Papier v stredoveku

Papier v stredoveku
V stredoveku sa používal pergamen, palimpest a papier. Palimest bol znovu popísaný pergamen. Ľudia ho používali pretože v raňajšej dobe stredoveku nemali peniaze na nový pergamen. Popísané pergameny sa zbavovali textu oškrabaním alebo sa text zmyl hubkou. A znovu sa naň písalo. Vďaka palimpestu sa zachovali najstaršie texty klasických autorov a diel.
Čínska technika výroby papiera sa začiatkom nášho letopočtu dostala do Kórei a v roku 610 bola zavedená v Japonsku. Výroba papiera sa stáva základným znakom japonskej kultúry. V tejto krajine je papier ešte dnes vyrábaný vo veľkej miere ručne ako súčasť starej tradície, prevažne z čerstvých lykových vlákien moruše.

Dlhé neposekané vlákna sú jednoducho pripravované mlátením, čo dodáva výslednému papieru charakteristický vzhľad a vynikajúcu kvalitu. Znalosti o výrobe papiera sa veľmi rýchlo rozšírili do Strednej Ázie a Tibetu, odtiaľ neskôr do Indie. Centrom výroby papiera sa stáva Samarkand. Pri svojej expanzii na východ sa Arabi oboznámili s výrobou nového materiálu na písanie. Následne boli založené papierne v Bagdade, Damasku, Alexandrií a neskôr v Maroku, Španielsku a na Sicílií. Pre nedostatok čerstvého lyka, boli vstupnou surovinou takmer výlučne handry. Arabi vyrábali tenké hárky, ktoré škrobom obojstranne "natierali". To dodávalo arabskému papieru dobré vlastnosti pri písaní ako aj dojem jemnosti. Export arabského papiera do Európy, predovšetkým do Talianska, je dobre zdokumentovaný. Popri papieri bolo predané i tajomstvo jeho výroby. Talianski výrobcovia papiera sa v dvoch ranných centrách Fabriano a Amalfi pokúšali od 13. storočia zdokonaliť techniku Arabov. Ich úsilie sa nedotklo zdrojovej suroviny (textilné handry), ale významne inovovali prípravu a vlastný výrobný proces (použitie vodnej sily, drôtené oká, lis na papier, sušenie).

Vieme, že Čína vyrobila prvé bankovky. Málokto však asi vedel, že v 6. storočí učenec Yan Zhitui vo svojich zápiskoch spomenie použitie toaletného papiera. Konkrétne píše, že papier obsahujúci citáty z konfuciánskych kníh by sa nikdy neodvážil použiť ako toaletný papier. O 3 storočia neskôr arabský cestovateľ napísal: „Číňania sa nestarajú o ich čistotu a neumývajú sa s vodou, keď spravia potrebu, ale utrú sa len papierom." Zaujímalo by vás, čo sa používalo pred vynájdením "toaleťáku"? Určite to bola tráva a rôzne listy, ale napríklad takí Gréci používali kamienky a hlinu, Rimania špongie či kusy látky namočené v slanej vode.

Filigrány boli priesvitné značky či vodoznaky, ktoré pomáhali určiť miesto a dobu výroby papiera. Filigránmi označovali svoje výrobky európsky výrobcovia (odtláčaním značky z dreveného sita do papierovej masy). Prvýkrát to použila v r. 1280 talianska papiereň vo Fabriane.

Písacie potreby: Písacie potreby sa obmieňali podľa druhu písacieho materiálu, napr. na pergamen a papier sa používali perá (trstinové pero, brkové pero, kovové pero). Brkové pero bolo najrozšírenejšie v stredoveku, naši slovanskí predkovia používali hlavne husacie a labutie perá, ale obľúbené bolo aj vranie či havranie, najprv sa vyvarili vo vode a potom museli byť rovno zrezané, od toho závisela estetická kvalita písma, po zrezaní sa hrot v polovici prerezal, aby sa postupne uvoľňoval atrament, pero sa potom sušilo na krajoch textov alebo na zadnej strane rukopisu. Kovové pero bolo z bronzu, striebra alebo zlata a bolo síce známe už v staroveku, ale veľmi zriedka sa ním písalo, k jeho zdokonaleniu došlo až v 18.-19. st., v r. 1883 Američan L. E. Waterman vynašiel plniace pero. Používali sa aj iné písacie potreby, napr. olovko (stilus plumbeus), hrudka alebo tuhové tyčinky zasadené do dreveného držiaka. Atrament v staroveku to bola čierna tekutina získaná zo sépií, ale aj atrament vyrábaný zo sadzí a gumy. V Egypte sa používal tuhý atrament, ktorý sa zvlhčoval vodou a k písacím potrebám preto patrila aj nádobka na vodu. V Ríme sa atrament získaval z modrej skalice a odvaru z dubovej kôry. V stredoveku sa výroba atramentu realizovala zahrievaním zo zmesi modrej skalice, dubovej kôry s pridaním gumy, dažďovej vody, piva, vína či octu.

Písanie farbou sa v stredoveku používalo v obmedzenej miere, hlavne červená, zlatá a strieborná, ale aj modrá, zelená, fialová či žltá. Najviac používaný bol červený atrament (mohol by trojaký) a písali sa ním nadpisy a iniciály, teda používala sa na zvýraznenie istých častí textu. Podpis červeným purpurom bol napr. privilégiom byzantských cisárov. Na písanie sa často používala zlatá alebo strieborná farba, predovšetkým cenné rukopisy boli písaní týmito farbami na purpurovom pergamene.