Vojna v Tichomorí

Vojna v Tichomorí

1. Úvod
Dlho pripravovaný japonský útok na americkú základňu na Havajských ostrovoch, Pearl Harbor, sa odohral za jeden deň, 7. december 1941. Nečakaný útok bez vyhlásenia vojny bol však vlastne smrteľnou ranou pre Japonsko, pretože do vojny vstúpila najsilnejšia veľmoc sveta s nevyčerpateľnými priemyselnými kapacitami, Spojené štáty americké. Čo tomu predchádzalo, ako sa to vyvíjalo a ako to nakoniec skončilo som pre vás pripravil v mojej práci. Zaujali ma aj 2 filmy, ktoré som nedávno videl. Na režisérskej stoličke pri obidvoch sedel Clintom Eastwoodom. Boli práve o konflikte medzi Japonskom a USA v druhej svetovej vojne. Tento konflikt bol zobrazený v týchto filmoch z dvoch rôznych perspektív, japonskej a americkej. V obidvoch sú oba národy považované za hrdinské, ktoré nesmierne húževnato bojovali za svoj národ. „Zástavy našich otcov“ je z pohľadu Američanov a „Listy z Iwo Jima“ je pohľad Japoncov. Mňa zaujalo, ktorí z týchto dvoch národov zbytočne posielal svojich vojakov na smrť. Bolo potrebné zabitie toľkých vojakov? Mali na tom vinu Japonci, ktorý kruto začali vojnu v Pearl Harbor, a ktorých cisársky vojaci boli odhodlaní zomrieť za cisára? Alebo to potom prehnali Američania veľkým postupom až k Japonským ostrovom a následné zhodenie 2 atómových bômb?

2. Tichomorie
Prípravy Japonska
Japonci považovaní za zaostalú zem začali napredovať v armádnych strojoch. Ich lietadlá boli považované veľmi výkonné a schopné boja. Zostrojili najlepšiu stíhačku tej doby Mitshubishi A6M Reisen, spojencami nazývanú Zero. Japonci nestavali len lietadlá. Budovali nové veľké loďstvo založené na lietadlových lodiach, ktoré mali rozhodnúť budúce boje. Po vojne s Čínou sa Japonsko stala veľmi dobre pripravená veľmoc, ktorá mala čeliť USA, Veľkej Británii či Francúzom.

Japonskí piloti, už po výcviku jedni z najlepších na svete, si v tejto vojne vyskúšali všetky svoje schopnosti. Japonci chceli zaútočiť na najsilnejšiu krajinu v tej dobe. Úspech mali dosiahnuť vďaka prvému silnému úderu a momentu prekvapenia. Veliteľ bol admirál Nagumo. Lietadlá pri Pearl Harbor štartovali zo šiestich lietadlových lodí (Kaga, Akagi, Sórjú, Hírjú, Šókaku a Zuikaku).

Nepripravenosť Američanov
Americká vláda vedela o hrozbe Japoncov najmä potom, čo napadli Čínu. V tomto konflikte Američania neboli nestranní, ale pomáhali Číne. No americká vláda sa skôr pripravovala na vojnu proti Nemecku ako proti Japonsku. Naviac sa medzi USA a Japonským cisárstvom viedli diplomatické rozhovory, ktoré ale evidentne nevyzerali, že skončia mierom. Slabosť Američanov bola hlavne v zastaralej technike. Lietadlové lode zohrávali pre nich menšiu úlohu ako bojové lode, tie považovali za dobre odolávajúce proti leteckým útokom. No proti moderným japonským lietadlám nemali šancu. Tak isto Američania oproti Japoncom mali úplne zastaralé stroje. Armádne letectvo bolo vyzbrojené lietadlami Curtiss P-40 a Bell P-39. Tieto stíhačky sa nemohli len tak vyrovnať vynikajúcim japonským stíhačkám Zero. V osudný deň kotvilo v prístave Pearl Harbor niekoľko bojových lodí (USS Arizona, USS Nevada, USS Pennsylvania, USS West Virginia, USS Oklahoma, USS Maryland, USS Tennessee a USS California) a iné lode.

