Svet neandertálcov

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 19.12.2021
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 365 slov
Počet zobrazení: 4 042
Tlačení: 382
Uložení: 348

Svet neandertálcov  

Úvod

V 21. storočí sa problém človeka stáva stále viac stredom pozornosti, ako vo vedeckej teórii, tak v praxi každodenného života.Vývoj človeka je proces prebiehajúci v čase a ovplyvňovený činniteľmi prostredia a dedičnosťou. Tento proces neprebiehal v jednoduchej línii. My sme sa zamerali len na jednu časť vývoja človeka. Bol jedným z naúspešnejších druhov v histórii. 250 000 rokov ovládali Európu, kontinent vyplinený dobou ľadovou.

Homo(sapiens) neanderthalis – hominidná populácia obývajúca územie Európy, Predného východu a východných častí Ázie v období stredného paleolitu. Typickú formu neandertálcov predstavujú európsky neandertálci, ktorí sa pred 135 000 – 28 000 rokmi úspešne adaptovali na podmienky poslednej doby ľadovej. Neandertálci, v porovnaní so svojimi evolučnými predchodcami, rozšírili spektrum kultúrnych technológií o svoju – mousterskú – kultúru. Boli úspešnými lovcami, ich súčasť života boli lovecké rituály, pohreby zosnulých a prejavy sociálneho cítenia.

Svet neandertálcov bol omnoho menší ako ten, ktorý poznáme dnes. Arktická tundra na severe, rozsiahla púšť a šíre more na juhu, obmedzili ich výskyt na Európu a Západnú Áziu. Odhaduje sa že aj vo vrcholnom období neandertálskej spoločnosti ich v tejto oblasti žilo len asi 100 tisíc. Kosti a artefakty sa našli na juhu, až v Izraeli, na východe, v Uzbekistane a na Ukrajine, na severe v Poľsku, v Nemecku, a dokonca vo Wellse. Na západe v Portugalsku, ale práve juhozápadné Francúzsko bolo jednou z najhustejšie osídlených oblastí. Bolo domovom až pre 3000 neandertálcov.

Vtedy pred 35 000rokmi museli čeliť tvrdej skúške.Príchodu iného ľudskeho druhu. Je možné aby žili vedľa seba v tomto drsnom svete? Nepotrebný odpad v ich jaskyniech sa dostal pod zeminu a po čase skamenel. Stal sa drahocenným dôkazom, ktorý od základov zmenil pohľad na neandertálcov. Už to nie sú tie opice a nekultúrne tvory. Teraz už vieme, že boli silným, inteligentným a dobre prispôsobeným druhom. Najnovšie vedecké metódy odhalili neuveriteľné detaily o ich živote.

Vývojové formy neandertálca

Človek steiheimský – anteneandertálec

Medzi geologicky najstarších, tzv. anteneandertálcov, patria nálezy zo Steinheimu v Nemecku a zo Swanscobe v Anglicku.
Mozgovňa uvedených nálezov je úzka, ale dosť vysoká, čelo silne ustupujúce.Nápadným znakom sú neobyčajne silné nadočnicové oblúky.
Forma pravekého človeka predstavovaná týmito nálezmy nie je totožná s formou človeka, ktorá je zastúpená nálezom z Neandertálu. Ide o tzv. anteneandertálca – človek steinheimský.

Časný neandertálec – protoneandertálec

Sú to neskoršie formy pravekých ľudí, ktoré môžeme zahrnúť do skupiny tzv. človeka neandertálskeho. K významné nálezom patria zbytky lebiek objavené v Ehringsdorfe v Nemecku a v strednom Francúzsku. Sem patrí tiež nález časti mozgovne a jej výliatku z Gánoviec. Mozgovňa je nápadná svojou neobyčajne nízkou klenbou.

Klasický (extrémny) neandertálec

Behom poslednej doby ľadovej sa objavuje klasický neandertálec, ktorého výskyt sa zaraďuje do obdobia asi pred 100 000 až 35 000 rokmi. Na základe objavených nálezov môžeme usudzovať, že žil v Európe. Do tejto skupiny patrí nález z Neanderthalu v Nemecku a prvá lebka z Gibraltáru.

