Titanic – Cintorín na dne oceána

Titanic – Cintorín na dne oceána  

Úvod

V našej práci sme sa rozhodli priblížiť Vám vznik a zánik najväčšej lode v dejinách ľudstva. Pokúsime sa priblížiť Vám zaujímavé momenty, ktoré sa udiali na jej palube počas prvej a zároveň osudnej plavby. Na začiatku 20. storočia vstúpila spoločnosť do nového veku, veku objavov a bohužiaľ aj vojen. Pred prvou svetovou donútila napätá situácia tisíce prostých ľudí všetkých národov Európy k emigrácii do USA a Austrálie. Toto vyústilo k obnoveniu atraktivity námornej dopravy, predovšetkým osobnej. Plavidlá boli čoraz väčšie a komfortnejšie. Vrcholom vtedajšej architektúry bola ohromná loď TITANIC spoločnosti White Star Line.

Titanic ponúkal bezpečie a cestujúcim prvej triedy obrovské spoločenské sály, kde sa miesili stavebné slohy všetkých najznámejších dávnych kultúr, ale aj vtedajšia moderna. Nešetrilo sa ničím. Salóniky, kaviarničky, knižnice, či turecké kúpele zdobili mramorové sochy a mahagónové obklady. V jedálňach sa používali výlučne strieborné príbory a drahé porcelánové taniere. Jedného dňa konštruktér tohoto plávajúceho paláca Thomas Andrews vyhlásil, že Titanic je prakticky nepotopiteľný. V nasledujúcich dňoch sa tento výrok objavil v britskej aj americkej tlači, ale bez slovíčka "prakticky". Onedlho sa chýr o nepotopiteľnosti rozšíril všade. "Titanic je nepotopiteľný a večný. Ani samotný Boh by ho nepotopil", tvrdilo sa, kým vyplával zo Southamptonského prístavu. Akoby vyššia moc chcela dokázať opak.  Z noci zo 14-teho na 15-teho apríla roku 1912 sa Titanic po zrážke s ľadovcom nenávratne potopil. Katastrofa je o to hroznejšia, že zbytočne zahynulo 1517 ľudí. Zachránilo sa iba 332 mužov, 316 žien a 58 detí. Severný Atlantik sa stal hrobom výtvoru ľudskej pýchy a elegancie.

Ambície Bielej Hviezdy  

V lete 1907 sa v jednom z londýnskych sídiel konala bojová porada. Generálny riaditeľ lodiarskej  spoločnosti White Star Line J. Bruce Ismay a staviteľ lodí, prezident lodeníc Harald &Wolf lord W.J. Pirrie hľadali recept na víťazstvo proti svojmu najväčšiemu rivalovi - spoločnosti Cunard. Tá síce prevádzkovala prvé parníky v severnom Atlantiku už od roku 1840, navyše sa v poslednom čase pýšila veľkými novými a obľúbenými plavidlami Lucitania a Mauretania, to však neznamenalo že jej pozícia je neotrasiteľná. Alebo, že by sa prinajmenšom v severnom Atlantiku nenašlo výnosné podnikanie aj pre iných.

White Star Line nebola v lodnej preprave nováčikom. Naopak, jej lodné linky križovali oceány už od roku 1850. Využívali ich najmä Angličania, Íri, Škóti a Walesania, ktorí dúfali, v lepší život na najmenšom kontinente sveta - Austrálii. Jednou z príčin ich záujmu o svetadiel  protinožcov bolo aj zlato, ktoré tam v tom čase objavili. V posledných desaťročiach 19. storočia sa však pre lodiarov stávajú oveľa atraktívnejšie linky pretínajúce severný Atlantik. Celkom slušné obrátky totiž nenaberá len obchod medzi USA a starým kontinentom (do Európy prúdia napríklad stovky ton tabaku, vlny a pšenice), ale zvyšuje sa aj počet európskych vysťahovalcov, mieriacich do Spojených Štátov. Podľa niektorých prameňov sa vtedy zvýšil 40-krát. J.B. Ismay a J. Pirrie si uvedomovali, že o cestu cez Atlantik nemajú záujem len chudobní. Vedeli aj to, že rýchlejšia loď ako vtedajšia britská Mauretania, Lucitania, či nemecký Kaiser Wilhelm II. by bola vzhľadom na technické vymoženosti pohonných jednotiek neúmerne drahá, navyše by musela mať oveľa aerodynamickejší tvar. Užšie plavidlo by však znamenalo menej priestoru pre náklad a menej kajút pre cestujúcich. Ak by sa tento handicap kompenzoval dĺžkou, parník by musel mať väčší ponor ako konkurenti. Tento fakt by zase znamenal ťažšie manévrovanie a mala by zákaz vplávať do niektorých plytkých prístavov. Keď si Ismay a Pirrie zrátali, koľko bije, zhodli sa na tom, že odpoveď na otázku, ako prejsť cez rozum konkurencii sa ponúka sama: klientov treba prilákať niečím iným ako rýchlosťou. Dostatkom miesta, bezpečím, eleganciou, ba dokonca prepychom.

Spomínané vlastnosti mala lodi zaručiť väčšia šírka, akú mali vtedajšie plavidlá. Bola tiež riešením, ako zvýšiť záujem o plavbu cez Atlantik a u najbohatších - módnymi a priestornými apartmánmi, spoločenskými sálami od výmyslu sveta, športoviskami. Tak dostali zelenú stavby troch superlodí, ktoré mali pokoriť Atlantik bez toho, aby sa pokúsili získať legendárnu Modrú stuhu (tá sa udeľovala najrýchlejším lodiam), o ktorú v tej dobe bojovala každá prestížna lodenica. Ambície, ktoré do svojich titanov White Star Line vkladala, boli od začiatku všetkým známe. 

Stavba gigantov

Lode typu Titanic začali vznikať koncom roka 1907. Nemali byť síce najrýchlejšie, ale mali byť luxusnejšie, ako ktorékoľvek konkurenčné plavidlá. Ich mená boli OLYMPIC, TITANIC, GIGANTIC. Ako prvý z nich stavali Olympic a o niečo neskôr 31.3.1909 začali aj so stavbou Titanicu. Olympic spustili na vodu už v októbri 1910 a po úspešných skúškach sa začal plaviť na transatlantických linkách. Zlepšenia, na ktoré sa prišlo počas  prevádzky Olympicu sa uplatnili na jeho sesterskej lodi Titanic. Bol to predovšetkým rozšírenie kapacity o 163 cestujúcich, pretože sa zistilo, že veľký priestor zostáva nevyužitý. Titanic spustili na vodu 31.5.1911 a po desiatich mesiacoch úspešných skúšok mal 10.4.1912 vyplávať na prvú plavbu zo Sauthamptonu do New Yorku. White Star Line vtedy riešila ešte problém s nedostatkom uhlia, ktoré sa používalo ako palivo. Napriek stávke zamestnancov bolo uhlie z niektorých menej vyťažených parníkov presunuté na Titanic. Plavbu, považovanú za významnú spoločenskú udalosť, sprevádzala veľká reklama.

Okrem luxusného a komfortného zariadenia lode sa osobitne vyzdvihovala jej údajná nepotopiteľnosť. No napriek obrovským nákladom na stavbu a vybavenie loď stála vyše dvoch miliónov vtedajších libier, čo je asi 8 000 000 vtedajších dolárov, nemala také množstvo záchranných člnov, ktoré by zodpovedalo počtu pasažierov a posádky. Posledná z trojice sesterských lodí sa pôvodne mala volať Gigantic. Stavať ju začali v roku 1911. Už počas stavby v roku 1912 zmenili meno na Britanic. Loď spustili na vodu 26.2.1914 a jej vybavenie malo byť ešte honosnejšie, ako vybavenie Titanicu. Na oceánskych linkách pôsobila však veľmi krátko. Keď vypukla 1. svetová vojna, prevzala ju armáda, luxusné vybavenie odstránila a od 13.11.1915 začala slúžiť ako sanitná loď s kapacitou až 3300 ranených.
 
Prvé komplikácie

Titanic bol vyrobený spoločnosťou Harland & Wolf a spustený na vodu v Belfastskom prístave 31.5. 1911. Po ukončení stavebných prác, prebehli 1.4.1912 v rozmedzí šiestich až siedmich hodín zaťažkávacie skúšky, ktoré mali otestovať možnosti plavidla.  Uskutočnilo sa niekoľko ďalších testov v Southamptome, kde loď dorazila 3. apríla okolo polnoci. V tento deň, po krátkej prehliadke lodi udelil kapitán Clark - zástupca Britskej obchodnej rady certifikát nevyhnutný pre povolenie plavby. Jediný cvičný poplach, ktorý na lodi prebehol pozostával zo spustenia dvoch záchranných člnov na vodu, ktoré potom boli v priebehu pol hodiny vyzdvihnuté späť na člnovú palubu.
Loď opustila Sauthampton v stredu 10. apríla o 12:14 hod. Zodvihla kotvy a  priblížila sa k parníku New York až na polovicu svojej dĺžky. New York sa mierne naklonil na bok a laná, ktoré ho držali v doku sa pretrhli. Mieril rovno k Titanicu. Okamžite boli nasadené sprievodné remorkéry, ktoré však nezmohli nič. Kormu New Yorku sa im podarilo odtlačiť od boku Titanicu až keď prešiel na spätný chod, a tak anuloval spodný prúd. Nebezpečenstvo bolo zažehnané, ale v niektorých pasažieroch, ktorí sa stali náhodnými svedkami tohto divadla sa prebudila "zlá predtucha" a v medzizastávkach vystúpili. Ako sa neskôr ukázalo, dobre urobili...

