Konečné Hitlerove riešenie

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 19.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 6 706 slov
Počet zobrazení: 4 772
Tlačení: 367
Uložení: 358
Konečné Hitlerove riešenie

1.  Úvod
Dôvodom výberu témy tohto projektu bola osobná skúsenosť s návštevou koncentračného zariadenia v Osvienčime. V projekte Konečné Hitlerove riešenie som sa zaoberala problematikou holokaustu ako aj samotnými koncentračnými tábormi. Snažila som sa objasniť udalosti, ktoré sa odohrali približne pred šesťdesiatimi rokmi nie len na území, ktoré boli okupované Nemeckom ale aj Slovensko, ktoré bolo neokupovanou krajinou a predsa tu prebehol holokaust. Zároveň som sa snažila poukázať na hrozbu, ktorá číhala na ľudí nevyhovujúcich Hitlerovej politike.

2.  Všeobecná charakteristika
Katastrofa s názvom holokaust, ktorá sa odohrala v rokoch 1933-1945 bola udalosťou obrovského rozsahu. Začiatok mala v Nemecku a postupne zachvátila väčšinu európskeho  kontinentu. Bábkami v tejto hre boli rôzny páchatelia, veľký počet obetí a zástupy divákov. Každá z týchto skupín vedela o hrôzach holokaustu svoje. Mali osobitný a vymedzený pohľad na hrôzy vďaka skupinám, v ktorých sa nachádzali. Každý páchateľ zohral svoju špecifickú rolu pri protižidovských opatreniach. Väčšina z nich pripisovala a chápala svoje úlohy vďaka svojmu postaveniu a povinnostiam. Potom to čo robili sa pre nich stávalo neosobné. To znamená, že boli schopný vykonať svoju misiu, ale nikdy pri tom sa nezamýšľali nad ich zodpovednosťou, alebo kto vlastne bude zodpovední. Rôzne vyšetrovania a skúmania viedli k poznaniu, že pre tento projekt najviac neexistoval žiadny zvláštny rozpočet. Každý jednotlivec tým mohol mať pocit, že je len steblom trávy na lúke.
Z toho dôvodu sa žiadny úradník, štátny zamestnanec alebo vojak nikdy necítil ako páchateľ. Prvým a zároveň hlavným páchateľom bol Adolf Hitler. Riadil celú akciu ako jej hlavný veliteľ, bez neho by to bolo nemysliteľné. Aj keď stál v popredí, väčšinu práce vykonával početný štáb osvedčených funkcionárov a vysoko postavených úradníkov.

Keď sa protižidovské ťaženie rozšírilo do všetkých kútov Európy, získala potom vraždiaca mašinéria vraždiaci charakter, lebo sa do nej zapojili vlády satelitných štátov a kolaboranti z okupovaných krajín. Obete boli na rozdiel od páchateľov vždy na očiach, bolo ich možné vždy identifikovať a vedelo sa o každom ich kroku. K tomu aby bol niekto odsúdený na krutú smrť stačilo aby bol Židom, Slovanom, Rómom, telesne alebo duševne postihnutým alebo mal rodičov, prarodičov „zakázanej rasy“. Rasové zákony a nariadenia sa podrobne zaoberali aj štatútom partnerov v zmiešaných manželstvách, otázkou miešancov či vzťahmi so zmiešanými vlastníkmi. Židia a zakázané rasy boli označovaný. Židia boli označovaní žltou hviezdou a ich styky s ne-Židmi boli obmedzené na minimum, formálne upravené a nakoniec úplne zakázané. Židovské obete mali svojich vodcov, ktorí boli členmi stoviek židovských rádov priťahujúcich pozornosť. Obete ako celok ostali beztvárnou masou. Milióny z nich stretol osud vo vykopaných hroboch alebo v tme plynových komôr. Katastrofa ale nedopadla na všetkých súčasne a rovnakým spôsobom. Niektorým sa podarilo včas uniknúť. K veľkej väčšine z tých, ktorí zostali alebo boli zatknutí, patrili dospelí muži a ženy, ktorí boli rôzne konfrontovaný s represáliami. Samostatnú kategóriu predstavovali Židia žijúci v manželstve s nežidovskými partnermi. Svoj vlastný osud a utrpenie sa odžili aj deti.

Celé spoločenstvo bolo rozdelené podľa majetku a príjmu a tieto materiálne rozdiely hrali v mnohých prípadoch veľkú rolu. Ešte dôležitejšie ale boli osobné povahové rasy. Neochota alebo priame odmietnutie zmieriť sa s osudom vyvolali rozmanité reakcie, od samovrážd po otvorenú vzburu.
Mimo dejisko vraždenia boli zvolaní o pomoc ďalšie dôležité skupiny- Židia zo Spojených štátov, Veľkej Británie a Palestíny. Uverili tomu, že sú bezmocní až na toľko, že sa bezmocnými stali. Spojenecké vlády, na ktoré sa obrátili, neboli bezmocné, ale nehodlali kvôli obetiam meniť svoj prístup. Neutrálne európske štáty sa rozhodli pre politiku bez otvorených vládnych aktivít, ktoré by mohli byť pokladané za zaujatosť. Cirkev naopak brala pod ochranu celé ľudstvo, ale bolo pre ňu ťažké nastaviť ruku rovnomerne všetkými smermi. Obzvlášť ťažké to bolo pre pápeža, a preto bol v povojnových rokoch označovaný za „najvyššieho diváka“.

V podstate nebolo pre neželané národy „zavlečené“ do táborov smrti, žiadnej pomoci aj keď výnimky sa našli. Jediná cesta k oslobodeniu, ktorá sa črtala, bolo získanie dobrého miesta v tábore, útek a v neposlednom rade vykúpenie smrťou preto, že po smrti nemuseli znášať sadistické praktiky, ktoré boli na dennom poriadku tábora.
 
„Nikde ani nikdy predtým nikto nevidel taký nečakaný a komplexný fenomén: Nikdy nebolo zničených toľko ľudských životov v takom krátkom čase, s takou jasnou kombináciou technologickej vynaliezavosti, fanatizmu a krutosti.“   
Levi P.: Potopení a zachránení. 1989.

3.  Holokaust
Holokaust (gréc. holokauston – zápalná obeť, náboženská obeť, ktorá sa celá spáli) je označenie pre systematické, štátom vykonávané prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie etnických, náboženských, či politických skupín počas druhej svetovej vojny, ktoré vykonávali nacistickým Nemeckom a jeho spojencami. Vo vzťahu k vyvražďovaniu Židov sa používa tiež hebrejský termín šoa (zničenie, záhuba).
Autorom termínu holocaust je nositeľ Nobelovej ceny mieru Elie Wiesel, ktorý ho použil vo svojom románe Noc. Slovo šoa, uviedol do spojenia Claudom Lanzmannom v dokumente Shoah. Nebolo prijaté, aj keď by lepšie vyjadrovalo skutočnosť.