2.1 Pearl Harbor
Japonci sa 8. Decembra (japonského času) nachádzali na mieste, z ktorého mali prekvapivo zaútočiť na Pearl Harbor. Prvá vlna, pod velením Micuo Fučidy sa skladala zo 40 torpédových, 51 strmhlavých, 49 výškových bombardérov a 43 stíhačiek, ktoré vyštartovali o 6:00. O 7:15 vyštartovala druhá vlna v zložení 80 strmhlavých, 54 výškových bombardérov a 36 stíhačiek. O 6:45 zistil americký torpédoborec USS Ward prítomnosť japonskej ponorky v prístave a zaútočil na ňu. Asi ju potopil a tak poslal na pevninu správu o tomto útoku. No bohužiaľ nikto tomu nevenoval dostatok pozornosti. Američania tiež odhalili prvú vlnu lietadiel pomocou radaru, ale mysleli si, že sú to americké lietadlá, ktoré mali v tom čase priletieť. Až o 7:40 bol zobudený veliteľ Pearl Harboru (admirál Kimmel) a dozvedel sa o ponorke. Už bolo neskoro. O niekoľko minút neskôr priletela prvá japonská útočná vlna. Zasiahli väčšinu plavidiel bez toho, aby stihli opätovať paľbu. USS Arizona, USS California, USS Oklahoma a USS West Virginia boli buď ťažko zasiahnuté alebo úplne zničené. Tretia vlna už našťastie nepriletela, pretože Japonci sa otočili späť do Japonska. Útok netrval dlho, ale to čo po ňom zostalo svedčí o vysokej kvalite japonských pilotov.

Zkaza
Pri útoku zahynulo 2008 námorníkov, 109 námorných pešiakov, 218 príslušníkov US Army a 68 civilistov.  Japoncom sa podarilo na 6 mesiacov za cenu 29 zničených lietadiel a 55 životov vyradiť najväčšiu americkú námornú základňu v Pacifiku. Japonci však zničili len staré bojové lode, ktoré nemali v modernej vojne príliš veľkú cenu. Útok teda nepriniesol to hlavné. Nezničili americké lietadlové lode, ktoré sa v tej dobe nachádzali mimo prístav, a tak sa mohli Japoncom postaviť v bitke v Korálovom mori a neskoršie aj v bitke u Midway. Naviac niektoré z nich boli vyzdvihnuté, opravené a následne použité v ďalších bojoch. Japonci taktiež nezničili celý ostrov a tak Američanom zostali podstatné časti na opravenie a prevádzku ostrova. Nepoškodené zostali : hlavný stan veliteľa, dielne, doky, ponorková základňa, štyri a pol milióna barelov nafty. Útok na Pearl Harbor mal účinok skôr morálny, pretože americké obyvateľstvo sa zomklo proti nebezpečnému nepriateľovi.

2.2 Bitka v Korálovom mori
Na jar v roku 1942 dosiahli Japonci takmer všetky svoje ciele. Získali Filipíny, Holandskú východnú Indiu, Thajsko, Malajziu, Barmu a ďalšie ostrovy v Tichom oceáne. V tej dobe sa naozaj zdalo, že japonská armáda a námorníctvo sú neporaziteľné. No Američanom sa podarilo rozlúštiť japonský námorný kód a vďaka tomu sa mohli pripraviť na zabránenie Japoncom k invázii do Austrálie. Japonci potrebovali prístav Port Moresby, ležiaci na juhu Novej Guineii. Admirál Nimitz, veliteľ americkej tichomorskej flotily, sa rozhodol prístav pri Korálovom mori ubrániť a tým zapríčinil prvý stret lietadlový lodí. K dispozícii však mal len dve ťažké lietadlové lode, Yorktown a Lexington. Japonci disponovali dvoma modernými ťažkými lietadlovými loďami Šókaku a Zuikaku a ľahkou lietadlovou loďou Šóhó.

