Kanibalizmus

Kanibalizmus
 
ÚVOD
Tému polemizujúcu o kanibalizme sme si nevybrali len kvôli sympatiám nami chovaných k tejto vede, ale určite aj kvôli pocitu, že je skutočne málo diel diskutujúcich len o kanibalizme. S jedným takýmto dielom sme sa však stretli a to nás podnietilo k zvoleniu témy seminárnej práce. Nemožno vysloviť jednoznačný názor, že práca bude pozostávať z dávnych dejín kanibalizmu, pretože väčšina kmeňov si svoje kanibalské tajomstvo udržala do 18. storočia. Je to práca o zvyklostiach, chutiach, príčinách, výhodách i nevýhodách kanibalizmu. Práca je rozdelená na jednotlivé oblasti kanibalizmu 17. - 19. storočia, keď do odľahlých vnútrozemí mnohých ostrovov a území začali prenikať prví poslovia civilizácie. Išlo najčastejšie o misionárov, cestovateľov, obchodníkov a dobrodruhov. Aj z ich poznatkov sme čerpali informácie. V našej práci by sme chceli predstaviť rôzne druhy kanibalizmu na rozličných častiach sveta. Kanibalizmus je síce storaký, ale aj jednoraký.
 
VŠEOBECNÉ INFORMÁCIE
Človek. Mäsožravý živočích. Teda aspoň drvivá väčšina. Je to však prekvapujúce, pretože celkové množstvo dostupného mäsa je zlomok v porovnaní z množstvom rastlinnej potravy. Je málo živočíchov, ktoré človek neochutnal. Je mnoho druhov mäsa, ktoré sa najmä v Ázii považujú za vyberané lahôdky. Je tu vyššou vrstvou obľúbený kaviár. Sú tu mravce v Austrálii, ktoré nie sú náročné na prípravu. Stačí chytiť hlavičku, stlačiť a potom vychutnať vytlačený žalúdok. Na Madagaskare, či v Malajzii je obľúbený palmový červ. Upečený v strúhanke z muškátom, usmažený v oleji alebo len tak, bez prípravy sa hodnotí ako božská pochutina. Je tu však jeden druh, ktorý nezapadá do žiadnej kategórie vyberaných jedál. Ľudské mäso. Existujú totiž mnohé dôkazy že od dávny historických období jedol človek mäso svojich blížnych. Pekingský človek, žijúci pred 500 000 rokmi (Pithecantropus pekinensis) nájdený v roku 1927 vykazoval známky kanibalizmu. Pri vykopávkach boli nájdené rozbité lebky, z ktorých bol použitý mozog na prípravu pokrmu. Človek neandertálsky s obdobia pred 220 000 rokmi bol takmer naisto kanibalom. Dôkazy sa nachádzajú v jaskyniach Dordogni v Le Moustiere a v Krapine v Chorvátsku. Človek kromaňonský s obdobia pred 75 000 rokmi jedol mäso svojich príbuzných čo dokazujú nálezy v Aurignaku pri Toulouse. Človek mezolitický a neolitický z doby od 10 000 - 2 000 p.n.l. dodržoval tradície o čom v Európe svedčia nálezy vo Švajčiarsku a Rakúsku. Hoci sa pri predstave, že jeden človek pojedá druhého, mnohým obracia žalúdok, kanibalizmus je súčasťou ľudskej spoločnosti už od jej prvopočiatkov. Napriek tomu, že v takzvanom civilizovanom svete sa považuje za zvrátenosť, jeho presná definícia nejestvuje ani v psychológii, ani v kriminalistike. Antropológovia používali k popisu kanibalistických zvykov výraz antropofagia (anthropos - človek, phagein - jesť), ale známejším a jednoduchším slovom je kanibalizmus. Všeobecne sa pod pojmom kanibalizmus rozumie konzumovanie jedincov toho istého druhu navzájom. Kanibalizmus totiž nie je iba ľudskou záležitosťou, nezriedka sa s ním stretávame aj v živočíšnej ríši. Spomeňme napríklad pavúčiu čiernu vdovu či modlivku, ktoré po párení zožerú samčeka. Alebo šimpanzy či levy napádajúce mláďatá vlastného druhu. Kým u zvierat takéto správanie tolerujeme, v ľudskej spoločnosti sa stretáva s odporom a hlbokým odsúdením.
 