3.1  Nacistická ideologie
Ideologie německého národního socialismu byla založena na představě o nadřazenosti německé árijské rasy nad ostatními národy. Nacisté čerpali z pseudovědeckých teorií o potřebě rasové hygieny, udržování čistoty rasy, které od přelomu století vzkvétaly. Rasové myšlení stálo v jádru nacistického světonázoru. Podle něm byla německá rasa oprávněna k vládě nad ostatními národy. Nacisté se snažili nalézt jednoznačnou metodu, jak na základě tělesných znaků jednoznačně rozeznat ostatní rasy, především tzv. rasu židovskou. Avšak ani měřením lebečního indexu (sklonu lebky), ani analýzou složení krve, ani žádnou jinou metodou se to nedařilo.

Ve své vulgarizované verzi darwinismu tvrdili, že probíhá neustálý boj na život a na smrt mezi národy a v tomto boji musí německá rasa zvítězit. Ve své životopisné a programové knize Mein Kampf (Můj boj) Adolf Hitler otevřeně zveřejnil svou ideologii, založenou na představě o nadřazenosti německého národa. V konečném boji na život a na smrt měl německý národ zvítězit a pod vedením vůdce založit novou neporazitelnou říši, v níž by se plně rozvinuly tvůrčí vlastnosti německé rasy.

3.2  IBM

Keď sa Hitler dostal k moci a začal meniť na realitu svoje choré vízie, narazil na veľký problém: ako každý správny despota potreboval kontrolovať vlastnú populáciu a mať čo najviac informácií o každom jednotlivcovi – najmä o občanoch židovského pôvodu.S riešením prišla americká spoločnosť IBM, ktorá sa v tých časoch volala Tabulating Machine Company. Jej šéf Thomas Watson dodal Tretej ríši registračné spočítavacie prístroje. Firma nemala ani tušenia, na aké účely budú, aj keď správy o hrôzach nielen voči židom, ale aj ostatným nepohodlným menšinám boli pravidelne uverejňované v americkej tlači. Preto Thomas Watson musel s určitosťou vedieť, že jeho obchodný partner Adolf Hitler prenasleduje židov. Pobočky IBM boli aktívne v Nemcami okupovanom Poľsku, Francúzsku, Holandsku, Rakúsku a ďalších európskych krajinách. Tieto podniky boli kontrolované cez Švajčiarsko a informácie o ich činnosti sa okamžite prenášali do centra v New Yorku.

V časoch, keď už boli hrôzy fašistov každému jasné, bola možnosť prerušiť s nimi spoluprácu. Prezident IBM Thomas Watson to odmietol. Uviedol, že sa snaží dosiahnuť pre firmu zisk. Neprestal, ani keď USA v roku 1941 vstúpili do vojny s Nemeckom a spolupráca s Treťou ríšou sa stala protizákonná.
V roku 2001 vydalo IBM vyhlásenie, v ktorom tvrdí, že ich operácie v Nemecku počas 2. svetovej vojny kontrolovali nacisti. Všetky dokumenty z tej doby boli buď zničené, alebo sa stratili. Aktivity svojich pobočiek v Nemcami kontrolovaných krajinách doteraz nevysvetlili.
 
3.3  Konečné riešenie
15. septembra 1935 na zjazde NSDAP v Norimbergu boli vydané tzv. norimberské zákony, ktoré sa stali právnym základom pre vylúčenie Židov z verejného života v Nemecku. Zákonom o ríšskom občianstve bolo ustanovené, že ríšskymi občanmi môžu byt iba árijskí Nemci alebo osoby podobnej krvi. Tak bolo vytvorené „konečné riešenie židovskej otázky“ (nem. Endlösung der Judenfrage)
Považovaný za Žida mohol byť ten, kto mal aspoň troch prarodičov židovského vyznania, bol považovaný za plného Žida. Ľudia s jedným nebo dvoma židovskými prarodičmi byli považovaný za tzv. židovského miešanca I. alebo II. stupňa. Po prijatí tzv. konečného riešenia Nemecko začalo robiť konkrétnejšie kroky. Začalo sa sústredené zhromažďovanie Židov najskôr na území Nemecka a Poľska. V týchto fázach boli izolovaní do tzv. ghett a využívaní ako pracovná sila. Začiatkom vojny sa na mnohých miestach začali vytvárať koncentračné tábory. Celý systém bol zakončený vyhladzovacími tábormi.
 
Hlavnou obeťou holokaustu boli teda Židia, príslušníci niektorých slovanských národov, Rómovia, homosexuáli, svedkovia Jehovovi, ľudia s telesným či duševným postihnutím a politickí odporcovia nacizmu z radov komunistov, anarchistov a demokratov.

4.  Koncentračné tábory
30. januára 1933 sa Hitler stáva ríšskym kancelárom. Nemecko vstupuje do dvanástich rokov temna, dvanástich rokov, kedy sa vyvíja úplne iným smerom ako ostatný svet. Nemecké, alebo skôr nacistické, chápanie pojmu humánnosť je prevrátené naruby. Už na päťdesiaty deň Hitlerovej vlády vznikol prvý koncentračný tábor Dachau. V roku 1939 bolo v Tretej ríši už šesť koncentračných táborov: Dachau, Sachsenhausen, Buchenwald, Flossenbürg, Mauthausen a ženský tábor Ravensbrück. Zatiaľ to boli iba trestné tábory pre nepohodlné osoby. Cieľ táborov bol predovšetkým výchovný. Išlo o to, aby vychovali a napravili zmýšľanie ľudí mravne jednoduchým, prácnym a ukázneným životom. S vypuknutím vojny sa situácia v táboroch mení. Zväčšil sa ich počet na dvadsať a prudko vzrastal počet väzňov.

Zároveň začali premyslene o organizovane biologicky ničiť obyvateľov podrobených zemí. Nacisti si stanovili cieľ vyvraždiť čo najväčší počet väzňov. Predtým kým zomrú, vymačkať z nich všetku silu, ktorá môže pomôcť vojnovému hospodárstvu. Pripravovali preto vyľudnenie Čechov, Slovákov, Poliakov, Ukrajincov, Bielorusov atď. Súčasne tím sledovali hospodárske záujmy: zmocniť sa hospodárskych pozícií a majetkov. Výsledok bezohľadného nacistického teroru proti obyvateľom okupovaných území bolo ohromujúce. Nacisti úzkostlivo strážili tajomstvo koncentračných táborov a nedovolili ich návštevy a inšpekcie nikomu inému ako príslušníkom nacistických organizácií.

4.1  Čo vlastne boli KL

Názov Konzentrationslager, v skratke KL boli zariadenia, kde museli pracovať vojnoví zajatci, politickí väzni či rasovo prenasledovaní. Podmienky v nich boli poväčšinou otrasné. Väčšina väzňov zomierala od celkového vyčerpania z dlhodobej namáhavej práce, kvôli zlému a krutému zaobchádzaniu. Tí, ktorých uznali nevhodných na manuálnu prácu, boli masovo popravovaní, zastrelení, alebo likvidovaní v plynových komorách. Osobné veci väzňov sa konfiškovali. Každý z nich mal predom určený účel a gestapo posielalo väzňov podľa charakteru ich prečinu vždy do určitého tábora. Bol to bezohľadný a nemilosrdný spôsob vykorisťovania ľudskej práce vo všetkých okupovaných zemiach. Koncentračné tábory obvykle súvisia v menšej, alebo väčšej miere s porušovaním ľudských práv, najmä zákonov o spravodlivom súdnom procese.
 