Menší problém ešte nastal, keď Titanic opustil prístav v Southamptone a do skrutiek na pravoboku sa mu zachytili riasy. Nastalo tak zdržanie 30 minút. Ďalej už plavba pokračovala hladko a večer dorazil do francúzskeho Cherbourgu a skoro ráno do írskeho Queenstownu, kde pribral posledných pasažierov.
 
 Varovné správy
 Rýchlosť Titanicu po vyplávaní z Queenstownu sa postupne zvyšovala. Prvý deň prešla loď 860 km, druhý už 960 km a tretí 1011 km. Štvrtý deň plavby obdržali telegrafisti Titanicu prvé správy, varujúce pred výskytom ľadovcov. Podľa svedectiev v deň nešťastia aspoň tri takéto varovania sa dostali priamo do rúk kapitána lodi Edvarda J. Smitha, ktorý bol najprominentnejším a najskúsenejším kapitánom britskej lodiarskej spoločnosti White Star Line.

Prvá z nich prišla 14.4.1912 okolo poludnia a bola poslaná z lode Baltic, patriacej taktiež spoločnosti White Star Line. Táto správa udávala polohu ľadovcov asi 9 km od miesta, kadiaľ Titanic prechádzal, a blízko miesta, kde potom došlo k známemu nešťastiu. Druhá správa bola zaslaná na Titanic v ten istý deň o 17:35 hod. newyorského času od kapitána Stanleyho Lorda z lode Californian, patriacej spoločnosti Leyland Line. Tá hovorí o výskyte ľadovcov asi 35 km severne od trasy Titanicu. Tretia zo správ, ktorá sa určite dostala do rúk kapitána Smitha v osudný deň, pochádza z parníka America a cez Titanic a mys Race smerovala do Hydrografického úradu vo Washingtone D.C. a udáva výskyt ľadovcov asi 35 km na juh od kurzu, akým plával Titanic.
Operátor Balticu zachytil v tú nedeľu správy o výskyte ľadovcov, ktoré prichádzali na Titanic z lodí Prinz Friedrich Wilhelm a America zatiaľ čo Carpathia v ten istý deň počula komunikáciu o ľadovcoch medzi Parisianom a ďalšími loďami, ktoré plávali v tejto oblasti. Z toho vyplýva, že Titanic mal ešte pred haváriou správy o výskyte ľadovcov po oboch stranách od vytýčeného kurzu, a to v jeho tesnej blízkosti. Napriek tomu neprebehla ani žiadna diskusia medzi dôstojníkmi, ani nebola zvolaná žiadna schôdzka, ktorá by sa týmito varovnými správami zaoberala, skrátka nikto tomu nevenoval pozornosť. Nebola znížená rýchlosť, nedošlo k zosilneniu hliadok, jediný náznak odozvy bol zrejmý z rozkazu dôstojníkom hliadkam aby sa dobre pozerali či neuvidia nejaké ľadovce. Je však potrebné poznamenať, že podľa svedectva druhého dôstojníka Lightollera, ktorý mal službu na mostíku do 22:00 hod lodného času, alebo 20:27 newyorského mu kapitán Smith povedal, aby ho ihneď informoval o zhoršených poveternostných podmienkach. Lenže v tú noc, ako aj počas celej plavby bolo neobyčajne jasno, bezvetrie, a preto rýchlosť lode neklesla. Dodnes zostávajú visieť otázniky nad konaním zjavne najskúsenejšieho kapitána E. J. Smitha, ktorý aj napriek mnohým varovaniam pred blížiacimi sa ľadovcami kázal udržiavať smer aj rýchlosť. Pravdepodobne ho ovplyvnila prítomnosť generálneho riaditeľa White Star Line J. B. Ismaya, ktorý ho povzbudzoval k rýchlejšiemu tempu.

Osudná chyba  
Posledná správa bola zaslaná Titanicu v Nedeľu večer o 21:05 newyorského času, teda asi hodinu pred nárazom. Prišla od parníku Californian spoločnosti Leyland Line a oznamovali v nej, že sú úplne obklopení ľadom. Aj táto správa bola odignorovaná.  Operátor Californianu Cyril Evans si ešte ponechal sluchátka na ušiach a počul, ako Titanic predáva na mys Race správu niekoľko minút pred nešťastím. Potom si zložil sluchátka a išiel spať. Neskôr sa ukázalo, že  keby zostal o pár minút dlhšie na svojom stanovisku, zachytil by tiesňové volanie Titanicu a Californian, ktorý bol v tej dobe vzdialený iba 16 km by zachránil všetkých cestujúcich a posádku. Medzitým sa Titanic plavil napred svojmu osudu. 

14. apríl, 23h. 46min. lodného času (22h. 13min. newyorského času):
Frederick Fleet a Reginald Lee stáli v strážnom koši, ktorý bol umiestnený na prednom sťažni. Ich jedinou úlohou bolo nahlásiť čokoľvek, čo sa zjaví pred loďou. Z veľkej výšky bol dobrý výhľad, ale pretože nemali ďalekohľady, nezbadali blížiaci sa ľadovec včas. Fleet stihol trikrát zazvoniť na poplach, následne kontaktoval mostík pomocou telefónu. Po troch zvoneniach službukonajúci prvý dôstojník pán William Murdoch zbadal z člnovej paluby blížiacu sa ľadovú horu. Okamžite uháňal na velitelský mostík a rozkázal kormidelníkovi stočiť na ľavobok a prejsť na spätný chod. To však bola osudná chyba. Na ohromné rozmery Titanicu, mala loď malé kormidlo. Navyše plavidlo prechádzalo na spätný chod, čo celý manéver výrazne spomalilo. Ľadovec bol už príliš blízko na to, aby sa mu vyhli, a preto Titanic  pravobokom doňho narazil. Aj napriek tomu, že náraz nebol tak silný, aby vyrušil posádku, alebo cestujúcich, alebo znemožnil lodi ďalší pohyb, vytvoril v trupe sériu menších dier, ktorých rozmery neboli veľké, no vznikli na miestach, ktoré sa stali Titanicu osudné...

14. apríl, 23h. 48min. lodného času (22h. 15min. newyorského času) 
Všetko to ubehlo veľmi rýchlo. Zrážka kolos pootočila a Murdoch si uvedomil, že ľadovec robí do trupu diery. Aby treniu zamedzil, rozkázal vzápätí stočiť na pravobok a motory začal hnať znova dopredu. Aby tiež zabránil vnikaniu vody do podpalubia, rozkázal zatvoriť vodotesné dvere. Medzitým sa predný kolízny priestor, nákladový priestor č. 1 a 2, priestor pre batožinu aj poštu a kotolňa číslo 6 zapĺňali vodou. Hlavný kurič Barret zbadal, ako voda prechádza do prednej kotolne úzkou trhlinou dlhou asi pol metra tesne pod oceľovými podlážkamy a asi 7m pod hladinou vody. Táto trhlina zasahovala i do bunkru na uhlie v prednej časti. Viac si už nevšimol, lebo v tej chvíli sa začali zatvárať vodotesné dvere a vystrašení kotolníci sa museli evakuovať.

14. apríl, 23h. 50min. lodného času (22h. 17min. newyorského času) 
 Murdoch pozoroval kontrolný panel, a keď sa všetky dvere uzatvorili, rozkázal zapísať čas zrážky do lodného denníka. To už na mostík prišiel kapitán Smith. Zbadal na pravoboku míňajúcu sa stenu ľadovca, ktorá sotva prevyšovala člnovú palubu.Podišiel na pravobok, ľadovec sa pomaly vzďaľoval a jediným dôkazom zrážky boli kusy ľadu popadané na prednej palube. Potom ešte rozkázal zastaviť motory a dal si zavolať lodného tesára, aby skontroloval loď.
 
