Alfred North Whitehead

Alfred North Whitehead (1860- 1947)
O Whiteheadovi hovoríme ako o filozofovi 20. storočia, pretože v 19. storočí sa venoval matematike. Aby sme ho pochopili ako filozofa, všimnime si najprv jeho dráhu matematika. V matematike sa sústreďoval na vytvorenie jej logickej výstavby. Práve jemu a jeho žiakovi Bertrandovi Russellovi vďačíme za dnes bežne zaužívané stanovisko, že algebra je súhrn pravidiel na narábanie s rozličnými prvkami jazyka a nielen s číslami. Potrebné sú základné tvrdenia ktoré sú evidentne platné /axiómy/ a z nich sa dôkazmi vyvodzujú ďalšie tvrdenia – teorémy. Takto je možné budovať matematický systém ktorý sa dá využiť ako aplikovaný jazyk mimo matematiky /napr. fyzika/. Matematiku obohatil aj svojím príspevkom v oblasti teórie množín. Whitehead sa ako matematik preslávil najmä dielami Univerzálna algebra a predovšetkým Principia Mathematica, ktoré napísal spolu s Bertrandom Russellom. Je to viaczväzkové rozsiahle dielo. Zachovala sa anekdota, že rukopis museli pre jeho objemnosť autori pri transporte k vydavateľovi tlačiť na káričke.

Matematiku chápal ako najoriginálnejší výtvor ľudského ducha, ako vedu o najzložitejších abstrakciách k akým môže rozum dospieť. Zacitujme si niektoré jeho myšlienky: „Matematika je myslenie pohybujúce sa vo sfére úplného abstrahovania od každého jednotlivého prípadu toho, o čom sa práve vypovedá... . Originalita matematiky spočíva v tom, že v matematickej vede sú vyjadrené vzťahy medzi vecami, ktoré sa bez sprostredkovania ľudským rozumom nedajú vôbec postihnúť“. Napriek názoru, že v budúcich tisícročiach bude najväčšou novinkou civilizácie nadvláda matematického rozumu, nebál sa označiť matematiku za božské bláznovstvo ducha, v ktorom uniká od dotieravých udalostí. Zároveň ju označil za vedu v plienkach.
Whiteheada hodne inšpiroval G.W. Leibniz so svojou koncepciou mathesis universalis, univerzálneho jazyka ktorý by zapísal každú formu rozumného uvažovania. Tomuto názoru sa hovorí logicizmus a zastával ho práve jeho spolupracovník Russell. Stalo sa to príčinou ich rozchodu. No napriek tomu spolu dokázali nesmierne veľa. Aj nie dávno zosnulý logik a filozof W.V.O. Quine označil Principia Mathematica za jeden z veľkých intelektuálnych monumentov všetkých čias.

Ako matematik sa Whitehead filozofii mnohé roky profesionálne nevenoval, vynímajúc len logiku. Pri koncipovaní základov matematiky dospel k názoru, že jej jazyku uniká oblasť filozofie a krásnej literatúry. Ako jeden z najväčších matematikov svojej doby jednoznačne musel prísť do styku s aplikáciou matematických teórií do iných oblastí vedy, veď napokon to metodicky pripravili Principia Mathematica  ktorých cieľom bolo pripraviť možnosť aplikácie matematickej logiky do geometrie a fyziky. Geniálny Whitehead bol maximalista a snažil sa prísť k systému v ktorom by obsiahol všetko. Ako mysliteľ ovplyvňujúci jazyk teoretickej fyziky musel reflektovať všetky bazálne problémy fyziky a biológie. A obdobie nového fundovania matematiky šlo ruka v ruke s vývojom vo fyzike a v chémii. Roku 1900 položil Planck prvé základné kamene kvantovej fyziky a za nasledujúcich 25 rokov sa kvantová fyzika vyvinula na prepracovanú konzistentnú teóriu. V rovnakom období /s rozpätím 10 rokov/ Einstein vypracoval špeciálnu a všeobecnú teóriu relativity. Whitehead pochopil medzi prvými, že teória relativity a kvantová fyzika sú základné piliere pre vybudovanie nových základov vedy. Nanovo kladú základné zákony fyziky ako aj predstavy o priestore, čase, častici a pohybe. O takých pojmoch a problémoch nemohol mysliteľ Whiteheadovho kalibru uvažovať len v matematickej a fyzikálnej rovine, ale musel ich vyhodnotiť aj filozoficky. No tieto úvahy vyžadujú prinajmenšom toľko zložitosti ako samotné fyzikálne úvahy. Rovnako ich treba objaviť, sformulovať a logicky vybudovať. Na to bol potrebný nový pojmový aparát. Einsteinova fyzika používala niektoré pojmy prevzaté z klasickej fyziky. O to viac kvantová teória v ortodoxnej /kodanskej/ interpretácii používa zámerne kvôli zrozumiteľnosti pojmy klasickej fyziky.