4.2  Rozdelenie
Geto-  tvorili akýsi predstupeň koncentračných táborov. Vznikli v niekoľkých mestách. Ľudia tu žili pomerne normálnym životom, pracovali a ak to bolo mimo geta na pracovisko ich odvážali nákladnými autami. No priestoru bolo málo a v jednom byte bývalo zväčša viac rodín. Okrem toho boli často pri odchode do práce alebo vstupe do tábora dosť nepríjemným spôsobom prehľadávaní.
 
Trestné-  cieľom bolo vychovať a mravne ponaučiť väzňov
Policajné-   bolo ich viac, ale boli však menšie
Pracovné-   ich účelom bola práca až do úplného konca
Vyhladzovacie-    boli najúčinnejším a najhroznejším prostriedkom holokaustu; nazývané aj tábory smrti, kde sa hromadne popravovalo zastrelením, obesením a jedovatým plynom. Spočiatku v plynových vozoch, neskôr v plynových komorách, ktoré boli postavené tak, aby pripomínali obyčajné umyvárne. Mŕtvoly boli hromadne spaľované v krematóriách.
 
4.3  Lekárske pokusy
V koncentračných táboroch sa pre lekárov a vedcov otvorili netušené možnosti výskumu. Už nepotrebovali kupovať králiky, psy, myši a morčatá pre svoje pokusy, ale mohli ich vykonávať priamo na ľuďoch, čím ušetrili peniaze. Svoj výskum mohli rozvinúť naplno. Dr. Klaus Schelling sa pred vojnou venoval výskumu malárie. Svoju prácu neprerušil ani cez vojnu, iba dostal novú možnosť- injekcie pichať živým ľuďom. Všetko sa odohrávalo v tábore Dachau. Tu začal na ľuďoch pokusy aj dr. Siegmund Rascher. Jedny z prvých boli pokusy pre ríšu v záujme záchrany života letcov vo veľkých výškach. Po skončení tejto práce pokračoval v zmrazovacích pokusoch. V Osvienčime napríklad dr. Joachim Mrugowski skúšal na väzňoch účinnosť rôznych typov baktérií, dr. Mengele pracoval na zlepšení metód vedeckého vyhladzovania, Horst Schumann a dr. Wladyslaw Dering robili pokusy so sterilizáciou. Konali sa aj pokusy, ktorých cieľom bolo nájsť prah bolesti a hranicu smrti v najrozličnejších situáciách. Pokusné obeti zvyčajne umreli. Mimo táborov, v Königsteine sa uskutočňoval lekársky program eutanázie na chorých nemeckých civiloch. Viedol ho Werner Heyde. Konali sa aj pokusy na sterilizáciu a umelé oplodnenie u mužov a žien. Pokusy viedol Dr. Wirtbs, šéflekár osvienčimských táborov. Jeho spolupracovníkom bol Dr. Weber, profesor Clauberg a Büning. Z väzňov bol ku spolupráci donútený profesor Dr. Samuel, ktorý bol do Osvienčimu deportovaný z Holandska. Profesori a lekári, ktorí sa na pokusoc podieľali sa netajili tým, že cieľom pokusov je pripraviť sterilizáciu európskych neárijských národov. O týchto neľudských a beštiálnych pokusoch nám hovoria zväčša iba dokumenty, lebo obete zomreli, svedkovia nie sú a "lekári" sa stratili.

4.4  Využitie ľudského materiálu
Nacistom neslúžili iba živí väzni táborov. Aj ľudské telá vedeli veľmi dobre využiť. Mŕtvym z plynových komôr trhali kliešťami z úst všetky zubné náhrady z drahých kovov. Takto sa darilo získavať až dvanásť kilogramov zlata denne! Mŕtvym taktiež strihali vlasy. Po spracovaní sa z nich tkali rôzne textílie. Tieto fakty však nie sú až také hrozné v porovnaní s ďalšími. V denníku dr. Johannesa Kramera sa spomína akési mazľavé mydlo, ktoré posielal domov a známym. Bolo to mazľavé mydlo z ľudských tiel. Mydlo obyčajné, pracie, detské, tekuté, toaletné, voňavé... všetko z ľudského tuku. V ústavoch v Gdansku a Königsbergu nacistickí vedci dokonca vypracúvali vedecké metódy priemyselného spracúvania ľudských tiel. O týchto neľudských a beštiálnych pokusoch nám hovoria zväčša iba dokumenty. Viacerý pracovníci ústavov sa pri procese v Norimbergu priznali v takýmto ohavným činom. Niektorí esesáci mali krásne vypracované kožené tabatierky, tienidlá na lampy, chrbty kníh a denníkov, dámske topánky, kabelky, tašky, obaly na listiny. Všetko bolo vyrobené z kvalitnej kože, ľudskej kože. Aj rozomleté kosti a popol sa dali využiť. A to ako veľmi hodnotné hnojivo.

5.  Osvienčim
Poľský tábor Osvienčim (nemecky Birkenau) sa nachádza v strednom Poľsku v blízkosti mestečka Osvienčim. Tábor bol naplánovaný už v roku 1939 a miesto bolo vybraté na území starých delostreleckých kasární. Samozrejme tábor sa mal rozprestierať na omnoho väčšom ploche ako boli kasárne. Už v apríli 1940 sa začalo s výstavbou. Vedúcim tábora sa stal dovtedajší veliteľ koncentračného tábora Dachau a zároveň jeden z významných členov strany NSDAP SS Rudolf Hőss. Hlavným bodom výstavby bolo postaviť najväčší  koncentračný a zároveň vyhladzovací tábor.

Pri stavaní tábora v roku 1941 pracovali sovietski zajatci v otrasných podmienkach a väčšina ich tu aj zahynula. Mesiace výstavby v roku 1942 boli rovnako strašné. Denne zomierali stovky vyhladnutých väzňov. Za vodu sa vtedy platilo pol dennej dávky chleba za fľašu, lebo bol len jeden kohútik na 8000 väzňov. Nemohli sa umývať, boli zavšivení a museli sa holiť bez vody. V nedeľu sa museli kúpať v bahne vo výmole za posmechu esesákov.
Tábor bol neustále rozširovaný a okrem väzňov, ktorí boli zamestnaní pri výstavbe ako lacné pracovné sily, pracovalo tu mnoho civilných odborníkov, zamestnancov súkromných podnikateľských firiem z Nemecka, Česka a aj z Poľska. Títo pracovníci riadili práce väzňov po odbornej stránke. Nesmeli sa s väzňami stretávať, ani s nimi hovoriť a preto boli neustále doprevádzaní a strážení esesákmi.
Po dostavaní sa tábor delil na 22 koncentračných táborov, ktoré boli zadelené do tri základné časti:
B I-   tábor hlavný a riadiaci; bola v ňom ústredná správa, ústredňa gestapa, hospodárske a zbrojné podniky pre nemeckú  armádu; bol postavený v roku 1941 sovietskymi zajatcami z materiálu zbúraných dedín; boli v ňom umiestnené ženy
B II- oficiálny názov bol Birkenau; hlavným účelom bolo ničenie ľudí v plynových komorách. Patrili k nemu menšie tábory: poľnohospodársky Budy, hydinársky Harmeze, záhradnícky Rajsko a chemické laboratória; bol postavený v roku 1942 a boli tu umiestnení muži, maďarské ženy a cigánske rodiny
B III- oficiálny názov Buna tábor pre výstavbu gigantických tovární na výrobu gumy a pri uhoľných baniach; nebol dostavaný, ale v roku 1944 tu umiestnili maďarské ženy
Ďalšími budovami tábora boli krematória. Spočiatku bolo len jedno, neskôr boli postavené
ostatné a pri nich boli umiestnené odvšivovacie stanice a malé plynové  komory. V tábore sa
 
