Inkvizícia

Inkvizícia

Úvod
Inkvizícia je slovo, pri ktorom mnohým ľuďom naskakuje husia koža, lebo v mysli sa im vynoria kruté inkvizičné procesy a súdy, zapálené hranice pre čarodejnice a bosorky, temné obdobie stredovekej cirkvi. Preto by som sa v tejto práci chcela zamerať najmä na stredovekú inkvizíciu, podať niektoré základné fakty tohoto problému a osvetliť trocha pohľad človeka 21. storočia na túto problematiku. Vznik inkvizície úzko súvisí s potlačením heretikov. Oficiálne sa zrodila až v roku 1231 a pretrvala do počiatkov 19. stor. Je to zvláštna cirkevná inštitúcia, ktorej úlohou bolo vystopovať a potrestať kacírov. Jej hlavnou úlohou bola obrana viery, odstránenie a ničenie kacírstva, s prvotným cieľom obrátiť kacíra a druhotným cieľom potrestať ho v prípade, ak by zotrvával vo svojej kacírskej zlobe.
   
O INKVIZÍCII
INKVIZÍCIA – ( lat. inquirere – vyhľadávať ) bola inštitúciou katolíckej cirkvi. Jej úlohou bolo vyhľadávať osoby, ktorých myslenie a činy sa nezhodovali s jej dobovým učením. Inkvizícia vznikla roku 1184 za pápeža Lucia III. ako biskupská inkvizícia. Bulou Ad Abolendum sa vyhlasovalo, že každý biskup bude pátrať vo svojej diecéze po kacíroch. V roku 1231 pápež Gregor IX. vypracoval zákony a smernice pre túto inštitúciu a jej vedenie zveril (1232) novozaloženému rádu dominikánov, na čele s Domenigom de Guzmán1. Podozrivé osoby vyhľadávala, vypočúvala a dala svetskej moci k výkonu trestu. Aktivita inkvizície je spätá s pojmom ´temný stredovek´. Korene tohto myslenia môžeme hľadať už na sklonku antiky. Boli to cirkevné koncily (zhromaždenia biskupov), ktoré formulovali teologické názory. Tieto sa stali určitou normou, tí, ktorí ju neprijali, boli vylúčení zo spoločenstva. Keď sa stalo kresťanstvo štátnym náboženstvom, tak sa stali uznesenia koncilov štátnymi zákonmi (od roku 380 n.l.) a ´svetské rameno spravodlivosti´ chránilo koncilom schválené dogmy. Počas histórie kresťanských cirkví môžeme pozorovať omyly koncilov, osobné spory a boj o moc, ktoré sa prezentovali pod pláštikom čistoty viery. Takto bol už v roku 385 v Trevíre popravený Priscillianus so svojimi šiestimi spoločníkmi. Ďalším dôležitým momentom bola interpretácia výroku svätého Augustína(354-430 n.l)., ktorý povedal, že vieru odpadlíka možno zachrániť od zla aj proti jeho vôli, čo sa neskôr objavuje v teologických spisoch ako zdôvodnenie činnosti inkvizície.
Katolícka cirkev mala v rukách veľké bohatstvo a moc. Vystupovala ostro voči jednotlivcom a hnutiam, ktorí ju existenčne ohrozovali. Rôzne proticirkevné aktivity vyvolávali potrebu koordinovaného postupu proti nim a teda založenie inštitúcie s rozsiahlou sieťou vyškolených vyhľadávačov. Hlavnými predmetmi záujmu inkvizície boli:


1.organizované skupiny odporcov na čele s laickými kazateľmi, ktoré kritizovali bohatstvo cirkvi a svetský život duchovenstva
2. hnutia vystupujúce proti teologickým názorom cirkvi – manicheizmus, gnóza – katari, ktorí sa veľmi rýchlo rozšírili ;( od roku 1140 križiacka výprava v r. 1208 – 1209 ich celkom nevyhladila, iba zdevastovala celé južné Francúzsko).
3. vedci, maliari a intelektuáli, ktorých názory boli v protiklade s cirkevným svetonázorom (napr.Giordano Bruno , ale aj protestantské cirkvi – napríklad Kalvín- postupovali podobne.)
4. cirkevné osoby ,najmä keď kritizovali cirkevných hodnostárov alebo jej praktiky. (Jan Hus, Jeroným Pražský, a pod.).
  5. osoby alebo organizované hnutia nepohodlné pre svetskú moc, ktorá inkvizíciu „využila“
  6. bosorky

ŠPANIELSKA INKVIZÍCIA
Pápež Gregor IX. vydal roku 1231 bulu, v ktorej poveril arcibiskupa španielskeho mesta Tarragona zriadením inkvizičného súdu na potlačenie kacírov. Pri násilnom pokresťančovaní všetkého obyvateľstva Španielska si židia a maurovia museli vybrať, či chcú opustiť svoju vlasť, kde majú majetky a obchody, alebo prijať kresťanstvo. Mnohí z nich sa rozhodli radšej zostať v Španielsku a podstúpili krst. Obyvateľstvo ich prezívalo ´marranos´ alebo ´moriscos´ a hoci to pôvodne označovalo iba pokresťančených židov, čoskoro sa stalo zvykom, že tak nazývali aj potomkov pokresťančených židov. Moriscovia boli aj vysokou španielskou šľachtou. Začalo sa o nich povrávať, že sa dali pokrstiť len naoko a že aj naďalej sa tajne pridržiavali viery svojich otcov. Príslušníci dominikánskej reholy - postupujúci podľa hesla ´hľadaj nepriateľa v radoch cirkvi´ - veľmi horlivo vyhľadávali kacírov medzi kresťanmi a svoj podozrievavý zrak upreli predovšetkým na moriscov. Je prirodzené, že ich prácu uľahčoval náboženský fanatizmus ľudu, vybičovaný kázňami rehoľných kazateľov, ktorí všade okolo seba vetrili kacírstvo.