Whitehead na to kriticky reagoval. Pojmy používané modernou fyzikou sú síce blízke ľudským predstavám, ale nezodpovedajú realite. Realite zodpovedá matematický opis. Medzi ním a slovným výkladom je rozdiel, čo v praxi znamená dva jazyky pre opis prírody vedou. Whitehead snažiaci sa o jednotnú koncepciu ktorá by zahŕňala všetko nedokázal prijať zdvojenie opisu fyzikálnej reality. Preto sa usiloval utvoriť nový pojmový aparát vhodný pre modernú fyziku. Jeho pozitívom malo byť vychádzanie zo skutočnosti, vo Whiteheadovej koncepcii zo skúsenosti. Pojmy mali korešpondovať s matematickým opisom, čím by sa odstránilo zdvojenie.

To však nie je všetko. Whiteheadove úvahy šli širšie. Intenzívne meditácie o vede ho priviedli k myšlienke, že filozofia obdobia v ktorom žije je odtrhnutá od vedy. Skúmajúc dejiny ich vzájomného vzťahu považuje za začiatok ich rozdelenia Descartesovu filozofiu. Filozofiu počínajúcu Descartesom charakterizuje Whitehead ako poznačenú subjektivizmom. Filozofia v novoveku poväčšine skúma svet zo stránky subjektu a veda sa usiluje zachytiť jeho povahu ako objektu.

Rozdelenie opisu fyziky na matematický a jemu nezodpovedajúci verbálny aparát, rozdelenie pôvodne korešpondujúceho vzťahu filozofie a vedy ako aj celková snaha o syntézu rôznych oblastí produktov ľudského ducha ho viedli k vytvoreniu vlastného originálneho filozofického systému. Jeho koncepcia filozofie sa vyznačuje predovšetkým vlastným pojmovým aparátom. Whitehead zavádza veľmi neobvyklý pojmový aparát, pre nezasväteného čitateľa je prvý kontakt s jeho textami s filozofickou problematikou problémovou četbou. Jeden z jeho kritikov sa vyjadril, že Whitehead neváha znásilniť základné princípy jazyka až k hraniciam verbálnej nekomunikovateľnosti. Sám Whitehead uvádza, že čítanie Hegla mu nedávalo zmysel, no rovnako to zrejme dopadne i pri čítaní jeho textov bez prípravy. Preto bude vhodné pri vysvetlení princípov jeho filozofie vysvetľovať i jeho pojmy.

Aby to však bolo zrozumiteľnejšie, pozrime sa najprv na najdôležitejšie princípy Whiteheadovej metafyziky. Skutočnosť predstavuje organický celok, je rozvíjajúcim sa organizmom. Každá vec jestvujúca v danom čase má organickú štruktúru. Nedá sa opísať len časťami ktoré ju tvoria, ale musí byť opísaná i štruktúru veci. Organický celok skutočnosti je v procese. Neznamená to len púhu zmenu, ale to že sa celá skutočnosť tvorivo vyvíja. Celý kozmos je aktívnym organizmom ktorý sa neustále vytvára a vyvíja. Tvorivá zmena sa deje na základe kozmickej emocionálnej energie. Každá energia kdekoľvek vo svete je jej špeciálnym prípadom. Všetky časti, t.j. všetky akty tvorenia sú jednotné s celým kozmom. V procese sa kozmos neustále zdokonaľuje a vrcholom dokonalosti je objektívna nesmrteľnosť.

