Operácia Overlord

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 25.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 9 992 slov
Počet zobrazení: 4 516
Tlačení: 361
Uložení: 388
Operácia Overlord
 
Úvod
Pred pár dňami si celý svet pripomenul 60. výročie konca najstrašnejšnejšieho a najkrvavejšieho konfliktu v dejinách, a to koniec Druhej svetovej vojny. Tento konflikt spôsobil zmenu pohľadu človeka na tento svet a jeho následky pociťujú mnohí z nás doteraz. Pojem Druhá svetová vojna je však príliš krátky na to, aby zobrazil neuveriteľné odhodlanie tých, ktorí sa postavili proti zlu a osud tohto sveta zobrali do svojich rúk a taktiež je príliš krátky na to, aby ukázal utrpenie tých, ktorí za tento boj položili obeť najvyšiu. Bohužiaľ roky priniesli svoje a aj na túto kapitolu histórie dokáže človek ľahko zabudnúť. Každý deň na svete zomrie tisícka veteránov. Myslím si, že mnohí z nich umierajú v smútku a v strachu, keďže je už len málo takých, ktorí sú ochotní vypočuť si ich a ich zážitky šíriť ako výstrahu pre budúce generácie. Najviac ma však mrzí to, že sa informácie o druhej svetovej vojne začínajú vytrácať z našich učebníc a keď už o nej aj niečo nájdeme, mnohokrát je to podané nepresne, skreslene alebo príliš skrátene. Už aj z 50 miliónov ľudí, ktorí v tej ťažkej dobe zomreli sa stala len smutná štatistika. Som jeden z tých, dokonca môžem povedať, že som jeden z mála tých, ktorí sa rozhodli pozrieť na túto vojnu podrobnejšie. Už 5 rokov sa snažím zistiť o nej čo najviac, no aj tak mám stále pocit, že sa nemôžem s čistým svedomím postaviť ani pred hrob veterána. Aj keď som už dopredu vedel, že chcem môj projekt venovať tomuto konfliktu, len veľmi ťažko som sa rozhodoval nad tým, čo konkrétne z neho by som vám chcel priblížiť. Nakoniec som sa rozhodol pre Operáciu Overlord, teda pre vylodenie spojencov v Normandii. Aj keď mnohí ľudia tvrdia, že sa momentálne viac hovorí o západnom fronte než o fronte východnom, avšak množstvo rozhovorov, ankiet, televíznych diskusií, či samotné hodiny dejepisu svedčia o pravom opaku. Miesta ako Kursk, Stalingrad alebo Moskva, boli u nás oveľa viac spomínané než Normandia, Arnhem alebo Ardeny. Aj tieto bitky prispeli k porážke fašistického Nemecka rovnakou mierou, ako tri kľúčové bitky na Sovietskom fronte. Normandia sa však stala tzv. začiatkom konca. Dovtedy bol Západný front len snom, ktorý každý večer snívali Anglický a Francúzsky vojaci, ktorí v roku 1940 s potupou utekali pred fašistickými vojskami z Dunkerqueu, Americký a Kanadský vojaci, ktorích táto vojna vytrhla z ilúzie šťastného a mierového života, či Sovietsky vojaci, na ktorích už tretí rok ležala tiaž celej Nemeckej armády. V mojej práci by som chcel priblížiť hlavne prípravy a prvých 24 hodín spojeneckého vylodenia. Určite si pomyslíte, že 24 hodín je málo, avšak ide o operáciu, ktorá nemala a stále ani nemá vo svete obdobu a na samotnú Bitku o Normandiu by bolo treba ďalšie desiatky strán a veľa hodín rozprávania. Zároveň nechcem aby sa môj projekt a moje rozprávanie obmedzilo len na čisté údaje o tom, ktorá jednotka sa kde vylodila ale rád by som vám rôznymi citátmi, zaujímavosťami a príbehmi umožnil predstaviť si, ako mohlo toto vylodenie vyzerať z pohľadu toho najmensšieho a zároveň najdôležitejšieho článku v reťazci, teda samotného vojaka.
   
Operácia Overlord
Kapitola 1: Cesta k Normandii
1. september 1939 sa navždy čiernymi písmenami zapíše do histórie ľudstva. V tento deň dlhá politka ústupkov vyústila do najväčšej vojny, akú svet zažil. Nemecký diktátor Adolf Hitler, po tom čo bez boja získal Porýnie, Rakúsko či samotné Československo, dáva rozkaz na prvé bojové nasadenie svojich vojsk v Poľsku. Táto krajina mala ako prvá možnosť na vlastnej koži vyskúšať novú nemeckú bojovú taktiku, tzv. Blitzkrieg. Táto taktika, ktorá spočívala v úzkom prepojení pechoty, obrnených síl, delostrelectva a letectva, už po mesiaci slávila úspech kapituláciou rotprášených Poľských vojsk. Začala sa tzv. podivná vojna. Aj keď už od tretieho septembra 1939 bolo Francúzsko a Veľká Británia s Nemeckom vo vojne, na západnom fronte až na pár stretnutí medzi letectvami znepriatelených  štátov vládol až podozrivý pokoj. Hitler zatiaľ posilnil Severné krídlo svojej armády a v apríli 1940 sa už jeho tanky preháňali po Dánsku a bojovali v lesoch Nórska. Ani po tejto operácii sa sa situácia na Západnom fronte nezmenila. Nie však na dlho. Vo svojom hlavnom stane už Hitler so svojimi generálmi pripravoval plán na to, ako bezpečne prekonať mosty Holandska a Belgicka a ako dostať vojská cez toľko Francúzmi ospevovanú Mažinotovu líniu. V máji 1940 sa prekvapujúcou vzdušnou výsadkovou operáciou Wehrmacht zmocnil Holandska, netrvalo dlho a do rúk nacistickej tyranie padlo aj Belgicko. Výpadom cez Ardenské lesy Nemci obišli Mažinotovu líniu a už 22. júna 1944 Francúzi podpisovali nepriateľom stanovenú kapituláciu. Zvyšok francúzskych vojsk a Britských expedičných síl zachránila pred likvidáciou evakuácia z prístavu Dunkerque do Veľkej Británie. Na ňu však podobný osud nečakal a Hitler po prvý raz okúsil horkú chuť porážky v leteckej bitke o Anglicko. Ďalšie a ďalšie krajiny však naďalej padali do rúk Nemcov: Juhoslávia, Grécko či Severná Afrika. 22. júna 1941 sa však začal Operáciou Barbarossa Hitlerov najväčší omyl. Aj keď na nekonečných pláňach Sovietskeho zväzu Blitzkrieg zozačiatku slávil svoj ďalší úspech, bitka o Moskvu zabrzdila Hitlera v jeho dobyvačných plánoch. 7. decembra 1941 sa po tom, ako Japonské cisárske loďstvo a letectvo napadlo základňu Pearl Harbor, zapojili do vojny aj Spojené štáty americké.  Koniec roku 1942 a rok 1943 sa stali zlomovými. V októbri 1942 Rommelov Afrikakorps utrpel porážku od Britov pri el-Alamejne a 6. februára 1943 podpisoval po ťažkých bojoch pri Stalingrade generál Paulus kapituláciu 6. nemeckej armády. Nemci boli zatlačený do defenzívy. V júli 1943 sa Spojenci vylodili na Sicílii a približne v rovnakom čase Nemci prišli o stovky tankov vo svojej poslednej veľkej ofenzíve na východnom fronte, v bitke pri Kursku. Nasledoval útok na Taliansko a Benito Mussolini bol zbavený moci a nesôr bol zavraždený. Sovietske vojská zatláčali Nemcov späť na hranice a tak už ostával len posledný klinec do Hitlerovej rakvy, otvorenie druhého, západného frontu. Aj keď už spojenci absolvovali vylodenia v Severnej Afrike a na Sicílii, toto mala byť pre všetkých vojakov najtvrdšia a najťažšia skúška, ktorá bude často končiť tragicky.
  