Najmä vyšší šľachtici sa obávali, že kedykoľvek môžu upadnúť do podozrenia z kacírstva, a preto radšej sami ponúkali svoje služby inkvizícii. Služobníci inkvizície sa nazývali ´familiares´. Kráľ Ferdinant Aragónsky udelil familiárom rôzne privilégiá, najmä privilégium oslobodenia od mestských daní. K familiárom sa pridávali nielen šľachtici, ale aj mnohí mešťania a tak sa stalo, že pomaly bolo v meste viac familiárov ako občanov platiacich dane.
Pred inkvizíciou si neboli istí nielen deti a starci, ale dokonca ani mŕtvi. Najväčší inkvizítor Tomas de Torquemada totiž nariadil inkvizičným súdom, aby trestne stíhali aj mŕtvych kacírov, aby sa mohol skonfiškovať majetok, ktorý zanechali. Vykopané mŕtvoly po smrti odsúdených kacírov pálili. Spätná činnosť postihu išla tak ďaleko, že roku 1525 exhumovali kosti jedného muža, ktorý sa dal roku 1416 pokrstiť ako kresťan žil až do roku 1456. Bdelosťou a ostražitosťou vyzbrojený mnísi až takmer sedemdesiat rokov po smrti toho muža zistili, že upodozrievajú z kacírstva. Pravda priznať sa ž nemohol, ale zato sa našli svedkovia, a tak hlavný cieľ inkvizičný proces v tomto prípade dosiahol: všetky veľkostatky mŕtveho boli skonfiškované.

Vtedajšie inkvizičné konanie bolo strašné preto, lebo bolo opradené tajomstvom a obvinený bol bezmocným objektom konania. Hneď pri prvom výsluchu musel zložiť prísahu, k čomu bol psychicky donútený. Prisahal Bohu  Svätej panne, že prizná pravdu, že nepovie ani o sebe, ani o iných nič nepravdivé. Ak sa nepriznal, bolo na sudcoch, aby ho mučením donútili priznať to, z čoho ho podozrievalo písomné oznámenie alebo z čoho ho obviňovali svedkovia. Sudcovia pritom obvinenému výslovne oznámili, že keby pri tortúre utrpel ujmu na zdraví alebo prišiel o život, zodpovednosť za to nebudú niesť sudcovia, ale iba on sám, lebo dobrovoľne nechcel priznať pravdu.
 
Kronikár španielskej inkvizície Juan Antonio Lorente uvádza, že v Tolede bolo za 16 rokov (1485-1501) odsúdených 6 200 kacírov, z čoho 297 bolo za živa upálených. Vo Valencii boli inkvizítori prísnejší: z 3 140 odsúdených kacírov bolo za živa upálených 643. Tragédia  španielskej inkvizície nie je vyjadrená ani tak veľkým počtom nevinne odsúdených, ako skôr skutočnosťou, že to všetko sa robilo v plnom vedomí a s čistým svedomím v mene evanjelia a učenia založeného na pokoji a bratskej láske medzi ľuďmi.
 
Tomas de Torquemada (1420-1498)
V jednom kláštore v strednom Španielsku poverili v roku 1482 istého katolíckeho mnícha vedením inkvizície. Od tej doby začal mních Tomas de Torquemada ťaženie, ktoré sa neslávne preslávilo krutosťou a tvrdosťou prenasledovania. Torquemada ako predstaviteľ inkvizície v Španielsku bol  zodpovedný za smrť tisícok nevinných Španielov. Sprevádzala ho neblahá povesť, ktorá rozsievala strach po celom Španielsku. Bolo zatknutých viac ako tisíc ľudí, ktorí boli vypočúvaní a neľútostne mučení. A mnoho ďalších bolo zaživa upálených na hraniciach. Torquemada vyhnal v mene svojej viery takmer všetkých Židov a navždy im zničil život.

Tomas de Torquemada sa narodil v roku 1420 v meste Vaiedolit v strednej časti Španielska. V mladosti sa stal dominikánskym mníchom. Tento katolícky rád je známy svojou extrémnou oddanosťou cirkvi. Mnoho prvých inkvizítorov pochádzalo práve z tohto rádu dominikánskych mníchov. V tom čase bolo Španielsko rozdrobené na mnoho menších kráľovstiev s vlastnými panovníkmi. Po útrapách občianskej vojny sa podarilo dosiahnuť istú stabilitu svadbou Isabely Kastilskej a Ferdinanda Aragónskeho. Snažili sa taktiež zjednotiť aj náboženstvo. Dovtedy v Španielsku existovali 3 náboženstvá: kresťanstvo, islam, judaizmus. Torquemada bol spovedníkom oddanej katolíčky Isabely Kastilskej už od doby,  keď bola dieťaťom. Preto mal na ňu ako na kráľovnú obrovský vplyv. Okrem toho ich spojovala ešte jedna vec- posadnutosť. Boli posadnutí vierou a hrozbou kacírstva. Isabela Kastilská a Ferdinand Aragónsky v roku 1483 naliehali na pápeža Sixtia IV. , aby za generálneho španielskeho inkvizítora menoval Torquemadu. Torquemadova fanatická oddanosť viere z neho urobila dokonalého kandidáta na túto rolu. S podporou kráľovského dvora a Vatikánu začal prenasledovať kacírov a konvertitov. Torquemada vlastnoručne napísal knihu s pokynmi, v ktorej podrobne opísal, ako je možné identifikovať konvertujúcich kacírov(prestupujúcich na katolícku vieru).