-11-
tiež nachádzali aj vodáreň, budovy SS a čistiaca stanica.
Jednotlivé tábory boli sústavou blokov ohraničených plotmi z ostnatého drôtu nabitého elektrickým prúdom a celé toto územie bolo pretkané odvodňovacími kanálmi, pretože krajina je bažinatá. Elektrické ploty boli po celom tábore vyznačované tabuľami s nápisom „HALT, STOJ“. Významný je nápis nad hlavnou vstupnou bránou „Arbeit macht frei“ (práca oslobodzuje), ktorý bol len cinickým výsmechom. Pri vstupnej bráne bol postavený drevený dom, v ktorom býval veliteľ tábora a vedúci pracovného oddelenia.
Po dokončení tábora začali sem dopravovať nič netušiace obete z celej Európy. Medzi prvými obeťami boli aj slovenskí Židia.
 
5.1  Rozdelenie väzňov v tábore:
BIa- nemocničný a karanténny ženský tábor
b- pracovný ženský tábor
BIIa- karanténny mužský tábor
b- rodinný tábor českých židov
c- ženský maďarský tábor
d- mužský kmeňový tábor (Stammlager)
e- rómsky rodinný tábor
f- mužský nemocničný tábor
g- skladisko zvrchníkov s pracovnými a obytnými blokmi oddielu Kanada

5.2 Deportácia do táborov

Väzňov do táborov dopravovali vlakom. Do Osvienčimu chodili aj niekoľkokrát denne vlaky so šesťdesiatimi i viac vozňami. Boli to dobytčie vagóny a nezriedka bolo v jednom natlačených stopäťdesiat ľudí. Behom transportu nedostávali vôbec jedlo a vo vozoch nebolo žiadne hygienické zariadenie. Dvere vagónov boli uzavreté pri odchode a otvárali až pri železničnej rampe v tábore. Vlaky s obeťami stáli dlhý čas a čakali, kým na nich príde rad. Mnoho ľudí sa už konca cesty nedožilo. Po príchode do tábora sa konali selekcie. Všetci vystúpili z vozňov a táboroví esesmani ich triedili na dve veľké skupiny. Do jednej zaradili väzňov schopných pracovať a druhej väzňov, ktorí išli na hygienickú očistu. Muži, ženy, deti, starci sa zoradili do päťstupov a po cestičke vysypanej popolom (ľudským popolom z krematórií) postupovali k obrovskej podzemnej miestnosti. Na tabuli bol nápis vo viacerých jazykoch: Kúpeľne a dezinfekčné priestory.
 
Všetci sa museli vyzliecť, dostali mydlo a číslo vešiaka, kde si nechali šaty a potom vstúpili do samotnej "kúpeľne". Systém bol teda dokonale prepracovaný a navrhnutý tak, aby väzni až do poslednej chvíle nevedeli, čo sa s nimi vlastne bude diať. Chvíľu sa čudovali nad nezvyčajným výzorom spŕch a potom cez niekoľko otvorov v strope spadli dnu zelenofialové kryštáliky, vysypané z plechovky s nápisom Zyklon B. Za niekoľko minút sa všetci udusili. Vyznieva úplne cynicky, že cyklón B vysýpali do komôr ľudia, ktorí mali na oblekoch znak organizácie Červeného kríža. Niekedy sa selekcie nekonali a celý vlak skončil v plyne. Často len náhoda alebo nálada esesmena záležala od toho, kto pôjde do plynu a kto pracovať pre tábor.

Osoby, ktoré neboli vybrané priamo do plynu boli zahnaní na dezinfekcie do bloku č. 26, pred ktorým sa museli vyzliecť, boli ostrihaný a potom nahnali do spŕch. Za neustáleho revu a bitia na nich púštali prúdy vriacej, alebo ľadovej vody a po niekoľko minútach, bez ohľadu na ročné obdobie ich vyháňali nahých na dvor. Tam dostali väzenské šaty, najčastejšie príliš malé, alebo príliš veľké- vždy roztrhané a špinavé, ktoré boli pruhované s nápadnými červenými pásmi. Takto bolo značené len oblečenie nováčikov. Samozrejme všetky osobné veci im boli odobrané. Osobné údaje každého nového väzňa boli zapísané do obšírneho formulára. Toto zapisovanie prevádzali pracovníci oddielu väzňov, ktorí sa nazývali ,,politický pisári“. Bolo ich asi 20 a dokopy ovládali takmer všetky európske reči.

Pri výsluchu dostal väzeň číslo. Väzenské čísla sa tetovali iba v osviečimskom tábore, a to na predlaktí ľavej ruky. Zo začiatku sa tetovalo zvláštnym kovovým razítkom, a čísla boli vyryté so silnými ihlami dlhými asi 1 cm. Neskôr sa tetovalo ihlou nasadenou na drevenej rukoväti, ktorá pripomínala násadku pera. Od toho okamihu bolo číslo jedným poznávacím znamením väzňa a nahradzovalo jeho meno. Rovnaké číslo si museli prišiť zároveň, s trojuholníkom na ľavej strane kabáta a pravej strane nohavíc alebo sukne. Trojuholníky mali rôznu farbu podľa tzv. príčin zatknutia a umiestnenia v tábore.

červený-  pre politických väzňov
zelený-  zločinci a vrahovia,
čierny- hazardní hráči, podvodníci, pytliaci - štítiaci sa práce
ružový-   sexuálne zvrátení, homosexuáli
žltý-   Židia 
 
5.3  Životné podmienky
· Ubytovanie
Prví väzni spali na slame rozprestretej na podlahe. Neskôr boli zavedené slamníky ktoré sa na noc ukladali na podlahu. V miestnosti, do ktorej sa vošlo 40-50 osôb, spalo okolo 200 väzňov. Jedna posteľ bola pre 3-4 osoby. Pre nedostatok miesta museli spať väzni na boku. Neskôr boli vybudované budovy nazývané bloky. Boli to drevené baráky (konské stajne), ktoré obývalo naraz 700-800 osôb. V dobe najväčších transportov bol počet až vyše 1000 osôb. Neboli zateplené, nekúrilo sa v nich a priestor bol mizerný. 
Postele predstavovali trojposteľové válendy, kde na holých drevách, bez slamníkov, prestieradiel, prikrývok spávali väznení.
 
