Potreby – sú prejavom pocitu nedostatku niečoho čo sa nám žiada uspokojiť.
- životne nevyhnutné: človek ich nevyhnutne potrebuje k
svojmu životu (jedlo, voda, vzduch, odev...)
- kultúrne a luxusné: sú potreby nad hranicou životného minima, však závisí od
vyspelosti krajiny, kde určitá potreba môže byť životne nevyhnutnou a inde luxusnou (chladnička, divadlo, auto, kino...)
- individuálne: sú potreby každého jedinca zvlášť (potreba
kúpiť si jedlo, topánky...)
- kolektívne – spoločenské: zabezpečujú potreby určitej skupiny ako celku – uspokojovanie potrieb
celospoločenského charakteru (potreba obyvateľov mesta mať kino, potreba výstavby diaľnice, škôl, nemocníc...)
- hmotné = materiálne: potreba stravovania, odievania, bývanie...
-
nehmotné = nemateriálne: potreba čítať, učiť sa, priateľstvo, láska, pochvala, ocenenie...
Maslowova teória hierarchie potrieb: hovorí o piatich skupinách potrieb. Potreby na jej spodku treba uspokojiť ako prví, tie na vrchole ako posledné:
Ľudské potreby sú neohraničené. Možnosti uspokojovania potrieb sú ohraničené.
Uspokojovanie potrieb závisí najmä od:
a) dostatku prostriedkov na ich uspokojovanie (peniaze)
b) poradia dôležitosti ich uspokojovania (iné potreby má športovec, iné učiteľ...)
S t a t k y
– sú veci, ktoré slúžia na uspokojovanie potrieb človeka.
Môžu byť:
a) výsledkom prírodných procesov, skupinu označujeme
ako voľné statky, ktoré nie sú výsledkom výroby a vo vzťahu k potrebám nie sú obmedzené. Treba s nimi hospodáriť ako so vzácnymi statkami
(voda, vzduch, piesok...)
b) výsledok výroby, ide o vzácne (ekonomické) statky, ktoré sú výsledkom hospodárskej činnosti, vo
vzťahu k potrebám sú obmedzené. Treba s nimi nakladať hospodárne, tzn. zvažovať, ako ich efektívne vyrábať, rozdeľovať a
spotrebúvať.
Vzácne statky podľa účelu použitia rozdeľujeme:
a) kapitálové statky – uspokojujú potreby
ľudí nepriamo, t. j. sprostredkovanie, slúžia na výrobu spotrebných statkov, alebo na výrobu ďalších kapitálových statkov, napr.:
suroviny, materiál, výrobné budovy.
b) spotrebné statky – priamo uspokojujú potreby ľudí. napr.: potraviny, šatstvo, odev,
bicykel, chladnička, rádio... No za určitých okolností môže byť spotrebný statok aj kapitálovým, napr. automobil na osobné účely je
spotrebný statok a automobil na podnikateľské účely je kapitálovým statkom.
S l u ž b y - sú statky, ktoré majú nemateriálny, teda nehmotný charakter. Sú to činnosti, ktoré uspokojujú ľudské potreby svojím vlastným priebehom (opravárenské služby, služby lekárov, železníc, sporiteľní...)
Delíme ich:
a) vzácne služby: súvisia s opravou
a údržbou vecí (obuv, TV...),
so zabezpečovaním čistoty a hygieny (práčovne a čistiarne),
s presunom osôb a tovarov (osobná a
nákladná preprava).
b) osobné služby: uspokojujú potreby ľudí priamo, bez sprostredkovania pomocou vecí, napríklad:
služby školstva, zdravotníctva, kultúry, rekreačné, hygienické služby: manikúra, pedikúra, kaderníctvo,
kozmetika...
Hospodárstvo a jeho základné výrobné činitele
Hospodárstvo je oblasť cieľavedomej činnosti ľudí, ktorej cieľom je výroba statkov a služieb. Vo výrobe sa pretvárajú výrobné vstupy (výrobné faktory: práca, pôda, kapitál) tak, aby ich výsledkom boli očakávané výstupy (kapitálové alebo spotrebné statky a služby).
Výrobné vstupy – výrobné činitele, možno členiť do 3 skupín:
1. Práca: predstavuje cieľavedomú činnosť ľudí zameranú na
tvorbu statkov, ktoré uspokojujú ľudské potreby.