Kapitola 2: „Pevnosť Európa“
Prvé kroky k tzv. Atlantickému valu, teda systému opevnení, ktoré mali zabrániť nepriateľsému námornému výsadku, Nemci začali robiť bezprostredne po páde Francúzska a hlavne po tom, čo Briti odmietli návrh mierovej zmluvy s Nemeckom. Na niektorých miestach pobrežia Nemci vykopali hlboké priekopy a pláže zabezpečili mínami. To malo odradiť prípadný Britský výsadok, ale v tých časoch mali Briti čo robiť, aby odrazili výsadok na vlastnej pôde. Keďže sa útok na Britániu obmedzil na vzdušné operácie, príslušníci pechoty Wehrmachtu si rýchlo urobili z Francúzska „miesto na zotavenie“. Aj keď Briti porazili nemeckú Luftwafe, na dlhý čas nehrozilo, že sa niekto pokúsi zaútočiť na Francúzsku pôdu. Naďalej tu bola udržiavaná stála posádka potrebná pre ovládanie okupovanej krajiny, no čoskoro sem na rekreáciu a nové sformovanie prichádzali bojom zdecimované jednotky či samotní vojaci z východného frontu. Vzťahy medzi Nemcami a Francúzmi v okupovaných oblastiach boli častokrát veľmi dobré. Pán Cassiqneuel, farmár z mestečka St. Aubin povedal: „Naši Nemci boli fajn. Nemali sme s vojakmi žiadne problémy. Na farme sme mali kone a oni tiež mali kone. Mnohí Nemci sa živili poľnohospodárstvom a boli v rovnakom veku ako my. Vykonávali sme rovnakú prácu a často sme hovorili o tom, ako sa má čo urobiť. Rozprávali nám o nemeckých metódach a my zasa o tom, ako to robíme vo Francúzsku. Vymieňali sme si skúsenosti. Bolo to skvelé.“ Na bezpečnosť Francúzska však mali v Nemecku iný názor. Od júna 1940 do septembra 1942 nedošlo v systéme pobrežnej ochrany k výraznejším zmenám. No 23. marca 1940 Hitler vydáva smernicu č. 40, ktorá predvídala možnosť spojeneckej invázie na západnom pobreží Európy. Táto smernica dala podnet na budovanie tzv. „pevnosti Európa“. Podľa plánov malo na západnej hranici Nemecka vyrásť takmer 15000 bunkrov, a ďalšie tisíce bunkrov mali lemovať celé pobrežia od hraníc Španielska cez Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Dánsko až po najseverňejší výbežok Nórska. Ako zámienka na budovanie Atlantického valu poslúžil Hitlerovi výsadok Britských Commandos v St. Nazaire a takisto aj krvavý kanadský výsadok pri Dieppe v roku 1942. Nemci chceli vybudovať systém pobrežného delostrelectva s podpornými plavidlami, guľometnými stanovišťami, ktoré boli navzájom prepojené tunelmi a chránené rozsiahlimi mínovými poliami, plameňometmi a prekážkami z ostnatého drôtu. Cieľ bol jasný: zničiť akúkoľvek vojenskú silu aj s bojovou technikou, ktorá by sa pokúsila o vylodenie. Stavbou týchto opevnení poverili tzv. Todtovu organizáciu, čo bola nemecká štátna stavebná firma, zaoberajúca sa stavbou bunkrov , protileteckých kritov a diaľníc. Stavbu zabezpečovalo 260 000 mužov, často vojnových zajatcov a odporcov režimu, ale iróniou je, že niektoré nacistické obranné objekty postavili aj miestni obyvatelia z okupavaných zemí, ktorí si pochvaľovali slušnú nemeckú mzdu. To viedlo ku kurióznym situáciam, hlavne keď po vojne v roku 1946 začali vo Francúzsku čistky proti ženám a mužom, ktorí kolaborovali s Nemcami. Francúzsky spisovateľ a intelektuál Jean Paulham sa na margo toho vyjadril: „Čistky medzi novinármi boli tvrdé. Inžinieri, podnikatelia a stavitelia, ktorí postavili Atlantický val pokojne žijú medzi nami. Stavajú nové múry. Stavajú múry väzení, kam zatvárame žurnalistov, ktorí pochybili len tým, že napísali, ako kvalitne bol Atlantický val postavený.“  Normandia, ležiaca v pásme nemeckej 7. armády, mala byť opevnená prednostne vo vybraných úsekoch, akými boli Normanské ostrovy, Cotentinský polostrov, pláže na sever od mesta Caen a pobrežie medzi riekami Orne a Vire. Ostatné úseky mali spĺňať aspoň štandart. Na prednostných územiach boli vybudované ťažké betónové bunkre, častokrát niekoľko poschodové a vybavené diaľkovými zameriavačmi a komunikačným zariadením. Vytvorili tak „ bojovú loď na pevnine“. Bunkre ukrývali delá rôznych kalibrov, medzi nimi nechýbali aj ukoristené sovietske a francúzske delá, či československé delá zo závodov Škoda. Hlavné delostrelecké batérie chránili zákopy a betónové pevnôstky typu Tobruk alebo pevnôstky priamo demontované zo slávnej Mažinotovej línie. Ďalšie, už menej chránené batérie delostrelectva sa nachádzali vo vnútrozemí, odkiaľ mali spolu s na pobreží umiestnenými mínometmi a guľometmi typu MG 42 ostreľovať vyloďovacie pláže. Po tom ako 12. decembra 1943 prebral velenie nad skupinou armád B pravdepodobne najepší nemecký generál Erwin Rommel, dostalo budovanie pobrežej obrany najvyšiu prioritu. Rommel, veliteľ bývalých Afrikakorps, dobre poznal, aký efekt a rozsah má palebná sila Spojencov a presadzoval myšlienku, že výsadok musí byť zastavený už na pláži, lebo ak sa ich vojská dostnú do vnútrozemia, nebude už pred porážkou záchrany. Presne opačný názor mal vrchný veliteľ nemeckých síl na západe poľný maršal Karl von Rundstedt, ktorý tvrdil, že spojencov dokáže poraziť niekoľkými obchvatmi tankových armád vo vnútrozemí. Nakoniec došlo ku kompromisu: Rommelova pechota sa nachádzala na plážach a Rundstedtove tanky čakali na nepriateľa vo vnútrozemí ( viď mapa č. 1) Dnes je už jasné, že keby bolo po Rommelovi a tanky by tvorili ďalší článok pobrežnej obrany, vylodenie spojencov v Normandii by sa na 90 percent nepodarilo. Rommel sa však nedal týmto neúspechom zastrašiť a naďalej naliehal na veliteľov vojsk, aby si vo svojich úsekoch spevnili a zdokonalili opevnenia. Do práce na Atlantickom vale sa tak zapojili aj nemecký vojaci, ktorí zvýšili počet mín z 2 miliónov na 6, kládli výbušniny a kopali zákopy. Navyše dostali za úloku zatĺcť do zeme na všetkých poliach drevené koly, ktoré ako Rommel správne predpokladal mali zabrániť pristátiu Spojeneckých lietadiel a klzákov. No a na jeho počesť vojaci prekrstili tieto tyče na tzv. „Rommelove špargle“. Nakoniec Rommel vytiahol aj svoj posledný tromf a nechal zaplaviť mnohé pobrežné oblasti, aby tak zabránil nepriateľskému vzdušnému výsadku. V nemeckých propagandistických filmoch bol takýto val dokonalý. No skutočnosť, ktorej si bol veľmi dobre vedomí aj sám poľný maršal Erwin Rommel, svedčila o opaku. Veď ako sa sám vyjadril: „Naši priatelia z východného frontu by si nedokázali predstaviť o čo tu ide. Toto neboli fanatické hordy útočiace priamo proti našim líniám bez ohľadu na straty a s malým taktickým umením. Tu čelíme nepriateľovi, ktorý používa celú svoju prirodzenú inteligenciu a technické zdroje, nešetrí prostriedkami na materiál, každá jeho operácia sleduje určitý cieľ a všetky kroky predtým opakovane nacvičoval. Vojakov už nerobí odvaha a neústupnosť...“

Kapitola 3: Prípravy
Spojenci uvažovali o otvorení druhého frontu už po tom, čo Nemecko napadlo 22. júna 1941 Sovietsky zväz. Po vstupe Spojených štátov do vojny, Stalin veľmi naliehal na tak na amerického prezidenta Franklina Delano Roosevelta ako aj na britského ministerského predsedu Winstona Churchila, aby otvorili na západe druhý front, ktorý by prinútil Hitlera presunúť časť svojich divízií späť na západ. Obaja štátnici Veľkej Británie a USA si narozdiel od Stalina dobre uvedomovali, že to zatiaľ nie je technicky možné, a takisto si boli vedomí toho, že ďalšie nemecké armády sa preháňajú po Severnej Afrike a Nemecko má stále spojenca v Taliansku. Prednosť teda zatiaľ dostali tieto operácie a Stalin sa zatiaľ musel uspokojiť so zvýšenými dodávkami surovín a zbraní. Na každý nasledujúci rok bola pripravená jedna vyloďovacia operácia. Tou prvou sa stala operácia Torch a 8. novembra 1942 sa vylodilo 100 000 mužov v prístavoch Severozápadnej Afriky, aby definitívne porazili Rommelove Afrikakorps. No ešte pred touto operáciou sa uskutočnilo menej známe vylodenie pri prístave Dieppe 1942. O význame tejto operácie, ktorá dostala pomenovanie Jubilee, mnohí pochybujú doteraz. Mala to byť generálna skúška pred riadnym vylodením vo Francúzsku, no nájdu sa aj taký, ktorý tvrdia, že mala len dokázať, že Spojenci ešte nie sú na takéto operácie priprvený. Ráno 19. augusta 1942 sa 5000 mužov väčšinou Kanadskej armády v tomto prístave vylodilo len z jedinou úlohou zničiť všetky vojenské objekty v Dieppe a v jeho blízkom okolí, a potom sa stiahnuť. Nemci však plány Kanaďanov prehliadli a na úzkych plážach ich privítala smrtonosná paľba. Bez úspechov bol okolo 11. hodiny vydaný príkaz na evakuáciu, pričom na plážach ostalo 3300 mŕtvych, zranených a zajatých Kanaďanov. Po vylodení na Sicílii a v Taliansku v roku 1943, prišlo na rad Francúzsko. V máji roku 1943 vo Washingtone rozhodli, že druhú frontu otvoria približne o rok.
 