· Hlad
Väzeň dostával stravu trikrát denne. K raňajkám dostal čiernej kávy alebo čaju a cukru. Polievka sa vydávala na obed, často však studená. V podstate polievka obsahovala zemiaky, zeleninu s minimálnym množstvom mäsa alebo tuku. Často sa polievka varila s odpadkov, zvýšených po triedení potravín z hromadných transportov. Odpadky sa nečistili, v polievke boli rôzne predmety ako napríklad gombíky, šňúrky, kúsky papierov a podobne. K večeri dostal väzeň kávu alebo čaju, chleba a k tomu striedavo: údeninu, margarín, marmeládu alebo syr. V piatok väzni niekedy dostali 5-6 neolúpaných uvarených zemiakov. Stupňujúci sa nedostatok kalórií vyvolával chorobu z hladu. Akonáhle potreboval organizmus vlastné rezervy, nastávala smrť. V táborovej reči sa podvyživenému väzňovi vravelo ,,muzluman“. Jeho postava pripomínala kostlivca. Kosti boli potiahnuté iba kožou, zrak bol zhoršený. Taký väzeň sa pohyboval pomaly , nemal silu uniesť vlastnú váhu. Nečinnosť a ospalosť boli charakteristické príznaky hladovej choroby.
 
· Odvšivenie
Bolo príležitosťou k týraniu a vyhladzovaniu žien. Konalo sa veľmi často, ale vši neboli úplne odstránené nikdy. Celé dni stáli rady nahých žien za dažďa, alebo i za mrazu pred dezinfekčnou stanicou. Pri každom odvšivení boli ženy zbavené svojich vecí, ktoré si tak s námahou, ba často s nasadením života opatrili a ktorými sa mohli aspoň trochu uhriať. Potom ich zahnali do spŕch a keď sa osprchovali vyhnali ich von. Po odvšivení dostali staré handry, často zavšivavené, a staré špinavé prikrývky. Niekedy poslali do ženského tábora holiča, ktorý musel ženy po odvšivení vyholiť na celom tele.
 
· Osud žien a detí
Najstrašnejší osud postihol tehotné ženy a deti, ktoré boli v počiatočnom období odosielaný priamo do plynových komôr. Stávalo sa však, že matky rodili na topnom kanáli, ktorý prebiehal stredom budovy. Matka najčastejšie umierala na otravu. Ak sa pôrod podaril, dieťa brali lekári SS a zabili ho. V roku 1943 mohlo dieťa árijského pôvodu zostať nažive za neoficiálneho súhlasu SS. Bolo zapísané do táborovej evidencii a vytetovali mu číslo na predlaktie, stehno, alebo zadoček. Tieto deti umierali po niekoľkých dňoch. Nacisti sa neštítili zločinu na deťoch a mládeži.
 
· Odbojové organizácie
Formovali sa už od počiatku tábora. Pomáhali zabezpečovať lieky, potraviny, dokumentovali nacistické zločiny, pomáhali pri úteku a hlavne pripravovali povstanie. Najznámejší bol prípad úteku dvoch slovenských Židov Alfreda Wetzlera a Rudolfa Vrba, ktorým sa podarilo prísť až na územie Slovenska a prezradiť celú pravdu o Osvienčime. Väzňom sa podarilo zorganizovať povstanie. Zničili jednu z plynových komôr a narušili tak vyhladzovací proces. Povstalci boli popravení spolu so skupinou žien, ktoré povstalcom prepašovali z tovární strelný prach. 
 
5.4  Práca
· Budíček
Vstávalo sa hodinu pred svitaním. Táborový gong zaznel a blokový personál začal radikálnymi prostriedkami budiť väzňov bez ohľadu na to či je niekto chorý. Potom rozdali ,,kávu“ a vyhnali ľudí na priestranstvo pred blokom. Po spočítaní nastúpili väzni do pracovných odielov; nastúpiť musel každý aj kto mal horúčku, lebo do nemocnice sa mohol prihlásiť iba večer.
Boli na nich poriadne hony, väzenský hasičský oddiel, vycvičený a vedený nemeckým ,, zeleným“ kápom, ktorý ich hľadal, chytal a bil a tých, ktorých neubil odvádzal násilím do práce. Rozhodol potrestať týchto ,,leňochov“ a preto nariadil o desiatej dopoludnia nástup väzňov, ktorí nešli do práce a zostali v tábore. Po dôkladnej prehliadke tábora boli všetci, ktorí zostali neoprávnene naložení na nákladné autá a zavezení do plynovej komory.
 
· V práci
Pracovalo sa hlavne na výstavbe tábora, na úprave pôdy pre jeho nové úseky, na výstavbe nových barákov a ich skupiny sa ohradzovali ostnatým drôtom. Pracovalo sa na cestách. Obávaným pracoviskom, ktoré bolo trestným pracoviskom, bol niekoľko kilometrov dlhý kráľovský príklopom, ktorý odvodňoval Birkenau.
Prácu riadili a kontrolovali esesmani, dohliadali na nich kápovia a ich pomocníci. Kontrolnou činnosťou boli poverení väzni, ktorí sa nazývali aufsicht (dozor). Mohli sa pohybovať slobodne a ich úlohou bolo kontrolovať kápov, zamedzovať útekom a pašovaniu potravín a cenných predmetov.
Zo žien zostavovali rovnaké pracovné oddiely. Stavali cesty, kopali kanály, dovážali na karách a na železných vozíkoch hlinu, nosili koľajnice a prenášali cement na stavby. Dozor nad nimi mali esesmani zo psami a dozorkine SS. Vedúcimi ženských pracovných oddielov boli prevažne nemecké prostitútky, ktoré bitím a mučením žien zvyšovali pracovný výkon. Vysilené ženy boli týmto neľudským besnením doháňané k zúfalým pokusom o samovraždu. Večer nosili ženské pracovné oddiely mŕtve telá svojich kamarátok za zvukov hudby ženskej táborovej kapely k sčítaciemu apelu- rovnako ako oddiely mužov.
Za týchto okolností vydržalo v tábore iba málo žien dlhšiu dobu. Vydržali iba tie, ktoré boli zamestnané vo správe tábora, v blokoch, kuchyniach, v odevných skladoch, v dezinfekčnej stanici, v nemocnici. Tam nerobili takú ťažkú prácu a mali lepšie ubytovanie a hygienické podmienky. Najhrubšiu a najťažšiu prácu museli robiť hlavne židovky.
 
· Po práci
Večer sa pracovné oddiely vracali bránou do tábora. V prvých radách kráčali kápovia, veľmi často opití. Lieh, alebo vodku kupovali od esesmanov alebo od súkromných zamestnancov na pracoviskách. Posledné rady každého oddielu niesli mŕtvych, alebo ranených kamarátov. V tábore nastúpili všetci väzni, vyčerpaní a špinaví, kvečernému apelu. Tieto apely trvali dlho, niekedy až do noci, pretože počet väzňov často nasúhlasil.
Za to, že napríklad jeden väzeň chýbal museli ich desaťtisíce stáť celé hodiny bez ohľadu na počasie. Rovnako sa muselo chodiť za každého počasia do práce, bez toho ,aby sa väzni mohli v nepohode niekde schovať alebo si usušiť odev. Na ľavom krídle každého bloku zoradeného k apelu ležalo vždycky niekoľko mŕtvych a umierajúcich, ktorí museli bez ošetrenia a bez pomoci čakať, až sa apel skončí. Ležali nepovšimnute v blate alebo v snehu a mnohí z nich sa ani konca apelu nedožili.
 