DOVODY KANIBALIZMU
O kanibalizme môžeme pritom hovoriť v niekoľkých kategóriách. Prvou je kanibalizmus z nedostatku. Poznáme viacero prípadov, keď bolo jedenie ľudského mäsa jedinou možnosťou prežitia. Dialo sa tak najmä v extrémnych podmienkach - napríklad pri obliehaní Leningradu počas druhej svetovej vojny, počas veľkého hladomoru na Ukrajine v tridsiatych rokoch minulého storočia či počas občianskej vojny v Číne. Knihy i sfilmovania sa dočkal príbeh uruguajského ragbyového tímu, ktorého lietadlo havarovalo v Andách v októbri 1972. Kým sa jeho členov podarilo nájsť, aj vďaka svojim mŕtvym druhom prežili v mrazivých podmienkach 72 dní. Druhý dôvod, prečo ľudia konzumujú svojich súkmeňovcov, je obradný. V predstavách mnohých sa pri slove kanibalizmus vynorí komiksový obrázok, kde skupinka domorodcov v trstinových sukničkách a s oštepmi v rukách varí v kotle cestovateľa. Skutočnosťou zostáva, že medzi niektorými domorodými kmeňmi v Afrike či na tichomorských a karibských ostrovoch sa s kanibalmi možno stretnúť dodnes. Traduje sa, že konzument chce pri obradoch prostredníctvom mŕtveho získať jeho silu alebo schopnosti.Poslednou z pohnútok ľudožrútstva býva duševná choroba či úchylka, niekedy aj so sexuálnym podtextom. Kanibali a často aj ich dobrovoľné obete trpia poruchami osobnosti a prostredníctvom takéhoto aktu si kompenzujú vlastné zlyhania.
 
PREHĽAD KRAJÍN S NAJROZŠÍRENEJŠÍM KANIBALIZMOM

FIDŽI
Práve na týchto ostrovoch prešla najdlhšia doba pokiaľ kanibalizmus zanikol. Práve tu a na Novej Guinei pôvodní obyvatelia najdlhšie nechceli upustiť od svojich tradícií. Je však pravdepodobné, že v najhlbšom vnútrozemí sa kanibalizmus prevádza dodnes.

Na ostrovoch Fidži nie je kanibalizmus občasnou, ale stálou praxou; nie je určitým druhom pomsty, ale vyplýva z toho, že sa dáva absolútna prednosť ľudskému mäsu pred ostatným jedlom. Aby bol uspokojený tento neprirodzený sklon, vedú vojny, vraždia, kradnú z hrobov, pričom fidžijci vykrádajú hroby svojich zomrelých detí…Na Fidži je kanibalizmus základná zložka sociálnej štruktúry. Je to akási cnosť, ktorú si obyvatelia pestujú. Kanibalizmus je súčasť náboženstva Fidžijcov, ktorí však nachádzajú potešenie z jedenia ľudského mäsa už len kvôli mäsu samotnému.  Zdá sa, že vášne ľudí počas hrôzostrašných rituálov sú podnecované diabolskou divokosťou. Keď sa chystajú ponúknuť ľudskú obeť, vyberú ju z obyvateľov niektorej vzdialenej oblasti, alebo ju získajú vyjednávaním od niektorého kmeňa, ktorý nie je v príbuzenskom vzťahu s osobami, ktoré majú byť obetované. Obeť je potom kŕmená aby dosiahla čo najvyššiu hmotnosť. Obetovaného človeka posadia na zem s chodidlami pod stehnami a rukami položenými pred seba. Potom ho zviažu tak, aby nemohol pohybovať žiadnou končatinou. V takejto polohe ho položia na rozpálené kamene, pokryjú listami a hlinou a zaživa upečú. Keď je obeť upečená, jej telo odnesú do chrámu bohov, tvár a končatiny obete sú pomaľované čiernou farbou tak aby pripomínal živého človeka, pripraveného na hostinu. Ponúknu ho ako obeť na znak zmierenia. Po tomto obrade vynesú telo za hranice posvätného miesta, rozštvrtia telo a rozdelia ho medzi ľudí.