Kapitola 3.1: Spravodajstvo
Zatiaľ čo do Veľkej Británie začali prúdiť státisíce vojakov z USA a Kanady, aby tak doplnili svojich britských kolegov, velenie Spojeneckých vojsk sa rozhodlo túto operáciu čo najlepšie naplánovať. Na plánovanie tejto operácie a na jej velenie bolo vybraté to najlepšie, čo mali Spojenci v rukách. Na čelo všetkých vojakov, ktorý sa Dňa-D zúčastnili sa postavil generál Dwight David Eisenhower. Eisenhower dostal úlohu najťažšiu: spojiť a prinútiť k úzkej spolupráci americkú a britskú armádu. Navyše bol ako jediný na seba ochotný zobrať riziko za to, ak sa vylodenie nevydarí. To dosvečuje aj zápis z jeho denníka v predvečer dňa D: „Pri našom vylodení v priestore Cherbourg – Le Havre sme nedokázali získať uspokojivý oporný bod, a tak som stiahol vojakov späť. Moje rozhodnutie zaútočiť v tomto čase a na tomto mieste bolo založené na všetkých dostupných informáciách. Vojaci, letectvo a námorníctvo odovzdali službe všetku svoju statočnosť a oddanosť, ktorej boli schopní. Ak má byť niekomu prisúdená vina za neúspech, tak len mne.“ Eisenhower dostal zároveň za úlohu vybrať do svojho štábu najvhodnejších a najlepších generálov, ktorí budú veliť nielen vylodeniu, ale aj nasledujúcim bojom na západnej fronte. Nakoniec si vybral 2 Američanov a 4 Britov. Za Americkú stranu to bol veliteľ prvej americkej armády generál Omar Bradley a za náčelníka štábu dosadil generála  Waltera Bedell-Smitha. Eisenhowerovým zástupcom sa stal britský maršal letectva Arthur Tedder, ktorý sa zaviazal presunúť časť ťažkých bombardérov, ktoré momentálne nalietavali na nemecké mestá, na nálety na strategické ciele v Normandii. Ďalej to bol generál Bernard Montgomery, najlepší britský generál, ktorý porazil Afrkakorps pri el-Alameine. Jeho negatívnymi vlastnosťami bola tvrdohlavosť a ako sa neskôr ukázalo aj prílišná súťaživosť. Jeho opakom bol veľmi zdvorilý a obľúbený admirál britského Kráľovského námorníctva Bertram Ramsey, ktorý mal na konte úspešnú evakuáciu vojsk z Dunkerque a tentoraz mal veliť všetkým námorným operáciám. A nakoniec veliteľom spojeneckého expedičného letectva sa stal maršal sir Trafford Leigh-Mallory. Jeho úlohou bolo zabezpečiť absolútnu vzdušnú nadvládu spojencov nad Normandiou. Týchto šesť ľudí tvorilo jadro spojeneckého velenia nad operáciou. Mali zorganizovať operáciu, ktorá nemala a nemá obdoby. Pre ich poteby mali byť k dispozícii všetky možné spravodajské údaje. Najväčším tromfom v rukách Spojencov bola Enigma. Enigma bol prístroj vyvinutý pre všetky zložky nemeckej armády. Vyzerala ako písací stroj, no bola napájaná batériou a namiesto vstupu na papier mala 3, neskôr 4 kotúče, ktoré svojim posunutím určovali systém kódov Enigmy. Stiskom tlačítka s písmenom bol do útrob enigmy vyslaný elektrický impulz, ktorý postupne prešiel tam a späť všetkými kotúčmi. Výsledkom tohto prechodu bolo náhodné písmeno, ktoré sa zobrazilo nad klávesnicou. Toto písmeno bolo odoslané morzeovkou a mohlo byť dekódované len na druhom prístroji Enigma. Od roku 1933 používali Enigmu všetky zložky nemeckej armády. Briti Enigmu získali v auguste 1939 od poľskej tajnej služby, no zo začiatku ju nevedeli využiť. Keď však objavili jej tajomstvo, stala sa hlavným víťazstvom britských spravodajských služieb v Druhej svetovej vojne. Informácie z nej boli v špionážnom žargóne „ultra tajné“ a tak celý systém a všetky depeše ňou prijaté dostali pomenovanie ULTRA. Enigma mala v rukách Britov a Američanov cenu miliónovej armády a hovorí sa, že za každú bitku, ktorú spojenci vyhrali vďačia hlavne Enigme. ULTRA skrátila vojnu o tri roky a teraz mala zohrať úlohu aj pri operácii, ktorú nazvali OVERLORD. Prvou ťažkou úlohou bolo určiť miesto, kde sa spojenci možu bezpečne vylodiť a prekonať Atlantický val. Miest bolo niekoľko. Najvhodnejším sa stala úžina Pas-de-Calais, najužšie miesto prielivu La Manche. Nielenže bola najbližšie k Británii, ale navyše bola v dosahu ťažkého delostrelectva z Britských ostrovov. No prostredníctvom správ ULTRA sa Eisenhower dozvedel, že Nemci predpokladajú vylodenie práve v Calais a tak je tam vybudované nielen dokonalé opevnenie, ale sú tu sústredené aj pechotné sily Wehrmachtu vrátane dvoch tankových divízií. Štáb generála sa to rozhodol využiť. Za miesto vylodenia bola nakoniec v utajení hodnom správ ULTRA vybratá Normandia. Eisenhower sa poučil z výsadku pri Dieppe a namiesto toho aby obsadil už kompletný prístav, chcel dočasné doky vybudovať na plážach Normandie a prístav obsadiť o niekoľko týždňov neskôr útokom z pevniny. Najprv však bolo potrebné pripraviť pobrežie Normandie na vylodenie. Spojenci začali rôznymi cestami preskumávať charakter pláži, pričom dôležitý bol systém obrany, ale nezabúdalo sa ani na povrch pláží či čas prílivu a odlivu. Nad Normandiou začali prelietať v nízkej výške prieskumné lietadlá, ktoré fotografovali nemecké bunkre, zákopy a pážovú ochranu. Nebola to úloha jednoduchá, keďže Nemci boli majstrami v maskovaní, dokonca niektoré bunkre mali dokreslené okná a dvere, a tak zo vzduchu vyzerali ako plážové domčeky. Ďalšie informácie získali miniponorky, ktoré v noci vysadzovali na breh členov špeciálnych oddielov, ktorých úlohou bolo zbierať vzorky piesku z pláže a merať hĺbku bahna. Ďalšou súčasťou prípravy bolo francúzske hnutie odporu. K jeho bojovníkom boli vysadzovaný príslušníci britských špeciánych jednotiek SAS a spravodajský dôstojníci z americkej tajnej služby OSS i britskej SOE. Takéto hnutia odporu boli v noci na určených miestach letecky zásobovaný zbraňami, muníciou i výbušninami, ktorými mali prerušiť všetky možné zásobovacie cesty a železnice Nemcov. Boli to úlohy nesmierne ťažké, no hnutia odporu a špeciálne jednotky ich plnili veľmi často na jednotku. Nemci sa im za to odmeňovali okamžitou popravou v prípade, ak niekto z nich padne do zajatia. Keby však tieto akcie prebiehali len na území Normandie, nepriateľ by si ľahko domyslel, kde sa Spojenci vylodia a tak sa Eisenhower rozhodol uskutočniť najväčšiu a najdlhšiu klamnú operáciu v dejinách. Jej cieľom bolo upevniť presvedčenie Nemcov v tom, že sa spojenci vylodia v priestore prístavu Calais. Na každú akciu v Normandii preto pripadali dve až tri falošné niekde inde, najčastejšie práve v tomto priestore. V prístavoch juhovýchodného Anglicka sa začali zhromažďovať tisíce lodí, tankov a na letiskách stáli zoradené stovky lietadiel. Neboli však skutočné a často išlo len o nafukovacie makety. Nemci by sa určite čudovali, keby videli ako jeden vojak prenáša inak 30 tonový tank Sherman holými rukami. Nad tieto oblasti britské letectvo čas od času pustilo nemecké prieskumné lietadlá, ktoré sa domov vracali so vzácnym, no v skutočnost falošným úlovkom. To však nebolo všetko. Najimpozantnejším kúskom bola fikcia americkej 1. skupiny armád pod velením generála Georgea Pattona. Operácia dostala označenie Quicksilver. Túto skupinu armád fiktívne premiestnili medzi Wash a Temžu, odkiaľ by mohla bazprostredne ohroziť Pas-de-Calais. Generála Pattona mali pod drobnohľadom médiá, ktoré ho zobrazovali na neexistujúcich vojenských prehliadkach. Reportáže a fotografie boli potom vydávané tak v Anglicku ako aj v niektorých neutrálnych krajinách, kde ich samozrejme zachytila nemecká špionáž a posielala do Nemecka. No a nakoniec z vysielača Kent v juhovýchodnom Anglicku vysielali rôzne rádiové signály, ktoré mali simulovať veľkú intenzitu spojeneckých informácií. Depeše ktoré zachycovala ULTRA hovorili o tom, že Nemci stále považujú za cieľ možného vylodenia Normandiu, no malo tam ísť len o klamný výsadok, po ktorom mal prísť útok na Calais. Táto operácia teda zatiaľ splňovala svoj cieľ. Na veliteľskom štábe boli medzitým vybrali 5 najvhodnejších úsekov pláži a tak už len zostávalo naplánovať po technickej a taktickej stránke Operáciu OVERLORD.
 