· Využitie práce väzňov
Vznikli tzv. pobočné tábory, ktoré sa zriaďovali neďaleko hút, dolov a továrni. Väzni pracovali na výrobe diel, chemikálií, pri ťažbe uhli a pod.
Mnohé firmy sa často obracali priamo na vedenie tábora. Väzňov vyberali zástupcovia podnikov. K tomu účelu dostávali zvláštne povolenie na vstup do tábora s doprovodom veliteľa tábora.
Väzni pracovali 12 hodín denne s krátkou popoludňajšou prestávkou. Ak nebola produktivita práce podľa predstáv SS dostatočne vysoká, väzeň bol potrestaný.
 
5.5  Vraždy a trestanie
· Blok smrti
Blok číslo 11, ktorý sa navonok nelíšil od iných blokov. Bol izolovaný, stále zamknutý a označený ako táborové väzenie. Nádvorie tohto bloku bolo obkolesené vysokým múrom. Drevené koše na oknách susediaceho bloku mali znemožniť scén, ktoré sa odohrávali na tomto nádvorí nasiaknutom krvou 20 000 väzňov zastrelených pri ,,stene smrti“. Prízemie a podzemné cele tohto bloku sú ponechané v pôvodnom stave. Blok číslo 11 má tragickú históriu. V podzemí boli umiestnený muži a ženy, ktorý čakali na rozsudok policajného stanného súdu.
V priebehu zasadania, ktoré trvalo 2-3 hodiny, vyniesol súd okolo 200 rozsudkov smrti. Odsúdený sa museli vyzliecť a vo dvojici boli odvedení ku ,,stene smrti“. Všetkých popráv sa zúčastnili dôstojníci SS z posádky tábora. V podzemnom bloku číslo 11 bol prevedený prvý pokus hromadného zabíjania ľudí cyklónom B.
 
· Tresty
Cele v podzemí sa od seba líšili a slúžili k rôznym účelom. V obyčajných celách boli umiestnený väzni behom vyšetrovania, na odpykanie trestu a ktorých pri rozkaze vybral veliteľ. V temných komorách nedostávali väzni jesť ani piť. Po niekoľkých dňoch umierali hladom. Tí ktorí boli poslaní do temnej komory k odpykaní trestu, trávili v nej celú noc a ráno museli do práce. Ďalej tu boli tzv. ,,Stehezelle“(cele v ktorých sa mohlo len stáť). Cela bola rozdelená na štyri samostatné časti o rozmeroch 90x90 cm. Väzni sa do nich dostávali otvorom v podlahe. Do každej časti sa museli zmestiť štyria väzni. Vzduch tam vnikal malým otvorom o rozmeroch 5x5 cm. Pre nedostatok vzduchu sa dusili. Tí ktorí nezomreli, tak ich hnali ráno do práce a večer ich tam znovu zatvárali. Tresty žien boli podobné trestom mužov. Esesácke dozorkyne trestali za malichernosti tvrdými trestami. Najčastejším a najkrutejším trestom bolo ostrihanie novo narastených vlasov dohola. Esesáčky trestali ženy často tiež státím pri bráne. Previnilá žena musela stáť bez obuvi v pozore pri východe z tábora, v jej tesnej blízkosti ju sledovala esesáčka. Ak sa žena pohla, bol jej trest zostrený tým, že musela kľačať s nahými kolenami na štrku s predpaženými rukami, ktoré boli zaťažené kameňmi. Ak pustila kameň z ruky bola za to zbitá. Telesné tresty sa vymeriavali na zvláštnej koze. Oficiálny počet 25 rán presahovalo pri horlivosti esesákov až 75. Trestaný musel pri tom nemecky počítať každú ranu. Keď sa pomýlil, tak sa s bitím začínalo od znova. Trest zavesovania na trám spočíval v tom, že väzňa zavesili za ruky vytočené dozadu tak, že sa špičkami nôh dotýkal zeme. Väzni tak viseli niekoľko hodín. Tento trest sa prevádzal na pôde bloku číslo 11.
 
5.6  Pád holokaustu v Osvienčime
Po postupe Červenej armády začali esesáci postupne transportovať tábor do nemeckého koncentračného tábora Gross Rossen. Himmler nahlásil zničenie všetkých dôkazov ako aj plynových komôr. Ľudia boli prinútení k pochodom smrti čo viedlo k ich postupnej záhube. Červená armáda dorazila do Osvienčimu 27. januára 1945. Bolo tu nájdené len 7650 osôb, ktoré neboli schopné pochodu. Okrem toho boli nájdené nemecké dokumenty, množstvo ľudského materiálu a oblečenia. Podľa odhadov a neúplných dokumentov sa odhaduje že Osvienčim zahubil asi 1.3 – 1.6 mil. ľudských životov.
V roku 1947 bol odsúdený na trest smrti veliteľa Rudolfa Hőss.
 
6.  Židia na Slovensku a holokaust
6.1  Pred holokaustom
Prvými dokladmi o prítomnosti židov sú ojedinelé nálezy z rímskej doby. Na základe správ arabských a židovských cestovateľov sa však predpokladá, že židia boli na území Veľkej Moravy už za čias Svätopluka a azda aj skôr. Boli však považovaní za občanov druhej triedy. Prešlo mnoho rokov, až veľký význam mal zákon z roku 1840, odvtedy sa Židia mohli usídliť v mestách s výnimkou banských, mali právo zakladať továrne, zapodievať sa voľne obchodom, remeslom, vedami a umením. Druhá polovica 19. storočia je obdobím akceptovania Židov ako rovnocenných partnerov. Opúšťali tradičné spôsoby a presadzovali sa ako lekári, právnici, umelci a pod. Tak sa nevyhnutne prispôsobovali sociálnym, kultúrnym a jazykovým normám okolitého obyvateľstva. Asimilačné tendencie vyvolali protitlak. Rozpad Rakúsko-Uhorska a následný vznik Československa značil pre Židov prechod do neistej budúcnosti. Nový štát vznikol z vojnového chaosu a na mnohých miestach ho sprevádzali prejavy násilia, ktoré sa často dotkli židov a ich majetku. Možno skonštatovať, že až do polovice roku 1938 antiseminizmus len okrajovo ovplyvňoval spolužitie medzi obyvateľmi slovenských dedín a miest.
 