Torquemada rozsieval po celom Španielsku strach. Sused udával suseda, bolo zatknutých tisíce podozrivých konvertitov. Boli uvrhnutí do väzenia, kde mnohí z nich umreli hladom. Konvertitov, ktorí sa dostali pred inkvizičný súd, krížovo vypočúvali, a aby získali potrebné výpovede o kacírstve, aj často mučili. V meste Haiene zatkli a bičovali 15-ročné dievča dovtedy, pokiaľ nesúhlasila, že bude svedčiť proti vlastnej matke, ktorú neskôr upálili. V takzvaných  „ aktoch viery“ poslala Torquemadova inkvizícia na hranicu bezmála dvetisíc ľudí. Torquemada používal tak extrémne metódy, že proti nemu vzniesol písomné námietky aj sám pápež. Ferdinand a Isabela však stáli na strane Torquemady.  Nepomohlo pri tom ani jeho meno. Torquemada znamená španielsky „horiaca veža“. Quemada znamená „horieť“, a preto že inkvizícia odsúdených často posielala na smrť upálením, stal sa Torquemada zlovestnou postavou. Torquemadova horlivosť sa zamerala na jednu z najstarších komunít – na Židov. Obával sa, že najväčšia hrozba kacírstva pochádza od Židov. Torquemada videl problém v kontakte kresťanov s Židmi. Ďalším krokom vpred mala byť teda démonizácia Židov. V roku 1490 sedem Židov a päť konvertitov bolo obžalovaných z únosu a ukrižovania kresťanského dieťaťa. Tento pravdepodobne vymyslený incident sa dostal do povedomia ako Sväté dieťa z La Guardie. Obžalovaní boli upálení na hranici.
  Torquemada dospel k názoru, že existuje len jedno riešenie – vyhnať Židov zo Španielska. Ferdinand a Isabela podporovaní Torquemadom vydali v roku 1491 edikt o vyhnaní Židov. Torquemadovo neúnavné prenasledovanie pokračovalo ďalších osem rokov. Generálny inkvizítor získal čisté kresťanské Španielsko pomocou mučenia, prenasledovania, upaľovania  a vyháňania.
Muž, ktorý spôsobil utrpenie a bolesť tisícom však vyviazol nepotrestaný. Tomas de Torquemada zomrel vo svojom kláštore v Aville v roku 1498 pokojnou smrťou.
 
INIKVIZIČNÝ PROCES 
Máloktorý právny inštitút sa svojim vznikom, vývojom a trvaním tak úzko spája s feudálnou spoločnosťou  v Európe ako práve inkvizičný trestný proces. Sama inkvizícia neznamenala ešte deformovanie trestného procesu. Deformácia tohto procesu sa začala až vtedy, keď už súdy prestali vyhľadávať objektívnu pravdu. Vopred sa mimosúdne rozhodlo o niekoho vine dekrétom a inkvizičná tortúra sa použila na dôkaz správnosti tohto rozhodnutia. Vopred si vyhliadli vinníka a potom ho už len donucovali k priznaniu. Najpotrebnejšie, ale aj najľahšie to bolo pri stíhaní kacírov a čarodejníc.

Stredoveká spoločnosť bola pod vplyvom dogmy o existencii diabla a jeho výčinoch. Diabol na rozvrátenie cirkvi t.j. na rozvrátenie správneho Kristovho učenia, raz používal kacírov a inokedy kresťanom spôsoboval škody pomocou svojich agentiek - čarodejníc, bosoriek. Pod vplyvom tejto dogmy bola spoločnosť podozrievavá.  Vo feudálnej spoločnosti dochádzalo v justícii k deformáciám, k surovému a barbarskému mučeniu obvinených a k neľudským výkonom trestov smrti, najmä pri troch druhoch trestných činov: kacírstve, čarodejníctve a pri atentáte na hlavu štátu. Pri neľudskom stíhaní kacírov bol motívom náboženský fanatizmus. Pri barbarskom prenasledovaní čarodejníc hrala hlavnú úlohu hlúposť veriacich, naivná viera v dogmy.

Podozrenia, udania alebo aj fáma stačili inkvizítorovi na to, aby predvolal podozrivú osobu na súd alebo ju uväznil. Hneď sa vykonal výsluch v prítomnosti dvoch svedkov. Notár vypracoval o výsluchu protokol. Vina obvineného bola ustálená jednak priznaním a takisto svedectvom vierohodných osôb, za predpokladu, že neboli nepriateľmi obvineného. Na dokázanie viny stačili dve svedectvá týchto osôb: ich výpovede boli predložené vyšetrovanému , no ich mená zostali kvôli predídeniu pomsty utajené, ak hrozilo vážne nebezpečenstvo násilnej odvety. Ak obžalovaný nechcel vypovedať, pristupovalo sa k prísnemu väzeniu, v ktorom sa praktizoval nedostatok jedla, spánku, klady na nohách a reťaze na rukách. Ak obžalovaný trval na popieraní viny, bol vydaný na mučenie v jeho rôznych podobách: škripec, povraz, žeravé uhlíky, čižma. Najvážnejším aspektom inkvizičného procesu bola skutočnosť, že odsúdený zostal takmer bez obhajcov, lebo prakticky sa advokát alebo notár, ktorí poskytovali svoje služby obžalovanému, vystavovali možnosti straty svojho úradu alebo riziku upadnutia do infámie (zhanobenie dobrého mena) ako priaznivci herézy a jej podporovatelia.

