Pearl Harbor

Pearl Harbor
  
1.  ÚVOD
Bolo to drsné prebudenie. V nedeľu ráno 7. decembra 1941 tesne pred ôsmou hodinou, nečakane zaútočili japonské lietadlá na základňu tichomorského loďstva USA Pearl Harbor a na väčšinu vojenských letísk na ostrove Oahu. Počas necelých dvoch hodín zničili alebo poškodili osem vojnových lodí a mnoho ďalších plavidiel. Pre takmer 2500 Američanov to bol posledný deň ich života. Ako je možné že sa Spojené štáty nechali tak ponižujúcim spôsobom zaskočiť? Ako je možné že sa Japoncom podarilo akciu úplne utajiť? A prečo sa vlastne odvážili zaútočiť na mocnosť, ktorú vojensky a hospodársky nemohli nikdy poraziť? V projekte sme sa snažili nájsť odpovede na tieto a ďalšie otázky a tiež niektoré nové, či málo známe skutočnosti o tomto prepadnutí. 
 
2. VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA
Siedmeho decembra 1941 o tri štvrte na sedem vystrelili americký torpédoborec Ward na neznámu miniponorku, ktorá sa snažila preniknúť do prístavu Pearl Harbor na jednom z Havajských ostrovov – Oahu. Bol to prvý výstrel druhej svetovej vojny v Pacifiku. Američania ešte netušili, že už trištvrte hodiny je vo vzduchu 183 lietadiel, ktoré majú úlohu zničiť ich tichomorskú flotilu a neďaleko Pearl Harboru mechanici na šiestich japonských lietadlách pripravujú na útok druhú vlnu. Odo „ dňa hanby „ prešlo už šesťdesiat rokov.
 
Kým sa kódovaná správa z Wardu dostala až k veliteľovi tichomorského loďstva admirálovi  Husbandovi E. Kimmelovi a kým admirál prišiel do radu, boli už Japonci nad prístavom. Vyhlásiť včas poplach nepomohol ani radar, lebo Američania si skupinu pomýlili s vlastnými lietajúcimi pevnosťami. Neobvykle blízko seba kotviace bojové lode boli pre dokonale vycvičených japonských pilotov ideálnym cieľom. Vietor odnášal dym z horiacich plavidiel nad ostrov a nad loďami bolo celý čas jasno. Japonci mohli pokojne nalietávať i tri – štyri krát a mieriť, až kým si neboli istí zásahom.
 
Podľa vzoru Britov, ktorí tak nedávno napadli taliansku flotilu, útočili torpédové bombardéry na lode v plytkom prístave torpédami so špeciálnymi drevenými plavákmi. Torpéda sa tak po dopade na hladinu príliš neponáhľali a nezabárali sa do bahna na dne. Časť bombardérov útočilo z výšky a zhadzovala na lode upravené delostrelecké granáty ťažké až 1800 kg.
Strmhlavo sa točiace bombardéri ničili americké lietadlá na blízkych letiskách. Veliteľ pozemných vojsk na Havaji Walter C. Short ich prikázal z obavy pred sabotážou zhromaždiť uprostred vzletových dráh, kde sa zo vzduchu dali ničiť po desiatkach. Keď stíhači zistili, že vo vzduchu nemajú nepriateľa, zostupovali tesne nad zem a ostreľovali zaparkované lietadlá i vojakov.
 
Po návrate na vlajkovú loď Akagi veliteľ útočných formácií Micuo Fučida presviedčal admirála Čuičiho Naguma, aby proti takmer bezbrannému prístavu vyslal bombardéri ešte raz. Opatrný Nagumo, ktorý sám operácii od začiatku neveril , už nechcel riskovať. Obrátil japonskú flotilu na cestu domov.
 
V Pearl Harbor tak zostali nepoškodené dielne a suché doky, ponorková základňa, veliteľstvá a najmä nafta v nádržiach okolo prístavu. Na tie plánovači operácie pozabudli. Bez paliva by sa americká protiofenzíva zdržala omnoho dlhšie, ako bez pár bojových lodí. Najcennejší cieľ- americké lietadlové lode- v zátoke ani neboli. Američania prišli o 2403 ľudí, ďalších 1178 bolo zranených. Japonci zasiahli 18 lodí. Bojové lode Arizona a Oklahoma úplne zničili. V prístave sa však dali zachrániť i potopené plavidlá, a tak sa West Virginia, California a Nevada v roku 1943 po oprave a modernizácii, ktorú tak či tak potrebovali, vrátili do služby. Maryland a Tennessee ešte o rok skôr, Pennsylvánia dokonca o pár týždňov po útoku. Američania stratili, alebo museli opravovať 349 lietadiel.
 