Kapitola 3.2:Technológia
Už dlho dopredu bolo jasné, že si operácia Overlord nevystačí s technológiami, ktoré boli použité už pri predchádzajúcich vylodeniach v severnej Afrike, na Sicílii a v Taliansku. Overlord bol pre spojeneckých inžinierov výzvou a mnoho zbraní a technológií, ktoré boli pre deň D vyvinuté sa v modifikovaných formách používa dodnes. Skôr než sa noha prvého vojaka dotkne pláže, bolo naplánovaná masívna delostrelecká príprava z lodí, ktoré budú ochraňovať spojenecký konvoj. Na tento účel sa vyvinuli aj lode, ktoré namiesto kanónov niesli rakety. Každé z takýchto plavidiel bolo schopné odpáliť 1000 rakiet kalibru 127 mm, pričom každá raketa niesla vysokovýbušnú látku o hmotnosti 0.9 kg. Aj keď rakety neboli ani zďaleka tak presné ako delostrelectvo, dosahovali vďaka hustote dopadu masívne ničivé účinky. Ďalšie zmeny sa týkali tankov, ktoré bolo potrebné upraviť pre použitie v Normandii. Spojenci dobre vedeli, že pešiaci nemôžu dlho čeliť paľbe z betónových bunkrov, ktoré lemovali pobrežie. Jediné čo mohlo proti takýmto bunkrom zakročiť bolo buď delostrelectvo, alebo ešte lepšie priama palebná podpora obrnených vozidiel, ktorým guľomety nemohli ublížiť. A tak boli vyvinuté obojživelné tanky, tzv. DD Tanks (DD=Duplex Drive=dvojitý pohon). Aby tank bol schponý doplávať k brehu, boli vyvinuté plátené alebo gumové vodotesné „sukne“. Takáto sukňa potom bola pripevnená na najvyrábanejší a najlepčí spojenecký tank M4 Sherman. Briti však zašli ešte ďalej, a zo svojich tankov typu Churchill vytvorili tank, ktorý mohol byť použitý doslova ako baranidlo, teda jeho úlohou bolo prerážať a odstraňovať prekážky,cez ktoré sa normálny tank nedostal. Ďalšou modifikáciou Churchilu bol Crocodile Flamethrower, ktorý mal namiesto dela namontovaný vysoko účinný plameňomet. Bol schopný zapáliť takmer hocijaký cieľ na vzdialenosť 80 až 120 metrov 80 sekundovými salvami plameňa. V Nemeckých vojakoch Crocodile vzbudzoval strach a hnus, a tak nebolo nezvyčajné, keď zajaté posádky týchto tankov na mieste a bez milosti popravili. Z Churchilu vznikol aj tzv. AVRE. Okrem guľometu mal tento tank namontované aj monštruózne 290 mm delo, ktoré strieľalo 20 kg nálože na vzdialenosť 80 metrov. Na prekonanie protitankových priekop slúžil plochý mostný tank ARC, ktorý do takýchto jám vkĺzol a umožnil tak prechod ostatným obrnencom. Potom tu ešte boli tzv „Kraby“, čo bol vlastne tank M4 Sherman vybavený valcom s reťazami, ktoré pri roztočení bičovali o zem a odpaľovali míny. No a nakoniec bol postavený BARV, tank bez veže a s navijakom, schopným vyťahovať zapadnuté vozidlá z pláže. Neboli upravované len pásové prostriedky, ale Američania vyvinuli aj kolesový obojživelný transportér s pohonom 6x6 DUKW. DUKW mal za sebou niekoľko úspechov v Stredomorí, keď dokázal prepraviť z mora na pevninu 2,5 tony zásob. No ako sa neskôr ukázalo, na Normanské počasie nebol DUKW pripravený. Dôležitou súčasťou plánovania operácie Overlord sa stali miniponorky. Miniponorky typu X niekoľko dní pred inváziou doplávali ku pobrežiu Normandie a sledovali nepriateľa. Nie je tažké si predstaviť, čo zažívala 5 členná posádka takejto miniponorky, keď v stiesnených priestoroch a v rozbúrenom mori čakali na invázny konvoj. Miniponorky sa tesne pred inváziou vynorili a svetelnými signálmi navigovali člny s vojakmi k plážam. Na vylodenie boli pripravené špeciálne lode, akými boli napr. americké Higginsove člny či lode LCT (alebo aj LST) na prepravu tankov. Takéto lode mali veľmi malú čiaru ponoru a tak sa mohli dostať blízko k plážam bez toho, aby uviazli v bahne. Naňešťastie sa bahno ukázalo ako najmenší problém, pretože v deň D mnoho týchto lodí stroskotalo na mínach, útesoch a nemeckých prekážkach. Letectvo, ktoré malo zohrať svoju úlohu tak pri bombardovaní ako aj pri vzdušnom výsadku pripravilo 3440 ťažkých štvormotorových bombardérov, 930 stredných a ľahkých bombardérov, 4190 stíhacích bombardérov a stíhačiek, 1070 lietadiel pobrežného veliteľstva, 520 prieskumných, 80 záchranných lietadiel a na prepravu výsadkárov 1330 dopravných lietadiel, takmer všetky typu C-47 Dakota. Prístup Britov a Američanov k vzdušnému výsadku bol rozdielny. Briti použili v prvej vlne výsadku aj klzáky, zatiaľ čo Američania dali prednosť klasickému výsadku a klzáky mali pristávať až vo večerných hodinách dňa D. V deň výsadku mali spojenci k dispozícii 11 590 lietadiel. Najväčším technologickým zázrakom sa však mali stať samotné prístavy, ktoré mali byť krátko po invázii vybudované na normanských plážach. Pre ich vybudovanie boli v prísnom utajení skonštruované obrovské železobetónové kesóny (ich výška sa dala porovnať so 6 poschodovou budovu), ktoré mali byť potopené a mali slúžiť ako vlnolamy. Prístavy dostali pomenovania Mulberries, a boli vybudované celkovo dva, jedno na pláži Omaha a druhé pri Arromanches. Na vonkajšom páse bolo potopených 72 zastaralých lodí, ktoré slúžili ako vlnolamy a stanovištia protilietadlového delostrelectva. Nakoniec boli vytvorené samotné móla z oceľových pontónov pre kotviace lode zo zásobami. Každý prístav bol postavený z 2 miliónov ton betónu a ocele, kapacitou sa rovnal prístavu Dover a mal slúžiť po dobu troch mesiacov. Americký Mulberry A bol niekoľko týždňov po jeho dobudovaní ťažko poškodený búrkami. V prístave Mulberry B pri Arromanches sa za sto dní vylodilo 2 500 000 mužov, 500 000 vozidiel a 4 000 000 ton zásob, pričom namiesto plánovaných troch mesiacov ostal v prevádzke takmer osem. Poslednou súčasťou prístavov a zásobovania sa stal ropovod Pluto, ktorý prepravil v počas bojov z Anglicka do Normandie takmer 1 milión hektolitrov paliva.
 