Po dosiahnutí dôkazu, že obžalovaný bol vinný z herézy, inkvizítor zvolal porotu rehoľníkov, svetských klerikov, súdnych konzultorov, od ktorých si vyžiadal ich mienku o prípade. Po jej vypočutí vyniesol rozsudok. Ak sa osoba zriekla svojich omylov, bola odsúdená na uväznenie vo voľnejšej forme väzenia, príp. museli nosiť na odeve znak hanby (pruh žltej alebo červenej látky). Inokedy sa im uložilo vykonať si veľmi dlhé púte. Medzi menšie tresty patrilo bičovanie, posluhovanie pri náboženských slávnostiach, počas ktorých museli ľudu hovoriť, že si zaslúžili tresty, ktoré im boli uložené. Bolo to pokánie, potrebné k spáse. Ak odsúdený trval na svojich omyloch, alebo sa ich najprv zriekol a potom sa vrátil k vyznávaniu toho istého bludu, inkvizítor ho vydal do svetských rúk, ponechal teda svetskej moci na potrestanie za urážku veličenstva, a to v civilnom práve znamenalo upálenie na hranici.
 
INKVIZÍCIA V UHORSKU
Kým o španielskej, talianskej a francúzskej inkvizícii sa zachovalo množstvo originálnych záznamov, o inkvizícii v Uhorsku a konkrétne na našom území máme údajov málo. Pustošivé vojny na tomto území zničili veľa stredovekých dokumentov, a preto si nemožno utvoriť celkom verný obraz o pôsobení siekt v jeho jednotlivých krajoch a župách a o ich prenasledovaní. Avšak aj z nedostatočných záznamov, ktoré sa nám zachovali, možno bez pochybností konštatovať, že v stredovekom Uhorsku bolo omnoho menej kacírov ako v južných a západoeurópskych štátoch a omnoho menej ako v susedných Čechách alebo v balkánskych krajinách.

Odpor proti feudalizmu mal v Uhorsku len zriedka formu kacírskeho hnutia. Preto tu ani inkvizícia nebola taká činná. Uhorské pramene až do polovice 13. storočia nezmieňujú o rozlišovaní kacírstva. Až Viedenská obrazová kronika spomína, že v niektorých uhorských mestách sa roku 1263 zhromažďoval ľud a verejne sa bičoval. Tento jav sa vyskytol  už roku 1259 v Italskej Perugii. Ľudí ovládla horúčka kajúcnosti. Deti, mládež, starci, ženy, muži plačúc kráčali v pároch ulicami miest v pomalom sviatočnom sprievode, odprosovali nebesá za svoje hriech a do krvi sa bičovali. Pramene zo 14. storočia sa už častejšie zmieňujú o uhorských kacíroch. Poukazujú  na to, že uhorskí kacíri boli v spojení s nemeckými a poľskými skupinami podobných názorov. Pápež očakával, že proti týmto sektám vystúpia práve príslušníci žobravých reholí, a preto vyzval uhorského kráľa Karola Róberta, aby tieto rehole podporoval, a zároveň splnomocnil predstaveného dominikánskej rehole v Uhorsku, aby proti kacírom vyhlásil križiacku výpravu a vymenoval inkvizítorov. Inkvizícia však vyvíjala činnosť aj v iných krajinách. pojem kacírstvo bol definovaný negatívne; kacírske bolo všetko, čo sa akokoľvek odlišovalo od oficiálneho učenia cirkvi. Inkvizícia okamžite zaútočila na každého pokrokového jedinca, na každú pokrokovú myšlienku. V Ríme sa okrem iných dostal na popravisko aj veľký mysliteľ Giordano Bruno. Žaláre inkvizície okúsil aj Galileo Galilei.  Nepriatelia pokroku vždy videli nebezpečenstvo v napísanom slove, v knihách a vo vede. Preto aj sväté ofícium od svojho vzniku bojovalo proti knihám a písanému slovu. Do plameňov hraníc vrhali nielen ľudí, ale výtvory ľudského rozumu, všetky písomnosti, ktoré hlásali niečo iné ako cirkev. Najmä po objavení kníhtlače zostrila útok proti knihám. Sväté ofícium zostavilo Index librorum prohibitorum (Zoznam zakázaných kníh) . Beda tomu, u koho našli zakázanú knihu. Bol to vecný dôkaz o jeho kacírstve a nebolo už ťažké obvineného mučením donútiť, aby sa ku kacírstvu priznal.
 
INKVIZÍCIA V BOJI S ČARODEJNICAMI
Povery majú takú istú históriu ako ľudstvo samo. Viera v kúzla, v nadprirodzenú moc a nadprirodzené vlastnosti niektorých ľudí bola rozšírená už v prvobytnej spoločnosti I v staroveku. Takíto ľudia boli všeobecne vážení a niekde im prisudzovali božské vlastnosti. Avšak v krajine, v ktorej národ veril v jedného Boha a kde sa veľmi starostlivo dbalo o to, aby sa nerozšírila viera v iného boha alebo nadprirodzené bytosti , nevyhnutne museli byť mágovia a čarodejníci prenasledovaní. Tak to bolo u židov. V Druhej knihe Mojžišovej (kapitola 22, verš 18) je totiž napísané: ´čarodejnicu nenecháš na žive´ . V Tretej knihe Mojžišovej (kapitola 22, verš 27) : ´A muž alebo žena, ktorí by mali ducha čarodejného alebo vešteckého, smrťou zomrú. Ukameňujú ich a ich krv padne na nich´. Mojžiš nariaďuje usmrtiť aj proroka alebo snára (t.j. vykladača snov), ktorý by chcel odvrátiť ľud od Hospodina (Piata kniha, kapitola 13, verš 5).

