Mučenie v stredoveku

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 23.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 4 213 slov
Počet zobrazení: 8 033
Tlačení: 456
Uložení: 466
Mučenie v stredoveku
 
ÚVOD
Tortúra je odborný výraz, známy z dejín trestného práva  procesného. V užšom význame je to súdny prostriedok, ktorým sa obvinený alebo svedok donucuje priznať pravdu. Slovo pochádza z latinského torquere – krútiť, mučiť. Obsahom tohto výrazu je teda činnosť, ktorá inému človeku spôsobuje fyzické alebo duševné bolesti či utrpenie s cieľom prinútiť ho vypovedať o nejakej činnosti alebo nečinnosti. Je otázne, či tortúru máme považovať len za historickú rekvizitu, či patrí k dávno minulým a nenávratným poblúdeniam ľudskej spoločnosti, ktoré sa v mene práva odohrávali po mnohé stáročia. Krutosť je negatívnou a pre spoločnosť nebezpečnosťou vlastnosťou človeka. Je výrazom najhrubšieho egoizmu. Kati neboli objektom spoločenského opovrhnutia len v stredoveku, ale sú ním aj teraz.
 
Stredovek bol obdobím vzniku veľkých a slávnych ríš a štátov, no zároveň bol obdobím aj ich pádu. V tomto období žilo mnoho známych ľudí, ktorí sa do dejín navždy zapísali svojimi veľkolepými činmi. A v neposlednom rade to bolo obdobie veľkých zmien a objavov. No bolo  to aj obdobie mučenia, popráv, inkvizície a prenasledovania údajných bosoriek. 
 
Túto skutočnosť sa dočítate len v máloktorých knihách, hoci bolesť bola v stredoveku na dennom poriadku. Bolesť sa používala na overovanie pravdy už od najdávnejších časov. Aristoteles považoval mučenie za bezpečný spôsob na získanie svedectiev a potrestanie zločinov. Dramatik Aristofanés spomínal v 5. storočí pred Kristom používanie takého chmúrneho náčinia ako škripca a kolesa. Za  rozkvetu rímskej ríše sa určili presné pravidlá o používaní mučenia. Vyňatí z neho boli napríklad vojaci, vysoká šľachta a ich potomkovia do tretieho kolena. Platilo to aj o deťoch a ženách v druhom stave. No i tieto výnimky sa opustili, keď prišla reč na čarodejníctvo. O storočia neskôr zmenili náboženský zanietenci i svetské vrchnosti mučenie dychtivo na hlavný nástroj veľkého prenasledovania bosoriek a trestania zločincov.  Podľa vtedajšej dávnej teórie museli obvinení najprv priznať svoju vinu, kým ich mohli popraviť. Lenže tí neradi odsudzovali sami seba na smrť, takže na vynútenie priznania bolo potrebné mučenie. Jeden z francúzskych sudcov bosoriek v roku 1580 napísal: „Ani jednu z milióna bosoriek by neobžalovali alebo nepotrestali, keby sa súd nad nimi riadil obyčajnými pravidlami.“
 
Od pätnásteho storočia po koniec sedemnásteho sa priznanie vytĺkalo bezohľadne a odporne zo státisíc mužov, žien a dokonca ja detí.
 
Viem, že pre mnohých je táto téma dosť nepríjemná a radšej sa jej vyhnú. Ale tým, čo sa chcú o krutostiach nemilosrdného stredoveku dozvedieť niečo viac, sa bude môj projekt zdať zaujímavý a nájdu v ňom veľa nového. Keďže niektoré spôsoby a praktiky mučenia naháňajú zimomriavky a vyrážajú dych, osobám so slabším žalúdkom tento projekt ďalej čítať neodporúčam.
 
1. KAT
Toto mestské privilégium – Právo kata – udeľoval mestu panovník, a preto boli kati v krajine „vzácni“. Mučenie vykonával kat a jeho pomocníci. Kata volali aj majster popravca. Bol zamestnancom mesta a okrem iného musel vykonávať na radnici rôzne práce, napríklad kúril v miestnostiach. Staral sa aj o čistotu mesta. Aj väzenie a mučiarne boli v pivniciach radnice. Preto mal kat na radnici svoju izbičku. Mal aj svoj dom. Väčšinou bol prilepený chrbtom na mestské hradby, bol poschodový a na prízemí nemal okná. Katov dom môžete ešte aj dne nájsť v niektorých mestách napríklad v Banskej Bystrici.
 