Kapitola 3.3:Výcvik
Väčšina mužov a žien zapojených do operácie Overlord nedostala žiadny zvláštny výcvik. Hlavnou náplňou ich práce bolo len zdokonalovať to predošlé. Špeciálny výcvik však dostali jednotky, ktoré sa ako prvé mali dotknúť nohami Normandie. Tieto jednotky boli pripravované na vylodenie a boj na plážach pod stálou paľbou nepriteľa. V Anglicku spojenecký plánovači našli niekoľko pláží, ktoré sa podobali tým Normanským a na nich sa snažili čo najvernejšie simulovať podmienky boja. Vedľa vojakov, ktorí do omrzenia nacvičovali vyloďovanie, vybuchovali nastražené nálože a ponad hlavu im strieľali ostrými nábojmi. Nebolo pre to nazvyčajné, keď sa už pri týchto výcvikoch vyskytli obete. Na svoj tréning spomínal neskôr vojak britskej 43. pešej divízie Albert King takto: „Mali sme tvrdý, ale účelný výcvik. Boli sme vybičovaní a tvorili sme ozajstnú bojovú jednotku. Naši dôstojníci a poddôstojníci odviedli sviju prácu dobre, boli sme naozaj dobrí a vedeli sme to. Prevzal som ľahký guľomet... Myslel som si, že som najlepší, moje reflexy boli rýchle, pracoval som intenzívne a rýchlo som behal. Medzi vojakmi všetkých hodností existoval vzťah, ktorý sa dá ťažko opísať. Niko sa neodvážil sklamať velteľa čaty, nebolo nám dovolené zabudnúť, že za ním musíme stáť ako jeden muž. Pri výcviku námorného vylodenia 26. apríla 1944 však došlo k jednej z najväčších tragédií, ktoré opäť prinútili spojeneckých veliteľov zamyslieť sa nad vylodením. 4. americká pešia divízia uskutočňovala vtedy cvičenie Tiger, ktoré malo simulavať vylodenie na pláži Utah. Konvoj T4, ktorý pozostával z 8 tankových lodí LST pod slabou ochranou Kráľovského námornícta, sa blížil k Britským plážam, keď sa zrazu z hmly vynorilo deväť nemeckých rýchlych člnov. Bez vlastných strát Nemci potopili 2 LST a jednu ťažko poškodili. Posádke lode HMS Obedient, ktorá mala zchraňovať ranených sa naskytol strašný pohľad. Dívali sa na „...stovky mŕtvych amerických vojakoch plávajúcich v mori. Mnohí mali otrhnuté končatiny a dokonca hlavy... Na palubu sme vytiahli len 9 ranených“. Malé americké vyloďovacie plavidlá potom so spustenými rampami naberali telá. Konečný počet obetí sa ustálil na 638, čo bolo oveľa viac, než vôbec zomrelo vojakov na pláži Utah v deň D. Výcvik sa však ani po tomto incidente nezastavil. Najlepšiu prípravu mali nepochybne britské a americké parašutistické divízie a spolu s nimi sa na špeciálne operácie pripravovali aj britský Commandos. Po tomto výcviku sa pešie divízie spolu s technikou premiestnili do prístavov na pobreží južného Anglicka, pričom vzdušné divízie boli rozmiestnené na letiskách. Všetci títo muži už tušili dôvod svojho premiestnenia, no do týždňa pred operáciou takmer  nikto z nich nemal ani tušenie o tom, kde a ako sa vylodenie uskutoční. Na druhej strane kanála Nemci deň čo deň nacvičovali poplachy a bránili sa proti fiktívnemu vylodeniu, či vzdušnému výsadku. Žiadne cvičenie však nemohlo ani Spojencov ani Nemcov skutočne pripraviť na to, čo príde v deň D.
 
Kapitola 3.4: Plán dňa D
V priebehu mája 1944 sa spojenecké velenie definitívne dohodlo na tom, ako bude operácia Overlord vyzerať. Malo ísť o kombinovanú vzdušno-námornú vyloďovaciu opráciu, pričom ešte pred ňou sa uskutoční masívne letecké bombardovanie, delostrelecká prípraca a klamná operácia do priestoru Pas-de-Calais. Termín bol stanovený na noc 4. a ráno 5. júna. Päť najvhodnejších úsekov pláží bolo prerozdelených medzi americké, britské a kanadské pešie divízie. Britské úseky dostali pomenovanie Sword a Gold, pričom medzi tieto úseky bol umiestnený kanadský sektor Juno. Američania mali pristávať na úsekoch, ktoré pomenovali Omaha a Utah a na šiestom podúseku Pointe du Hoc (viď mapa č.2) Ešte pred samotným vylodením mal byť približne o polnoci uskutočnený vzdušný výsadok, ktorý zabezpečí obe krídla vyloďovacích priestorov. Briti mali zoskokočiť južne od pláže Sword a ich americký kolegovia zabezpečovali západné krídlo pri pláži Utah. Úlohou výsadkarov bolo zničiť delostrelecké batérie vo vnútrozemí,obsadiť mosty a tým zabrániť prísunu nemckých obrnených posíl. Potom nastane masívne letecké a lodné bombardovanie, ktoré pripraví pláže na vylodenie. Teraz nastane najkritickejšia chvíľa, keď okolo 6. hodiny rannej (na britských úsekoch kôli inému času prílivu 7. hodiny rannej) začnú na plážach pristávať prvé vyloďovacie plavidlá a obojživelné tanky. Všetci vojaci sa majú čo najrýchlejšie prebiť z pláží a vrhnúť sa na nepriateľa vo vnútrozemí. Na plážach Utah a Sword bolo prioritov čo najrýchlejšie sa spojiť s výsadkármi, ktorí nemohli dlho odolávať nemeckým protiútokom. Nasledujúci deň sa mali všetky úseky spojiť do jedného veľkého a tým tak ukončiť otvorenie druhého frontu. Kým nebudú postavené prístavy Mullbery, bude tiaž vyloďovania ležať na špeciálnych plavidlách, ako sú LST. V prvý deň operácie sa malo vylodiť celkovo 175 000 mužov, 1500 tamkov, 3000 diel a 10 000 nákladných vozidiel. Všetko sa zdalo byť jednoduché, no skutočnosť bola oveľa brutálnejšia a zložitejšia.
 
Kapitola 3.5: Deň D mínus 24
Prvý faktor, ktorý výrazne ovplyvnil dianie Operácie Overlord, bolo počasie. 3. júna 1944, teda deň pred plánovaným začiatkom Overlordu, sa počasie výrazne zhoršilo. 4. júna sa vojaci pechoty nalodili v prístavoch na veľké lode a vydali sa k francúzskemu pobrežiu. Na rozbúrenom mori 90% z nich zasiahla morská choroba a velitelia sa báli, že vďaka tomu sa zníži aj ich bojová efektivita. Výsadkári sedeli pri svojich lietadlách a klzákoch a už sa chystali nastupovať, keď prišiel rozkaz odložiť operáciu o 24 hodín. Aj keď toto rozhodnutie bolo nevyhnutné, vzhľadom na strašné počasie, v mnohých mužoch, ktorí už boli vo veľkom napätí, vyvolalo nevôľu. Seržant Grant zo 45. Commanda spomína, že „...rozhodnutie o zrušení nebolo príjmané s vďačnosťou. Muži boli mrzutí a kritický voči vyšším stupňom velenia.“ Generál Bradley predpovedal dôsledky oneskorenia: „ Teraz sa ostrosť týchto mužov otupí a morská nemoc si vyberie svoju daň v rozbúrenom Kanáli v iný deň.“  Na Eisenhowerovom štábe sledovali vývoj počasia a o 21.30 dňa 4. júna hlavný metorológ, kapitán letectva J. M. Stagg našiel medzeru medzi dvoma tlakovými nížami, ktorá ako tak zlepší počasie na nasledujúce dva dni. Eisenhower dlho uvažoval, no o 4. hodine rannej 5. júna sa rozhodol pre začiatok operácie. Vojaci si tak zopakovali predchádzajúci deň a opäť sa obliekli do svojich výstrojov. Aby Eisenhower povzbudil morálku, večer 5. júna odišiel na letisko, kde sa pripravoval 502. pluk 101. výsadkovej divízie. Eisenhower tu našiel pripravených, no viditeľne napätých výsadkárov. Eisenhower neformálne besedoval s mladými vojakmi, no všetci mohli na jeho tvári postrehnúť ustarostený výraz. Jeden z výsadkárov zo žartu podotkol: „Pán generál, nemajte nijaké obavy, starosti teraz nechajte na nás.“  Eisenhowera to nijak neukľudnilo, práve naopak a prvý raz sa mu na tvári objavili slzy. Na ceste späť do štábu povedal svojej vodičke Kay Summersbyovej: „Dúfam v Boha, že viem, čo robím.“ U výsadkarov sa predpokladali až 75% straty.

Kapitola 4: Deň D, hodina H
Kapitola 4.1: Vzdušný výsadok: východné krídlo
5. júna o 23.20 odštartovali z letiska Broadwell prvé Dakoty s mužmi 9. výsadkového práporu, ktorí mali za úlohu zničiť nemeckú batériu ťažkého delostrelectva pri dedinke Merville. Boli to prví muži z 6225 vojakov britskej a kanadskej 6. výsadkovej divízie, ktorí mali v deň D pristáť na ľavom krídle spojeneckého vylodenia. Okolo 1. hodiny rannej sa prvé z lietadiel dostali nad pobrežie Normandie. Bohužiaľ silný vietor, zlá navigácia či protivzdušná paľba Nemcov spôsobili, že sa výsadkári a klzáky rozptýlili na veľkú plochu a často veľmi ďaleko od svojich cieľov. Podplukovník Otway, ktorého úlohou bolo veliť dobitiu batérie v Merville, našiel na zhromaždisku svojej jednotky namiesto 635 vojakov len 150. Otway sa aj napriek tomu rozhodol na ťažko opevnenú a dobre chránenú batériu zaútočiť. Najprv však počkali na britské bombardéry, ktoré mali aspoň čiastočne poškodiť obranu batérie, no bomby z nich celkom minuli cieľ a navyše začali dopadať na už aj tak malú Otwayovu jednotku. Pri batérii mali potom pristáť aj tri klzáky, prvému sa však cestou z Anglicka odtrhlo vlečné lano a musel sa vrátiť, druhý pristál až príliš ďaleko od batérie, a keď už to vyzeralo, že sa to podarí aspoň tomu tretiemu, zasiahla ho paľba z 20 mm kanóna  a bezmocne sa zrútil na zem. Nakoniec to však Otwayovi pomohlo, pretože klzák upútal pozornosť nemeckej obrany a jeho jednotka prerazila cestu cez drátené zátarasy. Potom sa rozpútal polhodinový krvavý súboj, pri ktorom Otway stratil 95 mužov, no batériu sa mu podarilo zničiť.