Základnou jednotkou skutočnosti je pojem udalosť. Udalosť je veľmi malý časový a priestorový úsek skutočnosti. V okamihu v akom je vytvorená, zaniká. Nejde o nekonečne malý časový úsek, iba o úsek veľmi malý. Rovnako je udalosť ako základná jednotka priestorovo veľmi malá. Nie je však nekonečne malou veličinou. Udalosť sa odohrá v konkrétnom malom priestore a malom čase. Whitehead nekonečne malé veličiny neuznáva ako abstrakcie, ktoré nemajú reálnu oporu v skutočnosti. Bod nazýva termínom prostá lokácia. Udalosti ktoré vzápätí zanikajú sú prepojené tým, že sú súčasťou jedného organizmu. Nižšie organizmy sú prepojené do vyšších organizmov a celý kozmos je jeden veľký organizmus. Toľko k pochopeniu univerza ak si ho predstavíme v stojacom momente, staticky. Ak si ho predstavíme dynamicky, po skončení trvania udalosti okamžite vzniká nová udalosť. Udalosť ide za udalosťou. Človek ale vníma len určité veci. No tie sú iba abstrakciou skutočnosti.

Ako je potom možné, že človek vníma isté veci rovnako, že sa mu zdajú rovnaké po relatívne dlhej dobe? Podľa Whiteheada rovnaké nikdy nie sú, jedinečnosť každej udalosti je neopakovateľná. Sú len podobné. Zabezpečujú to večné objekty. Tento pojem môže pripomínať platónske idey. Oni určujú, aby udalosť ktorá v čase kontinuálne nadväzuje na predchádzajúcu udalosť, alebo v priestore nadväzuje na vedľajšiu udalosť mohla na ňu reagovať podobnosťou či inak. Večné objekty jednoducho určujú nový obsah nasledujúcej udalosti. Organizmus tak zachováva sebatotožnosť. Túto vlastnosť nazýva imanentnosť. To zabezpečuje, že človek vníma večné objekty cez spojenie udalostí. Príčina ako taká nejestvuje. Svet sa riadi pomocou večných objektov, oni môžu za to že za jednou udalosťou nasleduje iná. Takýto sled udalostí nazýva Whitehead nexus. Vďaka tomu, že celý svet je organizmom môže jednotlivá udalosť vstúpiť do druhej udalosti, či už v priestorovo alebo časovo do minulosti. Túto schopnosť označuje Whitehead termínom citnosť. Takto je možná skúsenosť a vlastne celé poznanie.
Originálnym spôsobom spája náš filozof vedu, filozofiu a náboženstvo. Oplatí sa uviesť niektoré jeho výroky na adresu náboženstva. „ Náboženstvo je víziou čohosi, čo sa nachádza mimo, za a uprostred toku pominuteľných vecí, čosi čo je reálne ale i tak čaká na uskutočnenie... čo dáva zmysel pominuteľnému a predsa uniká pochopeniu, čoho vlastníctvo je najvyšším dobrom a predsa je mimo dosahu, čo je najvyšším ideálom a ja beznádejným hľadaním“. Boh v jeho poňatí je princíp poriadku. Boh určuje vzťahy  medzi večnými objektmi. Určuje, kedy ktorý večný objekt bude konkretizovaný. Vedie svet ako organizmus smerom k pravde, kráse a dobru. Whitehead ho označuje termínom princíp zrastania. Myslí tým zrastanie organizmu do jednotného celku.

Vedeckým problémom ku ktorému sa Whitehead vyjadril tiež je evolúcia. V zásade ju akceptuje, veď organizmická filozofia tvorivého vývoja toto riešenie priam ponúka. Považuje ju však za relevantnú len pri niektorých živých jedincoch, nedávajúc jej tak absolútny rozmer. Odmieta uznať princíp neľútostného prirodzeného výberu za princíp evolúcie, rovnako ako odmieta zaň uznať princíp všeobecnej lásky medzi živočíchmi / známy námet ilustrácií publikácií svedkov Jehovových – „ lev domáci“/. Ak by sme to mali maximálne zhrnúť, problémy vedy doviedli Whiteheada k vytvoreniu filozofického systému. Základnou jednotkou je udalosť v malom čase a priestore. Svet je organizmus a tak sa udalosť dostáva jedna do druhej. Ako sa udalosti vytvárajú riadia večné objekty, ktoré pomocou abstrakcie spoznávame vo svete. Večné objekty diriguje Boh, ktorý svet vedie stále do lepšej skutočnosti.

Whitehead patrí medzi veľmi významných filozofov. Svojou filozofiou predpovedal mnohé výsledky fyzikálneho bádania a jeho prognózy sa splnili. Jeho dielo čítajú mnohí súčasní intelektuáli nielen z radov prírodovedcov. Whitehead ukazuje schodnú cestu pre filozofiu vedz popri metafyziku odmietajúcich pozitivistoch a vedu odmietajúcich iracionalistoch a vede pozornosť nevenujúcich existencialistoch. Jeho dielo dnes zažíva renesanciu.