Prechodný neandertálec

Z mestečka Krapina ( na sever od Záhrebu ) pochádza nález, ktorý stojí medzi protoneandertálcom a neandertálcom klasickým. Žil na prelome posledného interglaqciálu a posledného glaciálu a môže predstavovať počiatočnú fázu evolučného trendu vedúcemu ku klasickému neanertálcovi.Uvedený nález je starý 200 000 až  250 000 rokov a typologicky obtiažne hodnotiteľné.

Evolučný status neandertálcov

Väčšina ľudí si dodnes predstavuje klasických neandertálcov ako tvory, ktoré pripomínajú viac ludoopy než človeka. Podiel na tom majú sami antropológovia. Dnes je zrejmé, že sa neandertálci od nás vonkajšou morfológiou tak zásadne nelíšili. Najnápadnejšie rozdiely medzi neandertálcom a dnešným človekom sa javia v tvare lebky, a preto bola od prvých počiatkov výskumu neandertálcov vždy najväčšia pozornosť venovaná lebkám. Lebky neandertálcov sú spravidla veľké, majú nízke, ploché čelo a mohutné nadočnicové oblúky, ktoré sú vzájomne spojené. Mozgovne sú nápadne dlhé, nízke a všetky lebečné kosti sú len stredne hrubé. Očnice sú nápadne veľké. Koreň nosa je široký. Pri pohľade na lebku zo strany môžeme vidieť, že čeľuste vystupujú nápadne dopredu. Pripomína nám to zvieraciu tlamu, a to tím skôr, že na spodnej čeľusti nie je vyvinutá brada.

Chrbtica, ktorá je u dnešného človeka zreteľne esovite prehnutá, mala u neandertálcov prehnutie takmer nebadané. Bola tiež krátka a masívna.
Podľa stavby a vzhľadu chrbtice môžeme usudzovať aj spôsob chôdze neandertálcov. Chodili šúchavým krokom, pretože sa im ešte nevytvorila klemba chodidiel, ktorá umožňuje pružný a mäkký krok dnešného človeka. Celá horná polica tela bola nachýlená dopredu, ako by ju ťažká hlava ťahala dolu. Rovnováhu tela vyrovnával neandertálec pokčením v kolenách.

Z nášho pohľadu nám ich tváre môžu pripadať škaredé, ale sú vlastne len triumfom evolučného prispôsobenia sa. Mali veľkú, širokú a dlhú tvár. Nad tlamovitými čaľusťami so silným chrupom mali široký a nízky nos, ktorý už vyčnieval dopredu. Ich nosy sa vyvinuli tak, aby lepšie znášali extrémne chladné počasie. Ich nosné dutiny boli väčšie ako naše a obsahovali zvláštne kapiláry a hlien, ktorými ohrievali a zvlhčovali vzduch, a tak chránili jemné vnútorné tkanivo.

Mohutné nadočnicové oblúky boli zarastené hustým obočím a pod ním boli oči uložené hlboko a ďaleko od seba. Ploché čelo prechádzalo do nízkej mozgovne, ktorá vzadu splývala s mohutnou šijou. Temeno hlavy bolo pokryté hustými vlasmi, ktoré určite pokrývali aj šiju. Cellá hlava sedla na krátkom, širokom krku.

Neandertálci boli menšieho vzrastu. Ich priemerná výška bola asi 160 cm. Ich nízke ťažké telá mali menšiu plochu povrchovej kože, a tak si ľahšie udržiavali teplotu. Ich kosti boli mohutné, aby mohli zvládnuť vypätie, ktorému boli často vystavené. Steny kostí nôh neandertálcov boli pomerne hrubé. Lakťové, bedrové a kolenné kĺby boli tiež mohutnejšie. V dôsledku namáhavého života neandertálcov sú ich kosti často deformované. V porovnaní s nohou moderného človeka, kosti neandertálcov nie sú len mohutnejšie a ohnuté, ale sú aj omnoho kratšie ako naše.

Každodenný život neandretálcov

Veľkosť ich jaskýň a odpad pod zeminou v nich, naznačujú, že neandertálci žili vo veľmi malých skupinách. Nemali viac ako 25 členov. A niekedy dokonca len 8. Bolo ich primerane málo, aby si nevyčerpali nedostatočné zdroje. Ale bolo ich príliš málo, aby ich druh prežil bez styku s ostatnými skupinami. Kmeň uniesol dospelú ženu. Touto ženou sa zdvojnásobila jeho možnosť mať ďalšie deti a tým aj šanca na prežitie. Kedže neandertálci boli viazaný na teritórium, je tiež pravdepodobné, že kmene boli spojené cez mužských príbuzných. Sústreďovali sa okolo otcov, bratov a synov. Ženy pravdepodobne asi nezostávali nastálo. Prechádzali z jedného kmeňa do druhého. Aby mohli neandertálci tak dlho ako druh prežiť, museli si vymieňať ženy. Niektoré tieto výmeny boli asi nedobrovoľné.

