Jean Francois Lyotard

Jean Francois Lyotard

Tohto filozofa pokladajú za zakladateľa postmodernizmu, pretože on širšie používa tento termín. Dôležité je obdobie rokov 1983- 1984, keď Lyotard vydal svoje pionierske práce Odpoveď na otázku, čo je postmoderna; Postmoderná situácia: Správa o vedení. Veľmi presne, exaktne vypovedal o tom čo je to postmoderna: „Zjednodušujem do krajnosti, definujem postmoderno ako nedôverčivosť k veľkým rozprávaniam.“ Podobne ako niektorí analytickí filozofi aj on si uvedomuje že snaha človeka o reprezentáciu nie je ten pohľad z neutrálneho hľadiska a že je možné i toto vnímať z nadhľadu.

Sám hovorí, že subjekt, reprezentácia, význam, znak a pravda tvoria články reťaze, ktorá musí byť rozbitá ako celok. V tomto kontexte pokladá za výhodnejší polyteizmus než monoteizmus. Polyteizmus uznáva skutočnosť, že ľudská skutočnosť nie je nerozdelená. Vzťahy medzi bohmi nie sú rigidne dané a teda to nie je podriadené nejakému večnému princípu. Je to privilegovanie heterogenity a nesúmerateľnosti.

No jeho najvýznamnejší prínos je určite spomenutá nedôvera k veľkým rozprávaniam, k metapríbehom. Mnohokrát je kultúta ospravedlňovaná, legitimizovaná veľkými rozprávaniami, metapríbehmi. Sú to rozličné metapríbehy ako boj proti diablovi, boj o vrátenie nadhodnoty robotníkovi, vytváranie bohatstva, boj dobra proti zlu, dialektika Hegelovho svetového ducha etc., proste príbehy histórie sveta umožňujúce vytvorenie filozofie dejín.

Čiže čokoľvek, čo nám hovorí o nejakom pokroku ľudstva alebo smerovaní niekam v histórii, marxizmus, Comtov pozitivizmus, Smithova ekonomická teória, manicheizmus, malthusianizmus a podobne. No niekedy ide aj o politický kontext metapríbehu, ak sa povie: hľadanie vedenia nás posúva k univerzálnej slobode.

Lyotard veľmi kritizuje takéto metapríbehy. Veľké rozprávania nemajú na legitimizovanie niečoho vôbec nijaký základ. Sú to iba príbehy, ktoré hovoríme, aby sme presviedčali o ich pravdivosti, ale presvedčíme iba sami seba. Myslí si, že veľké rozprávania stratili presvedčivosť. Akákoľvek špekulatívna filozofia pri jestvovaní všetkých skeptických filozofických protiargumentov nemá nijaké morálne právo niečo fundamentálne legitimizovať. Rozhodne nie v zmysle univerzálnych noriem.

Veľké rozprávania, metapríbehy ustúpili malým rozprávaniam, ktoré sú skromnejšie. Tieto rozprávania majú obmedzenú platnosť v čase a v priestore. V podstate ide o Wittgensteinove jazykové hry, ako Lyotard používa tento Wittgensteinov terminus technicus. Tieto jazykové hry už nie sú podriadené nejakému jednému princípu, ale ide o jazykový pluralizmus.

Ide o rôzne typy výrokov, diskurzov. Všetko je to možné až po rozprávanie, nazvané petit récit. Ide o deontický typ reči, o nejaké normy - čo sa má a čo nie. Ide o kultúru, kde je síce čosi určené, ale nie je to univerzálne, je to imanetné pre určitú skupinu ľudí, pre istú kultúru, pre istý typ človeka, napr. kresťania. Tu je to legitimizované právom, že má činiť to čo má činiť.

Konkrétnu situáciu, v ktorej sa ľudstvo nachádza tvorí konglomerát odlišných, no imanentne, nie univerzálne legitimizovaných jazykových hier. Jediné, čo tu je zakázané sú tzv. ťahy teroru. Ide o nejaký vynútený konsenzus, alebo proste odstránenie hráča z jazykovej hry. Akýkoľvek teror zasahuje do voľného toku jazykovej hry. Práve takto je porušovaná rozmanitosť. Lyotard v tomto zmysle vyhlasuje vojnu proti všeobecným presvedčeniam. Vďaka heterogenite názorov jestvuje proste disenzus, ktorý zabezpečuje diferenciu jednotlivých jazykových hier.

V takomto zmysle je potrebné chápať aj Lyotardovo ponímanie vznešena. Toto chce ukazovať nereprezentovateľné, samo ukazuje relatívnosť dobrých foriem, vkusu. Konsenzus nám povie čo je to krásno, ale neprídeme za krásno. Disenzus nám ale ukáže vznešené, vyvolá v nás rozporné pocity, ukáže nám pohľad z neutrálnejšej stránky, otvorený pohľad. Obsahom všetkého sú práve rozpory, ako sa snaží dokumentovať v rovnomennej knihe Rozpory.