Z 350 útočiacich strojov stratili Japonci deväť. Väčšinu z nich zostrelil pár amerických stíhačov, ktorým sa podarilo odštartovať, časť protilietadlová paľba, časť neprežila pristávanie na letovú palubu, lebo more bolo rozbúrené a dvaja piloti nedokázali pri návrate nájsť materské lode a skončili v mori. Z piatich miniponoriek sa nevrátila ani jedna. Dodnes sa vedú spory, či bol za katastrofu zodpovedný Washington, alebo Kimmel zo Shortom. Velitelia dostali varovanie, že sa dajú čakať agresívne kroky Japonska, neverili ale, že by sa odvážilo až doprostred Pacifiku. Mysleli, že útok začne na Filipínach ( Japonci ich úplne nesklamali, zaútočili aj tam). Pritom nebolo nemožné, že sa malé Japonsko pokúsi zničiť súpera v jedinej veľkej bitke. Prístav na útok dobre nepripravili, slabý boj aj prieskum. Na druhej strane, Washington mal podstatne viac a čerstvejších informácií o japonských plánoch, ktoré na Havaji neoznámil.

3. PEARL HARBOR
3.1 Veľký deň nadporučíka Outerbridgea
Torpédoborec Ward nebol práve pýchou americko-tichomorského loďstva. Postavili ho na sklonku prvej svetovej vojny v roku 1918 nie príliš kvalitne. Loď dostala meno po Jamesovi Harmonovi Wardovi, americkom námornom dôstojníkovi, ktorí za tejto vojny padol. Mala štyri zastaralé delá a niekoľko ťažkých guľometov, ktoré sa však nedali použiť k paľbe proti lietadlám. Torpédoborec ale mal zariadenia na vypúšťanie hlbinných bômb proti ponorkám. Už v roku 1934 sa Ward ocitol na zozname lodí , ktoré by bolo vhodné vyradiť, nakoniec však slúžil aj naďalej. Medzinárodné napätie silnelo, a tak ho ešte raz opravili.

Pre nadporučíka Wiliama Woodwarda Outerbridgea bola plavba na Warde nevšedným zážitkom. Po prvý krát totiž samostatne velil lodi. Predtým slúžil na modernejšom torpédoborci Cummings, ale len ako prvý dôstojník. Keď 5. decembra 1941, vyplával z Pearl Harbor nad svoju prvú hliadkovacou plavbu, bol náležito pyšný. Bol tiež rád, že nemusí slúžiť v Atlantiku, kde už išlo o život. Zúrila tu nevyhlásená vojna medzi nemeckými ponorkami a americkými vojnovými plavidlami. Na Havajských ostrovoch bol kľud. Outerbridge dostal za úlohu strážiť prístupy do Pearl Harbor.

V noci zo šiesteho na siedmeho decembra sa Ward vracal z hliadkovacej plavby. Tesne pred štvrtou do navigačnej kabíny vpadol udýchaný práporčík Platt, ktorý ohlásil podozrivý predmet a predpokladal, že je to ponorka.
Mohla to byť prakticky len nepriateľská loď. V tejto oblasti mohli plávať len ohlásené plavidlá. Nadporučík Outerbridge okamžite vyhlásil bojový poplach. Ward bol stále v stave bojovej pohotovosti, lenže ani ďalekohľady hliadok, ani sonar nič neodhalili. Ešte raz si Outerbridge overil kurz údajnej ponorky. Mala sa pohybovať asi 1000 metrov západne od mínolovky a smerovať ku vstupu  do Pearl Harbor.  Outerbridge sa domnieval, že sa hliadky asi zmýlili. Sonar nezaznamenal nič a tak vyhlásil koniec bojového poplachu.
 