– jazyk

Dlhé roky vedci verili, že neandertálci nepoužívali žiaden jazyk, že podobne ako ostatné primáty, komunikovali len prostredníctvom gest a zvukov. Aj nedávny výskum neandertálskych lebiek podporil tento názor. Dospel totiž k záveru, že ich ústa a hrdlo sa veľmi líšili od našich, a preto zrejme nemohli rozprávať ako my.Ale objav v jaskyni Kebara v Izraeli v roku 1983, túto teóriu postavil na hlavu. Tieto tri malé fosílie tvoria kosť nazývanú jazylka. Jazylka sa nachádza v krku a ovláda svaly a mäsovú hmotu hlasového mechanizmu. Jazylka neandertálcov je takmer rovnaká ako naša a je najpresvedšivejším dôkazom, že ich hrdlo bolo uspôsobené na reč. Hrdlo nebolo asi tak dokonalé ako naše, ale zdá sa byť isté, že neandertálci mali svoj vlastný jazyk.

–  dĺžka života

 Svet neandertálcov je veľmi nebezpečný. Takmer všetky fosílie dospelých, ktoré sa doteraz našli, odhlujú vážne zranenie. Divoké zvieratá sú jednou hrozbou, druhou je zradná krajina okolo. Detstvo je najnebezpečnejšie obdobie.A takmer polovicu neandertálskych fosílnych pozostatkov, tvoria deti vo veku do jedenásť rokov. Takmer polovica neandertálskych detí zomrela predtým, ako dosiahli dospelosť. Častí kostier a lebiek, často ešte bez vyvinutých druhých zubov, tvoria väčšiu časť fosílnych nálezov. Kazy v zubnej sklovine naznačujú, že nedostatok potravy bol najčastejšou príčinou smrti. Aj ostatky kojencov poskytujú veľmi bolestivý dôkaz o tom, aký bol život krutý. V plytkých hroboch sa našli malé kostry. To nasvedčuje tomu, že ich predčasná smrť, bola pre kmeň udalosťou. Avšak v 1983 sa na nálezisku našli kostry dvoch kojencov, boli nájdené medzi pozostatkami zvierat a odpadom.

Naznačuje to, že si ich vôbec necenili, a 6ee deti asi nezomreli prirodzenou smrťou. Štyria z piatich neandertálcov sa nedožijú 40 rokov. V 1957 sa v jaskyni Shanigar v Iraku našli kosti asi 40 ročného muža. Jazvy na členkoch a väzivo kolien dokazujú, že ho trápila artritída. Na pravom nadlaktí utrpel niekoľko zlomenín. Ruka bola preto nehybná, deformovaná a podstatne kratšia. Hneď vedľa leží normálna zdravá kosť. Predlaktie chýba úplne. Bolo oddelené nad lakťom pri nejakej traumatickej udalosti, ktorá postihla tohto muža. Pri bližšom skúmaní lebky sa ukazuje príčina týchto zranení. Na ľavej strane lebky sa nachádza niekoľko fraktúr. Voľným okom sú takmer neviditeľné. Následné poškodenie mozgu asi paralizovalo pravú stranu tela. A možno tiež oslepol na jedno oko.

– starostlivosť o chorých

V 1953, v jaskyni Shanidar v Iraku,  výskumníci objavili rebro neandertálca. Na začiatku nevyzeralo zaujímavo, ale po bližšom preskúmaní, odhalilo zaujímavý príbeh. Ukázalo sa , že malá ryha na povrchu kosti je zárez. Zbraň vnikla medzi 8 a 9 rebrom. Porezala kosť a prepichla pľúca. Zdá sa, že obeť bola prebodnutá. Hoci bol muž ranený, nezomrel okamžite. Stavby kosti odhalila, že rana sa začala hojiť. Zdá sa, že ostatní členovia kmeňa sa o zraneného starali. Členovia kmeňa mali veľmi dobré vedomosti o účinkoch liečivých rastlín. Lišajník sa používal na dezinfikovanie rán, kostihojové listy podporovali rast kostí.