Závažnosť poškodenia
Po náraze sa vypli motory a loď úplne zastala asi 800m od miesta zrážky. Dôkazy potvrdzujú, že spolu z nárazom bolo počuť pískanie, alebo syčanie z prepadovej trúbky pri prednom kotle, čo poukazuje na únik pary z nádrže vinou prieniku vody. Para, ktorá sa hromadila v podpalubí musela byť vypúšťaná komínmi. Niektorí členovia posádky na kapitánov rozkaz vykonali prehliadku lode a zistili, že predný kolízny priestor, oba nákladové priestory sú úplne zaplavené vodou a priestory pre batožinu a poštu sú tiež takmer pod vodou. V kotolni č.6 bolo asi 2,5m vody. Tieto správy obdržal kapitán. O vážnom stave bol informovaný aj hlavný strojmajster a zástupca stavebnej spoločnosti, pán Thomas Andrews (bol hlavným architektom pri stavbe Titanicu). Ten taktiež oboznámil kapitána a posádku zo závažnosťou poškodenia. Loď bola skonštruovaná tak, aby mohla plávať s dvoma najväčšími , alebo so štyrmi menšími zatopenými komorami. Voda však zaplavila takmer 5 komôr. Vplyvom jej množstva došlo k zvýšeniu hmotnosti prednej časti lodi a bolo jasné, že onedlho sa začne prelievať cez horný okraj prepážok. Pán Andrews odhadol, že loď sa potopí za dve hodiny.
Kapitán okamžite prikázal spustiť čerpadlá, ktoré umožnili získať cenné minúty. Následne sa na jeho rozkaz začali pripravovať záchranné člny. Zabralo to asi 20 minút. Medzitým stevardi prebúdzali cestujúcich. Nezaznel však žiaden poplašný signál a ani nedošlo žiadnemu systematickému varovaniu pasažierov. To malo za následok, že zatiaľ čo cestujúci prvej a druhej triedy stáli v rodoch na člny, ľudia z najlacnejšej triedy o ničom nevedeli. Práve preto bol podiel obetí z radu pasažierov v tretej triede najvyššie.
 
Tiesňové volania
Behom 15 až 20 minút po zrážke sa kapitán dostavil do miestnosti telegrafistov a dal rozkaz volať o pomoc prostredníctvom tiesňového signálu. Mys Race (telegrafická stanica v Newfoundlande) ho zachytil o 22:25 h. newyorského času spolu so správou, že Titanic narazil na ľadovec. V tom okamihu túto správu zachytila i loď Mount Temple, ktorá okamžite zamierila k Titanicu. V rozmedzí dvoch až troch minút správu započul aj operátor na lodi Frankfurt. Asi za 10 minút signál náhodne zachytil i telegrafista Carpathie Harold Thomas Cottam. Okamžite to nahlásil na kapitánsky mostík. Carpathia sa ihneď obrátila a plavila sa Titanicu na pomoc, pričom mu nahlásila spolu s oznámením, že vyrazila plnou parou aj svoju polohu. Frankfurt však svoju polohu neudal. Vo svetle toho, že poloha lodi Frankfurt a jej presná vzdialenosť od Titanicu nebola v tú dobu známa z Philipsovej odpovede nevyznieva, že by si uvedomoval vážnosť situácie. Napriek tomu telegrafista Frankfurtu započul, ako Mount Temple volá: "Ideme po vás"
Z toho vyrozumel, že Titanic má problémy a onedlho sa aj Frankfurt zapojil do "záchrannej akcie". Komunikácia s ním však nebola jednoduchá, lebo na jeho palube boli prevažne Nemci, ktorí neovládali dokonale anglický jazyk. Pomerne rýchlo bolo nadviazané spojenie aj s Olynpicom, Balticom, a dokonca aj 1480 km východne vzdialená Caronia zachytila volanie.
 
Plavidlá v blízkosti Titanicu:
Olympic - z lodí, ktoré plávali Titanicu na pomoc bol naďalej. O 0:14 h newyorského času bol asi 950 km na západ od Titanicu.
 
Baltic  - o 23:00 newyorského času bol asi 450 km východne od miesta nešťastia.
Virginian - o polnoci bol vzdialený od Titanicu 315 km.
Frankfurt  - plával na východ, vzdialenosť 283 km juhozápadným smerom.
Birma  - bola o 0:25h newyorského času v pondelok 15. apríla ráno vzdialená od miesta
  nehody asi 130 km.
Carpathia  - plávala na východ, bola asi 107 km vzdialená. Bola to práve ona, čo
  zachránila tých, čo prežili.
Mount Temple - plával na západ, jeho vzdialenosť činila 90 km západne od Titanicu.
 
Zodpovednosť posádky parníku Californian
16 svedkov z Titanicu vrátane dôstojníkov, skúsených námorníkov i z radov spoľahlivých cestujúcich potvrdili, že zbadali svetlá lodi v neveľkej vzdialenosti a niektoré zo spustených člnov dostali preto pokyn, aby  sa pokúsili priblížiť k tejto lodi, zanechať tam cestujúcich a vrátiť sa na Titanic pre ďalších. Titanic vystrelil signálne rakety a pokúšal sa tomuto plavidlu dávať signály aj morzeovkou pomocou elektrickej lampy, ale márne. Približne v rovnakom čase pripustili dôstojníci na lodi Californian, že spozorovali rakety práve zo smeru, kde sa nachádzal Titanic. Splietla ich však biela farba svetlíc, lebo v tých dobách sa na privolanie pomoci používali červené. Na odpoveď rozsvietili silnú elektrickú lampu, ktorá bola viditeľná na 20 km a asi dve hodiny svietila na sťažni. Napriek tomu, že posádka Californianu pod vedením kapitána Stanleyho Lorda zbadala tiesňové signály z Titanicu, nepokúsila sa na to reagovať aktívnejšie. Telegrafista Californianu Cyril Evans bol prebudený až v pondelok 15. apríla o 3:30 h. newyorského času. Keby bol v nedeľu v noci vydržal na svojom stanovisku o niekoľko minút dlhšie,  mohla táto loď byť slávna za to, že zachránila životy cestujúcich a celej posádky Titanicu. Kapitán Lord pri výpovedi udal vzdialenosť jeho lodi na 35 km, ale po vyšetrení sa zistilo, že to bolo oveľa menej (v skutočnosti iba 16 km) .
 Chovanie posádky Californianu, či už bolo spôsobené nepozornosťou alebo nedbalosťou je v rozpore zo zásadami humanity a malo značný vplyv na konečný počet obetí katastrofy.
 
Posledné výkriky
Telegrafické správy Titanicu boli čiastočne zaznamenané na stanici na myse Race, ale aj na Mount Temple, či Balticu. Mount Temple naposledy počul volanie Titanicu o 23:47 h. newyorského času. Baltic a Carpathia stratili spojenie približne v rovnakom čase, ale stihli si vypočuť poslednú správu:
"Strojovňa bola zaplavená..."
Virginian ako posledný započul signály z Titanicu o 0:27 h. newyorského času (teda asi 20 minút pred tým, než sa úplne potopil), boli však veľmi nejasné a náhle utíchli...

Len ženy a deti
Keď kapitán Smith obdržal správy o tom, že loď naberá vodu ihneď vydal rozkaz k zahájeniu prípravy člnov. Ďalším rozkazom oznámil, že do člnov majú nastupovať prednostne ženy a deti. V dobe, keď boli vypálené prvé signálne rakety sa na člnovú palubu začali zhromažďovať cestujúci, ktorých vyburcovali stevardi a posádka. Väčšina z nich mala na vyzvanie posádky oblečené záchranné vesty. Rôzne svedectvá hovoria o tom, že okrem drobných výnimiek nebola na lodi žiadna panika. Spočiatku si pasažieri neuvedomovali závažnosť situácie a mysleli si, že sa jedná len o poruchu strojov, ktorú treba odstrániť a z bezpečnostných dôvodov sa musia načas vzdialiť. Pri nakladaní do člnov neboli rozdiely medzi cestujúcimi prvej, druhej a tretej triedy, síce podiel zachránených z najlacnejšej triedy je najnižší. Pri naloďovaní do člnov však neexistoval žiaden systém. Všade panoval zmätok, nikto nedokázal rozhodnúť, na ktorej palube sa bude do člnov nastupovať, prejavili sa veľké názorové rozdiely na to, koľko členov posádky bude treba na ovládanie jedného člna. Niektoré z člnov boli naložené na palube A, iné na člnovej palube. Na jednej strane lode nastupovali do člnov len ženy a deti, zatiaľ čo na druhej bol pomer medzi ženami a mužmi v člnoch takmer vyrovnaný. Všade však bolo poznať, že ženy a deti majú absolútnu prednosť. Takisto nebolo jasné, koľko cestujúcich sa má do člna zmestiť a ako sa má pri tom postupovať. To malo za následok významné rozdiely v množstve pasažierov v jednotlivých člnoch. Napríklad v člne číslo 1 bolo len 12 pasažierov. Iba niekoľko zo všetkých člnov bolo naplnených úplne (ich kapacita bola 65 osôb), ostatné len čiastočne. Neschopnosť naložiť člny podľa ich maximálnych nosností vyústila v to, že došlo zbytočne k omnoho väčším obetiam a mohlo byť zachránených o niekoľko sto pasažierov viac (z celkovej kapacity člnov 1178 osôb bolo zachránených iba 706). Kapitán si neskôr uvedomil, že do spustených člnov by sa zmestilo ešte o niekoľko cestujúcich viac, tak ich vyzýval, aby sa vrátili a pribrali ďalších. Oni však jeho naliehanie ignorovali a nikto sa nevrátil... Za veľké šťastie možno považovať to, že bolo jasné počasie, a oceán bol kľudný. Pri veľkých vlnách by sa člny celkom určite pri spúšťaní porozbíjali o trup lode a nik by sa nemusel zachrániť. Bolo paradoxom, že člny, ktoré boli pred nešťastím považované na Titanicu za zbytočnú vec, preukázali neskôr svoju nevyhnutnosť. Len keby ich bolo viac.
 