Sklon ku kanibalizmu u nich existuje v najsurovejších formách. Fidžijci nejedia ľudské mäso kvôli pomste, alebo z donútenia, ale z vlastnej vôle. Obyvatelia z oblasti Thakanndrove unášajú mužov, ženy a deti a svoj hlad ukájajú aj mŕtvolami, ktoré si vyzdvihujú z hrobov. Dokonca jedia aj niekoľko týždňov staré mŕtvoly, ktoré umyjú v mori a potom upečú. Ženskému mäsu dávajú prednosť pred mužským a pri dostatočných zásobách nejedia hlavy. Kosti sa nepochovávajú, ale voľne rozhadzujú, podobne ako zvieracie kosti. Z menších kostí sa robia ihlice. Nedávno bola domorodcami prepadnutá posádka člnu z lode Active. Posádka očakávala, že príde o majetok a oblečenie, ale štyria jej členovia prišli o život a ich kosti boli použité na výrobu ihlíc slúžiacich na výrobu plachiet.Reverend John Hunt a jeho skupina prišli v 1839 na Fidži preto, aby obrátili obyvateľov na kresťanskú vieru a tak ich civilizovali. Zmienime sa o rysoch ich charakteru, ktoré môžu byť príčinou pribrzdenia šírenia kresťanstva. Prvým rysom je krutá povaha. Krutosť je pre Fidžijcov úplne prirodzená a to až do takej miery, že tí ktorí nepoznajú prirodzený cit lásky považujú krutosť za vrchol blaha. Nedá sa však hovoriť o náboženskej krutosti, pretože z mnohých vrážd pri stavbe kanoí a chrámov je nemožné vyčítať náboženský, politický, alebo osobný motív. Avšak nielen náčelníci, ale aj obyčajný ľudia nachádzajú záľubu vo vraždách a hostinách, na ktorých sa jedia telá nepriateľov rovnako ako telá susedov.Náčelník z Rewy, Namusi Mautuy, ktorý nedávno prijal kresťanstvo nám hovoril šokujúce veci o stavbách kanoe. Dal si totiž zásadu, že za každý strom, ktorý zotne kvôli stavbe kanoe zabije jedného človeka. Niekedy však staval naozaj veľké lode a kvôli hostine neraz vyvraždil celú osadu. Obdivovateľom jeho skúseností bol aj iný náčelník - Tanoa, ktorý si ho na podobné príležitosti najímal. Je preto nepredstaviteľné koľko ľudí tento človek zabil, nie v čase vojny, ale len kvôli neodolateľnej chuti po ľudskom mäse. Situácia by bola odlišná, keby týmto hrozným činom predchádzali náboženské motívy. Nie je to však dôvodom obetovaní, ktoré vykonávajú. Na otázky, ktoré boli kladené náčelníkom i obyčajným ľuďom na Fidži bola dostávaná len strohá odpoveď: "Taký je náš zvyk.". Tento zvyk však mizne pri svetle evanjelia. Nevieme o žiadnom prípade kanibalizmu, ku ktorému by došlo v Rewe od tej doby čo tam prišlo evanjelium.

John Hunt a mnoho misionárov však bolo príliš optimistických, pretože keď dosiahol obrátenie na kresťanskú vieru, veril že je to obrátenie trvalé. Avšak obrátenie na kresťanskú vieru nie je všeobecné. Ako pravdivé je tvrdenie, že temné oblastí Zeme sú plné miest v ktorých sídli krutosť.Napríklad Náčelník kmeňa Bau mal vo zvyku ohmatávať svoje obete. Keď boli tlsté, hovoril im: "Tvoj tuk je dobrý. Zjem ťa." Vychudnuté obete poslal preč, na vykŕmenie. Dával ľudskému mäsu prednosť pred všetkým, a keď toto mäso nechceli jesť spolu s ním jeho synovia, surovo ich zbil. Nemôžeme povedať koľko ľudí bolo povraždených. Ale pravdou tziež je, že takmer každý deň sa každej chatrči sa varilo ľudské mäso a vnútornosti boli vyhodené von ako potrava pre prasatá, alebo boli ponechané aby hnili na slnku. Ľudia z Bau konzervujú ľudské mäso a žujú ho. Nosia ho a používajú ho rovnakým spôsobom ako tabak. Je zvláštne, ako sa niektorý malý detail, v tomto prípade porovnávanie medzi určitým bežným zvykom, ako je žutie tabaku a žutie odrezaných uší obete, môže z niektorých dôvodom ukázať pôsobivejší ako podrobný popis masakry. Fidžijci mali veľmi radi ľudské mäso a konzumovali ho nielen kvôli pomste, ale kvôli mäsu samotnému. Pravdepodobne okolnosť, že na ostrove nežilo žiadne zviera, ktoré by mohli jesť ich prinútilo k tomuto zvyku. Kanibalizmus je preto pochopiteľnejší a dokonca aj ospravedlniteľnejší.