Bolo presne 6 hodín a 37 minút. Poručík Goepner  uvidel vlečnú loď Antares , ktorá na dlhom oceľovom lane tiahla k vchodu do prístavu terč pre cvičnú paľbu. Medzi vlečnou loďou a plávajúcim terčom plával rovnakou rýchlosťou podozrivý predmet. Vyzeral ako veža  ponorky, lenže neobvyklej, úplne miniatúrnej ponorky. Outerbridge opäť vyhlásil bojový poplach.  Starý torpédoborec vyrazil smerom k ponorke. Obsluhy diel hlásili, že sú pripravené k boju, hlbinné bomby poli pripravené k zvrhnutiu. Trup ponorky, vzdialenej teraz asi 100m sa podobal cigarete. Ponorka bola neobvykle malá a nemala žiadne výsostné znaky. Presne o 6.45 vypálilo predné delo Wardu prvú ranu. To bol prvý výstrel, ktorý americké vojenské loďstvo vypálili na tichomorskom bojisku.  Rana išla vedľa, ale za pol minúty vystrelilo tretie delo Wardu a zasiahlo vežu ponorky, tá však plávala ďalej. Tak sa Outerbridge zhodol, že použije hlbinné bomby. Miniponorka zmizla v rozvírenej vode. Keď sa hladina upokojila, po neznámom plavidle nebolo ani stopy.
 
3.2 Takmer istá smrť
Prvé trpasličie ponorky v Japonsku konštruktéri predviedli vojenským expertom už v roku 1934. Poháňal ich iba elektromotor, ktorý im dával maximálnu rýchlosť 19 uzlov a mali výtlak necelých 5 ton. Do blízkosti cieľa ich museli dopraviť veľké ponorky. Ich výhodou boli malé rozmery, takže protivník ich mohol len veľmi ťažko objaviť. Umožňovali preto prekvapivý útok. V prednej časti mali dve torpéda. Posádku tvorili dvaja muži- veliteľ, ktorý viedol miniponorku na cieľ pomocou periskopu a strojník, ktorý obsluhoval elektromotor. Posádky mali zvláštny výcvik a zvláštne výsady. Títo muži nemali totiž veľkú šancu útok prežiť, čo sa tiež v prípade Pearl Harbor potvrdilo. Z desiatich mužov, ktorí tvorili posádky piatich A- ponoriek, ako im hovorili Japonci, prežil iba jediný.

Tým šťastlivcom bol práporčík Kazuo Sakamaki. Keď ho k tejto zbrani vybrali, mal iba 23 rokov. Nevedel, že admirál Jamamoto, ktorý bol dušou príprav útoku na Pearl Harbor, nie je priaznivcom A- ponoriek. Bolo mu jasné, že posádky piatich ponoriek, pokiaľ sa im vôbec podarí dostať do prístavu, budú stratené. Admirál sa však proti zástancom ich nasadenia nedokázal presadiť. Večer 16. septembra 1941 sa Kazul Sakamaki dozvedel, že ponorky vyrazia 18. septembra. Dňa 6. decembra sa päť veľkých ponoriek s piatimi A- ponorkami priblížili k ostrovu Oahu na  vzdialenosť 20 míľ. Sakamaki bol nervózny, nemohol spať, ale mal k tomu dôvod. Jeho poslanie bolo ohrozené. Na miniponorke sa počas dlhej plavby pokazil kompas. Druhý člen posádky inžinier Kiodži  Inagaki z lodným mechanikom sa závadu snažili odstrániť, ale nakoniec to vzdali. Sakamaki sa však chcel za každú  cenu na ú toku na Pearl Harbor zúčastniť a tak veliteľovi materskej ponorky J-24 Hiroši Hanabusovi hlásil, že vyrazí aj bez kompasu. Počas plavby mali problémy, ponorka nebola schopná udržať smer. Okolo siedmej hodiny ráno boli ešte dosť ďaleko od pobrežia Oahu, keď sa ozval tupý náraz. Ponorka narazila na skalisko a jedna torpédová rúra sa poškodila. Nádej, že zasiahnu do boja o Pearl Harbor sa pomaly rozplývala. Loď sa už príliš odchýlila od kurzu a dostala sa medzi útesy. Opäť narazila na skalu a poškodila si druhý torpédomet.

