Druhá svetová vojna trochu inak

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 19.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 938 slov
Počet zobrazení: 4 192
Tlačení: 359
Uložení: 391
DRUHÁ SVETOVÁ VOJNA TROCHU INAK
 
ÚVOD
O druhej svetovej vojne sa toho povedalo za šesťdesiat rokov už veľmi veľa. Niet divu, najmä vzhľadom na skutočnosť, že to bol vojnový konflikt najväčší a najničivejší v každom ohľade, v histórii vôbec. Dá sa povedať, že aj keď dopad mal na celé národy, ľudí – civilistov, dôvody jeho vypuknutia treba hľadať takmer výlučne v miestami neserióznej vysokej politike vtedajších mocností. Hitlerove Nemecko vystupujúce ako hrozivý, všetky ponuky prímeria  ignorujúci agresor, túžiaci získať  moc  nad značnou časťou sveta, ak nie aj viac, za miernej pomoci ideologicky blízkeho Talianska valcujúci postupne Poľsko, Rakúsko, Československo, Balkán, krajiny neskoršieho Beneluxu, severnej Európy, ba dokonca Francúzsko, no neskôr narážajúci na tvrdý oriešok v podobe Stalinovho Sovietskeho zväzu, ktorému veľmi pohotovo bežia na pomoc zatiaľ nepokorené Anglicko a samozrejme – po nie práve vyžiadaných intervenciách Japonska - čerstvo zaangažované Spojené Štáty Americké. Netrvá až tak dlho a armády tejto vznešenej trojice zdolávajú po viacerých vydarených operáciách talianskych, nemeckých a napokon aj japonských vojakov. Víťaznými gestami sa to len tak hemží...

No bolo to skutočne „dobodky“ tak, ako o tom informujú dnešné encyklopédie a učebnice? Uvedomme si, že vždy tu budú vyššie ciele, ako len spokojnosť obyčajného jednotlivca. (Odhliadnuc od tých prípadov, kedy sa inak konať nedá), králi, diplomati, politici vždy nachádzali dôvody na utajovanie závažných skutočností, aj ľudí, ochotných  to pre nich robiť.  Je na to jeden naozaj výstižný komentár:
„Historikom je dovolené to, čo si ani bohovia dovoliť nemôžu – prekrútiť aj to, čo sa už stalo.“
Mnoho dokumentov z období dávno minulých, či najmä tie z období nedávnych ostáva  ukrytých v archívoch. Prečo by to s tými, týkajúcimi sa druhej svetovej vojny malo byť inak? Aj dnes sú názory, značne sa líšiace od oficiálnych verzií, podložené viac, či menej dôveryhodnými faktami, určite však  nemálo zaujímavé a stojace za povšimnutie.
 
Ako to vyzeralo pred vojnou
 
1.1 Finančná stránka
Pri posudzovaní vojen sa občas zabúda na jeden veľmi dôležitý aspekt – ekonomický. Je len logické, že každá vojna niečo stojí, resp. stojí poriadne veľa, a teda nie každý si ju „môže dovoliť“. To nás ale nasmeruje k otázke, ako si ju teda mohlo dovoliť viesť Nemecko, po 1. svetovej vojne odzbrojené, s nestálou vládou, zdecimovanou ekonomikou, hospodárstvom „na kolenách“, celkom v područí víťazov. Pozbieralo sa za necelých 20 rokov, hoci len reparácie, vo výške 132 mld. zlatých mariek, boli vypočítané na splátky, trvajúce aj v najlepšom prípade aspoň do roku 1970. Niektorí historici tvrdia, že neexistovali 2 svetové vojny a popri nich niekoľko menších, ale len jeden veľký svetový konflikt, trvajúci skoro celé 20. storočie. Preto nie je až také ťažké uveriť, že už po 1. svetovej vojne sa našli špekulanti, ktorí kalkulovali s pokračovaním. Aj na základe možno nie celkom jednoznačných dohôd a najmä nedokonalostí pri zostavovaní Versailleských zmlúv (ako sa ďalej spomína v kapitole 1.4). A tak Nemecko najprv takmer kompletne odzbrojili, aby ho mohli opäť vyzbrojiť.