Hlavným cieľom Britského výsadku sa však stal most pri dedinke Bénouville, ktorý sa klenul nad Caenským kanálom aj riekou Orne. Na jeho obsadenie, ktoré bolo potrebné pre ďalší postup spojencov bolo vyčlenených 6 klzákov, v ktorých sa tiesnili muži roty B a D 2. práporu oxfordshirskej a buckinghamshirskej ľahkej pechoty a ženisti 249. poľnej roty, ktorí mali zabrániť zničeniu mostov. 5 zo 6 klzákov pristálo okolo 1. hodiny rannej v rozsahu 50 až 400 metrov od mosta, ktorý dostal kódové označenie Pegas. Pre asi 50 Nemcov bránicich most to bol šok a Briti takmer bez problémov len s jedným mŕtvym most obsadili. Do 13.30 odrazili niekoľko nemeckých protiútokov, potom začuli gajdy Billa Millera z 1. brigády Špeciálnych služieb, čo bol jasný signál, že sa príslušníci Commandos vylodili na pláži Sword a teraz sa prebíjajú k nim.

Pre ostaných mužov 6. výsadkovej divízie boli určené 4 priestory vysadenia. Okolo polnoci pristálo prvých 60 značkárov, aby rádiomajákmi vytýčili vhodné priestory vysadenia pre ostatných. Silný vietor ich však zaniesol príliš na východ, a tak sa príchod hlavných síl nedal koordinovať a mnoho mužov sa utopilo v bažinách. Muži vysadený do priestorov s kódovým označenim W (priestor ležal na sever a západ mosta Pegas) zo 7. práporu a muži 12. a 13. práporu z priestoru N (na východ od mosta Pegas) sa presunuli k mostu a pomáhali udržať ho. 8. prápor bol vysadený do priestoru K neďaleko Escoville a mal spolu s mužmi 1. kanadského a 9. britského práporu z priestoru vysadenia V (pri dedinke Varaville) zničiť mosty cez rieku Dives a zabezpečiť priestor pristátia pre 68 klzákov typu Horsa a pre 4 obrie klzáky Hamilcar, ktoré sem niesli džípy, motocykle a protitankové zbrane potrebné pre odrazenie nemeckých protiútokov, ktoré prišli na svitaní a trvali praktický celý deň. Výsadok 6. divízie bol zakončený o 9. hodine večer, keď do priestorov W a N pristálo 256 klzákov spolu s brigádnym generálom Kindersleyom. Britský a kanadský výsadok teda splnil svoje úlohy dané pre ďeň D a pomohol k rýchlemu rozrastaniu predmostí na plážach Sword, Juno a Gold.
 
Kapitola 4.2: Vzdušný výsadok: západné krídlo
Pre americký výsadok boli určené dve divízie a to 82. vzdušná výsadková diízia All Americans a 101. vzdušná výsadková divízia Screaming Eagles. Sláva oboch týchto divízií začala ťažkým výsadkom práve tu, v Normandii. Americký výsadok mal byť oveľa väčší než britský, malo sa ho zúčastniť 13 400 mužov prepravovaných na 820 dopravných lietadlách. Aj oni mali úlohu podobnú ako Briti a to ovládnuť mosty cez rieky Merderet a Douvre, a okrem toho zabezpečiť východy z pláže Utah. Generál Leigh-Mallory upozorňoval Eisenhowera na silnú protileteckú obranu a nevhodné zoskokové zóny na zaplavených územiach Cotentinského poloostrova. Akoby toho nebolo dosť, prieskum zistil, že sa do priestorov zoskoku presúva nemecká výborne vycvičená 91. výsadková divízia, vedená skúseným veliteľom Wilhelmom Falleyom a posilnila tak už dve pešie divízie, ktoré mali Nemci v oblasti.
Deň D sa pre Američanov začal tragicky. Okolo polnoci dopadli na zem americký značkári, ktorí sa snažili vytýčiť vhodné plochy pre pristátie výsadkárov. Oni ako prví mali možnosť uzrieť neuveriteľný zmätok, ktorý panoval na Normandskej oblohe. Dakoty s oboma divíziami sa v zlom počasí a v nepriateľskej paľbe odkláňali od stanovených kurzov a vysadzovali vojakov na nesprávne miesta. Američania tak začali dopadať rozptýlení, ďaleko od svojich cieľov, navyše sa mnohí z nich zabili, buď kôli tomu že od strachu pred protilietadlovou paľbou Dakoty leteli tak nízko, že sa výsadkárom neotvorili padáky, alebo sa mnohí z nich utopili v bažinách, či ostali vysieť na stromoch,kde sa stali ľahkým terčom pre Nemcov. Vojaci, ktorí dopad prežili, sa buď náhodne skladali do jednotiek a pokúšali sa splniť aspoň nejakú úlohu, alebo bojovali na vlastnú päsť. Vojak John Fitzgerald zo 101. výsadkovej divízie spomína: „Obraz ktorý mi nikdy nevymizne z pamäti – bol to príbeh jedného z príslušníkov 82. výsadkovej divízie. Obsadil nemecký okop a urobil si z neho osobnú pevnosť. V polkruhu okolo okopu ležali telá deviatich nemeckých vojakov. Ruka tela, ktoré sa nachádzalo najbližšie, len meter od okopu, zvierala granát. Všade naokolo sa váľali dôkazy zúrivého boja, ktorý sa tu odohral. Brašňu na náboje mal Američan stále ešte prehodenú cez plece, ale už prázdnu... Zem bola posiata nábojnicam, pažba jeho pušky bola prerazená. Musel bojovať sám a podobne, ako mnohí iní počas tejto noci aj sám zomrel.“
 Najlepšie na tom bola 82. výsadková divízia, ktorá pristávala na západe od dedinky Ste Mére Eglise. Príslušníci 505. výsadkového práporu zabezpečili najprv prístupy k dedine a nakoniec okolo 4. hodiny aj dedinu samotnú. Ste Mére Eglise sa tak stala prvou oslobodenou dedinou na západnom fronte. Nemecký výsadkári potom na dedinu niekoľkokrát zaútočili, no Američanom sa ju za cenu ťažkých strát podarilo udržať.

101. výsadková divízia bola práve tá, ktorá mala so splňovaním svojich úloh najväčšie problémy. Niektorí z jej príslušníkov sa ocitli až 40 km od svojich cieľov. Nakoniec bola divízia rozptýlená na ploche 650 kilometrov štvorcových medi St. Mére Eglise a mestom Carenten. Nakoniec však prišlo takéto rozptýlenie vhod, pretože Nemci nemohli určiť spôsob vysadenia jednotiek a zorganizovať protiútok. Navyše sa jednou z prvých obetí prestreliek medzi Nemcami a Američanmi stal generál Falley, kôli čomu aj v nemeckej 91. divízii panoval značný zmätok. Ani vojaci zo Screaming Eagles sa nenechali zahambiť a v náhodne vytvorených skupinách sa snažili spôsobiť Nemcom čo najväčšie straty tak na vojakoch ako aj na materiále. Aj veliteľ 101. divíze Maxwell Taylor sa dostal do ťažkostí, ktoré nám lepšie priblíži historik 101. výsadkovej divízie: „veliteľ 14 000 mužov zistil, že sa na bojisku nachádza úplne sám, nikde nikto na dosluch ani na dohľad, takže každý rozkaz, ktorý by  vydal, mohla počuť len skupinka zvedavých normandských kráv.“  Taylor nakoniec zorganizoval skupinu asi 100 mužov a vydal sa k pláži Utah, kde sa už začali vyloďovať prvé jednotky. Nakoniec sa niektorým príslušníkom 506. a 508. výsadkového pluku 101. divízie podarilo zabezpečiť východ 2 a 100 mužov 501. pluku obsadilo východ číslo 1.

Nakoniec sa aj Američanom podarilo splniť svoje ciele, a v nasledujúcich hodinách či dňoch sa s výsadkármi brániacimi sa v St. Mére Eglise, na mostoch cez rieky Merderet a Douvre, či na mnohých iných izolovaných miestach, spojili príslušníci 8. pluku 4. pešej dívizie, ktorí sa úspešne vylodili na pláži Utah. No trvalo ešte dlho, než sa podarilo objaviť vštkých živých alebo mŕtvych príslušníkov dvoch najslávnejších výsadkových divízií.
 
Kapitola 5: Deň D – vyloďovacie pláže
Už tri hodiny sa spojenecký výsadkári bili za plážami Swor a Utah, keď pechota určená na prvú vlnu vylodenia prestupovala z väčších lodí do menších vyloďovacích plavidiel. Muži v nich trpeli morskou chorobou a boli v neustálom nervovom vypätí a neistote z toho, čo ich na brehu čaká. Okolo 5. hodiny rannej zhodilo niekoľko bombardérov do priestoru Pas-de-Calais tisícky tenkých kovových fólií, ktoré sa na nemeckých radaroch zobrazili ako obrovská invázna flotila. Tá skutočná sa medzitým pomaly blížila k normandskému pobrežiu. Nemecký najvyšší generáli ani po útoku výsadkárov neverili, že sa začala invázia práve v Normandii. Dokonca ich nepresvedčili ani hlásenia o pristátiach prvých výsadkových plavidiel a označili to ako krycí manéver pred skutočným vylodením v Pas-de-Calais. Jediní Nemci, ktorí vedeli, že invázia začala v Normandii, boli tí, čo sa práve pozerali na tisícky lodí, ktoré úplne zaplnili horizont. Nemci boli bez najvyšieho velenia. Hitler až do 9. hodiny spal a Rommel bol doma v Nemecku na oslave manželkyných narodenín. Do začiatku invázie ostávali už iba minúty...
 