Legendy Titanicu
Tragédia Titanicu bola v prvom rade tragédia ľudí. Ich osudy sa stali námetom pre mnohé filmy a knihy ako tiché posolstvá o bezhraničnom ľudskom nešťastí, zapríčinenom bezhraničnou ľudskou namyslenosťou a hlúposťou. Dodnes nás nadchýnajú, dodnes nás mrazia, stále nás dokážu rozplakať...

Asi najznámejší je príbeh Isidora a Idy Straussovcov (Isidor Strauss bol spolumajiteľom obchodného domu Macy's). Ida Straussová odmietla nastúpiť do záchranného člna bez svojho manžela. Všetci okolostojaci ho prehovárali, že už je vo vysokom veku a kľudne môže nastúpiť so svojou ženou. On však odmietol pod zámienkou, že na palube je ešte veľa žien a detí. Vyše 70-roční manželia nakoniec šli ruka v ruke na vrchnú palubu, kde strávili posledných 40 minút svojho života.

Rovnako dojímavá bola aj rozlúčka najbohatšieho muža na lodi, 47-ročného Američana Johna Jacoba Astora, plukovníka v zálohe so svojou 19-ročnou novomanželkou Madeleine. Na Titanicu sa vracali zo svojej svadobnej cesty v Egypte. Napriek tomu, že Madeleine bola v piatom mesiaci tehotenstva nedovolili jej manželovi nastúpiť. Dal jej bozk na rozlúčku a z potápajúcej lodi zasalutoval. Nikdy nespoznal svojho syna. Jeho mŕtvolu neskôr vylovili.
Kým tretia trieda v podpalubí ešte o ničom nevedela, cestujúci z prvej a druhej triedy trpezlivo v rade čakali, aby mohli nastúpiť do záchranných člnov. Medzi nimi bol aj jeden zo synov miliardára Meyera Guggenheima, magnáta medených baní a hút. Osudnú plavbu trávil z milenkou, mladou plavovlasou speváčkou (žena a deti boli doma). Svojej manželke však ešte stihol odkázať prostredníctvom stevarda: "Povedzte jej, že do poslednej chvíle som zachoval rozvahu. Ani jedna žena nemusela zostať na palube s vedomím, že Ben Guggenheim je zbabelec." Spolu so svojim tajomníkom si vyzliekli hrubé pulóvre i záchranné vesty a obliekli sa do večerných oblekov. "Dali sme si na seba to najlepšie, čo máme," povedal, "a sme pripravení zomrieť, ako gentlemani."  Jedna z výnimiek, ktorá prežila, ale nikoho nestratila bola Margaret Brownová prezývaná Molly. Táto korpulentná a svojrázná Írka prostého pôvodu utiekla v mladosti proti vôli svojich rodičov do Ameriky a vydala sa za muža, ktorému sa splnil sen toľkých iných - našiel zlato a jeho bane v Colorade sa zdali byť bezdné. Molly trávila čas cestovaním po svete a na Titanicu sa vracala domov. Jej drsný humor a otvorené názory boly až do stroskotania lode terčom krityky smotánky, ktorá Molly považovala za neotesanú zbohatlíčku. V okamihu katastrofy však práve jej humor, spolu s odvahou, energickosťou, chladnokrvnosťou a obetavosťou znamenali veľa. Aspoň pre posádku záchranného člnu číslo 6, kde sa jej podarilo zabrániť panike a zúfalstvu.

Veľkú dávku statočnosti a odhodlanosti vynaložila aj grófka Rothesová, ktorá v záchrannom člne číslo 8 dokonca stála pri kormidle a viedla si veľmi dobre. Námorník T. Jones v rozhovore pre anglický časopis The Sphere vyhlásil: "V mojom člne bola žena, skutočná žena! Poznal som, že je v nej viac mužnosti ako v tých mužoch, čo boli tiež v člne." Na pamiatku jej z úcty poslal zarámovanú osmičku zosadenú z ich záchranného člna. Mimoriadnú sebaobetavosť preukázali lodné stevardky a stevardi, mnohý z nich však zaplatili životom. Ako zázrakom vyviazla Annie Robinsonová. Dlho si odmietala obliecť záchrannú vestu, aby nevyvolávala paniku. napriek tomu, že dobre vedela v akej sú katastrofálnej situácii, s úsmevom na tvári ukľudňovala cestujúcich a dodávala im silu a odvahu.  Našli sa však aj ľudia, ktorí zo strachu prepadli sebectvu a bránili tomu, aby sa záchranné člny vrátili pre topiacich sa. Báli sa mohutnej vlny po potopení lode, či víru, explózie kotlov i útoku zúfalých stroskotancov, mrznúcich v ľadovej vode. Maximálne bezcharakterne a bezočivo sa zachovala lady Duff-Gordnová. Spolu z manželom sa nehanbili naložiť do člna, kde už aj tak nebolo dosť miesta, kufre plné drahých toaliet a klobúkov. Iný je samozrejme prípad manželky nakladateľa Henryho Sleepera Harpera, ktorá do člnu prepašovala svojho psíka, shi-tzu menom Sun Jat-sen. Ten však pod jej kabátom určite nikomu nezavadzal. Edith Brownová-Haismanová, ktorá zomrela v roku 1997 vo veku 100 rokov si spomínala na chvílu lúčenia s otcom:" Môj ocko stál na naklonenej palube potápajúceho sa Titanicu, v jednej ruke držal brandy, v druhej cigaru. Usmieval sa a neustále na nás s mamičkou volal, že sa uvidíme v New Yorku..."

Eva Hartová mladá emigrantka, cestujúca druhej triedy nastupovala na palubu s ťažkým srdcom . Už pred plavbou na Titanicu a aj počas nej ju trápili hrozivé nočné mory. V snových výziach videla tisíce mŕtvol, zmrznutých na kosť. Nakoniec sa stala jednou z nich, aj napriek zvláštnemu varovaniu.
Na palube Titanicu mal zastúpenie aj náš malý národ. Slovenský pôvod mal aj jeden z posledných žijúcich Ján Navrátil (zomrel v roku 2000), ktorý bol v tom čase ešte len dvojročným dieťaťom. Jeho otec, krajčír zo Serede, pôsobiaci neskôr vo Francúzsku sa po hádke s manželkou rozhodol odísť do Ameriky a na Titanic sa nalodil aj s dvoma synmi pod cudzím menom. Pri katastrofe sa mu ich podarilo dostať do jedného zo záchranných člnov, no sám sa utopil. Matka si deti našla len náhodou vďaka fotografii v novinách. Starší z bratov Navrátilovcov – Michal zomrel vo februári 2001 ako 92-ročný. Pred smrťou vyhlásil: "Zomrel som, keď som mal štyri roky. Pripadám si ako keby som preplával životom ako čierny pasažier." Známe je aj gesto lodnej kapely. Osem muzikantov hralo svoj repertoár s prstami tuhnúcimi od zimy až do konca, pričom všetci zahynuli. V mnohých filmoch práve táto kapela hrá tesne pred potopením svoj posledný chorál: "Bližšie k tebe, Bože môj". To však prakticky nie je možné, lebo táto skladba vznikla až 3 roky po potopení Titanicu. Napriek tomu sa však stále spojuje s touto tragédiou.

  Bruce Ismay je kapitola sama o sebe. Muž, ktorý dá sa povedať bol otcom Titanicu,  značne ovplyvnil kapitána a jeho posádku. Aj keď vedel o existujúcom nebezpečenstve vo forme ľadovcov, nabádal kapitána aby udržiaval smer a rýchlosť a pritom ignoroval blížiacu sa hrozbu. Doteraz nie je jasné prečo 62-ročný E. J. Smith dal na laické rady svojho dlhoročného priateľa.Ismay sa práve chystal spať. Sníval o slávnom priplávaní do New Yorku, keď začul na palube zmätok. Obliekol si župan a dal si papuče. Keď sa dozvedel, že jeho loď pôjde ku dnu, nechcel tomu veriť. Asi sa v ňom pohlo svedomie. Celý čas bol pri spúšťaní člnov, pomáhal ženám pri nasadaní, pričom ich ukľudňoval, ale posádke skôr zavadzal. To vyústilo do toho, že piaty dôstojník Lowe nevydržal a vyzval ho, aby "odtiaľ vypadol, lebo tých ľudí skôr utopí, ako zachráni". Ismay nakoniec v župane a v papučiach nastúpil do skladacieho záchranného člnu A. Mnohý mu neskôr vyčítali, že sa nezachoval, ako pravý muž. On sám tvrdil, že nablízku nevidel žiadne ženy a deti, a preto nasadol. Bruce Ismay generálný riaditeľ White Star Line vesloval spolu z ostatnými preč od svojho Titanicu. Nechcel vidieť ako ide ku dnu... Bol tu však aj iný človek, ktorý mal blízko k Titanicu. Thomas Andrews, jeho konštruktér. Všetky jeho predstavy najprv len načrtnuté na papieri, potom prenesené do reality neúprosne klesali pod hladinu oceánu. Snáď ľutoval, že nepostavil omnoho silnejšiu loď, keď sa v posledných minútach prechádzal sám v jej prepychových sálach a spolu s ňou zmizol vo vodách Atlantiku.
 
