečenie, na ktoré im našili čierne trojuholníky (symbol pre asociálov). Na ľavej ruke im vytetovali písmeno „Z“ (Zigeuner) a táborové číslo. Do tábora boli privezení Rómovia z Čiech a Moravy, Holandska, Belgicka, severného Francúzska, Poľska a štátov vtedajšieho Sovietskeho zväzu.

9. Oslobodenie
Ku koncu vojny bolo jasné, že postupujúca Červená armáda oslobodí aj oblasť okolo Osvienčimu. Keďže nacisti už nehodlali riskovať odhalenie svojich zločinov, podobne ako tomu bolo v Majdanku pri Lubline, kde sovietski vojaci našli ešte horiace ohne v krematóriách. Pred svojim odchodom boli krematóriá a plynové komory demontované a ich časti, ktoré nebolo možné odviezť, vyhodené do vzduchu. Obytné bloky boli aj s ľuďmi vo vnútri zapálené a podľa celkového plánu mal byť celý tábor zrovnaný so zemou. Kvôli rýchlemu postupu Červenej armády však nebol celý zámer uskutočnený, a tak boli vypálené len niektoré časti tábora. V roku 1947 bol v Poľsku odsúdený k smrti a popravený veliteľ Osvienčimu Rudolf Hess. V tomto roku sa v Krakove konal proces proti 40 ďalším páchateľom. Vo Frankfurte nad Mohanom bolo v rokoch 1963 až 1966 odsúdených ďalších 22 Nemcov za zločiny spáchané v Osvienčime. Osvienčim sa stal symbolom nacistického „konečného riešenia židovskej otázky“, symbolom neľudskosti a genocídy.

10.  Záver
Dúfame, že prostredníctvom našej práce sme viac priblížili tému utrpenia ľudí v  koncentračných táboroch Osvienčim a Brezinka a rozpútali debatu o tom, prečo mali vojaci rozkaz vyhladiť všetkých nepohodlných ľudí pre Nemcov. Veríme v to, že Ministerstvo školstva schváli zákon, aby exkurzie do týchto koncentračných táborov absolvovali všetci študenti tretích ročníkov zo všetkých stredných škôl. Pretože si myslíme, že keď človek počúva príbehy od ľudí, ktorí toto miesto navštívili, neurobí si na túto tému taký názor ako keď tieto tábory navštívi osobne. Síce už nie je v našich silách zmeniť minulosť aj keby sme to veľmi chceli, musíme len  dúfať, že takéto udalosti sa už nikdy nebudú opakovať.