– pohrebné rituály

V plytkom hrobe v jaskyni sa našla časť kostry. Pravá paža je položená na prsiach, ľavá je na žalúdku. Je to typická pohrebná pozícia. O tomto tele, ktoré sa našlo v 1983, v jednej jaskyni v Izraeli, sa veľa diskutovalo. Okolo tela boli rozmiestnené kosti a zuby zvierat. Niktorí vedci tvrdia, že tieto predmety, sú znakom rituálu. V inom hrobe v Iraku sa našli stopy peľu. Predpokladá sa, že v hrobe boli uložené kvety. Ale takéto tvrdenia sú sporné. Tieto pohrebné predmety mohli tiež patriť k odpadkom, ktorým pola podlaha jaskýň pokrytá. Pochovávanie neandertálcov mohlo byť len praktickým spôsobom, ako ukladať mŕtvych.

– pracovné nástroje

Silné emocionálne väzby sformovali kmeň do pevnej,sebestačnej jednotky. Obmedzený styk medzi kmeňmi znamenal, že mali málo príležitostí na výmenu nových myšlienok  a techník. V dôsledku toho sa nástroje neandertálcov v priebehu 250 000 rokov takmer nezmenili. Zostava náradia neandertálca sa skladala asi zo šiestich nástrojov. Každý nástroj mal svoju špecifickú úlohu. Ručné sekery boli tvarované tak, aby  pohodlne padli do dlane. Používali sa ako viac účelové náradie na drvenie kostí i na rúbanie dreva. Škrabky sa používali na prípravu a zjemňovanie zvieracích koží. Trojhranné hroty sa používali ako nože alebo sa  pripevnili na násadu a slúžili ako hroty oštepov.

Pazúrik bol ich najväčší technický úspech. Niektoré pazúriky mali hrany hrubé len jednu molekulu. Boli teda 5krát ostrejšie ako dnešný chirurgický skalpel. Mali také kognitívne vlastnosti, že mohli zdokonalovať výrobu nástrojov? Dôležitý dôkaz o tom sa nachádza hlboko v archeologických záznamoch. Pred 35 000 rokmi sa udiala podstatná zmena.Techniky výroby nástrojov neandertálcov, sa začali meniť. Rovnako ako kameň začaliu používať aj parohy, kosti a dokonca i zuby. Po prvýkrát začali vyrábať okrem nástrojov aj ozdobné predmety, ako napríklad šperky. Niektorí vedci sa domnievajú, že práve to je dôkaz o zmene v ich myslení.

– potrava

Čerstvá korisť boka vždy vítaná. Každý dospelý neandertálec musí skonzumovať až 4000 kalórií denne, aby mohol zvládnuť fyzicky namáhavý život. Uprostred zimy sa môže potreba kalórií zvýšiť až na 7000, čo je takmer 3-krát viac ako spotrebujeme dnes. Strava neandertálcov bola podstatne odlišná. Analýzou kostí sa môžeme dozvedieť veľa o tom, čo neandertálci jedli. Mimoriadne vysoké hodnoty uhlíka a dusíka, potvrdzujú, že mäso tvorilo podstatnú časť ich stravy. Skamenené výkaly známe ako koprolity podporujú tento názor. Koprolity boli nedávno objavené na Gibraltáre. Pochádzajú pravdepodobne z neandertálskeho obdobia. Obsahujú takmer výlučne len pozostatky mäsa.

Mäso bolo veľmi dobre strávené, čo dokazuje, že telo neandertálcov bolo prispôsobené na takúto stravu. Vedci teraz odhadujú, že 83% potravy tvorilo mäso. Rovnako ako u mäsožravcov, napríklad u vlkov. Každá časť zvieraťa sa využijla. Kožu spracujú na odev, šľachy usušia a použijú ako povrazy, lebku rozbijú, aby sa dostali k mozgu, jazyku a najväčšej lahôdke, šťavnatým očiam. Zvláštna kombinácia enzýmov v žalúdku neandertálca, tak ako u osttných predátorov, mu dovoľuje skonzumovať veľké množstvo surového mäsa. Ale varené mäso je stráviteľnejšie a z nutričného hľadiska lepšie využiteľné.

– oheň

Neandertálci neboli prví, ktorí používali oheň. Ľudia ho poznali už viac ako pol milióna rokov. Až schopnosť ovládnuť ho, sa stala kľúčovou pre ich prežitie na tomto zmrznutom kontinente. Oheň im samozrejme poskytuje teplo. Cez noc je teplota nižšia až o 10stupňov. Ale vonku v prírode je pre nich oheň tiež dôležitým ochranným prostriedkom.