Kanibalizmus je obyčaj, ktorá nebola obmedzená na jednotlivú časť sveta. Hovoria o ňom grécky klasici, Írovia požierali mŕtvych, v Mexiku a v Peru bola pred kolonizovaním chuť po ľudskom mäse taká veľká, že boli vyhlasované vojny, len aby sa zabezpečilo dosť jedla pre hostiny. Je nutné poznamenať, že niektoré kanibalské kmene v rôznych kútoch sveta mávali vo zvyku mäso uchovávať v chatrčiach obrátených smerom na sever, alebo keď žili pri mori, tak mäso skladovali v dierach vykopaných pod úrovňou morskej hladiny. Pri prebytku mäsa sa vyhadzovali trupy a jedli sa len končatiny. Samotní obyvatelia považovali za najchutnejšie časti ľudského tela stehna a paže. Mnoho antropológov ospravedlňuje kanibalizmus ako prirodzenou chuťou človeka na dobré červené mäso, pretože človek je mäsožravý. A mäso je jeho prirodzenou potravou.

NOVÁ GUINEA
Druhý najväčší ostrov sveta. Guinea patrí medzi čierne ostrovy Melanézie - čierne, kvôli tmavej koži obyvateľov, avšak čierne aj kvôli najbrutálnejšiemu kanibalizmu v tých najkrutejších formách. Oblasť o ktorej si ani v polovici 20. storočia nevedel povedať či kanibalizmus je len históriu, či každodenným chlebom obyvateľov. Veľké územia nie sú doteraz poriadne prebádané. Dominantným motívom je pomsta. Medzi ďalšie motívy patrí prenos informácií z mŕtvych na živých, zabránenie akejkoľvek forme posmrtného života obete, vrátane možnosti prenasledovania tých, ktorí ju zabili. Prečo jedia ľudské mäso? Odôvodnené to bolo tým, že vraj to boli ženy, ktoré nútili mužov aby zabili svojich blízkych a zjedli ich. Manželia sa vracali z úspešného lovu z vnútrozemia. Pískali na svojich lastúrach, spievali a tancovali. Keď sa blížili k dedine na svojich lodiach, naplnených klokaním a diviačim mäsom, ich ženy sa ich pýtali na dôvody ich radosti. Keď muži predviedli svoju korisť, ženy ich úlovkom pohrdli a označili ho za zlé mäso. Požadovali aby doniesli mäso z úspešného lovu. Muži si to vysvetlili tým, že ich ženy dostali chuť na ľudské mäso.