Jeden zo zachránených Harold S. Bride - radista Titanicu neskôr opisoval dramatické posledné minúty na palube :
Jeho starší kolega Jack Philips neúnavne sedel za Marconyho rádiotelegrafným prístrojom a snažil sa zohnať pomoc zo všetkých strán, až kým sa neobjavila vo dverách kapitánova biela hlava: "Myslím, že je čas, aby ste sa postarali sami o seba." Kapitán si zvesil čiapku a odišiel. Bride a Philips neváhali, obliekli si záchranné vesty a keď už chceli opustiť miestnosť, vrútila sa dnu žena a zamdlela. Bride okamžite bežal pre pohár vody a spolu s Philipsom neznámu vzkriesili. Vtedy dobehol jej manžel, poďakoval sa a to bolo naposledy, čo ich videli.

Keď obaja radisti vybehli na palubu, všade naokolo panoval zmätok. Niektorí členovia posádky na poslednú chvíľu hľadali záchranné vesty. Všetky záchranné člny boli už spustené. Zostali už iba skladacie člny na streche dôstojníckych kajút pri prvom komíne a skladací čln B na ľavoboku. Voda rýchlo postupovala a veliteľský mostík trčal už len pár metrov nad ňou. Bride sa rozhodol, že pomôže pri spúšťaní skladacieho člnu B, ale vo chvíli, keď sa k nemu nahol, vlna ho zmietla spolu s ním do vody. Vtedy posledný krát zazrel kapitána, ako ho tá istá vlna spláchla. Keď Bride precitol uvedomil si, že sa nachádza pod prevráteným člnom. Pobudol tam asi pol hodinu, pričom bol po pás vo vode. Nakoniec sa odvážil, ponoril sa do mrazivej vody a čln podplával. Na jeho dne sedeli ľudia a on bol jeden z posledných, ktorým sa podarilo dostať sa naň, lebo už bol takmer úplne obsadený. Titanic bol už potopený. Bride si živo spomínal na hrozivé výkriky umierajúcich, ktoré rýchlo utíchli. Osadníci prevráteného člnu nič nevraveli, všetci boli ticho, oddaní svojim myšlienkam. Bride neskôr zistil, že medzi nimi bol aj jeho kolega Philips, ten však nadránom podľahol silnému podchladeniu. Ani samotný Bride nevyšiel bez ujmy. Polhodina v mrazivej vode urobila svoje a vďaka silným omrzlinám na oboch nohách bol na dlhé roky odkázaný na vozík.

Spúšťanie člnov riadili dvaja dôstojníci. Pravobok mal na starosti prvý dôstojník William Murdoch a ľavobok druhý dôstojník Charles Herbet Lightoller. Každý zvládal situáciu inak, ale vpodsate sa snažili o to isté: zachrániť čo najväčší počet pasažierov.16 záchranných člnov + 1 skladací (čln A) bolo spustených bez problémov asi 10 minút predtým, než sa loď úplne potopila. Keď sa voda šplhala k člnovej palube, obaja dôstojníci rozkázali zhodiť skladacie člny po boku prvého komína na streche dôstojníckych kajút. Na Murdochovej strane sa podarilo čln zhodiť, ale aj rozbiť. V tej dobe na lodi vládla hystéria a zúfalí ľudia sa tlačili k poškodenému člnu C. Murdoch vypálil do vzduchu dva varovné výstrely z revolvera. Vo filmoch býva zobrazované, ako prvý dôstojník nezvláda situáciu, zabije jedného z pasažierov, a nakoniec spácha samovraždu. Nikto z tých, čo prežili nepodali túto situáciu takto, takže sú to výmysly scenáristov. Skutočnosť je taká, že Murdocha po vypálení dvoch varovných striel pohltil oceán, a to bolo naposledy, čo ho videli. Skladací čln C sa pravdepodobne potopil spolu s ním.

Na ľavoboku prebiehala rovnaká situácia. Námorníci podložili pod čln D veslá a snažili sa ho po nich zošuchnúť. To však nebolo treba, lebo v tej chvíli sa na člnovú palubu začala valiť voda. Prvá veľká vlna ho zmietla do vody. Následne sa však objavil na hladine a niekoľkým členom posádky sa podarilo naskočiť doň a odplávať do bezpečia, pričom zobrali niekoľko topiacich sa. Ďalej to šlo už veľmi rýchlo. Oceán bral z paluby všetko (vrátane skladacieho člnu B spolu s Bridom). Vo vode sa ocitol aj Lightoller. Prúd ho pritisol na mrežu ventilátora , ktorý viedol do strojovne. Záchranou mu bol výbuch kotlov, ktorý ho vymrštil na hladinu. Zbadal pred sebou prevrátený čln B (pod ním sa vtedy nachádzal Bride) a ako prvý sa vyšplhal na jeho dno a práve včas, lebo v tej chvíli oceľové laná držiace prvý komín praskli a on sa zhrmotom zrútil do vody len pár centimetrov od Lightollera.

Loď sa náhle vzopäla až natoľko, že skrutky trčali niekoľko desiatok metrov nad vodou. Poslední pasažieri, prevažne muži, ktorí zostali na palube zvádzali posledný boj o holé životy. Zoskupili sa na korme a ich zdesené výkriky zanikli, keď sa Titanic medzi tretím a štvrtým komínom rozlomil. Zadná časť zletela späť do mora takmer do vodorovnej polohy. Vzápätí sa však vyzdvihla, ťahaná pod hladinu už potopenou časťou. Posledný krát sa na trupe lodi zaskvel nápis "TITANIC", a potom gigant o 2:20h 15.4. 1912 lodného času, alebo 0:47h. newyorského nenávratne zmizol v hlbinách severného Atlantiku. Od dojemných lúčení Johna Jacoba Astora so ženou Madeleine a nerozlučnosť manželov Straussoucov, cez vyrovnanosť Bena Guggenheima, svojráznosť Molly Brownovej, sebaobetavosť mnohých ďalšćh žien, bezočivosť lady Duff-Gordnovej, výzie Evy Hartovej, šľachetné gesto lodnej kapely, Navrátilovu odvahu, Ismayovo svedomie, Andrewsovo sklamanie, až po nasadenosť posádky a holý boj o život. Toto je paleta emócií, prejavov a ľudských vlastností, ktoré sprevádzali posledné hodiny bytia Titanicu. Prepletajú sa tu mnohé osudy. Životy tých, čo prežili už nikdy neboli také, ako pred tým. ženy stratili mužov, muži nádej, deti matky,... každý niečo stratil, ale aj našiel. Našiel niečo v sebe, niečo čo ho zmenilo, niečo čo mu ukázalo vratkosť, jemnosť a neľútostnú pominuteľnosť krehkého a vzácneho života, často krát neveselého a smutného. Poznali, že najväčšia istota je v neistote...Koniec koncov čakali ich ešte dve svetové vojny a mnoho ďalších osobných problémov. I napriek tomu sa napríklad jedna z cestujúcich, Marjorie Robsová dožila neuveriteľných 103 rokov. Zomrela ako múdra srdečná žena z nenahraditeľnými životnými skúsenosťami, ktoré z nej urobili fascinujúcu a veľkú osobnosť.