V roku 1924 sa uskutočnil tzv. Dowes Plan, ktorý spočíval v poskytnutí sérií pôžičiek Nemecku. Ich celková výška dosiahla 800 miliónov dolárov od amerických investorov a boli použité na vybudovanie a konsolidáciu dvoch gigantov - chemického kombinátu I.G. Farben a a oceliarní Vereinigte Stahlwerke. Medzi výrobkami, ktoré priniesli na trh bol asfalt a chemický nitrogén, teda výrobky prvoradej dôležitosti pre výrobu výbušnín. A tak, za tohto systému spoločnej spolupráce a vzájomnej závislosti, tieto dva kartely produkovali 95% nemeckých výbušnín v rokoch 1937 – 1938, teda v predvečer 2. svetovej vojny. No to nebolo všetko. Dvaja najväčší výrobcovia tankov v Hitlerovom Nemecku boli Opel, pobočka vlastnená americkým General Motors, a Ford A.G. pobočka Ford Motor Company v Detroite (Henry Ford bol dokonca vyznamenaný za služby Nemecku). Alcoa a Dow Chemical taktiež blízko spolupracovali s nacistickým priemyslom transfermi americkej technológie a Bendix Aviation dokonca aj počas vojny poskytol nemeckej firme Bosch technickú dokumentáciu pre lietadlá a štartéry pre dieslové motory. Väčšina týchto podnikov bola  kontrolovaná firmami J.P.Morgan, Rockefeller  Chase Bank a Warburg Manhattan Bank, teda elitou zo slávnej Wall Street.
 
1.2 Amerika a fašizmus
Hoci slová fašizmus a nacizmus sa spájajú poväčšine s Nemeckom a Talianskom, menšie, či väčšie  spolky pôsobili aj vo zvyšku Európy, niekde dokonca so značným politickým vplyvom, čoho dôkazom je Španielsko a nemeckí kolaboranti v Nórsku, Francúzsku či ČSR. No naozaj nikto by nepredpokladal, že podobné fašistické snahy by sa mohli vyskytnúť aj v „slobodnej Amerike“. No v New York Times sa 21.11.1934 uverejnila správa o pokuse s pomocou American Legion a ozbrojenými silami, založiť diktatúru „fašistického štátu“ v Bielom dome. Medzi zainteresovanými bolo aj niekoľko vedúcich osobností Liberty League, ktorí mali k dispozícii silu 500 000 mužov. Vedenie tejto operácie bolo ponúknuté generál majorovi Smedleymu D. Butlerovi, mnohokrát vyznamenanému vojnovému hrdinovi, ale niet skutočného dôkazu, že s tým súhlasil. Bol vytvorený aj „kongresový výbor“, ktorý mal správy dôkladne prešetriť, no skôr než k niečomu dospel, všetky zmienky o sprisahaní z tlače vymizli.
 
1.3 Bol anšlus Rakúska skutočne anšlus?
Anšlus Rakúska 12.3. 1938 sa považuje za prvý vážny krok nemecka k začiatku prvej svetovej vojny, ak už aj nie celkom za začiatok. Opisuje sa ako akt bezprávia a čohosi, proti čomu rakúsky ľud aktívne vystupoval. No údajne to bolo celkom naopak – rakúska verejnosť prejavila nadšenie nad týmto činom a následne ho aj potvrdila v „slobodnom“ plebiscite (referede), ktorý sa konal na príkaz Hitlera o mesiac neskôr. Až neuveriteľných 99% zúčastnených občanov Rakúska a Nemecka hlasovalo za pričlenenie, podporených dokonca rakúskou rímsko-katolíckou cirkvou.
Je však zvláštne pýtať sa obyvateľov štátu, ktorý bol nedávno privlastnený, či s tým súhlasia.  Asi nikto nepredpokladá, že v prípade opačného výsledku by sa Hitler poďakoval, otočil a odišiel...
 