6.2  Situácia v rokoch 1938-1944
Obdobie medzi októbrom 1938 a aprílom 1945 možno rozdeliť do niekoľkých periód :
1. Od vzniku autonómie do začiatku transportov (október 1938 - koniec roka 1941)
2. Obdobie prvých transportov (marec- október 1942)
3. Medziobdobie od zastavenia transportov do vypuknutia SNP (november 1942- august
  1944)
4. Od nemeckej okupácie Slovenska do oslobodenia (september 1944 - apríl 1945)
 
Udalosti nabrali rýchly spád. V krátkom časovom horizonte nasledovali Mníchovská dohoda (30. 9. 1938), vyhlásenie slovenskej autonómie (6.10.1938), viedenská arbitráž, prvá schôdza novozvoleného parlamentu (17.1. 1939) a vyhlásenie štátnej samostatnosti (14.3. 1939). "Arizácia" podnikov, živností a obchodov bola však len prvým stupňom, neskôr došlo k Židovskému kódexu (9.9. 1941), ktorom išlo o právne postavenie židov.
Židia museli na verejnosti nosiť označenie, nemohli uzatvárať manželstvá s "árijcami", nemali volebné právo a neboli volení, nesmeli byť ani v službách štátu a verejných inštitúciách, nesmeli vykonávať slobodné povolanie (advokát, lekár, lekárnik- iba dočasne sa pripúšťali výnimky), na vykonávanie hocijakej profesie museli mať osobitné povolenie, nesmeli vlastniť zbrane, vodičský preukaz, rádiá, fotoaparáty, používať železnicu, boli pred nimi uzatvorené kiná, kaviarne, v niektorých mestách nesmeli na hlavných uliciach bývať, ale ani chodiť, nesmeli sa zdržiavať na verejných miestach po 21. hodine, navštevovať kúpaliská a árijské domácnosti. Štátne bezpečnostné orgány mohli kedykoľvek previesť u židov osobnú prehliadku, a to aj bez písomného príkazu úradu alebo súdu, podobne aj domovú prehliadku. Listy židov museli byť viditeľne označené hviezdou a adresou odosielateľa, úrady im mohli ľubovoľne uložiť povinnosť vysťahovať sa z určitej obce. Židia nesmeli vydávať časopisy, byť redaktormi, boli vylúčení z akéhokoľvek štúdia na všetkých školách okrem ľudových škôl. Židovské deti nesmeli chodiť do jednej triedy s kresťanmi. Zákony, ktoré zbavili postupne židov všetkého nehnuteľného i hnuteľného majetku, sa stále doplňovali a spresňovali. Bol splnený cieľ: z plnoprávnych občanov sa v krátkom čase stali ľudia na okraji spoločnosti. Židovská komunita nezobrala situáciu na ľahkú váhu a preto už v roku 1938, bezprostredne po vyhlásení autonómie, sa začali rôzne individuálne alebo organizované aktivity, zamerané na záchranu jednotlivcov či rodín.
 
Objavili sa tendencie: legálne/ilegálne emigrácie zo Slovenska alebo prijatie krstu.
emigrácie-  vznikli už koncom roku 1938. Existovali dva frekventované smery úniku: do Maďarska a do Palestíny. V Maďarsku žili Židia do roku 1944 v relatívnom bezpečí z dôvodu toho, že hranice neboli spočiatku dôsledne strážené. Frekvencia útekov vzrástla po prvých deportáciách v marci 1942. Záchranu v Palestíne využívala hlavne mladšia generácia, pričom to bolo zložitejšie riešenie spájane s jazykovými problémami, získaním víz a rozdielnymi podmienkami spôsobu života. Východiskom sa stali tzv. hakšary. Tu sa mládež učila reč, poľnohospodárske práce a remeslá, ale aj prvky ideológie sionizmu.

krst-  mnohí žiada považovali krst za dôležitý krok k záchrane nielen holého života, ale aj k zaisteniu slušnej existencie. Takéto pokusy o záchranu nesplnili vždy nádeje, ktoré sa s nimi spájali. Niekedy krst nerešpektovali úradné miesta. Prvé deportácie boli marci 1942. Ohrození ľudia rýchlo pochopili, že deportácie pre nich znamenajú vážne nebezpečenstvo. Šťastie v nešťastí mali tí, ktorí sa z rôznych príčin dostali v roku 1942 do väzenia, boli povolaní do armády a zaradení do pracovných jednotiek, čím sa vyhli transportom.
 
V tomto období existovali na Slovensku zberné a pracovné tábory. Počas deportácií patrili k miestam, kde sa rozhodovalo o osudoch tisícov zaistených. V zberných táboroch (Žilina, Poprad, Patrónka) ostávali väzni len krátko, predstavovali totiž akúsi prestupnú stanicu medzi Slovenskom a vyhladzovacími tábormi v Poľsku či Nemecku. Pracovné tábory v Novákoch, Seredi a Vyhniach začali fungovať na jar 1942. Podmienky v nich boli v porovnaní s zbernými tábormi odlišné. Každodenný život v táboroch sa sústreďoval v prvom rade na prácu. Hoci pomery boli stiesnené, po zamestnaní existoval priestor pre kultúru, šport, vzdelanie. Osobitným fenoménom boli táborové školy. Podľa predpisov v nich deti do 10 rokov denne trávili deväť hodín, staršie sedem, ďalšie vykonávali práce v dielňach. Dospelí museli ťažko pracovať : muži 55 hodín, ženy 48 hodín do týždňa. Pracovné tábory nepredstavovali idylu. Kultúrne podujatia či návšteva školy tvorili len pozadie každodennej krutej reality. Podľa spomienok svedkov patrilo bytie a násilie gardistov k všednému životu.
 
6.3  Medzi SNP a oslobodením
Mnoho dramatických zvratov v živote židovskej komunity prinieslo obdobie medzi vypuknutím SNP 29. augusta 1944 a oslobodením Slovenska na jar 1945. V čase, keď každý očakával rýchly koniec holokaustu, situácia medzi slovenskými stranami sa vyhrotila. Obnovili sa transporty a pracovné tábory. Ohrození Židia však teraz reagovali aktívne. Zapojili sa do povstania, hľadali úkryty v mestách aj dedinách. Dôležitú úlohu zohral počet tých, ktorí boli ochotní riskovať a pomôcť. V pracovných táboroch prebiehali prípravy na ozbrojený odboj už skôr. Po vypuknutí SNP sa otvorili tábory a mnohí z bývalých väzňov sa vydali na povstalecké územie. Zmena situácie, ale aj rôzne postoje obyvateľstva vytvárali neraz neprehľadné a dramatické situácie. Atmosféra sa opäť obnovila po potlačení SNP a príchodu nemeckej armády, keď opäť začali transporty. Postavenie židov bolo neisté až do posledného dňa vojny, teda aj v období, keď jej výsledok bol už jasný. Preto si Židia vybudovali tzv. "bunkre", v ktorých spoločným znakom bola pomoc od okolitého obyvateľstva. Nie každý dokázal zvládnuť veľký psychický tlak. Neboli ojedinelé prípady, že židia nevydržali a sami sa prihlásili úradom. Príchod slobody mal jedinečnú a neopakovateľnú podobu pre každého. Prebiehala radosť z oslobodenia, ale aj zármutok zo straty blízkych.
 