Pokrstení pohania priniesli do lona cirkvi svoj pozitívny vzťah k veštcom a čarodejniciam a na druhej strane cirkev so Starým zákonom prevzala aj židovskú nezmieriteľnosť voči  pohanským poverám a mágii. Z toho potom vznikla groteskná zmiešanina: cirkevný otcovia založili učenie o existencii démonov - teda poveru, a vyhlásili za démonov aj pohanských bohov. Kresťanská spoločnosť začala zaraďovať medzi démonov aj astrológov a mágov. Démoni ako nepriatelia kresťanského boha sú, prirodzene, aj nepriatelia ľudí. Kresťania sú sviatosťou krstu chránený pred mocou démonov, ale za to sa démoni pokúšajú poštvať proti ním pohanov a usilujú sa cirkvi škodiť tým, že do nej vnášajú kacírstvo. Časove môžeme ranokresťanské prenasledovanie veštcov a čarodejníkov ako démonov oddeliť od neskoršej honby na bosorky, ktorá začala až v 15. storočí. V histórii boja proti pohanským poverám, z ktorého potom následkom deformácii vznikol pohon na bosorky, má základný význam Canon Episcopi (pozri textová príloha č.2), ktorý  ukladal biskupom energicky  zakročovať vo svojich diecézach  proti viere v čary. Vtedajšia viera v existenciu diabla a jeho spojencov, bola taká všeobecná, že sa nik nemohol opovážiť ani len zapochybovať o tom, či je to objektívna pravda. Bolo to také prirodzené ako stredoveká viera v Boha. Neveriť v existenciu diabla, protipólu boha, bola takým istým kacírstvom ako neviera v samého boha.

Kým v Španielsku mala inkvizícia stále prácu s kacírmi, v ostatných častiach Európy stíhanie kacírov časom zoslablo, avšak stíhanie bosoriek  sa šírilo čoraz systematickejšie. Inkvizícia v honbe na bosorky získala nevyčerpateľný materiál pre svoju ďalšiu činnosť. Pri rozhodovaní o zločinoch ktoré mali korene v povere a vo fantázii más, si sudca nemusel robiť starosti s objektívnou pravdou. Stačilo krupobitie, neúrodu, mor dobytka, choleru, povodeň atď. pripísať na rováš bosorkám a čarodejníkom a už sa pri tom zdvihla verejná mienka - veď všetko zlo pochádza z diabla. Spojenectvo s diablom a služba diablovi ako ´objektívna skutočnosť´ bola už len logickým dôsledkom viery v existenciu diabla. V Uhorských historických prameňoch a dokumentoch sa strigy (bosorky) opisujú ako staré ženy, ktoré liečili chorých a predpovedali budúcnosť. Boli to tzv. vedomkyne. Toto chápanie by zodpovedalo aj slovanskému pojmu ´vedomkyňa´, čo je skôr pozitívny pojem. Negatívny pojem bosorka - čarodejnica sa v Uhorsku vyvinul až v druhej polovici 16. storočia pod západoeurópskym vplyvom. V tomto období už označuje pojem striga ženu, ktorá pomocou kúziel a s prispením diabla a pekla privoláva na svojich blížnych škody.

V literatúre sa uvádza, že v Uhorsku bolo v rokoch 1565-1756, t.j. takmer za dve storočia, spolu 554 procesov z bosorkami a rozsudky boli vynesené v 403 prípadoch. S určitosťou však nemožno zistiť, v koľkých prípadoch bol uložený trest smrti. Týmto počtom procesov sa ´zaostalé´ Uhorsko k priemeru ´kultúrnejšej´ západnej Európy ani len nepriblížilo, lebo podľa doložených údajov profesora dr. Emila Ermatingera padlo v Európe  za obdobie 125rokov t.j. od roku 1575 do roku 1700, za obeť poverám a honbám na bosorky 1 milión ľudí. Teda horlivosť a tempo uhorskej justície za ostatnou Európou zaostávali. Čarodejníctvo ako pohanská povera bolo podľa učenia cirkvi predovšetkým hriechom. Ako hriech patrilo do právomoci biskupského súdu. Ak však bolo spojené s iným zločinom, napríklad s vraždou, bol to zločin podľa svetského práva, a vtedy mala vrchnosť právo stíhať ho ako zločinné čarodejníctvo. Len čo však prevládol názor, že čarodejníctvo je to isté ako  kacírstvo, pripadlo jeho stíhanie do právomoci inkvizície. Bosorky čarodejnice sa tak začiatkom 14. storočia do pozície uzavretej kacírskej sekty. Vyše dvesto rokov ich stíhala inkvizícia sama.

Masovejšie procesy s čarodejnicami pred inkvizičnými súdmi sa vyskytovali už začiatkom 14. storočia. V tomto smere posilnil horlivosť inkvizície aj pápež Ján XXII. (1316-1334), ktorý vraj trpel fixnou ideou, že ho chcú čarodejníci z poverenia diabla otráviť. K pápežovej zaujatosti voči čarodejníkom sa pripojil aj francúzsky kráľ Filip de Vailos. V Carcassonne bolo v rokoch 1320-1350 vynesených vyše štyristo rozsudkov proti čarodejníkom a polovica z nich dostala trest smrti. V Toulouse v tom istom čase bolo v takých procesoch vynesených okolo600 rozsudkov. V Nemecku nachádzame záznamy o rozsudkoch smrti v procesoch s čarodejnicami až v polovici 15. storočia, avšak v neskoršom období feudálna justícia dohnala všetko, čo sa v minulosti zameškalo, najmä pri stíhaní kacírov. Roku 1446 sa v Heidelbergu niekoľko  žien pri mučení priznalo, že sú bosorky a preto boli upálené. V nasledujúcom roku odhalili aj ich učiteľku - aj tá sa priznala a skončila život v plameňoch. V Hamburgu v roku 1444 boli upálené dve ženy ako bosorky a roku 1458 jedna. Po dlhšej prestávke, až roku 1482, bola v obci Eggendorf odhalená žena, ktorá vraj pri svätom prijímaní robila nejaké neprístojnosti s hostiou, a potom sa pri mučení priznala, že má spojenie s čertom, je bosorka, a preto musela podstúpiť smrť na hranici. Roku 1486 utopili vo Frankfurte nad Mohanom v rieke Mohan jarmočného žongléra, lebo sa pri tortúre priznal, že žonglérskemu umeniu sa naučil od diabla.
Masovejšie stíhanie bosoriek v Nemecku sa začalo až v 16. storočí. Inšpirácia k ostrejšiemu postupu proti čarodejníctvu sa pripisuje bule pápeža Inocenta VIII. z 5.decembra 1484. (pozri textová príloha č.1)