  V stredoveku boli tresty veľmi kruté. Za menšie prečiny odsúdili previnilcov na pranier. To znamená, že ich priviazali k stĺpu hánb, ktorý bol stál na námestí. Okoloidúci sa im vysmievali, pľuli na nich a hádzali do nich kamene. Inokedy odsúdeného posadili do železnej klietky a niekoľkokrát ho celého ponorili do rieky. Takto napríklad trestali pekárov, ktorí napiekli nechutné a zlé pečivo. Zlodejom odťali ruku. Tomu, kto sa rúhal, vytrhli jazyk. Časté bývali popravy. Popravovalo sa rôznymi spôsobmi: sťatím hlavy, obesením, utopením, upálením, rozštvrtením, narazením na kôl, .... Sťatie vykonával kat vlastnoručne. Ostatné druhy popráv mohli vykonávať aj jeho pomocníci. Kat mal pri poprave krvavo červený plášť a na hlave krvavo červenú kapucňu s otvormi pre oči. Bolo to preto, aby ľudia nevideli jeho tvár. Popravy vykonával sekerou alebo mečom. Takúto sekeru a meč môžete vidieť v bratislavskom mestskom múzeu. Sú pôvodné, to znamená, že skutočne patrili katovi. Sekera je veľká a ťažká. Meč je obojručný (držal sa oboma rukami) a obojstranne nabrúsený. Je na ňom niečo, čo sa len ta nevidí – vyryté mená odsúdených, ktorým kat sťal hlavu. Existuje aj povesť o katovom meči. V nej sa hovorí, že ak niekto prejde popri meči a ten sa zakýva, čaká ho poprava.
 
  Popravy sa konali na námestí pre radnicou. Ľudia sa kata báli a radšej sa jeho domu vyhýbali. Mnohí si však u neho kupovali kus povrazu, na ktorom visel odsúdenec. Kus zakrvaveného odevu, pramienok vlasov odsúdeného alebo triesku z mučiarenského rebríka. Mysleli si, že im to prinesie šťastie.
 
 
2. POPRAVY
 
Z nadčasového hľadiska spôsob popravy súvisí s duchom doby. Spôsoby, ktoré sa z dnešného pohľadu javia ako brutálne, vo svojej dobe predstavovali ľudovú zábavu. Na treste najvyššom je v celej histórii ľudstva je príznačné pátranie po takej metóde, ktorá zaručí, aby trest bol najexemplárnejší. Zabíjanie potom môže byť povýšené až na akýsi rituál smrti – cinické umenie, ktorý má svoje vynálezcov, hviezdy aj publikum. Je šokujúce, že sa trestu smrti dnes darí na tejto zdanlivo civilizovanej planéte viac než kedykoľvek v histórii. Podľa údajov organizácií, ktoré sa problematikou trestu smrti zaoberajú, je každý deň popravených priemerne asi 6 ľudí. Metódy zabíjania sú svojou vynaliezavosťou neuveriteľné. Egypťania nechávali plávať obete v rieke plnej krokodílov, Indovia rozdupať slonmi. Rimania využívali zvieratá k rituálnym popravám v amfiteátroch v tak gigantickom rozsahu, že behom siedmych storočí, kedy sa krvavá poprava zmenila takmer na divadelné vystúpenie s tragickým koncom, zmenili faunu celého kontinentu. V Perzii otvorili odsúdenému brucho a vytiahli 6 až 8 metrov čriev, ktoré namotávali na drevený valec. Tento zvyk neskôr obnovili protestanti počas náboženských vojen vo Francúzsku. Rozpáraniu brucha je tiež podobné harakiri, ktoré skôr než sa stalo formou samovraždy, bol spôsobom popravy, ktorý mal odsúdený vykonať sám na sebe. V 15. storočí sa stal z harakiri zložitý ceremoniál, ktorý sa smeli učiť aj ženy. Niektoré rozsudky svojou exemplárnosťou vstúpili do dejín. K najznámejším patrí Sokratov príbeh. V Aténach, akonáhle rada starších vyslovila rozsudok smrti, poslali odsúdencovi dávku jedu, väčšinou výťažok z bolehlavu zmiešaný so šťavou z maku. V rozsudku bol aj návod k použitiu a doporučenie. Rozpustiť jed vo víne, aby sa rýchlejšie dostal k srdcu. V porovnaní s predchádzajúcimi drastickými metódami je jed pomerne kultivovaným spôsobom trestu smrti – samozrejme ak pri tejto téme môžeme hovoriť o kultivovanosti. Vo svojich dôsledkoch má práve jed na svedomí usmrtenia, ktoré svojou exemplárnosťou nemajú obdoby – čo iného než otrava jedom je plynová komora ?
 