1.4 Hitler ako zástanca mierových rokovaní?
1. september 1939. Hitlerove vojská vstupujú na územie prekvapeného Poľska a za necelé tri týždne ho zdolávajú. Podľa mnohých, tento akt nebol až taký neočakávaný a brutálny, ako by sa mohlo zdať.
Poľsko bolo mnohokrát rozdelené z dôvodov anarchie a neschopnosti udržať si stabilnú vládu. Po 1. svetovej vojne bolo Versailleskými zmluvami stvorené nové Poľsko, pričlenením aj viacerých nemeckých území, najmä dôležitých Katowíc na juhu a vytvorením tzv. „Koridoru“ na severe, ktorý odštiepil z Nemecka významné mesto Danzig ( poľsky Gdansk), hoci v referende, ktoré Versaillesské zmluvy nariaďovali, sa obyvatelia týchto oblastí väčšinovo rozhodli pre pripojenie k Nemecku. Hitler sa spočiatku snažil o vzájomné porozumenie a tieto územia chcel , zdá sa, mierovou cestou získať späť. Podľa viacerých zdrojov Hitler veľkoryso trval len na tom, že Danzig bude uznaný ako časť Nemeckej Ríše, no na jeho území ponúkol Poľsku voľný prístav. Bol taktiež pripravený vzdať sa nároku na Koridor s tým, že sa v ňom uskutoční plebiscit a štát, ku ktorému obyvateľstvo rozhodne, že nechce patriť, dostane ako kompenzáciu autostrádu a železničnú trať cez toto sporné územie. Či by Hitler tieto požiadavky skutočne dodržal ostáva otázkou. Pre Poliakov však boli značne trúfalé. Poľské nepriateľstvo proti Nemeckej Ríši bolo neskrývané. Už v roku 1930, keď nikto ešte nevedel, že Hitler príde k moci a žiaden Nemec ani nepomyslel na nejakú vojnu s Poľskom, poľské noviny napísali: „Konflikt s Nemeckom je nevyhnutný. Musíme sa naň systematicky pripraviť... Nemecko musí byť porazené poľskými oddielmi v strede ich územia!...Svet sa bude triasť pred poľsko-nemeckou vojnou!“
V roku 1934 poľský štátnik maršal Pilsudski na ponúkané mierové dohody Nemecka povedal: „Silne verím v čestné úmysly vášho vodcu, avšak povedzte mu, že by nemal prehliadnuť skutočnosť, že odveká nenávisť môjho národa proti všetkému nemeckému je bezodná.“ No muselo im byť jasné, že Nemecko sa s ich ignoráciou neuspokojí, a keď to bude potrebné, použije násilie. Prečo sa teda tak bezhlavo vrhali v ústrety istej vojne?

Odpoveďou na to je dohoda s Anglickom, poskytnutá najprv ústne, neskôr aj písomne, požadujúca vládu Británie prísť na pomoc Poľsku v prípade, že sa ocitne v nepriateľstve s európskou mocou:
Článok 1. (a)  Pod pojmom „európska moc“ sa má rozumieť Nemecko. Podľa článku 1., ak „európska moc“ je Nemecko, nasleduje okamžité nepriateľstvo.
Článok 1. (b)  Protokolu udáva, že ak „európska moc“ je iná ako Nemecko, zaviazané strany budú spoločne konzultovať, aké opatrenia spoločne podniknú.

Najzaujímavejšie na tejto Dohode je ale jasne stanovené, že ak Poľsko napadne niekto iný ako Nemecko, Anglicko si zachováva odstup, čo sa náramne vyplatilo po tom, ako na Poľsko z východu zaútočil Sovietsky Zväz a taktiež treba spomenúť, že hoci tento text bol datovaný v Londýne 25.8.1939, nebol uvoľnený úradom Jeho Excelencie  do apríla 1945 !
Na to nadväzuje obsah depeší, ktoré posielal z USA v priebehu roka poľský veľvyslanec Jerzy Potocki. Okrem iného obsahovali aj body ako tento:
„ Bod č.4 – morálne zaručenie, že Spojené Štáty zanedbajú svoji politiku izolacionizmu a v prípade vojny sú pripravené poskytnúť aktívnu podporu Británii a Francúzsku, a taktiež poskytnúť svoje finančné a materiálne zdroje k ich dispozícii.“ Je aj presvedčivá dokumentácia o Rooseveltovych zárukách Anthonymu Edenovi (brit.) vo Washingtone 1938, či Edvardovi Benešovi (čs.) v Hyde Parku v máji 1939, že Spojené Štáty určite vstúpia do akejkoľvek vojny proti Hitlerovi, o jeho záväzkoch voči Anglicku, Francúzsku, či Poľsku pred septembrom 1939. Dokonca v lete 1939 priniesol člen Rooseveltovho kabinetu James A. Farley odkaz poľskému ministrovi zahraničia Beckovi vyslovene „nejednať s Nemeckom o územných revíziách.“

Poľsko sa teda chovalo tak tvrdohlavo, ako mu to len mocnosti dovolili. No keď naň Nemecko skutočne zaútočilo a ono sa potácalo k porážke, jeho spojenci síce vypovedali Nemecku vojnu, ale ostali v úplnej nečinnosti a ich príležitosť pomôcť sa tratila každým dňom. V podstate všetky dohody boli len zámienkou na vstup do vojny, o čom sa Poľsko presvedčilo aj po jej skončení – Anglicko a Francúzsko vstúpili do vojny v roku 1939 na obranu slobody Poľska, a tá sa skončila v roku 1945 zradou a uvrhnutím Poľska pod sovietsku kontrolu.
Kto zapríčinil čo...
 