Život ide ďalej...
Na hladine, ktorá sa nad Titanicom zavrela, ostalo stovky ľudí tuhnúcich v ľadovej vode. Jej teplota bola neuveriteľných -2°C. Ľudský organizmus sa po troch až piatich minútach podchladil a smrť nastala v okamihu. Bolestné stony a prosby o pomoc umierajúcich vyvolal v osadníkoch obďaleč plávajúcich člnov zmiešané pocity. Mnohí si naplno uvedomovali, že medzi nimi sú aj ich blízki. Preto sa zúfalo pokúšali presvedčiť veliteľov člnov, aby sa vrátili na miesto katastrofy, tí však odmietli a ako príčinu uviedli, že by ich topiaci sa prevrátili v snahe dostať sa do člnov. Sú zaznamenané aj opačné prípady, kedy sa chcel veliaci námorník člnu obrátiť a zachrániť stroskotancov, ale zvyšná posádka nesúhlasila a zabránila mu v tom. Tak zatiaľ čo pasažieri hynuli obďaleč plávalo 19 člnov (jeden prevrátený), ktoré neprichádzali a neprichádzali...
Až hodinu po tom, keď všetko utíchlo, sa rozhodol piaty dôstojník Harold Godfrey Lowe, že sa vráti na miesto nešťastia. Rozkázal zviazať k sebe člny číslo 10,12,8 a skladací čln A. Potom sa do nich osadníci z jeho člnu č. 14 premiestnili. Lowe si všimol jedného muža, oblečeného v ženských šatách. Natoľko ho to pobúrilo, že keď si presadal do druhého člnu, chytil ho pod krk a "šmaril" ho do ostatných. Podľa jeho slov to bol Talian. Neskôr ho obvinili za rasovú neznášanlivosť - taliani mu že vraj strpčovali život aj pri spúšťaní z Titanicu, keď mu chceli naskočiť do člnu, a tak na úrovni každej paluby vypálil z revolveru. Taktiež sa objavilo podozrenie, že Lowe má nábeh na alkoholizmus. Napriek tomu to bol jediný schopný muž, ktorý zorganizoval akú-takú záchrannú akciu. Do člnu č.14 pribral niekoľkých námorníkov a vydali sa medzi mŕtvoly. Z vody vytiahli len štyroch živých ľudí, pričom jeden neskôr zomrel. Bol medzi nimi aj kuchár Titanicu, ktorý dal prednosť smrti opitím. Kým sa dostal do ľadovej vody podarilo sa mu do tela dostať toľko alkoholu, ktorý ho to natoľko zahrial, že vydržal do príchodu toho jediného člnu, čo sa odvážil vrátiť. Lowe pomaly pokračoval ďalej. Neskôr opisoval odpudzujúci pohľad na stovky mŕtvych, ktorí boli na kosť zmrznutí. Po ceste narazil na skladací čln D, v ktorom bolo zopár mužov, prevažne členov posádky. Nakoľko bol v zlom stave, priviazal ho k svojmu. Keď bol Lowe už presvedčený, že viac nemôže urobiť, náhodne narazil na prevrátený skladací čln B. Zachránil z neho asi 20 mužov a jednu ženu (medzi nimi bol aj druhý dôstojník Lightoller, radista Harold S. Bride a radista Philips umrel na podchladenie). Bolo krátko pred štvrtou, keď Lowe opustil scénu stroskotani   
Napriek tomu, že Mount Temple bol k Titanicu najbližšie, jeho postupu zamedzilo obrovské ľadovcové pole. Medzitým však Carpathia uháňala rýchlosťou 17 uzlov v nádeji, že Titanic nájde ešte na hladine. Kapitán Arthur Henry Roston postupne menil svoju loď na provizórnu nemocnicu. Pripravovali sa lôžka, deky, varili sa teplé polievky a čaje.
 
Situácia v oblasti potopenia Titanicu v skorých ranných hodinách 15.4.1912
Ľuďom v člnoch neostávalo nič iné, než čakať a dúfať v pomoc. Nadránom zbadali v diaľke svetlá. Zapálili signálne svetlice a snažili sa upútať pozornosť. Onedlho sa loď otočila a zamierila k nim. Pasažieri prvého člnu boli naložení na Carpathiu o 4:10h. v pondelok ráno 15.4.1912 a poslední zo zachránených boli na palube o 8:30.
Californian dorazil na miesto o 8:00 a kapitán Carpathie sa s ním spojil a oznámil mu, že všetci cestujúci v člnoch boli zachránení, ale podľa neho by mohol byť na blízku ešte jeden a dohodol sa, že Californian sa bude snažiť dôkladne preskúmať okolie, či ho náhodou nenájde.

Kapitán Roston(Carpathia) uviedol, že vyzdvihli cestujúcich z pätnástich člnov. Posádka Titanicu tvrdila, že spustili všetkých 16, ale ten posledný a jeho osadenstvo sa nikdy nenašiel a nie je ani svedok ktorý by potvrdil, že by sa potopil. Carpathia taktiež nalodila posádku dvoch skladacích člnov A a D, 13 z týchto člnov bolo umiestnených na palube Carpathie a odvezených do New Yorku.

Medzitým kapitán Stanley Lord(Californian) pokračoval v trojhodinovom pátraní na mieste katastrofy, ale nenašiel ani jediné telo. I kapitán Roston, ktorý priplával omnoho skôr uvidel iba jedno telo. To, že kapitánovi Carpathie, Californianu a ani kapitánovi lodi Mount Temple sa nepodarilo nasledujúceho rána nájsť telá zosnulých svedčí o tom, že tým, čo šli s loďou pod vodu sa nepodarilo dostať späť na hladinu, alebo boli odnesení prúdom, alebo zamrzli v silnom ľade, ktorý sa do rána na mieste, kde sa loď potopila vytvoril. V nasledujúcich pátracích akciách sa podarilo z 1517 pohrešovaných vyloviť len okolo 100 ľudí. Boli pochovaní na symbolickom cintoríne v Kanade, venovanom obetiam Titanicu. Carpathia vstúpila do histórie ako loď, ktorá zachránila stroskotancov z Titanicu. Počas cesty do New Yorku, keď opatrne kľučkovala cez ľadovcové pole, obklopovalo ju mrazivé ticho. Na palube mala ľudí, z ktorých väčšina bola na dne. Trápili ich nočné mory a dúfali, že keď sa z nich prebudia, všetko bude tak, ako pred tým. Boli to pre nich ťažké dni, mesiace a roky. Museli si však uvedomiť, že život ide ďalej...

Vyšetrovanie senátu
Základný príbeh Titanicu zostáva nezmenený. Väčšina jeho kľúčových detailov, tém, postáv a záhad sa vynára v dramatickom vyšetrovaní senátu spojených štátov, zahájenom toho dňa, keď tí, čo prežili dorazili do New Yorku na lodi Carpathia (18.4.1912).

V deň očakávaného priplávania zachytil telegrafista vojenského námorníctva znepokojujúce správy, ktoré z Carpathie vysielal Ismay. Naznačovali, že sa snažil prekĺznuť na inej lodi spoločnosti White Star Line späť do Anglicka, aby sa vyhol americkému vyšetrovaniu. To sa mu však nepodarilo. Po zakotvení v New Yorskom prístave sa za ním osobne dostavil senátor William Alden Smith, bielovlasý populistický republikánsky právnik z Michiganu, ktorý sa rozhodol nájsť odpovede a už v stredu 17.4.1912 - dva dni po potopení, keď sa len začínal vyjasňovať rozsah katastrofy - povstal na pôde senátu, aby navrhol zvláštne vyšetrovanie pod dozorom obchodného výboru senátu, ktorého bol členom. Jeho návrh, jednohlasne odsúhlasený, viedol k ustanoveniu skupiny "na vyšetrenie príčin vedúcich ku stroskotaniu zaoceánskej lodi spoločnosti White Star Line Titanic, pri ktorom došlo ku stratám na životoch zúčastnených, ktoré toľko šokovali civilizovaný svet". Táto skupina obdržala právomoc zhromažďovať svedectvá, predvolávať osoby a vyžadovať predloženie dokumentov, prijímať prísahy a vyžadovať také svedectvá, aké môžu byť nevyhnutné ku stanoveniu zodpovednosti. V tejto časti našej stránky však nájdete len 51 najpodstatnejších a najzaujímavejších kľúčových svedectiev, podaných zachránenými z celkového počtu 283 výpovedí. Jednotlivé výsluchy, ktoré boli tlačené v senzáciechtivých denníkoch ako aj záznamy, uložené v archívoch senátu, sú už dlho pre historikov Titanicu nenahraditeľným zdrojom informácií.

Americký senát došiel celkovo viac než k 1100 záverom, ktoré vyplynuli z jeho vyšetrovania. Londýnska tlač sa pohoršovala nad ich protibritským tónom, ale vyšetrovanie britského kráľovstva, ktoré trvalo dlhšie a do značnej miery sa zaoberalo tým istým dospelo prevažne k rovnakým záverom. 4.6.1912 generálny prokurátor anglickej Dolnej snemovne sir Rufus Isaacs obnovil pojednávanie pod vedením lorda Mersaya, bývalého prezidenta oddelenia admirality Najvyššieho súdu. Po nekonečných dňoch pojednávania stojí však pred tým istým výsledkom, ako v New Yorku, kedy je za hlavného vinného uznaný kapitán Smith, ktorý podľa znenia rozsudku zapríčinil nešťastie pod vplyvom vyššie postavených osobností.

Tichý hrob
Desiatky rokov ležal Titanic na dne Atlantiku a zahalený rúškom tajomstva nedotknuteľný, ukrytý pred zrakom civilizácie. Prvý vážnejší, no neúspešný pokus o jeho nájdenie mal milionár Jack Grim v roku 1980. Snažil sa o to aj v rokoch 1981 a 1983, no objaviť sa ho podarilo až Ballardovi, ktorý sa pripravoval na výpravu 13 rokov.