Bitka trvala 2 dni, 7. a 8. mája 1942. Začala priaznivo pre Američanov, ktorý náhodou narazili na loď Šohó a potopili ju. Japonci chybne zamerali americké lode a tak prvý deň nedosiahli ničoho. Na druhý deň už obaja súperi vedeli pozície nepriateľa a tak zaútočili. Američania poškodili loď Šókaku, Japoncom sa podarilo potopiť loď Lexington a poškodiť loď Yorktown. Výsledok vyzeral priaznivo pre Japoncov, ale Američania napriek tomu zabránili Japoncom dostať sa do prístavu Port Moresby. Naviac Američania loď Yorktown opravili za neuveriteľné tri dni a Japonci svoju Šókaku až za niekoľko mesiacov. Druhá japonská loď Zuikaku stratila mnoho lietadiel a preto neskôr tak isto nebojovala v dôležitej bitke o Midway. Táto bitka nebýva často zdôrazňovaná, ale bez úspechu v Korálovom mori by Američania nemuseli vyhrať v nasledujúcej bitke o Midway.

2.3 Midway
Japonský veliteľ Spojeného loďstva, Jamamoto, začal plánovať novú ofenzívnu vlnu na ostrov Midway. Pod jeho priame velenie postavil 4 ťažké lietadlové lode, 7 bojových lodí (vrátane najväčšej bojovej lode na svete - Jamato – príloha č.4), 10 krížnikov a 43 torpédoborcov. Disponoval 234 bojovými lietadlami. Proti takejto presile Američania mohli postaviť len 3 ťažké lietadlové lode (USS Enterprise, USS Hornet a opravená USS Yorktown) a niekoľko krížnikov. Keby Američania nepoznajú japonský kód dostali by sa do pasce. Preto na ostrov Midway dopravili vojakov a potrebný materiál.  
4. júla 1942 admirál Nagumo vyslal skupiny 4 lietadlových lodí (Hirjú, Sórjú, Kaga a Akagi) a 108 lietadiel na ostrov Midway. Nevedel, že Američania sú pripravení so svojimi lietadlovými loďami blízko ostrova. Proti Japoncom poslali všetky lietadlá z ostrova, ale na ostrove nezostalo ani lietadlo a preto prvá vlna japonských stíhačiek spôsobila obrovské škody. Americké lode USS Enterprise a USS Hornet vyslali prvú útočnú vlnu 20 stíhačiek, 67 strmhlavých bombardérov a 29 torpédových bombardérov. Aj USS Yorktown poslala svoje lietadlá do boja. Bohužiaľ strmhlavé bombardéry sa museli vrátiť na ostrov doplniť palivo, zvyšok prvého útoku nemal šancu proti japonským vynikajúcim stíhačkám. Po nich zaútočili torpédové bombardéry z USS Yorktown. Dopadli lepšie, ale bez žiadneho dôležitého zásahu. Až strmhlavé bombardéry žali úspech, zasiahli Lietadlové lode Kaga, Akagi a Sórjú. Z poslednej lietadlovej lode Hirjú vyštartovala daľšia vlna lietadiel a niekoľkokrát ťažko zasiahla Yorktown. Druhá americká vlna našla poslednú lietadlovú loď Hirjú a potopila ju. Veliteľ Jamamoto pokračoval v najväčšej bojovej lodi sveta k ostrovu Midway no keď do polnoci nenarazil na žiadnu americkú flotilu, obrátil sa. Američania ešte zničili 2 japonské krížniky.

Američanom sa podarilo zvíťaziť, čo Japonci vôbec nepredpokladali.  Celkové straty Američanov boli 1 torpédoborec, 147 lietadiel a 307 mužov. Japonské straty boli podstatne vyššie, 4 ťažké lietadlové lode, 2 krížniky, 234 lietadiel a 2 000 mužov.

