Novokantovstvo

Približne od roku 1865 dochádza v Nemecku k oživeniu kantovskej filozofie. Vznikol prúd filozofov, ktorý sa na Kanta odvolávali a v histórii filozofie sú významní. Voláme ich novokantovci. Boli to väčšinou tí, ktorí nič nevideli v hegeliánstve. Vtedy sa vo filozofii /v tomto prúde/ udomácňuje heslo: Späť ku Kantovi! Takýchto mysliteľov bolo dosť, tu si poukážeme na najvýznamnejších. Ide o scientistický smer filozofie, t. j. usiluje sa aby filozofia mala vedecké základy. Prví iniciátori boli Liebman a Lange. Marburská škola. Založil ju Hermann Cohen. Vyzdvihuje to, že človek je tvorivá bytosť. Čisté myslenie sa prejavuje v poznávaní, analýze etiky, v tvorivosti a estetickom názore. Metafyziku Cohen nepovažuje za možnú. Kanta totiž považuje za autoritu aj v tvrdení: „o veciach poznávame iba to, čo do nich sami vložíme“. Filozofia by mala mať ako svoj hlavný predmet poznanie, mala by sa zapodievať najmä gnozeológiou. Samozrejme, ako u Kanta etika iba určuje formálne kritériá dobra, ale nie jeho konkrétnu náplň. Predmetom etiky je proste čistá transcendentálna vôľa, samotný úmysel vykonať podľa autonómnych kriotérií dobro. Sama filozofia má skúmať to ako poznávame, poznanie- ale cez prírodné vedy. No  všetko to musí pochádzať z čistého rozumu. Ide o hľadanie foriem zákonov, ktoré platia v prírodných vedách, ale sú vyvodené z čistého rozumu- ako aj prírodné vedy.

Paul Natorp prehodil výhybku až na koľaj solipsizmu. Vec  o sebe považuje za jeden z najväčšie omyly filozofie. Treba to proste eliminovať. Jestvovanie nejakej objektívnej reality mimo subjektu pokladá za blud, za fikciu. No Kanta kritizuje aj z iných pozícií- Kant proste kategórie podradil pod Aristotelovskú logiku a geometriu odvodzuje od Eukleidovej a Newtonovej predstavy priestoru. Toto pri jestvovaní iných logických systémov a po objave neeuklidovskej geometrie Lobačevským a Bólyayom považuje za neudržateľné. Ide o poznanie myšlienkových určení, ale nie faktov. Význam pojmu sa dá určiť jedine analýzou štruktúry myslenia, ale nie cez predmet poznania, samotný predmet nie je východisko, ale produkt poznania. V 20. storočí v tejto škole pôsobil Ernst Cassirrer.

Badenská škola novokantovstva je najviacej zameraná na teóriu hodnôt. Jej myšlienky vychádzali v časopise Logos. Jej hlavnými predstaviteľmi boli predovšetkým Wilhelm Windelband a Heinrich Rickert, mali približne rovnaké názory. Filozofia musí mať metódu a aj preukázané nejaké výsledky, v tom má mať isté kritériá vedeckosti. No filozofia nemôže zastúpiť vedy- fyziku, chémiu, ekonómiu etc., má jedinú úlohu, zisťovať platnosť. To znamená, zisťovať, že čo hovoria špeciálne vedy, ako je možné, v akom zmysle a na akom stupni to je platné. Ide o platnosť hodnôt, ako ich možno uznať za pravdivé, dobré a krásne. Ako je možná veda, aká je hodnota jej pravdivosti, ako je možná mravnosť a estetické cítenie- to sú otázky filozofie. No do ľudského sveta platia aj hodnoty. Patria do ľudského sveta a pre človeka dávajú svetu zmysel. Nemožno sa vyjadriť, aký je metafyzický štatút hodnôt, z čoho sú, vieme len to že jestvujú a sú dôležité.

Zaujímavá je klasifikácia vied badenskej školy. Vedy delí na nomotetické a idiografické. Nomotetické vedy sú také, ktoré hľadajú všeobecnosti vo forme prírodného zákona. Idiografické vedy hľadajú jednotlivé, sú to vedy o udalostiach. Prvé učia čo je a druhé čo už raz bolo. Dejiny sa nemôžu stať nomotetickou vedou. Príkladom je filozofia dejín, ktorá dôjde iba k niektorým všeobecnostiam, ale veda sa z toho vytvoriť nedá, navyše je dosť sporná.