Len zázrakom nedošlo k výbuchu. Motor stále bežal, ale kormidlo už poriadne nefungovalo. Na niekoľkých miestach do ponorky prenikala voda a začala vnikať do batérií.Po reakcii s kyselinou sa vnútrom plavidla začal šíriť dusivý plyn. Sakamaiki cítil, že sa mu dýcha stále horšie, otočil sa a zistil, že inžinier Inagaki leží vedľa batérií v bezvedomí. Neriadená ponorka sa však smerom k pobrežiu pohybovala sama.Keď uviazla na plytčine, bola ešte niekoľko sto metrov od brehu. Obaja muži sa síce prebrali z bezvedomia, ale keď sa pokúsili dostať sa na breh, podarilo sa to iba Sakamakimu. Inagaki nevedel plávať a utopil sa. Kazuo Sakamaki ako jediný akciu miniponoriek prežil a dostal sa do amerického zajatia.
 
3.3 Sampan riadený z Tokia
Ward pokračoval v hliadkovaní pred vjazdom do Pearl Harbor. Keď vychádzalo slnko, hliadka objavila malú rybársku loď, ktorá tiež plávala v zakázanom pásme. Sampan sa pokúsil ujsť, ale starý Ward bol predsa len rýchlejší, plavidlo predbehol a zastavil ho. Posádka sa však správala čudne. Japonskí rybári stáli na palube zo zdvihnutými rukami a mávali bielymi šatkami. Outerbridge sa rozhodol vziať Sampan do vleku. Neskôr ich odovzdal malému člnu pobrežnej stráže, aby Sampan odvliekli do prístavu, kde sa mal celý incident vyriešiť. Outerbridgea pochopiteľne ani nenapadlo, že osádka Sampanu má inštrukcie priamo z Tokia. Japonci mali za úlohu upútať na seba pozornosť a umožniť tak, aby proti ponorková uzávera  zostala dlhšie otvorená. Toho mali využiť japonské trpasličie ponorky a preniknúť do prístavu. Dvom z nich sa to skutočne podarilo. Posádka jednej z nich zakreslila polohu lodí do mapy a opustila prístav, keď sa zátarasa znova otvorila. Lenže potom narazila za skalisko a klesla ku dnu. Našli ju až po niekoľkých týždňoch.

Ostatné ponorky sa do prístavu nedostali. Jednu z nich skoro ráno potopil Ward. Sakamaki a Inagaki sa v bezvedomí blížili k pobrežiu v neovládateľnom plavidle. Ďalšia ponorka sa stala druhou korisťou Wardu. O 7.03 zaznamenal akustický prístroj na jeho palube šum elektrického motoru. Nadporučík Ourterbridge vydal rozkaz, aby loď plávala na miesto, odkiaľ sa ozýval a nechal tu zvrhnúť päť hlbinných bômb. Za chvíľu sa v tristometrovej vzdialenosti od torpédoborca objavila olejová škvrna a bubliny, neklamné znamenia, že útok bol úspešný. Poručík Harold Kaminski mal službu na veliteľstve štrnásteho námorného okruhu. Bol to starý skúsený záložník, ktorý si uvedomoval, že hlásenie z Wardu je závažné, a tak zavolal svojho priameho nadradeného Johna B. Earleho. Kapitán tiež usúdil, že oba hlásenia z Wardu sú príliš varujúce na to, aby si ich mohol nechať pre seba. Vydal rozkaz, aby o celej veci bol upovedomený veliteľ amerického tichomorského loďstva admirál Husband  E. Kimmel . Kaminski dostal spojenie s admirálom o 7.40. Kimmel nariadil overiť obe hlásenia. Za štvrťhodiny mal byť u poručíka Kaminského. V tej dobe však už začínal japonský útok.
 
3.4 TORA, TORA, TORA
 Ďalší deň  sa pomaly blížil O p prístavom dva hydroplány Lahaima a Pearl Harbor. Mali rozkaz preskúmať cieľové oblasti a podať správu o podmienkach, čím mali porušiť rádiový kľud. Ich misia bola pre Japonsko doslova poslednou šancou, kde by bolo ešte možné zrušiť plánovaný útok, keby sa ukázalo, že je to z nejakého dôvodu nutné. V nedeľu, 5.30 hod. sa vlny na mori stále zväčšovali, čo sťažovalo pilotom podmienky  na štart, pretože lietadlové lode sa nakláňali o 12 až 15 stupňov. Rozhodnutie ale už padlo. Vlajková loď Agaki vydala signál pre pilotov lietadiel prvej útočnej vlny, aby sa pripravili k štartu.