2.4 Guadalcanal
V druhej polovici roku 1942 už USA posielala a vyrábala veľké množstvo zbraní do vojny v Tichomorí. Z prieskumu zistili, že Japonci stavajú na ostrove Guadalcanal v Šalamúnových ostrovoch, letisko, ktoré malo na dosah Austráliu. Americkí velitelia rozhodli, že obsadia tento ostrov námornou 1. divíziou USMC (US Marine Corps) vycvičenou pre boj v Tichomorí. Prvá vyloďovacia akcia sa mala uskutočniť práve tu 7. augusta 1942 a mali jej dopomôcť lietadlové lode.

V ten deň skupina lodí vysadila obojživelnú divíziu na ostrov. Obsadenie prebehlo hladko na ostrove bolo len pár japonských oddielov, ktoré ľahko porazili. Japonci sa o útoku na Guadalcanal dozvedeli veľmi skoro a preto poslali hneď niekoľko bombardérov, ale tie nespôsobili veľké škody. Admirál Fletcher, ale radšej odplával so svojimi lietadlovými loďami a tak nechal ostrov bez potrebnej leteckej obrany. Japonci pod vedením admirála Mikawu naplánovali nočný útok, aby zabránili vojakom vykladanie zásob, tí vôbec nečakali útok. V noci z 8. do 9. augusta Japonci zničili 5 amerických krížnikov a pár torpédoborcov bez straty, no obrátili sa bez ďalšieho postupu. Až 15. augusta dostali vojaci zásoby na ostrov. 20. augusta mal plukovník Ičiky za úlohu dobyť ostrov späť no s 1000 vojakmi nemal proti 20 000 presile vojakov USMC nemal šancu. V ten deň na letisko pristála 221. letecká skupina.
Admirál Kondó bol ďalší útočiaci, mal pod velením lietadlové lode a plavil sa k ďalšiemu konfliktu proti americkému veliteľovi Fletcher-ovi. Pri bitke obidvaja súperi poškodili jednu lietadlovú loď toho druhého. Zatiaľ k ostrovu doplávali ďalšie lode, ktoré mali ako predchádzajúci konvoj Ičikiho dobyť ostrov späť. No americkí vojaci boli veľmi dobre vycvičení a Japoncov odrazili. Oni sa stiahli na druhú stranu ostrova. Až potom sa Japonci rozhodli vyslať na ostrov celú armádnu divíziu. Spoločne s ňou vyplávalo množstvo krížnikov a torpédoborcov. Tieto bojové lode mali ostreľovať ostrov a vysadiť armádnu divíziu. Pri približovaní lodí ich náhodou objavil hliadkujúci veliteľ a tak mohol hneď zaútočiť a znemožniť Japoncom priamy útok a vysadenie. Po tomto odrazení japonského útoku mohli Američanom dopraviť ďalšie nevyhnutné zásoby. 15. Októbra sa mali konečne vysadiť muži z japonskej armádnej divízie, no nedarilo sa im to plnou silou. Postupne ich znova odrazili. No niektorým japonským jednotkám sa podarilo vysadiť a pripojili sa k jednotkám, čo už na ostrove bojovali. Američania si mohli trochu vydýchnuť prišiel svieži admirál Halsey, ktorý vystriedal veliteľa Fletchera za Kinkaida. Znova sa mali lietadlové lode oboch krajín stretnúť v bitke. Američania mali k dispozícii len dve lode (USS Enterprise a USS Hornet). Japonci 2 ťažké (Šókaku a Zuikaku) a 1 ľahkú (Zuihó) lietadlovú loď, ktorým velil admirál Nagumo.

Američanom sa najskôr podarilo poškodiť loď Zuihó, ktorá sa musela stiahnuť. Hneď potom sa japonské lietadlá priblížili na útočnú vzdialenosť a ťažko poškodili loď Hornet, ktorá sa začala nakláňať. Na Enterprise  pristávali lietadlá z oboch lodí. Americké lietadlá zase našli loď Šókaku, ktorá sa musela stiahnuť. Loď Zuikaku ešte stihla zničiť loď Hornet,  no Enterprise sa už sťahovala späť do bezpečia.