Kríž je snáď najčastejšie využívaným symbolom a svojím spôsobom tiež obžalobou trestu smrti. Trest ukrižovaním používali v starom Ríme, voči zvlášť veľkým zločincom. Židia si tento trest osvojili za čias Herodových. Dal sa predpokladať, že rovnako ako u mnoho iných historických udalostí, sa ukrižovanie neodohrávalo tak ako si predstavuje v obecnom povedomí. Niektoré kríže mali tvar písmena T, iné X alebo Y. Občas sa dokonca ukrižovávalo hlavou dole. V skutočnosti odsúdenec niesol na miesto popravy len vodorovné horné brvno – zvislá časť v tej dobe už bola zatlčená do zeme. Takže cesta Ježiša zrejme vyzerala, inak ako to znázorňuje státisíce obrazov. Na kríži sa neumieralo hladom a smädom alebo vykrvácaním, ale udusením. Ukrižovaný mohol dýchať jedine tak, že sa pokúšal pritiahnuť si paže. V Európe bolo neskôr usmrtenie na kríži rúhaním a na dlhé storočia vymizlo. Vrátilo sa vo veľkej miere za druhej svetovej vojny, kedy Nemci ukrižovali mnoho Židov.
 
Jednou z najhorších metód, akú človek dokázal vymyslieť bolo narazenia na kôl. Aj keď narazenie na kôl používali najmä orientálne národy, bolo rozšírené po celom svete. V Rusku pretrvávalo narazenie na kôl až do doby cárovnej Alžbety v polovici 18. storočia. Vztýčený kôl prenikal odsúdencovi do tela jeho vlastnou telesnou váhou až nakoniec vyšiel von v podpazuší hruďou, chrbtom alebo bruchom. Nepredstaviteľná agónia trvala niekoľko dní, zvlášť keď bola špička kola zaoblená, aby nepoškodila dôležité vnútorné orgány.
 
Trestanie ohňom je zrejmé staré tak ako dlho ľudia oheň poznajú. Objavuje sa v starom Chammurapiho zákonníku, rovnako ako v staroindickom práve, v zákonníku Chetitov a u ďalších národov. Tento spôsob trestu sa stal osudný pre českého kňaza Jána Husa. Jeho príbeh sa stal v našich zemepisných šírkach rovnako významným ako Sokratov v Grécku. Aj v tomto prípade, zrejmé samotný akt prebiehal inak ako ho znázorňovali historické obrazy. Do zeme bol zasadený veľký kôl, okolo neho do výšky človeka postavená hranica tvorená vrstvami polien a slamy. Hus sa vyzliekol a obliekol si košeľu napustenú sírou. Potom ho úzkym otvorom zaviedli do vnútra hranica a reťazami priviazali ku kolu. Aj keď ho ľudová obrazotvornosť znázorňovala stojaceho na otepiach, v skutočnosti nebol vidieť.
 
K najrozšírenejším spôsobom potravy patrí obesenie. Technicky vzaté je jednoduché a lacné. Dá sa robiť aj hromadne, o čom by mohol rozprávať cár Peter Veľký, ktorý nechal behom niekoľkých dní obesiť 7000 ľudí. K vešaniu sa používala šibenica – jedno zo slov, ktoré sa z pôvodne technického termínu stalo symbolom. Poprava konopnou slučkou bola skutočným rituálom a verejným predstavením. Odohrávala sa v nedeľu alebo v sviatok a mala ustálený priebeh. Odsúdenec prichádzal na voze, sedel chrbtom ku koňovi. Po boku mal kňaza, za sebou kata a na krku voľne položené tri povrazy. Keď dorazili pod šibenici, mnísi a kajúcnici spievali Salve Pegina. Okolo krku odsúdenému uviazali povraz pretiahnutý cez kladku, ktorý potom zdvíhali do výšky. Snáď práve príležitosť na vlastné oči vidieť smrť, umožňovala už vtedy uvedomiť si veľkosť a význam života. Mystérium smrti sa prenášalo na osoby aj veci s popravou spojované. Katom sa prisudzovali liečiteľské schopnosti. Všetko, čo prišlo do styku s obeseným sa považovalo za zázračné a magické.
 