Mŕtvoly dospelých mužov boli priviazané za ruky a za nohy k tyči, tvárou dole. Ak išlo o dieťa, bola jedna jeho ruka priviazaná k jednej nohe a bojovník ho mal prehodené cez rameno tak ako malého klokana. S končatinami sa manipulovalo strašným spôsobom. Kĺby na členkoch boli preseknuté, ale Achillova šľacha bola neporušená. Kosti z nohy boli vyrezané a bola odstránená panvová kosť. Zadná strana stehna bola čistým spôsobom odrezaná. Noha bez kostí bola opatrne obtočená okolo meter dlhej tyče. Takto bolo možné niesť mäso pohodlne na chrbte. Ten kto zabil obeť, nesmel jesť jej mäso, ale len malé kúsky pečene, pretože sa domnieval, že takto získa časť odvahy. I keď treba poznamenať, že pečeň bola okrem sídla bojovnejších emócií aj sídlom strachu. Muž ktorý zabil obeť musel dodržiavať isté tabu. Nesmel piť čistú vodu z rieky. Musel sa zdržať pohlavného styku. Nesmel jesť potravu uvarenú v hrnci. Tieto tabu musel dodržiavať počas niekoľkých dní. Existoval aj malý rituál, ktorý domorodci prevádzajú na obetiach. V skupine, ktorá ide na lov, je stále muž s výsadným právom. Môže totiž obetiam odhryznúť nos. Tento muž je označovaný výrazom Poke Vake. Obete, ktoré boli zjedené ako akt pomsty mali titul Maia alebo Maiha. Na každej výprave sa zúčastňovalo desať až dvanásť mužov, ktorí po úspešnej výprave tancovali rituálny tanec Besa alebo Boiri. Za najchutnejšie mäso považovali Guinejci jazyk, ruky, chodidlá, prsia a mozog, ktorý z variacej sa lebky vyberali tylovým otvorom (foramen magnum). O ľudskom mäse hovorili domorodci, že chutí ako hovädzie, avšak ľudské má jemnejšiu príchuť a nikdy nevytvára pocit prejedenosti. Boli tu aj kúzelníci, ktorí exhumovali mŕtve telá kvôli tajným obradom o ktorých domorodci nechceli, alebo nemohli hovoriť. Kúzelník sa označoval hodnosťou Parauma a boli známi vykrádači hrobov. Antropológ A. P. Rice si všimol na Guinei aj podivný zvyk. Jeden kmeň z pobrežia Novej Guinei vynesie svojich starých rodičov, ktorí nemôžu byť užitoční kmeňu, von z chatrče, a nepevne ich priviaže o strom. Celý kmeň tancuje okolo nich rituálny tanec a spieva dvojzmyselnú pieseň: Ovocie je zrelé. Potom ich zrazia na zem, kde sa na nich vrhnú mladší príslušníci kmeňa. Tieto rituály nemajú len očistný charakter, ale slúžia aj k odohnaniu asisiho, ducha muža, ktorý bol zabitý. Po celej Guinei je množstvo obmien tabu a rituálov, kanibalizmus sa líši len v surovosti kmeňov. Najdôležitejšími faktormi kanibalizmu v Guinei bola povinnosť pomstiť zabitého člena kmeňa a druhou bola chuť po ľudskom mäse.

MELANÉZIA
Osemsto kilometrov od severovýchodného pobrežia Novej Guinei je reťaz veľkých a malých ostrovov, často predelených len malými zálivmi. Encyklopédia z roku 1951 tvrdila, že obyvatelia Nových Hebríd sú doposiaľ kanibalovia. Keďže tieto ostrovy ležia medzi Novou Guineou a Fidži je preto táto tradícia neprekvapujúca. Kanibalizmus v dobe jeho pobytu v oblasti Malekula bol ospravedlňovaný prehlásením, že pred časom skupina domorodcov z Epi, ktorí pracovali pre jedného plantážnika na Efate, ukradla čln náčelníka Malakaleo aby sa mohli dostať domov. Keď sa plavili okolo Makury, domorodci ich prehovorili aby vystúpili na breh - potom ich zavraždili a zjedli. Náčelník z Makury, na ktorého príkaz bol tento hrozný čin spáchaný, bol neskôr mužom, ktorého zohavené telo našli v príbojových vlnách Efate. Tento čin bol aktom pomsty. Aj tu sa teda stretávame s pomstou ako dôvodom kanibalizmu. Je tu aj ďalší dôvod, a to samotná chuť ľudského mäsa, čo dokazuje aj slangový výraz domorodcov; ryba, ktorý neoznačoval nič iné ako ľudské mäso. Bolo pravidlom, že mladší domorodci prepadali čoraz častejšie kanibalizmu. Jedli väčšinou telá ľudí zabitých v boji.

Nejedia však mŕtvoly statočných bojovníkov, ale vrahov a zločincov. Taký človek je pripravovaný ako prasa. Istý Reverend Brown dospel k záveru, že kanibalizmus predstavoval poloposvätný obrad, ktorý sa prevádzal ako povinnosť voči duchom zomrelých. Telo mŕtveho je rozporciované a rozdelené medzi príbuzných. Jedna porcia je prednesená pred oltár, postavený z posvätného stromu ragau. Toto mäso je potom ponúknuté duchovi mŕtveho muža. Je rozlišované medzi mužmi zabitými v boji a mužmi, ktorí zomreli z akejkoľvek inej príčiny. Kanibalizmus teda tvoril akúsi súčasť povinností voči mŕtvemu, alebo zabitému príbuznému. Tam, kde je kanibalizmus rozšírený najviac, jedia sa telá bezo zbytku. Najchutnejšie mäso sú však ruky a prsia žien.