Na ostrove sa zatiaľ tiež bojovalo. Japonské jednotky, ktorým sa podarilo vysadiť, obstrelovali Američanov zo vzdialených pozícii, preto sa ich Američania snažili vytlačiť z ostrova, no Japoncom každí deň pribúdali posily. 12. novembra vypukla ďalšia bitka v noci, nazývame ju aj ako bitka o Guadalcanal. Američania utrpeli veľké straty na lodiach, ale napriek tomuto jasnému víťazstvu sa admirál Abe obrátil preč. Američanom tak prišli ďalšie zásoby na ostrov. Medzitým sa k ostrovu blížili zásoby pre japonských vojakov no stretli sa s hliadkujúcimi Američanmi. Tentokrát to boli nové moderné bojové lode USS Washington a USS South Dakota, ktoré poškodili viaceré lode no plavidlá so zásobami, napriek tomu došli na ostrov. Tým že Američania prekazili viaceré pokusy dopraviť na ostrov zásoby pre tunajších Japoncov, tí začínali trpieť nedostatkom potravín.

29. novembra znovu prebehla námorná bitka. Tentokrát obidve strany stratili niekoľko lodí a tak museli ustúpiť. V decembri na ostrov Američania dopravili nové jednotky. Vo februári priplávalo k ostrovu niekoľko lodí, ktoré evakuovali japonských vojakov z ostrova. Akcia prebehla bez toho, aby si to Američania všimli. Až neskôr zistili, že sú na ostrove sami. Takto skončila bitka o ostrov Guadalcanal v Šalamúnových ostrovoch. Američania získali dobrú lietadlovú základňu. Obidve strany stratili veľa mužov a lodí, no Američania ich vedeli rýchlo nahradiť modernými loďami s radarmi. A pritom Američanom veľa nechýbalo k porážke, no neschopnosť japonských admirálov ich zachránila.

2.5 Gilbertove ostrovy
Po obsadení ostrova Guadalcanal získali Američania taktickú výhodu, pretože Japoncom dochádzali sily a tak museli z ofenzívy prejsť na defenzívu. Rozhodlo sa, že ďalšie vylodenie prebehne na súostroví Gilberta. Toto vylodenie nebolo vôbec tak ľahké ako pri Guadalcanalu. Prvé vylodenie nebolo ťažké Američania malým oddielom obsadili malý atol Makin. No po obsadení odplávali preč. Nikto ani len netušil, že po tejto porážke Japonci prerobili ostrov na vynikajúcu obrannú líniu. 20. novembra 1943 sa začalo obsadzovanie Gilbertových ostrovov. Začali ostreľovať atol Makin a začalo sa vyloďovanie. No Američania boli prekvapení silným odporom a prudkou paľbou. Atol Makin sa im podarilo obsadiť, pretože bol malý a proti presile amerických vojakov Japonci veľa nezmohli. No najhoršie to išlo na atoloch Tarawa a Betio. Keby Japoncom napadlo zaútočiť na americké vyloďovacie oddiely porazili by ich. Oni však len bránili Američanom postup. Vďaka ťažkej technike sa predsa len podarilo Američanom dobyť Gilbertove ostrovy, dňa 27. novembra 1943. No zaplatili za to vysokou cenou 1500 mužov padlo a viaceré jednotky boli poškodené. Tu sa Američania poučili a pri ďalších vylodeniach použili novú taktiku.