Poznáme:
a) fyzickú prácu: práca baníka, murára...
b) duševnú
prácu: práca lekára, učiteľa..
c) kvalifikovanú: pracovník má vzdelanie
d) nekvalifikovanú: kedy pracovník vzdelanie
nemá)
2. Pôda a prírodné zdroje: zahŕňajú všetko to, čo človek získava z prírody a patrí sem: pôda, nerastné bohatstvo (zlato, minerály, kovy), energetické zdroje (ropa, zem. plyn), životné prostredie (slnko, vzduch).
3. Kapitál:
tvoria tie statky, ktoré pomáhajú pri výrobe ďalších statkov a služieb:
a) fyzický kapitál: stroje, zaradenia, výrobné haly,
dopravné prostriedky...
b) kapitál v peňažnej podobe: samotné peniaze, CP, akcie, dlhopisy...
Výrobné výstupy - sú výsledkom výroby, môžu byť v podobe kapitálových alebo spotrebných statkov a služieb.
Základné hospodárske jednotky, ktoré sa zúčastňujú výrobného
procesu
sú:
1. Podniky: ktoré vyrábajú statky a služby.
2. Domácnosti: t. j. obyvateľstvo, ktoré statky spotrebúva.
3. Štát: je špecifická hospodárska jednotka na trhu a určuje zákony, ktorými sa podniky
a domácnosti musia riadiť (daňové zákony, protimonopolné opatrenia...)
Podnik: je hospodárska jednotka, jej základným cieľom a funkciou je podnikanie – podnikateľská činnosť. Na trh prichádza predať to, čo vyrobil – spotrebné a kapitálové statky a služby ale na trh chodí aj kupovať výrobné faktory – práca, pôda, kapitál.
Domácnosti: ako hospodárske jednotky sa podieľajú najmä na spotrebe statkov a služieb, ktoré nadobúdali v procese rozdeľovania a výmeny. Človek si za svoju mzdu za prácu nakúpi potraviny, odevy, má výdavky na vzdelávanie, kultúru, šport, môže si založiť súkromnú firmu, môže si zakúpiť akcie v akciovej spoločnosti. Domácnosť, ktorá vlastní pozemok ho môže prenajať alebo predať, tým získa prostriedky na uspokojovanie svojich potrieb. Prichádzajú na trh kupovať spotrebné a kapitálové statky a služby a zároveň na trhu predávajú výrobné faktory.
Vzťahy medzi podnikmi a domácnosťami
Podniky ponúkajú domácnostiam spotrebné a kapitálové služby a
statky.
domácnosti platia firmám za kúpené spotrebné a kapitálové statky a služby.
Podniky platia domácnostiam za prácu (mzdou), za
pôdu (rentou) a za kapitál (dividendami).
Domácnosti ponúkajú firmám prácu, pôdu a podiel na kapitáli.
Výrobok – je hmotný statok, ktorý je výsledkom vlastného výrobného procesu určitého konkrétneho podniku. Podnik ich môže predať alebo spotrebovať na vlastné účely. Pri predaji výrobkov sa tieto stávajú tovarom, sú predmetom kúpy a predaja.
Tovar – je všetko to, čo podnik ako hospodárska jednotka predáva spotrebiteľovi, ak podnik spotrebúva výrobky vlastnej výroby, tieto sa neoznačujú ako tovar.
Rozdiel medzi prirodzenou a spoločenskou deľbou práce
V historickom vývoji spoločnosti sa postupne začali
osamostatňovať jednotlivé druhy prác. Vyčlenili sa typicky mužské práce (lov, ťažba surovín, práca na poli, v lese...) a typicky ženské
práce (starostlivosť o deti, príprava jedál, šitie...)
Prirodzená deľba práce: je založená na fyziologickom základe.Dovtedy robili všetci všetko.
Spoločenská deľba práce: je založená na spoločnosti – hospodárskom základe.
Prvou veľkou spoločenskou deľbou práce bolo oddelenie pastierskych rodov, kmeňov od poľnohospodárskych, v druhej veľkej spoločenskej deľbe práce sa oddelilo remeselníctvo od poľnohospodárstva a v tretej sa oddelil obchod od ostatných hospodárskych činností. Až do obdobia I. spoločnej deľby práce si možno existujúce hospodárske jednotky predstaviť ako uzatvorené domáce hospodárstvo – výroba i spotreba sa realizovali podľa požiadaviek uzatvorenej rodiny – kmeňa. Každé domáce hospodárstvo bolo sebestačné. Postupne sa jednotlivci začali špecializovať na výrobu tých statkov a služieb, ktoré dokázali vyrobiť najzručnejšie (stolári – nábytok, obuvníci – obuv...). Ostatné statky a služby si vymieňali na trhu s inými výrobcami.