Slová tejto buly sú dogmou vydanou neomylnou autoritou a sú vlastne len základom, ktoré nižšie cirkevné ideologicko - propagačné inštitúcie ďalej, do šírky i hĺbky, teoreticky rozvíjali a výkonné orgány realizovali v praxi. V bule sa totiž dvaja  ´majstri na odhaľovanie kacírov´ a profesori teológie Henrik Insitor a Jakub Sprenger poverujú, aby ´zakročili prostredníctvom úradu inkvizície proti všetkým osobám bez ohľadu na ich stav a hodnosť, a aby osoby, ktoré usvedčia z oznámených vecí, priviedli do väzenia a potrestali ich na tele i majetku. Bula Innocenta VIII. označila niektoré prírodné javy alebo ľudskou nevedomosťou a lajdáctvom zavinené nedostatky a škody za dielo diabla.
 
Malleus maleficarum
Nemecký fanatický mnísi Institor a Sprenger, ku ktorým sa pripojil aj Johan Grempner, splnili pápežov rozkaz s povestnou nemeckou vojenskou poslušnosťou a dôstojnosťou a s latinskou presnosťou  napísali návod na bezpečné odhaľovanie bosoriek a čarodejníkov v knihe, ktorú nazvali Malleus maleficarum. V nemčine sa ujal názov Hexehammer - kladivo na čarodejnice. Týmto ´kladivom´  mala inkvizícia rozdrviť všetky bosorky. Pre svoju knihu  sfalšovali aj aprobáciu teologickej fakulty v Kolíne.

Knihu vytlačili v Kolíne v roku 1489 a čoskoro dosiahla mnoho vydaní. Mala tri diely. Prvý diel mal názov Liber Sanctissimus - Najsvätejšia kniha a podrobne opisoval tri komponenty, ktoré vytvárajú obsah čarodejníctva: diabla, čarodejníka a božie pripustenie. Druhý diel opisoval, ako sa má človek brániť moci kúziel a ako môže odstrániť ich následky. Tretí diel obsahoval návod pre cirkevných i svetských sudcov, ako viesť proces proti bosorkám a čarodejníkom. V tomto diele sa riešili aj otázky kompetencie cirkevných a svetských súdov: keďže čarodejníctvo je aj hriech aj zločin,, patrilo by pred cirkevný aj svetský súd. Pretože je zároveň aj kacírstvom, patria bosorky výlučne pred inkvizíciu.

Autori Kladiva na čarodejnice aj iní im ideologicky príbuzný právnici nazvali čarodejníctvo ´najhroznejším, najťažším, a najohavnejším´ zločinom a bol to tzv. Crimen exceptum - zvláštny zločin. Preto vyžadovali, aby sa sudcovia pri stíhaní toho zločinu spravovali osobitnými procesnými procedúrami, a to najmä pri dokazovaní, lebo čarodejníci sú veľmi tvrdohlaví, pomáha im diabol a preto najlepším dôkazom , bude ich priznanie, ktoré však neurobia dobrovoľne. Priznanie sa veľmi ľahko mohlo dosiahnuť mučením. Na to aby bol niekto podrobený výsluchu mučením ako obvinený a čarodejníctva, musel sa stať vopred podozrivým. Do podozrenia sa dostal najčastejšie na základe oznámenia, udania (per denuntiationem). Kladivo na čarodejnice výslovne podnecovalo k denuncianstvu, prikazovalo sudcom, aby ľudí posmeľovali k udavačstvu presviedčaním, že sa nemusia ničoho obávať, aj keby svoje udania nemohli doložiť nijakými dôkazmi.