2.6 Leytský záliv
V roku 1944 sa mali americké jednotky vylodiť na Filipínskych ostrovoch. 20. októbra 1944 začala invázia amerických jednotiek na ostrov Leyte. Najskôr na ostrov ostreľovali a zaútočili naň aj lietadlá z flotily lietadlových lodí, ktoré podporovali vylodenie. Taktika bola ostreľovať ostrov aj počas vylodenia. Japonci ale rýchlo zistili taktiku Američanov, a preto poslali 4 formácie lodí z rôznym cieľom. Prvá mala odlákať Američanov a zvyšné 3 zaútočiť ma americké invázne lode. Útok tvorili aj 2 najväčšie bojové lode na svete, Jamato a Musaši, ktoré viedol admirál Kurita. Ďalší útok viedol admirál Nišimura postupoval od juhu a posledný útok viedol admirál Šimo. Bitka v zálive Leyte je považovaná aj ako najväčšia námorná bitka v dejinách.
23. októbra 1944, spozorovali Američania prvý útok a hneď vyslali svoje lietadlá zaútočiť, potopili loď Musaši. Nasledujúci deň sa priblížil Nišimura, postupoval vpred až narazil na americké torpédoborce, ktoré boli novo vybudované moderné a tak veľmi dobre čelili Nišimurovi, k tomu sa pripojili bojové lode z Pearl Harbor, ktoré boli opravené a tak zničili Nišimurov útok. Tým že prvá formácia Japoncov odlákala lietadlové lode Američanov vznikla veľká medzera v obrane amerických plavidiel. To využila najsilnejšia japonská bojová formácia pod velením Kurita a blížila sa do Leytského zálivu. Zaútočili na vyloďovacie skupiny, no po chvíli už boli napadnutí americkými lietadlami a keď Kurita zistil, že Nišimurov útok bol celý zničený radšej sa obrátil späť aj keď sa mu podarilo zničiť čas eskorty na ostrov. Teraz už Američanom nič nebránilo k obsadeniu Filipín.

Kamikaze - Božský vietor
Japoncom dochádzali kvalitní piloti a tak sa rozhodli vycvičiť pilotov, ktorí mali zaútočiť so svojimi lietadlami naloženými výbušninami na spojenecké lode. Koncom roku 1944 prebehlo veľa takýchto útokov, Američania stratili viacero lodí, ale veľmi skoro sa dokázali ubrániť aj takýmto útokom. Američania mohli ďalej obsadzovať Filipínske ostrovy, lenže tie boli posiate japonskými jednotkami, ktoré stále kládli odpor a tak tento spor nekončil.

2.7  Okinawa
Iwo Jima
Po obsadení Gilbertových a Marshallových ostrovov, Japonci zistili, že ich taktika nie je účinná. Preto na ostrove Iwo Jima použili novú taktiku, vybudovali obrovský obranný komplex zložený z bunkrov a z pospájaných chodieb. Američania sa vylodili, ale nemohli postupovať ďalej, pretože narazili na silnú obranu bunkrov. Proti bunkrom boli útočné len delá, tanky a plameňomety. Obsadzovanie ostrovov nadobudlo krvavý charakter a trvalo oveľa dlhšiu dobu.

Vylodenie na Okinawe
Po Iwo Jime chceli Američania obsadiť ostrov Okinawa, z ktorého by mohli bombardovať Japonsko. Japonci sa na ostrove veľmi dobre opevnili a nechceli sa ho vzdať. Najskôr, ale mali ostrov brániť lietadlá a to najmä piloti kamikaze. Tí mali zničiť lode približujúce sa k ostrovu. Obrana ostrova pozostávala zo 130 000 japonských vojakov pod vedením generálporučíka Ušidžima. Americkej strane velil admirál Spruance, ktorý vysadil hlavne divízie USMC, ktoré podporovali divízie US Army. Operácia dostala meno Iceberg.
1. apríla 1945 sa začala operácia Iceberg. Američania sa vylodili na pláži, ktorá nemala veľmi dobrú obranu a tak sa tam mohli usadiť. 2 divízie postupovali na sever ostrova, kde sa Japonci veľmi nevyskytovali. Hlavná japonská obrana bola na juhu ostrova okolo mesta Šuri. 7. apríla zistil prieskum prítomnosť japonskej flotily na čele s loďou Jamato, admirál Spruance hneď vyslal svoje lietadlá do boja. Tie zasiahli mnohými ranami najväčšiu loď sveta a potopila sa 16. apríla 1945. Zatiaľ na ostrove trvali krvavé a prudké boje. Obidve strany strácali veľa mužov no Japonci ich nemohli nahradiť novými posilami ako Američania. 12. apríla Japonci podnikli silný protiútok, ale spojenci o ňom už vedeli zo získaných dokumentov. A tak armádu potlačili späť do pozície obrany. Američania plánovali útoky no keď ich uskutočnili ďaleko sa nepohli. 3. mája 1945 sa zase Japonci pokúsili o proti ofenzívu no neúspešne. Až 30. júna sa definitívne skončili boje na ostrove Okinawa. Američania stratili 49 151 mužov. Námorníctvo taktiež malo straty až 36 lodí a 368 bolo poškodených po útokoch kamikaze. Japonci stratili až 110 000 cisárskych vojakov a 7800 lietadiel. 