2.1 Nerozhodné Rusko
Unikátnym prípadom v 2. svetovej vojne je Sovietsky Zväz, už pár rokov pod Stalinovou taktovkou. Hoci po skončení vojny stojí vedľa USA a Británie na strane víťazov, nedá sa povedať, že by tak plánoval od začiatku. Skôr sa dalo očakávať, že Stalin sa postaví na stranu Hitlera, čo vlastne na začiatku aj urobil – ešte pred začiatkom vojny si s Nemeckom rozdelil sféry vplyvu v Poľsku paktom o neútočení, použijúc na to neuplatnenú schému rozdelenia z 1. svetovej vojny (hranica nazvaná Curson Line neskôr prešla do platnosti aj po skončení vojny, ako hranica medzi Poľskom a ZSSR). Po tom, čo Nemecko zaútočilo na Poľsko skoro symbolicky, 17.8. 1939 do jeho východných častí doslova vtrhla aj sovietska armáda vo frontovom úseku 1000 km, časovo presne zosynchronizovaná s nemeckým Wehrmachtom. Sovietsky Zväz si totiž vôbec nepovažoval za povinnosť dodržať mierovú dohodu s Poľskom, podpísanú 25.7. 1932 (predĺženú 5.5. 1934) z dôvodov, že poľská vláda ušla do neutrálneho Rumunska a Poľsko je teda bez vlády, ktorej by bol Sovietsky Zväz zaviazaný. V roku 1939 Sovietsky Zväz otvorene hovoril o kolaborácii s Nemeckom, priamo za účelom zničenia Poľska. Stalin dokonca poslal po nemeckej invázii do Poľska Hitlerovi aj gratulačný telegram. Vojnu proti Poľsku nepovažoval za agresiu.

Jeho názory na Židov tiež veľmi dobre zapadali do Hitlerovej koncepcie. A za všetko hovorí dlho nevyriešený prípad „Katynského lesa“, kde bolo vyvraždených 15 000 Poľských dôstojníkov. Sovietsky Zväz sa roky statočne skrýval za Nemcov, v čom mu pomáhali tak Angličania, ako aj Američania, a to v záujme vyššom - v záujme jednoty proti-hitlerovskej aliancie.
Akonáhle však Poľsko padlo, Stalin nemal prečo ďalej spolupracovať s Nemeckom, predpokladal, že ho nebude stáť veľa síl, podmaniť si väčšiu časť Európy. Útok na Hitlera plánoval skoro hneď v tom čase, ako uschol atrament na ich Pakte o neútočení. Zároveň si Hitler vybojoval západný front a cítil, že spojenectvo so Stalinom nebude trvať večne. Bolo len otázkou času, kto skôr udrie. Nakoniec to bol Hitler, kto v skorých ranných hodinách 22.6.1941 zahájil plán „Barbarossa“, no predišiel Stalina len o niekoľko týždňov. Bol však aj vyprovokovaný, lebo ako sa môžeme dozvedieť, Stalin ešte počas ich spolupráce dojednával tajnú dohodu s Churchillom. Okrem toho sa rozhodol Hitlera vydierať – za ďalšiu spoluprácu žiadal veľké časti Balkánu, úžiny Bospor a Dardanely, Maďarsko, a západné Poľsko. Nakoniec sa rozhodol podporiť ešte aj protinacistický puč v Juhoslávii v marci 1941.
Ale jediné, čo chcel Stalin týmito praktikami dosiahnuť, bolo nahradenie hegemónie nacistov svojou vlastnou.
 
