Aristotelova koncepcia vedy

Všetci ľudia od prirodzenosti túžia po vedení. Takto znie prvá veta Aristotelovej Metafyziky. Sama metafyzika, zvaná i múdrosť skúma prvé počiatky, súcno ako súcno, okrem toho iba boha hýbateľa. Sám Aristoteles rozdeľuje vedy na teoretické, poetické a praktické. Poetické a praktické vedy súvisia s technai, poetické sú o tvorení, praktické o konaní. Aristotelova koncepcia vedy používa ako svoju pracovnú metódu sylogizmus. Podstatou vedeckého skúmania je dôkaz, zabezpečený sylogizmom. Aristoteles si obzvlášť cenil priamy dôkaz. Východiská vedy sú prvotné počiatky, má ich každá veda. Je to preto, lebo každá z vied sa zaoberá určitým konkrétnym rodom súcna. Každá samostatná veda má aj samostatné počiatky. Takto sa z elementárnych počiatkov každej vedy a faktov prístupných zmyslovému vnímaniu pomocou kategorických sylogizmov vytvára dokazovacia veda.
Hodnota vedy spočíva v presnosti a kompetentnosti, z tohto hľadiska je hodnotnejšia taká veda, ktorá hovorí o stave vecí, ako to je ale obsahuje aj prečo to tak je. Taktiež je hodnotnejšia veda, ktorá sa nezaoberá hmotným podkladom skúmania, napr. aritmetika v porovnaní s vedou o harmónii. Hodnotnejšia je veda, ktorá používa menší počet premís, napr. aritmetika v porovnaní s geometriou. Pri elemente jednotka nemusíme určovať nič, pri bode určujeme polohu. Veda hovorí o predmetoch jedného rodu súcna, vtedy je jednotná. Vedy sa líšia tak, ak ich počiatky, premisy sú od seba nezávislé. A to čo sa od počiatkov odvodí je z jedného rodu súcna. O náhodných veciach nemôže byť dokazovacia veda, vymyká sa to z väčšiny prípadov, takáto veda nie je potrebná a to „nie je tým, čo býva vo väčšine prípadov.“ /87b/
„Hodnota všeobecného je v tom, že zjavuje príčinu“ /88a/. Aristoteles rozlišuje medzi mienkou- o tom čo môže byť aj inak, vedením samým a nedokázateľným vedením- pochopením bezprostredných premís. Vedenie je o tom čo je nutné, veda je iba o nutnom. Vedieť znamená pochopiť to, čo nemôže byť inak.

Podstatou vedy je teda dôkaz. Vedecké dokazovanie nie je o náhodnom. Dôkaz sa môže previesť len v jednom rode súcna. Napríklad ak je rod iný u dvoch premís dôkazu, napr. jedna premisa z fyziky a ďalšia z aritmetiky, dôkaz je neprevediteľný. Každý člen má byť z toho rodu čo premisa maior /prvá premisa/. Počiatky nie je možné dokazovať. Každý rod má vlastné počiatky a aj každá veda. Sú to tie záležitosti, o čom je konkrétna veda. Aritmetika- jednotky, geometria- body a čiary ako aj elementárne vlastnosti o ktorých pojednáva, mocnina v aritmetike, rovnosť v geometrii. Každá dokazovacia veda sa zaoberá nejakým rodom, ktorého vlastnosti skúma. Veda má klásť otázky zodpovedajúce príslušnej vede, na ktoré je kompetentná odpovedať. Zo sylogizmov  je možné dokázať že niečo je alebo prečo to tak je.

Vedenie nadobúdame induktívne, alebo dôkazom. Induktívne z pozorovania, to je to, čo je všeobecné. Induktívne spoznávame cez zmyslové vnímanie. V teoretickej vede sú najmenšou jednotkou bezprostredná premisa a rozum. Tá najmenšia jednotka je práve tá jedna premisa ktorá je elementárna, nedá sa rozložiť, nič o nej nemožno vypovedať. Bolo by zvláštne, keby sme mali poznanie bezprostredných počiatkov vopred. Ale zasa ani nie je pravda, že sa tie počiatky nadobúdajú. Máme pre ne schopnosť, ale táto schopnosť nepredčí presnosťou vedenie. Z vnímania vecí, ak sa zachovajú vnemy, vzniká pamäť, ak je vnemov veľa, vyspelé bytosti takto získavajú skúsenosť a vzniká reč. Poznatky duše majú pôvod v zmyslovom vnímaní. V duši sa z toho stáva všeobecné. Takto zo skúsenosti pochádzajú indukciou všeobecné počiatky, ktoré sú prvými počiatkami, od nich sa odvíjajú dôkazy. Prvotné počiatky získava rozum. Počiatkom vedenia vôbec je teda rozum, vzťahuje sa k poznatkom, „všetko vedenie sa bude podobne vzťahovať k všetkým veciam“. /100b/.