Jean Paul Sartre

Jean Paul Sartre /1905- 1980/
Je jeden z hlavných predstaviteľov existencializmu. Sartre tvrdí, že ľudské bytosti nemajú podstatu. Všetky tvrdenia ako zoon politikon, prirodzený stav spoločnosti a podobné otázky ktoré chcú povedať čo je človek sú nepravdivé. Podľa Sartra toto všetko sú výmysly. Platí, že človek nemá nijakú podstatu. Jeho jediným určením je, že je slobodný, dokonca je odsúdený pre slobodu. Ak si človek zvolí egoizmus, potom bude svet vojnou všetkých proti všetkým. Ak si zvolí svätosť, potom bude ľudstvo sväté ako v Kantovej ríši účelov. Sme to čo zo seba urobíme. Sloboda teda nie je podstata, ale možnosť robiť zo seba niečo.

Človek nie je nikdy zbavený svojej zodpovednosti. Ani na bojisku ak je zranený, ani ak ho práve mučia. Vždy príde chvíľa keď rozhodne sám, že to už dlhšie nechce znášať, nie že on to už nevydrží, ale sám sa rozhodne že to nevydrží. Sloboda voľby človeka ostáva stále. Sartre opisuje bytie osebe a bytie pre seba. O bytí osebe hovorí málo. Je to proste to čo je a ako to je, teda čokoľvek. Bytie o sebe je nezávislé bytie na vedomí človeka. Zaujíma sa o to ako sa vedomie môže stavať k svetu. Ľudské vedomie nazýva bytie pre seba. Je to vedomím určené bytie človeka. Jeho záujmom je jeho vlastná podstata a rozvoj. Vedomie je samo o sebe ničím, Je celkom prázdne a nie je nijakým druhom objektu. Nemá žiadny obsah. Existuje iba v uvedomení si seba samého a sveta. Vedomie nie je ničím ale chce byť všetkým. Vedomie nie je objektom vedomia. Nie je podriadené kategóriám a ani kategórii príčinnosti. Pre konajúceho človeka je vedomie slobody bytím slobody. V oblasti ľudského konania neplatí nijaká kauzalita, žiadne vnucovanie. Je to proste oblasť slobody človeka. Vedomie môže negovať svet, a to nejakými plánmi na zmenu. Takisto môže vedomie negovať seba. Ak sa sám sebe nepáčim, môžem sa zmeniť. Samotná ničota je daná až vo vedomí človeka. Iba bytie pre seba ničuje. Je to bytie, cez ktoré do sveta vstupuje ničota, iba človek si uvedomuje ničotu. Bytie o sebe proste je. No ak niečo zanikne, z hľadiska bytia osebe sa nič nestalo, no iba bytie pre seba /ľudské vedomie, človek/ si uvedomí, že čosi zaniklo. Z hľadiska celkového bytia sa nič nezmení, ak meteorit zničí Spišskú Starú Ves. Ale človek by ten zánik evidoval. Preto je daná ničota iba vo vedomí človeka. Bytie pre seba je teda bytie, ktorému v jeho bytí ide o ničotu bytia- uvedomuje si zánik a aj zánik seba- vlastnú smrteľnosť.

No svet kladie našim zámerom odpor. Ide o slobodu snaženia sa. Je to sloboda pokúšať sa o niečo, v podstate ide o to nepoddať sa okolnostiam v zmysle postoja. Podľa Sartra aj väzeň odsúdený a v okovách môže pohŕdať svojimi väzniteľmi, vysmievať ich, kričať na nich, premýšľať o revolučnej filozofii alebo kuť plány na útek. Aj on môže voliť a nie je úplne neslobodný. Fakticita človeka je to, čo na tomto svete spraví, alebo čo sa mu stane. Ak sa stane mrzákom, dobrým odborníkom, dobrým manželom, to je fakticita. No človek má v sebe transcendenciu, na rozdiel od iného. Bukvica si neuvedomuje, že má možnosť stať sa dubom. No študent ktorý sa rozvíja a študuje môže vyštudovať a uvedomuje si to, pracuje na tom aby sa mohol stať filozofom. V tom je jeho transcendencia, v predvídaní do budúcnosti. Sartre veľmi odsudzuje ľudí, ktorí niekedy povedia- nemohol som inak. Najmä v istých situáciách. Človek ktorý nastupuje do boja predsa môže nenarukovať, nenastúpiť do boja ak nechce a myslí že tá vojna je nespravodlivá. Možno by tá cena bola obrovská, ale zachoval by sa morálne. On stále môže predsa voliť. Sartre veľmi kritizuje neúprimnosť a výhovorky, nemohol som, lebo atď.. Človek stále môže, a má využívať svoju slobodu. Keby státisíce kresťanov ako jeden muž odmietlo do ruky vziať zbraň, prvá svetová vojna by zrejme nevypukla, alebo by trvala iba krátko.

Sartre je ateistický filozof, v Boha neverí. Príznačné je, že v spise Kritika dialektického rozumu sa usiluje o spojenie existencializmu s marxizmom. Marxistická interpretácia situácie človeka hovorí o tom, že je determinovaný dejinami, ekonomikou, spoločnosťou etc., no Sartre to považuje za nezmysel. Človek má byť aj v marxizme chápaný ako zvrchovane slobodný. Práve to roztriešti dogmatickosť marxizmu, treba ho spojiť s existencializmom.