2.2 „Sitzkrieg“
Hneď na začiatku vojny sa objavuje pomerne nezvyčajný úkaz, v podobe „Zvláštnej vojny“ alebo teda „Sitzkriegu“, či „Phony war“. Anglicko aj Francúzsko vypovedalo samozrejme vojnu Nemecku hneď po napadnutí Poľska, avšak nepodnikli žiadne výrazné kroky. Situácia skôr vyzerala komicky – vojaci sa kúpali v Rýne, dokonca vraj miestami dochádzalo k výmenám pijatiky a potravín medzi francúzskymi a nemeckými líniami, francúzski dezertéri prezradili, že frontové jednotky nemali povolenie nabíjať zbrane ostrou muníciou. Nebolo to však len zo strany Spojencov. Nemeckí velitelia mali čo najprísnejšie inštrukcie nevystreliť na francúzske územie, alebo dovoliť prekračovanie hraníc. Hitler dokonca výslovne zakázal zbombardovanie jednej britskej flotily, zakotvenej v Scapa Flow. Ľudia si ani neboli vedomí nejakej vojny.
 
2.3 Belgický spor
Niektorí historici tvrdia, že útok na Belgicko a Holandsko nebol vlastne útok ale „akt sebaobrany“. Hitler vysvetľoval, že nie je „presvedčený o neutralite Belgicka, pretože Belgicko len upevňovalo svoju hranicu s Nemeckom a boli náznaky, že povolí rýchlu inváziu francúzskym a anglickým silám, zhromažďujúcim sa na západných hraniciach“. Jednalo sa opäť len o preteky „kto skôr“. A 10.5. 1940 Francúzsko a Anglicko vkročili do Belgicka v tom istom čase ako Nemecko, dokonca skôr, než Belgicko a Holandsko potvrdili útok Nemecka a skôr, ako požiadali o pomoc, avšak hovoriť nakoniec o útoku Nemecka ako o „akte sebaobrany“ je trochu prehnané.

2.4 Francúzsky odpor. Do akej miery?
Francúzsko nikomu neevokuje nacistický režim. A predsa po porážke Nemeckom 22.6. 1940 sa stalo jedným z najusilovnejších stúpencov jeho režimu. Vláda vo Vichy spravovala značnú časť krajiny, ale bez väčších ťažkostí (Nemecko si ponechalo len malé územia na severo - západe). Antisemitské ustanovenia boli prijaté omnoho skôr, ako nacisti mohli vyvinúť tlak na Francúzsko tak urobiť a zarážajúce je, že Francúzi pozbierali na deportácie viac Židov ako Nemci (tomu sa čudovalo aj Taliansko, ktoré sa deportáciám  skoro úplne vyhlo). Dnes veľa ľudí verí, že francúzsky národ povstal proti Nemcom v tzv. „Résistance“, no pravdou je, že viac obyvateľov slúžilo v nemeckom Gestape a francúzskej „milice“ – polícii, ako v toľko ospevovanej Résistance.
 
2.5 Ako to vymysleli Američania
Viackrát sa tu spomínajú prehnané snahy Spojených Štátov dostať sa do vojny. Nakoniec sa im to podarilo po japonskom útoku na dôležitú vojenskú základňu Pearl Harbour . Aj keď pre Americkú Pacifickú Flotilu to bolo iste prekvapením, Rooseveltova  kancelária vo Washingtone si bola údajne plne vedomá prichádzajúceho útoku. Čo je na tom pravdy? Jednoduché vysvetlenie je, že prezident musel nejako zlomiť 88% tvrdohlavých obyvateľov, zaryto sa stavajúcich proti akémukoľvek miešaniu sa Ameriky do „európskej vojny“ a zatajil túto informáciu pred veliteľmi flotily na Hawaji v nádeji, že prekvapujúci útok Japonska Američanom otvorí oči.
Britský minister výroby Oliver Lyttleton v roku 1941 vyhlásil: „Je výsmechom histórie tvrdiť, že Amerika bola do vojny prinútená. Japonsko bolo vyprovokované(!) zaútočiť na ňu v Pearl Harbour.“ Vyzerá to teda tak, že pretident Roosevelt  bol ochotný urobiť čokoľvek, aby sa do vojny dostal. Najprv to skúšal cez Nemecko: v počiatočných dňoch vojny sa snažil Nemecko vyprovokovať – zmrazil nemecké pohľadávky v Amerike, dodával Anglicku zbrane... Nemecko sa však Spojeným Štátom neodplácalo. Hitler vedel, že vstup Ameriky do 1. svetovej vojny zmenil pomer síl proti Nemecku. A preto sa USA obrátili na Japonsko. To podpísalo vzájomnú obrannú dohodu s Nemeckom a Talianskom a ak sa Spojené Štáty dostanú do vojny s ním, dostanú sa tak na európsky front, aj keď z druhej strany. F.D.Roosevelt teda hneď prijal memorandum, obsahujúce 8 bodov, o ktorých sa predpokladalo, že by mohli vyvolať japonský útok a čakal. Prvý náznak, ak sa to dá tak nevinne nazvať,  prišiel 27.1.1941. Veľvyslanec telegrafoval z Tokia do Washingtonu, že z viacerých zdrojov, vrátane japonského, mu bolo oznámené, že Japonci plánujú útok na Pearl Harbour. Ďalej 25.3. 1941 isté kórejské zdroje potvrdili, že Japonci sa plánujú zmocniť Filipín, zatvoriť Panamský kanál a zaútočiť na Hawai. V štáte Maryland rádiová veža zachytila predpoveď počasia z Tokia, hlásiacu „východné vetry a dážď.“ Vojenská výzvedná služba už pred tým potvrdila, že ak tokijské správy obsahujú tieto slová, ide o útok na Hawajské ostrovy. Táto správa sa dostala až na veliteľstvo námorníctva, avšak tak ako s tými pred ňou, nikto nevie, čo sa stalo ďalej. S istotou sa dá povedať, že ju niekto dostal.

