Postmodernistickí filozofi

Spoločenské vedy » Filozofia

Autor: ivanka88
Typ práce: Referát
Dátum: 01.08.2009
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 589 slov
Počet zobrazení: 5 098
Tlačení: 468
Uložení: 482
Postmodernistov vo filozofii je viacero. Predstavme si niektorých z nich. Známym postmodernistom je Jacques Lacan /1901- 1981/. Za významný považovať jeho synkretizmus. Hoci jeho pôvodným odborom je psychoanalýza, jeho synkretistické myslenie sa prelína s fenomenológiou, jazykovedou, antropológiou, teoretickou matematikou.

Jeho štýl písania je taký zvláštny,
že niekedy čitateľa dezorientuje. Lacan bol tak inovátorský, že ho vylúčili z mnohých psychologických spoločností. Hovorí, že ak dieťa nie je schopné ovládať seba, potom sa díva na seba cez zrkadlo a vníma ja ako svoj vnútorný proťajšok. No Lacanova dialektika nedovolí syntézu ako u Hegla. Utiekanie sa pacienta k imaginárnemu označuje za prázdnu reč. Vzťah subjektu a iného je dôležitý. Ak pacient pochopí, že reč je o vzťahu k inému, potom si pacient uvedomuje povahu reči a jeho reč je plná reč. Lacan dáva vo svojej psychoanalýze dôraz na jazyk. O realite zastáva Lacan stanovisko, že realita je to, čo leží mimo imaginárneho a symbolického, ale oboje podporuje, nie je prístupné priamo, ale je to skôr niečo čo leží za jazykom a obrazmi a je konštruované. Človek je od ostatného biologického odlišný tým, že má svoju reč, že má znaky. No jeho učenie je dosť závislé na iných ako filozofických teóriách, v niečom dokonca na Freudovi.

Významným a vplyvným postmodernistickým filozofom je Gianni Vattimo
/nar. 1936/ . Jeho hlavné diela sú Konce modernity a Dobrodružstvá diferencie. Jeho filozofia sa označuje ako filozofia slabého myslenia. Je modernou obdobou nihilizmu. Treba sa pozerať na mnoho postojov včítane moderných a položiť si otázku, či v sebe neskrývajú mnohé protirečenia. Reaguje na Lyotardovu kritiku. Pokiaľ hovoríme o vyvrátení veľkých metapríbehov, vytvárame znova iba metapríbeh. Vlastne tým namiesto starej pravdy vnucujeme nejakú novú pravdu. Vattimo čiastočne čerpá z Nietzscheho. Vattimo nie je za pasívny nihilizmus, ale za aktívny nihilizmus, to znamená že mu imponuje  do istej miery Nietzscheho vôľa k moci i keď nie smrť Boha. No bytie samo nemá konštituovať novú metafyziku, ako u Nietzscheho metafyziku vôle k moci. Bytie má miznúť, má sa rozpúšťať, táto otázka nemá byť kladená, nemá mať silnú pozíciu. Ukazuje, že sa treba dostať von z metafyziky. Bytie si možno vybaviť už iba ako udalosť, ktorá je vždy preč. Postmoderné myslenie je vlastne nostalgiou. Je to spomínanie si na bývalé postavy, ktoré síce boli veľké, no už odišli.

Postmodernistický syn
sa nepúšťa do zápasu s mŕtvym otcom. Vattimo kritizuje aj jednoznačné vysvetľovanie Gadamerovej hermeneutiky, interpretácia nesmie byť vysvetľovaná ako jednoznačná. Zaujímavo sa díva na náboženstvo. Podľa neho sa náboženstvo vracia, ale v pokrivenej podobe. Je to skôr židovsko- kresťanské dedičstvo. Vtelenie Boha do človeka vníma Vattimo ako oslabenie, redukciu Boha na úroveň človeka. Autoritársky Boh je odmietnutý práve postavou vteleného Krista. Teda od Nietzscheho smrti Boha sa líši vierou vo vtelenie ako v príklad oslabenia bytia.

Jacques Derrida /1930- 2004/ je predstaviteľ dekonštruktivizmu, hlavné diela sú Texty k dekonštrukcii a Gramatológia. Sústreďuje sa na otázku významu a znaku. Význam môže byť vecou výrazu alebo obsahu veci. Je rozdiel, či znak niečo hovorí alebo či niečo vyjadruje. Podľa Derridu sa na rôznych miestach spoločnosti a ľudských kultúr nachádzajú isté štruktúry, ale za nimi nie je nijaký ústredný transcendentálny subjekt, ako to tvrdí Levi- Strauss. Derrida hovorí, že by nemal byť rozdiel medzi písaním a rečou v zmysle, že reč je privilegovaná. Vraj sa objaví pôvodné písanie, ktoré nebude rečou, ale ani písaním v opozícii k reči. Práve toto pôvodné písanie vznikne skrížením rozdielu medzi pýtaním sa na zmysel človeka a bytia podľa Heideggera a rozdielu v semiológii, kde sa proste znak od znaku odlišuje tým, že je proste iný. Pôvodné písanie ukazuje Derrida na slovách diferencia a diferäncia. Máme nový typ diferencie, je to diferencia medzi diferenciou a diferänciou a to je práve to čo vyznačuje pôvodné písanie. Derrida píše veľmi ťažkým spôsobom, dokonca niekedy s tým spája veľmi vulgárne témy, ako napr. v diele Ostrohy- štýly Nietzscheho.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Filozofia

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.016 s.
Zavrieť reklamu