Neskôr existovala Naturálna výmena – Barter –
výmena ktoréhokoľvek tovaru za ktorýkoľvek iný tovar, bola komplikovaná a nepraktická.
Neskôr sa s tovarom vyčleňovali rôzne druhy
tovarov (dobytok, kožušiny, plátno, drahé kovy...), ktoré sa stali všeobecne uznávaným výmenným prostriedkom. Tak postupne vzniká
obehové hospodárstvo vyčleňujú sa v ňom dve skupiny hospodárskych jednotiek:
1. výrobne orientované hospodárske jednotky – Podniky
2. Spotrebiteľsky orientované hospodárske jednotky – Domácnosti
So vznikom peňazí sa výmena rozčlenila na:
a) predaj (tovar za peniaze),
b) kúpa (peniaze za tovar).
Obehové hospodárstvo najskôr
fungovalo vo forme tzv. mestského hospodárstva – výmena sa uskutočňovala medzi remeselníkmi miest a roľníkmi okolitého kraja.
Ak
do obehového hospodárstva zaradíme všetkých účastníkov trhu v rámci určitej krajiny, hovoríme o národnom
hospodárstve.
Rozšírením spoločenskej deľby práce za hranice štátu vzniklo svetové hospodárstvo.
Súčasné formy deľby práce
1. Vnútropodniková (jednotlivá) deľba práce: spočíva v tom, že vo vnútri podniku sa všetky úlohy rozdeľujú – členia na jednotlivé pracovné úkony. Každý pracovník nevykonáva všetky druhy práce, ale špecializuje sa na určité druhy prác v rámci daného úseku činnosti v podniku. Inú prácu vykonávajú napr. : skladoví pracovníci, inú pracovníci v učtárni alebo priamo vo výrobe, či pri predaji výrobkov.
Výhody deľby práce:
– rast produktivity
práce, čo vedie súčasne k úsporám času pri výrobe
– možnosť rýchleho zapracovania sa nových zamestnancov na vykonávanie
jednotlivých
úkonov
Nevýhody deľby práce:
– príliš špecializovaná práca spôsobuje jednotvárnosť, vzniká
pocit nudy, bezúčelovosti,
– môže byť príčinou rýchlej vyčerpanosti a brzdou rozvoja osobnosti pracovníka,
– vzájomná
závislosť ľudí.
Vedúci riadiaci pracovníci (manažment), by mali dbať na to, aby sa čo najviac eliminovali nevýhody vyplývajúce z
rozvinutej deľby práce, čo by zvýšilo efektívnosť výroby a zároveň uspokojovalo pracovníkov z dobre vykonanej práce.
2. Odvetvová deľba práce: vo vyspelých ekonomikách sa výrazne presadzuje vnútroodvetvová a medziodvetvová deľby práce, kde proces špecializácie a kooperácie (spolupráce) prekračuje rámec jedného podniku. Môže ísť pritom o horizontálnu alebo vertikálnu špecializáciu.
Pri horizontálnej špecializácii ide o vnútroodvetvovú deľbu práce, kde jednotlivé podniky podávajú výkony na rovnakom stupni, ale sa špecializujú na jednotlivé druhy výrob, napr.: v kožiarskom priemysle sa môžu niektoré podniky špecializovať len na pánsku obuv, iné na koženú galantériu a podobne.
Vertikálna špecializácia predpokladá nadväznosť jednotlivých výrob a
odvetví. Ide spravidla o medziodvetvovú deľbu práce: prvovýroba doprava veľkoobchod textilný priemysel
maloobchod konečný
spotrebiteľ.
3. Medzinárodná deľba práce: je osobitným druhom súčasnej formy deľby práce, prerastá hranice jednotlivých krajín. V nej ide o špecializáciu a kooperáciu medzi jednotlivými národnými ekonomikami.
Účasť krajín na medzinárodnej deľbe práce závisí od:
– od veľkosti,
– od polohy – susedným krajinám sa lepšie spolupracuje na základe zvykov a tradícií ako vzdialeným krajinám,
– od prírodných podmienok – v niektorej krajine sa energetické bohatstvo alebo nerastné suroviny môžu nachádzať a v inej nie a tá ich potom musí dovážať (zlato, ropa),
– od klimatických podmienok – na základe klimatických podmienok sa v jednej krajine určité plodiny môžu pestovať a v inej nie – tá ich musí potom dovážať (prímorské krajiny s tropickým ovocím),
– od spoločenských podmienok – lacná pracovná sila, ekonomické podmienky pre podnikanie.