 
3. CENNÍK ÚTRAP
 
  Pochmúrny obraz obchodníckej stránky súdov nad bosorkami v Európe ukazuje zvyk ukladať obvinenému alebo jeho rodine poplatok za každý úkon barbarského zaobchádzania, ktorý musel strpieť od väznenia po popravu. Aj po poklese vlny bosoráckeho blúznenia trvala táto obyčaj pre iných údajných zločincov. Ešte v roku 1757 uznal kolínsky arcibiskup za vhodné upresniť náklady mučenia, aby sa katom znemožnilo účtovať si vyššie poplatky. V obrázkovej prílohe sú uvedené niektoré položky z tohto otrasného cenníka. Poplatky sú uvedené v ríšskych toliaroch, nemeckých minciach, z ktorých každá obsahovala uncu čistého striebra, a v alboch, miestnych menovaných jednotkách, z ktorých každý mal hodnotu čosi viac než trištvrte toliara. Ak odsúdení po skončení mučenia svoje priznanie odvolali, opäť sa dostali do katových rúk. A takto sa to mohlo opakovať až kým obvinení svoje priznanie definitívne nepotvrdili, alebo až kým pri mučení nezomreli. Obete kvílili a hynuli, ich obžalobcovia a kati bohatli. Nielenže museli zaplatiť všetky súdne trovy a poplatky za každé mučenie, ale im ja zhabali majetky. Trevírsky kronikár zapísal: „Kat jazdil na plemenníkoch ako dvorný šľachti. Odetý bol do zlata a striebra. Jeho žena súťažila s urodzenými dámami v bohatstve výbavy.“ Tak sa stávalo, že kat patril k najbohatším občanom mesta. Ak odsúdený nemal peniaze, čo bolo časté, tak trovy na súd a mučenie museli zaplatiť občania podľa odhadu.
 
 
4. TORTÚRA V PREDINKVIZIČNOM PROCESE
 
  V predinkvizičnom období sa tortúra ako donucovací prostriedok pri výsluchu vyvinula z právnej zásady, že svedok má povinnosť vypovedať, a možno ho teda k výpovedi donútiť. Za najvhodnejší donucovací prostriedok považovali staré národy práve mučenie. Aj Starý zákon obsahuje zásadu, že svedok má povinnosť vypovedať: „Ak by zhrešil človek, takže počujúc hlas zakliatia a súc svedkom toho, čo videl alebo sa dozvedel, neoznámil by to,  ponesie neprávosť svoju (Tretia kniha Mojžišova). 
 
  Aténčania používali na mučenie bič, koleso, naťahovali obete na rebrík, nalievali im do nosa ocot, pritáčali škridlami, drali z nich kožu, priviazali na stĺp a podobne. Aj trest smrti vykonávali trýznením. Používali tieto druhy trestov smrti: obesenie, sťatie, ukameňovanie, podanie jedu, ukrižovanie, ubitie korbáčom, zaťaženým olovenými guľkami, zvrhnutie zo skaly, prepílenie trupu, hodenie do jamy naplnenej tŕním alebo špicatými kolmi, napichnutie na kôl, lámanie kolesom, zahrabanie za živa, zodratie z kože, vymrštenie uvoľnením zohnutého stromu, ku ktorému bol odsúdený priviazaný a rozdrvenie medzi mlynskými kameňmi. Ako vidieť, chýbalo utopenie a upálenie obvineného, a to zrejme preto, že Aténčania považovali vodu a oheň za základné živly, z ktorých vznikol život a všetky veci na zemi. Myslím, že ľuďmi, ktorí vymysleli jedny z najoriginálnejších spôsobov mučenia, boli Rimania. Rimania poznali také isté spôsoby mučenia ako Gréci a ich škálu s veľkou vynaliezavosťou ďalej rozvíjali. Bitie po bosých chodidlách sa zachovalo až do dnešných čias.
 
  Ďalej používali mučenie ohňom (tormentum ignis) – mučený musel prejsť bosými nohami cez žeravú pahrebu alebo ho postavili do kovovej  nádoby, pod ktorú založili oheň. Rimania zaviedli aj tortúru údením: poviazaného nešťastníka zavesili nad vatru, do ktorej prikladali raždie, hnoj, rôzne páchnuce byliny, aby vatra iba čmudila,  a vždy sa chvíľu pridusili oheň, aby sa obeť nezadusila. Za zmienku stoja aj iné „originálne“ druhy mučenia:
zasobenie (tormentum ex sale et linteo) – obvinenému násilím vtlačili do úst kus tkaniny napustenej sošným roztokom,
lízanie kozou (tormentum cum capra) – obvineného poležiačky priviazali na lavicu, chodidlá mu hojne natreli soľou a potom k lavici priviazali kozu, ktorá mu nasolené chodidlá oblizovala svojim drsným jazykom, kým mu nerozdrala pokožku i tkanivo, niekedy až po holú kosť,
hladovanie (tormentum famis) – mučenému nedávali jesť alebo mu dávali iba také malé dávky, že tým uňho len zvyšovali pocit hladu,
mučenie smädom (tormentum siti) – obvineného zatvorili od dobre vykúrenej miestnosti, dali mu zjesť hojne osolené a okorenené jedlá a nedali mu nijakú tekutinu,
odnímanie spánku ( tormentum vigiliac) – mučenému nedovolili spať, a to takým spôsobom, že keď zaspával, zatriasli ním alebo ho iným spôsobom zobudili, a tak ho stále udržiavali pri bdelosti, 
mučenie hmyzom sa robilo tak, že obvinenému prikladali na telo sršne, osy alebo iný bodavý hmyz a to takým spôsobom, aby hmyz nemohol uletieť.
 