Južne od Pearl Harbor v 6.00 odštartovalo z americkej lietadlovej lodi Enterprise na prieskumnú akciu 18m lietadiel Douglas SBD-2 Dauntless, ktoré podľa inštrukcií admirála  Halseye mali smerovať k pevnine a pristáť na Fordovom ostrove. Americko-japonské vzťahy sa rapídne zhoršovali, napriek tomu sa zdalo, že pôjde o bežnú cvičnú akciu. Piloti plánovali, že budú  v cieli okolo ôsmej, čiže včas na raňajky. Enterprise sa nachádzala 200 míľ južne od Oahu a smerovala domov. Takmer 220 míľ severne od Oahu zatiaľ štartovali lietadlá z palúb lietadlových lodí, krúžili nad nimi a čakali, až sa k nim pripojí všetkých 183 strojov prvej útočnej vlny. Dve lietadlá sa počas štartu poškodili. V 6.10 hod. letci vytvorili formáciu v tvare V ako divoké husi a smerovali na juhojuhovýchod k hlavnému cieľu, Pearl Harbor. Kapitán Fučida bol tak okúzlený krásou toho rána, jeho kľudnou atmosférou, že svoje dojmy živo popisoval ešte desaťročia. 
 
3.5 RADAR NA OPANE VARUJE
Keď sa očakávali prílety lietadiel z pevninskej časti Spojených štátov, vysielali havajské  rozhlasové stanice často hudbu až do rána. Tak to bolo aj  v tú noc. Signál stanice bol kvôli prilietajúcim Japoncom hlasný a jasný a o 7. hod. Kapitán Fučida nariadil svojim mužom, aby sa na vysielač zamerali, lebo im udával smer. O necelých päť minút neskôr vojaci Joseph Lockhart a George Elliott, ktorí obsluhovali mobilnú radarovú stanicu americkej armády na Opane, zbadali na obrazovke radaru bod, ktorý predstavoval početnú skupinu neidentifikovateľných lietadiel. Nachádzala sa 132 míľ severne od Oahua blížila sa. Zaujímali sa o to, odkiaľ lietadlá sú a či nemá radarová stanica poruchu. Keby bola v poriadku, označoval by bod takejto veľkosti skupinu viac ako päťdesiatich strojov.

V 7.10 hod. Elliott uvedomil veliteľstvo na Fort Shaftere. Poručík Kermit A. Tyler, ktorý mal službu, bol na veliteľstve menej ako týždeň. Keď si hlásenie prečítal, hneď Elliottovi zavolal. Desať minút sa s ním bavil o tom, čo by škvrna na obrazovke mohla predstavovať. Potom rozhodol stručne, bez najmenších pochybností, že ide o lietadlá B-17, prilietajúce z americkej pevniny.
Poručík Tyler povedal obom vojakom, aby si nerobili starosti a vyzval ich, aby radarovú stanicu vypli. Lockhart a Elliot neboli s vysvetlením spokojní a navzdory Tylerovým inštrukciám ďalej na monitore sledovali, ako sa škvrna približuje. Bolo 7.20 hod. 

V tú dobu bol neznámy objekt už len 72 míľ severne od Oahu a ďalej sa približoval. V 7.15 hod. Službu konajúci dôstojníci na 14. námornom obvode a admirál Kimmel dostali Outerbridgeovu správu o útoku Wardu na miniponorku. V tom čase 220 míľ na sever štartovala už druhá vlna japonského útoku, ktorú tvorilo 168 strojov. V 7.38 hod. pilot prieskumového lietadla potvrdil, že hlavná časť amerického tichomorského loďstva ja v Pearl Harbor: „Nepriateľ... kotví, deväť vojnových lodí, jeden ťažký krížnik, šesť ľahkých krížnikov.“ Pilot sa zmienil i o poveternostných podmienkach, ktoré boli pre blížiacu sa prvú vlnu dôležité: „Smer vetra 80, rýchlosť 14m, výška mrakov nad nepriateľskou flotilou 1700m, hustota mrakov sedem.“ Lietadlo z krížnika Tone informovalo: „Nepriateľ sa... v prístave Lahaina nenachádza.“

Táto kratučká správa mala ohromný význam, pretože všetky nádeje a plány, že Američania budú zastihnutí  v hlbokých vodách prístavu Lahaina, ktoré sa nachádzalo pri ostrove Maui 80 míľ juhovýchodne od Oahu, boli zmarené. Potvrdila, že sa útok musí sústrediť na vody Pearl Harbor. Nové modifikácie japonských torpéd prešli krst ohňom. Po tom, ako pilot podal správu, zaletel ďalej na juh v snahe nájsť lietadlovú loď. Neletel však dosť ďaleko, a tak lietadlovú loď Enterprise neobjavil.