POLYNÉZIA
Zdá sa, že v Polynézii nebol kanibalizmus veľmi rozšírený. Obyvatelia Samoy obhajujú existenciu kanibalizmu existenciou kanibalského božstva Maniloa. Tento boh postavil medzi dvoma osadami pavučinový most. Keď niekto týmto postom prechádzal, v samom prostriedku naňho striehol Maniloa. Prudko potriasol mostom a nešťastník bol z mosta vymrštený. Dopadol na schody Manilovho príbytku, kde ho Maniloa z veľkým krikom zjedol, v celku, nikdy nie po kusoch. Reverend George Brown však vypočul inú verziu o kanibalskom božstve. Išlo o starého diabla menom Tupoivao. Mal vo zvyku natiahnuť pletivo na cestu, ktorá viedla blízko jeho jaskyne, a priviazať jeden jeho koniec o palec na nohe. Ak bol zobudený trhnutím palca, vedel, že do pletiva sa chytila obeť. Svoje obete tiež jedol v celku. Brown vidí dôkaz kanibalizmu na Samoe aj v slove faiaso. Je to meno slávneho náčelníka, ktorý tvrdil, že počas svojej dospelosti zjedol každý deň tie najlepšie časti tela jedného človeka. A. P. Rice tvrdí, že kanibalizmus na Samoe nikdy nedosiahol obludných rozmerov kanibalizmu na Fidži. Ľudia sa jedli ako súčasť aktu pomsty. Keď však ľudské mäso jedli, dbali na to, aby bolo umyté v mori, alebo zabalené v banánových listoch a až potom pečené na rozžeravenom kameni. Avšak ako ospravedlnenie použil francúzsky cestovateľ Métraux poznatok o tom, že na ostrove bol človek jediným veľkým cicavcom, ktorého mäso bolo k dispozícii.

NIGÉRIA
Afrika bola považovaná za najtemnejší kontinent aj v kanibalizme. Obrovské plochy a komunikačné problémy prispeli k tomu, že mnoho Afričanov pojedalo ľudské mäso. Jediným dôvodom bol akt pomsty a s tým spojená rastúca chuť na človečinu. Kanibalizmus sa začal presadzovať najprv jedením zabitých bojovníkov, ale neskôr, keď najmä náčelníkom rôzne vývary z ľudského mäsa zachutili sa ľudia zabíjali kvôli jedinému dôvodu: aby sa mohli zjesť. Kanibalizmus začal prerastať do takých surových foriem, že mŕtvoly boli zjedené na mieste a surové. Samozrejme platili tu isté zvyklosti. Ženy nesmeli jesť ľudské mäso vôbec a ženatí muži mohli jesť mäso žien, ktoré zahynuli pri útoku na osadu. Bolo mnoho legiend s ktorých kanibalizmus priam sršal a jedna z nich vlastne popisovala vznik kanibalizmu v jednom kmeni. Vták, ktorý letel nad náčelníkovým obydlím mal v zobáku kus ľudského mäsa. Ten kus mu však vypadol priamo do náčelníkovej polievky. Keď sa náčelník najedol nechal si zavolať kuchára a prikázal mu aby bola polievka vždy tak chutná. Kuchári však nevedeli o kuse ľudského mäsa a preto sa pokúšali chuť napodobiť mäsom z rôznych dostupných zvierat a rýb. Nepodarilo sa im však vyrobiť takú polievku, ktorá by náčelníkovi znova tak chutila. Náčelník svoju nespokojnosť vyjadroval zabitím kuchárov, až raz nechal zabiť hlavného kuchára, jeho mäso rozštvrtiť a nechať variť v polievke. Keď bola nakoniec dosiahnutá spokojnosť náčelníka, rozkázal každý deň zabiť jedného otroka a pripraviť z neho polievku.

Legenda má aj dokončenie v ktorom nenásytný náčelník vyvraždil celý kmeň a nakoniec začal požierať vlastné mäso až pokiaľ sa sám nezjedol. Ganawurovia odstraňovali z tiel svojich padlých nepriateľov mäso a ponechávali len vnútornosti a kosti. Ženy neboli zabíjané úmyselne, ich mäso sa nikdy nekonzumovalo. Atakovia mäso žien jedli a Tangalovia boli v podstate lovci ženských hláv. Kalerijovia zjedli z obete všetko a zabíjali všetkých; čiernych, bielych, misionárov, ženy, bojovníkov. Jawarovia oddeľovali hlavu od zvyšku tela, obalili ju blatom a neskôr ju upiekli na ohni ako ježka. Surovia si človečinu ochucovali soľou i olejom. Mnohé kmene uprednostňovali hostinu pre starších členov kmeňa, aby sa im dostala do žíl mladá krv. Taktiež telo malo svoju uznávanú trhovú cenu, pretože bolo nenahraditeľnou zložkou každodenného jedálneho lístka. Medzi týmito nigérijskými kmeňmi prevládala túžba, ktorá bola odnožou brutálnych motívov definitívnej pomsty.