Rimania si vytvorili aj odborné názvy mučiacich nástrojov: equuleus – mučiaci kôň, bol to stroj na štyroch drevených nohách, na ktorých mučeníka priviazali za ruky a za nohách, na ktorý mučeníka priviazali za ruky a za nohy a tak naťahovali, fidiculae – šnúra na vyväzovanie, lamina – rozžeravené plechy, unci – háky na vytrhávanie mäsa z tela, cardi – železný hrebeň, takisto na vytrhávanie mäsa z tela mučeného, rotae – navíjadlo, zdvihák na naťahovanie, fustis, flagetlum, lora, plumbatal, habenal – rôzne druhy bičovacích metiel a remeňov, ignes – nástroje na kladenie ohňa, cyphri aelbo iugum – druh jarma, catapulta – zrejme stroj na prudké naťahovanie alebo vymršťovanie trupu mučeného. Podobne ako starí Gréci, aj Rimania zostrovali odsúdencom výkon trestu smrti a poznali aj rôzne druhy trestov smrti. Na rozdiel od Grékov používali aj upálenie a utopenie.
 
 
5. INKVIZÍCIA
Práve s inkvizíciou sa mučenie spájalo najčastejšie. Keď lovci bosoriek udreli na obec, hrôzy prenikli do takmer všetkých oblastí života. Nik si nemohol byť istý. Ani bohatí a chudobní už celkom iste nie, ani starí, ani mladí. Dokonca vrchnosti niekedy obžalovali a usvedčili z tých istých zločinov, ktoré predtým ony pripisovali predvolaným osobám. Mučenie a strach skrútili pravdu do smiešnych, nespoznateľných komédií.
 
Susedia sa navzájom obviňovali, bohatí kresťania ukazovali prstom na blížnych, deti vypovedali proti rodičom. Podľa azda prehnaných správ hlavný obžalobca čarodejníc v Sasku, istý Benedict Carpzov osobne podpísal nemenej než 20 000 rozsudkov smrti. A tak denne zomierali tisícky nevinných ľudí. Šťastnejších sťali alebo popravili iným pomerne ľudským spôsobom. Ich telá potom spopolnili v peciach. Nešťastnejších spaľovali za živa na hraniciach z mokrého dreva, aby sa ich útrapy predlžovali, najmä keď sa dopustili osobitne dráždivého zločinu, napríklad odvolania svojich priznaní.
 
Na usvedčenie obžalovanej bosorky často stačili chýry a falošné svedectvá. Predsa sa však vypracovali rozličné nezmyselné skúšky na potvrdenie neviny podozrivej. Najbežnejším z týchto spôsobov bola skúška vodou, starodávny zvyk, spomínaný už v druhom storočí pred Kristom v Chammurapiho zákonníku. Pôvodne sa uplatňoval na všetky zločiny, ale v 17. storočí sa potom stal najmä v Anglicku rozhodujúcim overovaním bosoráctva. Ak do vody hodená obžalovaná ostala na hladine, považovala sa za usvedčenú bosorku a popravili ju. Ak sa potopila, vyhlásili ju za nevinnú. Bosorky zvyčajne hádzali do vody s rukami priviazanými k nohám. To ich nielen obmedzovalo v pohybe, ale prekvapujúco mnohé udržalo na hladine. Keď sa podozrivá počas skúšky utopila, čo bolo celkom pravdepodobné, aspoň slušne pochovali jej telo. Na skúšku vodou dal kráľovský súhlas Jakub I. Odôvodnil to tým, že voda vyvrhne každého, ktorý „zo seba striasol svätenú vodu krstu“. V Anglicku tento postup úradne zakázali na začiatku 18. storočia. V ľudovej viere však naďalej platil za zákonnú skúšku. Ešte aj v roku 1865 súdili 2 osoby z obce Castle Hedingham pri Chalmsforde, lebo skúšali údajnú bosorku vodou. Lovci bosoriek mali aj iné prostriedky na usvedčenie svojej koristi ako skúšku vodou. Celkom bežné tiež bolo hľadanie čarodejníckych znamienok. Hľadali sa čertove znamienka, necitlivé body na pokožke, spôsobené vraj diablovými pazúrmi či zubami. Podozrivú osobu vyzliekli, všade vyholili a potom podrobne skúmali či nemá škvrny, pupence alebo jazvičky, ktoré sa dajú označiť za diabolské. Skúmajúci, aby našli znamenia neviditeľné voľným okom, pichali do každého štvorcového milimetríka  tela obžalovanej šidlom, až kým nenašli nekrvácajúca alebo necitlivé miesto. Vedci teraz pripomínajú, že šok z hanby za nahotu a ohmatávanie pred verejnosťou mohol ľahko spôsobiť u niektorých obetí miesta s dočasnou anestéziou. To poskytovalo prenasledovateľom bosoriek hľadaný „dôkaz”. Ďalším obľúbeným spôsobom odhaľovania bosoriek bolo váženie. Odôvodňovali to tým, že na lietanie potrebovali bosorky podľa učenosti z tohto obdobia byť nadprirodzene ľahké. Postup sa líšil od mesta k mestu. V jednej obci vážili podozrivú veľkou bibliou miestneho kostola: ak sa váhy naklonili v jej prospech, uznali ju za nevinnú. Inde bolo treba vyrovnať presne určené závažia, čo takmer znemožňovalo usvedčujúci nález. Bolo však mesto, kde rozsudok o nevine bol zaručený: holandský Oudewater. Pod pozornými, čestnými zrakmi majstrov vážili minimálnu „neletovú” hmotnosť podozrivej. Keďže tento údaj sa určoval na základe jednoduchého vzorca v pomere k výške, každá vážená osoba prekonala minimum. Preto v Oudewateri nikoho neusvedčili z čarodejníctva. K chýrnym váham v Oudewateri putovali ľudia až z Poľska a Maďarska. Získali tak vysoko cenené osvedčenie, ktoré ich navždy zbavovali podozrenia z čarodejníctva. Vážiaci zabezpečovali čestnosť tak, že každého skúšaného vyzliekli a prehľadali, aby bolo isté, že pod šatstvom nemá schovaný žiadny ťažký predmet. Vstúpil potom na váhy, rozhodujúce o osude, iba v košeli.
 
