Úverové peniaze

Úverové peniaze

S rozvojom obchodu a s rozvojom peňažníctva v stredoveku sa v Európe postupne rozšírilo používanie rôznych úverových dokumentov. Okrem depozitnej potvrdenky o dočasnom uložení striebra alebo zlata u bankára, to boli najmä zmenky, štátne obligácie, čiže dlhopisy a šeky.

Zmenka je stará jednoduchá forma úveru, ktorý obsahuje záväzný sľub dlžníka, vystaviteľa zmenky, teda toho, kto zmenku vystavuje. Dlžník sľubuje, že v určenom čase zaplatí dlžnú (zmenkovú) sumu veriteľovi.

Takáto zmenka vystavená medzi dvoma obchodníkmi, sa nazýva vlastná. Kupujúci nemal hotovosť na zaplatenie a predávajúci s odloženou platbou súhlasil a zmenku akceptoval. Úverové vzťahy sú však často oveľa zložitejšie a zachytávajú vzťahy medzi troma aj viacerými osobami. Vtedy sa použije cudzia zmenka, ktorá obsahuje bezpodmienečný príkaz na zaplatenie zmenkovej sumy. Veriteľ mohol napríklad svoju zmenkovú pohľadávku ešte pred dátumom splatnosti previesť jednoduchým zápisom na rube zmenky (rubopis) na ďalšiu osobu, a tak si vyrovnať vlastnú dlžobu.

Takto sa začali zmenky posúvať, obiehať a premieňať stále viac na papierové peniaze, ako ich poznáme dnes. Neznamená to ale, že zmenky svoju pôvodnú funkciu stratili. Aj dnes sa používajú ako krátkodobé úverové cenné papiere.

Používanie zmeniek a obchodovanie s nimi sa u nás v súčasnosti riadi osobitným zákonom zmenkovým a šekovým z r. 1950. Jeho zaujímavosťou je, že odvtedy nedošlo ani k jednej jeho novelizácii, čo svedčí svojím spôsobom o nadčasovosti tohto inštitútu. Vychádzalo sa z medzinárodných dohôd o zmenkovom a šekovom práve, ktoré boli prijaté na konferencii v Ženeve ešte v roku 1930 a odvtedy tiež neboli menené. Z toho vidieť, že aj tento platobný nástroj „prežil“ už pomaly storočie a využíva sa aj u nás, aj keď nie v masovom meradle.