2.8  Japonsko
V roku 1945 prebehli viaceré akcie na obsadenie ostrovov. Japonci boli húževnatí a ukázali Američanom ako veľmi sa vedia brániť, na obidvoch stranách boli veľké straty. Ale vďaka týmto ostrovom získali Američania dobre umiestnené základne pre štart svojich bombardérov. Vojenskí analytici odhadovali, že v prípade obojživelného výsadku na Japonské ostrovy, príde o život asi pol milióna Američanov a niekoľko násobne viac Japoncov.
Američania preto tajne vyvíjali smrteľnú zbraň - atómovú bombu. Koncom júla 1945 dostali Japonci ultimátum, buď sa vzdajú alebo Japonsko bude úplne zničené. Japonci sa nevzdali a preto prezident Harry S. Truman rozhodol použiť atómovú bombu, aby ukončil vojnu s Japonskom. 6. augusta bombardér Boeing B-29 s menom Enola Gay zhodil jadrovú bombu (Little boy) na mesto Hirošima. Účinky boli katastrofické. Okamžite zomrelo 78 000 ľudí a ďalšie tisíce zomreli kvôli ožiareniu.

9. augusta 1945 vzlietlo ďalšie lietadlo, pretože Japonci sa stále nechceli vzdať.  Mieril k mestu Kókura, ale nad mestom narazil na hmlu a preto zaútočil na náhradný cieľ, Nagasaki. Zomrelo ďalších 35 000 ľudí. V tých dňoch vypršala zmluva medzi Ruskom a Japonskom o neútočení. Rusi začali tiež boje a preto sa japonský cisár Hirohito rozhodol k nečakanému činu. Vyzval v rozhlase japonský národ ku kapitulácii. Obyvatelia zostali prekvapení, ba niektorí ani neprijali kapituláciu a bojovali ďalej alebo spáchali samovraždu.
2. septembra na americkej bojovej lodi USS Missouri v tokijskom zálive podpísali Japonci kapituláciu svojich vojsk. Tak sa skončila druhá svetová vojna, najkrvavejší konflikt v dejinách ľudstva.
 
3. Záver:
Konflikt medzi Japonskom a USA vyznie celkom ako bezdôvodný. Japonci začali vojnu, v ktorej im išlo len o Tichomorie a ostrovy. Museli vedieť, že vylodenie v Amerike by neprinieslo úspech a Američania tiež vedeli, že Japonské ostrovy by bolo niekoľko ročné krvavé dobýjanie. Preto sa mi zdá táto vojna ako naťahovanie sa o územie. Cisársky vojaci išli neoblomne dopredu a keď začali prehrávať svoju vlasť obraňovali veľmi húževnato, aj keď boli odrezaní od akejkoľvek pomoci z domova. Američania zase vedeli, že keby nenapadnú a nezačnú dobýjať Japonsko, nikdy nebudú mať pokoj od útokov, preto sa vybrali smerom na západ. No dve atómové bomby boli veľmi drastické rozhodnutie. Môžme si položiť otázku : ako by to prebiehalo bez nich? Ale už asi ťažko zistíme odpoveď.