Zánik neandertálcov

Je pozoruhodné, že i keď sa neandertálci dokázali úspešne adaptovať na náročné podmienky poslednej doby ľadovej, k ich zániku došlo veľmi rýchlo. Posledné fosílne doklady o ich existencii miznú v období pred 35 až 28 tisíc rokov. Existuje mnoho hypotéz, ktoré sa pokúšajú ich zmiznutie a nahradenie modernými ľuďmi vysvetliť. Jedna z týchto hypotéz predpokladá, že neandertálci boli vyhubení migrujúcimi skupinami Homo sapiens sapiens.

Odhaduje sa, že v čase ich vrcholného obdobia pred 50 000 rokmi, na území Európy a severnej Ázie, žilo približne 100 000 neandertálcov. Ale príchod moderného človeka z Afriky a stredného východu , sa nedal zastaviť. Až 100 členné skupiny Homo sapiens sapiens, v Európe známi ako kromaňonci, kolonizovali najlepšie európske oblasti a zaberali všetky zdroje. Neandertálci boli nútení presunúť sa zo svojich údolí do nehostinných náhorných planín Chorvátska a Krymu. A na západe na kamenisté pobrežie Portugalska, Španielska a Francúzska. Pred 35 000 rokmi ich už bolo len niekoľko tisíc.

Silní, úzko spojení v kmeni, izolovaní,  sebestační. Tieto črty pomohli neandertálcom prežiť  pocelú dobu ľadovú. Ale po príchode konkurencie sa tieto ich výhody stali ich slabosťami. A tak pomáhajú spečaťiť ich osud. Keď prišiel koniec, nebola to genocída ani živelná pohroma. Bolo to niečo omnoho menej dramatické. Neandertálcov jednoducho odstránila konkurencia. Ľudský druh, ktorý si vytvoril lepšiu stratégiu pre život. A nebolo to nevyhnutné. Keby pôrodnosť neandertálcov bola len o 2 % vyššia, alebo ich úmrtnosť o 2%nižšia, nemuseli vôbec vymierať.

Fyzicky a kultúrne predstavovali neandertálci a kromaňonci dva úplne rozdielne svety. Dva samostatné druhy, ale obidva ľudské. A obidva motivované rovnakými potrebami a túžbami. Boli si neandertálci  a kromaňonci takí podobní aby sa mohli spojiť? A keby aj boli, mali dostatočne podobné gény, aby mohli vzniknúť deti? To sa už asi nekdy nedozvieme. Ale jeden zvláštny objav nás núti sa nad tým zamyslieť. V 1998, v údolí Lapedo v Portugalsku, odkryli archeológovia pozostatky 4 ročného dieťaťa. Jeho telo bolo natreté okrom a pochované v plytkom hrobe. Pri tomto detskom hrobe sa našli jelenie zuby a prevŕtaná mušľa. Malé predné zuby a špicatá brada , prezrádzajú, že to bolo kromaňonské dieťa. Ale ostatné časti kostry rozprávajú iný príbeh.

Končatiny boli krátke  a pevné ako u neandertálcov. A toto dieťa z Lapeda zomrelo 3000 rokov po tom, čo mali vymrieť poslední neandertálci. Môže byť toto dieťa miešancom? Polovičný kromaňonec a polovičný neandertálec? Vedci stále nevedia. Možnosť, že si boli neandertálci a kromaňonci dostatočne podobní, aby sa mohli reprodukovať, tu však stále je. Ale zdá sa, že ani táto možnosť by nezmenila osud neandertálcov.

Až doteraz testy DNA , nenašli žiadnu stopu po génoch neandertálcov v moderných ľuďoch. Asi pred 30 000 rokmi, na odľahlých miestach v Španielsku a Chorvátsku, zomreli poslední neandertálci. Zem prenechali len jednému ľudskému druhu – Homo sapiens. Neandertálcov sme prežili len o 30 000 rokov, oni prežili 250 000 rokov v najkrutejšom podnebí, aké kedy bolo na Zemi. A keď nastal ich čas, tak ako mnoho druhov pred nimi, aj neandertálci tiež vymreli. Naša životná sila, na takúto skúšku ešte čaká.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.019 s.
Zavrieť reklamu