O 70.39 Elliot s Lockhartom na radarovej stanici Opana signál na obrazovke stratili, pretože japonskí útočníci sa dostali do slepej zóny radaru, ktorú vytvárali hory medzi nimi a Opanou. O minútu neskôr Fučida zostúpil pod mraky a pozoroval severné pobrežie Oahu. Žiadne nepriateľské lietadlá sa neobjavili. Fučida si oddýchol, útok sa vyvíjal presne podľa plánu. Bolo to neuveriteľné.

O 7.49 Fučida zahájil útok výstrelom zo signálnej pištole. 7.48 začal útok na Kaneohe a o 8.00 začali bomby padať na Wheeler Field- 8 míľ od Pearl Harbor a za chvíľu aj na Bellows Field. Lietadlá 1. vlny sa vzniesli nad Fordov ostrov, letisko Hickham, Bellows a Ewa. Torpédové lietadlá zahájili útoky na radu bojových lodí a napadli. Pearl Harbor.
 
3.6 DRSNÉ PREBUDENIE
Toho nedeľného rána bolo na vojenskej základni Pearl Harbor zamestnanie ako každú nedeľu. Chystali sa bohoslužby, jedálne a lodné kuchyne vydávali raňajky, pripravovali sa člny. Náhle sa však na rannom nebi  objavili japonské lietadlá a smerovali k najvýznamnejším lodiam.  Kapitán Ramsey zadriemane pozoroval letiskovú plochu, keď ho vyrušila explózia. Hodiny ukazovali 7.58 hod. keď zahlásil správu: „Letecký útok, Pearl Harbor. Nie je to cvičenie!“
Ľudia boli zmätení a ohromení hrôzou, keď pochopili situáciu. Kontraadmirál W. R. Furlong na palube lodi mínolovky Oglala, ktorá bola zakotvená na obvyklom mieste vojnovej lodi Pennsylvánia, zbadal bombu, padajúcu z jedného blížiaceho sa lietadla. V duchu si hovoril, že pilot asi bude mať nejaké technické problémy, potom sa ale lietadlo v zákrute naklonilo a Furlong uvidel jeho znaky  vychádzajúceho slnka. Po celej základni rozhlásil útok Japoncov.

Po celom ostrove húkali sirény a dispečeri  vyhlasovali poplach. Lietadlá dostávali povel vzlietnuť a pátrať po nepriateľovi. Lode začali na útok postupne reagovať. Mnohí občania pozorovali „leteckú show“ nad Pearl Harbor a vôbec si neuvedomovali vážnosť situácie. Na Honolulu dopadlo pár zablúdených protileteckých granátov a niekoľko japonských bômb, ktoré spôsobili zmätok medzi civilistami. Polícia vyzývala občanov, aby sa upokojili a vrátili sa do svojich domovov.Japonskí letci prvej útočnej vlny mali ľahšiu prácu. Utrpeli pomerne malé straty, zatiaľ čo druhá vlna sa už stretla so silným odporom Američanov. Americká protilietadlová obrana bola zo začiatku zaskočená a utrpela značné  straty, teraz sa ale rozhodla vyrovnať skóre. 

Lietadlá druhej útočnej vlny už smerovali  k materským lietadlovým lodiam, ale kapitán Fučida stále krúžil vysoko nad Pearl Harbor a sledoval zničenú základňu zo svojho bombardéru Kate. Oči mu žiarili nadšením. Taký úspech ani nečakal. V skutočnosti boli japonské straty, vzhľadom k dosiahnutému úspechu, viac-menej symbolické. Micuo Fučida vtedy ešte nevedel o presných stratách Američanov, ale bolo mu jasné, že Američania dostali úder, z ktorého sa budú dlho spamätávať. V tom okamžiku nezdieľal Jamamotove obavy z prebudenia amerického obra a radoval sa z triumfu. Američanov japonský útok prebudil a Japoncom sa kruto pomstili zvrhnutím atómových bômb na Hirošimu- 6.8.1945 a Nagasaki 9.8.1945.