6. SPÔSOBY MUČENIA
Spôsobov ako mučiť človeka bolo veľmi veľa. Všetko záležalo na katovej fantázii. Pre niektoré krajiny boli typické špecifické druhy mučenia, ktoré sa používali len v tej jednej krajine a svojím spôsobom by sa dali nazvať originálnymi. Aj na našom území sa ako pravidelný výsluch obvineného uplatňovalo mučenie. Výsluch sa robil v podzemnom žalári, aby nebolo počuť rev mučeného. Zriadenie takejto mučiarne pozostávalo z lavice, reťazí, hákov, rebríkov, nožníc, klieští a iných železných predmetov a hrôzostrašných zariadení. V mučiarni boli aj pisári, pripravení zapísať každé jedno slovo mučeného, aby mali priznanie zaznamenané aj písomne. Vypočúvanie nešťastníka sa začínalo nastrčením slučky z hrubého lana okolo krku. Prvý stupeň mučenia bola palečnica, pričom prsty obete sa zasunuli medzi oceľové kolíky a postupne priťahovaním boli mliaždené až na kosť. Druhým stupňom tortúry bola šnurovačka, pri ktorej bol mučený previazaný ostrým tenkým špagátom po celom tele. Špagát sa postupne prerezával do tela až na kosť. Napokon tretím stupňom mučenia bola tzv. španielska čižma, pričom sa nohy mučeného zasunuli do oceľových obalov, ktoré postupným sťahovaním nohu skrvavili a deformovali na celý život. Pri niektorých mučeniach kati používali aj „prešpikovaného zajaca”, pri tomto telo mučeného bolo priviazané na rebrík a posúvané po valci s ostrými klincami. Pomocou oceľového krágľa bol mučený zavesený, takže špičkami nôh sa slabo dotýkal zeme. Do úst mučeného sa pritom dávala škrtiaca hruška, ktorá sa v ústnej dutine roztiahla tak, že ústa mučeného začala trhať. Taktiež pichanie sa používalo. Najprotivnejšie zo všetkého bolo štvrtenie za živa (vivum dividere partes quattuor). Pri tomto bol odsúdený zachytený za každú ruku a nohu jedným koňom, ktoré telo jediným pohybom roztrhli na štyri čiastky.
 