INDONÉZIA
Borneo je rovníkom rozdelené na dve rovnaké polovice. Najznámejší obyvatelia Bornea sú Dajkovia. Dajakovia totiž svoju povesť získali vďaka nemilosrdnému zberu lebiek. Lov lebiek je na Borneu druhé meno kanibalizmu. Zvyk loviť lebky je pravdepodobne rovnako starý ako Dajakovia sami. Spôsob akým sú odrezávane lebky sa v mnohých oblastiach líši. Morskí Dajakovia oddeľujú hlavu od krku a uchovávajú tak obe čeľuste. Mozog vyťahujú cez nosné otvory a potom sa hlava vyvesí, aby sa vysušila pri ohni. Horskí Dajakovia majú vo zvyku rozštiepiť lebku na viacero častí. Mozog vyťahujú z dolnej časti lebky pomocou bambusu, ktorý je upravený do podoby lyžice. Obyvatelia majú malé košíky, do ktorých sa zmestí hlava. Košíky bývajú väčšinou ozdobené vlasmi z hláv obetí. Medzi najchutnejšie časti ľudského tela obyvatelia Bornea radia jazyk, mozog, svaly na stehnách a lýtkach. Vyspelé kmene v päťdesiatych rokoch opovrhovali kmeňom Tringov, pretože sa tam stále prevádzal kanibalizmus. Tringovia obľubovali dlane, kolená a potom mozog. Výraz: "bai, bai, bai" bolo vysoké ocenenie ľudského mäsa. Motívy kanibalizmu boli nerozlíšiteľné. Jedným bolo zaistenie nových lebiek a druhým zaistenie ľudského mäsa. Neexistuje totiž žiadne akékoľvek utrpenie, ktoré by Dajak nevydržal s veľkou radosťou, ak má za odmenu získať čo len jednu ďalšiu hlavu.

AUSTRÁLIA a NOVÝ ZÉLAND
Austrálskym domorodcom bez stáleho obydlia sa v buši hovorí Blackfellows. Je to ohrozená a poľutovania hodná spoločnosť. I keď nedostatočne preskúmané zvyky nedávajú podrobné informácie o kanibalizme. Je však nesporné, že kanibalizmus tu do nedávnych dôb existoval. Motívy sú rozmanité. Konzumácia človečiny, potreba obete, mágia, túžba po pomste. Austrálsky domorodci však nekonzumovali také množstvo ľudského mäsa ako obyvatelia ostrovov Tichého oceánu. Konzumovali ho z úcty k mŕtvym a často zmiešané s krokodílím mäsom. Takmer všade sa využívala krv na zasväcovanie, rituály, čarodejníctvo, zisk energie. Tento rituál, bol považovaný za najväčšie prejavenie úcty zomrelému a dostávalo sa ho len osobám vysokého spoločenského postavenia. Bez akýchkoľvek namietaní, je možné označiť tento kanibalizmus za vyššiu duchovnú formu pochovávania a vyjadrovania úcty k mŕtvym.

ZÁVER
Kanibalizmus je obyčaj, ktorá nebola obmedzená na jednotlivú časť sveta. Hovoria o ňom grécky klasici, Írovia požierali mŕtvych, v Mexiku a v Peru bola pred kolonizovaním chuť po ľudskom mäse taká veľká, že boli vyhlasované vojny, len aby sa zabezpečilo dosť jedla pre hostiny. Je nutné poznamenať, že niektoré kanibalské kmene v rôznych kútoch sveta mávali vo zvyku mäso uchovávať v chatrčiach obrátených smerom na sever, alebo keď žili pri mori, tak mäso skladovali v dierach vykopaných pod úrovňou morskej hladiny. Pri prebytku mäsa sa vyhadzovali trupy a jedli sa len končatiny. Mnoho antropológov ospravedlňuje kanibalizmus ako prirodzenou chuťou človeka na dobré červené mäso, pretože človek je mäsožravý. A mäso je jeho prirodzenou potravou.