Michel Foucault

Michel Foucault /1926- 1984/
Je jedným z predstaviteľov štrukturalizmu či skôr postštrukturalizmu. Je to významný francúzsky filozof, archivár a historik. Jeho hlavná diela sú predovšetkým Slová a veci, ďalej Dejiny šialenstva, Dozerať a trestať, Toto nie je fajka, Myslenie vonkajšku, Psychológia a duševná nemoc, Archeológia vedenia, Dejiny sexuality, Diskurz, autor, genealógia atď. Boli veľkí priatelia s Gillesom Deleuzom a vzájomne sa ovplyvňovali. Na mnohé veci mal úplne svojské názory. Tvrdil, že duševná choroba a duševné zdravie sú výtvormi inštitúcií. Šialenstvo nemá o sebe nijakú existenciu. Na druhej strane umenie samo musí byť konfrontované so šialenstvom. Aj sám pojem zdravie, choroba a lekárske vyšetrovanie je značne vyfabrikovaný.

V diele Slová a veci skúma Foucault tri epistémy - spôsoby ako európska kultúra spoznáva svet. Sú to: a/ matematické a fyzikálne vedy, b/ všeobecné vedy- lingvistika, veda o živote, ekonómia a filozofia, c/ humanitné vedy, ktoré vznikli skôr, no súhrn univerzálnych vlastností, ktorý tvorí ideu človeka, pokus o hľadanie človeka sa objavil až neskôr. U Foucaulta má veľkú úlohu pojem skúsenosť. Práve skúsenosť je miesto, kde možno pozorovať niečo nezávislé. Hovorí, že nejestvuje absolútne poznanie. Sú len spôsoby, ako sa staviame ku mocenským vzťahom. Pri skúsenosti má veľký význam práve archeológia vedenia, je to porovnávacia analýza, ktorá nemá za úlohu porovnávať rozmanitosť diskurzov, ale práve tieto rozmanitosti skúma a obnovuje. Tu si treba vysvetliť čo to je diskurz. Diskurz je systém pravidiel v reči, rozprávaní, komunikácii, ktorý reguluje tok moci, a slúži na presadzovanie záujmov v boji mocí. Okrem vlastných lingvistických štruktúr môžeme rozvinúť ako patriaci istému diskurzu špecifický typ výpovedí, ich formulácií, usporiadaní. Nejestvuje vládnuci diskurz. Diskurzy sú prepletené, diskurz univerzity, fyziky, medicíny, väznenia, školy. Navzájom sa prelínajú. Každému diskurzu predchádza jazyk.

Podobne ako Husserl aj Foucault vyzýva, aby sme sa vzdali predstavy o surovej skúsenosti. Miesto toho treba obrátiť pozornosť na diskurz. My v Európe a mysliaci európsky sme zviazaní diskurzom racionality. Ekonomické a politické vzťahy a interakcie produkujú samotné epistemologické kategórie. Foucault teda vedenie zväzuje s ekonomikou a politikou. Foucaultova epistemológia vyžaduje štyri pravidlá. Treba čítať a študovať všetko, výbery nie sú prípustné. Mali by sme mať archív príslušného obdobia, všeobecný archív a archeológia vedenia je veda o tomto archíve. K súboru vedenia musíme pristupovať tak, že pojmy uvoľníme z nejakého usporiadania, nepýtajme sa len v zameraní na niečo. Posledné pravidlo hovorí zriecť sa predpokladov koherencie, usporiadanosti, poriadku. Focault neverí v skrytú pravdu ani v nejaké večné pravdy.

Foucault premenil fenomenológiu na epistemológiu. Videnie a hovorenie je vedením, ale ak nevidíme to o čom hovoríme, napr. fajku, povieme toto nie je fajka. Vo fenomenológii vedenie súvisí s telesnou skúsenosťou, skúsenosť s vonkajším svetom je spojená s vedením. No práve toto Foucault spochybňuje. Nie je napodobenie, veci sa proste iba podobajú a nepodobajú. Toto nie je fajka, je to iba istý obraz s podobnosťou, no nie je to fajka.

Pri epistemológii rozoznávame vzťahy bytie - vedenie a bytie- moc. Foucault sa pýta, čo môžem urobiť?, čo som?, čo poznávam? Nájsť odpovede na tieto otázky nie je možné klasickou cestou. Je to možné cez skúmanie človeka ako výtvor inštitúcií. Foucault sa zaoberá históriou procesov, ktoré vedú k jednotlivým štruktúram, napr. subjektivácia, väzenie, klinika. Pri vedení je podstatným rysom jeho spojenie s mocou. Rozvoj kapitalizmu je spojený s bio- mocou, s kontrolovaným zapojením ľudského tela do prispôsobenia frekvencie ekonomických procesov. Moc je všade prítomná. Aj pravda nie je nikdy mimo moci. Každá pravda má svoju hodnotu len na konkrétnom mieste a v konkrétnom čase. Každá spoločnosť má svoj režim pravdy, tento režim určuje ktorý diskurz je prípustný a ktorý nie. Pravdu zväčša u nás určujú univerzity, tlač, médiá a vojenské orgány. Hlavný diskurz je veda, ale aj ekonomika a politika.