Ballard mal množstvo príležitostí na vytiahnutie predmetov z Titanicu. Nikdy to však neurobil. K troskám sa správal veľmi šetrne, žiadne iné záujmy, ako vedecké si nepripúšťal. Jeho veľkým prínosom bolo aj vysvetlenie, ako sa loď potopila. Dlhé roky panoval názor, že dosadla na morské dno neporušená. Vrak leží v hĺbke 3821m pod hladinou, rozdelený na dve časti. Prvá, pomerne zachovalá predná časť je od druhej vzdialená asi 650m. Z toho vyplýva, že Titanic sa rozlomil ešte na hladine, alebo tesne pod ňou.

V roku 1987 výskumníci z francúzskej lode Nadir s miniponorkou Nautille vytiahli z okolia vraku 900 predmetov. Tým odštartovali proces vynášania predmetov z okolia legendárnej lode. Akcie vyvolali spočiatku rozporuplné reakcie, lovcov predmetov neváhali potomkovia cestujúcich z lode Titanic označiť za vykrádačov hrobov. Chceli, aby vrak nechali aj s predmetmi odpočívať pod vodou, nakoľko toto miesto považovali za cintorín. To sa im však nepodarilo. V júni 1993 prenikol do útrob malý robot francúzskeho Ústavu pre výskum a využívanie morí. Priniesol obrázky zo zatopenej lodnej jedálne a zo salónu prvej triedy. Americko-ruské expedície v rokoch 1994 a 1996, vyniesli z dna Atlantického oceánu viac ako 1500 ďalších relikvií. V roku 1997 sa expedície zúčastnil aj filmársky tím hollywoodskeho režiséra Jamesa Camerona, ktorý využil získané zábery vo svojom jedenásť - oskarovom trháku "TITANIC". Dňa 10. augusta 1998 sa podarilo z hlbín vyloviť aj prvý kus lodného trupu z rozmermi asi 8×7m, ktorý vážil asi 22 ton. Prvýkrát v histórii bolo zabezpečené aj podmorské televízne spojenie, ktoré umožnilo divákom vidieť v priamom prenose objavovanie vraku. Vnútrajšok Titanicu a jeho kormy boli zmapované vysokorozlišovacou digitálnou fotografickou technikou. Expedícia objavila nové časti lode, kde bolo uskladnené veľké množstvo batožiny cestujúcich a mohla nahliadnuť aj pod vrstvu bahna, ktoré zakrývalo časť trupu, kde Titanic narazil na ľadovec. A tak po mnohých rokoch dohadov vedecký tím preskúmal, na prekvapenie, pomerne malé trhliny spôsobené nárazom. Taktiež špecialisti zistili, že vrak sa pôsobením morskej soli, mikroorganizmov a tlaku veľmi rýchlo rozkladá a nepreskúmanie zvyškov tragédie zostáva posledných pár rokov. Dňa 10. júla 2000 sa naplno rozbehla expedícia Titanic 2000, ktorá mala za úlohu vyniesť predmety z vnútra vraku za pomoci ruských ponoriek MIR1 a MIR2, ktoré zabezpečovali výskum v hlbinách a uplatnili sa aj v predchádzajúcich expedíciách. Niesli zo sebou mohutný robot Magellan 725 s dvomi teleskopickými ramenami, schopnými zachytiť a vyniesť aj tú najmenšiu vec. Po celý čas bol vrak osvietený mimoriadne silnými reflektormi a robot, riadený optickými lúčmi sliedil v malých priestoroch a už 2. augusta boli vynesené na svetlo sveta prvé nálezy z vnútrajška lode, ktoré doplnili dovtedy asi 5000-ovú zbierku dovtedy vylovených predmetov.
 
R.M.S. Titanic pokračuje vo výskume a ochrane zvyškov lode aj obdobiach medzi výpravami. Laboratória LP3 vo francúzskom Burgundsku znalci potopených vrakov nazývajú miestom zázrakov. Do rúk tamojších reštaurátorov a chemikov sa dostali všetky predmety z Titanicu zničené dlhoročným pôsobením slanej vody. Všetky predmety, ktoré ponorené mechanizmy nájdu sa po vytiahnutí na vzduch opatrne čistia vodou iventarizujú, vážia a fotia. Potom ich balia a vkladajú do špeciálnych vodných nádob na výskumnej lodi. Neskôr ich umiestnia v sklade a odnesú do konzervačného laboratória. Nakoniec sú prevezené do spomínaného laboratória LP3, kde sa ponárajú do ionizovanej vody, aby ich zbavili od vrstvy soli. Vedci sa zbavujú aj ďalších nečistôt, ktoré by sa mohli hromadiť hlboko v materiály. Kovové časti sú chránené chemicky a elektronicky. Predmety sa delia do kategórií: keramika, sklo, kamene, drevo, papier a textílie vyžadujú rôznu starostlivosť. Ak sa napríklad nájdu zvyšky kníh zhrčené, špeciálne sa sušia a oddeľujú pred tým, ako sa s nimi narába. Teplota a tlak je stále pod dohľadom. Historici pomáhajú identifikovať nájdené a zakonzervované objekty. Zaobchádzanie s predmetmi z Titanicu kontroluje Britské námorné múzeum, ktoré je rozsahom zbierok najväčším námorným múzeom na svete. Jeho kontrolóri konštatujú, že úroveň mapovania vraku a vyťahovanie pamiatok posunuli úroveň podmorskej archeológie dopredu. Najväčšie zbierky z Titanicu sú umiestnené v Greenwichi, Tokiu, Hamburgu, Zürichu, Dallase, Chicagu. Vo vitrínach svetových múzeí sa dojemne vynímajú osobné veci obetí katastrofy, ale aj niekdajšie zariadenie lode. Hracie karty, vrchnák zo zubnej pasty, strieborná kabelka, záchranná vesta z roztrhnutou šnúrkou, lodný telegraf, dvere od trezoru, ktoré ukrývali cenné šperky, zachovaná košeľa stewarda, ženské tanečné topánky, soška železného anjela zo schodiska...
 
Osudové mená
Mýtus nepotopiteľnosti jednej z najluxusnejších lodí svojich čias, ktorá sa potopila na prvej plavbe, natrvalo vstúpil do dejín moreplavby. Málo je však známe, že Titanic nebol sám. Bol iba jednou z trojice lodí, postavených podľa rovnakého vzoru a odlišujúcich sa len v maličkostiach.
 
Búrlivý Olymp sídlo rozmarných gréckych bohov sa stal tichým svedkom ich šarvátok, ktoré priamo zasahovali do života vtedajších ľudí. Homérske obdobie pominulo a tento vrch sa stal základom pomenovania prvého ohromného parníka. Akoby sa starí grécki bohovia nasťahovali do nového chrámu.

Olympic spustili na vodu v Októbri 1910. Už po niekoľkých mesiacoch sa 20.9.1911 zrazil s anglickým krížnikom Hawke a obe lode sa ťažko poškodili. Po potopení Titanicu sa Olympic vrátil do Sauthamptonu, kde sa vzbúrila časť posádky a 285 členov odmietlo nastúpiť do služby, kým loď nebola vybavená takým počtom záchranných člnov, ktoré by odpovedali kapacite plavidla. Neskôr sa v dôsledku nehody Titanicu uskutočnili aj ďalšie bezpečnostné úpravy, a to zvýšenie dvojitého dna, a vybudovanie ďalších vodotesných komôr. Po prestavbe sa jeho výtlak zvýšil na 46 439 ton a mohol pojať 735 cestujúcich prvej triedy, 675 druhej a 1030 tretej. V októbri 1914 jeho posádka zachránila stroskotancov z lode Audacious, ktorá narazila na mínu. Od októbra 1915 slúžila ako transportná loď a v apríli 1917 ju zaradili do vojnového námorníctva. Pri plavbe v Atlantickom oceáne ju 12.5.1917 zasiahlo torpédo nemeckej ponorky, ale vďaka vodotesným komorám sa loď nepotopila a sama nárazom ponorku zničila. Po skončení vojny od 12.9.1919 ju v Belfaste podrobili ďalšej prestavbe, pri ktorej zmenili vykurovanie kotlov a znížili počet cestujúcich. Po roku začal opäť premávať na transatlantických linkách. Dňa 16.5.1934 v hmle narazil Olympic pri americkom pobreží, neďaleko Nantucketu na majákovú loď, ktorej 7 členov posádky zahynulo. White Star Line mala potom zaplatiť pol milióna dolárov odškodné. Olympic viac, ako 500-krát preplával Atlantik. Keď ho roku 1935 zošrotovali, jeden z jeho bývalých veliteľov vyhlásil, že to bola tá najkrajšia loď, aká bola kedy postavená. Časti luxusného vybavenia boli po demontáži rozpredané a ešte dlhý čas ich bolo možné vidieť v anglických hoteloch a reštauráciách, ako pripomienku na slávne časy Olympicu...
 