A vláda USA ďalej hrala svoju úlohu. V sobotu ráno 14.11. 1941 (3 týždne a jeden deň pred útokmi) sa uskutočnila zvláštna tlačová konferencia. Generál George  C. Marshall si zavolal vedúcich washingtonských korešpondentov a vyzvúc ich k udržaniu tajomstva, opísal kompletne celú situáciu príprav prípadného útoku na Japonsko do najmenších podrobností. Ukončil to zdôraznením, že pre zdarný vývin operácie je potrebné udržať tajomstvo. Samozrejme, aspoň čiastočnému prezradeniu informácií sa nedalo zabrániť a Japonsku tak nezostávalo iné, len zaútočiť skôr. Alebo to bol zámer?

Američania to potrebovali. Ako sa vyjadril istý politik: „Keď viete, že váš nepriateľ ide na vás udrieť, nie je veľmi múdre čakať, kým sa mu naskytne možnosť prevziať za vás iniciatívu.  Avšak napriek riziku, nechajúc Japoncov vystreliť prvý výstrel, uvedomili sme si, že za účelom dostať úplný súhlas amerického ľudu, bolo žiaduce zaistiť, že to budú Japonci, ktorí to urobia, takže nebude v nikoho mysli žiadnych pochybností o tom, kto boli „agresori“.
A snáď stojí za spomenutie, že nakoniec to neboli Japonci, ktorí vystrelili prví. Američania deň pred tým potopili dve japonské ponorky „midget“, každú s posádkou dvoch mužov. Boli to teda Spojené Štáty, ktoré začali vojnu v Pacifiku.
 
ZÁVER
Mnohé veci a fakty o 2. svetovej vojne ostávajú stále nevyjasnené, aj za úporných snáh viacerých historikov a zúčastnených. Pravdepodobne sa nikdy celkom nepríde na všetky súvislosti, dôvody... Veď ak aj sú teraz k mnohým udalostiam priradené správne fakty, vždy sa nájde niekto, kto sa na celú vec dokáže pozrieť z iného uhla pohľadu a donúti ostatných sa aspoň zamyslieť.
Týmto samozrejme nechcem zastávať konanie Nemecka, Talianska, či dokonca ich vodcov. Adolf Hitler bol poznačený dobou v ktorej žil - tak ako ďalšie milióny ľudí, no bezpochyby človek, značne psychicky deformovaný, o čom svedčí aj množstvo nevyvrátiteľných dôkazov v podobe ruín koncentračných táborov, rozvrátených rodín, aj po 60 rokoch poznačených ľudí a miest. K
torý normálne mysliaci a najmä cítiaci človek je schopný urobiť rozhodnutia a nariadenia takého druhu?

Otázkou však zostáva, do akej miery je on zodpovedný za vojnový konflikt až takého obludného rozsahu  a do akej miery mu boli len poskytnuté provokácie, či ústupky, v určitom zmysle katalyzátory celého priebehu vojny. Dnes sucho konštatujeme, že asi nedalo – veď sa všade dočítame len o úporných snahách spojencov zlikvidovať nacistický režim na čele s Hitlerom. Asi sa sem hodí „bez vetra sa ani lístok nepohne“. Keby bolo totiž všetko tak, ako malo byť, nebol by možný čo i len náznak vzniku podobných teórií. A taká je pravda.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.019 s.
Zavrieť reklamu