Kapitola 5.1: Pláž Utah a Pointe du Hoc
Utah bolo kódové označenie pre najzápadnejšiu vyloďovaciu pláž, ležiacu na východe poloostrova Cotentin. V starých plánoch vylodenia sa s Cotentinom nepočítalo, no potom spojeneckých plánovačov zaujala dlhá pláž, ktorej pozadie vytvárali trávnaté duny. Nemci tu s vylodením Spojencov vôbec nepočítali, no pláž bola aj tak bránená tromi radmi prekážok z mín, drevených kolov s výbušninami či protitankovými prekážkami, medzi ktoré patrili aj tzv. český ježkovia. Najväčší problém malo Američanom robiť desať hniezd odporu,ktoré chránili tri východy z pláže. Na pláži Utah sa mala v deň D vylodiť 4. pešia divízia, pričom do prvej vlny bol zaradený 8. pluk tejto divízie na čele s plukovníkom Jamesom Fleetom. Proti Američanom stála nemecká 709. pešia divízia a časť 352. pešej divízie. 709. divízia nebola plne bojaschopná a obsahovala aj útvary zložené zo Sovietskych zajatcov, ktorí museli pod nemeckým velením bojovať proti vlastným americkým spojencom.
Na breh pláže Utah sa mali ako prvé vylodiť obojživelné tanky a následne po nich tri prápory 8. pluku. Pláž Utah bola rozdelená na dva podsektory, ktoré dostali označenie Green a Red. O 3.00  hodine rannej sa muži z 8. pluku preloďovali do menších plavidiel. O 5.50 hodine začala delostrelecká príprava, ktorej cieľom sa stali palebné postavenia hlavných nemeckých delostreleckých batérií,  bunkre a pobrežné obranné stanovištia. O 6.00 hodine začalo 270 spojeneckých bombardérov nálet na pláž, no efekty tohto bombardovania boli prakticky nulové a väčšina bômb dopadla na polia za plážou. Potom prišla na rad pechota 2. práporu 8. pluku, ktorá sa o 6.30 hodine vylodila v úseku Red. Hneď vzápätí ju nasledovali ďalšie dva prápory a niekoľko tankov. Zástupca veliteľa 4. pešej divízie brigádny generál Theodore Roosevelt jr. však zistil, že prúd odniesol vyloďovacie plavidlá 1,6 km južnejšie od určených miest. Roosevelt zachoval chladnú hlavu a zároveň zistil, že nepriateľ je tu slabší a tak dal výrokom „vojnu začneme teda tu“ pokyn na postup do vnútrozemia. Ženisti zatiaľ na brehu odstraňovali prekážky a míny, aby tak umožnili vylodenie ďalších tankov. Okolo 8.00 hodine bolo predmostie na pobreží dlhé 4 km a hlboké 6,4 km. Postupne vojaci ničili nemecké oporné stanovištia a nadviazali kontakt s výsadkármi, ktorí zabezpečili východy z pláže. Potom postúpili ďalej do vnútrozemia a obsadili niekoľko ciest a dedín, ktoré boli kľúčové pre postup k najväčšiemu mestu v oblasti Carentan. Do konca dňa D, 4. pešia divízia vylodila 23 250 mužov a 1 700 vozidiel a splnila takmer všetky stanovené ciele. Straty činili 197 mužov, čo bolo najmenej zo všetkých vyloďovacích pláží.

Na východ od pláži Utah sa uskutočnila iná akcia, ktorej cieľom bolo dobiť nemecké delostrelecké stanovište na útese Pointe du Hoc (Mapa č.6). V tomto bode mali Nemci  vybudované ťažké betónové bunkre, ktoré ukrývali delá s dostrelom 19,5 km, takže mohli pokrývať pláž Utah a pláž Omaha. Na jej dobitie boli určené tri roty 2. práporu amerických Rangers, čo bola obdoba britských Commandos. Neskôr ich mali doplniť ďalšie tri roty, ktoré boli určené buď na ich doplnenie alebo mali postupovať k pláži Omaha.

O 7.10 hodine, 40 minút po stanovenom čase sa 180 mužov začalo vyloďovať na úzkej pláži pod útesom. Dostali sa do ťažkej delostreleckej paľby, no aj tak sa začali  po rebríkoch a lanách šplhať nahor. Tam ich však „privítala“ paľba nemeckých ľahkých zbraní a guľometov. Útes teda začali odstreľovať americké torpédoborce, ktoré prinútili nemeckých obrancov skryť sa. Tri roty Rangers nezachytili signál o úspešnom vylodení a tak postupovali na pláž Omaha, kde veľmi pomohli pri prebíjaní sa z pláže. Američanom sa aj napriek tomu po krvavom boji podarilo batériu zabezpečiť a kým sa 7. júna spojili s jednotkami z pláže Omaha, odolali niekoľkým ťažkým nemeckým protiútokom, po ktorých ostalo na žive len 135 mužov.
 
Kapitola 5.2: Pláž Omaha
Úsek Omaha ležal medzi dedinami Vierville-sur-Mer a Colleville-sur-Mer a tvorili ho dlhé a otvorené piesočné pláže, na konci ktorých sa dvíhal strmý zráz. Omaha bola ako stvorená na vylodenie, čo Nemci veľmi dobre vedeli a preto bola opevnená silnejšie, než ktorýkoľvek iný úsek spojeneckého vylodenia. Spojenci vedeli, aké obrovské riziko príjmajú vylodením v tomto úseku, no zároveň si uvedomovali, že ak sa tu vylodenie neuskutoční, pláž Utah môže ostať izolovaná od britských a kanadských jednotiek príliš dlho.
Nemci spravili z Omahy dokonalý stroj na zabíjanie. Strmý zráz na konci pláže ponúkal výbornú príležitosť na stavbu betónových a pieskových bunkrov, ktoré boli plné guľometov MG 42. Na vrchole zrázu a za ním boli umiestnené delá a mínomety rôznych druhov, ktoré mohli ostreľovať tak pláž, ako aj prichádzajúce výsadkové plavidlá. Samotná pláž bola bránená od čiary prílivu najprv drevenými tyčami s náložami, za ktorými boli tzv. český ježkovia, potom nasledovala medzera, ktorá Nemcom umožnila paľbu na ničím nekrytého nepriateľa. Nasledoval nevysoký násyp s prekážkami z ostantého drôtu, za ktorým bolo mínové pole. Z pláže viedli celkovo 3 východy, ktoré boli bránené prednostne a navyše zatarasené ťažkými betónovými prekážkami. Akoby toho nebolo dosť, obranné postavenia obsadila skúsená, čerstvá a výborne vyzbrojená nemecká 352. pešia divízia, ktorá bola nepochybne to najlepšie, čo mali v deň D Nemci k dispozícii priamo na plážach.

Úlohu dobiť Omahu dostali dve americké divízie a to 1. pešia divízia Big red one a 29. pešia divízia. Ich vyloďovaniu mala predchádzať masívna delostrelecká príprava spojená s leteckým bombardovaním. Potom sa mali k brehu priblížiť Higginsove člny, každý s 31 mužmi na palube, obojživelné tanky a 16 buldozérov na odstraňovanie prekážok. Príchod každého plavidla bol na minútu presne načasovaný. Plaž Omaha bola rozdelená na podsektory zo západu na východ pomenované Charlie, Dog, Easy a Fox.

Podobne ako na Utahu, aj tu o 5.50 h začala delostrelecké príprava vedená z torpédoborcov a raketových lodí. Príprava bola veľmi nepresná, granáty a rakety prelietavali nemecké obranné postavenia, alebo končili v mori. O 5.55h sa nad Omahou objavilo 329 bombardérov. Piloti v nich zo strachu pred bombardovaním vlastných jednotiek zhadzovali bomby o niekoľko sekúnd neskôr, a tak väčšina z nich spadla na polia za plážou.