Titani a giganti boli mýtickí obry, ktorých Antickí bohovia zvrhli z Olympu. Zatiaľ čo Titanic ležal na dne , zvrhnutý z nášho sveta, dokončovali sa stavby na poslednej z trojice lodí Giganticu (začali ho stavať v roku 1911). Ale už počas roku 1912 White Star Line zmenila jeho meno na Britanic. Dôvodom bol negatívny ohlas verejnosti, ktorá začala odsudzovať bombastickú reklamu lodnej spoločnosti, ale aj obavy pred biblickým nomen-omen (meno ako znamenie osudu). Bolo však už neskoro...

Britanic spustili na vodu 26.2.1914 a jeho vybavenie malo byť ešte honosnejšie, ako vybavenie Titanicu. Na oceánskych linkách však pôsobil veľmi krátko. Keď vypukla prvá svetová vojna loď prevzala armáda a luxusné vybavenie odstránila. Od 13.11.1915 začal Britanic slúžiť, ako sanitná loď s kapacitou až 3300 zranených. Roku 1916 v čase bitky pri Gallipole mala prevziať ďalších ranených, ale cestou tam ju v egejskom mori 21.11. torpédovala nemecká ponorka, alebo narazila na mínu. Dodnes sa to presne nevie. Isté však je, že sa po necelých 58-ich minútach potopila, pričom zahynulo 34 členov posádky a zdravotníckeho personálu. Našťastie zranení v tom čase na palube neboli. Loď leží v hĺbke 100 m a v roku 1976 ju počas jednej zo svojich expedícií navštívil známy francúzsky oceánograf J. Y. Cousteau. Pre svoj osud a krátky čas existencie bol Britanic nazvaný Loď tisíca dní.  Biblické nomen-omen sa pri všetkých troch gigantických parníkoch skutočne naplnilo. Olympic skončil svoj osud v dyme vysokých pecí, Titanic a Britanic (Gigantic) navždy odpočívajú v morských hlbinách.
 
Vopred napísaný scenár
Osud Titanicu a jeho cestujúcich na jeho prvej a poslednej plavbe zaujal množstvo filmárov a spisovateľov. Ale iba jeden sa stal nesmrteľným. Newyorský klenotník Morgan Robertson, ktorý sa narodil roku 1861. Keď sa mu začal kaziť zrak, nedokázal robiť svoju profesiu, tak sa stal spisovateľom. Napísal 200 poviedok a 9 kníh. Jeho poviedka Futility, vydaná v roku 1898 vtedy nevzbudila záujem čitateľov. O 14 rokov neskôr však spôsobila šok. Robertson v nej totiž popísal prvú plavbu najväčšej najluxusnejšej a najbezpečnejšej lode na svete. A samozrejme aj jej koniec. Loď plávala na svojej prvej plavbe v jednu aprílovú mrazivú noc príliš rýchlo a narazila na ľadovec. Spisovateľ podrobne popísal chaos na palube, strašný boj o miesta v záchranných člnoch, ktorých bolo málo. V Robertsonovej poviedke prežilo len málo z 2000 cestujúcich. Ani to by ešte nemuselo byť až také zvláštne, no Robertson dal svojej poviedkovej lodi meno Titan..
 
Parametre
Dĺžka:269,24 m
Šírka: 28,25 m
Výška:
53, 38 m (od kýlu k hornému okraju komínov)
21, 34 m (od čiary ponoru k najvyššej člnovej palube)
32, 44 m (od kýlu k najvyššej člnovej palube)
42, 38 m (od čiary ponoru po horný okraj komínov)
Výška komínov: 20,94 m (boli štyri- tri od kotlov, štvrtý ako ventilátor)
Výška sťažňov: 47,5 m (boli dva)
Výtlak: 46 328 ton a plne naložený až 53 210 ton
Maximálny ponor: 11,1 m
Maximálna rýchlosť: 21-23 uzlov
(1 uzol = 1,852 km / h)
Výkon: 50 000 - 55 000 koní.
(1 kôň = 735,5 W)
Pohonné jednotky: parná nízkotlaková nereverzibilná turbína a dva parné štvorvalcové piestové stroje trojčinného expanzného typu
Hmotnosť a rozmery lodných skrutiek:
dve krajné:38 ton - jeden list (boli 3)mal dĺžku 7m
stredná:22 ton - jeden list (boli 4)mal dĺžku 5m

Plávajúce mesto
Titanic mal 9 palúb. Kajuty pre cestujúcich a posádku sa nachádzali na siedmich. Okrem toho tam boli spoločenské priestory (napr.: jedálne, herne, fajčiarske salóniky, plesová hala, kaviarne, turecké kúpele i záhrada), priestory pre športovanie (napr.: bazén telocvičňa a ihrisko na squash) a priestory, v ktorých boli obchody, sklady, zásobníky (napr.: pitnej vody), alebo sa tam poskytovali rôzne služby (napr.: kaderník). V prove sa nad dvojitým dnom nachádzali sklady pošty, nasledovali priestory strojovne (kotolne, parné stroje, turbína), ktoré končili až na korme.

Porovnajte si rozmery a fakty s terajšou najväčšou loďou na svete(tabuľka v prílohe):
Hmotnosť: 150 000 ton
Dĺžka: 345 m
Výška: 72 m
Kapacita: 3090 pasažierov + 1253 členov posádky
Počet kajút: 1300
Počet palúb: 19
Najvyššia rýchlosť: 30 uzlov ( = 55 km/h )
Cena: 800 000 000 $ ( = 25 000 000 000,-Sk)
  
Počet a kapacita záchranných člnov na Titanicu:
Titanic mal 14 člnov o kapacite 65 osôb, teda celkom 910 ľudí, dva bezpečnostné člny boli o kapacite 36 osôb, teda celkom 72 osôb. Štyri boli skladacie, ktoré mohli zobrať 49 osôb, teda celkom 196 ľudí. Celková kapacita bola 1178 osôb. Člny boli zavesené na šestnástich dvojramenných spúšťacích žeriavov moderného typu, ktoré dovoľovali niesť súčastne dva až tri člny na jednom žeriave. Tieto žeriavy mohli súčastne zdvíhať 48 člnov, zatiaľ čo loď mala iba 16 záchranných člnov plus 4 skladacie, čo spĺňalo požiadavky Britskej obchodnej rady.
 
 Kapacita Titanicu  Skutočný počet ľudí na Titanicu
1. trieda :905 osôb  1. trieda : 329 osôb 
2. trieda :564 osôb  2. trieda : 285 osôb
3. trieda :1134 osôb  3. trieda : 710 osôb
Posádka: 994 členov Posádka: 899 členov
Spolu :3 597 osôb Spolu: 2223 osôb
Kapacita záchranných člnov: 1178 osôb  Počet zachránených: 706 osôb
Počet mŕtvych: 1517 osôb

Záver
Malé "škrabnutie" a pýcha ľudskej dokonalosti navždy skončila na dne oceánu. Mnohí z tých, čo prežili, ale aj celá spoločnosť si kládla otázku: "Prečo?".
Prečo kapitán E. J. Smith a jeho posádka napriek vedomiu o eventuálnom nebezpečenstve  nič nepodnikli? Ovplyvňovala ich prítomnosť J. Bruca Ismaya? Dosť prekvapujúce bolo zistenie, že na tak modernej a luxusnej lodi, ako bol Titanic sa nenašiel ani jeden ďalekohľad. Pritom stačilo aby hliadka v strážnom koši zbadala ľadovec o pár sekúnd skôr a vyhli by sa mu. Navyše trup Titanicu bol vyrobený z nekvalitnej ocele s obsahom síry, ktorá mala tendenciu v chladných vodách mäknúť (vyplýva to z výsledkov testov na vylovenom kuse trupu z dna Atlantického oceánu), takže nepomohlo ani dvojité dno. V tých dobách to pravdaže nikto netušil. Dokonca sa táto zliatina považovala za najkvalitnejšiu. Nakoniec je tu nerozvážny manéver pána Murdocha. Keby bol nariadil iba spätný chod a loď by narazila čelne, poškodenie by malo iný charakter, a plavidlo by sa pravdepodobne nepotopilo. Keby nenariadil spätný chod, ale iba zmenu kurzu na "prudko doľava" loď by reagovala rýchlejšie a k zrážke by nemuselo dôjsť...
 Keby, keby, keby... V každom prípade za potopením Titanicu stojí hlavne ľudský faktor, ale všetka tá zhoda okolností a skutočností akoby hrozivo predpovedala jeho skazu, skazu tragickú, skazu bolestivú... skazu nutnú?
Tragédia Titanicu je výstrahou pre ďalšie generácie. Pre náš racionálny ľudský svet, pre naše ľudské zákony, pre našu ľudskú budúcnosť , pre našu ľudskú neľudskosť, pre našu ľudskú dokonalú nedokonalosť a gigantickú zanedbateľnosť. Titanic a osudy jeho pasažierov sa stali legendou a jednou z mnohých výstrah ktorá žije dodnes. Dúfajme, že nezabudneme...