6.4  Pád holokaustu
Podľa zistených údajov celkom bolo deportovaných do Osvienčimu 65 692 osôb. Podľa údajov z úradov sa z nich vrátilo v roku 1945 celkom 348 osôb. Ďalších asi 20 000 z maďarského územia. Tragédiou slovenských deportácii je, že Slovensko bolo neokupovanou krajinou a aj napriek tomu tu prebiehali deportácie.
6.5  Transporty deportovaných zo Slovenska do Osvienčimu
Etapy deportácií:
1.etapa: marec až apríl 1942, deportovaní boli slobodní muži a ženy, bez rodinných  príslušníkov, vo veku 16-35 rokov, v počte asi 17 000 osôb
2.etapa: apríl až august 1942, rodiny a rodinní príslušníci z prvých transportov v počte asi 35 000 osôb
3.etapa: september až október 1944, slovenské rodiny po SNP v počte asi 13 692 osôb.
 
Strediská deportácií:
1.Bratislava - 1 969 osôb
2.Dunajská Streda - 8 000 osôb
3.Komárno - 8 000 osôb
4.Košice - 12 000 osôb
5.Levice - 4 000 osôb
6.Nové Zámky - 7 000 osôb
7.Poprad - 3 000 osôb
8.Sereď - 9 021 osôb
9.Žilina - 12 702 osôb

7.  Spochybňovanie a popieranie holokaustu
Holokaust je často terčom spochybňovania. V mnohých štátoch sveta je hlásanie o teórie tzv. Osvienčimskej lži hodnotené ako trestný čin. Historický revizionizmus sa snaží spochybňovať holokaust vedeckými metódami. Revizionisti poukazujú na fakt, že verzia o holokauste sa počas rokov dosť zmenila. Mnohé tvrdenia boli po rokoch vyvrátené. Koncom 2. svetovej vojny Spojenci skonfiškovali veľké množstvo nemeckých dokumentov, zaoberajúcich sa nemeckou vojnovou politikou voči Židom, ktorá je niekedy úradne označovaná ako “konečné riešenie”. Ale nenašiel sa ani jeden nemecký dokument, ktorý by dokazoval vyhladzovací program. Naopak, dokumenty jasne ukazujú, že nemeckým “konečným riešením” bola emigrácia, deportácia a nie vyhladenie. 

Židia boli počas vojny dôležitou časťou nemeckých pracovných síl, a bolo v záujme Nemecka, aby zostali nažive. Vedúci predstaviteľ úradu Himmler pre tábory SS zaslal nariadenie do každého koncentračného tábora, vrátane Osvienčimu, v ktorom kritizoval vysokú úmrtnosť väznených, zapríčinenú chorobami, a nariadil, že “táboroví lekári musia použiť všetky prostriedky, aby znížili počet mŕtvych, musia dohliadnuť na výživu väzňov a dohliadnu na to, aby sa pracovné podmienky v pracovných táboroch čo najviac zlepšili.” Nakoniec nariadil, že „úmrtnosť musí byť absolútne zredukovaná.”
Tábory Osvienčim a Majdanek boli všeobecne označované ako “tábory smrti”. Spojenci napríklad v Norimbergu uviedli, že Nemci v Osvienčime zavraždili 4 milióny ľudí a ďalších 1.5 milióna v Majdanku. Žiaden uznávaný historik dnes neakceptuje tieto fantastické čísla a vyhladzovanie v týchto táboroch.
Napríklad detailné vzdušné prieskumné snímky z tábora Osvienčim-Birkenau, snímané v niekoľkých náhodných dňoch v roku 1944, boli uverejnené CIA v roku 1979. Nie sú na nich žiadne stopy po kopách mŕtvol, dymiacich komínoch, či masy Židov, čakajúcich na smrť – to všetko malo byť viditeľné, ak bol Osvienčim naozaj vyhladzovacím centrom.

Taktiež používanie plynových komôr na vyhladzovanie bolo vyvrátené ako nelogická a neudržateľná. Bolo dokonca uvedené, že na území Nemecka sa nenachádzali žiadne vyhladzovacie tábory. Historici holokaustu tvrdia, že masy Židov boli splynované len v šiestich táboroch na území dnešného Poľska – v Osvienčime, Majdanku, Treblinke, Sobibore, Chelmne a Belzeku, napriek tomu, že evidencia o týchto splynovaniach nie je odlišná od evidencie plynových komôr v Nemecku.
 
8.  Diskusia
Výsledkom mojej práce bolo zistenie, že holokaust bol podstatnou častou ľudských dejín,  ktorí zanechal po sebe veľa utrpenia a skazy. Nie len samotné vojny pripravili rodiny o svojich blízkych, ale v značnej miere k tomu pomohol aj holokaust, kde bolo vykonávané vraždenie nie len na vojenských väzňoch, povstalcoch a odporcoch režimu, ale aj na radovom obyvateľstve ako boli muži, ženy, starci a v neposlednom rade aj deti. Nevinný ľudia boli odvážaní do koncentračných táborov za účelom údajného pracovania a doživotného zabezpečenia ubytovania. Podmienky v tábore boli však iné a nezhodovali sa s propagandou. Sú často spájané s odoberaním ľudských a občianských práv, ale takisto aj k zničeniu ľudskej dôstojnosti.
Mohli by sme zhodnotiť, ak by sa Hitler nedostal k moci nemuselo dôjsť k vyhasnutiu množstva nevinných životov, ktoré nepatrili k Hitlerovej ideológii o árijskej rase. Je však na zváženie, čí by sa nenašiel ďalší fanatik s podobnou ideológiou.

9.  Záver
8. mája 1945 sa formálne skončila vojna v Európe. Zanechala za sebou veľké ľudské aj materiálne škody. S prvými mierovými dňami sa však utrpenie väzňov  z koncentračných táborov nekončilo. Množstvo zo zachránených umieralo na následky mučenia, podvýživy a chorôb ešte dlho po oslobodení. Taktiež tí čo sa dožili oslobodenia boli často bez domovov ale aj bez rodiny, ktorá by sa o nich postarala. Niesli so sebou psychické následky prežitého utrpenia, poníženia a často sa nikdy nevyrovnali so stratou blízkych. Holokaust je udalosť, ktorá vrhá svoje tiene aj do súčasnosti, aj do budúcnosti. Je to najstrašnejší zločin v ľudských dejinách. Tento zločin má svoje obete, predovšetkým v židovských radoch, ale nepriamo aj v celej spoločnosti. Dnes je nepochybné, že genocída Židov bola jedným z hlavných Hitlerových strategických cieľov a pokračoval v nej do poslednej chvíle. Utrpenie a záhuba židovského etnika bolo súčasťou najväčších hrôz tohto storočia.

27. január vyhlásila v roku 2005 Organizácia spojených národov za Medzinárodný pamätný deň holokaustu na pamiatku všetkých jeho obetí. Dátum nebol zvolený náhodne, v tento januárový deň v roku 1945 bol oslobodený najrozsiahlejší nacistický vyhladzovací koncentračný tábor Osvienčim.
 
„Kresťanskí misionári v podstate povedali: nemáte právo žiť medzi nami ako Židia. Následne svetskí panovníci vyhlásili: nemáte právo žiť medzi nami. A nakoniec rozhodli nacisti: nemáte právo žiť.“
Hilberg R.: Zničenie európskeho židovstva. 1961.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.022 s.
Zavrieť reklamu