Pri vyšetrovaní viny došli Američania k záveru, že na vine je rovnako Washington ako obaja velitelia na Havajských ostrovoch. Spojené štáty boli demokratickou krajinou a verejná mienka nebola vojne naklonená. Museli teda nechať Japoncov zaútočiť prvých. Určite sa počítalo so stratami, ale admirál Kimmel a generál Short bezpochyby niesli zodpovednosť za to, že straty boli prekvapivo vysoké.

4. DISKUSIA
Dňa 22. júna 1941 prekročili vojská nacistického Nemecka hranice Sovietskeho zväzu a zastihla Červenú armádu úplne nepripravenú. Bolo na prvý pohľad nepochopiteľné, prečo Stalin veril práve sľubom falošného hráča Hitlera, keď mal z niekoľkých zdrojov potvrdené, že sa naňho Nemecko chystá zaútočiť. Čiastočným vysvetlením nám môže byť fakt, že Stalin nebol úplne normálna osobnosť. Avšak neuplynul ani polrok a podobný prekvapivý útok sa odohral na druhom konci sveta. Zaskočení a zmätení boli tento krát Američania, krotí v čele štátu mali osobnosť normálnu a úctyhodnú.
Japonský útok na Pearl Harbor 7. decembra 1941 je jednou z najvýznamnejších udalostí 2. svetovej vojny. Nielen preto, že sa jednalo o ojedinelú námornú a letecké operáciu, ktorá nemala vtedy a dlho potom obdoby, ale i preto, že práve týmto dňom sa vojna naozaj stala svetovou.
Udalosti 7. decembra 1941 dodnes vzbudzujú radu otázok, Ako je možné, že sa Japoncom, ktorí museli z mohutným úderným zväzom šiestich lietadlových lodí a ďalších plavidiel preplávať polovicu Pacifiku , podarilo akciu úplne utajiť? A prečo sa vlastne odvážili zaútočiť na mocnosť, ktorú vojensky a hospodársky nemohli nikdy poraziť? Momentálna vojenská slabosť Američanov, Britov a Holanďanov v Pacifiku samozrejme lákala. Málokto si v Japonsku (ale možno aj v Spojených štátoch) dokázal predstaviť, že počas dvadsaťštyri hodín sa nálada americkej verejnosti , ktorá dovtedy dávala prednosť baseballovým pálkam pred puškami, tak radikálne zmení.
Pre Američanov je dodnes siedmy december viac ako len historickým dátumom. Pearl Harbor sa stal na Havajských ostrovoch pútnickým miestom a turistickým magnetom číslo jedna. Pamätník Arizona sa nachádza na území základne vojenského loďstva Pearl Harbor. V súčasnej dobe ho spravuje a udržuje Služba národných parkov po dohode s vojenským námorníctvom Spojených Štátov. Pamätník pozostáva z návštevníckeho strediska, premietacej sály, múzea, kníhkupectva a k moru obrátený výstavný priestor.
Na začiatku prehliadky diváci uvidia dvadsaťtri minútový film, ktorý ponúka historický prehľad udalostí, ktoré viedli k japonskému útoku na americké vojenské lode v Pearl Harbor. Plávajúci Pamätník Arizona je umiestnený na hladine nad potopenými zbytkami vojnových lodí a tvorí tak akýsi náhrobok nad ostatkami statočných mužov, ktorí dodnes odpočívajú v jej hrdzavejúcom trupe. Nad Pamätníkom americkí námorníci každý deň vztyčujú a spúšťajú vlajku spojených štátov s pruhmi a hviezdičkami. Mesiac po útoku na Pearl Harbor sa americké námorníctvo snažilo z vojnových lodí, potopených v plytkom prístave, zachrániť, čo sa dalo vrátane ťažkých diel. Len ťažko by sme v dejinách hľadali príklad, kedy agresor na svoj útok tak kruto doplatil. 

5. ZÁVER
Pearl Harbor je jedným z najvýznamnejších útokov druhej svetovej vojny. Od ostatných útokov sa líši hlavne svojou taktikou a zákernosťou. Vybratím tejto témy sme mali lepšiu príležitosť zistiť podrobnosti a zákulisie tohto útoku, pochopiť prečo Japonci zaútočili tak, ako zaútočili a ako to vnímali obyčajní ľudia. Táto práca nám pomohla aj pri zdokonalení sa v práci s počítačom a spracovávaní informácií.