Na vynucovanie priznania bosoriek vypracovali nemeckí inkvizítori vysoké umenie. V žalári násilne kŕmili obete solenými rybami, aby im spôsobovali mučivý smäd, a potom im, pravdaže, upierali vodu. V určenú hodinu obete vyzliekli – ženy v mnohých prípadoch znásilnili – a zaviedli do mučiarne. Ako som už spomínala, zapisovatelia tam už čakali, aby zachytili každé ich utrápené slovo. Mučiace nástroje predtým požehnali kňazi. Mučenie sa mohlo začať mliaždením prstov, a potom pokračovalo desiatkami úderov korbáčom. Nasledovali zveráky nôh, ktorých kovové obruče drvili holennú kosť a členky. Potom mohlo prísť napnutie na škripec či zavesenie pod ramenami, aby sa vykĺbili. Ak tieto spôsoby nestačili na zabezpečenie priznania, obvineného ponorili do ľadovej vody alebo do variacej vody s prídavkom vápna. Pálili im ne tele perie, namočené do síry. Jeden či druhý z týchto strašných spôsobov prinútili podozrivých skôr či neskôr povedať hocičo, len aby sa utrpenie skončilo. Medzi originálne spôsoby mučenia patrilo aj hladovanie a bránenie v spánku, ktoré s obľubou používal východoanglický právnik – lovec bosoriek- Matthew Hopkins. Tento mal za dva roky na svedomí viac popráv obesením za bosoráctvo, než koľko sa ich vykonalo za celé predchádzajúce storočie.
Medzi najkrutejšie spôsoby mučenia v 16.stor. patrilo mučenie vodou. Tekutinu vlievali cez hrdlo obvineného a súčasne s tým mu doň vrážali mäkké plátno, často zauzlené. To potom rýchle vytrhli spolu s vnútornosťami obete. Niekedy mučitelia drvili človeka tak, že naň kládli závažie s hmotnosťou stovák kilogramov. V Anglicku sa používal tento spôsob, keď obžalovaný odmietal vyhlásiť či je vinný alebo nie. Mnohí radšej zomreli pod závažiami, než aby odpovedali na obvinenia. Tak si chceli zachrániť dobré meno pred škvrnou usvedčenia z bosoráctva. Toto bola malá ukážka toho, čo sa odohrávalo v mučiarňach a čo všetko museli obete katov podstupovať.
 
 
7. KATOVO NÁČINIE
Pôvod mučiaceho náradia sa stráca v šere začiatkov dejín. Jeho väčšina sa používala už dlho pred tým. Podľa všetkého nebolo veľkovýroby takýchto nástrojov. Boli veľmi trvanlivé a požívali sa po celé desaťročia, kým nedoslúžili. Miestni kováči držali krok s potrebou náhradných súčiastok. Mnohé z mučidiel zjavne vymysleli mozgy, rovnako dôvtipné ako sadistické. Mená vynálezcov nie sú známe. Ostali anonymné, azda aby sa vyhli pochybnej nesmrteľnosti, ktorá by bola naveky spojila s takýmito pekelnými pomôckami. Jedným z menej známych takýchto zariadení bolo tzv. strappado. Obeť zavesili medzi ťažké závažie  a hák na lane, pretiahnutom cez kladku na rumpál. Takto ju  naťahovali, aby jej vytrhali kĺby. Medzi katovými pomôckami nesmela chýbať sekera na popravy alebo na odtínanie končatín. Údy odtínali najmä osobám obvinených zo zneuctenia sviatosti. Istého Jeana Gehaudsa napríklad usvedčili, že šliapol po hostii. Usekli mu nohu, a potom ho za živa upálili. Často používané boli aj zveráky na lámanie kostí rúk, nôh a kĺbov obvinených. Mnohé boli navyše ešte vybavené rôznymi tŕňmi a hrotmi. Jezuitský kňaz Friedrich Spel von Langenfeld, ktorý na začiatku 17.storočia odporoval súdom nad bosorkami, poukázal na to, že sudcovia takéto prístroje ani nepovažovali za mučidlá, hoci údy väzňov „sa lámali ako koláče „dokrvavili ich a spôsobili im neznesiteľnú bolesť ”.  Ďalším  často používaným prístrojom bolo drevené vyslúchacie kreslo s tŕňmi. Niektoré kreslá boli o to sadistickejšie, že sa dali rozpáliť ohňom pod ním. Útrapy, keď sa rozžeravený kov zabodol do nahého tela, boli neznesiteľné. Údajne ani jeden z obžalovaných nevydržal v tomto kresle dlhšie ako štvrť hodiny, a potom sa priznal k hocičomu. Obzvlášť sadistický bol zverák na hlavu. Keď sa raz hlava obvineného dostala pod tento zverák, bol vydaný na katovu milosť a nemilosť. Otáčaním rukoväte stískal lebku, až tlak zarážal zuby do čeľustí, vytláčal oči z jamôk a rozdrvil celú hlavu. K výbave každej mučiarne patril škripec. Obžalované osoby položili na stôl a rumpálom (kolesom) naťahovali tak, že sa im telá predĺžili viac než o štvrť metra. Obeti sa najprv vykĺbili ramená, potom prípadne i kolená, lakte a bedrá. Svaly sa trhali. Škripec mohol mať aj niekoľko valcov s tŕňmi, no takýto sadistický „zlepšovák“ bol skôr výnimkou. Zdanlivo neškodné koleso sa používalo ako jeden z najkrutejších trestov, vymyslených na potrestanie odsúdených bosoriek. Obeť najprv priviazali s roztiahnutými nohami i rukami na koly. Kat jej potom zlámal všetky väčšie kosti ťažkým kolesom. Zúbožené telo vzápätí natiahol medzi lúče kolesa, ktoré nastokol na stĺp. Takto zohavené čarodejnice potom spálili. Iných zločincov ponechali havranom. Za akési zvláštne mučiace nástroje by sme mohli označiť masky hanby. Používali sa v Nemecku počas hystérie s bosorkami, kedy sa trestal aj ten najmenší odklon od bežného správania. Masky  vyzerali tak, aby odzrkadľovali povahu priestupku. Masky s dlhými ušami naznačovali načúvanie za dverami, masky s dlhým nosom jeho pchanie  do všetkého. Osobám s jedovatým jazykom nasadzovali masku, ktorá mala vyplazený jazyk v tvare hada. Hlavu hriešnikov zatvorili do jej železnej pokrývky. Zvnútra mala často ostré ostne alebo platničky, ktoré nositeľovi tisli ústa. Potom ho vzali na námestie a vystavili verejnému posmechu.
 