S Kladivom Na čarodejnice šli jeho autori a ich druhovia ´roztĺkať´ tých najnebezpečnejších zločincov, čarodejníkov. Čarodejníci podľa vtedajšieho názoru, boli samozrejme aj kacírmi - veď sa stýkali s diablom. V Kostnickej diecéze bolo v priebehu piatich rokov (1484-1889)  upálených 48 bosoriek a Ravensburgu dokonca jediný ´majster na bosorky´ Cumanus jeden rok (1485) pripravil 41 popráv. Masová psychóza honby na čarodejnice zachvátila duchovné i svetské kniežatstvá v Nemecku natoľko, že by hrozilo vyľudnenie Nemecka, keby sa nebol našiel v Tirolsku biskup, ktorý prikázal inkvizítorovi vrátiť sa do materského kláštora. Honba na bosorky totiž spôsobovala reťazovú reakciu, pretože každú osobu podozrivú z čarodejníctva natiahli na škripec  a pýtali sa jej najprv na jej vlastnú vinu, ale ešte tvrdšie vyžadovali udanie spoluvinníkov. Dokedy obvinený pri tortúre neudal žiadne mená,, dovtedy ho zo škripca nesňali. Niektorí udávali aj príslušníkov vlastnej rodiny. Nikto si nebol istý, či ho zajtra neoznámia ako podozrivého z čarodejníctva.
Kladivo na čarodejnice  vysvetľuje a inštruktívne opisuje celý proces stíhania bosorky alebo čarodejníka. Jeho základná poučka znie: Haeresis est maxima, opera  maleficarum non credere - Neveriť v existenciu čarodejníctva je najväčšie kacírstvo. Je to pre inkvizičného vyšetrovateľa veľmi pohodlná zásada, lebo už vopred znemožňovala akúkoľvek obranu proti obvineniu z čarodejníctva. Čarodejníctvo bol trestný čin zmiešanej trestnej jurisdikcie v tom smere, že predmetom ochrany bola jednak svätá viera a jednak zdravie a majetok osôb. Svetský sudca však mohol vyniesť rozsudok smrti len vtedy, ak cirkevný súd vopred vyšetril a uznal obvineného vinným. Každý obvinený musel byť vydaný cirkevnému súdu, keď si ho ten vyžiadal. Ak cirkevný súd skonštatoval vinu, odovzdal odsúdeného svetskej vrchnosti, aby na ňom vykonala trest. Svetská vrchnosť hrala úlohu drába. Inkvizítor bol lietajúcim sudcom. Cestoval z mesta do mesta, podľa toho, kde chcel vykonávať svoje remeslo na zastrašenie ´samopašných´ veriacich. Všade, kam prišiel, najprv vyvesil na dverách kostolov, úradov a iných budov vyhlášky, v ktorých vyzval obyvateľov, aby konali svoju bohumilú povinnosť, a tým dokázali, že sú pravými synmi a dcérami cirkvi t.j. aby udali všetky osoby, ktoré sa im zdajú podozrivé z čarodejníctva. Kto takúto denunciáciu vykonal, bol odmenený požehnaním i peniazmi. ´Kto však úmyselne zamlčí, že niekoho podozrieva z čarodejníctva´, hovorilo sa vo vyhláške,´ bude potrestaný cirkevnými a inými trestmi´. V kostoloch umiestnili schránky, kam udavači mohli vhadzovať svoje písomné oznámenia bez toho, že by sa museli podpísať. Nečudo, že sa potom procesy množili ako mor. Vzhľadom na vtedy panujúcu mienku, že žena má k diablovi bližšie ako muž, neprekvapuje, že Kladivo na čarodejnice obviňuje z čarodejníctva najmä ženy.
Kladivo na čarodejnice uvádzalo aj vzor ako sa má viesť výsluch obvineného a svedkov. Boli stanovené presné otázky a ich poradie. Výsluch sa začal tým, že vypočúvaný dostal otázku, či verí, že existujú bosorky a čarodejníci. Ak odpovedal záporne, dali mu ďalšiu otázku. Či si teda myslí, že všetci tí, čo boli upálení doteraz ako bosorky a čarodejníci, boli popravení nevinne. Ak by na túto otázku prisvedčil, bola by to tá najhoršia odpoveď, lebo tým by sa priznal ku kacírstvu. Ďalšie otázky nasledovali tak, že vypočúvaný sa na škripci skôr či neskôr priznal, a vtedy sa ho inkvizítor spýtal, kto ho naučil čarodejníctvu, či sám diabol, alebo komplici, či nepozná nejaké iné bosorky. Keď bola vypočúvaná žena obvinená, že je bosorka, vždy sa jej pýtali kedy a kde mala svadbu s čertom, ako sa nazýva jej diabol, či musela zaprieť boha a svätých, či sa modlila k diablovi a čo s ňou potom robil, či ju diabol neprekrstil a kto bol prítomný, kde a ako často obcovala s diablom, či bol pri tých necudnostiach diabol podobný nejakému inému mužovi a ako sa k nej správal, či ten diabol (súložník) k nej niekedy vošiel do postele aj za prítomnosti manžela, či mala s diablom aj deti a ako často vyletúvala z domu na vidlách (niekde zasa verili, že bosorky lietajú na metlách), ako to robí, že môže lietať, či sa nemusela tri razy do roka na určitom  mieste dostaviť na tanec bosoriek (der Hexetanz), či niekedy vzala na seba podobu zvieraťa, aby ju nespoznali, či neobetovala diablovi aj niektoré zo svojich detí, koľko detí zmárnila, či jedla ich mäso, vypila krv a ich kosti používala na čarovanie, ako často pomáhala vyhrabávať tela nevinných dietok, koľko ráz spôsobila búrku a krupobitie, atď.

Ďalej kladivo na čarodejnice odporúčalo inkvizičným sudcom, ako majú obvinenú bosorku priviesť ku kajúcnosti, keby sa ani pri tortúre nepriznala. Pripúšťali sa rôzne nečestné triky: majú jej s mentálnou rezerváciou sľúbiť milosť, keď sa dobrovoľne prizná, pričom sudca môže mať pod pojmom milosť na mysli uškrtenie pred upálením, alebo sudca má ubezpečiť obvinenú, že bude väznená len určitý čas, a keď ten uplynie, dá ju upáliť, a tak neporuší svoj sľub. Niekedy sudca smel bosorke aj odprisahať, že ju nedá upáliť a keď sa potom priznala, odovzdal spisy inému sudcovi, ktorý vyniesol trest smrti, a tak sa pôvodný sudca nestal krivoprísažníkom. Obvinenej bosorke sa nesmelo dovoliť, aby si sama vybrala obhajcu. Obhajcom v takých procesoch mohol byť len právnik, s ktorým súhlasil sudca. Aj toho obhajcu slávnostne upozornili, aby nepripustil na požiadavky diabla.