Okolo 6.30 sa k úseku Dog začali blížiť prvé americké plavidlá. Od tejto chvíle začalo peklo. Nemci spustili obrovskú delostreleckú paľbu, ktorá malé Higginsove člny doslova trhala na kusy. Rota A 116. pluku, určená na prvú vlnu vylodenia stratila 96% živej sily skôr, než sa vôbec stihla dotknúť pobrežia. Guľomety však mlčali, ale iba dovtedy, než sa na plavidlách spustili dvere a prví vojaci vystupovali na breh. Nemci masakrovali všetko, čo sa hýbalo a ak vojakov nezabili guľomety, tak sa o to pokúšali ostrelovači, rozmiestnený na zráze. Minútové naplánovanie sa ukázalo ako chyba, vo vlnobití a v silnom vetre sa člny premiešali a v chaose pristávali na zlé miesta. Aby bola katastrofa dokonaná, takmer všetky tanky a buldozéry sa utopili vo vysokých vlnách rozbúreného mora. Kapitán Charles Cawthon si na vylodenie na Omahe spomína: „Bolo zrejmé, že vstupujeme na breh do jednej z najdôkladnejšie sledovaných zón zabíjania ľudí, ktoré mali Nemci pokryté guľometmi a mínometmi. Spúšť, ktoré tieto zbrane spôsobili sa javila ako neuveriteľný zmätok – všade samé mŕtvoly, zbrane, debny trhavín, plameňomety, navijáky telefónnych káblov a osobné veci od ponožiek po toaletné potreby. Stovky hnedých záchranných viest unášalo more sem a tam, zvíjali sa a krútili ako nejaké hnedé morské uhorky. Vlny sa lámali na bokoch nepojazdných tankov, buldozérov a vyloďovacích plaviediel stroskotaných na pláži... Bol to široký pás piesku, ktorý sa každú minútu zmenšoval vďaka prílivu a potom sa ostro zdvíhal do brehu plného okruhliakov a zakončeného pobrežnou hrádzou. A oproti tejto hrádzi sa nachádzali vojaci s tímu prvého útočného sledu. Neprirodzená poloha mnohých svedčiala o tom, že sú zranení, iných si už zobrala smrť. Väčšinou však sedeli chrbtom otočení k hrádzi. Podobné spomienky má aj seržant Róbert J. Slaughter, príslušník 29. divízie: „Keď sme sa približovali k pláži, rampa sa začala sklápať. Všade naokolo vo vode aj na zemi vybuchovali míny z mínometov a delostrelecké granáty. Ostreľovači ukrytí medzi útesmi zabíjali jednotlivých vojakov na pláži, ale ozajstná spúšť nastala, keď sa ozvali automatické zbrane. Voda sa sfarbila ľudskou krvou... Mŕtvi sa vznášali na hladine a živí sa radšej správali ako mŕtvi, a nechali sa prílivom unášať na breh. Krčil som sa po bradu vo vode, práve keď tesne pri brehu začali dopadať mínomentné strely. Piesok vyskakoval, keď ho bičovali strely prilietajúce od útesov... Keď som ležal napoly ponorený vo vode, za jedným z tých drevených kolov, uvidel som amerického vojaka ako kľučkuje z prava do ľava... Nejaký Nemec po ňom začal strieľať, muž sa zapotácal a snažil sa ukryť. Volal na pomoc zdravotníka. Jeden z členov zdravotníckej služby sa knemu rýchlo rozbehol, aby mu poskytol prvú pomoc, no aj jeho zasiahli. Nikdy nezabudnem ako zdravotník ležal vedľa zraneného vojaka a obaja kričali. O niekoľko minút zomreli.“

Vojaci, ktorí ostali bez obrnenej podpory, sa pokúšali nájsť krytie za protitankovými zátarasmi, no väčšina z nich pochopila, že relatívne bezpečnejší je násyp na konci pláže. Dostať sa k nemu znamenalo smrtonosný beh a stávalo sa, že z 50 mužov, ktorí sa k nemu naraz rozbehli, bezpečne prešiel iba jeden. Za hodinu sa zmenila pláž Omaha na „Krvavú Omahu“. Okrem zničenej bojovej techniky pláž zaplnili aj mŕtve ľudské telá. Samuel Fuller zo 16.pluku 1. pešej divízie o tom povedal „Keď prechádzaš po luďoch, ktorí sú v bezvedomí alebo ležia na bruchu, ťažko udržíš rovnováhu. Nedalo sa tam pohnúť. Vraciaš sa do vody ale aj tem je telo vedľa tela. Všade naokolo kusy ľudských tiel – tu ruky, tam hlava a vedľa obe polovičky zadnej časti. Všade samé svinstvo. Vnútornosti, vnútornosti, vnútornosti. Taká bola pláž Omaha.“  Generál Bradley dostával z Omahy nejasné informácie, ktoré hovorili o ťažkej paľbe a obrovských stratách v Amerických radoch. Začal uvažovať nad tým, že Omahu evakuuje a ostatné jednotky prevelí na úseky Utah a Gold, no nakoniec sa rozhodol počkať na ďalší vývoj situácie.

Nemci si mysleli, že Američania túto bitku prehrali a tak neprisunuli k Omahe žiadne posily, čo sa ukázalo ako veľká chyba, pretože sa v tom čase už na brehu pod ťažkou paľbou organizovali z preživších vojakov jednotky, ktoré sa mali prebiť z pláže. Jedným z mála dôstojníkov, ktorí ešte žili bol brigádny generál Norman Cota. Ten sa akoby zázrakom postojačky prechádzal po pláži a povzbudzoval vojakov k útoku. O 8. hodine potom uvidel, ako sa na breh vyloďujú tri čaty Rangers, pôvodne určených pre Pointe du Hoc. Cota spolu z ich veliteľom zorganizoval akciu, pri ktorej Rangers náložami typu Bengalore prerazili v úseku Dog otvor v ostnatom drôte a začali sa šplhať nahor. Konečne veliteľ amerického výsadku generál Bradley pochopil vážnosť situácie a k brehu sa po jeho rozkaze na 550 metrov priblžili torpédoborce, ktoré priamou paľbou doslova rozstrieľali nepriateľske betónové bunkre. Potom sa aj na iných úsekoch konečne vojaci vyšplhali na vrchol zrázu. O 13.30 h Bradley dostal správu o tom, že už niet pochýb, že vojaci pláž udržia. Do konca dňa Američania prenikli 1,5 km do vnútrozemia namiesto plánovaných ôsmych, no podarilo sa im tiež vysadiť 34 000 vojakov a sto ton zásob. Obete boli katastrofálne. 29. pešia divízia stratila 2440 mužov a 1. pešia divízia 1744 mužov, čo bolo 10 krát viac, než mal ktorýkoľvek úsek vylodenia v deň D.
 
 
Kapitola 5.3: Pláž Gold
Pláž Gold bola stredná pláž, na ktorej sa mal vylodiť britský XXX. zbor pod velením generálporučíka Bucknalla. Pláž ležala medzi mestami la Riviére a Arromanches, ale Nemci tu s vylodením Spojencov nepočítali, pretože ju charakterizovali strmé útesy a skalnaté pobrežie. Aj tak bolo na pláži položených niekoľko radov betónových štvorstenov a českých ježkov. Na trávnatých plochách nad a za plážov bolo vybudovaných niekoľko betónových hniezd odporu s protitankovými delami a guľometmi, ktoré chránili husté mínové polia. Okrem toho Nemci opevnili niekoľko pobrežných domov, hlavne v meste la Riviére, a vybavili ich guľometmi.

Všetko nasvedčovalo tomu, že Gold sa môže stať britskou Omahou, no briti boli vo svojich prípravách oveľa precíznejší, než Američania. Pláž bola rozdelená na 4 sektory, a to zo západu na východ Item, Jig, King a Love, no na vylodenie sa počítalo len s úsekmi Jig a King.Na breh pláže Gold sa mala ako vylodiť prvá 50. divízia, pričom oproti nej mal stáť niekoľko práporov nemeckej 716. divízie, ktorých úlohou bolo brániť východy z pláže a hniezda odporu.

Briti mali oveľa dlhšiu delostreleckú prípravu než Američania. Už 7 hodín pred začiatkom vylodenia začali na nemecké obranné stanovištia dopadať bomby z lietadiel a približne o 5. hodine rannej sa ozvali delá zo 4 britských krížnikov a 11 torpédoborcov. Aj keď nemecká odpoveď nedal na seba dlho čakať, z delostreleckých duelov vyšli lepšie Briti, keď sa im podarilo zničiť aj hlavnú batériu pri meste Longues. Ostreľovanie pokračovalo až do 7.25, potom už prišli na rad vyloďovacie plavidlá a obojživelné tanky, ktoré sa pomaly blížili k plážam. Ako prví dorazil k brehu 1. prápor Kráĺovského hampshirského pluku a vylodil sa na západe úseku Jig. Aj keď ich na brehu privítala silná paľba, ktorá im spôsobila značné straty, o chvíľu sa na breh dostali aj obojživelné tanky, medzi ktorými nechýbali ani špeciálne AVRE a nepriateľské stanovištia rozstrieľali na kusy. 1. prápor potom postúpil na západ a do konca dňa sa mu podarilo dosiahnuť hlavný cieľ a to obsadiť mesto Arromanches.
Na východe useku Jig sa o 7.30 vylodil 1. prápor Dorsetského pluku. Aj oni mali spočaitku problémy, no obojživelné tanky a príslušníci Commandos im pomohli prebiť sa ďalej do vnútrozemia.

Posledným práporom 1. vlny vylodenia bol 6.prápor pluku The Green Howards, ktorý sa vylodil o 7.30 pri la Riviére, kde čelil paľbe z domov, no tie sa o chvíľu postarali tanky

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.018 s.
Zavrieť reklamu