 
8. MUČENIE PRE ZÁBAVU
Aj keď mučenie ľudí bolo úlohou katov a ich pomocníkov, našli sa aj takí ľudia, ktorým robilo mučenie obvinených radosť a bolo ich najobľúbenejším koníčkom a zábavou. Boli to krutí panovníci, rozmarní šľachtici, ale ja cirkevní hodnostári, ktorí so zanietením prenasledovali údajné bosorky.
 
Taký bol aj sudca bosoriek zo 17. storočia Heinrich von Schultheis, pôsobiaci v Porýnsku. Chválil mučenie ako „dielo, tešiace pohľad boží“. Raz rozrezal žene nohy a nalial do rán horúci olej. Takýchto ľudí bola v stredoveku celá kopa.
 
Myslím, že najznámejšou osobou, ktorá sa zabávala mučením ľudí, bola Elizabeth Báthory. O krvavých výčinoch Čachtickej pani kolujú dodnes legendy, najznámejšou je tá o železnej panne. Podľa dobových záznamov je nesporné, že Alžbeta na svojich panstvách v Čachticiach, ale aj na zadunajských panstvách umučila na smrť mnoho mladých dievčat a žien. Pri skúmaní jej rodu, niekoľko generácií pred ňou sa ukázali zaujímavé skutočnosti. Rod Báthoryovcov sa delil v podstate na 2 hlavné vetvy a v každej z nich sa vyskytli jedinci s neobyčajnou krutou povahou. Najznámejší z nich bol Žigmund Báthory, ktorý dával vášnivo vraždiť svojich podriadených . Každý z Alžbetiných rodičov bol z jednej z týchto vetiev. Preto sa asi genetické predpoklady koncentrovali tak intenzívne predovšetkým v nej. Podľa legendy tak konala lebo verila, že krv mladých dievčat jej prinesie stálu mladosť, odtiaľ pochádza aj legenda kúpania sa v krvi. Ako som už spomenula najznámejšou sa stala železná panna. Bola to dutá socha v tvare ženského tela s hrotmi zvnútra. Tie obeť prepichli, avšak nespôsobili okamžitú smrť, ale pomalé bolestivé vykrvácanie. Bol to jeden z mnohých nástrojov mučenia, ktoré používala. Ďalšie spôsoby mučenia podľa svedeckých výpovedí sú nasledovné. Obeť bola zavretá do malej klietky s hrotmi zvnútra. Klietka bola taká malá, že sa v nej nedalo ani stáť ani sedieť. Následne bola klietka zdvihnutá a zavesená na lano. Alžbeta sedela pod klietkou a pálila obeť žeravými kutáčmi, pričom v snahe vyhnúť sa mu sa sama obeť nabodávala na ostré hroty. Na Alžbetu kvapkali kropaje ešte teplej krvi. Inokedy bodala obete ihlicami, čo im spôsobovalo mnohé vnútorné krvácania. Svoje obete týrala hladom a smädom. Alebo ich pálila žeravým oceľovým kutáčom a sviečkami po celom tele. Originálnym spôsobom sa dá nazvať postup, keď nahé devy natrela od hlavy po päty medom a vystavila ich vonku napospas rôznemu hmyzu. V zime obete nechala stáť v mraze a oblievala ich vriacou vodou. Dokonca podľa svedectiev vyrezala jednej dievčine kus mäsa z chrbta a donútila ju zjesť ho. Nebolo nič nezvyčajné, že z mäsa svojich obetí nakázala narobiť klobásy, ktoré boli určené pre služobníctvo. Ak sa krajinou rozletel chýr o tom, že Báthorička príde do nejakého zo svojich sídel, dievčatá v strachu utekali preč z okolia.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.044 s.
Zavrieť reklamu