V sliezskom meste Heřmanovice sa len za jediný rok (1651) uskutočnilo 11 inkvizičných procesov s bosorkami, v ktorých bolo na trest smrti upálením na hranici odsúdených 54 osôb z mestečka Cukmantl a asi 200 z jeho okolia. Aj v Nise, ktorá patrila Vratislavskému biskupstvu, v roku 1651 upáliť 42 odsúdených žien. Je teda zrejmé, že uvádzaný počet obetí jeden milión  v celej Európe za 125 rokov nie ja nijako prehnaný.
 
Inkvizičné súdy s bosorkami u nás
Už som spomenula, že zo stredovekého Uhorska sa nám o tom zachovalo málo originálnych dokladov. Prešporok - terajšia Bratislava - bol najbližším susedom nemeckých miest, a teda najviac vystavený vplyvu západoeurópskej inkvizičnej praxe stíhania bosoriek. V tom období ho obývalo prevažne nemecké obyvateľstvo. Napodiv však začiatkom 17. storočia, t.j. v období masového šialenstva honby na bosorky v celej Európe, tam boli odsúdené a upálené len dve ženy. Dňa 24. mája 1602 bola na hranici pred michalskou bránou upálená bosorka Agáta Tótová-Berlobášová z Biskupíc, keď sa pred tým pri inkvizičnom výsluchu priznala, že spoločne s ďalšími dvoma ženami mala ´za frajera´ diabla, ktorý sa volal Peen a prichádzal k nej v podobe mladého šuhaja. V tom istom roku bola 5. júna na tom istom mieste v Prešporku upálená druhá bosorka - Alžbeta, manželka Dionýza Nagysányiho z Muskendorfu (osada Komárov, teraz patriaca k Podunajským Biskupiciam). Aj tá sa pri mučení priznala, že ešte s dvoma ďalšími ženami zničili úrodu takým spôsobom, že privolali mrazivý vietor. Aj ona sa priznala, že mala za frajera diabla, s ktorým častejšie spávala, a ten sa volal Killmani.

Zaujímavejší je však veľký proces s bosorkami z tých čias v terajšom Šamoríne. Šamorín bolo mesto z právom meča, to znamená, že mestský súd mohol pojednávať aj hrdelné delikty. V rokoch 1688-1692 sa pred šamorínskom mestským súdom, ktorému predsedal Wolfgang Vermes, odohrával tajný proces s 23 bosorkami. Z toho procesu sa nám zachoval súdny protokol v latinskom jazyku. Obsahuje celý priebeh hlavného pojednávania obžaloby, skrátené záznamy o priznaní obvinených žien a rozvláčne dialógy medzi sudcami, obhajcami a obžalobcom (pozri textová príloha č.3). Ženy obvinené z čarodejníctva pri mučení udávali mená iných osôb, často uviedli hocijaké meno, ktoré im práve zišlo na um. Udané ženy pri mučení menovali zasa ďalšie osoby, a tak sa počet obvinených rozšíril do takej miery, že vznikol veľký proces s celým zástupom obvinených.
Upaľovanie čarodejníc bývalo veľkým verejným divadlom, na ktoré chodili ľudia z celého okolia. Ľudská hlúposť a krutosť je asi večná..... Význam inkvizície poklesol vplyvom osvietenskej kritiky a odtrhnutím cirkvi od štátu.

Záver
Pod inkvizíciou rozumieme činnosť zvláštnych súdnych cirkevných a civilných orgánov, ktoré prenasledovali kacírov. Inkvizícia v tejto dobe vychádzala zo starých kresťanských tradícií prenasledovania a odsudzovania tých členov náboženskej obce, ktorých považovali za odpadlíkov. Vznik vlastnej inkvizície a datuje na prelome 12.-13. storočia.

Civilné orgány po odsúdení cirkvou trestali kacírov. Svetská moc sa stala zodpovednou za prenasledovanie a vyničenie osôb odchylného náboženského presvedčenia. V rámci cirkvi ako najpovolanejším  a najspoľahlivejší  pre toto kruté poslanie bol určený rád dominikánov a františkánov. Príslušníci oboch rádov mali neobmedzenú možnosť sa voľne pohybovať. Až v 16. storočí ich vystriedali ako kompromitovaných a opotrebovaných - jezuiti.

Inkvizítorov menoval priamo pápež a vzhľadom na ich postavenie nevzťahovala sa na nich prakticky svetská ani cirkevná  súdna právomoc a boli beztrestní. V ich činnosti im do 14 storočia pomáhali tzv. experti, ktorí dbali na právnu stránku obžaloby procesu a rozsudku. Správy o kacíroch získavali inkvizítori udávaním, vyhrážkami, násilím, sľubom odpustkov atď. Vyšetrovanie sa začínalo na základe udania alebo vlastného priznania podozrivého. Za dôkazy, ako o tom svedčia nespočetné procesy s nevinnými slúžili najčastejšie falošní svedkovia donášači... Obžalovaní prakticky nemal svedkov, lebo každý kto by bol svedčil, mohol byť obvinený z kacírstva. Ak sa nepriznal, používala cirkev mnohé spôsoby mučenia. Obeťami inkvizície boli tisíce nevinných ľudí, medziiným aj Jan Hus, Jana z Arcu, Giordano Bruni a ďalší.

Osobitou krutosťou sa vyznačovala španielska inkvizícia. Okrem kacírstva prenasledovali inkvizítori aj čarodejníkov a čarodejnica. Východiskom bola práca stredovekých tmárov Sprengera a Institora - Kladivo na čarodejnice, vydaná v roku 1489. Z histórie sú známe prípady upálenia čarodejníc. Reformátorské hnutie proti neporiadkom a koristníctvu cirkvi malo svoj hlboký triedny obsah, pretože bolo namierené proti feudálnemu spoločenskému poriadku, ktorý cirkev reprezentovala. Výstižne to charakterizoval Engels, že inkvizícia v rukách cirkevných svetských feudálov bránila ich moc.