Arthur Schopenhauer

Svoju filozofiu postavil na kantovskom základe. Už v úvode hlavného diela Svet ako vôľa a predstava prehlásil, že predpokladá znalosť Kantových prác u čitateľa. Neznášal Fichteho, Schellinga a Hegela, tvrdil že sú to tri nafúknuté balóny stojace medzi ním a Kantom. Boli kolegovia na Berlínskej univerzite s Heglom a neznášali sa. Hovoril, že príde doba že ten kto nebude poznať jeho názory, bude považovaný za ignoranta.

Čokoľvek čo je, nie je bez dôvodu. Matka všetkých vied je práve hľadať tento dôvod, pýtať sa na všetko prečo. Zákon dostatočného dôvodu nadobúda štyri formy: a/ kauzalita ako naša predstava, ako to čo tvorí obsah našej skúsenosti. b/ zákon poznania- logický súlad medzi premisami a záverom, c/ priestor a čas ako formy nazerania- v čistej podobe s nimi operuje matematika, d/ zákon motivácie- človek koná v dôsledku určitých motívov, no tie motívy nie sú len tak náhodou dané, ale spočívajú v kozmickej vôli. Najdôležitejšia je štvrtá forma.

Svet je moja predstava, človek vníma iba oko, ktoré vidí zem a slnko, ruku, ktorá chytí nôž ale nie predmety samotné. Poznanie je natoľko determinované štruktúrou ľudskej skúsenosti, priestorom, časom a kauzalitou že možno povedať, nie je to poznanie vecí aké sú, ale moja predstava, pretože človek dáva zo svojich dispozícií toľko, že tie veci nespozná. Nevie aké sú naozaj, ani nevie s istotou povedať či jestvujú, nebytie sveta je rovnako možné ako bytie. Vec osebe je síce nepoznateľná, ale v nás samých ju spoznáme. Vôľa a čin je jedno, nie ako tvrdil Kant v Kritike praktického rozumu že istá je iba vôľa a čin je zo sveta mimo istoty, mimo mňa. Vôľa je jediné, čo z veci osebe spoznávame. Je nám blízka a ľahko poznateľná. Vôľa nepatrí do sveta javov, ale do sveta vecí osebe. Je iba jedna, lebo mnohosť nie je vo svete o sebe, iba vo svete javov. Z tohto hľadiska má Schopenhauer iný názor na ľudské telo. U Kanta je to súčasť javov, no u Schopenhauera je to objektivizovaná vôľa.

Táto vôľa má špecifické vlastnosti. Nie je to Kantova dobrá vôľa z kategorického imperatívu, ba ani svetový duch. Vôľu možno poznať vo všetkých predmetoch. Na jednej strane vidíme predmety ako javy- spoznávame ich fenomenálnu stránku, na druhej strane ich spoznávame ako prejavy vôle, a toto sa deje tak, že prijímame ich idey. Tieto idey neprijímame skúsenosťou, ale zvláštnym druhom nazerania, ktorý nepatrí do vedy, ale do umenia. Idey vidíme vnútorným zrakom, nie logicky, ale skôr cez umenie.
Vôľa podmieňuje všetko, no sama podmienená nie je. Aj konanie človeka. Človek nie je slobodný čo sa týka vôle, slobodná je iba metafyzická svetová vôľa. My si ani neuvedomujeme vlastnú motiváciu. V nás jestvujú nejaké podvedomé nutkania, Schopenhauer si bol vedomý, že jestvuje podvedomie. Naše akty vôle to je ilúzia, to sa iba manifestuje všeobecná vôľa v nás. Sexualita je prejavom vôle v nás. To nie my sami chceme sex, ale tá vôľa v nás chce, aby tento druh pokračoval, aby sa i v človeku vôľa naďalej manifestovala. Je to cudzia sila v našom vnútri a nie naša dobrá vôľa. Táto vôľa je slepá, je bezdôvodná a nevedie nikam! Vôľa je bez cieľa a zmyslu.
  Život človeka nemá nijaký zmysel. Človek nikdy nemôže byť plne spokojný, s ničím sa neuspokojí, lebo nejestvuje cieľ. Život je neustále striedanie túžby a nudy. Pesimistický základ je úplne prirodzený, veď ľudský život je utrpenie. Svet je najhorším z možných svetov, niečím čo by nemalo byť. No i z pesimizmu jestvuje nejaký únik.

Jestvujú niekoľko foriem úniku. Prvou cestou úniku je samovražda. Aj to je riešenie, ale slabšie, lebo vôľa si vytvorí zas ďalšie telo na manifestáciu. Ďalšou cestou je kontemplácia v umení, človek sa estetickou kontempláciou odosobní. Treťou cestou je askéza. Človek sa odosobní, nepozerá na svoje principium individuationis -lebo to je klamné, je to klamstvo- nie nejaké nezávislé ja, ale iba manifestácia svetovej vôle. Po odosobnení sa človek má otvoriť odporu k súcnu, odmieta všetko okolo seba. Pripomína to strašne indickú filozofiu a Schopenhauer ju mal veľmi rád.